Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoCsp/1/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. O. XXXX/XX, F., právne zastúpeného: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. -172 zo dňa 28. mája 2020, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. p o t v r d z u j e.

Vo výroku III. m e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie finančného zadosťučinenia uplatneným v zmysle o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov vo výške 300 Eur tak, že vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 100 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Rozhodol tak v poradí druhým rozhodnutím, keď jeho skorší zamietajúci rozsudok v predmetnej veci bol rozhodnutím odvolacieho súdu zrušený s právnym názorom, že pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy, preto argumentácia prvoinštančného súdu o tom, že žalobca nepreukázal ním požadovanú výšku finančného zadosťučinenia, a teda že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, nemá oporu v zákone. Je vecou úvahy súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, a to bez toho, aby žalobca ako spotrebiteľ preukazoval privodenie konkrétnej výšky ujmy. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca sa zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 Eur voči žalovanému domáhal poukazujúc na splnenie podmienok na jeho priznanie podľa , pričom výšku uplatneného finančného zadosťučinenia žalobca zdôvodnil tak, že s prihliadnutím na výšku odplaty považuje sumu 300 Eur za primeranú a zároveň poukázal na svoj diskomfort vzhľadom na bránenie práv súdnou cestou a odradzovaciu funkciu pre prípadné zabránenie porušenia práv spotrebiteľov žalovaným, ako aj na nemožnosť dispozície s preplatenými

finančnými prostriedkami až do ich vrátenia. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že podľa jeho názoru nedošlo k porušeniu práv žalobcu konaním žalovaného, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma a že žalobca nepreukázal výšku ním žalovaného nároku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov za účelom ochrany spotrebiteľa (žalobcu) ako slabšej zmluvnej strany v porovnaní s dodávateľom (žalovaným) na vyváženie faktickej prevahy dodávateľa zakotvil pomerne prísne pravidlá a náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňať. Bolo preto povinnosťou súdu podrobiť kontrole obsahové náležitosti zmluvy o úvere. Vychádzal zo zistenia, že Okresný súd Partizánske rozsudkom sp. zn. zo dňa 26.09.2017 určil, že úver zo zmluvy č. XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva neobsahovala podstatné náležitosti podľa o spotrebiteľských úveroch. Následne sa žalobca úspešne v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. domohol vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.497,89 Eur. Súd prvej inštancie skonštatoval, že pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je podstatné to, že k porušeniu práva došlo, čo vyplýva z vyššie citovaných rozsudkov. Zákon nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa (tak ako bolo súdom právoplatne rozhodnuté), považoval samotný nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný. Pritom vychádzal z právneho názoru, ktorý vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , kde uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia zákona je potrebné rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, zákon nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu strany. Z toho vyplýva, že spôsobenie reálnej ujmy sa nevyžaduje. Pri posúdení výšky finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie posudzoval jeho primeranosť vzhľadom k okolnostiam. Poukázal na to, že z rozsudku tamojšieho súdu sp. zn. vyplýva, že žalovaný prijal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie vo výške 1.497,89 Eur. Finančné zadosťučinenie má odzrkadľovať konkrétne okolnosti, teda mieru závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa, ich trvanie, aj prípadné bezdôvodné obohatenie, ktoré na úkor spotrebiteľa vzniklo. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal teda z toho, že mieru závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa nepovažoval za vysokú a to z dôvodu, že napriek tomu, že sa poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný úver žalobcovi riadne poskytol a ostatné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere riadne plnil, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca sa určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov domáhal prvýkrát až v roku 2017. Zároveň však prihliadol na skutočnosť, že hoci bolo rozhodnuté o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. , žalovaný napriek tomu dobrovoľne nevydal prijaté bezdôvodné obohatenie a žalobca musel iniciovať ďalšie súdne konanie. Finančné zadosťučinenie preto žalobcovi patrí, pričom môže kompenzovať aj jeho prípadný životný diskomfort v súvislosti s dvomi predchádzajúcimi súdnymi konaniami, ktoré proti žalovanému musel viesť. Preto súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie vo výške 100 Eur bude primerané (vzhľadom na správanie žalovaného) a uložil žalovanému povinnosť finančné zadosťučinenie v uvedenej výške zaplatiť žalobcovi. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol vzhľadom na určenie výšky finančného zadosťučinenia v sume 100 Eur. O trovách rozhodol podľa tak, že žalovanému nárok náhradu trov konania nepriznal, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že žalobcom je spotrebiteľ, ktorý bol v spore čiastočne úspešný, avšak výšku finančného zadosťučinenia ponecháva zákon na uvážení súdu, a preto by nebolo spravodlivé zaviazať žalobcu k náhrade trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu.

3. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok prvoinštančného súdu v časti vo výroku I. a vo výroku III. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 100 Eur nemá oporu v skutkovom stave, ako bol zistený a súčasne takto uložená povinnosť nemá oporu ani v zákone.

Ako vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci -126 zo dňa 18.12.2019, súd prvej inštancie mal s ohľadom na konkrétne okolnosti zvážiť rozsah finančného zadosťučinenia tak, aby bol primeraný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože v konaní nebola tvrdená žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o primeranosti sumy 100 Eur. Súd prvej inštancie poukazuje v odôvodnení na to, že suma 100 Eur má vyvažovať životný diskomfort žalobcu za vedenie dvoch súdnych konaní (pozn. v jednom konaní žalobca žiadal určiť bezúročnosť, v druhom sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia). Okrem faktu, že žiadny diskomfort nebol konkretizovaný v konkrétnych súvislostiach, je na mieste dôvodná pochybnosť, či vedomé iniciovanie dvoch konaní namiesto jedného je možné považovať za diskomfort, ak žalobca mohol podať jednu žalobu. Navyše, podľa skutočností vyplývajúcich z rozsudku a sa žalobca na pojednávaniach nezúčastnil, čiže nie je známe, z čoho súd svoj záver o „diskomfote“ vlastne vyvodzuje. Preto ak sa výška zadosťučinenia odôvodňuje práve uvedenou skutočnosťou, potom táto nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že spotrebiteľ nemusí preukazovať výšku ujmy. To ale neznamená, že nie je povinný tvrdiť a preukázať skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie pokiaľ ide o jeho výšku. Súd nemôže o výške nároku rozhodovať len na základe všeobecnej úvahy o účele finančného zadosťučinenia. V konaní žalobca žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by umožnili záver, že práve suma 100 Eur je primeraná, neuviedol a nepreukázal. Z rozsudku tak nie je zrejmé, prečo až suma 100 Eur je primeraná, a nie napríklad 50 Eur. Žalovaný poukázal na náležitosti odôvodnenia rozsudku stanovené v v kontexte s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. ). Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná mu proti žalobcovi právo na náhradu 100 % trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vo výroku II. a III. Uviedol, že považuje odôvodnenie rozsudku za vnútorne rozporné, pretože na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje nie vysokú mieru závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa, na druhej strane z vykonaného dokazovania zistil, že súdy v predchádzajúcich konaniach dospeli k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neplatnosti dohody o poskytnutí služieb. V tejto súvislosti zdôraznil, že úver je bezúročný a bez poplatkov nie v prípade akéhokoľvek porušenia zákona zo strany veriteľa, ale iba v prípade závažného porušenia predpisov. Poukázal na ustanovenie , ktoré vymenováva konkrétne prípady, kedy je úver bezúročný, pričom ide o najzávažnejšie porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch - napr. zavádzanie alebo neuvádzanie podstatných náležitostí úveru o nákladoch, poplatkoch, výške úrokov a pod. Pritom okrem zistenia bezúročnosti úveru súd prvej inštancie v pôvodnom konaní sp. zn. zistil aj neplatnosť Dohody o poskytnutí služby, pretože ju považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa ustanovenia . Nemožno preto hovoriť o „bežnom“ porušení práv spotrebiteľa, ale o zásadnom zásahu do jeho práv, pretože veriteľ použil v zmluve podmienky a klauzuly, ktoré sú zákonom explicitne zakázané (ako neprijateľné). Zo samotného znenia zákona (ustanovenia ) vyplýva, že zmluvná podmienka je neprijateľná vtedy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade teda miera závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa bola vysoká. Z týchto dôvodov sa žalobca domnieva, že konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k inej vade konania (nepreskúmateľnosť a rozpornosť rozhodnutia). Rozhodnutie súdu prvej inštancie taktiež vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný úver žalobcovi „riadne poskytol“ a plnil si ostatné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Tieto nesprávne zistenia pritom majú dopad na celkové závery a úvahy súdu pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia. „Riadne poskytnutie úveru“ považoval súd prvej inštancie za okolnosť, ktorá mala znižovať mieru závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa. Žalobca však uvádza (a vyplýva to aj z predložených dôkazov), že úver nebol poskytnutý riadne. Podľa bodu 5 odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie oboznámil s rozsudkom tamojšieho súdu sp. zn. a sp. zn. . Okresný súd Partizánske v konaní zistil, že žalovaný vyplatil žalobcovi z úveru iba sumu 1.320,23 Eur, lebo sumu 173,50 Eur z úveru ukryl na plnenie Dohody o poskytnutí služby. Táto skutočnosť teda neguje závery súdu prvej inštancie, že žalovaný „riadne poskytol úver“, pretože namiesto schválenej sumy 1.497,89 Eur poskytol žalobcovi iba sumu 1.320,23 Eur, teda mu poskytol menej, ako bolo medzi stranami dohodnuté. Žalovaný si teda od počiatku úverového vzťahu svoje povinnosti neplnil v súlade so zmluvou a podľa právnych predpisov. Súčasne nie je zrejmé, z akých dôkazov a tvrdení súd prvej inštancie vychádzal, keď uviedol, že žalovaný si ostatné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy plnil. Nie je ani zrejmé, ktoré povinnosti tým má súd prvej inštancie na mysli,

pretože okrem poskytnutia úveru (ktorý nebol poskytnutý riadne, ale v krátenej výške) je žalovaný počas zmluvného vzťahu iba „prijímateľom“ splátok a nemá špecifické povinnosti voči žalobcovi. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie tak nekorešpondujú s vykonanými dôkazmi. Nesprávne skutkové zistenia ovplyvnili úvahu súdu o miere závažnosti do práv spotrebiteľa, pretože dospel k nesprávnym zisteniam o riadnom plnení povinností zo strany žalovaného, hoci tieto podľa predložených dôkazov riadne plnené neboli. Sumarizujúc vyššie uvedené okolnosti, miera závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa bola závažná v takom rozsahu, ktorý odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 Eur. Už len zo samotných kritérií, ktoré súd prvej inštancie vymenoval v bode 12 odôvodnenia rozsudku, je zrejmé, že výška 100 Eur nie je primeraná. Intenzita zásahu do jeho práv je podstatná, pretože žalovaný porušil také právne normy, s ktorými je spojený najtvrdší následok - bezúročnosť a neprijateľné podmienky. Z rozsudku sp. zn. pritom vyplýva, že úver bol bezúročný a bez poplatkov okrem iného aj pre nesprávne a zavádzajúco určenú RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov je pritom jeden z najpodstatnejších parametrov, na ktoré spotrebiteľ prihliada pri vstupe do úverového vzťahu s tým-ktorým veriteľom. Čím je RPMN nižšia, tým je úver výhodnejší. V danom prípade ale žalovaný deklaroval nižšiu RPMN, teda výhodnosť úveru, hoci táto bola v skutočnosti vyššie. Miera zásahu do práv spotrebiteľa je teda vysoká. Ďalej uviedol, že zásah do jeho práv spotrebiteľa trval od samotného uzatvorenia zmluvy (19.10.2010) až po rozhodnutie súdu, ktorým zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie (25.10.2018) teda po dobu viac ako 8 rokov. Zdôraznil, že napriek právoplatnému určeniu, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný nebol ochotný preplatok (bezdôvodné obohatenie nad rámec istiny) dobrovoľne vrátiť, čím došlo k umelému predlžovaniu protiprávneho stavu, nakoľko žalobca niekoľko rokov nemal možnosť disponovať so svojimi finančnými prostriedkami vo výške takmer 1.500 Eur. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo vo výške 1.497,89 Eur, ktorá skutočnosť bola nesporná v tomto ako aj predchádzajúcich konaniach. Ak potom súd prvej inštancie považuje finančné zadosťučinenie vo výške 100 Eur za primerané (teda takmer 15-násobne nižšie ako samotné bezdôvodné obohatenie), potom popiera účel tohto inštitútu a jeho satisfakčnú a sankčnú povahu, pretože táto suma za zohľadnenie všetkých okolností nie je dostatočná (primeraná) na to, aby - spotrebiteľa motivovala domáhať sa svojich práv na súde proti nečestnému dodávateľovi (absencia motivácie spotrebiteľov by z dlhodobého hľadiska znamenala udržiavanie protiprávnych aktivít bánk a nebankových subjektov voči spotrebiteľom) a aby odradila veriteľa od ďalšieho porušovania zákona a práv spotrebiteľov. Poukázal na to, že podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal žalobca zaplatiť celkom sumu 2.463,36 Eur, pričom na úver bolo celkom zaplatené až 2.818,12 Eur, pričom suma 2.203,32 Eur bola zrazená zo mzdy žalobcu (viď bod 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. ). Žalovaný teda siahol na majetok žalobcu nedovoleným inštitútom - dohodou o zrážkach zo mzdy, kedy si žalovaný sám určil, akú sumu bude zamestnávateľ žalobcu zrážať. Na základe týchto okolností má žalobca na to, že suma vo výške 300 Eur je primeraná s ohľadom na skutkové okolnosti sporu. Za nesprávny tiež označil výrok o trovách konania. Zdôraznil, že výška uplatneného nároku nie je stanovená právnymi predpismi, ale plne závisí len od úvahy súdu, ktorú však žalobca pred podaním žaloby nevie a nemá na základe čoho predvídať, preto, aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov SR (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. ) i na rozhodnutia Ústavného súdu SR () a Ústavného súdu ČR (), zastáva názor, že bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania, patrí mu náhrada trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku II. a III. zmenil tak, že mu prizná primerané finančné zadosťučinenie aj v rozsahu 200 Eur a nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 24.07.2020 k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku I. napadnutej žalovaným potvrdiť ako vecne správny s tým, že v časti výrokov II. a III., ktoré napadol odvolaním on, žiadal vyhovieť jeho odvolaniu. K argumentácii žalovaného o tom, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola tvrdená žiadna skutočnosť odôvodňujúca záver o primeranosti sumy 100 Eur poukázal na to, že on nielen vo svojej žalobe, ale aj v podaných vyjadreniach poukazoval na celý rad okolností, ktoré odôvodňujú priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 300 Eur. Tieto okolnosti zistil v konaní aj súd prvej inštancie. Správne súd prvej inštancie poukázal okrem iného aj na diskomfort spôsobený súdnymi konaniami. Skutočnosť, že žalovaný tento diskomfort nechce vidieť, nemôže byť na ujmu skutkového stavu alebo nesprávnosti rozhodnutia. Je potrebné si uvedomiť, že on sa v konaní domohol určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pričom v tomto čase už bol úver preplatený, avšak žalovaný žiadnym spôsobom sám iniciatívne nevrátil tento preplatok, hoci to z pozície ekonomicky a právne silnejšieho subjektu bolo možné očakávať. On,

žalobca sa teda musel v druhom konaní domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, napriek tomu, že medzi stranami už bolo rozhodnuté o bezúročnosti úveru. Bez pochybností teda pociťoval diskomfort, lebo nebyť nezákonného postupu žalovaného pri vyhotovení zmluvy, nikdy by sa súdne konania neviedli. Žalovaný mu odmietal vydať sumu takmer 1.500 Eur, hoci žalovanému nepatrila. Predmetná suma pritom dosahuje dvojnásobok bežného mesačného zárobku v drvivej väčšine zamestnancov na Slovensku. Žalobca tak bol konaním žalovaného ukrátený v užívaní finančných prostriedkov, ktoré mu patrili, ale žalovaný ich odmietal vydať. Diskomfort bezpochyby pociťoval i samotným priebehom súdnych sporov, pretože žalobu podával s vedomím, že bude čeliť ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu. Je pritom celkom bežné, že z výsledku konania mohol mať obavy a tieto aj mal. Skutočnosť, že inicioval dve súdne konania, je taktiež výsledkom správania sa žalovaného, pretože ak by žalovaný bezdôvodné obohatenie, o ktorého existencii musel mať vedomosť (bolo právoplatne rozhodnuté, že úver je bezúročný, teda mu preplatok nad istinu úveru nepatrí), nikdy by nedošlo k iniciovaniu druhého súdneho konania. Napokon, ak by žalovaný konal a postupoval v súlade s právnymi predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa, nedošlo by ani k jednému súdnemu konaniu, pretože akýkoľvek spor, ktorý žalobca so žalovaným viedol v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX, bol výsledkom iba tohto nepoctivého konania žalovaného. Medzi ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňujú priznanie sumy 300 Eur možno považovať celkovú hrozbu ujmy, ktorá by ho postihla, ak by neinicioval súdne konania na ochranu jeho spotrebiteľských práv. Táto suma predstavovala viac ako 1.000 Eur. Ďalším kritériom je miera závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa, pričom táto intenzita je podstatná, pretože žalovaný žalobcu oklamal v podstatných náležitostiach úverovej zmluvy (najmä RPMN, celkový výška úveru a pod.). Primerané finančné zadosťučinenie má plniť úlohu aj sankčnú, teda musí byť priznané v takej výške, aby nečestného dodávateľa odradilo od ďalších protiprávnych aktivít.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.09.2020 k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojom názore, že žalobca ani v podanej žalobe a ani vo vyjadreniach k veci nepreukázal existenciu takých skutočností, ktoré by preukazovali uplatnený nárok čo do základu i výšky. Poukázal na znenie zál.č. a zdôraznil, že žalobca v podanej žalobe ani vo vyjadrení neosvedčil a nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa Neexistenciu uvedeného nároku je predovšetkým možné vyvodiť z toho, že rozhodnutie v danom konaní nekonštatuje a neurčuje porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa. Predpoklad uvedený v zákone, cit. „úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ vyžaduje rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Vyplýva to zo základného princípu civilného sporu - pre súd a každý orgán je záväzný len výrok rozhodnutia, nie odôvodnenie rozhodnutia (porov. ). S poukazom na judikatúru ústavného súdu SR, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sa vyžaduje rozhodnutie (teda autoritatívne vyslovenie porušenia v podobe výroku ako jedinej záväznej a právne relevantnej časti každého rozhodnutia), ktorým spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej s cieľom ochrany spotrebiteľa.

7. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 01.10.2020 k vyjadreniu žalovaného označil argumentáciu v ňom uvedenú za zmätočnú, nakoľko žalovaný ňou popiera aj vznik nároku, hoci o ňom už skôr súd rozhodol, že podmienky jeho vzniku sú dané. Pokiaľ žalovaný namieta, že mu nevznikla ani nemohla vzniknúť žiadna majetková ujma alebo nemajetková ujma, tieto tvrdenia sú celkom bezpredmetné vzhľadom na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR ( a ). Žalovaný teda žiada, aby sa uplatnený nárok vykladal v rozpore s ustálenou súdnou praxou, teda aby sa popierali princípy právneho štátu, ktoré majú svoje vyjadrenie aj v . Vo veci totiž nejde o nárok ako ho pozná ustanovenie , ktorý priznáva právo na finančné zadosťučinenie osobe, do ktorej práv bolo zasiahnuté. Podstatný rozdiel v nároku podľa ustanovenia spočíva v tom, že kým chráni a poskytuje prostriedky nápravy osobnostným právam človeka (t.j. jeho cti, vážnosti a dôstojnosti), poskytuje ochranu fyzickej osobe z dôvodu jej postavenia, resp. statusu v právnom vzťahu k dodávateľovi.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.10.2020 k stanovisku žalobcu uviedol, že z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravená nárok na finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej ujmy,

ktorá v súdnom konaní s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotné tvrdenie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočné. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho, neznamenajú ujmu na strane žalobcu.

9. Odvolací súd preskúmal vec podľa v rozsahu podaných odvolaní. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného podané proti výrokom I. a III. a odvolanie žalobcu podané proti výroku II. napadnutého rozsudku nie je opodstatnené, a že dôvodné je len odvolanie žalobcu proti výroku III. rozsudku prvoinštančného súdu. O odvolaniach žalobcu a žalovaného rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.

10. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. , odvolací súd skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa , .

11. Predmetom sporu je nárok žalobcu ako spotrebiteľa na zaplatenie sumy 300 Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného ako veriteľa za porušenie práv a povinností ustanovených o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj . Žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje vznik nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj výšku nároku priznanú prvoinštančným súdom v sume 100 Eur, žalobca odvolaním napáda zamietavú časť výroku prvoinštančného súdu, v ktorej mu bola zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie 200 Eur.

12. Podľa o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 26.09.2017 č. k. -45 bolo na základe žaloby podanej žalobcom U. L., nar. XX.XX.XXXX proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752 určené, že úver vyplývajúci zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.01.2010 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a že dohoda o poskytnutí služieb č. XXXXXXXXXX uzatvorená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX je neplatná. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 25.10.2018 č. k. -74 bolo na základe žaloby žalobcu U., nar. XX.XX.XXXX proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752 rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.497,89 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. V uvedených (právoplatných) rozsudkoch bolo po vykonanej kontrole obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere konštatované preukázateľné porušenie práva žalobcu ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, a to pre absenciu podstatných náležitostí v zmysle o spotrebiteľských úveroch. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd už vo svojom uznesení č.k. -126 zo dňa 18.12.2019, ktorým zrušil skorší zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vyslovil názor, že žalobcovi nepochybne vznikol nárok v zmysle ust. o ochrane spotrebiteľa, pretože na súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva, čo v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky predstavuje jedinú podmienku pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa citovaného zákona. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy a je vecou úvahy súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti daného prípade stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, a to bez toho, aby žalobca ako spotrebiteľ preukazoval privodenie konkrétnej výšky ujmy. Od tohto právneho názoru vysloveného vo vyššie označenom rozhodnutí odvolací súd nemal dôvod sa odkloniť.

14. K námietke žalovaného o nesplnení predpokladov pre vznik nároku na priznanie finančného zadosťučinenia a nepreukázaní opodstatnenosti výšky prisúdenej sumy 100 Eur odvolací súd uvádza, že všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je , ale o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, zo znenia ktorého vyplýva vznik práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie v prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom. Nielen z citovaného ustanovenia, ale aj z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov SR je zrejmé, že predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa, pričom zákon nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie skutočné privodenie ujmy spotrebiteľovi a samotná povaha tohto zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie. Nakoľko v prejednávanej veci bezpochyby došlo k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa, keď právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Partizánske bolo rozhodnuté o neplatnosti dohody o poskytnutí služieb, o bezúročnosti a bezpoplatkovosti revolvingového úveru a o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.497,89 Eur od žalovaného, tvrdenie žalovaného o neexistencii nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je neopodstatnené. 15. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia namietanú obomi stranami sporu (žalovaný namietal prisúdenú sumu 100 Eur zo žalobcom požadovaných 300 Eur, žalobca namietal nepriznanie zvyšných 200 Eur z uplatnených 300 Eur), odvolací súd poukazuje na to, že za majetkovú ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých oblastiach života, najmä však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu ako spotrebiteľa v prospech žalovaného ako dodávateľa. Keďže právny predpis výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd. Niet pochýb o tom, že nemôže ísť o svojvôľu súdu, výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná okolnostiam konkrétnej veci. Primerané finančné zadosťučinenie môže spočívať v náhrade morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel strpieť v dôsledku riešenia vzťahov so žalovaným v súvislosti s uvedeným revolvingovým úverom. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 100 Eur dôvodiac tým, že jeho primeranosť posudzoval vzhľadom k miere závažnosti zásahu do práv žalobcu ako spotrebiteľa, jeho trvanie a tiež bezdôvodné obohatenie vzniknuté na strane žalovaného na jeho úkor. V ods. 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil, aké kritériá považoval za rozhodné pre ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a ktoré skutočnosti pri tom zohľadnil. Po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel súd prvej inštancie k záveru, že primeraným pre žalobcu je finančné zadosťučinenie vo výške 100 Eur, a to ako kompenzácia jeho prípadného životného diskomfortu v súvislosti s dvomi predchádzajúcimi súdnymi konaniami vedenými proti žalovanému.

16. Odvolací súd nevzhliadol v postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení a posudzovaní výšky finančného zadosťučinenia žiadne pochybenie vytýkané či už žalobcom alebo žalovaným. Prvoinštančný súd svoje myšlienkové postupy a úvahy riadne odôvodnil a skutkový stav zistený súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovanie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru o opodstatnenosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 Eur, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi. Z tých dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a II., teda vo veci samej podľa , ako vecne správny s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

17. Odvolací súd však po preskúmaní dôvodov odvolania podaného žalobcom proti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal v zmysle s odôvodnením, že žalobcu ako spotrebiteľa by nebolo spravodlivé zaviazať na náhradu trov konania vzniknutých žalovanému, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v tejto časti je opodstatnené.

18. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého zásadu úspechu vo veci vyjadrenú v ust. je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Nejde totiž o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pričom za podstatné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku, a výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu (viď aj nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020 sp. zn. ).

19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. zmenil podľa a rozhodol tak, že žalobcovi sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak v zmysle ust. obsahujúceho zásahu úspechu vo veci, keďže v prejednávanej veci výška plnenia závisela od úvahy súdu.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , pretože výška prisúdenej sumy závisela na základe odvolaní podaných oboma stranami od posúdenia nároku uplatneného žalobcom odvolacím súdom. Odvolací súd preto žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

21. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že nárok na plnú náhradu trov konania prvoinštančného konania sa priznáva len z prisúdenej ujmy.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).