Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12CoPr-4-2020.pdf
PDF · 87.04 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/4/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobcu: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., zastúpeného JUDr. Vladimírom Servátkom, advokátom so sídlom Pri Podlužianke 3, 934 01 Levice, proti žalovanému: M. Q..J..H.., so sídlom XXX XX O. A. X, zastúpenému HHB advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kopčianska 8/A, 851 01 Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Cpr/9/2020-52 zo dňa 16.10.2020 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX, doručené žalobcovi dňa XX.XX.XXXX, je neplatné. O trovách konania súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd tiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobný návrh vo výške 99,50 eura, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru, vykonané listom zo dňa XX.XX.XXXX, je neplatné. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že jeho dôvody neobsahujú ani len minimálnu konkretizáciu, z ktorej by vyplývalo kedy, v ktorých dňoch a akým spôsobom žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu, teda akým spôsobom nedodržal svoj záväzok zachovať mlčanlivosť, neposkytovať informácie tretím osobám a nevyužívať tieto vo svoj prospech alebo v prospech tretích osôb. Takéto obsahové nedostatky vôbec neumožňujú posúdiť, či bola pri okamžitom skončení pracovného pomeru dodržaná zákonom stanovená lehota v ustanovení § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.
3. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z toho, že žaloba bola podaná dôvodne, pričom so žalobou o vyslovenie neplatnosti pracovného pomeru môžu byť uplatnené aj mzdové nároky zamestnanca, čo v danom prípade žalobca neurobil. Strany sporu sa snažili vyriešiť vec dohodou, ale nezhodli sa na náhrade mzdových nárokov žalobcovi. Súd prijal záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné. Žalobca neakceptoval dohodu o urovnaní, no bolo v jeho záujme, aby súd rozhodol o žalobe, keďže takéto rozhodnutie vo veci samej dáva žalobcovi možnosť na uplatnenie mzdových nárokov, na ktorých sa nevedel so žalovaným dohodnúť. Preto súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo zásady úspešnosti, keďže žalobca pre zachovanie určitej právnej istoty trval na rozhodnutí veci.
4. Proti tomuto rozsudku vo výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podané odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Namietal, že v plnej miere uznal nárok žalobcu a bol ochotný sa so žalobcom dohodnúť. Za týmto účelom vyhotovil i dohodu o urovnaní, ktorej súčasťou boli i mzdové nároky žalobcu. Problémovými boli mzdové nároky za mesiac F. XXXX, keďže žalobca ich požadoval za tento mesiac od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, a nie až od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ktoré navrhoval on. Na základe toho žalobca odmietol uzatvoriť dohodu o urovnaní ako celok. Keby sa žalobca správal zodpovedne v zmysle zásad CSP, nemuselo sa pokračovať v predmetnom spore. Z tohto dôvodu žiadal v zmysle § 256 ods. 2 CSP, aby náhradu trov konania znášal žalobca. Žalobca by bol v právnej neistote len ak by on neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru spochybňoval. Keďže písomne uznal neplatnosť okamžitého skočenia pracovného pomeru, žalobca nepotreboval rozsudok súdu, aby si mohol uplatniť mzdové nároky. Žalobca s ním bezdôvodne odmietol uzatvoriť dohodu o urovnaní a preto trovy vzniknuté po 12.08.2020 má znášať žalobca. Žiadal súd aj o náhradu trov za prípravu dohody o urovnaní v zmysle § 13a ods. 1 písm. i) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Tento právny úkon súvisí s konaním a bol robený za účelom späťvzatia žaloby podanej po uzavretí dohody o urovnaní. Namietal tiež arbitrárnosť napadnutého rozsudku, pretože súd nedal odpovede na argumenty, prečo nemal po 12.08.2020 priznať náhradu trov žalobcovi, ale ich mal priznať jemu.
5. K podanému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca uvádzajúc, že odmietol uzatvoriť dohodu o urovnaní ako celok. Aplikácia § 256 ods. 2 CSP v žiadnom prípade nie je možná. Nie je právne relevantné, z akého dôvodu nedošlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody. Navrhol napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) rozhodujúc o podanom odvolaní žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
7. Odvolací súd preskúmaním obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného listom zo dňa XX.XX.XXXX. O podanej žalobe rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné pre nedostatok konkretizácie, v ktorých dňoch a akým spôsobom žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu, teda akým spôsobom nedodržal svoj záväzok zachovať mlčanlivosť, neposkytovať informácie tretím osobám a nevyužívať tieto vo svoj prospech alebo v prospech tretích osôb. O trovách konania rozhodol súd tak, že nárok na ich náhradu priznal v celom rozsahu žalobcovi voči žalovanému. Žalovanému súčasne uložil i povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobný návrh vo výške 99,50 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania podal žalovaný odvolanie. Ostatné výroky tohto rozsudku v dôsledku absencie odvolania nadobudli právoplatnosť.
8. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
10. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.
12. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Strana sporu, ktorá v spore uspela, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie. Nárok na náhradu trov konania má strana sporu voči inej strane konania. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu.
13. Pomer úspechu v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo 215/2010).
14. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalovaného dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v plnom rozsahu. V predmetnom spore sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným listom zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné. Žalobca bol v konaní plne úspešný, keďže súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 6Cpr/9/2020-52 zo dňa 16.10.2020 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné. V súlade s § 255 ods. 1 CSP má preto žalobca nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Z dôvodu, že pre posúdenie nároku na náhradu trov konania je podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP podstatný predovšetkým úspech v konaní a žalobca bol v konaní úspešný, vzniklo mu právo na náhradu trov konania. Odvolacie námietky, ktoré uvádzal žalovaný neboli spôsobilé zmeniť či spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
15. Uzatvorenie mimosúdnej dohody medzi stranami sporu je prejavením vôle strán vyriešiť svoj spor mimosúdnou cestou, na základe dosiahnutia určitej dohody medzi sebou. Rozhodne nemožno žalobcovi pričítať žiadnu zodpovednosť za odmietnutie uzatvorenia dohody o urovnaní so žalovaným, pretože žalobca disponuje subjektívnym právom rozhodnúť sa, či bude pokračovať v už začatom súdnom spore, alebo sa so žalovaným dokáže dohodnúť bez zásahu súdu prostredníctvom mimosúdnej dohody. Pokiaľ medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody, bez ohľadu na to, aké existovali dôvody, ktoré zmarili uzatvorenie takejto dohody, ani jednej zo strán sporu nemožno pričítať v súdnom konaní určitú zodpovednosť za odmietnutie uzatvoriť s protistranou mimosúdnu dohodu. Žalobca bol s podanou žalobou v predmetnom spore plne úspešným, preto má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu bez ohľadu na to, že medzi stranami sporu existovala vôľa uzatvoriť mimosúdnu dohodu, no v dôsledku rozdielnych požiadaviek k jej uzatvoreniu nedošlo. Nie je pravdou, že žalobca bezdôvodne odmietol uzavrieť dohodu o urovnaní. Z mailovej komunikácie medzi právnymi zástupcami strán vyplýva, že najprv medzi stranami bola sporná dohoda ohľadne úhrady právneho zastupovania žalobcu a následne mzdový nárok žalobcu za mesiac F. XXXX.
16. Na základe vyššie uvedených skutočností v predmetnom spore pri rozhodovaní o trovách konania nie je dôvodné aplikovať ustanovenie § 256 ods. 2 CSP. Zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2 CSP znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojím správaním. Zavinenie spočíva v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom (napr. v dôsledku sudcovskej koncentrácie), ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. Predpokladom uloženia povinnosti na náhradu trov je, že zavinené porušenie procesnej povinnosti malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. V predmetnom spore žalobca neporušil žiadne procesné povinnosti vyplývajúce zo zákona či rozhodnutia súdu. Uzatvorenie dohody o urovnaní je výlučne subjektívnym rozhodnutím a možnosťou strany sporu, nejedná sa o žiadnu povinnosť strany sporu, a preto odmietnutie uzatvoriť dohodu o urovnaní nemožno prirovnávať ku správaniu, ktorým strana zavinila trovy konania v zmysle § 256 ods. 2 CSP. Je pravdou, že v prípade uzatvorenia mimosúdnej dohody a následnom späťvzatí žaloby by neboli vznikli trovy konania súvisiace s rozhodovaním súdu vo veci samej, avšak rozhodnutie o trovách konania nemôže byť závislé od uzatvorenia mimosúdnej dohody, s ktorou niektorá zo strán nesúhlasí. Takýmto výkladom ustanovenia § 256 ods. 2 CSP by sme dospeli k záveru, že strana sporu je povinná uzatvoriť mimosúdnu dohodu s
protistranou, v opačnom prípade by znášala všetky ďalšie trovy súdneho konania. Takýto právny záver je však neprijateľný.
17. Aj keď žalovaný písomne mailom zo dňa XX.XX.XXXX uznal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX, žalobca sa naďalej nachádzal v právnej neistote v prípade jeho uplatnenia si mzdových nárokov v budúcnosti, pretože medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody, ktorej súčasťou by boli i mzdové nároky žalobcu, a súčasne o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo rozhodnuté súdom. Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že písomným uznaním neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zanikla právna neistota žalobcu, pretože písomné uznanie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným nemá rovnaké právne účinky ako právoplatné rozhodnutie súdu. Žalobca teda mal legitímny dôvod pokračovať v súdnom spore. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že mimosúdna dohoda o urovnaní nikdy nemá charakter právoplatného rozsudku (na rozdiel od súdneho zmieru). Mimosúdna dohoda o urovnaní nie je exekučným titulom a v prípade neplnenia obsahu dohody o urovnaní je potrebné opäť sa obrátiť na súd a žalobou sa domáhať vydania rozsudku o splnenie povinnosti.
18. V podanom odvolaní žalovaný poukazoval na prípravu dohody o urovnaní, pričom namietal, že za tento úkon má nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd dospel k záveru, že trovy spojené s prípravou mimosúdnej dohody nemožno považovať v zmysle § 251 CSP v spojení s § 256 ods. 2 CSP za trovy predmetného súdneho konania. Aby sa výdavky, ktoré v konaní vznikli, mohli považovať za trovy konania, musia byť preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v tomto konaní. Trovy vynaložené sporovou stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Z procesnej pozície strán sporového konania a ich zástupcov je jediným legitímnym cieľom efektívne uplatnenie alebo bránenie subjektívneho práva v spore. Medzi konkrétnym výdavkom a legitímnym procesným cieľom musí byť priamy vzťah odôvodnenosti. Inštitút trov konania je bezprostredne spojený s nákladmi vedenia súdneho sporu. Už zo samotného označenia „mimosúdna“ dohoda je zrejmé, že sa nejedná o úkon priamo súvisiaci s uplatňovaním alebo bránením práva v súdnom spore, ale o úkon oddelený od súdneho konania, prostredníctvom ktorého sa strany pokúsili o riešenie sporu mimo súdneho konania. Dohodu o urovnaní právny zástupca žalovaného nevyhotovil za účelom bránenia subjektívneho práva žalovaného v spore, preto nemožno mať za to, že trovy za prípravu dohody o urovnaní vznikli v súdnom konaní. Uvedený právny názor odvolací súd opiera o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.09.2019, sp. zn. I. ÚS 207/2019.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd po prejednaní veci nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné a napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).