Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/4/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: H. R., B.. XX.X.XXXX, X. L. XX, zastúpená Y.. Y. R., B.. XX.X.XXXX, X. L. XX, W. H. I., G. X, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Pinkovce, so sídlom v Pinkovciach, IČO: 31 720 243, zastúpený JUDr. Michalom Barnovským, advokátom, so sídlom v Starej Ľubovni, Námestie generála Štefánika 532/7, o mzdové nároky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 27. novembra 2019 sp.zn.

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27. novembra 2019 č.k. -469, okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 5.348 € brutto titulom nevyplatenej mzdu, sumu 754 € brutto titulom odchodného a sumu 1.031,40 € brutto titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 764 € od 1.8.201 (správne 1.8.2014-poznámka odvolacieho súdu) do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 764 € od 1.9.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.10,2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 754 € od 1.11.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.12.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.1.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.2.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.7.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.031,40 € od 1.7.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala nevyplatenej mzdy, odchodného a náhrady za nevyčerpanú dovolenku v celkovej výške 20.375,32 € s príslušenstvom, pričom po vylúčení časti nároku na zaplatenie 12.124,44 € predmetom konania zostal nárok v celkovej výške 8.250,88 € s príslušenstvom. Ďalšie žalobkyňou navrhované zmeny žaloby, pokiaľ sa domáhala v tomto konaní zaplatenie 8.742,11 € (č.l. 299) a následne 8.659 € (č.l. 457), súd nepripustil a predmetom konania tak zostala suma 8.250,88 € titulom nevyplatenej mzdy za obdobie 01/2014 až 02/2015 vo výške 6.450,30 €, titulom odchodného 553,58 € a titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku 1.247 € (viď č.l. 181 spisu).

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa mala so žalovaným uzavreté tri pracovné zmluvy, a to zo dňa 1.7.1996 na pracovnú pozíciu mzdovej účtovníčky a skladovej účtovníčky, zo dňa 13.6.2009 na funkciu predsedu, ekonóma a účtovníka a zo dňa 30.6.2009 na funkciu ekonómky s tým, že v

tejto pracovnej zmluve bola dohodnutá brutto mzda 764 € splatná do 30. dňa nasledujúceho mesiaca. Posledné dve pracovné zmluvy podpísala za zamestnanca aj zamestnávateľa žalobkyňa. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 25.3.2019 mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola ako zamestnanec v pracovnom pomere u žalovaného od 1.2.2000 do 16.5.2016. Zároveň zistil z mesačných výkazov poistného a príspevkov zamestnávateľa pre Sociálnu poisťovňu, že vymeriavací základ žalobkyne bol v roku 2009 vo výške 763,46 €. K skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou dňa 16.5.2016, pričom žalobkyni bol dňa 15.2.2016 priznaný invalidný dôchodok. Zo mzdových listov žalobkyne za rok 2014 zistil, že v mesiaci december 2014 čerpala dovolenku v rozsahu 20 dní a za rok 2014 mala príjem 1.765 € brutto mesačne. Listom zo dňa 20.5.2016 požiadala žalobkyňa žalovaného o vyplatenie odchodného a preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2013, 2014 a 4 dni za rok 2015. Za preukázanú vzal aj hospitalizáciu žalobkyne v období od 24.2.2014 do 3.3.2014, od 3.3.2014 do 12.3.2014, od 9.3.2015 do 13.3.2015 a od 17.3.2015 do 10.4.2015. Rovnako vzal za preukázanú práceneschopnosť žalobkyne v období od 16.2.2015 do 12.5.2016. Z výplatných pások žalobkyne za obdobie 02/2013, 04/2013, 07/2013 a 12/2013 vzal súd za preukázané, že žalobkyňa mala zostatok dovolenky 41 dní. Z výplatnej listiny zamestnancov za obdobie 01/2015 vzal súd za preukázané vyplatenie mzdy žalobkyni vo výške 586,32 € a za 02/2015 vyplatenie mzdy vo výške 436,71 €, pričom prevzatie v oboch prípadoch žalobkyňa potvrdila svojím podpisom.

4. Po vykonaní rozsiahleho dokazovania súd konštatoval, že v konaní zostalo sporným vyplatenie, resp. nevyplatenie mzdy žalobkyni za obdobie 01-12/2014 a rozsah nevyčerpanej dovolenky za rok 2013, 2014, 2015, a to najmä vzhľadom na chýbajúcu personálnu agendu, výplatné listiny, evidenciu dochádzky a čerpania dovoleniek a mesačných výkazov u žalobkyne a u ostatných zamestnancov.

5. Právne posudzoval vec podľa ustanovení , , , a v spojení s ust. (ďalej len ).

6. Čo sa týka žalobkyňou uplatneného nároku titulom neuhradenia mzdy žalobkyni za obdobie od januára 2014 do februára 2015 (resp. do 15.2.2015, odkedy žalobkyňa začala byť práceneschopná), súd uzavrel, že v tejto časti je žaloba čiastočne dôvodná a zaviazal žalovaného k zaplateniu mzdy žalobkyni v celkovej sume 5.348 € brutto. Pri priznaní uvedenej sumy súd vychádzal z ust. ods. l (podľa ktorého je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu), z ust. ods. l (podľa ktorého mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca) a ust. (podľa ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz). Súčasne súd prihliadol na žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatnených nárokov, ktorých splatnosť nastala pred 8.8.2014 (dátum, kedy bola žaloba podľa pečiatky doručená súdu), ktorú námietku premlčania súd považoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd poznamenal, že žaloba bola Okresnému súdu Košice II doručená elektronicky bez ZEP ešte dňa 31.7.2017 a následne doplnená do podateľne, preto súd vychádzal z dátumu doručenia žaloby zo dňa 31.7.2014 (a nie 8.8.2014) a k uvedenému dátumu prihliadol na vznesenú námietku premlčania. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že všetky tri pracovné zmluvy, ktoré žalobkyňa uzavrela, sú absolútne neplatné. Konštatoval, že medzi žalobkyňou a žalovaným jednoznačne existuje pracovnoprávny vzťah založený na základe prvej pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996, na základe ktorej mala vykonávať funkciu účtovníčky. Postup, aký zvolila žalobkyňa pri uzatváraní ďalších pracovných zmlúv v roku 2009, považoval súd za neštandardný a u pracovnej zmluvy zo dňa 13.6.2009 (na funkciu predsedu družstva) aj za nesprávny, vzhľadom k tomu, že ide o obchodnoprávny a nie pracovnoprávny vzťah. Pripustil možnosť, aby žalobkyňa vykonávala v rámci pracovnoprávneho vzťahu pozíciu ekonómky (tretia pracovná zmluva zo dňa 30.6.2009), kde bola dohodnutá mzda 764 € brutto, avšak podľa názoru súdu sa javil ako vhodnejší spôsob uzavretie dodatku k prvej pracovnej zmluve. Keďže podľa výpisu z obchodného registra bola žalobkyňa predsedníčkou Poľnohospodárskeho družstva Pinkovce až od 17.7.2009, nebola ani oprávnená za družstvo pred uvedeným dátumom podpisovať žiadne písomnosti, ani pracovné zmluvy (t.j. pracovnú zmluvu zo dňa 13.6.2009 a zo dňa 30.6.2009). Z tohto pohľadu súd vyhodnotil obidve pracovné zmluvy zo dňa 13.6.2009 a 30.6.2009 za neplatné. Keďže konkrétny dôkaz ohľadom dojednania hrubej mzdy žalobkyne v spise absentoval, súd vychádzal z predložených podkladov v spise (a to z výplatných listín a mzdového listu žalobkyne za rok 2014 a 01 a 02/2015) a dôkazov zabezpečených súdom (potvrdenie Sociálnej poisťovne o vymeriavacom základe v sume 763,46 € v roku 2009), z ktorých vyvodil hrubú mzdu žalobkyne vo výške 764 €. V tejto súvislosti súd poznamenal, že samotná súčasná predsedníčka družstva H. U. vo svojej výpovedi uviedla, že v Sociálnej poisťovni s p. G. dohodli vymeriavací základ na účely odvodov

a poistného vo výške 750 €. Keďže mal súd preukázané, že žaloba bola doručená súdu 31.7.2017 a predmetom tohto konania je nevyplatenie mzdy za obdobie celého roka 2014 a 01-02/2015, konštatoval, že nároky žalobkyne, ktorých splatnosť nastala pred 31.7.2014, sú premlčané. Preto súd zaviazal žalovaného k zaplateniu mzdy žalobkyni v sume 5.348 € brutto, ktorá suma pozostáva z nevyplatenej mzdy za mesiac jún až december 2014 (t.j. 7 mesiacov x 764 €). Nárok žalobkyne predstavujúci nevyplatenie mzdy v sume 3.825 € za mesiac január až máj 2014 (t.j. 5 mesiacov x 764 €) súd z dôvodu žalovanou vznesenej námietky premlčania zamietol. Taktiež súd zamietol ako nedôvodnú časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha zaplatenia mzdy za mesiac január 2015 a alikvotnej čiastky za mesiac február 2015, nakoľko z podpisovej listiny za mesiac január 2015 vyplýva, že žalobkyni bola vyplatená mzda za 01/2015 vo výške 586,32 € a za mesiac 02/2015 mzda vo výške 436,71 €.

7. Zároveň súd podľa v spojení nar. vl. priznal z nevyplatenej mzdy aj úrok z omeškania tak, ako je tento špecifikovaný vo výroku rozsudku, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za ten-ktorý mesiac.

8. V súlade s ust. ods. l súd priznal žalobkyni odchodné v sume jedného mesačného priemerného zárobku, t.j. vo výške 764 € brutto, nakoľko mal preukázané, že boli splnené hmotnoprávne podmienky pre takýto postup. Žalobkyni bol priznaný invalidný dôchodok dňa 15.2.2016 a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil 16.5.2016, teda žalobkyňa nepochybne požiadala o invalidný dôchodok pred skončením pracovného pomeru. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70% vyplýva z rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Taktiež súd priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 764 € od 1.7.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za mesiac máj 2015.

9. Ohľadne nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku z vykonaného dokazovania uzavrel, že u žalovaného absentuje evidencia čerpania dovoleniek u zamestnancov včítane žalobkyne a tvrdenia strán ohľadom dochádzky do zamestnania a čerpania dovolenky sú protikladné, preto súd vychádzal z nasledovných úvah: V predmetnej žalobe sa žalobkyňa domáhala náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2013, 2014 a 2015 v rozsahu 50 dní. V okolnostiach prípadu súd priznal žalobkyni náhradu na nevyčerpanú dovolenku celkove len v rozsahu 27 dní, t.j. 25 dní za rok 2014 v súlade s ust. až 3 a dni za rok 2015 v súlade s ust. (ide o alikvotnú čiastku v rozsahu 1/12, t.j. 1/12 z 25, čo predstavuje 2 dni), a to v celkovej sume 1.031,40 € brutto. Uviedol, že žalobkyni za rok 2014 by patrila dovolenka v rozsahu 25 dní. Z výplatných listín za rok 2014 vyplýva, že žalobkyňa v roku 2014 čerpala dovolenku resp. bola jej preplatená dovolenka v rozsahu 20 dní v celkovej sume 1765 € brutto, podľa žalobkyne však išlo o dovolenku za rok 2013. Vychádzajúc z hrubej mzdy 764 € resp. priemernej mzdy pre účely dovolenky v sume 764 €, náhrada za 1 deň dovolenky predstavuje priemerne čiastku 38,20 € brutto (t.j. 764 : 20 = 38,20 €). Pri počte 27 dní náhrada za nevyčerpanú dovolenku predstavuje sumu 1.031,40 € brutto (t.j. 27 dní x 38,20 € denne). Keďže žalobkyňa bola práceneschopná od 16.2.2015 a práceneschopnosť trvala až do skončenia pracovného pomeru dňa 16.5.2016, súd mal za to, že pre práceneschopnosť z dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného ku dňu 16.5.2016 žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku, preto súd priznal žalobkyni náhradu za nevyčerpanú dovolenku v sume 1.031,40 €. Zároveň súd priznal žalobkyni i úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.031,40 € od 1.7.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za mesiac máj 2015. V prevyšujúcej časti súd nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za predchádzajúce roky (2013, prípadne 2012) zamietol.

10. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa v spojení s ods. l tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30%. Uviedol, že celková suma, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni predstavuje sumu 7.143,40 € (t.j. 5.348 + 764 + 1.031,40). V okolnostiach prípadu bol žalovaný úspešný v rozsahu 65% (t.j. 7.143,40 € : 20.375,32 €) a neúspešný v rozsahu 35% (t.j. 100 - 65, teda pomer úspechu a neúspechu tak činí 30% (t.j. 65 - 35).

11. Proti tomuto rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku o trovách konania III. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. , , , , a a navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol zmeniť rozsudok tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne. Argumentoval tým, že žalobkyňa žiada preplatenie mzdy za obdobie, kedy sama vykonávala funkciu štatutárneho orgánu zamestnávateľa (bola predsedníčkou družstva) a zároveň mala pracovať na pozícii

ekonómky a účtovníčky. Mala tak plnú kontrolu nad personálnou, účtovnou, ako aj ekonomickou agendou žalovaného. V uvedenom období boli mzdy vyplácané, avšak v evidencii žalovaného chýba akýkoľvek dokument preukazujúci výplatu miezd nielen žalobkyni, ale akémukoľvek inému zamestnancovi. Subjektom zodpovedným za tento stav je výlučne žalobkyňa. Svedkovia Y. V. H. T. G. zhodne vypovedali, že mzdy im boli v žalovanom období (v roku 2014) vyplácané zálohovite, avšak výplatná listina sa nepodpisovala a posledná výplatná páska je z roku 2013. Týmito skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal. Nedostatočne sa súd zaoberal dôvodmi, ktorými žalobkyňa odôvodňovala nevyplatenie si mzdy, a to potrebou finančných prostriedkov na úhradu lízingu v sume 29.447,60 €. Podľa výpisu z účtu žalovaného ku dňu 31.12.2014 pritom bolo na účte 50.546,92 €, a teda žalobkyňa mala dostatok finančných prostriedkov, aby si mzdu uhradila aspoň čiastočne aj po zaplatení lízingov. Nie je možné uveriť tvrdeniu žalobkyne, že si nevyplácala mzdu počas obdobia viac ako 13 mesiacov za situácie, keď ostatným zamestnancom mzdu uhrádzala. Vytýkal ďalej súdu, že nevykonal dôkaz predloženým príjmovým pokladničným dokladom s podpisom žalobkyne bez dátumu na sumu 25.647,60 €, ktoré neboli zaúčtované, a to z dôvodu, že tento dôkaz sa netýka predmetu sporu. Žalovaný týmto dôkazom chcel preukázať skutočnosť, akým spôsobom dochádzalo k hospodáreniu zo strany žalobkyne a tento dôkaz tiež vyvracia tvrdenie žalobkyne, že nemala potrebné zdroje na výplatu. Zároveň súd v odôvodnení rozhodnutia nezdôvodnil, prečo nevykonal tento navrhnutý dôkaz. Nedostatočne sa súd vysporiadal aj s predloženými výdavkovými pokladničnými dokladmi zo dňa 31.12.2014 na sumu 8.100 €, ktorá mala byť vyplatená Y. V. a na sumu 6.100 €, ktorá mala byť vyplatená T. G., ktoré nimi podpísané ako príjemcami neboli a aj s výdavkovým pokladničným dokladom zo dňa 28.4.2014 na sumu 14.251,71 € z titulu mzdových nárokov. Obaja svedkovia zhodne rozporovali, že by dňa 31.12.2014 prevzali sumu 8.100 €, resp. 6.100 € a na všetkých výdavkových pokladničných dokladoch je len podpis žalobkyne, čo nasvedčuje skutočnosti, že uvedená suma musela byť vyplatená jedine žalobkyni. Zároveň tieto doklady ilustrujú spôsob, akým bolo vedené účtovníctvo a mzdy zo strany žalobkyne. Vytýkal ďalej súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s argumentáciou vo vzťahu k preukázaniu výplaty mzdy z hlavnej knihy, ako aj zo správy o vecnom poznatku zo dňa 14.10.2019, v ktorej je uvedené, že podľa hlavnej knihy v roku 2014 boli mzdy vyplatené vo výške 40.259,92 €. Keďže táto výplata miezd nebola riadne účtovaná, nebolo možné presne určiť, ktorých zamestnancov sa vyplatenie miezd týkalo. Ak však boli u žalovaného traja zamestnanci a Y. V. bola vyplatená počas roka 2014 mzda vo výške 6.100 € a T. G. vo výške nepresahujúcej ani 6.100 €, rozdiel miezd musel byť vyplatený jedine žalobkyni. Ani týmito skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal. Žalovaný považuje naďalej za sporné, či žalobkyni vôbec patrí nárok na mzdu vzhľadom na tú skutočnosť, že jednak prácu nevykonávala a zároveň sama svojím vlastným konaním zapríčinila, že neexistuje riadna evidencia dochádzky, ktorá by preukazovala tú skutočnosť, že žalobkyňa prácu aj skutočne vykonávala. Tieto skutočnosti pritom vyplynuli z výpovede svedkyne T. a svedkov V. H. G., ktorí potvrdili, že kniha dochádzok na družstve neexistovala, neviedla sa teda riadne evidencia dochádzky, a už vôbec nie vo vzťahu k žalobkyni a svedkovia potvrdili, že žalobkyňa chodila do práce len sporadicky. Žalobkyňa si naviac neplnila riadne svoje povinnosti, čo žalovaný preukázal listinnými dôkazmi - výzva Sociálnej poisťovne, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa za rok 2014 nepodala ani jeden výkaz do Sociálnej poisťovne, upomienka na predloženie výkazu preddavkov zo dňa 12.8.2014 zo strany Všeobecnej zdravotnej poisťovne, z ktorej vyplýva, že za obdobie január až jún 2014 neboli podané hlásenia. Preukázané bolo aj podanie daňového priznania za rok 2013 až dňa 31.3.2015, teda nie žalobkyňou a za rok 2014 bolo požiadané o odklad do 30.6.2015. Žalobkyňa si teda neplnila svoje povinnosti vo vzťahu k štátnym orgánom. Porušila ust. , v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný viesť evidenciu pracovného času, keď neviedla evidenciu dochádzky. Vzhľadom na danú situáciu súd sa nedostatočne zaoberal skutočnosťou, ktorá osoba by mala niesť dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobkyňa prácu skutočne vykonávala. Podľa názoru žalovaného uvedená skutočnosť môže ísť jedine na ťarchu žalobkyne, keďže jej preukázanie zmarila vlastným protiprávnym konaním - neplnením si povinností ako boli vyššie popísané. Ak súd zaťažil žalovaného dôkazným bremenom na preukázanie rozsahu vykonávanej práce žalobkyňou, vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný tiež s poukazom na zistené hospitalizácie žalobkyne uviedol, že nie je zrejmé, v koľkých prípadoch bola žalobkyňa práceneschopná, keďže to žiadnym spôsobom neevidovala. Je pritom logické, že bežný človek po hospitalizácii nenastúpi ihneď do práce, ale potrebuje istý čas na rekonvalescenciu. Zotrval na tvrdení, že aj pracovná zmluva z 1.7.1996 je neplatná, pretože ju podpísal výlučne len predseda družstva v rozpore so zápisom v obchodnom registri, kedy sa vyžadoval aj podpis ďalšieho člena predstavenstva. Žalovaný tak má za to, že išlo len o faktický pracovný pomer, a to aj s poukazom na potvrdenie Sociálnej poisťovne, kde bola žalobkyňa evidovaná v pracovnom pomere až od 1.2.2000. Namietal tiež, že žalobkyňa neodvodzuje svoje pracovnoprávne nároky z pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996, ale z pracovnej zmluvy zo dňa

30.6.2009, ktorá bola správne súdom vyhodnotená ako neplatná. Nesúhlasil ďalej s určením výšky mzdy žalobkyne - 764 €, a to z dôvodu, že v takejto výške bola dohodnutá mzda v pracovnej zmluve zo dňa 30.6.2009, ktorá bola neplatná. Pokiaľ súd vychádzal z potvrdenia Sociálnej poisťovne o vymeriavacom základe v roku 2009 v sume 763,46 €, nie je možné následne výšku mzdy navýšiť na sumu 764 €. Potvrdenie Sociálnej poisťovne pritom nepreukazuje, aká skutočná výška mzdy bola medzi žalovaným a žalobkyňou dohodnutá. Pri výpočte mzdy v roku 2014 pritom nie je možné vychádzať zo stavu začiatku roka 2009. Žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala skutočnú výšku svojej mzdy, pričom dôkazné bremeno opäť bolo na žalobkyni. Žalovaný uhradil žalobkyni odchodné, ako aj alikvotnú časť dovolenky za rok 2015 dňa 4.11.2019 v celkovej sume 722, 95 € netto, pričom dôkaz o tejto úhrade mal k dispozícii aj na súdnom pojednávaní dňa 27.11.2019, ktorý pripustený nebol, čo je možné zistiť zo zvukového záznamu. Z tohto dôvodu žalovaný pripojil k odvolaniu výplatnú pásku žalobkyne za obdobie 5/2016, z ktorej je zrejmé preplatenie nevyčerpanej dovolenky v rozsahu troch dní vo výške 102,24 € brutto a odchodného vo výške 750 € brutto, spolu 852,24 € brutto a 722,95 € netto (č. l. 529 spisu). Nesúhlasil ani s priznaním náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku predovšetkým z dôvodu absencie evidencie čerpania dovoleniek zamestnancov, ani so záverom, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2014 z dôvodu, že si ju nemohla vyčerpať pre skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru žalovaného tento záver možno vzťahovať iba na dovolenku za rok 2015, pretože dovolenku za rok 2014 si mohla žalobkyňa vyčerpať ešte v januári a februári 2015, prípadne v januári až marci 2014, kedy sa poľnohospodárske práce nevykonávajú. Sama žalobkyňa uviedla, že nečerpala dovolenku, následne na súdnom pojednávaní skonštatovala, že si nepamätá, či čerpala dovolenku a podľa výplatnej listiny za december 2014, predloženej žalobkyňou, čerpala dovolenku v rozsahu 20 dní. Opäť vzhľadom na absenciu evidencie dochádzky a čerpania dovolenky nemôže byť preukázanie aj tohto nároku na ťarchu žalovanému, keďže to bola práve žalobkyňa, ktorá bola zodpovedná za riadnu evidenciu dochádzky. Naviac je predpoklad vyčerpania dovolenky aj počas jej hospitalizácie, keďže za obdobie hospitalizácie nepredložila doklad o práceneschopnosti, pokiaľ ide o obdobie od 24.2.2014 do 3.3.2014 a od 3.3.2014 do 12.3.2014. Sama žalobkyňa pritom uviedla, že v žalovanom období nebola ani jediný deň práceneschopná. V dôsledku hospitalizácie pritom absentovala v práci v rozsahu 19 dní, čo je možné kvalifikovať aj ako čerpanie dovolenky. Žalovaný ďalej namietal, že súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s jeho argumentáciou o prenesení dôkazného bremena na žalobkyňu z dôvodu, že žalobkyňa zmarila možnosť žalovanému uniesť dôkazné bremeno tým, že porušila povinnosti vyplývajúce jej zo , keď neviedla riadne evidenciu miezd, dochádzky a dovoleniek, a teda zavinila stav, kedy je značne problematické pre žalovaného preukázať, akému zamestnancovi bola aká mzda vyplatená, ktorý zamestnanec v akom rozsahu vykonával prácu a v akom rozsahu čerpal dovolenku. Táto skutočnosť musí ísť na ťarchu jedine a výlučne žalobkyni a v prípade, že by sa súd stotožnil s danou argumentáciou, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena mal žalobu zamietnuť ako celok. Žalobkyňa doposiaľ žalovanému neodovzdala personálnu agendu (evidencia dochádzky, dovoleniek, výplatu miezd a podobne) za rok 2014 a 2015. Za situácie, že žalobkyňa svojim konaním, respektíve nekonaním zapríčinila stav, kedy nie je možné výplatu miezd a iných nárokov preukázať, je priznanie žalobou uplatneného nároku v rozpore s dobrými mravmi, pretože takto má žalobkyňa prospech z vlastného protiprávneho konania. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s možnosťou aplikovať článok 2 Základných zásad v spojení s , čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa počas celého konania predkladala interné dokumenty žalovaného, pričom nie je zrejmé, z akého titulu žalobkyňa touto dokumentáciou disponuje a súdu predkladá. Takýto postup nemožno označiť za súladný so zákonom. Súd sa nevyporiadal ani s argumentáciou žalovaného, že pojmovým znakom pracovného pomeru je princíp podriadenosti a nadriadenosti pri výkone práce vykonávanom v pracovnom pomere, ktorý princíp v prípade žalobkyne neexistoval. Žalobkyňa totiž bola aj zamestnancom aj štatutárnym orgánom v jednej osobe, a teda vzťah podriadenosti a nadriadenosti tu splnený nebol. V ďalšom namietal procesné pochybenia súdu, konkrétne že súd nepostupoval v súlade s , keď dostatočne určite a zrozumiteľne neuviedol predbežné právne posúdenie veci nielen na prvom pojednávaní, ale aj na ďalších pojednávaniach, pričom nezaujal predbežné právne posúdenie k viacerým kľúčovým otázkam. Dopustil sa aj nesprávneho postupu pri hodnotení dôkazov, keď tieto hodnotil jednostranne, vôbec medzi sebou nekonfrontoval jednotlivé dôkazy, neuviedol, prečo niektoré z nich považuje za nevieryhodné a nevyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. V odôvodnení rozsudku označil dôkazy, ktoré vykonal, avšak z odôvodnenia nevyplýva, že by postupoval pri hodnotení podľa . V odôvodnení vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a rozsudok je tak aj nepreskúmateľný. Porušil aj ust. , keď nevykonal dokazovanie obsahom listiny „Správa o

vecnom poznatku zo dňa 14.10.2019“, hoci túto listinu žalobkyňa spochybnila. Nevykonal dokazovanie ani obsahom vyšetrovacieho spisu OR PZ Michalovce, pričom listiny tvoriace obsah tohto spisu neboli stranám doručené, a preto ich mal súd prečítať alebo oboznámiť ich obsah. Žiadnym spôsobom sa súd nevysporiadal ani s argumentáciou žalovaného, že žalobkyňa opakovane porušila povinnosť vyplývajúcu z pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalobkyňa opakovane nehovorila pravdu, napríklad tvrdila, že podávala hlásenia tak Sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam, ako aj daňovému úradu, pričom listinnými dôkazmi bol preukázaný opak. Tvrdila, že nebola ani jeden deň práceneschopná počas roka 2014 až do 15.2.2015, pričom následne bolo zistené, že bola hospitalizovaná opakovane, tvrdila, že si nepamätá, či brala dovolenku za rok 2014 a následne vyšlo najavo, že bezpochyby túto dovolenku čerpala, nepravdivo uvádzala, že členské schôdze boli zvolávané pravidelne raz za rok, atď. Súd teda starostlivo neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nakoniec poukázal na nezrovnalosti vo výroku rozsudku, kde v súvislosti s priznaním úroku z omeškania zo sumy 764 € nesprávne súd uviedol údaj od 1.8.201, namiesto 1.8.2014. Vo vzťahu k úroku z omeškania zo sumy 1.031,40 € súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania práve odo dňa 1.7.2015. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Proti výroku III. o náhrade trov konania v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalobkyňa z dôvodov podľa ust. , , a a navrhla zmeniť tento výrok rozsudku tak, že súd prizná žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,16 %. V dôvodoch odvolania uviedla, že súd nesprávne určil úspech žalovaného vychádzajúc zo sumy 20.375,32 €, keďže z tejto sumy bol na samostatné konanie vylúčený nárok na zaplatenie 12.124,44 € a predmetom tohto konania zostala suma 8.250,88 €. Keďže žalobkyňa bola úspešná čo do istiny 7.143,40 €, jej úspech predstavuje 86,58 % (suma 7.143,40 € zo sumy 8.250,88 € predstavuje 86,58 %), žalovaný bol úspešný len v rozsahu 13,42 %, a teda celkový úspech žalobkyne tak predstavuje 73,16 % a v tomto rozsahu jej patrí aj náhrada trov celého konania.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Argumentovala tým, že v roku 2014 boli vyplácané len zálohy na mzdu Y. V. H. T. G., čo potvrdili podpisom výdavkových pokladničných dokladov o výplate záloh a z toho dôvodu nemohli byť podpísané výplatné listiny, keďže sa nevyplácala mzda. Poprela tvrdenie, že vyúčtované zálohy koncom roka 2014 boli vyplatené jej, keďže ide o zhrnutie záloh poskytnutých Y.. V. H. T.. G. počas roku 2014. Uvedená skutočnosť by bola zrejmá z pokladničnej knihy, ktorú však žalovaný nepredložil, pričom z nej by bolo preukázané, že zálohy boli zaúčtované v pokladni až k 31.12.2014. Poukázala na výpoveď svedka V., ktorý potvrdil, že mal vedomosť o tom, že si žalobkyňa nevyplácala mzdu pre nedostatok financií. K zostatku na účte ku dňu 31.12.2014 uviedla, že tieto peniaze použila na splátky lízingov a úhradu dôležitých faktúr a následne si mzdu nevyplatila. Pokiaľ by si bola začiatkom roka 2015 vyplatila celú mzdu vo výške viac ako 15.000 €, došlo by k výraznému oslabeniu fungovania družstva. Skutočnosť, že družstvo nemalo finančné prostriedky, potvrdil aj svedok G. vo svojom čestnom vyhlásení, dokonca sám priznal, že si zvyšok mzdy z roku 2014 nevyplatil aj napriek tomu, že bol predsedom družstva. Poprela aj tvrdenia žalovaného, že mu poskytla pôžičky. Tieto pôžičky poskytol jej manžel a ona iba fyzicky vkladala do pokladne finančné prostriedky. Príjmový pokladničný doklad na sumu 25.647,60 € nevypisovala a ani nepodpisovala. Finančné prostriedky v tejto výške neprevzala a žalovaný nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky nemal na svojom účte a nedisponoval nimi. Pokiaľ ide o finančné prostriedky vo výške 14.251,71 € v zmysle výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 28.4.2014 žalobkyňa uviedla, že boli použité na mzdy za rok 2013, ktorých prevzatie je potvrdené podpisom príjemcov podľa výplatných pások. Žalobkyňa nie je podpísaná ako príjemca týchto finančných prostriedkov a skutočnosť, že išlo o mzdu za rok 2013, preukazuje aj zápis z hlavnej knihy, z ktorej vyplýva dlh na mzdách zamestnancov za rok 2013 vo výške 13.190,72 €. Nemožno teda tvrdiť, že si uvedenú sumu vyplatila žalobkyňa, pretože to nevyplýva zo žiadneho žalovaným predloženého dokladu. Nesúhlasila ani s argumentáciou žalovaného, že si neplnila riadne svoje pracovné povinnosti. K týmto totiž nepatrilo len podávanie výkazov do Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a daňovému úradu. Vzhľadom na rozsiahlu náplň jej práce sa stalo, že nestihla podať výkazy do Sociálnej poisťovne a daňové priznania, čo však neznamená, že si neplnila ostatné pracovné povinnosti. Ohľadne evidencie dochádzky poukázala na výpoveď svedkyne T., ktorá potvrdila, že existovala kniha dochádzok a pripustila, že sa mohla zapisovať aj žalobkyňa v osobitnej dochádzke. Rovnako svedkovia V.W. H. G. uviedli, že sa zaznamenávala prítomnosť na pracovisku. Z uvedeného vyplýva, že existovala evidencia dochádzky, do ktorej sa zamestnanci zapisovali. Osobitná dochádzka sa viedla pre robotníkov

a osobitná pre technicko-hospodárskych pracovníkov. Keďže žalobkyňa bola v roku 2014 jediným technicko-hospodárskym pracovníkom, zapisovala sa len samostatne a táto kniha dochádzky zostala u žalovaného. Rovnako sa výpovede svedkov rôznia v tom, či žalobkyňa (ne)chodila do práce a obsahujú aj rozpory. Ani jeden svedok pritom jednoznačne nepotvrdil, že žalobkyňa do práce nechodila. Žalobkyňa chodila do práce okolo ôsmej a neskôr, keďže často komunikovala s úradmi, bankami, teda zrána chodila vybavovať rôzne úradné záležitosti a prišla neskôr. V roku 2014 bola hospitalizovaná len od 24.2.2014 do 12.3.2014, a teda nešlo o opakovanú hospitalizáciu a tak závažné zdravotné problémy, ktoré by si vyžadovali rekonvalescenciu. Vychádzala z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.6.2009. Funkcia štatutára jej vznikla dňom 13.6.2009 a bola tak oprávnená za družstvo podpísať pracovnú zmluvu dňa 30.6.2009. To, že v obchodnom registri bol vykonaný zápis až dňa 17.7.2009, na platnosť zmluvy nemá vplyv, pretože nejde o zmluvu uzavretú s treťou osobou, ale s členom družstva. Rovnako je platná aj jej pracovná zmluva z 1.7.1996. Pokiaľ ide o výšku mzdy, túto súd priznal na základe oznámenia Sociálnej poisťovne, ktorú dosahovala žalobkyňa pred nástupom na funkciu predsedníčky družstva. Uvedená mzda nebola po nástupe do ďalšej funkcie menená a nedošlo k dohode o znížení mzdy na sumu 750 €. Preukázala teda výšku vymeriavacieho základu predtým, než bola zvolená do funkcie predsedníčky družstva a predtým, než sa jej mzda navýšila o odmenu za ďalšiu funkciu. Zdôraznila, že pracovná zmluva zo dňa 1.7.1996 bola uzatvorená podľa , kedy sa nevyžadovala písomná forma zmluvy. Pracovná zmluva mala všetky náležitosti podľa vtedy platného . Prípadná neplatnosť pracovnej zmluvy nemohla byť spôsobená zavinením žalobkyne, ale zamestnávateľa, ktorý nepripojil podpis ďalšej kompetentnej osoby. Nedodržanie písomnej formy nebolo postihované sankciou neplatnosti a v prípade nedodržania písomnej formy bola pracovná zmluva uzavretá ústne. Výška mzdy nebola náležitosťou zmluvy a určoval ju sám predseda družstva. Výška mzdy v roku 2009 bola stanovená na sumu 764 €. Existenciu pracovného pomeru preukazuje aj uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.5.2016, ktorá odkazuje na pracovnú zmluvu zo dňa 1.7.1996. Pokiaľ ide o odchodné, žalovaný nevedel na pojednávaní predložiť doklady o zaplatení odchodného a alikvotnej časti dovolenky za rok 2015. Pokiaľ žalovaný predložil výplatnú pásku za máj 2015, pri výpočte alikvotnej časti nevyčerpanej dovolenky, ako aj pri výpočte odchodného vychádzal z nesprávneho vymeriavacieho základu, t. j. zo dumy 750 €. Nevyplatil teda celé odchodné ani alikvotnú časť dovolenky, ale tieto nároky vyplatil iba čiastočne. V súvislosti s nevyčerpanou dovolenkou uviedla, že zákon jej umožňoval čerpať dovolenku do konca nasledujúceho roka, t. j. do konca roka 2015. Žalobkyňa nemohla vedieť, že sa dňa 16.2.2015 stane práceneschopnou a že táto práceneschopnosť bude dlhodobá a nemala dôvod začať čerpať dovolenku hneď na začiatku roka 2015. Pokiaľ čerpala dovolenku v decembri 2014 v rozsahu 20 dní, išlo o dovolenku za predchádzajúci rok, t. j. za rok 2013. Pokiaľ ide o odovzdanie agendy, ktorú mala doma, uviedla, že odovzdala všetku agendu, ktorú mala k dispozícii a podľa potvrdenia zo dňa 28.5.2015 žalobkyňa odovzdala žalovanému mzdy za rok 2014. Na záver znovu zopakovala, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v roku 2014 nedošlo k výplate miezd, a preto je nepochybné, že nedošlo ani k výplate mzdy žalobkyni. Keďže všetky doklady boli odovzdané žalovanému, bolo na ňom, pokiaľ tvrdí, že mzda bola vyplatená, aby preukázal, že k výplate jej mzdy došlo. Zo všetkých týchto dôvodov navrhla rozsudok potvrdiť.

14. Žalovaný v replike a žalobkyňa v duplike následne znovu zopakovali svoju argumentáciu uvádzanú v odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu, ktorú odvolací súd na tomto mieste neopakuje.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolania sporových strán ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, , , , , ) a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.

16. Súd prvej inštancie nedodržal postup hodnotenia dôkazov v zmysle ust. , keď nehodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v dôsledku čoho (jeho nesprávneho procesného postupu) je jeho rozhodnutie predčasné, a teda aj nesprávne.

17. Došlo tým k naplneniu odvolacích dôvodov podľa ust. a , t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací dôvod podľa ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. ( do 30.6.2016 s ust. ), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

19. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a ( do 30.6.2016 z ust. až 135 ).

20. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom je zrejmý nesúlad.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

22. V prejednávanej veci predmetom konania sú pracovnoprávne nároky, konkrétne nárok na mzdu za vykonanú prácu vo výške 6.450,30 € za rok 2014 a prvé dva mesiace roku 2015, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 50 dní za roky 2013, 2014 a 2015 vo výške 1.247 € a odchodné vo výške 553,58 €, spolu 8.250,88 €. Žalobkyňa tieto nároky odvodzovala z pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009, uzavretej so žalovaným na druh práce ekonómka a s dohodnutou mzdou 764 €.

23. Súd čiastočne žalobe vyhovel vychádzajúc zo záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že pracovnoprávne nároky žalobkyne riadne uspokojil, keď nepredložil príslušnú personálnu a mzdovú evidenciu, predovšetkým evidenciu dochádzky zamestnancov, evidenciu čerpania dovolenky zamestnancami a výplatné listiny preukazujúce vyplatenie mzdy v príslušnom období.

24. Úplne bez povšimnutia však ponechal súd tú skutočnosť, že ide o agendu z roku 2014 a prvých dvoch mesiacov roku 2015, kedy žalobkyňa vykonávala funkciu štatutárneho orgánu žalovaného ako zamestnávateľa a titulom tejto funkcie, ako aj titulom funkcie vykonávanej v pracovnom pomere (účtovníčka, ekonómka) bola zodpovedná za vedenie mzdovej, personálnej, účtovnej a ekonomickej agendy žalovaného.

25. Práve vykonaným dokazovaním preukázané nedostatky vo vedení tejto evidencie boli dôvodom neunesenia dôkazného bremena žalovaným a tento sa dôvodne dožaduje prenesenia tohto dôkazného bremena na žalobkyňu ako osobu zodpovednú za nezabezpečenie príslušnej evidencie viažucej sa k jej pracovnoprávnym nárokom, ako aj k pracovnoprávnym nárokom ostatných (2) zamestnancov s odôvodnením, že v opačnom prípade bude mať žalobkyňa prospech z vlastného protiprávneho konania.

26. S týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd a pokiaľ súd prvej inštancie postupoval inak, zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím bol naplnený aj odvolací dôvod podľa ust. .

27. Pokiaľ ide o samotný právny základ žalobou uplatnených nárokov, odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu o neplatnosti pracovných zmlúv zo dňa 13.6.2009 a 30.6.2009 z dôvodu, že boli podpísané v čase, keď žalobkyňa nebola oprávnená podpisovať za žalovaného žiadne písomnosti z dôvodu, že v obchodnom registri bola ako predsedníčka družstva zapísaná až dňa 17.7.2009.

28. Ako vyplýva z ust. , funkcia predsedu družstva je funkciou volenou (členskou schôdzou alebo predstavenstvom) a v prípade družstva, ktoré má menej ako 50 členov, je predseda družstva štatutárnym orgánom ( ).

29. Predseda družstva ako štatutárny orgán sa zapisuje do obchodného registra s uvedením dňa vzniku aj skončenia funkcie ( zák. ). Zápis má teda deklaratórny, nie konštitutívny charakter.

30. Ako vyplýva z úplného výpisu žalovaného z obchodného registra, žalobkyni vznikla funkcia (predsedu družstva) dňa 13.6.2009, ako tento údaj vyplýva aj zo zápisnice z členskej schôdze zo dňa 12.6.2009 (č.l. 574), ktorou bola zvolená za predsedníčku družstva s dňom vzniku funkcie dňa 13.6.2009 a týmto dňom teda bola oprávnená za družstvo konať.

31. Súd teda opätovne posúdi platnosť vyššie uvedených pracovných zmlúv, najmä však pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje svoje nároky, pričom významnou z hľadiska tohto posúdenia bude tá skutočnosť, že v čase ich uzavretia stále trval pracovný pomer žalobkyne na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996, keďže k jeho skončeniu nedošlo a posúdi pracovnú zmluvu zo dňa 30.6.2009 podľa jej obsahu, či sa nejednalo o dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996.

32. Pokiaľ ide o pracovnú zmluvy zo dňa 1.7.1996, ktorej platnosť žalovaný v odvolaní spochybňuje, táto zmluva bola uzavretá ešte za účinnosti a aj prípadný nedostatok písomnej formy nemal za následok jej neplatnosť vzhľadom na ust. . Táto pracovná zmluva mala všetky náležitosti v zmysle a podstatnou náležitosťou nebola dohoda o mzde. sa vzťahoval aj na pracovnoprávne vzťahy medzi družstvom a jeho členmi ( cit. ) a konanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch bolo upravené v .

33. Ako vyplýva z obsahu spisu, aj keď súd priamo necitoval vyššie uvedené ustanovenia , je zrejmé, že pri posudzovaní platnosti tejto pracovnej zmluvy z nich vychádzal, keď priamo na pojednávaní dňa 21.11.2018 (č.l. 223) na námietku žalovaného, že ide o neplatnú pracovnú zmluvu, keďže nebola popísaná orgánom oprávneným konať v mene družstva v zmysle výpisu z obchodného registra poučil žalovaného, že uzavretie pracovnej zmluvy je konaním v pracovnoprávnych veciach, kedy sa nevyžaduje postup podľa .

34. V zmysle v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony v mene zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou, štatutárny orgán a zamestnávateľ, ktorý je fyzickou osobou, koná osobne; namiesto nich môžu robiť právne úkony aj osoby nimi poverené. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií ustanovených organizačnými predpismi.

35. V zmysle citovaného zamestnávateľ môže v medziach svojej pôsobnosti písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby urobili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnení povereného zamestnanca.

36. Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo ( ) a za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda ( ). Ak je pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva ( ).

37. Štatutárnym orgánom zamestnávateľa dňa 1.7.1996, t.j. v čase uzavretia zmluvy, bolo podľa výpisu z obchodného registra predstavenstvo, pričom predsedom predstavenstva bol T. U. a podpredsedom predstavenstva bol N.. Š. W.. Podpisovanie predsedom a v jeho neprítomnosti podpredsedom a ďalším

členom predstavenstva spoločnosti bolo povinné len v prípade písomností, ktoré zakladali práva a povinnosti družstva navonok, vo vzťahu k tretím osobám, avšak podľa ustálenej súdnej praxe sa takéto konanie povinne nevyžadovalo v pracovnoprávnych vzťahoch. Ani v zmysle ust. poslednej vety nebolo potrebné podpísanie dvoma členmi predstavenstva, keďže pre pracovnú zmluvu nebola predpísaná písomná forma.

38. Zo samotnej pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996 na č.l. 493 ani nie je možné identifikovať, či za žalovaného išlo o podpisy dvoch osôb alebo len jednej osoby a aj v prípade, že by nešlo o podpis osoby oprávnenej konať za družstvo, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu žalobkyne ako v tom čase iba zamestnanca družstva a aj prípadný nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť.

39. Za nedôvodné odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovaného v tom smere, že žalobkyňa odvodzovala svoje pracovnoprávne nároky z inej pracovnej zmluvy (zo dňa 30.6.2009), ktorá bola neplatná, a preto súd nemohol posudzovať tieto nároky vychádzajúc z pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996. Podstatným v konaní bolo zistenie, či pracovný pomer medzi stranami sporu vznikol a či tento pracovný pomer trvá a akým právnym titulom a pokiaľ súd zistil, že pracovný pomer bol platne založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.7.1996, postupoval správne, ak vychádzal z tejto pracovnej zmluvy.

40. Naviac pracovnoprávne spory sú spormi s ochranou slabšej strany a v týchto prípadoch súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz ( ).

41. Na vznik pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným dňom 1.7.1996 nemá vplyv ani evidencia žalobkyne v Sociálnej poisťovni až dňom 1.2.2000, pretože dôvody, prečo je táto evidovaná až od 1.2.2000 v konaní objasnené neboli a prípadné neprihlásenie žalobkyne do Sociálnej poisťovne ako zamestnanca dňom 1.7.1996 nemá žiaden vplyv na vznik pracovného pomeru, pokiaľ pre jeho platný vznik boli splnené všetky zákonné podmienky, ako bolo uvedené vyššie.

42. V prípade, že súd opätovne v ďalšom konaní dôjde k záveru o neplatnosti pracovných zmlúv z 13.6.2009 a 30.6.2009, bude vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1996.

43. Pokiaľ ide o jednotlivé súdom priznané pracovnoprávne nároky žalobkyne, odvolací súd uvádza nasledovné :

44. Podľa ust. (zákon ) zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

45. Podľa prvej vety mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytovanej zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

46. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že právo na mzdu je viazané na výkon práce zamestnancom.

47. Podľa zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.

48. Každý zamestnávateľ by mal mať záujem na vedení riadnej evidencie, aby v prípade spornej situácie mohol preukázať svoje práva, v prípade potreby aj na účely účinnej obrany alebo žaloby na súde. Na kontrolu plnenia uvedenej povinnosti sú oprávnené orgány inšpekcie práce. Evidencia odpracovaného času je významná aj z hľadiska posúdenia vzniku nároku na dovolenku v zmysle a nasl. (dovolenka za kalendárny rok alebo dovolenka za odpracované dni).

49. V zmysle zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer

netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svoje zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčitávajú.

50. Citované zákonné ustanovenie viaže vznik dovolenky za kalendárny rok nielen na trvanie pracovného pomeru, ale aj na výkon práce v rozsahu aspoň 60 dní v kalendárnom roku.

51. Pokiaľ ide o nárok na mzdu za vykonanú prácu za rok 2014 (za obdobie prvých dvoch mesiacov roku 2015 vyplatenie mzdy bolo preukázané), v konaní nebolo preukázané, v akom rozsahu v danom období žalobkyňa prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávala vzhľadom na výpovede svedkov T., V. H. G., ale aj vzhľadom na neskôr zistené nedostatky v evidencii personálnej, mzdovej, účtovnej a ekonomickej agendy, ktorú žalobkyňa mala v náplni práce a ktoré nedostatky boli dôvodom nesplnenia rôznych povinností žalovaného ako zamestnávateľa, či už odvodových, daňových a pod.

52. V období rokov 2014 až 2015, keď žalobkyňa bola aj predsedníčkou družstva, sa neviedla evidencia dochádzky zamestnancov, evidencia čerpanej dovolenky, nevyhotovili sa mzdové listy, výplatné pásky, ani výplatné listiny, čo vyplynulo nielen z výpovedí svedkov V. H. G. a z výpovede svedkyne T., ale aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 13.4.2015 (č.l. 219 spisu), upomienky Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 12.8.2014 (č.l. 220 spisu), z uznesenia OR PZ Michalovce zo dňa 29.2.2016 (č.l. 57 a nasl. spisu), z výzvy Sociálnej poisťovne zo dňa 12.3.2015 (č.l. 69 spisu), zo zápisnice Sociálnej poisťovne zo dňa 24.7.2015 (č.l. 214 spisu), zo Správy o výsledkoch kontroly činnosti Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 21.8.2013 (č.l. 216 a nasl. spisu) a zo Správy o vecnom poznatku zo dňa 14.10.2019 (č.l. 382 spisu).

53. Za tieto nedostatky bola zodpovedná žalobkyňa, či už z titulu funkcie predsedníčky družstva alebo z titulu výkonu práce účtovníčky a ekonómky a za tejto situácie nemožno vyžadovať od žalovaného, aby on preukázal vyplatenie mzdy žalobkyni v žalovanom období, aby preukázal rozsah, v akom vykonávala prácu v žalovanom období a aby preukázal rozsah čerpanej dovolenky.

54.Súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, ako sa vyporiadal s týmito skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a na základe akých úvah dospel k záveru, že tieto skutočnosti nemajú žiaden vplyv na dôkazné možnosti žalovaného.

55. Súd neaplikoval v prejednávanej veci článok 2 Základných zásad , v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov, hoci vzhľadom na vyššie zistené skutočnosti bolo potrebné žalobou uplatnený nárok posúdiť aj z hľadiska, či nejde zo strany žalobkyne o výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi.

56. pritom priamo v ust. ustanovuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

57. Povinnosťou súdu po vrátení veci bude preto aplikovať aj vyššie citované zákonné ustanovenie v spojení s článkom 2 Základných zásad a posúdiť, či priznanie mzdy a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobkyni za situácie, že žalovaný nevie preukázať jej vyplatenie v dôsledku chýbajúcich listinných dôkazov, ktorú situáciu zavinila žalobkyňa, nie je v rozpore s dobrými mravmi.

58. Žalobkyňa svoj nárok preukazuje mzdovým listom zo dňa 31.5.2015 a výplatnými páskami za rok 2014, ktorých vierohodnosť je spochybnená z dôvodu, že nie je zrejmé, kedy a kým boli vyhotovené. Na túto skutočnosť poukázal konajúci súd na pojednávaní dňa 21.11.2018. Žalobkyňa vtedy tvrdila, že „tieto pásky sú na družstve“. Predsedníčka družstva Anna Sabová k tomu uviedla, že tieto listiny boli vyhotovené žalobkyňou dodatočne po jej odvolaní a potom, čo Anna Sabová vypracovala pre Sociálnu poisťovňu výplatné listiny za rok 2014 a za január, február 2015 a predložila ich Sociálnej poisťovni na účely splnenia odvodových povinností.

59. Toto tvrdenie žalobkyňa nepoprela a naviac pravdivosť tvrdenia H. U. je podporené aj tým, že údaje uvedené v mzdovom liste a výplatných páskach sú odlišné od údajov v hlásení pre Sociálnu poisťovňu (č.l. 194), ktoré hlásenia vypracovala Anna Sabová. Tieto hlásenia vychádzajú zo mzdy žalobkyne 750 € brutto, kým listiny predložené žalobkyňou zo mzdy 1.765 €. Na mzdovom liste je naviac dátum 31.5.2015, čo taktiež potvrdzuje pravdivosť tvrdenia H. U. o ich vyhotovení dodatočne po odvolaní žalobkyne z funkcie predsedníčky družstva.

60. Dodatočné vyhotovenie týchto výplatných pások a mzdového listu žalobkyňou je podopreté aj samotnou jej výpoveďou, v ktorej uviedla, že mzdu si nevyplácala, teda nemala ani dôvod vyhotovovať tieto listiny priebežne počas roka 2014 a že mzdu nevyplácala počas roka 2014 ani sebe, ani ostatným dvom zamestnancom (týmto vyplácala iba zálohy z pokladne oproti výdavkovému pokladničnému dokladu), preto ani im nedávala výplatné pásky, čo nakoniec potvrdili svedkovia vo svojej výpovedi, a teda ich nevyhotovila.

61. Tieto dôkazy predložené žalobkyňou preto nie sú spôsobilé preukázať jej nárok na mzdu za rok 2014 a ani zostatok jej dovolenky, či už k 1.1.2014 alebo k 31.12.2014.

62. Pokiaľ ide o hlásenia pre Sociálnu poisťovňu, vyhotovené Annou Sabovou, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že boli vyhotovené dodatočne na účely splnenia odvodových povinností voči Sociálnej poisťovni. H. U. nemala pre ich vyhotovenie k dispozícii žiadne podklady, keďže na družstve nebola žiadna evidencia dochádzky, ani mzdová evidencia a základ pre výpočet odvodových povinností stanovila po dohode s pracovníčkou Sociálnej poisťovne a predsedom družstva (zrejme zo základu z predchádzajúceho obdobia). Išlo teda len o formálne vystavené doklady, ktoré nepreukazujú nárok žalobkyne na mzdu a náhradu za nevyčerpanú dovolenku.

63. H. U. vo svojej výpovedi uviedla, že na družstve nemali žiadnu evidenciu dochádzky, evidenciu miezd, nevedela, ani z akej mzdy majú urobiť výplaty a odvody. Na účely splnenia odvodových povinností urobila výplaty za celý rok 2014 a za január, február 2015, zaplatila príslušné odvody do Sociálnej poisťovne a do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a zaplatila daň z príjmu. Nebolo pritom podané ani daňové priznanie za rok 2013, ktoré dali urobiť pani P. a bolo podané v marci 2015 a daňové priznanie za rok 2014 bolo podané v júni 2015. Pre chýbajúce doklady podal pán G., ktorý sa stal predsedom družstva po odvolaní žalobkyne, trestné oznámenie na políciu.

64. Aj táto výpoveď H. U. jednoznačne preukazuje porušenie povinností žalobkyne viesť evidenciu dochádzky, dovoleniek a miezd.

65. Listiny na preukázanie žalobou uplatneného nároku mala vyhotoviť žalobkyňa, bolo to v jej kompetencii, či už ekonómky a účtovníčky alebo štatutárneho orgánu družstva, týmito listinami mala preukázať svoj nárok na mzdu a náhradu mzdy za dovolenku. Bola to teda žalobkyňa, kto zapríčinil, že nebolo možné preukázať, či skutočne žalobkyňa chodila do práce a prácu aj vykonávala a v akom rozsahu.

66. Za tejto situácie nemožno od žalovaného vyžadovať, aby predložil listiny spôsobilé preukázať jeho procesnú obranu o uspokojení všetkých pracovnoprávnych nárokov žalobkyne, o ktorých vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že neboli vyhotovené.

67. Žalobkyňa nevyplatenie mzdy za rok 2014 preukazuje tým, že nebola podpísaná výplatná listina.

68. Výplatnú listinu v roku 2014 však sama nedávala podpísať ani ostatným dvom zamestnancom, pretože v roku 2014 im dávala len zálohy na mzdu oproti výdavkovému pokladničnému dokladu, čo nakoniec uvádza aj vo vyjadrení k odvolaniu. V roku 2014 teda nepraktizovala dovtedajší postup, že mzdy vyplácala oproti podpisu výplatnej listiny a podpísané výplatné listiny nie sú za rok 2014 ani u iných zamestnancov a nie je preto možné z chýbajúcich výplatných listín za rok 2014 odvodiť existenciu jej nároku na výplatu mzdy.

69. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé ani to, ako sa súd vyporiadal s ďalšími skutočnosťami, ktoré spochybňujú tvrdenia žalobkyne, že si nevyplácala mzdu. V konaní nebolo objasnené, ako bolo naložené so sumou 8.100 € a 6.100 € podľa výdavkových pokladničných dokladov

z 31.12.2014, ktorých príjemcami mali byť Y. V. H. T. G., avšak títo prevzatie uvedených súm vo svojej výpovedi popreli a na výdavkových pokladničných dokladoch sa nenachádza ani ich podpis. Žalobkyňa pritom nepreukázala, komu tieto sumy vyplatila.

70. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou tvrdenia žalobkyne, že si počas roku 2014 nevyplácala mzdu ani čiastočne, vyplývajú zo Správy o vecnom poznatku zo dňa 14.10.2019, ktorá vychádza z hlavnej knihy a vyplýva z nej, že v roku 2014 boli vyplatené mzdy zamestnancom v celkovej výške 40.259,92 €. Chýbajú však doklady preukazujúce vyplatenie miezd (napr. výplatné listiny), a preto nie je možné určiť, ktorých zamestnancov sa vyplatenie miezd týkalo. K dispozícii boli iba dva výdavkové pokladničné doklady na 6.100 € a 8.100 € bez podpisu zamestnanca. Okrem toho bol k dispozícii ešte výdavkový pokladničný doklad zo dňa 28.4.2014 o vyplatení miezd v sume 14.241,81 €, pričom išlo o doplatok miezd za rok 2013. Aj keď nebolo možné určiť, ktorých zamestnancov sa výplata mzdy v tejto výške mala týkať, vzhľadom na celkovo vyplatenú sumu je zrejmé, že ide o výplatu miezd nad rozsah záloh vyplatených pánovi V. H. G. (podľa ich výpovede tieto nepresiahli u každého z nich 6.000 €, teda celkovo 12.000 €, respektíve maximálne podľa výdavkových pokladničných dokladov 14.200 €) a vyplatenej mzdy za rok 2013 vo výške 14.241,81 €, pričom nie je zrejmé, ako bolo naložené so zvyškom sumy 40.259,92 €.

71. Žiadnym spôsobom sa súd nevyporiadal ani s vyvrátením obrany žalobkyne, že mzdu si nevyplácala, pretože družstvo nemalo finančné prostriedky, pričom zostatok na účte družstva k 31.12.2014 predstavoval 50.000 €, do spisu bol predložený príjmový doklad bez dátumu na sumu 25.647,60 € a vynaloženie sumy 40.259,92 € na mzdy vyplynulo aj zo správy o vecnom poznatku, ako bolo uvedené vyššie.

72. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a vzhľadom na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, nemožno o žalobou uplatnenom nároku rozhodnúť striktne iba vychádzajúc z dôkazného bremena žalovaného, a teda z tej skutočnosti, že žalovaný nepreukázal uspokojenie žalobou uplatneného nároku.

73. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu hodnotiť dôkazy nielen každý jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach a prihliadnuť na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, pričom dôkazné bremeno na preukázanie rozsahu, v akom žalobkyňa vykonávala prácu počas roka 2014 a v akom rozsahu čerpala dovolenku a v nadväznosti na to preukázanie rozsahu jej nároku na mzdu a náhradu za nevyčerpanú dovolenku je na žalobkyni, ktorá nesie plnú zodpovednosť za nedostatky v evidencii dochádzky zamestnancov, čerpanej dovolenky a vyplácanej mzdy.

74. K odvolacej námietke žalovaného o určení výšky brutto mzdy v sume 764 € súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že ustálenie výšky mzdy žalobkyne na účely posúdenia dôvodnosti žalobou uplatnených pracovnoprávnych nárokov bolo sťažené nedostatkom listinných dôkazov, z ktorých by bolo možné jednoznačne túto výšku mzdy určiť. Súd mal k dispozícii pracovnú zmluvu zo dňa 30.6.2009, v ktorej bola dohodnutá mzda 764 € a následne mal k dispozícii správu Sociálnej poisťovne o vymeriavacích základoch žalobkyne v roku 2009. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o porovnateľný údaj o výške mzdy v oboch prípadoch (rozdiel predstavuje 0,54 €), nemožno súdu vytýkať nesprávny postup pri určení brutto mzdy. Ak by aj pracovná zmluva zo dňa 30.6.2009 bola neplatná (čo bude ešte predmetom skúmania v ďalšom konaní), nevylučuje to platnosť dohody o mzde na obdobie od 1.7.2009, keďže dohoda o mzde nemusela byť uzavretá v písomnej forme a mzda bola určovaná s najväčšou pravdepodobnosťou predsedom družstva. Predtým, než sa teda žalobkyňa stala predsedníčkou družstva, mzda jej bola určená príslušným predsedom družstva a táto podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne predstavovala 763,46 €.

75. Podľa názoru odvolacieho súdu však v danom prípade nie je rozhodujúcim, či súd mal vychádzať z brutto mzdy 764 € alebo 763,46 € vzhľadom na skutočnosť, že žalobou sa žalobkyňa domáhala mzdy mesačne iba vo výške 553,58 € a zmena žaloby, ktorou sa následne domáhala mzdy mesačne vo výške 764 €, súdom pripustená nebola.

76. Pokiaľ ide o odchodné, rovnako žalobkyňa sa domáhala zaplatenia odchodného vo výške 553,58 € a zmena žaloby zo dňa 25.11.2019, ktorou sa domáhala odchodného vo výške 764 € brutto, pripustená nebola.

77. Po zrušení veci však bude vo vzťahu k uplatnenému nároku na odchodné potrebné vykonať dokazovanie aj výplatnou páskou za máj 2016 (č. l. 529) a potvrdením Slovenskej sporiteľne, a.s. o vyplatení sumy zhodnej so sumou uvedenej na tejto výplatnej páske na účet manžela žalobkyne dňa 4.11.2019 (č. l. 528 spisu), ktoré dôkazy preukazujú (aj) uspokojenie nároku na odchodné zo strany žalovaného.

78. K odvolacím námietkam žalovaného ohľadne priznanie nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku odvolací súd rovnako ako v prípade nároku na vyplatenie mzdy uvádza, že dôkazné bremeno na preukázanie, v akom rozsahu vznikol žalobkyni nárok na dovolenku za žalované obdobie a v akom rozsahu ju skutočne vyčerpala, je na žalobkyni, pretože táto bola zodpovedná za vedenie evidencie o čerpaní dovolenky.

79. Rozsah dovolenky za rok 2013 preukázala výplatnými páskami za rok 2013, avšak ohľadne nároku na dovolenku za rok 2014 nie sú k dispozícii žiadne dôkazy, pretože ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňou dodatočne vyhotovené výplatné pásky za rok 2014 a mzdový list za rok 2014 nemožno považovať z dôvodov už vyššie uvedených za vierohodné.

80. Predpokladom pre vznik nároku na dovolenku je aj výkon práce minimálne v rozsahu 60 dní a vzhľadom na chýbajúcu evidenciu dochádzky, ako aj evidenciu dovoleniek zostala otázka rozsahu nároku na dovolenku aj rozsahu jej čerpania nepreukázaná. Žalovaný pritom nie je schopný takéto listinné dôkazy predložiť práve z dôvodu porušenia povinností zo strany žalobkyne, ako bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané.

81. Dôkazné bremeno na preukázanie rozsahu, v akom dovolenka žalobkyni patrila a v akom rozsahu ju skutočne čerpala, ako aj preukázanie prekážok pre jej čerpanie, je vecou dôkazného bremena žalobkyne a pokiaľ toto dôkazné bremeno neunesie, nemožno jej tento nárok bez ďalšieho priznať.

82. Pokiaľ ide o preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2015 v rozsahu troch dní, žalovaný preukazuje uspokojenie tohto nároku výplatnou páskou za obdobie 5/2016 a potvrdením o platbe na č. l. 528, ktoré dôkazy bude potrebné v ďalšom konaní po zrušení veci vykonať.

83. Je treba dať za pravdu žalovanému aj v tom, že pochybnosti o tvrdení žalobkyne, že si vôbec nečerpala dovolenku v roku 2014, vznikajú aj vzhľadom na tú skutočnosť, že bola v priebehu roku 2014 hospitalizovaná, pritom nepredložila doklady o práceneschopnosti počas tejto hospitalizácie.

84. Nedôvodná je odvolacia námietka žalovaného, v zmysle ktorej v žalovanom období nešlo v prípade žalobkyne o výkon závislej práce, t. j. vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, keďže bola zamestnancom a zároveň aj štatutárnym orgánom v jednej osobe. Pracovná zmluva (či už z 1.7.1996 alebo 30.6.2009) bola totiž uzavretá na náplň práce, ktorá nie je totožná s náplňou práce štatutárneho orgánu, čo súdna prax pripúšťa.

85. Predseda družstva môže vykonávať aj inú činnosť, ako len vyplývajúcu mu z jeho postavenia predsedu družstva (člena predstavenstva ako štatutárneho orgánu) a v týchto prípadoch nie je vylúčené, že bude mať s družstvom uzavretú aj pracovnú zmluvu na takto určený druh pracovnej činnosti za predpokladu, že náplň práce zamestnanca nebude možné zameniť s náplňou práce predsedu družstva. Nebolo pritom v konaní sporným, že žalobkyňa vykonávala práce spadajúce do pracovnej náplne účtovníčky a ekonómky, aj keď v žalovanom období rozsah výkonu týchto prác bol sporný a bolo preukázané aj porušenie viacerých povinností vyplývajúcich z tejto náplne práce, čo však nič nemení na závere, že takýto pracovný pomer tu existoval a k jeho skončeniu došlo dňa 16.5.2016.

86. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa ust. a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd na základe doposiaľ vykonaných dôkazov a dôkazov vykonaných po vrátení veci opätovne vo veci rozhodne, pričom jeho rozhodnutie musí byť výsledkom hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a súd je povinný prihliadnuť na všetko, čo počas konania vyšlo najavo.

87. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

88. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že predmetom tohto konania bola (po vylúčení nároku na zaplatenie sumy 12.124,44 €) suma 8.250,88 €, a práve z tejto sumy (8.250,88 €) mal súd vychádzať pri určení úspechu a neúspechu sporových strán v konaní. Pri určení pomeru úspechu v spore preto nesprávne súd vychádzal z celkovo uplatneného nároku 20.375,32 € s príslušenstvom a v tomto smere boli odvolacie námietky žalobkyne dôvodné.

89. V konečnom rozhodnutí o trovách konania je preto potrebné vychádzať pre účely určenia úspechu v spore zo sumy 8.250,88 € (pokiaľ nedôjde k pripusteniu rozšírenia žaloby), ktorá predstavuje 100 % základ.

90. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 ( poslednej vety ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).