Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-43-2020.pdf
PDF · 96.02 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/43/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu H., proti žalovanému V., o zaplatenie 4 605,00 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. januára 2020, č. k. 27C/234/2015-125, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 30. januára 2020 č. k. 27C/234/2015 - 125 súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 4 605,00 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1 149,00 eur od 2. 6. 2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3 456,00 eur od 8. 8. 2018 do zaplatenia z dôvodu majetkového prospechu, ktorý vznikol žalovanému bezdôvodným užívaním jeho notebooku, vo výške zodpovedajúcej obvyklej cene nájomného za používanie notebooku bezdôvodne odo dňa 28. 4. 2014, kedy mal žalovaný notebook vydať. Vzájomnú žalobu žalovaného proti žalobcovi o zaplatenie odmeny vo výške 3.659,51 eur s príslušenstvom výrokom II. vylúčil na samostatné konanie. Zároveň výrokom III. rozhodol, že žalovanému proti žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 7.4.2006 uzavreli strany dohodu o vzájomnej spolupráci, podľa ktorej žalovaný bude pre žalobcu vykonávať za dohodnutú odmenu funkciu obchodného zástupcu. Ich obchodno-záväzkový vzťah skončil 11.3.2014. Žalovaný prevzal na základe odovzdávajúceho protokolu dňa 16. 11. 2012 od žalobcu notebook. Dňa 3.10.2014 žalobca prvýkrát vyzval žalovaného na vrátenie notebooku. Dňa 2.4.2015 žalovaný písomne reagoval na žiadosť o vrátenie notebooku s tým, že ho vráti, pokiaľ žalobca uhradí jeho pohľadávku na fakturovaných odmenách za vykonanú činnosť na základe zmluvy. Žalovaný doposiaľ notebook nevrátil. Na základe toho zistenia súd prvej inštancie vo veci aplikoval § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 151s ods. 1, 2, 4, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia s poukazom na to, že vrátenie veci nie je ekonomicky účelné. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nemá zákonný nárok žiadať peňažnú náhradu za užívanie veci, predmetný notebook doposiaľ existuje a je v držaní žalovaného. Žalobca žiadnym spôsobom nezdôvodnil, z akých dôvodov je neekonomické žiadať vrátenie notebooku. Žiadaná peňažná náhrada je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku, suma 4.605,- eur niekoľkonásobne prevyšuje hodnotu nového zariadenia v čase jeho nadobudnutia. Súd prvej inštancie z dostupných zdrojov (internetových stránok) zistil, že typ notebooku, ktorý dostal žalovaný do užívania, mohol v čase odovzdania mať hodnotu cca 700,- eur, kúpna cena predmetného notebooku bola podľa faktúry, doloženej žalobcom, zo dňa 14.11.202, 27.600,- Kč vrátane
DPH. Okrem uvedeného ale podľa názoru súdu prvej inštancie je základným dôvodom, pre ktorý žaloba nebola dôvodná, skutočnosť, že žalovaný si v zákonom stanovenom rámci uplatnil voči žalobcovi k predmetnej veci zádržné právo. Žalovaný vykazuje titulom neuhradených faktúr za dohodnuté služby voči žalobcovi splatnú pohľadávku. Vzájomnú žalobu žalovaného vylúčil na samostatné konanie s použitím § 147 ods. 1, 4 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I., a to v rozsahu sumy 1.149 Eur „s príslušenstvom“ a výroku III. podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1149 Eur „s príslušenstvom“ (nekonretizovaným) alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. zrušil a vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a aby „zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku III“. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutkový stav, keď v rozsudku v bode 14. uvádza, že žalobca nežiadal vydať notebook od žalovaného, hoci súdu predložil viaceré výzvy na vrátenie notebooku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že nie je možné žiadať peňažnú náhradu, pokiaľ sa nežiadala naturálna reštitúcia, hoci formu naturálnej reštitúcie niekoľkokrát opakovane požadoval. Ďalej vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie, keď uviedol, že si žalovaný v zákonom stanovenom rámci uplatnil voči žalobcovi k predmetnej veci zádržné právo. Poukazoval na neexistenciu pohľadávok žalovaného voči žalobcovi. V každom prípade pohľadávku žalovaného považuje za spornú. Pripomínal, že veriteľ je pri realizácii zádržného práva povinný informovať dlžníka bez zbytočného odkladu o zadržaní veci, (čo žalovaný nikdy nevykonal) ako aj o dôvodoch zadržania veci.. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení neuvádza, akými úvahami sa pri vyslovení záveru, že žiadaná peňažná náhrada je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku, riadil, z akých dôkazov vychádzal a neuviedol, prečo mu nepriznal nárok vo výške 1 149 Eur, ktorý pôvodne pred rozšírením uplatňoval. Je preto toho názoru, že by mu mala by priznaná minimálne suma 1 149 Eur.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu vyvracal opodstatnenosť odvolacích námietok žalobcu a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Spochybňoval tvrdenie žalobcu o tom, že pohľadávky žalovaného voči žalobcovi neexistujú. Stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom žiadaná peňažná náhrada je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku a že žalobca nemá zákonný nárok žiadať peňažnú náhradu za užívanie veci, predmetný notebook doposiaľ existuje a je v držaní žalovaného. Uviedol, že predmetný notebook neužíva, bol nútený tento zadržať, o ktorej skutočnosti žalobcu riadne informoval. Vyvracal námietku žalobcu v podanom odvolaní o nedostatočnom odôvodnení záveru súdu prvej inštancie. Poukázal, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žiadaná peňažná náhrada 4.605,00 Eur niekoľkonásobne prevyšuje hodnotu nového zariadenia v čase jeho nadobudnutia.
4. Na základe podaného odvolania odvolací vec preskúmal napadnutý rozsudok i predchádzajúce konanie v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
5. Odvolací súd na prvom mieste uvádza, že zistil nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že sa súd prvej inštancie vzhľadom na existenciu cudzieho prvku v danom právnom vzťahu (žalobca je zahraničná právnická osoba) v odôvodnení nevysporiadal s otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky a rozhodného práva v danej veci.
6. Z § 161 ods. 1 C.s.p. vyplýva pre súd povinnosť prihliadať kedykoľvek počas konania na to, či sú splnené procesné podmienky, ktorou podmienkou je aj právomoc súdu (§ 9 C.s.p.). Rovnaká povinnosť je uložená aj odvolaciemu súdu, a to aj vtedy, ak nedostatok procesných podmienok nebol výslovne ako odvolací dôvod uplatnený. Ide zároveň o jediný prípad, keď nie je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 2).
7. Odvolací súd preto sám z úradnej povinnosti preskúmal otázku právomoci súdu. Pre riešenie otázky právomoci je vzhľadom na skutkové okolnosti (žalobca je právnická osoba so sídlom v Českej republike, členskom štáte EÚ) rozhodné nariadenie Rady (ES) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis). Odvolací súd dospel k záveru, že v danej
veci je daná právomoc súdu Slovenskej republiky podľa čl.4 ods. 1 nariadenia vzhľadom na bydlisko žalovaného na území Slovenskej republiky. Daná procesná podmienka právomoci súdu Slovenskej republiky bola preto splnená.
8. V sporoch s cudzím prvkom je potrebné vyporiadať sa aj s otázku rozhodného hmotného práva. Súd prvej inštancie na vec aplikoval a interpretoval ustanovenia slovenského práva (slovenský Obchodný a Občiansky zákonník). Ako dospel k použiteľnosti slovenskej úpravy v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil.
9. Odvolací súd preto preskúmal správnosť použitia slovenskej právnej úpravy. V tomto smere je rozhodujúce nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Do úvahy prichádza aplikácia č.l. 3 ods. 1 nariadenia o voľbe rozhodného práva vzhľadom na odkaz v dohode o vzájomnej spolupráci, podľa ktorého bola táto uzavretá v zmysle zákona č. 513/1991 Sbírky, teda zrejme podľa českej právnej úpravy. Nariadenie však nemá byť použité zo strany súdu na vyvodzovanie voľby práva, ktorú by zmluvné strany mohli v danom prípade vykonať, pokiaľ neexistuje jasný zámer uskutočniť takúto voľbu. V danom prípade zo žaloby i ostatných vyjadrení žalobcu i žalovaného počas konania vyplýva, že vo veci aplikujú a za rozhodné považujú slovenské hmotné právo (viď v žalobe spomínaný § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákona č. 40/1964 Zb.), teda z odkazu v zmluve nie je možné vyvodiť jednoznačný záver o uskutočnenej voľbe rozhodného hmotného práva. Preto odvolací súd dospel k záveru o absencii voľby práva, v ktorom prípade je pre rozhodnutie o rozhodnom práve významný čl.4 ods. 2 nariadenia Rím I, a teda vzhľadom na obvyklý pobyt žalovaného na území Slovenskej republiky je v tomto prípade rozhodná slovenská právna úprava, ktorú súd prvej inštancie vo veci aj aplikoval.
10. Žalobca v odvolaní namieta nesprávne zistenie skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, keď v rozsudku v odseku 14 odôvodnenia má súd podľa neho uvádzať, že „nežiadal vydať notebook od žalovaného“. Uvedená veta sa však v odseku 14. ani v inej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku nenachádza. Naopak v ods. 5 súd prvej inštancie v skutkovom zistení popisuje, že žalobca opakovane vyzýval na vrátenie notebooku. V dotknutom odseku 14. uvádza len, že žalobca nezdôvodnil, prečo je podľa neho neekonomické žiadať vrátenie notebooku. Je skutočnosťou, že žalobca v žalobe na str. 3 uviedol, že „navrátenie veci in natura je ekonomicky neúčelné“, a tiež je skutočnosťou, že uvedené tvrdenie a jeho súvislosť s vecou žalobca nevysvetlil. Uvedená odvolacia námietka nesprávneho zistenia skutkového stavu je teda bez opory v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, a preto bezdôvodná.
11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý mal v odôvodnení rozsudku uviesť, že „nie je možné žiadať peňažnú náhradu, pokiaľ sa nežiadala naturálna reštitúcia“, odvolací súd uvádza, že takýto záver súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevyslovil. Uviedol len, že „žalobca nemá zákonný nárok žiadať peňažnú náhradu za užívanie veci, predmetný notebook doposiaľ existuje a je v držaní žalovaného“. Súd prvej inštancie tak konštatoval skutkový stav, z ktorého však nevyvodil namietané právne posúdenie, je však pravdou, že ani riadne toto svoje skutkové konštatovanie z hľadiska jeho významu pre právne posúdenie veci a rozhodnutie o veci nevysvetlil. Z nasledujúcej vety odôvodnenia však možno dovodiť, že túto skutkovú okolnosť zrejme zvažoval v súvislosti s posudzovaním súladnosti správania sa žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku. Uvedená odvolacia námietka je tak bez opory v odôvodnení rozhodnutia, a teda nedôvodná.
12. Ďalej žalobca namieta s poukazom na spornosť pohľadávky žalovaného záver súdu prvej inštancie, že si žalovaný v zákonom stanovenom rámci uplatnil voči žalobcovi k predmetnej veci zádržné právo, čo súd prvej inštancie označuje za základný dôvod pre zamietnutie žaloby.
13. Odvolací súd sčasti s uvedenou námietkou žalobcu súhlasí.
14. V Občianskom zákonníku nie je riešená situácia, ak pohľadávka, ktorá je zabezpečená zádržným právom, je medzi stranami sporná. V takom prípade sa môže vlastník veci domáhať voči osobe, ktorá vec zadržiava, vydania veci, pričom súd bude ako prejudiciálnu otázku skúmať existenciu pohľadávky medzi týmito osobami z hľadiska existencie jednej z podmienok na vznik zádržného práva. V tomto smere možno poukázať na súdnu prax rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 624/2001, podľa ktorého zádržné právo podľa § 151s <https://www.beck-online.cz/bo/document-view.seam? documentId=onrf6mjzgy2f6nbqfzygmmjvgfzq> Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie splatnej
peňažnej pohľadávky, a to pohľadávky v skutočnej výške (t.j. v takej výške, akú je dlžník po práve povinný veriteľovi zaplatiť) a nie vo výške veriteľom len tvrdenej (t.j. výške, o ktorej sa veriteľ len domnieva, že na ňu má nárok).
15. V danej veci zistenie existencie a výšky pohľadávky žalovaného voči žalobcovi je predmetom sporu, samostatného (vylúčeného) sporového konania, ktoré doposiaľ nebolo skončené. Preto záver súdu prvej inštancie, že si žalobca uplatňuje zádržné právo v „zákonom stanovenom rámci“, je predčasný. Je však zrejmé, že žalovaný vec drží z právneho (i keď možno zdanlivého) dôvodu zádržného práva. Z toho vyplýva, že vec nezadržiava s úmyslom poškodiť druhú stranu, žalobcu.
16. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, pokiaľ na vec aplikoval § 265 Obchodného zákonníka a konštatoval rozpor výkonu práva žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku.
17. Objektívne právo predpokladá, že výkon práva smeruje k uskutočneniu cieľa sledovaného právnou normou. Ak však konajúci síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom realizácie konania inak právom dovoleného sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, jedná sa síce o výkon práva, ale o výkon práva vadný, keď konanie a jeho následok sa síce úplne zhodujú s následkom právom predvídaným, ale konanie bolo uskutočňované nie za účelom dosiahnutia následkov právom predvídaných, ale za účelom dosiahnutia iných následkov, ktoré sú inak považované za nevítaný vedľajší následok tohto konania. Taký výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, je v skutočnosti výkonom práva len zdanlivým; účelom tu nie je vykonať právo, ale poškodiť iného, ??lebo konanie v rozpore s ustálenými dobrými mravmi alebo zásadami poctivého obchodného styku je priamo vedené úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou zostáva pre neho vedľajšie a je z hľadiska konajúceho bez významu. Toto zneužitie výkonu subjektívneho práva (označované tiež ako šikanózny výkon práva), kedy je výkon práva v skutočnosti iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka občianskoprávnych vzťahov, ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj § 265 Obchodného zákonníka nepripúšťa.
18. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti prípadu a zistené okolnosti správne vyhodnotil. Týmito rozhodnými okolnosťami je jednak skutočnosť, že žalobca zvolil žalobu, ktorou sa od žalovaného domáha nie vydania zadržiavanej veci, ktorá žaloba v prípade neoprávneného zadržiavania hnuteľnej veci prichádza v záujme dosiahnutia ochrany vlastníckeho práva prioritne do úvahy, ale žalobu, ktorou sa domáha peňažnej náhrady za užívanie veci. Ďalšou rozhodnou okolnosťou je skutočnosť, o akú zadržiavanú vec sa jedná, konkrétne ide o elektrotechnické zariadenie, ktoré technologicky strane, a tým sa jeho hodnota aj bez jeho skutočného užívania plynutím času znižuje, no žalobca postupne v priebehu sporu na súde prvej inštancie navyšoval požadovanú výšku peňažnej náhrady a to tak, že naposledy požadovaná suma niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu nielen konkrétne danej veci, ale aj hodnotu obdobnej novej, doposiaľ vôbec nepoužívanej veci. Z uvedeného konania, správania sa žalobcu v spore je zrejmé, že žalobca podanou žalobou nesleduje ochranu svojho vecného (vlastníckeho) práva, ale skutočným cieľom jeho konania je spôsobenie ujmy žalovanému, ktorý zadržiavanie veci odôvodňuje realizáciou zádržného práva. Dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou tak zostáva pre neho vedľajšie. Pri posúdení následkov uplatnenia zádržného práva žalovaným na majetkovú sféru žalobcu nemožno opomenúť ani to, že žalobca mohol ešte pred vyriešením sporu o zaplatenie vyfakturovanej odmeny z dohody o vzájomnej spolupráci, dosiahnuť zánik zádržného práva poskytnutím dostatočnej zábezpeky (§ 151v Občianskeho zákonníka), čím by zaniklo nielen zádržné právo žalovaného, ale by nenastali pre neho nepriaznivé následky, na ktoré poukazuje v žalobe (navrátenie veci in natura je ekonomicky neúčelné). Vzhľadom na zistené okolnosti, ktoré sa týkajú správania žalobcu a sledovaného účelu, je bez významu skutočnosť, či sa žalobca po neúspešnom prvoinštančnom konaní obmedzil v odvolacom konaní na požadovanie nižšej sumy, ako pôvodne žiadal. Takto zvolený postup po neúspechu v prvoinštančnom nemení nič na správnom právnom posúdení žaloby ako nedôvodnej.
19. Poukaz žalobcu na predchádzajúce rozhodnutia súdu prvej inštancie v danej veci (platobný rozkaz zo dňa 10.11.2015 č.k. 27C/234/2015-29 a rozsudok pre zmeškanie zo dňa 17.3.2017 č.k. 27C/234/2015-51, ktorý bol z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho vydanie zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2017 č.k.27Co/297/2017-70), ktorými sa jeho žalobe vyhovelo, nie je dôvodný. Obe predchádzajúce rozhodnutia predstavujú osobitnú formu tzv. skrátených rozhodnutí
vydaných v osobitnom procesnom postupe tzv. skrátenom konaní, ktoré prebieha bez nariadenia pojednávania či dokazovania vo vlastnom slova zmysle. Pred vydaním týchto rozhodnutí nebol zisťovaný skutkový stav, skúmané bolo len splnenie procesných podmienok. Preto vyhovenie žalobe v týchto rozhodnutiach nemá žiaden právny význam pre výsledok konania v neskrátenom riadnom rozhodnutí.
20. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
21. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
22. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Z uvedených dôvodov odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).