Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/44/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobkyne Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, K. Z. C., F. XX, zastúpenej JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Košice, so sídlom v Košiciach, Zádielská 2, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. UPS/US6/ SSVODPPKPC1/SOC/2018/216/1 zo dňa 17.09.2018 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, č. UPS/ US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/6379 zo dňa 15.08.2016, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/42723 zo dňa 12.04.2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností rozhodnutím č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2018/216/1 zo dňa 17.09.2018 (v ďalšom texte aj: „preskúmavané rozhodnutie“), ako príslušný orgán na konanie podľa o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia“) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/42723 zo dňa 12.04.2016 (v ďalšom texte aj : „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým bol žalobkyni odňatý peňažný príspevok na osobnú asistenciu v rozsahu 1822 hodín na obdobie kalendárneho roka, vo výške zodpovedajúcej sadzbe za jednu hodinu osobnej asistencie 1,39 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenú v o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o životnom minime“) s účinnosťou od 01.04.2016 a zastavenia jeho výplaty od 01.04.2016 a podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok), ako aj a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia rozhodol tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.

2. Žalobkyňa napadla preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou zo dňa 09.10.2018 v sociálnych veciach podanou podľa a nasl. (doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky prostredníctvom Ústredného portálu verejnej

správy 15.10.2018), ktorou žiadala preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Tvrdila, že žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodil nesprávne skutkové závery a tiež vec aj nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie naviac aj nedostatočne odôvodnil, následkom čoho je preskúmavané rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobkyňu na jej právach a právom chránených záujmoch.

3. K postupnosti rozhodnutí, ktoré viedli k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného uviedla, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach (v ďalšom texte aj: „správny orgán prvého stupňa,“ resp. „prvostupňový správny orgán“) rozhodol prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 12.04.2016 tak, že jej odňal s účinnosťou od 01.04.2016 peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ktorý poberala na základe rozhodnutia č. KE1SPPK/SOC/2013/64346-004 zo dňa 07.08.2013, a jeho výplatu zastavil počnúc dňom 01.04.2016.

4. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie, ktoré žalovaný zamietol rozhodnutím č. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/6379 zo dňa 15.08.2016 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Na základe podanej správnej žaloby označené rozhodnutie žalovaného Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudkom sp. zn. zo dňa 23.04.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.05.2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že je povinnosťou žalovaného akceptovať požiadavky vzťahujúce sa na aplikáciu právneho režimu § 65 ods. 5 zákona o kompenzácii ťažkého zdravotného postihnutia a zároveň bude povinnosťou žalovaného zabezpečiť pre ďalšie rozhodnutie aj dostatočný rozsah dôkazných odborných záverov, a to v plnohodnotnom dvojinštančnom konaní. Následne žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2018/216/1 zo dňa 17.09.2018, doručeným dňa 19.09.2018 odvolanie žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

5. Žalobkyňa v správnej žalobe ďalej uviedla, že správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 12.04.2016 argumentoval závermi referátu posudkových činností Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, ktorý vydal dňa 21.03.2016 komplexný posudok č. KEO/RPČ/SOC/2016/102855 č. z. 2016/258861, kde bola žalobkyni stanovená miera funkčnej poruchy 60 %. Zároveň prvostupňový správny orgán uviedol, že podľa lekárskeho posudku na základe doloženej dokumentácie na pomoc inej fyzickej osoby nie je žalobkyňa odkázaná na osobnú asistenciu.

6. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí odvoláva na závery komplexného posudku č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2018/9336 zo dňa 06.09.2018, podľa ktorého žalobkyňa nie je naďalej odkázaná na osobnú asistenciu, preto jej nie je možné aj naďalej poskytovať peňažný príspevok podľa o peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

7. K zistenému skutkovému stavu tvoriacemu podklad pre rozhodnutie žalovaného žalobkyňa v žalobe uviedla, že z posudku č. P05/02271-003 zo dňa 25.05.2005 vyplýva, že miera jej funkčnej poruchy je 60 %, pretože jej zdravotný stav zodpovedá stavu zodpovedajúcemu NYHA III stupeň postihnutia - zodpovedá podstatnému obmedzeniu bežnej fyzickej aktivity (napr. prechádzka 3 - 4 km/h, stúpanie po schodoch na prvé poschodie, ľahká telesná práca, maximálna záťaž 50 W) v súlade s prílohou č. 4, podľa skupiny VIII.A., ods. 1 písm. c/ sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o sociálnej pomoci“) a podľa označeného zákona sa preto považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím a patrí jej preukaz ŤZP. Z obsahu tohto posudku zároveň vyplýva, že z jej ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú sociálne dôsledky spočívajúce v tom, že sa vie prepravovať vozidlami mestskej hromadnej dopravy za pomoci sprievodcu a je odkázaná na osobnú asistenciu pri používaní verejnej dopravy do zdravotníckych zariadení, úradov v rozsahu 24 hodín v kalendárnom roku. Má zároveň obmedzenú schopnosť vykonávať ťažšie práce v domácnosti, v sebaobsluhe je sebestačná a je odkázaná na osobnú asistenciu pri upratovaní, nakupovaní, vyvesení prádla v rozsahu 207 hodín v kalendárnom roku. Žalobkyňa pritom žije sama v trojizbovom byte, je poberateľkou invalidného dôchodku, pohybuje sa bez pomôcok, chôdzu prechádzkovým tempom zvláda, pri preprave prostriedkami verejnej dopravy je odkázaná na sprievod, v sebaobsluhe je sebestačná, potrebuje pomoc inej osoby pri ťažších prácach v domácnosti. Žalobkyňa zdôraznila, že

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím zo dňa 14.06.2005 č. 5005/6308 - 00003 vyhovel jej žiadosti a podľa § 58 zákona o sociálnej pomoci jej priznal peňažný príspevok na osobnú asistenciu v rozsahu 231 hodín na obdobie kalendárneho roka za jednu odpracovanú hodinu vo výške 55,- Sk. Za obdobie od 01.04.2005 do 31.12.2005 v rozsahu 173,25 hodín. Tento peňažný príspevok bol priznaný s účinnosťou od 01.04.2005 do doby trvania podmienok. Z následného posudku zo dňa 31.08.2006 č. K2/2006/17877 vyplynulo, že miera jej funkčnej poruchy podľa prílohy č. 4 skupina VIII.A. 1. písm. c/ zákona o sociálnej pomoci je 60 % a podľa § 51 označeného zákona sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím a patrí jej preukaz ŤZP. Zároveň z tohto posudku vyplýva, že z jej ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú sociálne dôsledky spočívajúce v tom, že : - má zníženú pohybovú schopnosť, pohybuje sa pomocou opornej paličky; - nezvláda prepravu vozidlami verejnej hromadnej dopravy a je odkázaná na prepravu osobným motorovým vozidlom; - je odkázaná na osobnú asistenciu pri vstupe a výstupe do a z vane, pri návšteve zdravotníckych zariadení, vybavovaní úradných záležitostí, pri pohybe mimo bytu a domu, pri sprievode na kultúrne a spoločenské aktivity;

- má obmedzenú schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony a práce v domácnosti, je odkázaná na osobnú asistenciu pri varení, umývaní riadu, umývaní vlasov, obúvaní, nakupovaní, upratovaní, praní, žehlení, pri výkone kultúrnych a spoločenských akcií. Vzhľadom na tieto sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím zo dňa 07.09.2006 č. K4/2006/10468-4 rozhodol tak, že zvýšil peňažný príspevok žalobkyni na asistenciu z rozsahu 231 hodín na rozsah 1822 hodín na obdobie kalendárneho roka s účinnosťou od 01.07.2006 do doby trvania podmienok.

8. Žalobkyňa ku komplexnému posudku o jej zdravotnom stave zo dňa 06.09.2018 č.UPS/US6/ SSVODPPKPC2/SOC/2018/9336, na ktorý sa odvolal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí a ktorým argumentoval pri potvrdení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa o odňatí peňažného príspevku uviedla, že podľa tohto komplexného posudku je miera jej funkčnej poruchy 60 % (podľa prílohy č. 3 časti VIII.A. 1. písm. c/ zákona o peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) a preto sa naďalej považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. V posudku sa zároveň uvádza, že z jej ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú sociálne dôsledky spočívajúce v tom, že: - sa pohybuje s oporou vychádzkovej paličky alebo oporou francúzskej barly a je samostatná pri zmene polohy, sedenia a státia; - schody prekonáva s oporou a pridržiavajúc sa zábradlia; - je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom; - a je schopná prekonávať bežné prekážky a bariéry v domácnosti, zvláda vstup do vane a výstup. Ďalej sa v posudku konštatuje, že podľa priloženej zdravotnej dokumentácii nie je odkázaná na osobnú asistenciu podľa § 14 ods. 3 prílohy č. 4 s dosiahnutím účelu ustanoveného v § 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a žalobkyňa je odkázaná na sprievodcu. Zamestnanci žalovaného vykonali dňa 06.08.2018 sociálnu posudkovú činnosť, kedy zistili, že žalobkyňa býva v bytovom dome sama, je poberateľkou starobného dôchodku, počas dňa sa prejde v priestoroch bytu, sleduje televízor, číta, oddychuje, v sprievode ďalšej osoby sa prejde v okolí bytovky, pri chôdzi používa opornú paličku alebo francúzsku barlu, má oslabenú pravú nohu, zakopáva, má závraty, schody prekonáva v sprievode inej osoby, pridržiavajúc sa zábradlia a s oporou a pomoc inej osoby vyžaduje pri kúpeli, obliekaní a vyzliekaní, servírovaní jedla, nakupovaní a upratovaní. V odôvodnení tohto komplexného posudku sa ďalej uvádza, že žalovaný spisovú dokumentáciu postúpil posudkovému lekárovi za účelom výkonu lekárskej posudkovej činnosti, pri ktorej posudkový lekár žalovaného vychádzal z diagnostického záveru vyplývajúceho z predložených lekárskych nálezov a osobného stretnutia. Boli zohľadnené všetky odborné lekárske nálezy predložené v rámci odvolacieho konania. Výsledkom lekárskej posudkovej činnosti je lekársky posudok č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/2018/9336 zo dňa 05.09.2018, podľa ktorého miera funkčnej poruchy bola stanovená na 60 %, čím sa žalobkyňa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Pri určení miery funkčnej poruchy vychádzal z časti VIII.A.1c/ prílohy č. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, na základe ktorej hodnotil - ischemická choroba srdca, stav po infarkte myokardu, stav zodpovedajúci NYHA III (2 cievne postihnutie, bypassy funkčné). Ďalej posudkový lekár zistil, že žalobkyňa je liečená pre ochorenie: artériová hypertenzia 3. stupňa (VIII.A.8.c) s mierou funkčnej poruchy 60 %, postihnutie chrbtice ťažkého stupňa (XII.A.1c) s mierou funkčnej poruchy 50 %, inkontinencia moču III. stupňa (XIV.B.4.a) s mierou funkčnej poruchy 50 %, cukrovka 2. typu na PAD (III.8.a2) s mierou funkčnej poruchy 40 %, chronická obštrukcia pľúc GOLD II (IX.3.b) s mierou funkčnej poruchy 40 %, chronická gastritída (ireverzibilné zmeny sliznice žalúdka) s mierou funkčnej poruchy 40 % (X.B.3b). Posudkový lekár zároveň konštatoval, že žalobkyňa predložila dokumentáciu neurológa, z ktorej vyplýva, že trpí Parkinsonovou chorobou s

mierne a stredne ťažkým obmedzením, bez motorickej fluktuácie. V odôvodnení tohto komplexného posudku sa ďalej uvádza, že posudkový lekár žalovaného porovnal a/ zdravotnú dokumentáciu z roku 2005, kedy bol žalobkyni priznaný peňažný príspevok na osobnú asistenciu, b/ zdravotnú dokumentáciu z roku 2016, kedy bol žalobkyni odňatý príspevok na osobnú asistenciu a c/ lekárske nálezy z roku 2018, na základe čoho konštatoval, že žalobkyni bol dňa 13.05.2015 prvostupňovým posudkovým lekárom vyhotovený lekársky posudok, v zmysle ktorého bola stanovená funkčná miera poruchy 60 % pre základné zdravotné postihnutie - ischemická porucha srdca, stav po spodnom infarkte myokardu so stabilnou angínou pectoris. Posudkový lekár vychádzal a zhodnotil nálezy kardiológa z marca a apríla 2005 a stanovil sociálne dôsledky, kedy podľa jeho názoru nadhodnotil posudkový lekár v roku 2005 zdravotný stav žalobkyne, pretože sociálne dôsledky zdravotného postihnutia mohol zhodnotiť až po roku od akútneho zdravotného stavu. Zmena zdravotného stavu nastala k 23.05.2005, t.j. sociálne dôsledky pri danom zdravotnom postihnutí bolo možné zhodnotiť až 22.05.2006. Komplexný posudok z 25.05.2005, ktorým bola potvrdená odkázanosť na osobnú asistenciu, tak vychádza z lekárskeho posudku, ktorý bol nadhodnotený (inými slovami - zle vypracovaný), z čoho vyplýva, že žalobkyňa nespĺňa kritériá odkázanosti na osobnú asistenciu. Posudkový lekár dospel k záveru, že ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne vedie k potrebe pomoci pri niektorých samoobslužných činnostiach, nespĺňa však kritéria (aspekty) odkázanosti na osobnú asistenciu. Posudzovaná, t.j. žalobkyňa má možnosť rozhodovať a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí a ďalších aktivít dennodenne. Má schopnosť primeranej potreby na dané činnosti a dostatočne sa orientovať v týchto situáciách, daných úkonoch a činnostiach uvedených v prílohe č. 4 v súlade s aspektom efektu odkázanosti na osobnú asistenciu po 65 roku života. Posudkový lekár žalovaného zároveň uviedol, že u žalobkyne došlo k zlepšeniu stavu - stabilizácii zdravotného stavu z pohľadu kardiovaskulárneho, neurologický nález nepotvrdzuje zlepšenie, ale ani v minulosti, ani v súčasnosti nespĺňa kritériá odkázanosti na osobnú asistenciu.

9. Žalobkyňa v správnej žalobe zaujala názor, že so závermi tohto komplexného posudku, ktorý tvoril podklad pre prijatie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.09.2018, nie je možné sa stotožniť, pretože tieto závery sú v logickom rozpore s jej zdravotnou dokumentáciou. Zdôraznila, že osobná asistencia jej síce bola priznaná rozhodnutím č. -00003 zo dňa 14.06.2005 na základe posudku zo dňa 25.05.2005, ale len v rozsahu 231 hodín na obdobie kalendárneho roka. Jej zdravotný stav bol prehodnocovaný, a to posudkom zo dňa 31.08.2006, z ktorého dôvodu došlo k zvýšeniu peňažného príspevku na asistenciu v rozsahu 1822 hodín na obdobie kalendárneho roka. Príspevok na osobnú asistenciu v tomto rozsahu bol žalobkyni následne v roku 2016 odňatý. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že posudkový lekár mal posudzovať lekárske nálezy žalobkyne nie z roku 2005, ale z roku 2006. Príspevok na osobnú asistenciu v uvedenom rozsahu tak bol žalobkyni priznaný na základe komplexného posudku č. K2/2006/17877 zo dňa 31.08.2006, vydaním ktorého predchádzajúci posudok zo dňa 25.05.2005 č. P05/02271-003 stratil platnosť. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou posudkového lekára, pretože jej zdravotný stav bol posúdený posudkom zo dňa 31.08.2006 v súlade s platnou právnou úpravou aj s dôsledným posúdením sociálnych dopadov pri jej zdravotnom postihnutí. Mala za to, že nie je na mieste, aby sa posudkový lekár vyjadroval k správnosti posudku z roku 2005, resp. z roku 2006. Poukázala aj na tú skutočnosť, že príspevok jej bol odňatý v súlade s ustanovením , t.j. jej bol odňatý z dôvodu, že prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že sa zmenili rozhodné skutočnosti na trvanie nároku na opakovaný príspevok. Zároveň namietala, že skutočnosti uvádzané v komplexnom posudku sa nezakladajú na pravde, sú nelogické a v rozpore s predloženou zdravotnou dokumentáciou. Mala za to, že žalovaný zľahčuje jej životnú situáciu a odkázanosť na inú osobu pri bežných činnostiach. Tvrdila, že sa pohybuje za pomoci francúzskej barly a čoraz viac za pomoci chodítka, pretože barla jej už pri udržaní rovnováhy a pri chôdzi nepostačuje. Schody neprekonáva s oporou a pridržiavajúc sa zábradlia, ako nesprávne uvádza žalovaný, ale iba za asistencie ďalšej osoby, kedy si pomáha aj zábradlím. Nedokáže sama vojsť do a vyjsť z vane. Nie je ani zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že takúto činnosť zvláda bez pomoci. Potrebuje pomoc aj pri premiestňovaní sa, pri nakupovaní, pri domácich prácach, t.j. pri bežnom živote. Parkinsonova choroba jej navyše začína ovplyvňovať aj jemnú motoriku, a začína mať problémy s písaním. Odňatím príspevku na osobnú asistenciu žalovaný natoľko zhoršil jej sociálnu situáciu, že následkom toho upadla do ťažkej depresie. Zo správnej žaloby vyplýva, že je preto absolútne v rozpore so základnou logikou, aby osoba, ktorá v roku 2006 mala zníženú pohybovú schopnosť, kedy sa pohybovala za pomoci opornej paličky, nezvládala prepravu vozidlami verejnej hromadnej dopravy a bola odkázaná na prepravu osobným motorovým vozidlom, bola odkázaná na osobnú asistenciu pri vstupe a

výstupe do a z vane, pri návšteve zdravotníckych zariadení, vybavovaní úradných záležitostí, pri pohybe mimo bytu a domu, pri sprievode na kultúrne a spoločenské aktivity a mala obmedzenú schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony a práce v domácnosti, bola odkázaná na osobnú asistenciu pri varení, umývaní riadu, umývaní vlasov, obúvaní, nakupovaní, upratovaní, praní, žehlení, pri výkone kultúrnych a spoločenských aktivít, bola zrazu schopná všetky tieto aktivity vykonávať, napriek tomu, že aj v samotnom komplexnom posudku z roku 2018 sa dospelo k záveru, že : - je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom; - zároveň sa v komplexnom posudku na str. 3 ods. 10 uvádza, že je liečená aj na ochorenie - postihnutie chrbtice ťažkého stupňa (XII.A.1c) s mierou funkčnej poruchy 50 % (v roku 2005, resp. v roku 2006 na uvedené liečená nebola); - a napriek tomu, že predložila lekársky nález zo dňa 07.08.2018, v ktorom sa uvádza, že: „pacientka bola kompletne prešetrená, stav pacientky je chronický s progresiou zmien jednak diskogénnych, ako aj degeneratívnych so zhoršením chôdze, ako aj nálezom na mozgu, pacientka vyžaduje doprovod druhej osoby, ako aj opatrovateľskú starostlivosť“ (v roku 2005, resp. roku 2006 na uvedené liečená nebola). V tej súvislosti žalobkyňa podotkla, že je osobou odkázanou na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá nie je schopná z dôvodu ťažkej poruchy mobility sa premiestniť k vozidlu verejnej hromadnej dopravy, nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy, udržať sa v ňom počas jazdy, ako aj z neho vystúpiť. Žalobkyňa to dala najmä do súvisu s tým, že nie je schopná sama nastúpiť do autobusu mestskej hromadnej dopravy, ale podľa tohto komplexného posudku je sama schopná vstúpiť a vystúpiť z vane. Práve takéto závery v komplexnom posudku z roku 2018 podľa názoru žalobkyne sú absolútne v rozpore so skutočným stavom, ako aj s vykonaným dokazovaním, kedy si sám žalovaný vo svojich záveroch odporuje. Zdôraznila, že v skutočnosti bez asistencie inej osoby je uväznená vo svojom domove, ktorý bez pomoci inej osoby nedokáže opustiť, nedokáže sa sama umyť vo vani, nakúpiť si, navariť, prípadne vykonávať iné bežné práce v domácnosti.

10. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa porovnaním záverov posudku č. K2/2006/17877 zo dňa 31.08.2006, ako aj posudku č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/2018/9336 zo dňa 05.09.2018 tvrdila, že k zlepšeniu jej zdravotného stavu nedošlo, trpí aj naďalej chronickým zlyhávaním srdca, na základe čoho je jej miera funkčnej poruchy 60 %, k čomu sa pridružila artériová hypertenzia 3. stupňa (vysoký krvný tlak) (VIII.A.8.c) s mierou funkčnej poruchy 60 %, s ktorou sú spojené orgánové komplikácie. Žalobkyňa preukázateľne trpí aj ďalšími diagnózami. Skutočnosť, že jej zdravotný stav po infarkte je v súčasnosti stabilizovaný, t.j. sa nezhoršuje, neznamená, že došlo k takým zmenám na jej zdravotnom stave, osobnostných predpokladoch, rodinnom prostredí alebo životnom prostredí a v prostredí, ktoré ovplyvňuje začlenenie do spoločnosti, ktoré majú vplyv na trvanie odkázanosti. Podľa žalobkyne nie je možné stotožniť sa so záverom posudkového lekára o tom, že jednoznačným a nespochybniteľným vyjadrením zlepšenia zdravotného stavu je záver kardiológa o jeho stabilizácii, pretože takéto zlepšenie stavu zo správy kardiológa nevyplýva, ale naopak vyplýva z neho, že navyše začala trpieť aj artériovou hypertenziou 3. stupňa s mierou funkčnej poruchy 60 %, čo je ďalšia choroba, na základe ktorej je potrebné ju považovať za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Z komplexného posudku z roku 2018 nie je možné zistiť, aký vplyv majú ďalšie zistené diagnózy na celkový zdravotný stav žalobkyne a teda, či je na základe zistených diagnóz bez akýchkoľvek pochybností možné uviesť, že sa jej celkový zdravotný stav oproti jej celkovému zdravotnému stavu v roku 2005, resp. v roku 2006 zlepšil.

11. Žalobkyňa zaujala názor, že v súlade s platnou právnou úpravou je potrebné skúmať, či je naplnený účel osobnej asistencie, teda či osobná asistencia, a to bez ohľadu na zdravotný stav žalobkyne spĺňa v tomto danom prípade svoj účel (poukaz na ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) V tej súvislosti poukázala aj na právne závery vyplývajúce z ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.04.2016) podľa ktorého: „Napriek tomu, že hodnotenie a posúdenie zdravotného stavu posudzovanej osoby je v kompetencii posudkového lekára, rozhodnutie v konaní vydáva správny orgán, ktorý aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav so zreteľom na tvrdenia a argumenty žiadateľa. Pokiaľ posudkový lekár dospel k záveru, že posudzovaná osoba na osobnú asistenciu nie je odkázaná, lebo účel stanovený v sa ňou nedosiahne, je potrebné, aby aj tento jeho záver bolo možné preskúmať z hľadiska jeho celkovej objektívnosti, komplexnosti, presvedčivosti a logickej súvzťažnosti k tým podkladom, z ktorých pri posudzovaní vychádzal, ako aj postupu, ktorým sa k svojmu finálnemu odbornému záveru dopracoval. Len konštatovanie a poukázanie na záver posudkového lekára, ktorý v lekárskom posudku kompenzáciu formou peňažného príspevku na osobnú asistenciu nenavrhol, postačujúce nie je, lebo z neho nie

je možné vyvodiť, pre ktoré konkrétne dôvody, a s poukazom na ktoré konkrétne atribúty ťažkého zdravotného postihnutia, ktorým žalobkyňa trpí, mal správny orgán za to, že aktivizáciu a podporu sociálneho začlenenia žalobkyne a podporu jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie vzdelávacích a voľnočasových aktivít v jej prípade nie je možné dosiahnuť osobnou asistenciou.“

12. V závere správnej žaloby žalobkyňa namietala, že žalovaný nerešpektoval závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23.04.2018 o tom, že mu bola uložená povinnosť zabezpečiť si pre svoje ďalšie rozhodnutia aj dostatočný rozsah dôkazných odborných záverov, a to v plnohodnotnom dvojinštančnom administratívnom konaní, pretože žalovaný takýmto spôsobom nepostupoval, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nezrušil, ale sám dal vypracovať svojmu posudkovému lekárovi komplexný posudok, ktorého záverom bolo, že zdravotný stav žalobkyne sa zlepšil a následne rozhodol tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Z obsahu preskúmavaného administratívneho rozhodnutia však vyplýva, že prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie opieral o komplexný posudok č. KEO/RPC/ SOC/2016/102855 č.z. 2016/258861, ktorý posudok hodnotil zdravotný stav žalobkyne v roku 2016, kým žalovaný svoje rozhodnutie opiera o komplexný posudok č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2018/9336 zo dňa 06.09.2018, ktorý mal dať odpoveď na otázku, či porovnaním zdravotného stavu žalobkyne v roku 2005, resp. v roku 2006 so súčasným zdravotným stavom došlo k jeho celkovému zlepšeniu v takom rozsahu, ktoré majú vplyv na trvanie odkázanosti žalobkyne na osobnú asistenciu. Je zrejmé, že uvedeným postupom žalovaného podľa žalobkyne došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, pretože rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené v rámci prvostupňového správneho konania.

13. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.12.2018 k správnej žalobe poukázal na to, že žalovaný v rámci svojej diskrečnej právomoci vydal preskúmavané rozhodnutie v súlade s platnými hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Skutkové okolnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, boli zistené správnym procesným postupom, jeho rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy vecne správne a zákonné a z hľadiska hodnotenia dôkazov úplné, preto navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odvolal sa aj na podrobné stanovisko posudkového lekára žalovaného MUDr. L. A. zo dňa 20.12.2018 k jednotlivým námietkam žalobkyne uvedeným v správnej žalobe, podľa ktorého v prípade žalobkyne ide o posudzovanú fyzickú osobu - kardiačku, hypertoničku, diabetičku s vertebrogénnymi a urologickými ťažkosťami. Základnou podmienkou (kritériom) pre priznanie osobnej asistencie je pritom v zmysle zákona ťažké zdravotné postihnutie, ktoré podmieňuje odkázanosť na osobnú asistenciu. Odkázanosťou je stav, kedy je osoba z dôvodu ťažkého nedostatku či úplnej straty telesnej, fyzickej alebo mentálnej autonómie odkázaná na asistenciu inej osoby pri vykonávaní bežných denných činností. Koncept odkázanosti má tri zložky (aspekty), ktoré musia byť splnené. Aspekt príčinnosti (ťažké zdravotné postihnutie), aspekt trvania odkázanosti (odkázanosť musí trvať určitý špecifický čas, aby osobe vznikli právne nároky) a aspekt efektu (zdravotné postihnutie, choroba alebo úraz vedú k odkázanosti pri bežných denných činnostiach, pričom oblasť komunikácie, voľného času a kultúrneho života a pomoc v domácnosti nie je zahrnutá do oblasti odkázanosti vo veku nad 65 rokov). Kritérium odkázanosti pritom už v roku 1998 vymedzila rada Európy ako stav, kedy potrebuje osoba z dôvodu ťažkého nedostatku alebo straty fyzickej (telesnej), psychickej alebo mentálnej autonómie asistenciu pri vykonávaní bežných denných činností. Následne OECD v roku 2005 vymedzila osobnú asistenciu pre osoby závislé na pomoci pri bežných denných činnostiach v dôsledku ťažkého nedostatku alebo straty funkcie. Z uvedeného stanoviska ďalej vyplýva, že žalobkyňa mala dňa 13.05.2005 vyhotovený lekársky posudok, v zmysle ktorého sa stanovila miera funkčnej poruchy 60 % pre základné zdravotné postihnutie - ischemická choroba srdca, stav po spodnom infarkte myokardu so stabilnou angínou pectoris. Posudkový lekár vychádzal a zhodnotil nálezy kardiológov z marca a apríla 2005 a stanovil sociálne dôsledky. Jednalo sa o „nadhodnotenie“ zdravotného nálezu (inými slovami - zlý zvolený postup posudkového lekára, ktorý nezodpovedá ustanoveniam zákona), nakoľko sociálne dôsledky zdravotného postihnutia mohol zhodnotiť až po jednom roku od akútne zmeneného zdravotného stavu. Zmena zdravotného stavu nastala 23.05.2005, t.j. sociálne dôsledky pri danom zdravotnom postihnutí možno zhodnotiť až 22.05.2006. Komplexný posudok z 25.05.2005, ktorým bola potvrdená odkázanosť na osobnú asistenciu, tak vychádzal z lekárskeho posudku, ktorý bol nadhodnotený, z čoho vyplýva, že posudzovaná osoba, t.j. žalobkyňa nespĺňala kritéria na osobnú asistenciu. Dôvodom odňatia príspevku bolo zlepšenie a stabilizácia zdravotného stavu, a to pri porovnaní lekárskych nálezov v čase priznania osobnej asistencie (rok 2005) a lekárskych

nálezov v čase odňatia príspevku v roku 2016 - 2018. Posudkový lekár poukázal na skutočnosť, že v klinickom obraze, ako aj v objektívnom náleze u žalobkyne došlo k podstatnému zlepšeniu jej zdravotného stavu, čo bolo potvrdené aj výsledkami jednotlivých laboratórnych a echokardiografických vyšetrení. Zo zdravotnej dokumentácie kardiológa z 18.04.2016 a 20.06.2018 pritom vyplynulo, že stav žalobkyne oproti minulosti je stabilizovaný a výrazne zlepšený, bez dynamiky a nepotvrdzuje známky kardiopulmonálnej dekompenzácie. Nález je zlepšený v subjektívnom náleze, v objektívnom náleze, v laboratórnych parametroch,v elektrocardiografii i echokardiografickom náleze, preto kardiológ prijal jednoznačný záver o stabilizácii stavu žalobkyne, ktorý nepotvrdzuje ťažké zdravotné postihnutie spĺňajúce kritérium odkázanosti na osobnú asistenciu. Zároveň poukázal na to, že neurologický stav ťažkého nedostatku alebo straty funkcie nebol dokumentovaný u žalobkyne v čase priznania osobnej asistencie a nebol potvrdený odbornými lekárskymi nálezmi ani v čase jej prehodnotenia. Aj vo vzťahu k nálezu urológa, posudkový lekár konštatoval, že odborný nález nepotvrdzuje ťažkú poruchu vedúcu k strate schopnosti, presunúť sa na a z toalety, manipulácie s odevom pred a po vyprázdnení, zaujatie vhodnej polohy a účelnej očisty. Žalobkyňa pritom nedoložila odborné vyšetrenie fyziatra, pneumológa, angeziológa, ktoré boli vyžiadané posudkovým lekárom a ani nedoložila správu psychiatra eventuálne klinického psychológa, ktorá by potvrdzovala duševnú zaostalosť, duševnú poruchu, inú psychickú poruchu s poruchou orientácie, eventuálne stav straty mentálnej autonómie. Záverom lekár uviedol, že ťažké zdravotné postihnutie posudzovanej osoby vedie k potrebe pomoci pri niektorých samoobslužných činnostiach, nespĺňa však kritéria (aspekty) odkázanosti na osobnú asistenciu. Posudzovaná osoba má možnosť rozhodovať a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí a ďalších aktivít dennodenne (opäť nepotvrdenie kritériá odkázanosti na osobnú asistenciu), má schopnosť primerane potrebnej na dané činnosti a dostatočne sa orientovať aj v týchto situáciách, daných úkonoch a činnostiach uvedených v prílohe č. 4 v súlade s aspektom efektu odkázanosti na osobnú asistenciu po 65 roku života. Pre posudzovanú osobu je potrebná iná pomoc, ktorú zabezpečuje iná forma sociálnej pomoci ako je denný stacionár, opatrovateľská služba, dopravná služba a pod..

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení ďalej uviedol, že posudkový lekár žalovaného, ktorý mal k dispozícii celú posudkovú dokumentáciu žalobkyne, vypracoval následne lekársky posudok č. UPS/ US6/SSVODPPKPC2/SOC/2018/9336 zo dňa 05.09.2018, a to komparatívnou metódou porovnávania lekárskych nálezov z rozhodného obdobia (z roku 2005 a z roku 2016-2018) a jednoznačne uzavrel, že v uvedenom období došlo k zlepšeniu a stabilizácii zdravotného stavu žalobkyne. Podľa žalovaného takéto závery boli následne prenesené do komplexného posudku žalovaného č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/ SOC/2018/9336 zo dňa 06.09.2018, v ktorom sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti mobility a orientácie, v oblasti komunikácie a v oblasti sebaobsluhy žalovaný naďalej nenavrhuje kompenzovať peňažným príspevkom na osobnú asistenciu. V týchto intenciách podľa žalovaného nemožno vytýkať ako chybu konania, že nepostupoval v rámci dvojinštančnosti správneho konania, keďže postupom podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku doplnil dokazovanie a odstránil vady prvostupňového správneho konania. Lekársky posudok a následne vypracovaný komplexný posudok žalovaného s uvedenými závermi nemohli byť tak skutkovým a právnym základom pre zrušenie a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa a dvojinštančnosti správneho konania. Takéto rozhodnutie podľa žalovaného by bolo zjavne arbitrárne, založené na zrejmom nesúlade právnych záverov s vykonaným dokazovaním. V závere písomného vyjadrenia žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a zo dňa 29.11.2017.

15. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v replike zo dňa 16.01.2019 trvala na žalobných dôvodoch v celom rozsahu a poukázala na to, že z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne hodnotil, porovnával MUDr. L. A. ako posudkový lekár žalovaného, t.j. odvolacieho správneho orgánu. Skutočnosť, či v priebehu roku 2006 až 2018 došlo k zlepšeniu jej zdravotného stavu, tak posudzoval iba jediný lekár, ktorého špecializácia žalobkyni nie je zrejmá, a keďže posudok bol vypracovaný posudkovým lekárom odvolacieho správneho orgánu, žalobkyňa nemala možnosť domáhať sa preskúmania tohto posudku, s ktorého závermi vzhľadom na ich zjavný rozpor s lekárskymi správami nesúhlasí. Naďalej preto tvrdila, že došlo k porušeniu jej práva na prejednanie veci v plnohodnotnom dvojinštančnom administratívnom konaní, a to za situácie, že táto skutočnosť už bola správnemu orgánu vytýkaná v rozsudku správneho súdu, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného. Podľa jej názoru žalovaný nedoplnil doterajšie konanie, ale vykonal úplne nové dokazovanie. Z rozhodnutia žalovaného vôbec nevyplýva ani to, či je naplnený účel osobnej asistencie, t.j. či osobná asistencia u žalobkyne spĺňala svoj účel. Zopakovala aj svoje námietky, ktoré vzniesla v

správnej žalobe, tak voči lekárskemu posudku, ako aj voči sociálnemu posudku, pretože z objektívnych lekárskych správ podľa nej vyplýva záver, že jej zdravotný stav sa v priebehu rokov nezlepšil, ale naopak zhoršil. V závere repliky zaujala stanovisko k tvrdeniu žalovaného, že neuviedla žiadne námietky k záverom sociálnej posudkovej činnosti, čo odôvodnila tým, že s týmito závermi zamestnanca správneho orgánu sa prvýkrát oboznámila až v rozhodnutí, ktorého preskúmania sa žalobkyňa v tomto konaní domáha, preto jej nie je zrejmé, kedy mala tieto námietky vznášať.

16. Žalovaný sa k replike duplikou nevyjadril, napriek tomu, že výzva súdu s potrebným procesným poučením, ako aj rovnopisom repliky mu bola doručená dňa 14.02.2019.

17. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa a nasl. o (ďalej len „“), ako aj jemu predchádzajúci procesný postup administratívneho orgánu, a po oboznámení sa s obsahom žaloby, vyjadrením žalovaného, obsahom predloženého administratívneho spisu žalovaného, postupom podľa (na výzvu súdu zo dňa 17.02.2021 v súvislosti s pandemickou situáciou nebezpečnej ľudskej choroby COVID -19 zástupca žalobkyne podaním doručeným 19.02.2021 oznámil, že súhlasí s vyhlásením rozsudku bez pojednávania a žalovaný podaním z 22.02.2021 oznámil, že súhlasí s rozhodnutím súdu vo veci bez nariadenia pojednávania formou verejného vyhlásenia rozhodnutia) dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná, preto v súlade so žalobným návrhom žalobkyne zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že rozhodnutie administratívneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

18. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je rozhodnutie, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o odňatí s účinnosťou od 01.04.2016 peňažného príspevku žalobkyni na osobnú asistenciu, priznaného rozhodnutím č.: KE1/SPPK/SOC/2013/64346-004 zo dňa 07.08.2013 v rozsahu 1822 hodín na obdobie kalendárneho roka, a o zastavení jeho výplaty dňom 01.04.2016, z dôvodu uvedeného v § 45 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Žalovaný k dôvodom rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí doplnil, že podľa lekárskeho posudku posudkového lekára ústredia u žalobkyne došlo k zlepšeniu - stabilizácii jej zdravotného stavu z pohľadu kardiovaskulárneho, neurologický nález síce nepotvrdzuje zlepšenie, ale ani v minulosti a ani v súčasnosti nespĺňa kritéria odkázanosti na osobnú asistenciu. Podľa žalovaného odňatie peňažného príspevku na osobnú asistenciu je z hľadiska lekárskeho posúdenia odôvodnené, pretože zdravotný stav žalobkyne bol v minulosti nadhodnotený. Úrad svoje chybné rozhodnutie z minulosti napravil, a lekársky posudok zosúladil so zákonom a peňažný príspevok na osobnú asistenciu odňal. Žalovaný argumentoval aj tým, že pri hodnotení odkázanosti na osobnú asistenciu v súvislosti s odňatím peňažného príspevku na osobnú asistenciu neprehodnocoval odkázanosť posudzovanej osoby podľa § 65 ods. 5 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, t.j. na základe vlastného podnetu, ale tento zdravotný stav bol posúdený na základe novo podanej žiadosti žalobkyne zo dňa 08.02.2016 o peňažný príspevok na úpravu bytu.

19. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa , správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

22. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.

23. Podľa , v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

24. Podľa , správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a .

25. Podľa , , rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

26. Podľa o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov, fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa odkázaná na osobnú asistenciu, možno poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ak sa osobná asistencia vykonáva pri činnostiach uvedených v prílohe č. 4.

27. Podľa § 45 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, opakovaný peňažný príspevok na kompenzáciu sa odníme, jeho výplata sa zastaví alebo jeho výška sa zvýši alebo zníži, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na trvanie nároku na opakovaný peňažný príspevok na kompenzáciu alebo na jeho výplatu. Ak sa zmenia rozhodujúce skutočnosti v priebehu kalendárneho mesiaca a za časť mesiaca patrí opakovaný peňažný príspevok na kompenzáciu vo vyššej výške, vyplatí sa opakovaný peňažný príspevok na kompenzáciu vo vyššej výške za celý kalendárny mesiac.

28. Podľa § 65 ods. 5 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, odkázanosť občana s ťažkým zdravotným postihnutím na osobnú asistenciu, odkázanosť na sprievodcu, odkázanosť na kúpu pomôcky, odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, odkázanosť na kompenzáciu zvýšených výdavkov a odkázanosť na celodenné, osobné a riadne opatrovanie, ktoré boli posúdené podľa zákona účinného do 31. decembra 2008, sa po 31. decembri 2008 neprehodnocuje podľa zákona účinného od 1. januára 2009, ak u občana s ťažkým zdravotným postihnutím nedôjde k takým zmenám v zdravotnom stave, osobnostných predpokladoch, rodinnom prostredí alebo životnom prostredí a v prostredí, ktoré ovplyvňuje jeho začlenenie do spoločnosti, ktoré majú vplyv na trvanie odkázanosti.

29. Správny súd zdôrazňuje, že súdnym prieskumom nároku žalobkyne na peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. , kde predmetom prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č.: UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2016/6379 zo dňa 15.08.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 12.04.2016. V predmetnom súdnom konaní správny súd rozsudkom zo dňa 23.04.2018 zrušil rozhodnutie žalovaného z 12.04.2016 z dôvodu uvedeného v ust. , t.j. pre jeho nepreskúmateľnosť, pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Uvedený záver správny súd odôvodnil nasledovne : „27. Podľa názoru súdu z obsahu ustanovenia možno vyvodiť nielen záver o tom, že odkázanosť občanov s ťažkým zdravotným postihnutím na osobnú asistenciu a ďalšie druhy odkázanosti sa nemá po 31.12.2008 prehodnocovať podľa obsahu účinného od 01.01.2009 „celoplošným“ spôsobom, teda u všetkých poberateľov príspevkov uvedených v , ktorým boli tieto príspevky priznané do 31.12.2008. Obsah tohto ustanovenia je podľa názoru správneho súdu potrebné vyložiť aj tým spôsobom, že v prípade, ak po 31.12.2008 dôjde k prehodnocovaniu odkázanosti občana s ťažkým zdravotným postihnutím na osobnú asistenciu a ďalšie druhy odkázanosti uvedené v uvedeného zákona, nevyhnutným dôkazným odborným základom pre prípadné odňatie príspevku na osobnú asistenciu a ďalších tam uvedených druhov kompenzácie môže byť iba preukázané zistenie o takej pozitívnej zmene v zdravotnom stave poberateľa príspevku (popri iných kritériách uvedených v uvedeného zákona), ktorá znamená v konečnom dôsledku dôvodnosť záveru správneho orgánu o potrebe odňať takýto príspevok priznaný pred 31.12.2008. Komplexnosť výkladu ustanovenia citovaného zákona zahŕňa v sebe podľa názoru správneho súdu aj výrazný právny imperatív akceptovaný zákonodarcom nielen v tejto právnej norme, podľa ktorého práva priznané orgánom

verejnej správy účastníkovi konania v právoplatne skončenom administratívnom konaní možno odňať alebo obmedziť ďalším administratívnym rozhodnutím iba na základe právne významných skutočnosti obsiahnutých v dotknutej právnej norme. V prípade takejto zmeny stavu k horšiemu z pohľadu účastníka konania, je nesporne povinnosťou správnych orgánov aj z procesnoprávneho hľadiska v administratívnom rozhodnutí vyčerpávajúcim právnym spôsobom uviesť komplexnú skutkovú a právnu argumentáciu odôvodňujúcu odňatie nároku na predtým priznanú peňažnú dávku.

28. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa z 12.04.2016 a žalovaného z 15.08.2016 vyplýva, že v nich absentuje tá časť dôkaznej právnej argumentácie, ktorá má byť naplnením obsahu a zmyslu ustanovenia Je pritom nesporné, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice mal oprávnenie preskúmať zdravotný stav žalobkyne v súvislosti s ňou podanou žiadosťou o priznanie peňažného príspevku na úpravu bytu z 01.02.2016. Ak však v nadväznosti na administratívne konanie o žiadosti žalobkyne o priznanie peňažného príspevku na úpravu bytu z 01.02.2016 pristúpil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice po oboznámení sa s obsahom a závermi komplexného posudku o zdravotnom stave žalobkyne aj k odňatiu peňažného príspevku na osobnú asistenciu priznaného pred 31.12.2008, bolo jeho povinnosťou jednak vykonať dokazovanie smerujúce k posúdeniu prípadných zmien v zdravotnom stave žalobkyne po 31.12.2008 (oproti dôkaznému stavu o zdravotnom stave žalobkyne k 14.06.2005, kedy jej bol priznaný príspevok na osobnú asistenciu s účinnosťou od 01.04.2005) a následne aj v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré prípadné pozitívne zmeny v zdravotnom stave účastníčky konania boli dôvodom pre odňatie príspevku na osobnú asistenciu.“

30. V závere rozsudku sp. zn. zo dňa 23.04.2018, vo vzťahu k potrebe doplnenia dokazovania pre získanie dostatku dôkazov, ich vyhodnotenia a tým aj ustálenia skutkového stavu potrebného pre prijatie preskúmateľného rozhodnutia o nároku žalobkyne správny súd uviedol, že: „bude preto zrejme povinnosťou žalovaného zabezpečiť si pre svoje ďalšie rozhodnutie aj dostatočný rozsah dôkazných odborných záverov, a to v plnohodnotnom dvojinštančnom administratívnom konaní. Ide pritom aj o potrebu zrušenia prvostupňového rozhodnutia z 12.04.2016, k naplneniu ktorej nemohol správny súd pristúpiť, vzhľadom na jednoznačnú dikciu ustanovenia (žalobkyňa nenavrhla zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie).“ Tak ako vyplýva z obsahu označeného rozsudku súdu (bod 31 jeho odôvodnenia) právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( prvá veta ).

31. Správny súd zdôrazňuje, že správne konanie sa riadi zásadou dvojinštančnosti, ktorá zabezpečuje, aby vec, ktorá je predmetom správneho konania na prvom stupni, bola v rámci správneho konania preskúmaná odvolacím orgánom tak, pokiaľ ide o skutkové zistenia, ako aj právnu kvalifikáciu zisteného skutkového stavu a zákonnosť postupu prvostupňového orgánu. Odvolací správny orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva záver, že prvostupňový správny orgán nevykonal potrebné dokazovanie vedúce k záveru o naplnení predpokladov na odňatie peňažného príspevku na osobnú asistenciu žalobkyni z dôvodov uvedených v § 45 ods. 3 zákona o peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Až na základe vyššie označeného rozsudku správny súd vyslovil pre administratívny orgán záväzný právny názor, ktorým mu uložil povinnosť „zabezpečiť dostatočný rozsah dôkazných odborných záverov, a to v plnohodnotnom dvojinštančnom administratívnom konaní.“ V tej súvislosti správny súd poukazuje na to, že nie je úlohou orgánov verejnej správy polemizovať s právnym názorom správneho súdu, ani ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať, najmä ak bol jasne a zrozumiteľne vyslovený. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa orgán verejnej správy s právnym názorom správneho súdu stotožnil, je však povinný sa ním riadiť (viď právne názory vyslovené v rozsudkoch NS SR napr. sp. zn. , sp. zn. ). K zrušeniu aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pritom nedošlo iba z dôvodu jednoznačnej dikcie , a to za situácie, že žalobkyňa nenavrhla zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie.

32. Žalovaný napriek týmto jednoznačným právnym záverom zvolil procesný postup podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku („odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni“), keď po doručení rozsudku správneho súdu príslušný sociálny pracovník vykonal sociálnu posudkovú činnosť, výsledkom ktorej je posudkový záver sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia zo dňa 06.08.2018, a následne

posudkový lekár žalovaného vypracoval lekársky posudok zo dňa 05.09.2018, a to komparatívnou metódu porovnávania lekárskych nálezov z rozhodného obdobia (z roku 2005 a z roku 2016-2018) a jednoznačne uzavrel, že v uvedenom období došlo k zlepšeniu a stabilizácii zdravotného stavu žalobkyne. Takéto závery boli následne prenesené do komplexného posudku žalovaného zo dňa 06.09.2018, v ktorom sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti mobility a orientácie, v oblasti komunikácia, v oblasti sebaobsluhy žalovaný naďalej nenavrhol kompenzovať peňažným príspevkom na osobnú asistenciu. Uvedený komplexný posudok bol podkladom pre preskúmavané rozhodnutie žalovaného. Z jeho záverov žalovaný ustálil, že u žalobkyne došlo k zlepšeniu jej zdravotného stavu, a to z pohľadu kardiovaskulárneho, neurologický nález nepotvrdzuje zlepšenie, ale ani v minulosti ani v súčasnosti nespĺňa kritériá odkázanosti na osobnú asistenciu. Správny súd zdôrazňuje, že k uvedeným záverom sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť v rámci riadneho odvolacieho konania práve s poukazom na to, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo odôvodnené inými skutočnosťami (komplexným posudkom referátu posudkových činností Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 21.03.2016) ako preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.09.2018, ktoré bolo odôvodnené závermi vyplývajúcimi z komplexného posudku zo dňa 06.09.2018. Za takejto situácie podľa názoru správneho súdu bolo žalobkyni upreté právo namietať vecnými argumentmi proti záverom prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ako aj zistiť, ako sa s takýmito argumentmi v rámci odvolacieho konania vysporiadal žalovaný. Vyššie opísaný procesný postup žalovaného svedčí o tom, že žalovaný nepostupoval v intenciách zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23.04.2018, pretože dôkazné odborné závery, o ktoré doplnil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, neboli zabezpečené v plnohodnotnom dvojinštančnom konaní. Názor žalovaného, že mu nemožno vytýkať chybu konania, ak postupoval spôsobom podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku, nemožno hodnotiť ako správny, najmä s ohľadom na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo založené na iných skutkových zisteniach (vyplývajúcich z iného komplexného posudku), ako rozhodnutie žalovaného, ktorý ako základ pre svoje rozhodnutie použil závery komplexného posudku, ktorým na základe pokynu správneho súdu boli hodnotené zmeny v zdravotnom stave žalobkyne oproti stavu, keď jej bol priznaný peňažný príspevok. K týmto záverom žalovaného sa však žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť, resp. ich namietať v riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu.

33. Vzhľadom na tieto podstatné dôvody správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného z dôvodov uvedených v ako aj g/ (ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na návrh žalobkyne podľa ), pretože dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, a vec vrátil na ďalšie konanie správnemu orgánu prvého stupňa (podľa ), s tým, že úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude opätovne vo veci rozhodnúť pri rešpektovaní právneho názoru vyplývajúceho z tohto rozhodnutia v riadnom dvojinštančnom konaní, pri zachovaní práva žalobkyne namietať voči skutkovým záverom administratívneho orgánu.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa a nasledujúcich tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka samostatným uznesením vydaným podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.