Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/173/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča, členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu TOBACCO s.r.o., so sídlom Grunt č. 30, 044 25 Medzev, IČO: 36 571 423, právne zast. JUDr. Petrom Blaškom, PhD., právnikom spoločnosti, kancelária Letná 40/211/2, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 474573/2019 zo dňa 21.08.2019 takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca TOBACCO s.r.o. (do 06.05.2020 s obchodným názvom RELAX, s.r.o.) žiadal správnou žalobou zo dňa 05.11.2019 preskúmať zákonnosť postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 474573/2019 zo dňa 21.08.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Košice (predtým Moldava nad Bodvou) č. 9801402/5/3019039/2014 zo dňa 23.06.2014 (v ďalšom texte aj „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) o dovyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj „DPH“) v sume 20.520,00 EUR daňovému subjektu, t.j. žalobcovi za 4. štvrťrok 2009.

2. Žalobu odôvodnil tým, že daňové úrady v oboch stupňoch konania nesprávnym procesným postupom znemožnili účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, administratívny orgán rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, čo podľa žalobcu predstavuje dôvody žaloby zodpovedajúce zneniu , , a .

3. Žalobca v podanej žalobe namietal aj nedostatky v procesnom postupe daňových orgánov, pretože podľa jeho názoru spoločným menovateľom tohto prípadu, konkrétne pracovníčky Daňového úradu Košice (predtým Moldava nad Bodvou) A.. Q. T. je množstvo neštandardných - úskočných konaní nielen na báze nezákonnosti, ale až na hranici trestnoprávnej činnosti, následkom čoho došlo k opakovanému porušeniu jeho práv. Ďalej tvrdil, že žalovaný v daňovom konaní nerešpektoval a neodstránil nedostatky vytýkané v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.04.2017, ktorým bolo zrušené uznesenie konajúceho súdu sp. zn. z 01.02.2016 a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Následne Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. z 24.11.2017 uložil daňovému úradu a žalovanému povinnosť o odvolaní konať a rozhodnúť, a to do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu, ktorá lehota však zo strany daňových orgánov nebola

rešpektovaná. Takto nezákonne konali A.. Q. T., ako aj jej nadriadená J.. Q. V., vedúca oddelenia daňovej kontroly č. 2 Daňového úradu Košice a až Upovedomením č. 427454/2019 z 24.07.2019 (doručené zástupcovi žalobcu dňa 14.08.2019) bolo žalobcovi oznámené: „Vaše odvolanie… zo dňa 23.06.2014 bolo odstúpené na rozhodnutie odvolaciemu orgánu…“. V takomto postupe zamestnancov správcu dane žalobca videl snahu, stoj čo stoj uložiť dovýrub a tým dosiahnuť motivujúci profit. Vyhodnotil, že v tomto prípade nešlo o objektívne daňové konanie, ale o frašku založenú na princípe viny už od začiatku daňovej kontroly. Takýmto nesprávnym procesným postupom zamestnanci správcu dane vystavili žalobcu bezprecedentne dlhoročnej právnej neistote, čo narušilo jeho práva a právom chránené záujmy od roku 2009, až do okamihu podania žaloby. Nesprávnosť v procesnom postupe videl žalobca aj v množstve machinácií, daňových úskokov a postupov pracovníčky A.. T., ktorá až v roku 2019 postúpila (pod tlakom Krajského súdu v Košiciach i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) na druhostupňové rozhodnutie odvolanie a roky neriešenú vec žalovaný ako druhostupňový orgán promptne v rozsahu cca do dvoch týždňov urýchlene uzavrel v neprospech žalobcu. Vzhľadom na takúto dlhoročnú nezákonnosť v postupoch správcu dane, ako aj Finančného riaditeľstva žalobca uplatnil námietku premlčania nároku dovyrubiť daň, v nadväznosti na nereálnosť vymoženia fiktívneho dovýrubu 20.520,00 EUR v rozpore s ustanovením § 85 daňového poriadku. Napokon tvrdil, že „Rozhodnutie, ktoré je nezákonné (podľa názoru žalobcu) je navyše už v tejto historickej etape už nevymožiteľné.“ Nezákonnosť daňovej kontroly za 4. kvartál roku 2009 žalobca odôvodňoval aj rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky .

4. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam vyplývajúcim z rozhodnutia daňových orgánov žalobca namietal, že správca dane neoprávnene neuznal jeho výdavok vo vzťahu k dodávateľovi DOMOS PLUS s.r.o., ktorý podal riadne daňové priznanie za sledované obdobie a preto bol zaťažený fiktívnym dovýrubom DPH neoprávnene. Za takejto situácie štát získa protizákonne neoprávnený majetkový prospech vo výške 20.520,00 EUR, pretože žalobca už odviedol DPH za to isté sledované obdobie (táto daň bola riadne priznaná a zaplatená za 4. kvartál 2009) a navyše spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. má vo svojom daňovom výkaze tak isto priznanú a riadne odvedenú DPH. Žalobca ďalej argumentoval: „Je nemožné, aby štát zinkasoval riadne priznanú daň za 4. Q 2009 získanú z RELAXU, s.r.o. To isté získal (DPH) v identickej výške aj od iného daňového subjektu (DOMOS PLUS s.r.o., viď výpoveď konateľa J.. V.), ktorý daň riadne tiež odviedol. Pokiaľ štát nepreukáže to isté u subjektu DOMOS PLUS s.r.o. (viď spis správcu dane DOMOS PLUS s.r.o. na DÚ Košice), tak štát nemôže predsa žiadať tretíkrát nejakú dovyrubovaciu daň u žalobcu RELAX s.r.o. Daňové priznanie žalobcu je len zrkadlovým obrazom (v reále) daň. priznania dodávateľa (subdodávateľa DOMOS PLUS s.r.o.) konečným odberateľom (klientov RELAXU s.r.o. v Bratislave a na západnom Slovensku). Štát si nemôže ľubovoľnými subjektívnymi názormi kontrolórky A.. Q. T. robiť, čo chce, nemôže povyšovať jej názor nad reálne výpovede všetkých svedkov v tomto procese s realitou ! Základný svedok, ktorý vykonával reálne práce (archívnické, poradenské, práce v oblasti exekúcií a realít, hrubých výnosov za DOMOS PLUS s.r.o.) nikdy, ani dnes nebol vypočutý! Daňový úrad Košice to dodnes neurobil, hoci ide o podstatnú vec! Lebo sa bál, že im fiktívnu kontrolu obráti naruby a povie pravdu, ktorá ich nezákonné postupy zmetie zo stola. Žalobca vidí v tomto smere nedostatočné dokazovanie z hľadiska materiálnej pravdy v daňovom konaní.“

5. Žalobca ďalej namietal, že v priebehu daňovej kontroly nebola dodržaná jednoročná lehota stanovená zákonom s tým, že prvým krokom podľa daňového poriadku je najskôr oznámenie Daňového úradu o začatí kontroly s presným termínom jej začatia a druhým krokom je výzva na predloženie dokladov. V tomto prípade, v tom čase Daňový úrad Moldava nad Bodvou zámerne zaslal druhý krok ako prvý a poslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov začiatkom roku 2010 a až potom na jeseň 2010 oznámenie, čím jednoznačne porušil daňový poriadok. Takýmto nesprávnym postupom podľa žalobcu žalovaný porušil ustanovenie § 46 ods. 1, 3, ako aj ods. 10 daňového poriadku. Tvrdil, že uloženie tejto sankcie považuje za zbytočné nátlakové konanie zvyšujúce napätie medzi stranami, ktoré len zhorší obojstranné riešenie veci.

6. Tvrdil, že správca dane ukrátil práva žalobcu aj tým, že vec riešil podľa daňového poriadku a nie podľa predchádzajúcich právnych predpisov upravujúcich danú problematiku. Žalobca je tak postihovaný podľa nových predpisov a nie podľa právnej úpravy, ktorá sa na danú vec vzťahuje. V neposlednom rade tak vysoký dovýrub v sume 20.520,00 EUR zničí firmu žalobcu a naviac uložená suma je aj

nevymožiteľná. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že tak správca dane, ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vôbec nebrali do úvahy zistenia v dokazovaní, ktoré sú v prospech žalobcu, ale rozhodovali iba na základe dôkazov v jeho neprospech, čím ho ukrátili na jeho právach a právom chránených záujmoch. Tvrdil, že kontrolórka A.. T. zmenila výpovede zástupcu dodávateľa i odberateľa vo vydanom rozhodnutí formou prekrútenia ich významu v zmysle vlastnej interpretácie ako podkladu jej rozhodnutia. Predložil súdu aj uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. z 03.07.2017, ktorým žalobcovi bol potvrdený reštrukturalizačný plán do roku 2022.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 01.06.2020 k správnej žalobe túto nepovažoval za dôvodnú, a preto navrhol, aby správny súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

8. Vo vyjadrení zdôraznil, že správca dane Daňový úrad Košice vykonanou daňovou kontrolou u žalobcu preveroval splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o DPH“) a z vykonaného dokazovania, ako aj jeho vyhodnotením dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa v nadväznosti na a zákona o DPH v celkovej sume 20.520,00 EUR z faktúry č. 2009/120103 zo dňa 01.12.2009 od deklarovaného dodávateľa DOMOS PLUS, s.r.o., Hlavná 104, Košice za sprostredkovateľské služby. Zdôraznil, že správca dane (v tom čase Daňový úrad Moldava nad Bodvou) začal u žalobcu s obchodným označením RELAX s.r.o. dňa 30.09.2010 daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia 1. až 4. štvrťrok 2009 na základe zistení získaných pri vybavovaní dožiadania pre Daňový úrad Bratislava I, ktorý žiadal preveriť obchodné transakcie medzi žalobcom a Q.. R. Á., A.. Z dokladov a písomností zapožičaných správcovi dane dňa 23.02.2010 a 30.03.2010 zistil, že v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2009 mal žalobca troch odberateľov, ktorým fakturoval poradenskú činnosť a archivačné služby. V rámci vybavovania dožiadania bolo zistené, že žalobca má zaúčtovanú faktúru od dodávateľa DOMOS PLUS s.r.o. za sprostredkovateľské služby, týkajúce sa prolongácie (predĺženia) dohody s jeho obchodným partnerom - exekútorom z Bratislavy. Opodstatnenosť fakturácie týchto služieb správca dane preveroval dožiadaním č. /Rsn u miestne príslušného správcu dane spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o., Daňový úrad Košice I v odpovedi na dožiadanie zo dňa 21.06.2010 č. /God uviedol, že tejto spoločnosti zaslal výzvu na predloženie dokladov na adresu jej sídla, zásielka sa vrátila s označením „adresát neznámy“. Jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. od 20.01.2010 bol prokurista O. A., B. X, L., L., preto mu bolo zaslané písomné predvolanie; tento však na doručenú zásielku, ani opakované predvolanie, ktoré mu bolo doručené dňa 08.06.2010 nereagoval. Podľa zistení správcu dane označená spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. podľa riadnych daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2009 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, za obe zdaňovacie obdobia podala negatívne daňové priznania. Dňa 30.03.2010 na Daňový úrad Košice I bolo dodatočne doručené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009, v ktorom platiteľ vykázal vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet. Práve na základe týchto skutočností u správcu dane vznikli pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodných transakcií medzi žalobcom a jeho obchodným partnerom spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., preto zaslal splnomocnenému zástupcovi žalobcu Q.. W. A. dňa 03.09.2010 oznámenie o výkone daňovej kontroly č. /Rsn a začal daňovú kontrolu v deň označený v tomto oznámení (30.09.2010). O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. /Rsn zo dňa 04.11.2012 a dodatok č. 1 k protokolu, ktorý bol prerokovaný a doručený v zmysle v znení neskorších predpisov dňa 15.12.2011. Protokol bol podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru č. /Kov zo dňa 29.12.2011, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009 v sume 20.520,00 EUR. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru sa žalobca odvolal, odvolací orgán Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100303/1/565509-1213853/2012/5309 zo dňa 16.10.2012 odvolaním napadnutý dodatočný výmer zrušil a vrátil vec správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu a predčasne vyvodeného záveru. Po doplnení dokazovania správca dane vydal dňa 23.06.2014 rozhodnutie č. 9801402/5/3019039/2014, voči ktorému žalobca podal odvolanie, a to v listinnej podobe na poštovú prepravu dňa 22.07.2014 (doručené správcovi dane dňa 24.07.2014), ako aj osobne do podateľne správcu dane dňa 23.07.2014. Správca dane listom zo dňa 01.08.2014 oznámil daňovému subjektu, že na podané odvolanie proti tomuto rozhodnutiu sa neprihliada, pretože podľa daňového poriadku po 01.01.2014 je daňový subjekt povinný doručovať podania elektronickými prostriedkami (podľa daňového poriadku). Na základe podanej žaloby dňa 16.12.2014 Krajský súd v Košiciach vydal uznesenie

sp. zn. zo dňa 24.11.2017, ktorým uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní žalobcu, a to do dvoch mesiacov od doručenia uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal správca dane kasačnú sťažnosť, ktorá bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.03.2019 odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou. Správca dane následne dňa 10.07.2019 postúpil odvolanie žalobcu na rozhodnutie žalovanému, ktorý dňa 21.08.2019 vydal žalobou napadnuté rozhodnutie.

9. Ku skutočnostiam týkajúcim sa dĺžky daňovej kontroly, ako aj tvrdeniam o nesprávnom postupe správcu dane (najprv zaslaná výzva na predloženie dokladov, až neskôr oznámenie o výkone daňovej kontroly) a k námietke zániku práva vyrubiť daň, žalovaný vo vyjadrení uviedol, že správca dane v súvislosti s vybavením došlého dožiadania z Daňového úradu Bratislava I zo dňa 21.01.2020 zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov z 11.02.2010, čo je zákonný postup správcu dane. Daňovú kontrolu v zmysle oznámenia o výkone daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2009 začal správca dane dňa 30.09.2010 v zmysle oznámenia č. /Rsn zo dňa 03.09.2010. Podľa v znení neskorších predpisov (platného v čase výkonu daňovej kontroly) správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Táto daňová kontrola bola predĺžená o šesť mesiacov rozhodnutím č. VI/325/318/2131/2011 zo dňa 09.08.2011 a v zmysle a ods. 1 v znení neskorších predpisov bola rozhodnutím zo dňa 01.03.2011 (doručeným dňa 22.03.2011) prerušená. Po pominutí prekážok dňa 08.08.2011 správca dane vo výkone daňovej kontroly pokračoval. Daňová kontrola, ktorá bola začatá dňa 30.09.2010, bola ukončená dňa 15.12.2011 prerokovaním protokolu z daňovej kontroly. Keďže počas prerušenia kontroly lehoty podľa v znení neskorších predpisov neplynuli, správca dane ukončil daňovú kontrolu v predĺženej 12-mesačnej lehote a neporušil maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly podľa vyššie označených ustanovení zákona. Z týchto dôvodov, preto považoval tvrdenia žalobcu týkajúce sa nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly za neopodstatnené. V tej súvislosti žalovaný poukázal aj na právne závery vyplývajúce z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -71 zo dňa 14.04.2016, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu vo veci rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru č. /Kov a vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2009, v ktorom sa správny súd zaoberal aj dĺžkou výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia 1. - 4. štvrťrok 2009 a nezistil pochybenia v danej veci.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k tvrdeniu žalobcu o zániku práva vyrubiť daň uviedol, že podľa , ktorý nadobudol účinnosť 01.07. 2016 (rovnakú právnu úpravu obsahoval aj v ), vo veciach daní počas konania podľa , t.j. v rámci správneho súdnictva spočíva lehota, uplynutím ktorej dochádza k zániku práva vyrubiť daň. V danom prípade by lehota na zánik práva vyrubiť daň podľa daňového poriadku uplynula dňa 31.12.2016 (protokol z daňovej kontroly bol prerokovaný a doručený dňa 15.12.2011), ale súdne konanie začalo podaním žaloby dňa 16.12.2014 a trvalo do 17.06.2019, t.j. do dňa právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kedy lehota na vyrubenie dane v súlade s neplynula, teda spočívala a nemohlo tak ani dôjsť k zániku práva vyrubiť daň (rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.08.2019, právoplatné dňa 10.09.2019).

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení nesúhlasil ani so žalobnou námietkou týkajúcou sa tvrdeného protiprávneho konania zamestnankyne správcu dane, marenia práv žalobcu a pod., pretože z obsahu predloženého spisového materiálu nezistil žiadne porušenie platných právnych predpisov a ani práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca vzniesol aj námietku zaujatosti, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím č. /Mol zo dňa 27.09.2011, ktorým nebolo vyhovené námietke zaujatosti žalobcu proti zamestnankyni správcu dane A.. Q. T. pri výkone predmetnej daňovej kontroly. Žalovaný naviac nezistil ani žiadne pochybenia v konaní správcu dane po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.03.2019, s tým, že toto rozhodnutie bolo doručené správcovi dane 29.05.2019, súvisiaci spisový materiál bol vrátený správcovi dane zo súdu dňa 28.06.2019. Správca dane ako prvostupňový orgán odvolaniu v plnom rozsahu nevyhovel, preto postúpil podľa § 73 ods. 2 daňového poriadku odvolanie spolu s úplným spisovým materiálom a predkladacou správou dňa 09.07.2019 na rozhodnutie žalovanému a zároveň o tejto skutočnosti upovedomil žalobcu listom zo dňa 24.07.2019, následne

žalovaný rozhodol dňa 21.08.2019 v tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím. K terminológii žalobcu použitej v správnej žalobe žalovaný zdôraznil, že v danom prípade administratívnym rozhodnutím daňových orgánov nedošlo k uloženiu sankcie, ale žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane.

12. K samotnému neuznaniu odpočítania dane z faktúry od dodávateľskej spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. za sprostredkovanie uviedol vo vyjadrení nasledujúcu argumentáciu: „.....správca dane vykonal dokazovanie a získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy, na základe ktorých dospel k správnemu záveru, že žalobca odpočítal daň z preverovanej faktúry neoprávnene, keďže dodanie deklarované touto faktúrou a ďalšími dokladmi predloženými žalobcom sa neuskutočnili touto spoločnosťou. Samotná existencia faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane, to sa viaže na splnenie podmienok nároku na odpočítanie dane podľa ustanovení a v nadväznosti na ďalšie ustanovenia v znení neskorších predpisov. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie sprostredkovania, na základe ktorého mala byť fakturovaná sprostredkovateľská odmena, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca správcovi dane nepreukázal, za čo konkrétne mal vyplatiť sprostredkovateľskú odmenu v celkovej sume 128.520,00 €, nepreukázal akým spôsobom spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. splnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, keď nepredložil žiadny konkrétny a overiteľný výstup, ktorým by preukázal reálnosť sprostredkovania. Všeobecné tvrdenia bez akéhokoľvek výstupu z tejto činnosti nemožno považovať za preukázanie reálnosti uskutočnenia sprostredkovania. Skutočnosť, že žalobca svoje služby - archivácia, poradenstvo, ďalej odovzdal a fakturoval klientom (čo správca dane ani nespochybnil) nepreukazuje, že žalobca sprostredkovateľské služby obstaral od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o.. Q.. Á. potvrdil prijatie služieb a prác, ktoré boli vykonané Q.. A.Š. za žalobcu RELAX s.r.o.. Q.. Á. správcovi dane nepotvrdil zámer ukončiť so žalobcom spoluprácu v oblasti poradenskej a archivačnej činnosti. Z predložených dokladov a písomností vyplynulo, že práce a služby boli vykonané na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a Q.. Á. na dobu neurčitú, nebolo preukázané, že Q.. Á. mal záujem ukončiť spoluprácu a teda nebol dôvod osloviť tretiu osobu na zabezpečenie predĺženia zmluvy s týmto obchodným partnerom. Spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. ako sprostredkovateľ, bola v roku 2009 štvrťročným platiteľom DPH a za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009 podala negatívne riadne daňové priznanie, t.j. nedeklarovala žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody. Dňa 30.03.2010 (v čase, kedy u žalobcu prebiehalo šetrenie ohľadom vybavenia dožiadania pre Daňový úrad Bratislava a na Daňový úrad Moldava nad Bodvou už boli predložené doklady žalobcu RELAX s.r.o.) bolo spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o. podané dodatočné daňové priznanie za 3. a 4. štvrťrok 2009, v ktorom sú deklarované vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet (ako osoba oprávnená konať za osobu podávajúcu daňové priznanie je uvedený O. A.). Spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, nepredkladala požadované doklady. V rámci zaslanej odpovede na žiadosť o MVI bolo zistené, že konateľke spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. (v čase vystavenia preverovanej faktúry) V. M. bolo zaslané predvolanie na adresu bydliska. Predvolanie jej nebolo doručené z dôvodu, že na uvedenej adrese sa nezdržiava. Pani M. sa na český finančný úrad nedostavila. K obchodným aktivitám medzi obchodnými partnermi DOMOS PLUS s.r.o. a RELAX s.r.o. sa na Finančnom úrade v Jablonci nad Nisou vyjadroval splnomocnený zástupca žalobcu RELAX s.r.o. Q.. A.. Z odpovede na ďalšiu zaslanú žiadosť o MVI bolo zistené, že prokurista spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. O. A. (od 20.01.2010 - 09.04.2014) nepozná spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., nikdy za spoločnosť nepodpisoval žiadny dokument. Naposledy bol na Slovensku v roku 2007. Správca dane vypočul aj bývalého konateľa spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. J.. V., ktorý mal sprostredkovanie uskutočniť, a ktorý síce potvrdil vykonanie služieb, ale neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ohľadom týchto služieb. Svedok si nepamätal, o akú obchodnú činnosť išlo, nepamätal si aké podklady odovzdal daňovému subjektu, nevedel uviesť prečo vyhotovil a podpísal záznam z vyhodnotenia v čase, keď už nebol konateľom spoločnosti, doklady spoločnosti nemá, odovzdal ich p. M.. Činnosť sprostredkovateľa DOMOS PLUS s.r.o. nebola podložená žiadnymi relevantnými dokladmi, dokumentmi, resp. písomnosťami preukazujúcimi činnosť sprostredkovateľa. Doklady predložené žalobcom nepreukázali reálne dodanie služieb v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre. Nedostatok preukázateľnosti dodania služieb nemôže byť odstránený tvrdením odvolávajúceho sa, jeho dodávateľa, príp. odberateľa, že fakturované služby boli skutočne dodané tak, ako je na faktúre deklarované. Dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. reálne nepreukázala dodanie služieb tak, ako deklarovala preverovanou faktúrou č. 2009/120103. Na základe skutočností zistených správcom dane je možné považovať zmluvu o sprostredkovaní ako účelovo vyhotovený dokument k fakturácii služieb sprostredkovania.“

13. V závere písomného vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom jeho odvolania proti rozhodnutiu správcu dane. Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného vyplýva z akých skutočností bol prijatý záver o nutnosti vyrubiť rozdiel dane a zároveň aj akými právnymi úvahami sa správne orgány pri takomto rozhodovaní riadili. Administratívny orgán mal pritom dostatok dôkazov k preverovanej veci, pričom v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a predovšetkým rozhodnúť s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Zároveň žalovaný poukázal aj na to, že žalobca mal vytvorený dostatočný čas aj priestor, tak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, aby predložil všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, prípadne preukázal alebo navrhol spôsob ich preukázania. Skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s postupom a závermi správcu dane a žalovaného však neznamená, že tento postup, ako aj závery o nepreukázaní práva na odpočítanie dane z faktúry od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. boli nesprávne a v rozpore s platnými právnymi predpismi.

14. Žalobca v replike zo dňa 03.11.2020 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nezákonnosť konania žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa vidí v samotnej dĺžke daňového konania, ktoré nemá obdobu a je v rozpore s , právom Európskej únie a pod.. Roky 2009 - 2020 sú systematickými útokmi na žalobcu, sú deštrukčné, likvidačné a neprimerané. Tak dlhý daňový proces je aj v rozpore s princípmi právneho štátu a vytvára dlhodobú neistotu daňového subjektu, jeho právnu a ekonomickú nestabilitu. Zároveň opakovane poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25.04.2017, ktoré bol žalovaný povinný rešpektovať, no nestalo sa tak a podľa názoru žalobcu žalovaný spôsobil novú nezákonnosť opakovaného daňového procesu, vrátane prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia. Namietal, že tá istá pracovníčka Daňového úradu Košice, ktorá bola v roku 2009 pracovníčkou Daňového úradu Moldava nad Bodvou A.. Q. T. v pozícii kontrolórky, všetky machinácie i v tomto novom daňovom konaní super rýchlo riešila, a len opísala svoje staré, pôvodné prvostupňové rozhodnutie a ignorovala aj právne závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24.11.2017. V závere repliky žalobca nesúhlasil s podstatným obsahom vyjadrenia žalovaného a žiadal, aby súd rozhodol v zmysle podaného žalobného návrhu.

15. Žalovaný sa k replike duplikou nevyjadril, napriek tomu, že výzva súdu na vyjadrenie zo dňa 06.11.2020 spolu s replikou mu bola riadne doručená dňa 06.11.2020.

16. Súd v konaní podľa a nasledujúcich , po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s úplnými administratívnymi spismi konajúcich správnych orgánov, za splnenia podmienok uvedených v ust. a , vyhlásil postupom podľa rozsudok, ktorým žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

17. Vo vzťahu k rozhodnutiu verejným vyhlásením rozsudku bez pojednávania, správny súd poukazuje na ust. , podľa ktorého musí správna žaloba okrem všeobecných náležitostí podania podľa obsahovať (okrem iných náležitostí uvedených pod písm. a/ až f/ a h/) vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania; na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania správny súd neprihliada. Žalobca v tejto veci v správnej žalobe neuviedol, že žiada o nariadenie pojednávania, jeho žiadosť o nariadenie pojednávania je obsiahnutá až v reakcii na vyjadrenie žalovaného, t.j. v replike zo dňa 03.11.2020. Vzhľadom na vyššie uvedené na túto žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania správny súd neprihliadal. Žalovaný nariadenie pojednávania vo vyjadrení k žalobe nežiadal ( ).

18. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takéhoto objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi, ako

aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté.

19. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu) ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených správnou žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

20. Podľa , štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Podľa (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

22. Podľa § § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

23. Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

24. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

25. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

26. Podľa ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

27. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

28. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

29. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30. Podľa § 19 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

31. Podľa ust. a , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32. Podľa (konanie o správnej žalobe), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

33. V danej veci z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu úplného administratívneho spisu vyplýva, že správca dane začal u daňového subjektu, t.j. žalobcu daňovú kontrolu na základe zistení získaných pri vybavovaní dožiadania pre Daňový úrad Bratislava I, ktorým správca dane žiadal preveriť obchodné transakcie medzi daňovým subjektom a Q.. R. Á.. Pri overovaní dokladov a písomností zapožičaných správcovi dane dňa 23.02.2010 a 30.03.2010 bolo zistené, že daňový subjekt má v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2009 odberateľov, ktorým fakturoval poradenskú činnosť a archivačné služby. V rámci vybavovania dožiadania bolo zistené, že daňový subjekt má zaúčtovanú faktúru od dodávateľa DOMOS PLUS s.r.o. za sprostredkovateľské služby, týkajúce sa prolongácie (predĺženia) dohody s jeho obchodným partnerom - exekútorom z Bratislavy. Opodstatnenosť fakturácie týchto služieb bola predmetom preverenia miestne príslušného správcu dane v sídle spoločnosti deklarovaného dodávateľa, kde v odpovedi z 21.06.2010 bolo uvedené, že výzva na predloženie dokladu doručovaná deklarovanému dodávateľovi sa vrátila s označením „adresát neznámy“. Jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť od 20.01.2010 bol prokurista O. A., bývajúci v L., L., ktorý však nereagoval ani na opakované písomné predvolanie. Naviac bolo zistené, že táto dodávateľská spoločnosť podľa riadnych daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2009 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a za zdaňovacie obdobia podala negatívne daňové priznania. Až dňa 30.03.2010 správcovi dane bolo doručené dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009, v ktorom platiteľ vykázal vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet. Za týchto okolností vznikli u správcu dane pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodných transakcií medzi daňovým subjektom a jeho obchodným partnerom DOMOS PLUS s.r.o., preto bolo daňovému subjektu doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly, ktorá začala v deň uvedený v oznámení, t.j. 30.09.2010. V tejto súvislosti preto ako nedôvodnú hodnotí správny súd námietku o nesprávnom procesnom postupe správcu dane, ktorý podľa žalobcu postupoval nesprávne, ak najprv žiadal od daňového subjektu predloženie jednotlivých dokladov a až neskôr mu zaslal oznámenie o začatí výkonu daňovej kontroly.

34. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane v sume 20.520,00 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009 daňovému subjektu, t.j. žalobcovi boli závery správcu dane o porušení § 49 zákona o DPH, keď správca dane neuznal právo na odpočítanie dane vo vyššie uvedenej sume z faktúry od deklarovaného dodávateľa DOMOS PLUS s.r.o. za sprostredkovateľské služby, č. faktúry 2009/120103 zo dňa 01.12.2009 (základ dane 108.000 EUR, DPH 20.520 EUR). Preverovaná faktúra bola vystavená v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.05.2009 a vyhodnotenia z 07.12.2009, pričom predmetom zmluvy bolo sprostredkovanie prolongácie dohody o podnikateľskom poradenstve klienta v Bratislave od 01.07.2009. Z obsahu Zápisnice o ústnom pojednávaní z 25.02.2011 obsiahnutej v administratívnom spise vyplýva, že zástupca daňového subjektu ako klienta identifikoval súdneho exekútora Q.. Á., s ktorým mal žalobca uzatvorené zmluvy v podnikateľskom poradenstve zo dňa 02.01.2006 na poskytnutie podnikateľského poradenstva (začiatok plnenia 02.01.2006 na dobu neurčitú) a zmluvu o archivácii a

poradenstve zo dňa 10.11.2008 na archiváciu a správu registratúrnych záznamov (začiatok plnenia z 10.11.2008 na dobu neurčitú + Dodatok č. 1). Daňový subjekt predĺženie, resp. uzatvorenie zmluvy o predĺžení zmluvy so súdnym exekútorom Q.. Á. odôvodnil tým, že Q.. W. A. ako garant prác pre klientov v Bratislave ukončil činnosť z dôvodu konkurzu, preto daňový subjekt nebude schopný plniť svoje zmluvné záväzky. Z uvedeného dôvodu bola oslovená spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. tak, aby mohla byť zabezpečená ďalšia spolupráca s Q.. Á.. Z obsahu administratívneho spisu pritom vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom preverenia obchodných vzťahov daňového subjektu s deklarovaným dodávateľom DOMOS PLUS s.r.o., vrátane výpovede bývalého konateľa tejto spoločnosti J.. W. V. (konateľom bol v čase od 07.02.2009 do 02.09.2009), ktorý sa vyjadroval tak k dôvodu uzavretia zmluvy, ako aj k naplneniu jej obsahu. V tej súvislosti je potrebné poukázať na to, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania, v rámci odvolacieho konania žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dospel k záveru, že samotná fakturácia odberateľovi nepreukazuje skutočnosť, že daňový subjekt sprostredkovateľské služby obstaral od deklarovaného dodávateľa. Q.. Á. potvrdil prijatie služieb a prác, ktoré boli vykonané Q.. A. za daňový subjekt, avšak správcovi dane nepotvrdil zámer ukončiť s daňovým subjektom spoluprácu v oblasti poradenskej a archivačnej činností. Z predložených dokladov a písomností tak žalovanému vyplynulo, že práce a služby boli vykonané na základe zmluvy uzatvorenej medzi daňovým subjektom a Q.. Á. na dobu neurčitú a nebolo preukázané, že súdny exekútor má záujem ukončiť spoluprácu a teda nebol ani dôvod osloviť tretiu osobu na zabezpečenie predĺženia zmluvy s týmto obchodným partnerom.

35. Podľa názoru súdu na základe vyhodnotenia takto zistených skutočností správca dane a následne aj žalovaný (zohľadňujúc aj výsledky ďalších dôkazov, ktoré sú označené a vyhodnotené v rozhodnutí správcu dane, ako aj v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného) prijali správny záver, že činnosť sprostredkovateľa DOMOS PLUS s.r.o. v danej veci nebola preukázaná, a nebola podložená žiadnymi relevantnými dokladmi, dokumentmi, resp. písomnosťami preukazujúcimi činnosť sprostredkovateľa. Doklady predložené daňovým subjektom nepreukázali reálne dodanie služieb v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre. Nedostatok preukázateľnosti dodania služieb nemôže byť odstránený tvrdením daňového subjektu, prípadne jeho dodávateľa, bez toho, aby bol preukázaný aj materiálny základ deklarovaného plnenia. Správny súd poukazuje aj na podstatnú skutočnosť vyplývajúcu zo zistení správcu dane, že deklarovaná dodávateľská spoločnosť podľa riadnych daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2009 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a podala za tieto zdaňovacie obdobia negatívne daňové priznanie. Až dňa 30.03.2010 (v čase, keď už prebiehala daňová kontrola v tejto veci), bolo príslušnému správcovi dane doručené dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009, v ktorom platiteľ vykázal vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet.

36. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v a a v zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona, ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené na faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy.

37. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre.

38. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane ( Daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastane ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.

39. Správny súd k jednotlivým námietkam obsiahnutým v žalobných dôvodoch, vo vzťahu k tvrdeným procesným pochybeniam pri vydávaní rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného správny súd uvádza, že tieto námietky považuje za nedôvodné a v procesnom postupe administratívneho orgánu nezistil žiadne také pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane. V súvislosti s námietkou o dĺžke daňovej kontroly správny súd uvádza, že daňová kontrola bola predĺžená rozhodnutím č. VI/325/318/2131/2011 zo dňa 09.08.2011 o šesť mesiacov podľa § 25 a ods. 1 zák. č. 511/1292 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a rozhodnutím č. /Rsn zo dňa 01.03.2011 (doručeným 22.03.2011) bola prerušená. Po pominutí prekážok pre jej prerušenie, správca dane dňom 08.08.2011 pokračoval vo výkone daňovej kontroly, ktorá bola ukončená prerokovaním protokolu č. /Rsn dňa 15.12.2011. Počas prerušenia kontroly lehoty neplynuli ( zákona o správe daní), preto správca dane ukončil daňovú kontrolu v predĺženej 12-mesačnej lehote a neporušil tak maximálnu dĺžku jej trvania ( o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov). Rovnako ako nedôvodnú správny súd hodnotí aj námietku žalobcu o zániku práva vyrubiť daň, pretože aj keď v danom prípade by lehota na zánik práva vyrubiť daň (z dôvodu doručenia a prerokovania protokolu z daňovej kontroly dňa 15.12.2011) uplynula podľa daňového poriadku dňom 31.12.2016, podaním žaloby na súd dňa 16.12.2014 v súlade s ust. , predtým táto lehota neplynula, a to až do právoplatnosti uznesenia NS SR dňa

17.06.2019. Žalovaný vo veci vydal rozhodnutie dňa 21.08.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 10.09.2019. Neobstojí ani námietka o protiprávnom konaní pracovníkov správcu dane, resp. žalovaného, pretože ani správny súd z obsahu úplného administratívneho spisu nezistil žiadne pochybenia pri jednotlivých úkonoch pracovníkov daňových orgánov a takéto tvrdenie je preto potrebné vyhodnotiť iba ako subjektívny pocit zástupcu žalobcu odrážajúci jeho nespokojnosť s výsledkom daňovej kontroly, ako aj obsahom rozhodnutia, ktoré zasahuje žalobcu v jeho majetkovej sfére, ako následok porušenia povinností daňového subjektu pri plnení daňových povinností. Naviac správny súd poukazuje na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca vzniesol námietku zaujatosti zamestnanca správcu dane A.. Q. T., o ktorej bolo rozhodnuté dňa 27.09.2011, rozhodnutím č. /Mol tak, že námietke zaujatosti nebolo vyhovené.

40. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd v tejto veci mal za preukázané, že správne orgány vyhodnotili správcom dane vykonané dokazovanie správne, a správne na základe výsledkov takto vykonaného dokazovania uzavreli, že žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty vyplývajúcej z vyššie citovaného ust. § 49 zákona o DPH. Žalovaný správne zdôraznil aj dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie podmienok na odpočítanie dane a po zvážení všetkých námietok žalobcu dospel k správnemu záveru, že postup správcu dane, keď daňovému subjektu, t.j. žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za preverované zdaňovacie obdobie bol v súlade s platnými právnymi predpismi.

41. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, pretože tieto rozhodnutia správny súd vyhodnotil ako vecne správne a žalobné námietky obsiahnuté v jednotlivých žalobných dôvodoch správnej žaloby považoval za nedôvodné. Vzhľadom na tieto skutočnosti a z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia žalobu žalobcu podľa ust. ako nedôvodnú zamietol.

42. Neúspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca, súd právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust. , a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust. neuplatnil, súd vyslovil vo výroku rozsudku, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.

43. Toto rozhodnutie senát súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa (ďalej len „“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.