Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18Ek-1282-2019.pdf
PDF · 118.83 KB
Case nature
Subarea
18Ek/1282/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Ladislav Čobík-Ferčík ČOBFER, IČO: 17 135 494, so sídlom Nemocničná 30, 066 01 Humenné, zast. JUDr. František Svatuška, IČO: 42 090 911, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, proti povinnému: N.. U. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX R., o vymoženie 1690,90 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Michal Brožina, so sídlom exekútorského úradu Stropkovská 633/3, 089 01 Svidník, sp. zn. 12EX 416/19, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1282/2019 zo dňa 5. augusta 2020, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinného zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnému priznáva nárok na náhradu trov exekučného konania v sume 102,56 eur, ktoré budú v prospech oprávneného vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1282/2019 zo dňa 5. augusta 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
2. Vychádzal zo zistení, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 08.08.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 1.690,90 eur s príslušenstvom a trov exekúcie na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulu, rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 22C/100/2011 zo dňa 17.05.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/109/2018 zo dňa 18.09.2018 (ďalej v texte aj ako „exekučný titul“). Súd po preskúmaní návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie dňa 13.08.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu, so sídlom exekútorského úradu Stropkovská 633/3, 089 01 Svidník, ktorý ju vykonáva pod spisovou značkou 12EX 416/19 (ďalej len „súdny exekútor“).
3. Povinný u súdneho exekútora podal návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), v ktorom namietal, že oprávnenému uhradil dňa 28. 5. 2019 sumu 1691 eur a dňa 27. 8. 2019 vkladom na účet oprávneného uhradil ďalších 1691 eur. Súčasne potvrdil, že upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo do kancelárie doručené 26. 8. 2019, ale v dňoch 26. a 27.8.2019 sa vo svojej kancelárii nezdržiaval a o obsahu doručovanej písomnosti sa dozvedel až dňa 30.8.2019. ďalej namietal, že záväzok (dlh) povinného v sume 3 381,90 eur bol známy až ku dňu vynesenia rozsudku, t. j. ku dňu 17. 5. 2018. Rozsudok nadobudol právoplatnosť až 18. 7. 2018 a vykonateľnosť 24. 7. 2018, teda do uvedeného dátumu nebola známa skutočná výška dlhu povinného, čo potom znamená, že až od uvedeného dňa bolo možné začať uvažovať o omeškaní povinného. To podľa povinného znamená, že aj všetky ďalšie výpočty nárokov, t.j. trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní 50,46 eur, odmena exekútora vo výške 464,50 eur, resp. celkové trovy súdneho exekútora v sume 592,80 eur, ako aj
celkovo požadovaná suma 5233,21 eur nie sú a nemôžu byť správne, pretože vychádzajú z nesprávneho výpočtu sumy úrokov z omeškania súdom v základnom konaní. Ak oprávnenému bola uhradená celková suma 3 381,90 eur a úroky z omeškania, resp. ich plynutie bolo určené nesprávne a potom sú nesprávne požadované aj všetky ostatné akcesorické platby, konanie oprávneného je podľa povinného zjavným zneužitím práva, a preto v súlade s čl. 5 základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu. Oprávnený evidentne zneužíva to, že sudkyňa, ktorá vydala rozsudok, je neznalá práva a nevie určiť dátum, od kedy plynie lehota úrokov z omeškania, preto je potrebné, aby súd odmietol to, čo slúži celkom zjavne na zneužitie, resp. svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie práva zo strany oprávneného. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súdna prax súdov Slovenskej republiky vrátane Najvyššieho SR a Ústavného súdu SR jednoznačne zotrváva na stanovisku, že príslušenstvo nesmie byť väčšie ako istina. Zo všetkých týchto dôvodov povinný navrhol, aby súd exekúciu zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a zaviazal oprávneného na náhradu všetkých trov s tým spojených.
4. Oprávnený vo svojom vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie so zastavením exekúcie nesúhlasil. Potvrdil, že povinný mu uhradil dňa 28.05.2019 sumu vo výške 1691 eur a po zažatí exekúcie dňa 27.08.2019 mu uhradil ďalších 1691 eur, v zostávajúcej časti preto zotrval na podanom návrhu. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že exekúcia je vykonávaná súdnym exekútorom na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulov, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.10.2018. Tvrdenia povinného označil za rozporné a neopodstatnené a jeho návrh na zastavenie exekúcie v celom rozsahu za nedôvodný.
5. Súd rozhodujúc o návrhu povinného na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie nie je možné vyhovieť. Svoj záver odôvodnil tým, že uhradenie vymáhanej istiny vo výške 1691,- eur v priebehu exekúcie nie je dôvodom na zastavenie exekúcie, nakoľko neuhradené naďalej zostávajú úroky z omeškania a trovy exekúcie oprávneného vo výške 86,76 eur a trovy súdneho exekútora, bližšie špecifikované v upovedomení o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal dňa 26.08.2019. Súdny exekútor môže vydať upovedomenie o ukončení exekúcie v zmysle cit. § 61o ods. 1 Exekučného poriadku až po tom, ako povinný splní, resp. súdny exekútor vymôže celý vymáhaný nárok, t.j. vrátane príslušenstva pohľadávky a trov exekúcie. V reakcii na námietku povinného, že je v exekučnom titule určený zlý dátum vzniku nároku oprávneného na úrok z omeškania, súd pripomenul, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia, na podklade ktorého je exekúcia vykonávaná, skúma len tie náležitosti vykonávaného rozhodnutia, ktoré sú rozhodujúce pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a povolenie exekúcie. Pokiaľ povinný namieta skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu, tieto mal uplatniť v odvolaní proti rozsudku. Súd preto nemal zo strany povinného za preukázané, že bola naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. Keďže si žiadny z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil, súd o trovách konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie nerozhodoval.
6. Povinný podal voči konštatovanému uzneseniu sťažnosť, v ktorej sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a zastavenia exekúcie. Podanie sťažnosti odôvodnil tým, že výrok rozhodnutia o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie je nejasný a nepreskúmateľný, pretože súd v ňom uviedol len spôsob vybavenia návrhu. V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia síce súd uvádza, že má za preukázané, že nebola naplnená podmienka na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku a preto návrh podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. Právny problém však podľa povinného spočíva v tom, že ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku obsahuje štyri samostatné aliney pod písmenami a) - d). Z napadnutého uznesenia teda nie je zrejmé, čo bolo podľa súdu podmienkou na zamietnutie návrhu. Je nutné použiť niektorú z alternatív pod písmenami a) až d) na právne zdôvodnenie zamietnutia. Toto právne upresnenie sa však vo výrokovej časti napadnutého uznesenia nenachádza. Už tento procesný nedostatok činí napadnuté uznesenie nezákonným. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súd vôbec nereagoval na jeho „legálne tvrdenie“, že konanie oprávneného je zjavným zneužitím práva a preto v súlade s čl. 5 základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu. Taktiež sa súd nijakým spôsobom nevysporiadal so závermi cit. rozsudku NS ČR sp. zn. 3 Cdon 69/1996, podľa ktorých je potrebné zamedziť výkonu práva, ktoré síce zodpovedá zákonu, ale odporuje dobrým mravom, a to s odkazom na ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.. Súd žiadnym spôsobom nereagoval ani na jeho námietku, že v zmysle súdnej praxe súdov Slovenskej republiky vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky príslušenstvo nesmie byť vyššie ako istina.
Záverom povinný kritizoval napadnuté uznesenie v stom smere, že sa v ňom súd odvoláva (vyhovára) na to, že nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia, na inom mieste (v odseku 17) však uviedol, že rozhodnutia, na podklade ktorých sa začala exekúcia, spĺňajú zákonné náležitosti a neodporujú zákonu. Tieto tvrdenia súdu si podľa povinného vzájomne odporujú.
7. Oprávnený vo svojom vyjadrení k sťažnosti povinného uviedol, že argumenty povinného uvedené v návrhu na zastavenie exekúcie a v sťažnosti proti uzneseniu, ktorým jeho návrhu nebolo vyhovené, sú bezpredmetné a nemajú žiadny právny základ. Povinný sa odvoláva na všeobecné právne princípy a zásady bez toho, aby uznal, že právoplatným rozhodnutím súdu bol deklarovaný jeho záväzok na plnenie voči oprávnenému, a splneniu tohto záväzku sa povinný všetkými dostupnými prostriedkami vyhýba už od roku 2010, čo je samo o sebe v rozpore s dobrými mravmi. Oprávnený preto žiadal, aby sa pokračovalo vo výkone exekúcie až do uspokojenia pohľadávky oprávneného v celom rozsahu s tým, že oprávnený si uplatnil voči povinnému aj trovy exekučného konania za vyjadrenia k podaniam povinného v sume 40,66 eur plus režijný paušál 10,62 eur, spolu 51,28 eur za jeden úkon.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. Podľa § 559 ods. 1, ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.
15. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny úradník a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na povinným uplatnené dôvody sťažnosti. Napriek opačnému názoru povinného súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym úradníkom a jeho logickými argumentmi. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť dôvodov uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Avšak vo
väzbe k dôvodom sťažnosti povinného súd považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť za účelom zdôraznenia správnosti záverov vyjadrených v preskúmavanom rozhodnutí nasledovné skutočnosti.
16. Z rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 22C 100/2011-458 zo dňa 17.5.2018 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol exekučnému súdu predložený ako podklad pre vedenie exekúcie na majetok povinného, sťažnostný súd považoval za zistené, že Okresný súd Humenné v spore oprávneného, ktorý vystupoval v základnom konaní v procesnej pozícii žalobcu, proti povinnému, ktorý v základnom konaní vystupoval v procesnej pozícii žalovanej strany, o zaplatenie 3701,39 eur s príslušenstvom, rozhodol tak, že (cit.): I. „ Zastavuje konanie v časti o zaplatenie 319,49 eur s príslušenstvom. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.381,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 9.2.2010 do zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 82,74 % proti žalovanému. IV. Slovenskej republike priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 8,63 %. V. Slovenskej republike priznáva náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 91,37 %.“
17. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 08.08.2019 domáhal voči povinnému vymoženia 1690,90 eur istiny spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3381,90 EUR od 09.02.2010 do 28.05.2019 a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1690,90 EUR od 29.05.2019 do zaplatenia.
18. Súd dňa 13.8.2019 poveril vykonaním exekúcie JUDr. Michala Brožinu so sídlom exekútorského úradu Stropkovská 633/3, 08901 Svidník, IČO: 36164020 za účelom vymoženia nároku v rozsahu: istina 1690,90 EUR, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3381,90 EUR od 09.02.2010 do 28.05.2019 a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1690,90 EUR od 29.05.2019 do zaplatenia. Doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 13.08.2019 začala exekúcia (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku).
19. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania ako aj z potvrdenia o vykonaní vkladu na účet zo dňa 28. 05. 2019 a potvrdenia o vykonaní vkladu na účet zo dňa 27. 08. 2019 vyplýva, že povinný z pohľadávky, ktorá bola oprávnenému priznaná exekučným titulom, dňa 28. 05. 2019 uhradil 1691 eur a dňa 27. 08. 2019 uhradil 1691 eur. Je potom zrejmé, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (t.j. k 08.08.2019) z judikovanej pohľadávky oprávneného zostalo neuhradených 1690,90 eur istiny spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3381,90 EUR od 09.02.2010 do 28.05.2019 a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1690,90 EUR od 29.05.2019 do zaplatenia.
20. Zo zistených skutočností ďalej vyplýva, že pokiaľ povinný dňa 27.08.2019 oprávnenému uhradil 1691 eur, táto úhrada bola vykonaná až po začatí exekúcie dňa 13.08.2019.
21. V zmysle § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku je súd exekúciu povinný zastaviť aj v prípade, ak po vydaní súdneho rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Dôvody zániku práva obsiahnutého v exekučnom titule, ku ktorým došlo po jeho vydaní, sú upravené v základných predpisoch a kódexoch súkromného práva (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník). Najčastejším dôvodom na použitie tohto ustanovenia je splnenie dlhu. Splnenie je medzi dôvodmi zániku práv a povinností uvedené v zákone (Občianskom zákonníku) na prvom mieste. Ide o typický a najčastejší právny dôvod zániku záväzkov. Ním sa realizuje hospodársky dôvod, pre ktorý vznikol záväzkový právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom. K splneniu dlhu dochádza jednostranným právnym úkonom dlžníka, ktorým veriteľovi poskytuje predmet splnenia s úmyslom splniť svoj dlh. Splnenie dlhu je dôvodom na zastavenie exekúcie pre naplnenie dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku vtedy, ak k plneniu došlo mimo exekučného konania, t. j. ešte pred začatím exekúcie. Len v takom prípade je možné konštatovať, že oprávnený podal nedôvodný návrh na vykonanie exekúcie, lebo v čase podania návrhu už bola jeho pohľadávka zo strany povinného dobrovoľne splnená a preto nebol daný zákonný dôvod na to, aby sa splnenia svojej judikovanej pohľadávky domáhal prostredníctvom núteného výkonu exekučného titulu (porovnaj § 48 ods. 2 Exekučného poriadku). V opačnom prípade, teda ak povinný plní v prospech oprávneného až po začatí exekúcie, pôjde vždy o vymoženie (resp. čiastočné vymoženie) pohľadávky oprávneného, a teda exekúcia bez ďalšieho v rozsahu splnenej povinnosti končí a žiadne rozhodnutie (o zastavení exekúcie) súd nevydáva. Úlohou súdu je rozhodovať o zastavení exekúcie len v prípadoch existencie skutočností, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku).
Z povahy exekučného konania vyplýva, že musí ísť o také skutočnosti (pokiaľ logicky porovnáme jednotlivé dôvody zastavenia exekúcie zo strany súdu), pre ktoré je ďalší výkon exekúcie spôsobilý založiť kolíziu s procesnými zásadami, ktoré môžu mať podklad v práve hmotnom, na ktorých je exekúcia ako procesný inštitút vybudovaná, alebo sú protichodné vo vzťahu k účelu, ktorý sa exekúciou sleduje, a to je zaistenie efektívneho splnenia povinnosti priznanej exekučným titulom. Je nesporné, že intenzitu takejto skutočnosti nedosahuje splnenie dlhu povinným počas exekučného konania, keďže je plne v súlade s jeho účelom. V zásade preto platí, že dôvod na zastavenie exekúcie (respektíve čiastočné zastavenie exekúcie) z dôvodu splnenia judikovanej pohľadávky je daný iba vtedy, ak k plneniu došlo v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekúcie (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku). Plnenie po začatí exekúcie spôsobuje ukončenie exekúcie ipso facto, preto exekučný súd z toho dôvodu uznesenie o zastavení exekúcie nevydáva. Ak povinný splní po začatí exekúcie celý vymáhaný nárok (vrátane trov exekúcie), súdny exekútor vydá upovedomenie o ukončení exekúcie (§ 61o ods. 3 Exekučného poriadku). Súdna prax prijala záver, že len v prípade, ak povinný tvrdí, že plnil pred alebo po začatí exekúcie, avšak oprávnený ako aj súdny exekútor takéto tvrdenie povinného popierajú, v takomto prípade je nevyhnutné, aby rozhodnutie o zastavení exekúcie celkom alebo v časti vydal súd (k tomu porovnaj Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018, s. 1072.), čo však nie je daný prípad, keďže oprávnený vykonanie úhrad zo strany povinného na vymáhaný nárok nijako nerozporoval. Správny je preto záver súdu v preskúmavanom rozhodnutí, že tvrdenia povinného o úhrade vymáhanej istiny v danom prípade nezakladajú žiadny z dôvodov na zastavenie exekúcie, keďže úhrada časti dlhu pre začatím exekúcie bola oprávneným zohľadnená v podanom návrhu na vykonanie exekúcie a ďalšia zrealizovaná úhrada počas vedenia exekúcie sa považuje za vymoženie nároku oprávneného, pričom ale naďalej nevymožené zostávajú úroky z omeškania, trovy exekúcie oprávneného a trovy súdneho exekútora. Exekúcia v danom prípade ešte nesplnila svoj účel a preto je potrebné v nej pokračovať za účelom vymoženia celého nároku oprávneného.
22. Správne súd v napadnutom uznesení nepripísal žiadnu relevanciu tvrdeniam povinného, že úrok z omeškania nebol súdom v základnom konaní určený správne. Civilné sporové konanie sa rozpadá na dva samostatné úseky, a to na konanie nachádzacie a konanie vykonávacie (exekučné). V rámci nachádzacieho konania súd rozhoduje o spore, ktorý vznikol medzi jeho účastníkmi a výsledkom jeho rozhodovacej činnosti je exekučný titul. Pokiaľ sa účastník takéhoto nachádzacieho konania domnieva, že rozhodnutie nie je správne, eventuálne spravodlivé, prípadne že v konaní došlo k závažným procesným pochybeniam konajúceho súdu, môže sa domáhať svojej ochrany opäť len v konaní nachádzacom (v danom prípade konanie pred Okresným súdom Humenné) a to využitím opravných prostriedkov (riadnych alebo mimoriadnych), ktoré mu zákon poskytuje. Všetky námietky týkajúce sa vlastného vzťahu s oprávneným mal povinný možnosť namietať v základnom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky vychádza zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Povinný sa celkom zjavne nedostatok svojej procesnej aktivity snažil nahradiť v exekučnom konaní podaním návrhu na zastavenie exekúcie, čo je však neprípustné. Pokiaľ rozhodnutie súdu v základnom konaní nadobudne právoplatnosť a stane sa vykonateľným, môže sa oprávnený účastník domáhať vynútenia splnenia judikovanej povinnosti v exekučnom konaní, ktoré je však konaním samostatným. To v praxi znamená, že exekučný titul je predpokladom pre nariadenie exekúcie, nie je však predmetom prieskumu (posudzovania jeho správnosti lebo nesprávnosti) zo strany exekučného súdu. Z týchto dôvodov preto nemohol exekučný súd vyhovieť žiadosti povinného, aby prehodnotil deň začatia omeškania povinného s úhradou jeho záväzku, táto úloha bola zverená súdu v základnom konaní, ktorého výsledkom je exekučný titul, ktorým je exekučný súd viazaný (§ 226 CSP). Aplikačná prax súdov v tejto otázke vychádza zo zásady, že námietky voči vadám nachádzacieho konania (resp. rozhodnutia ako jeho výsledku) zásadne nie je možné prenášať do konania exekučného, keďže platí, že exekučné konanie je zo svojej podstaty určené už len na faktický výkon rozhodnutia a nie pre autoritatívne nachádzanie práva, ako to aj správne uviedol súd v preskúmavanom rozhodnutí. Pokiaľ sa potom povinný bránil voči exekúcii tvrdeniami o nesprávnych skutkových zisteniach súdu základnom konaní vo vzťahu k určeniu dátumu, kedy sa povinný dostal do omeškania splnením svojho záväzku a kedy vznikol oprávnenému nárok na úrok z meškania, tejto obrane exekučný súd v danom štádiu konania nemohol pripísať žiadnu relevanciu.
23. V reakcii na obsah podanej sťažnosti sťažnostný súd dodáva, že povinný nesprávne zamieňa povinnosť súdu skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu s povinnosťou súdu vykonať vecný prieskum exekučného titulu. Exekúcia môže byť nariadená iba na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej (R 58/1997). Formálna stránka vykonateľnosti je naplnená vtedy, ak rozhodnutie spĺňa predpoklady vykonateľnosti stanovené procesným predpisom, podľa ktorého bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu oproti tomu predstavuje vlastnú realizovateľnosť rozhodnutia, ktorá predpokladá reálnu existenciu oprávneného a povinného a ich presnú a jednoznačnú identifikáciu, a tiež presné vymedzenie obsahu vymáhaného nároku a jeho rozsahu. Výsledkom splnenia uvedených požiadaviek formálnej a hlavne materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia je exekučný titul, ktorý presne stanovuje práva a povinnosti jednotlivých subjektov tak, aby z neho bolo zrejmé, čo sa má nútene uskutočniť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 95/2010 zo dňa 22.06.2010). Pokiaľ potom súd v napadnutom uznesení konštatoval, že exekučný titul v danom prípade tvorí spôsobilý podklad pre výkon exekúcie (spĺňa zákonné náležitosti), tento záver nie je v rozpore s tou časťou odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej súd poukázal na skutočnosť, že zákonná konštrukcia núteného výkonu rozhodnutia ustanovujúca viazanosť exekučného súdu exekučným titulom vylučuje skúmanie vecnej správnosti vykonávaného rozhodnutia.
24. Vo vzťahu k námietkam povinného o nesprávnej formulácii výroku napadnutého uznesenia v znení „Návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“) zamieta“, sťažnostný súd konštatuje, že tvrdenia povinného o nesprávnej formulácii tohto výroku nemajú podklad ani v ustanoveniach Exekučného poriadku, ani v ustanoveniach CSP, a ani v právnej teórii. Z ust. § 202 ods. 5 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje (k tomu porovnaj § 61 k ods. 1 Exekučného poriadku) sa vo výroku uznesenia uvádza jedine v prípade, ak súd exekúciu z dôvodu naplnenia niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie uvedených v písm. a) až d) Exekučného poriadku zastavuje, čo však nie je daný prípad, keďže súd návrh povinného na zastavenie exekúcie v danom prípade zamietol podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, pričom podľa názoru súdu ani uvedenie tohto zákonného ustanovenia do výroku napadnutého uznesenia zákon nepožaduje.
25. Sťažnostný súd ďalej povinnému pripomína, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument účastníka konania, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre jeho rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné pre vysvetlenie dôvodov prijatého rozhodnutia. Nebolo preto povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými tvrdeniami povinného v návrhu na zastavenie exekúcie, ale len tými, ktoré mali pre jeho rozhodnutia podstatný význam. Pokiaľ potom súd dospel k záveru, že exekúcia je v posudzovanom prípade vedená dôvodne a na podklade spôsobilého exekučného titulu, z ktorých dôvodov návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol nezistiac žiadny z dôvodov na zastavenie exekúcie predpokladaných v ust. § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, bolo by nadbytočné zaoberať sa tvrdeniami povinného o šikanóznom výkone práva oprávneného v podobe podania návrhu na vykonanie exekúcie. Sťažnostný súd k tejto argumentácii povinného uvádza, že výkon oprávnení vyplývajúcich z predpisov procesného práva nemožno považovať za šikanózny výkon práva, či v rozpore s dobrými mravmi, čo sú právne kategórie hmotného práva, nie práva procesného. Ak je súčasťou súdneho rozhodnutia uloženie povinnosti, náš právny poriadok predpokladá, že jej adresát si ju voči osobe oprávnenej splní dobrovoľne, v lehote a spôsobom ustanoveným v rozhodnutí. Inštitút núteného výkonu takéhoto rozhodnutia možno uplatniť vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté určené plnenie riadne a včas, teda vo výške a v lehote určenej v tomto rozhodnutí. Pokiaľ si potom povinný svoju povinnosť na podklade predloženého exekučného titulu voči oprávnenému nesplnil, oprávnený má zákonom priznanú možnosť domáhať sa núteného výkonu exekučného titulu, pričom iniciovanie exekučného konania je nutné považovať za výkon jeho ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, a nie za konanie v rozpore s dobrými mravmi, či dokonca za šikanózny výkon práva, ako to tvrdil povinný. Neobstojí ani jeho tvrdenie, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v rozpore s čl. 5 CSP, keďže je zrejmé, že oprávnený sa voči povinnému domáha vymoženia toho, čo mu priznáva vykonateľný exekučný titul a to len z toho dôvodu, že povinný si voči nemu svoju judikovanú povinnosť nesplnil riadne a včas. Je potom zrejmé, že do svojho postavenia sa dostal povinný sám tým, že nerešpektoval vykonateľné súdne rozhodnutie. Pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorom je postavený právny poriadok Slovenskej
republiky. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromnoprávneho vzťahu je k dispozícii oprávnenému. Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak by záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000).
26. Žiadny význam pre posúdenie existencie dôvodov na zastavenie exekúcie nemali ani tvrdenia povinného, že príslušenstvo pohľadávky nesmie byť vyššie ako pohľadávka samotná. Dlžník sa dostáva do omeškania, ak nesplní svoj záväzok riadne a včas, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Povinný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ neuhradí svoj dlh riadne a včas, každým dňom sa jeho dlh navyšuje o úroky z omeškania, ktorá sankcia má kompenzovať resp. zmierňovať negatívne dopady omeškania povinného s úhradou jeho záväzku (už od roku 2010) na majetkovú sféru oprávneného. Neušlo pozornosti súdu, že povinný síce odkazuje na jednotnú judikatúru súdov Slovenskej republiky, nepoukázal však na žiadne konkrétne rozhodnutia, ktorých závery by bolo možné vztiahnuť aj na posudzovaný prípad a ktoré by jeho tvrdenie podporovali. K týmto tvrdeniam povinného preto súd vo všeobecnosti dodáva, že posudzovanie opodstatnenosti podanej sťažnosti nie je ovládané revíznou zásadou. Sťažovateľ je povinný odôvodnenosť podanej sťažnosti aspoň obsahovo tvrdiť a toto tvrdenie oprieť o presvedčivé argumenty s príslušnou relevanciou vo vzťahu k posudzovaniu podmienok prípustnosti exekúcie, čo však povinný v danom prípade neurobil.
27. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať dokazovanie, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Súd pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie, skutočnosti potrebné na rozhodnutie sa dokladajú predovšetkým formalizovaným spôsobom (§ 48, § 52, § 53 Exekučného poriadku), súd si tak vedomosť o skutočnostiach rozhodných pre posúdenie návrhu na vykonanie exekúcie získava šetrením, nie dokazovaním. Rovnako postupuje aj pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie ako aj v konaní o sťažnosti, pokiaľ jeho činnosť spočíva predovšetkým v právnom posúdení veci. Inštitút núteného výkonu rozhodnutia možno uplatniť až vtedy, keď nie je zo strany povinného oprávnenému poskytnuté judikované plnenie riadne a včas a vzhľadom na svoju ochrannú a donucovaciu funkciu vo vzťahu k realizácii už judikovaného práva poskytuje oprávnenému oproti povinnému silnejšie postavenie a preto povinnosť preukázať dôvody neprípustnosti exekúcie spočívajú na pleciach povinného. Povinný, na ktorom leží dôkazné bremeno preukázania dôvodu na zastavenie exekúcie, netvrdil v konaní žiadne také skutočnosti, ktoré by si vyžadovali doplnenie skutkových zistení, resp. doplnenie dokazovania a ani žiadne iné dôkazné prostriedky neoznačil a doplnenie dokazovania v žiadnom smere nežiadal. Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný, bol dostatočne zistený za účelom posúdenia dôvodnosti návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Rovnako je potrebné povinnému pripomenúť koncentráciu konania upravenú v ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, kde zákon ukladá povinnému už v návrhu na zastavenie exekúcie uplatniť všetky skutočnosti, ktoré môže ku dňu podania takéhoto návrhu uplatniť. Na žiadne ďalšie (oneskorené) tvrdenia povinného exekučný súd zásadne neprihliada. Je potom zrejmé, že rozhodovacia činnosť v danom prípade spočívala výlučne v právnom posúdení veci, bez potreby doplnenia dokazovania, keďže listiny založené v súdnom spise poskytli súdu dostatočný podklad pre prijatie spravodlivého rozhodnutia.
28. Na základe zistených skutočností a výkladu súvisiacich právnych noriem súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Napadnuté uznesenie, ktorým súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, je preto vecne správne. Z uvedených dôvodov súd podanú sťažnosť podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku bez nariadenia pojednávania ako nedôvodnú zamietol.
29. Oprávnený si uplatnil voči povinnému aj nárok na náhradu trov exekučného konania za vyjadrenia k podaniam povinného v sume 40,66 eur plus režijný paušál 10,62 eur, spolu 51,28 eur za jeden úkon.
30. Aj v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie a následne aj v nadväzujúcom konaní o sťažnosti sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd exekúciu na návrh povinného nezastavil), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie a následne v súvislosti s vyvolaným sťažnostným konaním, ktoré sa tiež skončilo procesným neúspechom povinného (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Súd k tomu dodáva, že zákon nebráni exekučnému súdu, aby o uplatnenom nároku povinného na náhradu trov exekučného konania rozhodol v konaní o sťažnosti, keďže konanie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie a následné sťažnostné konanie prebiehajú na jednom stupni, ide teda o jedno konanie, pričom ust. § 199d ods. 1 Exekučného poriadku neupravuje, dokedy musí oprávnený svoj nárok na náhradu trov tohto konania pred súdom uplatniť.
31. Trovy oprávneného podľa zistení súdu pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 102,56 eur s DPH pozostávajúce z odmeny za úkon právnej služby - vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie po 40,66 eur, k tomu režijný paušál vo výške 10,62 eur a z odmeny za úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti po 40,66 eur, k tomu režijný paušál vo výške 10,62 eur, podľa § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, ods. 2, § 13a ods. 2 písm. c) per analogiam, § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci 1690,90 eur, v ktorej časti bol predmetom konania spor medzi účastníkmi konania o prípustnosť exekúcie). Oprávnený ako procesne úspešný účastník sťažnostného konania si trovy konania vyčíslil v správnej výške a preto súd uložil povinnému povinnosť nahradiť oprávnenému trovy konania o návrhu povinného na zastavenie konania vrátane sťažnostného konania v sume 102,56 eur. Súd bude postupovať v súlade s § 199d Exekučného poriadku a vydá dodatok k povereniu na vykonanie exekúcie (II. výroková veta rozhodnutia). Pre úplnosť súd uvádza, že ustanovenia exekučného poriadku o trovách exekučného konania sú špeciálnou úpravou vo vzťahu k ustanoveniam o trovách konania podľa CSP (k tomu porovnaj § 200 Exekučného poriadku), pričom oproti ustanoveniam CSP vylučujú možnosť uviesť ako prijímateľa trov advokáta oprávneného, keďže súdom priznané trovy exekúcie oprávneného budú v jeho prospech vymáhané na podklade dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie v exekúcii.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).