Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-390-2019.pdf
PDF · 127.56 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/390/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, proti žalovanému: G. V.E., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. X. U. O. V., V. XXX/X, o zaplatenie 1461,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 27.5.2019 č.k. 17Csp/396/2017-99
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem vyhovujúceho výroku.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.945,50 € spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1301,01 € od 8.9.2014 do zaplatenia, ako aj 3,32 € za upomienku, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcom rozsahu sa žaloba zamieta. Žalobcovi sa voči žalobcovi priznáva právo na náhradu 27,60 % trov konania, o výške ktorých bude vyšším súdnym úradníkom rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia dlžnej istiny 1.461,38 €, dlžného úroku 1.549,33 €, ročného zmluvného úroku 24,5 % zo sumy 1.461,38 € od 25.8.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 5,25 ročne zo sumy 1.461,38 € od 25.8.2011 do zaplatenia a dlžnej sumy poplatkov 39,28 € titulom nesplateného úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý pôvodným žalobcom - Poštová banka, a.s. vo výške 2.000 € na základe zmluvy o úvere č. 1359755911 zo dňa 21.4.2011. Zhodnotil, že v danej veci ide o spotrebiteľský úver podliehajúci režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Občianskemu zákonníku a iným všeobecným záväzným predpisom na ochranu spotrebiteľa. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca (jeho právny predchodca) poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 €, a že od januára 2014 žalovaný úver neplatil vôbec. Preukázané bolo tiež to, že v dobe pred zosplatnením úveru žalovaný do 20.12.2013 zaplatil celkovo 1.834,37 €, z čoho na úroky bola započítaná suma 1.135,38 €, na poplatky 160,37 € a na samotnú istinu čiastka 538,26 €. K uplatnenej sume 1.549,33 € titulom dlžného úroku súd zdôraznil, že o aké úroky (zmluvné i z omeškania spolu alebo iba zmluvné) zo žaloby nevyplýva. V podaní žalobcu zo dňa 13.5.2019 sa rozpisuje výška zmluvného úroku za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v sume 1.372,08 € a z úrokov z omeškania 12,91 €, od ktorej bola odrátaná suma 1.15,38 €, čím výsledná suma činí 249,61 € a za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 31.5.2017 ide o zmluvný úrok v sume 990,74 € a o
úroky z omeškania v sume 212,30 €. Súd vzhľadom na to, že dobu, za ktorú požaduje žalobca nárok na zmluvný úrok, posúdil inak, na obsah podania žalobcu zo dňa 13.5.2019, ktorým žalobca špecifikoval žalovanú sumu 1.549,33 €, neprihliadol a úroky z omeškania posúdil osobitným spôsobom.
3. Vo vzťahu k uplatňovaným zmluvným úrokom odcitoval § 497 Obchodného zákonníka a tiež § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka so záverom, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu zosplatnenia a ani to, že mu patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Uviedol tiež, že súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej sumy. Ďalej súd poukázal na to, že dohoda o dobe platenia zmluvných úrokov nie je náležitosťou zmluvy. Po odcitovaní článku 6 bod 6.4 OP konštatoval, že tieto OP nie sú podpísané a keďže nie je známe, či OP dostupná pôžička v skutočnosti tvoria samostatný dokument alebo integrálnu súčasť samotnej zmluvy, v ktorej boli tieto OP netransparentne inkorporované, mal súd za to, že k žiadnej dohode o platení úrokov až do zaplatenia nedošlo. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, hoci majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať, pričom platí, že môžu existovať vedľa seba. V tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie dovolacieho súdu v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33 Odo 657/2005, ktorý sa nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 OZ možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania a mal za to, že z hľadiska posúdenia doby bude vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na výške úrokovej sadzby 24,50% ročne bez toho, aby bola výslovne upravená povinnosť dlžníka platiť zmluvné úroky až do zaplatenia istiny. Vzhľadom na to, že predčasným zosplatnením úveru dňa 25.8.2014 sa stali splatnými aj úroky, ktoré sa splatnej istiny za dobu zmluvnej splatnosti (10.2.2017) týkali, za dobu od 25.8.2014 žalobcovi zmluvné úroky za ďalšie obdobie nepatria. Dňa 10.2.2017 mala byť podľa zmluvy zaplatená suma 3.780 € (70 x 54), zaplatená bola suma 1.834,37 €, z čoho dlh na istine je 1.301,01 €, takže v peňažnom vyjadrení činí dlh na zmluvnom úroku sumu 644,62 €. Súd celkový dlh na istine a zmluvnom úroku do dňa zmluvnej splatnosti preto žalobcovi priznal v jednotnej sume 1.945,63 €, z ktorej v zmysle žaloby sumu dlžnej istiny 1.301,01 € priznal aj s úrokom z omeškania. Súčasťou priznanej pohľadávky je samozrejme aj suma 3,32 € za výzvu na splatenie zročného úveru.
4. Súd ohľadom poplatkov odcitoval § 53 ods. 1 až 4 OZ a dôvodil, že hoci žalobca uviedol, že suma 39,27 € titulom poplatkov predstavuje 1/ upomienky zo dňa 27.1.2014 v sume 9,96 €, 2/ poplatok za druhú upomienku na úverovom účte zo dňa 24.2.2014, 3/ upomienku pred výzvou zo dňa 7.8.2014 v sume 1,10 € a 4/ výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom z 25.8.2014 v sume 3,32 €, žalobca ohľadom upomienok pod 1/ až 3/ nepredložil žiadne dôkazy. Súd akceptoval z týchto poplatkov iba výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom v sume 3,32 €, pretože vyplýva zo sadzobníka poplatkov. Z uvedených dôvodov upomienky inkasované na ťarchu žalovaného v sume 160,32 € započítal v prospech istiny. S poukazom na uvedené preto k sume uhradenej istiny vo výške 538,62 € zohľadnil práve sumu 160,37 €, čím suma zaplatenej istiny činí 698,99 € a dlh sumu 1.301,01 € (2.000 - 698,99). Následne uzavrel, že ak mala byť žalovaným uhradená celková suma 3.780 €, z ktorej zaplatil celkovo 1.834,37 €, jeho celkový dlh ku dňu podania žaloby činil 1.945,63 €. Z tejto sumy dlh na istine činil 1.301,01 € a na úrokoch, ktoré mali byť zaplatené do dňa zmluvnej splatnosti 10.2.2017 jeho dlh činí 644,62 €. Preto v rozsahu, ktorým suma priznanej pohľadávky, či už titulom dlžnej istiny alebo zmluvného úroku prevyšuje súdom priznanú výšku, súd žalobu zamietol.
5. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania poukázal na § 517 ods. 2 OZ, § 3 Nar. vl. č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013 a § 10c citovaného nariadenia. Súd pritom vychádzal z obsahu predložených listín a skutočnosti, že úver sa ako celok stal splatný dňa 25.8.2014 a že výzva na zaplatenie celého dlhu sa už dňa 28.8.2014 vrátila veriteľovi ako nedoručená. Lehota na plnenie 10 dní, určená vo výzve, uplynula dňa 7.9.2014 a teda od 8.9.2014 je žalovaný s vrátením celého splatného dlhu v omeškaní. Právny vzťah vznikol v roku 2011 a preto mal žalobca právo na úrok z omeškania v sadzbe 8,75 % ročne. Domáhal sa ho ale v sadzbe 5,25 % ročne a preto súd o výške úroku z omeškania rozhodol v zmysle žaloby. Z uvedeného dôvodu žalobcovi priznal úrok z omeškania 5,25 % ročne od 8.9.2014, a
to z dlžnej sumy istiny 1.301,01 € až do jej zaplatenia. V rozsahu, ktorým sa žiadal úrok z omeškania dlhšie než rozhodol súd, ako aj s ohľadom nepreukázaných poplatkov, súd žalobu zamietol.
6. Výrok o trovách konania oprel o ust. § 255 ods. 1 CSP a teda priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci žalobcovi, ktorý má nárok na náhradu 27,60 % trov, pretože jeho úspech bol 63,85 % k neúspechu 36,20 %.
7. Napriek tomu, že žalovaný požiadal o povolenie splátok od 30 do 50 €, pričom ohľadom svojich pomerov iba uviedol, že je invalidný dôchodca a žiadne iné tvrdenia, ale ani žiadne dôkazy neprodukoval, súd na návrh žalovaného o možnosť splátok nebral zreteľ.
8. Proti predmetnému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o náhrade trov konania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, mala byť zodpovedaná uznesením NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998 tak, ako to uviedol vo svojom odôvodnení súd. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V tejto súvislosti si dovolí poukázať napríklad na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého výkladom a contrario v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka a veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Tiež poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo však nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právnu relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.ÚS 356/06). V prípade zmluvného úroku žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojim podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Odcitoval § 503 ods. 3 OZ, ktorý upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4 obchodných podmienok: V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR rozsudkom 32Cdo/3830/2014, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno teda zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie
úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Odvolateľ taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. V tejto súvislosti dal do pozornosti ust. § 517 ods. 2 OZ. Pokiaľ ide o meškanie s plnením peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavný alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na strane druhej, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uvádza, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. Tiež uviedol, že súdna prax okresných súdov nie je ustálená v uplatňovaní zmluvného úroku po zosplatení úveru. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 41Co/13/2018 zo dňa 16.8.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/22/2018 zo dňa 28.6.2018 a tiež rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43 Co/1/2018 zo dňa 25.1.2018. Rovnako poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka, ktorý súčasne odcitoval a ktorým sa menovaný sudca Ústavného súdu SR vyjadruje k poskytovaniu ochrany spotrebiteľov zo strany všeobecných súdov do takých rozmerov, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem leadere a pod., keď opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Odvolateľ vzhľadom na uvedené žiadal, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.
9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
11. Predmetom odvolacieho prieskumu sú zamietavý výrok a výrok o trovách konania ako závislý výrok, na základe čoho vyhovujúci výrok (prvý výrok) napadnutého rozsudku nadobudol právoplatnosť a nebol podrobený odvolaciemu prieskumu.
12. V prvom rade odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zamietavý výrok predstavuje časť nepriznanej istiny, časť nepriznaných zmluvných úrokov, časť nepriznaných poplatkov a časť nepriznaných úrokov z omeškania. Pokiaľ síce odvolateľ napadol zamietavý výrok v celom jeho rozsahu, neuviedol žiadne dôvody v odvolaní, ktoré by sa týkali tohto výroku v časti nepriznanej istiny, v časti nepriznaných poplatkov a v časti nepriznaných úrokov z omeškania (uvedené nerozporoval).
13. Rozsudok je v napadnutom rozsahu zamietavého výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.3.2021 o 9.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 12.3.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP. 15. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP, t.j. neboli splnené procesné podmienky (a), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP (neboli splnené procesné podmienky) je naplnený vtedy, ak súd konal napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd môže konať a rozhodovať. Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktorú súd skúmal len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné a prítomnosť takéhoto nedostatku bráni súdu v konaní a rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania. V ostatných prípadoch je povinnosťou súdu nedostatok procesnej podmienky odstrániť. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a/ CSP tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom. V prípade namietaného nedostatku príslušnosti súdu, o vadu konania v podobe nedostatku príslušnosti súdu pôjde iba v prípade, keď v konaní neboli dodržané ustanovenia o vecnej príslušnosti, osobitnej i výlučnej miestnej príslušnosti alebo o kauzálnej príslušnosti.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Pokiaľ ide o odvolateľom uvádzaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, z odvolania nevyplýva, ktorá konkrétna procesná podmienka nebola splnená, súčasne odvolací súd nezistil existenciu procesnej podmienky, ktorá by napĺňala tento odvolací dôvod.
22. Pokiaľ ide o odvolateľom uvádzaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, z odvolania nevyplýva, ktoré skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Ďalej odvolateľ v odvolaní netvrdí, žeby súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo, aby súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Napokon odvolateľ v odvolaní netvrdí, žeby súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na chybnom hodnotení dôkazov.
23. Podstatou odvolania je nesúhlasné stanovisko odvolateľa so záverom súdu o tom, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky.
24. Niet pochybností o tom, že predmetná odvolacia námietka by bola opodstatnená iba v prípade, pokiaľ by súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi zmluvné úroky aj za obdobie po dátume 25.8.2014 ako dátume zosplatnenia úveru.
25. Odvolací súd ale uvádza, že odvolateľ sa nesprávne domnieva, ak má za to, že súd prvej inštancie mu nepriznal tiež zmluvné úroky za obdobie po zosplatnení úveru.
26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 1.461,38 €, dlžného úroku 1.549,33 €, ročného zmluvného úroku 24,5% zo sumy 1.461,38 € od 25.8.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania 5,25% ročne zo sumy 1.461,38 € od 25.8.2017 do zaplatenia a poplatkov 39,28 €.
27. V konaní nebolo sporným, že uplatnené peňažné nároky vyplývali z porušenia povinnosti žalovaného zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Z obsahu žaloby vyplýva, že jednotlivé peňažné nároky uplatnené v žalobe neboli bližším spôsobom špecifikované a určitú špecifikáciu bolo možné nájsť až v podaní žalobcu doručenom súdu dňa 13.5.2019, o ktorom podaní sa zmienil tiež súd prvej inštancie vo svojom napadnutom rozsudku.
28. Medzi stranami sporu nebola sporným o.i. okolnosť, že vo vzťahu k predmetnej úverovej zmluve došlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru dňa 25.8.2014 a tiež okolnosť, že v zmysle predmetnej úverovej zmluvy si zmluvné strany dojednali lehotu konečnej splatnosti úveru k dátumu 10.2.2017.
29. Z bodu 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva: V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na výške úrokovej sadzby 24,50% ročne bez toho, aby bola výslovne upravená povinnosť dlžníka platiť zmluvné úroky „až do zaplatenia istiny“. Vzhľadom na to, že predčasným zosplatnením úveru dňa 25.8.2014 sa stali splatnými aj úroky, ktoré sa splatnej istiny za dobu zmluvnej splatnosti (10.2.2017) týkali, za dobu od 25.8.2014 žalobcovi zmluvné úroky za ďalšie obdobie nepatria.
30. Z bodu 33.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva: Dňa 10.2.2017 mala byť podľa zmluvy zaplatená suma 3780 € (70 x 54), zaplatená bola suma 1834,37 €, z čoho dlh na istine je 1301,01 €, takže v peňažnom vyjadrení činí dlh na zmluvnom úroku sumu 644,62 €. Súd celkový dlh na istine a zmluvnom úroku do dňa zmluvnej splatnosti preto žalobcovi priznal v jednotnej sume 1945,63 €, z ktorej v zmysle žaloby sumu dlžnej istiny 1301,01 € priznal aj s úrokom z omeškania. Súčasťou priznanej pohľadávky je, samozrejme, aj suma 3,32 € za výzvu na splatenie zročného úveru.
31. Z bodu 24.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva: Súd uzavrel, že: ak mala byť žalovaným uhradená celková suma 3780 € (70x 54), z ktorej zaplatil celkovo 1834,37 €, celkový dlh ku dňu podania žaloby činil 1.945,63 €. Z tejto sumy dlh na istine činil 1301,01 €, a teda na úrokoch, majúcich sa byť zaplatenými do dňa zmluvnej splatnosti 10.2.2017 činí 644,62 €.
32. Zo znenia predchádzajúcich bodov odôvodnenia rozsudku teda vyplýva, že súd žalobcovi priznal čiastku 1.945,63 € pozostávajú z dlžnej istiny 1.301,01 € a pozostávajú z dlhu na zmluvnom úroku v sume 644,62 € a zo sumy 3,32 € ako priznaného poplatku za výzvu na splatenie zročného úveru. Pokiaľ ide o priznaný zmluvný úrok vo výške 644,62 €, tento predstavuje dlh na zmluvných úrokoch, ktoré mali byť zaplatené do dňa zmluvnej splatnosti, t.j. do dňa 10.2.2017, z čoho jednoznačne vyplýva záver o tom, že súd v čiastke zahrnutej do vyhovujúceho výroku priznal žalobcovi aj tú časť nároku, ktorú si uplatnil predmetnou žalobou titulom dlžných zmluvných úrokov za obdobie po zosplatnení celého zostatku dlhu, teda aj za dobu po 25.8.2014, súčasne do doby, ktorá bola dojednaná ako doba zmluvnej splatnosti 10.2.2017.
33. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol, tento zamietavý výrok v sebe zahŕňa žalobcom uplatnené zmluvné úroky za nasledujúce obdobie, t.j. za obdobie až po dátume 10.2.2017 do zaplatenia.
34. Odvolací súd pripúšťa, že znenie bodu 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku na prvý pohľad vyvoláva dojem o tom, že súd v žiadnom rozsahu nepriznal z uplatnených zmluvných úrokov tie, ktoré by pripadli na obdobie po 25.8.2014 ako dátume zosplatnenia, ide však o nesprávnu interpretáciu. Vyhovujúci výrok, ktorým súd priznal žalobcovi proti žalovanému sumu 1945,63 eur a zdôvodnenie, z čoho priznaná peňažná pohľadávka vo výške 1.945,63 € presne pozostáva, dáva jednoznačnú odpoveď a záver o tom, že súd v súvislosti s predčasným zosplatnením úveru zo dňa 25.8.2014 vypočítal dlh na zmluvných úrokoch, ktoré v súvislosti s predčasným zosplatnením úveru bolo možné priznať žalobcovi práve na sumu 644,62 € zodpovedajúcu úrokom, ktoré sa mali zaplatiť do dňa zmluvnej splatnosti 10.2.2017.
35. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že súd priznal žalobcovi uplatnené zmluvné úroky nielen do predčasného zosplatnenia úveru, teda do dňa 25.8.2014, ale aj po dátume predčasného zosplatnenia, teda za dobu po 25.8.2014, a to až do 10.2.2017 ako dobe zmluvnej splatnosti, pričom takéto rozhodnutie súdu reflektuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR.
36. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020 pri spotrebiteľských úveroch je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej len „ZoSÚ"). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave úverovej zmluvy absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia ObZ, OZ, či ZoSÚ nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa. Veriteľ však peňažné prostriedky nemá, ale patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, to znamená, že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z toho dôvodu dojednanie, ktorým sa dlžník- spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi prináleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
37. Podobný právny záver zaujal vo svojich rozhodnutiach Najvyšší súd SR tiež vo svojich rozhodnutiach, napr. zo dňa 29.6.20120 sp. zn. 3Cdo/113/2019, zo dňa 18.8.2020 sp. zn. 1Cdo/208/2019.
38. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi dlžné zmluvné úroky vo výške, ktorá zodpovedala ich výpočtu za obdobie do dátumu 10.2.2017 ako v zmluve dohodnutej doby splatnosti, čím zohľadnil záver, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi prináleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Odvolaním napadnutý rozsudok, pokiaľ ide o rozsah nepriznaných zmluvných úrokov z úveru, je tak v súlade s uvedenou najnovšou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR.
39. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku (t.j. okrem vyhovujúceho výroku, ktorý nebol odvolaním napadnutý) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vrátane vecne správneho výroku o trovách konania ako závislého výroku.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
41. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).