Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/95/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného Ing. T. P.,

bývajúceho v B., proti povinnému S., a.s., so sídlom v B., o vymoženie uloženej peňažnej

povinnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní

povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. júla 2009, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II uznesením z 19. septembra 2008, č. k. -34,

vyhovel námietkam povinného v časti zaplatenia sumy 5 123,48 Eur (154 350,-- Sk)

so 17,60 % úrokom z omeškania od 25. januára 2002 do zaplatenia a vo zvyšku námietky

povinného zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nárok oprávneného sa týka nároku

z neplatného rozviazania pracovného pomeru, a to náhrady mzdy, ktorá sa v zmysle § 17

ods. 1 o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom

zárobku v znení neskorších predpisov určovala v brutto vyjadrení, preto povinný správne

vykonal príslušné odvody. Súd mal tiež za to, že z pôvodného spisu Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. vyplýva, že náhrada mzdy bola priznaná vo výške

11 259,51 Eur (339 204,-- Sk) brutto, o čom podľa súdu svedčí aj skutočnosť, že oprávnený

podaním z 15. júna 2001 žiadal priznať náhradu mzdy za obdobie od X. do X. vo výške

11 259,51 Eur (339 204,-- Sk) na základe priemernej brutto mzdy predstavujúcej 163,18 Eur

(4 916,-- Sk).

Na základe včas podaného odvolania oprávneného Krajský súd v Bratislave

uznesením z 31. júla 2009, sp. zn. , zmenil uznesenie súdu prvého stupňa

tak, že námietky zamietol. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého

stupňa z dôvodu, že právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, ktoré je v tomto konaní

exekučným titulom, súd oprávnenému priznal sumu 11 259,51 Eur (339 204,-- Sk) a túto

zároveň povinnému uložil zaplatiť, pričom vo výroku nevyslovil, že povinný túto sumu môže

znižovať o príslušné odvody a nie je tam uvedené ani to, že táto suma je priznaná v brutto

vyjadrení. Vzhľadom k tomu, že výrok rozhodnutia je záväzný, námietky povinného odvolací

súd považoval za nedôvodné.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie povinný, ktorý rozhodnutie žiadal

zrušiť a vec odvolaciemu súdu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). K nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu došlo podľa povinného tým, že súd pri

rozhodovaní nebral do úvahy, že v priebehu konania o priznanie náhrady mzdy bolo

jednoznačne preukázané a podaním právneho zástupcu oprávneného adresovaným

Okresnému súdu Bratislava II z 12. júna 2001 (ktoré vychádza z Potvrdenia o zárobku

zo X. vydaného povinným ako zamestnávateľom oprávneného) súčasne deklarované, že

uplatňovaná náhrada mzdy vychádza z hrubej mzdy v rozhodnom období. Povinný má za to,

že pri realizácii daňovej a ďalšej odvodovej povinnosti postupoval spôsobom obvyklým pri

vyplácaní peňažného plnenia zo závislej činnosti, pričom tento postup bol ako jediný v súlade

s platnými právnymi predpismi a akékoľvek odchýlky od neho by znamenali porušenie

zákonom stanovenej povinnosti zamestnávateľa s následkom ukrátenia štátu na daniach

a odvodoch a s následkom príslušných sankcií pre zamestnávateľa. Povinný sa domnieva, že

ak by súd v základnom konaní priznal náhradu mzdy v netto vyčíslení, znamenalo by to

prekročenie žalobného návrhu navrhovateľa (oprávneného) súdom a priznanie plnenia vo

väčšom rozsahu, než akého sa navrhovateľ domáhal, čo je v rozpore so zákonom.

Prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu bol podľa povinného zároveň narušený

princíp právnej istoty účastníkov právnych vzťahov.

Oprávnený sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním z 25. februára 2010, v ktorom

uviedol, že rozhodnutia jednotlivých súdov považuje za správne, urobené na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu, a podané dovolanie považuje za nedôvodné, preto ho

žiada v celom rozsahu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), za ktorého koná zamestnanec

s právnickým vzdelaním ( (veta druhá) ), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

a dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

Podľa (veta prvá) dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho

súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Vychádzajúc z tohto zákonného

ustanovenia, dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi

(dovolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( )). Bez

ohľadu na uplatnené dovolacie dôvody je však dovolací súd povinný skúmať ex offo

i procesné vady podľa , spôsobujúce zmätočnosť rozhodnutia. Iné vady, ku

ktorým v konaní pred odvolacím súdom došlo, skúma súd len vtedy, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( (veta druhá) ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu ( (veta prvá) )

vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád

uvedených v až g/ spôsobujúcich zmätočnosť rozhodnutia, dovolací súd

sa zaoberal otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád,

t.j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo prekážku už prv začatého konania, nepodania návrhu

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným

súdom. Uvedené procesné vady však dovolací súd v konaní nezistil a tieto neboli

dovolateľom ani namietané.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť

rozhodnutia, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že táto vada nebola

dovolateľom namietaná a jej existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Dovolateľ ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom, preto sa dovolací súd v ďalšom zameral výlučne na posúdenie danosti tohto

dovolacieho dôvodu.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci v zmysle potom rozumieme omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom k mylnej aplikácii

právnych predpisov dochádza vtedy, ak súd použil iný (nenáležitý) právny predpis, než ktorý

mal správne použiť, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne

interpretoval.

Zo súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie vo veci oprávneného proti povinnému

začalo 19. októbra 2006 doručením návrhu na vykonanie exekúcie o vymoženie zvyšnej časti

istiny vo výške 5 123,48 Eur (154 350,-- Sk) s príslušenstvom súdnemu exekútorovi

Ing. F. S. (EX X.). Podkladom pre výkon exekúcie bol v tomto prípade rozsudok Okresného

súdu Bratislava II z 19. júna 2001, č.k. -156, ktorým bola žalovanému

(povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 11 259,51 Eur

(339 204,-- Sk) so 17,6 % úrokom od 1. marca 1999 do zaplatenia a náhradu trov konania vo

výške 257,42 Eur (7 755,-- Sk) a vo výške 1 285,10 Eur (38 715,-- Sk) na účet jeho právnych

zástupcov do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom rozhodnutia súd žalobu

v tomto konaní vo zvyšku zamietol a žalovanému (povinnému) uložil zaplatiť na účet súdu

poplatok vo výške 579,56 Eur (17 460,-- Sk). Rozsudok sa po nadobudnutí právoplatnosti

31. októbra 2001 a vykonateľnosti 15. novembra 2001 stal exekučným titulom podľa § 41

ods. 1 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie súdu je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak priznáva právo,

zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok, a je vykonateľné (§ 41 ods. 1 Exekučného

poriadku). Vykonateľnosť (ako základný predpoklad pre existenciu spôsobilého exekučného

titulu) je takou vlastnosťou rozhodnutia, ktorá mu dáva punc vynútiteľnosti a umožňuje

núteným spôsobom (výkonom) aj proti vôli povinného subjektu realizovať povinnosť

obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ak táto nebola splnená dobrovoľne (§ 38 ods. 2

Exekučného poriadku), pričom výkon rozhodnutia je zabezpečovaný prostredníctvom

súdneho exekútora ako osoby určenej a splnomocnenej štátom na vykonávanie núteného

výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Vykonateľnosť má

svoju materiálnu a formálnu stránku. Formálna stránka vykonateľnosti je naplnená vtedy, ak

rozhodnutie spĺňa predpoklady vykonateľnosti stanovené procesným predpisom, podľa

ktorého bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu oproti tomu predstavuje

vlastnú realizovateľnosť rozhodnutia, ktorá predpokladá reálnu existenciu oprávneného

a povinného a ich presnú a jednoznačnú identifikáciu, a tiež presné vymedzenie obsahu

vymáhaného nároku (ktorým podľa už citovaného § 41 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť

len priznanie práva, záväzok k povinnosti alebo postihnutie majetku) a jeho rozsahu.

Výsledkom splnenia uvedených požiadaviek formálnej a hlavne materiálnej vykonateľnosti

rozhodnutia je exekučný titul, ktorý presne stanovuje práva a povinnosti jednotlivých

subjektov tak, aby z neho bolo zrejmé, čo sa má nútene uskutočniť, preto exekučný titul

nemôže byť zdrojom sporov o správnej výške plnenia zo strany povinného, čo platí i pre

exekučný titul v tomto konaní.

Výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2001, č.k. 19 C 144/1992-

156, tak, ako je formulovaný, nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aké sú práva

a povinnosti účastníkov z neho vyplývajúce, ale jasne a zrozumiteľne stanovuje ich rozsah

a spôsob plnenia, čo zodpovedá i ustanoveniu , podľa ktorého obsah

rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Keďže povinný bol súdom

zaviazaný na uhradenie presne určenej dlžnej sumy (bez určenia, že ide o jej brutto

vyčíslenie) a nebola mu zároveň uložená povinnosť (priznané právo) zraziť na úkor priznanej

sumy preddavok na daň, prípadne realizovať iné odvodové povinnosti, túto sumu mal

povinnosť uhradiť v plnej výške bez ohľadu na povinnosti, ktoré mu zákon ako

zamestnávateľovi ukladá. Povinnosť dôsledne rešpektovať autoritatívny prejav vôle súdu

vyjadrený vo výroku súdneho rozhodnutia vyplýva zo skutočnosti, že právoplatné rozhodnutie

súdu zaväzuje nielen súd samotný ( ), ale i účastníkov konania a všetky

orgány ( ), a v exekučnom konaní i samotného súdneho exekútora (mutatis

mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 1997, sp. zn.

).

Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu je záväzné, nezmeniteľné (v rámci

riadneho opravného konania) a vynútiteľné. Priamym dôsledkom vymenovaných účinkov

rozhodnutia, ktoré je súčasne exekučným titulom, je, že ho v rámci prebiehajúceho

exekučného konania už nie je možné exekučným súdom preskúmavať z hľadiska jeho vecnej

správnosti a nemožno ho meniť ani zrušovať, nakoľko tieto úkony prislúchajú len súdu, ktorý

rozhoduje o opravných (či už riadnych alebo mimoriadnych) prostriedkoch proti nemu.

Rozsah preskúmania rozhodnutia exekučného titulu exekučným súdom sa obmedzuje len

na to, či exekučný titul vydal orgán oprávnený na jeho vydanie, či sú splnené podmienky

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a či sú účastníci exekučného

konania nositeľmi vymáhaných práv a povinností, čo exekučný súd robí už v štádiu pred

udelením poverenia súdnemu exekútorovi, ktoré je predpokladom pre začatie vykonávania

exekúcie (§ 36 ods. 2 (veta druhá) Exekučného poriadku). Rovnako v prípade podania

námietok zo strany povinného môže exekučný súd preskúmať len okolnosti predpokladané

zákonom (§ 50 Exekučného poriadku), ktorými sú zánik vymáhaného nároku, okolnosti

brániace jeho vymáhateľnosti, iné dôvody neprípustnosti exekúcie a legitímnosť právneho

nástupníctva účastníkov exekučného konania, ak právne nástupníctvom pripadá do úvahy.

Na to, aby zánik vymáhaného nároku bol relevantným dôvodom pre zastavenie exekučného

konania, je potrebné, aby nastal až po vzniku exekučného titulu, t.j. po jeho vydaní,

v opačnom prípade by takúto skutočnosť mohol povinný namietať len v základnom konaní.

Okolnosťou, ktorá bráni vymáhateľnosti nároku môže byť premlčanie priznaného práva, ak

bola vznesená námietka premlčania. Dôvodom neprípustnosti exekúcie je absentujúca

formálna či materiálna vykonateľnosť rozhodnutia či vyhlásenie konkurzu na majetok

povinného ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Otázku právneho nástupníctva

účastníkov exekučného konania rieši § 37 Exekučného poriadku.

Na základe vyššie uvedeného možno skonštatovať, že odvolací súd postupoval

správne, keď námietky povinného ako neopodstatnené zamietol, keďže smerovali proti

výroku exekučného titulu a spochybňovali jeho obsah, čo je vzhľadom k § 51 ods. 1

Exekučného poriadku taxatívne stanovujúceho dôvody, pre ktoré jediné môžu byť exekučné

námietky podané, neprípustné. Ak by súd rozhodol o opodstatnenosti námietok a exekučné

konanie by v spornej časti zastavil, porušil by tým nielen vyššie citované ustanovenia

o záväznosti výroku súdneho rozhodnutia, ale i právo oprávneného na súdnu ochranu

v zmysle , ktorého integrálnou súčasťou je i výkon

vykonateľného rozhodnutia súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júla 2000,

sp. zn. , nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2002, sp. zn.

, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2008, sp. zn.

). Ak povinný nesúhlasil s tým, ako súd v rámci základného konania o nároku

oprávneného rozhodol, a mal za to, že rozhodnutie je potrebné opätovne preskúmať a zmeniť,

prípadne zrušiť, mal využiť svoje zákonné právo a domáhať sa nápravy podaním príslušných

opravných prostriedkov v zákonom stanovenej lehote.

V súvislosti s námietkou dovolateľa spočívajúcou v tom, že prezentovaným právnym

názorom odvolacieho súdu bol zároveň narušený princíp právnej istoty účastníkov právnych

vzťahov, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto námietka dovolateľa je absolútne

neopodstatnená, nakoľko i podľa ustálenej judikatúry platí, že princíp právnej istoty je

v procesnom práve vyjadrený inštitútom právoplatnosti rozsudku a vo svojej podstate

znamená, že sporná otázka je právoplatným rozsudkom vyriešená s konečnou platnosťou

a so záväznými účinkami (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2006,

sp. zn. , nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2007, sp. zn.

, , ), čo len dopĺňa vyššie uvedený výklad

o jednoznačnej a nezameniteľnej danosti a záväznosti obsahu práv a povinností súdneho

rozhodnutia, ktoré musia byť vykonané v súlade s tým, ako boli súdom určené.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie

odvolacieho súdu treba považovať za vecne správne, nakoľko po preskúmaní veci zistil, že

k naplneniu namietaného dovolacieho dôvodu podľa nedošlo.

Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v a konanie nie je postihnuté ani

inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie povinného ako nedôvodné zamietol ( ).

V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti povinnému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd však oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože z jeho strany nebol podaný návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. júna 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová