Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Saz-1-2020.pdf
PDF · 124.07 KB
Case nature
Area
Subarea
2Saz/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: I. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. X. W., bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 08.05.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČDK.: MU- DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. ČDK.: MU-DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) podľa § 46a ods.4 zákona o azyle rozhodol o odovzdaní cudzinca, t.j. žalobcu do Rumunskej republiky. Podľa § 46a ods.4 ZoA bude cudzinec, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, odovzdaný na územie Rumunskej republiky. Zároveň uviedol, že v súlade s článkom 29 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „nariadenie (EÚ) č. 604/2013“) sa odovzdanie cudzinca do Rumunskej republiky uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods.2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že dňa 08.09.2020 bol žalobca spolu s manželkou a dvomi deťmi kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo, v návese kamióna v priemyselnom parku v Štúrove. Nakoľko pri kontrole nevedel preukázať svoju totožnosť, vzniklo podozrenie, že sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, a z toho dôvodu bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, ktoré následne šetrením zistilo, že žalobca bol žiadateľom o udelenie azylu v Rumunskej republike. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu bola zistená zhoda a preukázané, že žalobca dňa 16.08.2020 požiadal o udelenie azylu v Rumunsku. Na základe získaných informácií bola zo strany správneho orgánu dňa 08.09.2020 zaslaná štátnemu orgánu dublinské stredisko migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žiadosť na začatie konania podľa nariadenia EÚ č. 604/2013. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-33-010/2020-AV bol žalobca dňa 08.09.2020 zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia EÚ č. 604/2013. Dublinské stredisko na základe uvedenej žiadosti začalo konanie o odovzdaní žalobcu do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle. Žalovaný ďalej vychádzal zo zápisnice policajného útvaru zo dňa 08.09.2020, kedy žalobca uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval spolu s rodinou asi pred dvoma rokmi do Turecka, odtiaľ pokračovali do Grécka a Srbska, kde sa zdržali približne jeden rok. Následne boli desať mesiacov v Bosne a Hercegovine, potom sa vrátili späť do Srbska a odtiaľ išli do Rumunska, kde požiadali o udelenie azylu. Z Rumunska odcestovali asi po mesiaci ukrytí v kamióne do Nemecka.
3. Poukazujúc na Kapitolu I, článku 2 vykonávacieho nariadenia Komisie EÚ č. 118/2014 z 30. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013 bolo v prípade žalobcu dňa 18.09.2020 zaslané dožiadanie o prijatie späť rumunskému partnerskému úradu. Žiadosť o prijatie žalobcu späť bola Rumunskej republike zaslaná podľa čl. 18 ods.1 písm.b), a zároveň v súlade s článkom 24 nariadenia EÚ č. 604/2013, podľa ktorého, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods.1 písm.b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt, a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods.5 a článkom 18 ods.1 písm.b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. Dňa 29.09.2020 Rumunská republika akceptovala prijatie späť žalobu, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že jeho žiadosť je v procese posudzovania a žalobca podal žiadosť v inom členskom štáte alebo sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
4. Ďalej žalovaný konštatoval, že Dublinské stredisko pred vydaním rozhodnutia posúdilo informácie získané z verejne dostupných zdrojov týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Rumunskej republike a možnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v krajine zodpovednej za prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny. Rumunská republika je plnohodnotným partnerom, ktorý dodržiava všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl. Väčšina žiadateľov o azyl je ubytovaná v Regionálnych centrách pre ubytovanie žiadateľov o azyl, ktoré riadi IGI-DAI. Celková kapacita regionálnych centier je 900 miest s možnosťou rozšírenia na 1090 miest. Doposiaľ sa nestalo, že by žiadatelia o azyl zostali bez ubytovania kvôli nedostatku miest v prijímacích centrách. Okrem regionálnych centier organizuje AIDR-om jedna z mimovládnych organizácií, ktoré implementujú národný program AMIF, dve ubytovacie centrá pre zraniteľné skupiny. Žiadatelia o azyl môžu tiež požiadať o možnosť nájsť si súkromné bývanie na vlastné náklady. Podmienky v regionálnych strediskách monitoruje okrem iných aj ombudsman, ktorý tieto centrá pravidelne navštevuje. Žiadatelia o azyl majú štandardne zabezpečené ubytovanie v niektorom z prijímacích stredísk, zdravotnú starostlivosť, finančný príspevok na potraviny a oblečenie a vreckové. Prístup žiadateľov o azyl k zdravotnej starostlivosti zahŕňa právo na bezplatnú primárnu starostlivosť a primerané ošetrenie, pohotovostnú nemocničnú starostlivosť a bezplatnú zdravotnú starostlivosť a ošetrenie v prípade akútnych alebo chronických chorôb, ktoré bezprostredne ohrozujú život, prostredníctvom vnútroštátneho systému pohotovostnej zdravotnej starostlivosti a kvalifikovanej prvej pomoci. Rumunská republika taktiež dodržiava európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, taktiež procedurálna smernica 2013/32/EÚ a kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ. Dublinskému stredisku nie sú známe informácie, že by osoby čelili v Rumunskej republike problémom v prístupe k azylovému konaniu alebo neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Podporu tejto skutočnosti je aj fakt, že ani Európska Komisia, ktorá má monitorovaciu a vykonávaciu právomoc vo veci nariadenia a zároveň povinnosť identifikovať prípadné porušenia práva EÚ na základe svojich vlastných vyšetrovaní alebo na základe iných podnetov, do dnešného dňa neiniciovala žiaden postup voči Rumunskej republike a ani nekonštatovala porušovanie alebo systémové chyby v azylovom konaní, či prijímacích podmienkach krajiny. Rumunská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu menovaného a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie, rešpektujú najmä
zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulment) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.
5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 17.12.2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 21.12.2020, prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČDK.: MU-DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.10.2020, ČDK.: MU-DS-272-12/2020-DŽ v zmysle ustanovenia § 46a ods.4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol, že žalobca, ktorý je cudzincom a má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, bude odovzdaný na územie Rumunskej republiky.
6. Poukázal na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.10.2020, ČDK.: MU- DS-272-12/2020-DŽ v zmysle ustanovenia § 46a ods.4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o jeho odovzdaní na územie Rumunskej republiky. V súlade s čl. 29 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie žalobcu do Rumunska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s čl. 29 ods.2 tohto nariadenia sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že dňa 08.09.2020 bol žalobca spolu s manželkou a dvomi deťmi kontrolovaný hliadkou OO PZ Štúrovo a odovzdaný príslušníkom Oddelenia cudzineckej polície PZ Nové Zámky, ktoré následne šetrením zistilo, že žalobca bol žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku, a preto zaslal príslušný policajný útvar žalovanému žiadosť na začatie konania podľa dublinského nariadenia III a ten začal konanie o odovzdaní žalobcu do iného členského štátu podľa § 46a zákona o azyle. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobkyne bola zistená zhoda a preukázané, že žalobca dňa 16.08.2020 požiadal o udelenie azylu v Rumunsku. Žalovaný ďalej vychádzal zo zápisnice policajného útvaru zo dňa 08.09.2020, kedy žalobca uviedol, že z Iraku vycestoval spolu s rodinou asi pred dvoma rokmi do Turecka, odtiaľ do Grécka a Srbska, kde sa zdržali približne jeden rok. Následne boli desať mesiacov v Bosne a Hercegovine, potom sa vrátili späť do Srbska a odtiaľ šli do Rumunska, kde požiadali o udelenie azylu. Z Rumunska odcestovali asi po mesiaci ukrytí v kamióne do Nemecka. Dňa 18.09.2020 bolo zaslané dožiadanie o prijatie späť žalobcu rumunskému príslušnému partnerskému úradu žalovaného. Dňa 29.09.2020 Rumunsko akceptovalo prijatie žalobcu podľa čl. 18 ods.1 písm.b) Dublinského nariadenia III, a zároveň v súlade s čl. 4 nariadenia komisie, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Podľa názoru žalovaného uvedeného v napadnutom rozhodnutí je Rumunsko, ako všetky členské štáty, signatárom medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Zároveň podľa názoru žalovaného taktiež členské štáty, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.
7. Žalobca uviedol, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc ust. § 46 a § 47 ods.3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), čl. 17 Preambuly, čl. 3 ods.2 druhá veta nariadenia (EÚ) č. 604/2013, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 16 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 29 ods.1, 2 Dublinského nariadenia III uviedol, že má za to, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu ku konkrétnym podmienkam v akých žalobca spolu so svojou rodinou žil počas jeho pobytu v Rumunsku, ako aj vo vzťahu k realizácii transferu žalobcu a jeho rodiny do Rumunska, na základe nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s prejednávanou vecou poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach tzv. dublinských transferov. Napr. v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), ESĽP vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinským transferom cudzinca do iného členského štátu. V tejto súvislosti taktiež poukázal na nález Ústavného súdu SR vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom súd skonštatoval, že „ v rámci konania bolo
potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods.2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (nález III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Na podporu svojho právneho názoru a jeho tvrdení s ohľadom na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo vrátený, poukázal na právny názor kasačného súdu v právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Sža/31/2014 „ Odvolací súd považuje dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“
8. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím a následným transferom môže vystaviť žalobcu a jeho rodinu životným podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež má za to, že žalovaný ako správny orgán pochybil keď v konaní vôbec nevypočul žalobcu, ale vychádzal iba zo zápisnice spísanej policajným útvarom, a teda nemohol zistiť, či mu v prípade transferu na územie Rumunska hrozí nejaké riziko, a preto ani nemohol dostatočne zistiť skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s čl. 3 Dohovoru. Zároveň poukázal na to, že žalovaný sa pri rozhodovaní v predmetnej veci nezaoberal uskutočniteľnosťou výkonu napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že Rumunsko na svojom území už pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti so šírením epidémie COVID-19 vyhlásilo stav pohotovosti (ktorý je opakovane predlžovaný) a zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti (občanom tretích krajín, okrem vybraných kategórií) na svoje územie. Z tohto dôvodu boli pozastavené dublinské transfery cudzincov do Rumunska a od vypuknutia epidémie neboli, a ani v súčasnosti nie sú realizované dublinské transfery do Rumunska zo Slovenska po dobu niekoľkých mesiacov. Nakoľko od akceptácie žalobcu Rumunskom už uplynuli takmer 3 mesiace a žalobca v súčasnosti nemá žiadne vedomosti o tom, že by sa jeho odovzdanie do Rumunska malo uskutočniť niekedy v najbližšej dobe, žalobca má za to, že aj vzhľadom na šírenie epidémie COVID-19 nie je uskutočniteľnosť výkonu napadnutého rozhodnutia podľa čl. 29 ods.1 Dublinského nariadenia III, t.j. v lehote 6 mesiacov od akceptácie reálne možná.
9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.01.2021 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. Uviedol, že rozhodnutím ČDK: MU-DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 Ministerstvo vnútra SR, migračný úrad (ďalej len „migračný úrad“) rozhodlo podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle o odovzdaní žalobcu do Rumunska. Právna zástupkyňa žalobcu podala proti rozhodnutiu migračného úradu ČDK: MU- DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach, nakoľko je toho názoru, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež je podľa právnej zástupkyne potrebné zvážiť aktuálnu situáciu postihnutia Rumunska pandémiou, ktorá postihla Európu. Taktiež poukázala na žalobcove vystavenie sa riziku nákazy spojenej s jeho presunom do Rumunska, ktoré podľa nej nebolo brané v úvahu a dostatočne posúdené vzhľadom na už preukázané okolnosti.
10. Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 08.09.2020 bola dublinskému stredisku migračného úradu (ďalej len „dublinské stredisko“) zaslaná žiadosť na začatie konania podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (prepracované znenie)(ďalej len „dublinské nariadenie“). Následne podľa § 46a zákona o azyle začalo dublinské stredisko, na základe uvedenej žiadosti, konanie o odovzdaní žalobcu do iného štátu. Po tom, čo bolo rumunskému partnerskému úradu dňa 18.09.2020 zaslané dožiadanie o prijatie žalobcu späť, partnerský úrad v Rumunsku dňa 29.09.2020 písomne akceptoval prijatie žalobcu späť podľa článku 18 ods.1 písm.b) nariadenia (EÚ) č. 604/2013, a zároveň v súlade s článkom 4 nariadenia komisie. Tým súhlasil s jeho odovzdaním na svoje územie. Podľa § 18 ods.1 písm.b) dublinského nariadenia „Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný za podmienok stanovených v čl. 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania, a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt“. Následne žalovaný rozhodol rozhodnutím ČDK: MU- DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 o odovzdaní žalobcu podľa 46a ods.4 zákona o azyle späť do Rumunska. Dňa 08.09.2020 žalobca uviedol pri výpovedi do policajnej zápisnici, že krajinu pôvodu opustil aj so svojou rodinou a odcestoval do Turecka odkiaľ pokračovali následne v ceste a cez viaceré európske krajiny sa nakoniec dostali až do Rumunska, kde žalobca aj so svojou rodinou požiadali o azyl. Avšak po mesiaci sa rozhodol spolu s rodinou odcestovať do Nemecka, pričom boli na území
Slovenskej republiky pri kontrole kamióna zadržaní slovenskou políciou a následne požiadali o udelenie azylu. Navyše v prípade žalobcu je potrebné poznamenať, že na území Slovenskej republiky žiadosť o udelenie azylu ani nepodal a na našom území má neoprávnený pobyt. Žalovaný preto nepovažuje za relevantné odkazy na čl. 3 ods.2 druhú vetu dublinského nariadenia, ale tiež na bod 17 preambuly dublinského nariadenia, nakoľko posudzovať žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ani nie je možné, lebo žalobca nie je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný poznamenal, že čo sa týka momentálnej situácie v Rumunsku v súvislosti s koronakrízou, ktorá postihla celú Európu, treba povedať, že situácia nie je o poznanie horšia, ako tá na území SR, o čom svedčia aj aktuálne správy z rumunských médií. Taktiež uviedol, že samotné Rumunsko akceptovalo žiadosť slovenských orgánov o späťvzatie žalobcu, čo bolo spomenuté už vyššie vo vyjadrení odporcu. Pri rozhodovaní bral žalovaný do úvahy všetky skutočnosti mu známe zo žalobcovej výpovede, a následne rozhodol v zmysle príslušných zákonov. Žalobcovu výpoveď, ako aj právny názor jeho právnej zástupkyne ohľadom konania štátnych orgánov, však nemožno pokladať ako objektívnu skutočnosť zakladajúcu nárok na posúdenie danej veci. Smerodajnými sú naopak preukázané skutočnosti, dôkazy, resp. zistené a overiteľné informácie z oficiálnych zdrojov. Zároveň uviedol, že žiadatelia nemajú právo vyberať si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti o udelenie azylu.
11. Podľa § 46a ods.1 zákona o azyle, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu20b) (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
12. Podľa § 46a ods.4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu;20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
K poznámke 20b) je uvedené:
- Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v platnom znení.
- Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
13. Podľa § 53b ods.1 zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
14. Podľa článku 18 ods.1 písm.b) a c) (Povinnosti zodpovedného členského štátu) Dublinského nariadenia III, Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný: b) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt; c) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí vzali posudzovanú žiadosť späť a podali žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
15. Podľa článku 20 ods.5 prvý pododsek Dublinského nariadenia III, žiadateľa, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte bez povolenia na pobyt alebo ktorý tam podá žiadosť o medzinárodnú ochranu po tom, ako vzal späť svoju prvú žiadosť podanú v inom členskom štáte počas procesu určovania zodpovedného členského štátu, prijme späť za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 členský štát, v ktorom bola podaná prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu s cieľom ukončiť proces určovania zodpovedného členského štátu.
16. Podľa článku 29 ods.1 Dublinského nariadenia III, odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods.1 písm.c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods.3 odkladný účinok.
17. Podľa článku 29 ods.2 Nariadenia Dublin III, ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote 6 mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
18. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
19. Podľa čl. 16 ods.2 Ústavy SR, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
20. Podľa čl. 17 Preambuly Nariadenia Dublin III každý členský štát by mal možnosť odchýliť sa od kritérií zodpovednosti , a to najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu, aby sa umožnilo zlúčenie rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine, a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v tomto alebo inom členskom štáte, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení.
21. Podľa § 1 ods.1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
22. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
23. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
25. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
26. Preskúmavaným rozhodnutím č. ČDK.: MU-DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 žalovaný podľa § 46a ods.4 zákona o azyle rozhodol o odovzdaní žalobcu, ktorý má na území SR neoprávnený pobyt do Rumunskej republiky. Zároveň uviedol, že v súlade s článkom 29 ods.1 Dublinského nariadenia III sa odovzdanie žalobcu do Rumunskej republiky uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods.2 Dublinského nariadenia III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
27. Z konania rovnako vyplynulo, že žalobca požiadal dňa 16.08.2020 o udelenie azylu v Rumunskej republike. Žalobca na území Slovenskej republiky nepodal novú žiadosť o udelenie azylu.
28. Dublinské stredisko zaslalo žiadosť o prijatie späť rumunskému partnerskému úradu. Žiadosť o prijatie späť bola Rumunskej republike zaslaná podľa článku 18 ods.1 písm.b) a v súlade s článkom 24 Dublinského nariadenia III, podľa ktorého ak členský štát, na území ktoré sa osoba uvedená v článku 18 ods.1 písm.b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt (čo je prípad žalobcu), a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský v súlade s článkom 20 ods.5 a článkom 18 ods.1 písm.b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.
29. Dňa 29.09.2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie žalobcu späť podľa článku 18 ods.1 písm.b) Dublinského nariadenia III a v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie (č. 118/2014 z 30.01.2014).
30. V zmysle ustanovenia § 46a zákona o azyle sa na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území SR neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). Ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
31. Žalovaný rovnako posúdil podmienky v azylovej procedúre a azylových táboroch v Rumunsku a uzavrel, že nie sú známe správy o tom, žeby osoby odovzdané na rumunské územie podľa Dublinského nariadenia III čelili problémom v prístupe k azylovému konaniu po ich transfere z iných členských štátov a neexistujú dôvody domnievať sa, že v Rumunskej republike by žalobcovi hrozilo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie.
32. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČDK.: MU-DS-272-12/2020-DŽ zo dňa 02.10.2020 podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. V prípade žalobcu bolo preukázané, že podľa Dublinského nariadenia III je za posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu zodpovedná Rumunská republika, ktorá prijatie žalobcu akceptovala a nevzniesla nijaké námietky v zmysle Dublinského nariadenia III. Žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval správne a zákonne a ním produkované právne úvahy nevybočili z medzí a hľadísk zákona.
33. K námietke žalobcu, že nebol osobne vypočutý žalovaným ale tento vychádzal iba zo zápisnice spísanej policajným útvarom, a teda nemohol zistiť, či mu v prípade transferu na územie Rumunska hrozí nejaké riziko, a preto ani nemohol dostatočne zistiť skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s čl. 3 Dohovoru súd uvádza, že ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu ako aj z preskúmavaného rozhodnutia tak žalovaný v tejto posudzovanej veci vychádzal z obsahu výpovede žalobcu, ktorú učinil v zápisnici zo dňa 08.09.2020 na OCP PZ Nové Zámky. Žalobca po tom ako bol upovedomený o začatí konania, tak bol podľa § 4 zákona o azyle poučený o jeho právach a povinnostiach, možných dôsledkoch neplnenia alebo porušenia jeho povinností podľa tohto zákona, o možnosti zastupovania v konaní podľa tohto zákona a prístupe k právnej pomoci. Zároveň bol poučený podľa § 33 ods.2 Správneho poriadku o jeho práve vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia a možnosti navrhnúť ich doplnenie a zároveň mu bolo umožnené oboznámiť sa s kompletným spisovým materiálom a toto právo využil ako to vyplýva o čom bol vyhotovený Záznam o oboznámení sa so spisovným materiálom zo dňa 01.10.2020 a obsahu ktorého vyplýva, že nevyužil svoje právo sa k veci vyjadriť a nemal návrhy na doplnenie spisového materiálu.
34. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa pri rozhodovaní v predmetnej veci nezaoberal uskutočniteľnosťou výkonu napadnutého rozhodnutia poukazujúc na to, že boli pozastavené dublinské transfery cudzincov do Rumunska a od vypuknutia epidémie neboli a ani v súčasnosti nie sú realizované dublinské transfery do Rumunska zo Slovenska po dobu niekoľkých mesiacov z toho dôvodu, že Rumunsko na svojom území už pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti so šírením epidémie COVID-19 vyhlásilo stav pohotovosti (ktorý je opakovane predlžovaný) a zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti (občanom tretích krajín, okrem vybraných kategórií) na svoje územie a že od akceptácie žalobcu Rumunskom už uplynuli takmer 3 mesiace a žalobca v súčasnosti nemá žiadne vedomosti o tom, že by sa jeho odovzdanie do Rumunska malo uskutočniť niekedy v najbližšej dobe, žalobca má za to, že aj vzhľadom na šírenie epidémie COVID-19 nie je uskutočniteľnosť výkonu
napadnutého rozhodnutia podľa čl. 29 ods.1 Dublinského nariadenia III, t.j. v lehote 6 mesiacov od akceptácie reálne možná. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú, nakoľko podľa článku 29 ods.1 Nariadenia Dublin III, lehota na odovzdanie žalobcu do zodpovedného členského štátu ešte neuplynula (najneskôr do šiestich mesiacov od akceptácie dožiadania iným členským štátom o prevzatie a prijatie späť dotknutej osoby). Ak k tomu dôjde, tak žalovaný bude povinný postupovať podľa ods.2 cit. článku. Súd však poukazuje na to, že Rumunská republika dňa 29.09.2020 písomne akceptovala prijatie žalobcu späť na jej územie a súhlasila s jeho odovzdaním na jej územie, aj napriek pretrvávajúcej pandemickej situácie a opatreniach s tým súvisiacich.
35. O trovách konania súd rozhodol podľa §§ 167 ods.1 a 168 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo žiadať.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Krajský súd v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.