Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_12CoCsp-29-2020.pdf
PDF · 120.37 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/29/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/ X, XXX XX C., právne zastúpený advokátom JUDr. Ladislav Riedl, so sídlom Konštantínova 3308/6, 080 01 Prešov, proti žalovanému K. K. so sídlom R. XX, XXX XX C., P.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 5Csp/115/2018-146 zo dňa 11. februára 2020, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením výroku o trovách prvoinštančného konania tak, že o výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov z XX.XX.XXXX, k T. o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, na výkon zrážok zo mzdy.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1, 3, 4, § 551 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 3, 5, § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom bola dňa XX.XX.XXXX uzatvorená M. o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. Z čl. I dohody vyplýva, že na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXX poskytol veriteľ dlžníkovi finančné prostriedky, ktoré sa dlžník zaviazal splácať podľa podmienok stanovených v zmluve. Dlžník nesplácal splátky riadne a včas, preto banka v súlade s ustanoveniami zmluvy vyhlásila mimoriadnu splatnosť celého zostatku záväzku, ktorý ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie predstavoval sumu 17.519,09 Eur. Pohľadávka banky bola zabezpečená dohodou o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, v zmysle ktorej žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu, aby dlžníkovi vykonával zrážky z jeho mzdy alebo iného príjmu v zákonom stanovenej výške, až do celkovej sumy 17.519,09 Eur a tieto poukazoval v prospech účtu banky, a to odo dňa doručenia tejto žiadosti až do úplného splatenia záväzku dlžníka voči banke. Zo
Žiadosti o vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 27.09.2018 adresovanej C. S. C. vyplýva, že žalovaný ako banka udelil advokátskej kancelárii Z. F.. plnomocenstvo na zastupovanie vo veci vymáhania všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že v predmetnom konaní ide o spotrebiteľský spor, keďže obe zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka uzatvorenými medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dohoda o zrážkach zo mzdy je v zmysle § 5a zákona č. 250/2007 Z. z. neprípustná, keďže žalovaný ako dodávateľ žalobcu ako spotrebiteľa nepoučil o dôsledkoch jej uzavretia. Predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená na osobitnej listine, avšak neobsahuje žiadne podstatné informácie o inštitúte dohody o zrážkach zo mzdy a dôsledkoch jej uzavretia. Zdôraznil, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov pritom nie je založená na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstva. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprípustnej dohody o zrážkach zo mzdy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobcu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť, preto v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobcovi poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy. Zároveň mal za to, že nebolo preukázané ani splnenie ďalšej podmienky prípustnosti dohody o zrážkach zo mzdy, a to možnosť jej odmietnutia. Ako vyplynulo z výsluchu žalobcu, žalovaným mu boli predložené listiny (dohoda o zrážkach zo mzdy) na podpis bez toho, aby bol poučený o vyššie opísaných dôsledkoch jej uzavretia. Keďže žalovaný neposkytol žalobcovi riadne poučenie o dôsledkoch jej uzavretia mal súd prvej inštancie za to, že zároveň pre žalobcu ako spotrebiteľa nevytvoril riadne podmienky pre jeho kvalifikované rozhodnutie, či dohodu o zrážkach príjme a podpíše ju, alebo ju odmietne. So zreteľom na všetky uvedené okolnosti a náležité vysvetlenie, ktoré žalobca poskytol, prešlo dôkazné bremeno na vyvrátenie týchto skutočností na žalovaného, ktorý však okolnosti a vysvetlenia uvádzané žalobcom nevyvrátil. Spočiatku navrhol výsluch osoby, ktorá so žalobcom mala uzavrieť dohodu o zrážkach zo mzdy, avšak následne od tohto svojho návrhu na dokazovania upustil a iné dôkazy v tomto smere nenavrhol. Z uvedeného plynie záver, že žalobca nebol zo strany žalovaného riadne poučený o následkoch uzavretia takejto dohody o zrážkach zo mzdy a zároveň nemal možnosť ju odmietnuť, preto v zmysle § 5a zákona o ochrane spotrebiteľa je dohoda o zrážkach zo mzdy neprípustná, a teda neplatná. Súd prvej inštancie sa záverom svojho odôvodnenia vysporiadal aj s ďalšími námietkami žalovaného, a to s namietaným nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, negatívnou určovacou žalobou, neurčitosťou petitu, judikátom R 47/1974, tvrdeniami o ustálenej súdnej praxi a s tvrdeniami o popretí skutkových tvrdení.
5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, preto mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Primárnou odvolacou námietkou bola nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie jednak úplne rezignoval na vyrovnanie sa s jeho zásadnými argumentmi a jednak viaceré rozhodujúce skutočnosti nechal úplne nepovšimnuté, alebo sa s nimi vysporiadal spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s nárokmi kladenými na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tomto smere poukázal na početné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Namietal, že napadnutý rozsudok je v neprekonateľnom rozpore so všetkými citovanými kautelami, pričom najzreteľnejšie sa to prejavuje v úplnom zlyhaní súdu identifikovať právnu normu, z ktorej by mu mala uložená povinnosť vyplývať. Uviedol, že od prvého úkonu, ktorý mu patril namietal absenciu akejkoľvek vecnej legitimácie vo vzťahu k požadovanému zákazu, apeloval na časovo i vecne nelimitovanú povinnosť zdržať sa použitia dohody, ktorej sa domáhal žalobca, a ktorý netvrdil a ani nepreukazoval existenciu žiadnej právnej skutočnosti alebo iného právneho základu. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie neuviedol žiaden obhájiteľný právny základ žaloby, nekonkretizoval na základe akej právnej skutočnosti by mu mohla byť predmetná povinnosť uložená, a nevedno z čoho pre seba vôbec vyvodil právomoc vydať rozhodnutie zbavujúce niekoho zákonom výslovne priznaného práva. Takýto postup súdu považuje za
hrubý exces z jeho právomocí, ktorý je príkro rozporný so všetkými mysliteľnými ústavnými postulátmi a je absolútne neprijateľné, aby súd mohol takto negovať legislatívnu realitu - odnímať právnym predpisom účinky. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bolo opakovane judikované, že uloženie vecne a časovo neobmedzenej povinnosti zdržať sa zákonom priznaného spôsobu uspokojenia jeho pohľadávky nie je prípustná a odmietol prax súdov nižších inštancií spočívajúcu v ukladaní neobmedzenej povinnosti veriteľom zdržať sa výkonu záložného práva. Rovnako za nezodpovedanú mal aj námietku, že v rozhodovacej praxi súdov SR nie je identifikované ukladanie takéhoto typu povinnosti, aká vyplýva z enunciátu napadnutého rozsudku. Rozhodnutie v merite rozsudku ukladajúceho povinnosť zdržať sa používania akejkoľvek zmluvy alebo dohody nemá v našom právnom poriadku žiadnu oporu a zotrváva na námietke, že je absolútne neprijateľnou a nezákonnou anomáliou, s ktorou sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal. Poukázal na to, že v databáze Najvyššieho súdu SR sú evidované výlučne konania, ktorých predmetom bolo posudzovanie platnosti dohody o zrážkach zo mzdy a nie akékoľvek jej používanie či nepoužívanie. Namietal, že súd prvej inštancie zlyhal pri zodpovedaní aj ďalšej zásadnej námietky, a to neurčitosti a nejasnosti žalobného návrhu a nebol pritom schopný identifikovať žiadnu konkrétnu aktivitu, od ktorej by mal upustiť. Rovnako namietal, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akých skutkových tvrdení súd prvej inštancie vlastne vychádzal, a ak boli iné než tie, ktoré boli uvedené v žalobe, potom mu nie je známe, že by sa kedykoľvek v priebehu konania na súde prvej inštancie procesne relevantným spôsobom stali predmetom sporu. Kritický nedostatok napadnutého rozsudku spočíva v tom, že ak mu už bola vytknutá určitá náležitosť dohody, bolo elementárnou povinnosťou súdu uviesť, ako správne by mala byť táto náležitosť prejavená. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli, na webovej stránke súdu a právnemu zástupcovi žalovaného minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
12. Odvolaciemu súdu sa žiada na úvod v tejto súvislosti uviesť, že skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalovaného, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
13. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
15. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Takáto vada však v posudzovanej veci indikovaná nebola.
16. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
17. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
18. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f/ C.s.p. je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
20. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Dohoda o zrážkach mzdy a z iných príjmov (ďalej len „Dohoda o zrážkach zo mzdy“) uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neprípustná, a teda je neplatná z dôvodu, že žalovaný nepreukázal splnenie podmienok jej prípustnosti pokiaľ ide o riadne poučenie žalobcu o následkoch jej uzatvorenia a preukázanie možnosti odmietnutia jej uzatvorenia. Žalovaný s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil poukazujúc najmä na zákonom zakotvený inštitút dohody o zrážkach zo mzdy a nemožnosť súdov odnímať účinky
právnym predpisom. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že je síce pravdou, že právne predpisy zakotvujú ako jeden zo spôsobov zabezpečenia záväzkov možnosť uzatvorenia Dohody o zrážkach zo mzdy, avšak len samotná úprava zákonnej prípustnosti uzatvorenia Dohody o zrážkach zo mzdy bez súčasného splnenia ďalších podmienok stanovených právnymi predpismi nemôže mať za následok absolútnu nemožnosť súdov, najmä v spotrebiteľských sporoch ex offo preskúmať takúto dohodu a prípadne vysloviť jej neplatnosť alebo povinnosť zdržať sa jej použitia. Dohoda o zrážkach zo mzdy má síce základ v znení zákona, no je potrebné ju posúdiť aj v kontexte s ostatnými zmluvnými klauzulami a okolnosťami, teda či najmä v prípade spotrebiteľských sporov nepredstavuje nástroj na zinkasovanie úžerného plnenia.
21. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že žalobca sa pri realizácii Dohody o zrážkach zo mzdy dostáva do pozície subjektu strácajúceho právo disponovať so svojim vlastným majetkom reprezentovaným príjmom dosahovaným za výkon svojej pracovnej činnosti. Navyše, pri zrážkach zo mzdy nie je možné preveriť, či sú zo mzdy zrážané len tie finančné nároky, ktoré dodávateľovi aj prináležia a nie aj tie, na ktoré nemá právny nárok, a to s poukazom na potrebu riadneho vyhodnotenia spotrebiteľskej zmluvy. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok dlžníka bez predchádzajúceho odobrenia súdom či inou nezávislou inštitúciou. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom, že ju nevykonáva súd ale spravidla podnikatelia. Pritom ide okrem iného aj o otázku, či dlh existuje a v akej výške. Výšku dlhu veriteľ sám diktuje, vykonávajú sa zrážky zo mzdy dlžníka a dlžník nemá možnosť ich priamo zastaviť. Dlžník je tak vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu podnikateľa naviac zainteresovaného vo vlastnej veci a o vlastnom zisku. Tieto okolnosti opodstatňujú obzvlášť obozretnosť pri vykonávaní ex offo súdnej kontroly čestnosti dohody o zrážkach zo mzdy.
22. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad.
23. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku.
24. Ako už správne poukázal súd prvej inštancie, ak má byť Dohoda o zrážkach zo mzdy právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informáciu o tom, čo uzatvorenie konkrétneho právneho úkonu znamená. Z uzatvorenej dohody žiadne podstatné informácie o inštitúte dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov nevyplývajú a rovnako z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie výsluchom žalobcu nevyplýva, aby bol tento žalovaným, resp. jeho mandatárom poučený o dôsledkoch jej uzatvorenia a ani o možnosti ju odmietnuť tak, ako to pre prípustnosť Dohody o zrážkach zo mzdy v spotrebiteľských veciach vyžadoval § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzatvorenia Dohody o zrážkach zo mzdy (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“).
25. Dohoda o zrážkach zo mzdy má charakter štandardnej zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch so spotrebiteľmi. Občiansky zákonník za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť sa pred ich podpisom, alebo síce túto možnosť mal, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov bola uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalovaný ničím nepreukázal individuálny charakter. Z uvedeného dôvodu aj odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade nebola Dohoda o zrážkach zo mzdy dojednaná individuálne, preto možno konštatovať jej neprípustnosť.
26. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že napriek tomu, že možnosť uzatvorenia Dohody o zrážkach zo mzdy vyplývala priamo zo zákona, zo strany žalovaného ako veriteľa neboli splnené podmienky ustanovené najmä v § 5a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, súdu prvej inštancie neostávalo nič
iné, ako konštatovať neprípustnosť tejto Dohody o zrážkach zo mzdy a zaviazať žalovaného zdržať sa jej použitia.
27. K námietke žalovaného týkajúcej sa nemožnosti súdov rozhodovať o povinnosti zdržať sa používania akejkoľvek zmluvy alebo dohody odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok v § 137 písm. a) zakotvuje, že podanou žalobou sa možno domáhať splnenia povinnosti, pričom pod uvedený pojem možno subsumovať nielen možnosť domáhať sa povinnosti zaplatiť určitú peňažnú sumu, ale možnosť domáhať sa splnenia nepeňažnej povinnosti, ktorej predmetom môže byť niečo dať, vypratať, vykonať, strpieť alebo sa niečoho zdržať. Z uvedeného tak vyplýva, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie môže znieť aj na povinnosť zdržať sa určitého konania, ktorým môže byť aj konanie súvisiace s uplatňovaním právo na zaplatenie dlžnej sumy z neprípustnej Dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa určitého konania, t.j. povinnosti, ktorá si vyžaduje pasivitu povinnej osoby, pričom nemožno konštatovať, že takýto výrok rozsudku súdu prvej inštancie by bol nevykonateľný. Za stavu, kedy je rozsudok ukladajúci povinnosť zdržať sa konania právoplatný (pričom právoplatnosťou sa zároveň takýto rozsudok stáva aj vykonateľným), je strana, ktorej bola povinnosť zdržať sa konania uložená, povinná súdne rozhodnutie rešpektovať, t.j. zdržať sa určitého konania. Pri nerešpektovaní takéhoto súdneho rozhodnutia prichádzajú do úvahy trestnoprávne sankcie ako následok spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný, odvolací súd uvádza, že tieto nie je možné aplikovať na predmetný prípad, pretože Najvyšší súd SR sa v nich vyjadroval k iným skutkovým veciam, a to k výkonu záložných práv a nie k výkonu Dohôd o zrážkach zo mzdy.
28. Žalovaný v podanom odvolaní predovšetkým namietal najmä nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento sa nevysporiadal s jeho vznesenými námietkami, ktoré opätovne opísal v podanom odvolaní. K uvedenému odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne z bodu 29. jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal podstatnými námietkami žalovaného, a to s námietkou pasívnej vecnej legitimácie, s námietkou žalovaného o tom, že v predmetnom prípade má ísť o negatívnu určovaciu žalobu, s námietkou neurčitosti žalobného petitu, s námietkou judikátu R 47/1974 a s tvrdeniami o ustálenej súdnej praxi a s tvrdeniami o popretí skutkových tvrdení. Preto odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.
29. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci (výrok I.), ako vecne správne potvrdil.
30. Pokiaľ ide o vecne správny II. výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.
31. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. s vyššie uvedeným upresnením potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo II. výroku o trovách prvoinštančného konania.
32. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).