Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-36-2020.pdf
PDF · 157.82 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/36/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobkyne I. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v N., G. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Moldavská 6, proti žalovanému Okresnému úradu Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Košiciach, Komenského 52, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.11.2016 č. OU-KE-OOP-2016/042300/Kos takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 07.11.2016 č. OU-KE-OOP-2016/042300/Kos žalovaný Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov ako príslušný odvolací orgán podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v nadväznosti na ustanovenie § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „správny poriadok“), v konaní o odvolaní žalobkyne I. B., bytom G. XXX/X, Č., podanom dňa 16.09.2016 proti rozhodnutiu Okresného úradu Košice-okolie, pozemkového a lesného odboru č. 2016/000436-17 zo dňa 25.08.2016 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) rozhodol tak, že odvolanie I. B. podľa ustanovenia § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 25.08.2016 potvrdil.
2. V odôvodnení uviedol, že Okresný úrad Košice-okolie, pozemkový a lesný odbor (ďalej aj : „správny orgán prvého stupňa“, resp. prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 2016/000436-17 zo dňa 25.08.2016 podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) nenavrátil žiadateľke I. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej G. XXX/X, Č. vlastníctvo k pozemkom a nepriznal právo na náhradu za pozemky - parcely č. XXXX/a/X - lúka o výmere 2 kj, parc. č. XXXX/a/ X - lúka o výmere 3 kj a parc. č. XXXX/a/X - lúka o výmere 9 kj 512 štvorcových siah, zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX, kat. úz. A. M. Q..
3. Odôvodnenie označeného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
4. V odvolaní zo dňa 16.09.2016 proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobkyňa navrhla, aby odvolací orgán zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedla, že dňa 20.12.2004 požiadala o navrátenie vlastníctva v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. k pozemkom v kat. území W., pôvodne vedených v pozemnoknižných vložkách č. X, XX, XXX, XXX, XXX J. XXX a o navrátenie vlastníctva k pozemkom v kat. úz. A. M. Q., pôvodne vedených v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ktoré boli odňaté z vlastníctva jej otca Š.A. B.. Poukázala na obsah rozhodnutia bývalého Obvodného pozemkového úradu Košice - okolie (právneho predchodcu správneho orgánu prvého stupňa) č. 2013/00109-2-Kr zo dňa 20.03.2013 (ktorým jej reštitučným nárokom nebolo vyhovené), ktoré bolo na základe podaného opravného prostriedku zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/19/2013-40 zo dňa 27.09.2013 a vec bola vrátená na nové konanie. Namietala, že odôvodnenie nového rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože z obsahu rozhodnutia správneho orgánu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa uvádza vyvlastnenie nehnuteľností a v tom smere správny orgán poukazuje aj na jej tvrdenie, že nehnuteľnosti boli vyvlastnené jej právnemu predchodcovi, keď takúto skutočnosť v rámci správneho konania nikdy netvrdila a v priebehu celého konania nebola preukázaná existencia žiadneho vyvlastňovacieho rozhodnutia ako nadobúdacieho titulu Československého štátu. Správny orgán ako nadobúdací titul štátu ustálil úplne iný nadobúdací titul, keď v rozhodnutí sa uvádza: „na základe prídelovej listiny č.d XXXX zo dňa 21.10.1957 k nehnuteľnostiam na PKV č. XXX bolo dňa 24.10.1957 pod Q. vložené vlastnícke právo v prospech Československý štát v správe Štátneho majetku v A. M. Q..“ Javí sa jej preto nelogický aj záver prvostupňového správneho orgánu, že vyvlastňovanie sa ani nemohlo uskutočniť z dôvodu, že vlastníkom uvedených pozemkov bol od roku 1957 Československý štát. Prvostupňový správny orgán sa nevysporiadal ani s tvrdením účastníčky konania o nadobudnutí vlastníckeho práva jej predchodcom vydržaním ku dňu 0l.0l.1951, teda ešte predtým, ako bolo na dotknutej pozemnoknižnej vložke č. XXX k sporným parcelám „vložené“ vlastnícke právo Československého štátu. Podľa účastníčky konania práve uvedená skutočnosť preukazuje, že ak vlastníctvo nadobudol štát v roku 1957, tak odňaté bolo toto vlastníctvo práve jej právnemu predchodcovi, ktorý toho času už pozemky vlastnil, a to nezávisle od toho, že evidovaným (nie však skutočným) vlastníkom v pozemnoknižnej vložke boli stále gróf U. s manželkou, ktorým už ale v tom čase vlastníctvo nesvedčilo. Uvedená argumentácia bola rozvedená aj v jednotlivých písomných podaniach účastníčky konania, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, s čím sa však správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. K odňatiu vlastníctva jej právnemu predchodcovi tak došlo bez akéhokoľvek právneho titulu, s tým, že v čase, kedy došlo k zápisu vlastníctva v prospech štátu, bol otec žalobkyne perzekvovaný a vo výkone trestu v nápravnovýchovnom ústave v I. za trestný čin „ohrozenia jednotného hospodárskeho plánu.“ Následná rehabilitácia otca účastníčky konania bola síce morálnym zadosťučinením, avšak bez navrátenia fyzického a psychického zdravia a majetku perzekvovanej osoby. Správny orgán prvého stupňa sa neoboznámil so skutočným obsahom rozsudku Okresného súdu Košice-vidiek sp. zn. 6C/376/1994-28, ktoré je aj označené v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, pričom správny orgán nemá ani znalosť primárnych právnych kategórií minimálne v zmysle, že určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi znamená, že tieto nehnuteľnosti mu patrili ku dňu smrti. Ďalším nedostatkom označeného rozhodnutia je podľa odvolateľky aj opomenutie identifikácie nehnuteľností tvoriacich predmet reštitučného nároku v kat. úz. obce A. M. Q., hoci účastníčka konania veľmi podrobne zdôvodnila, že jej reštitučné nároky sa vzťahujú len na tie časti pôvodných nehnuteľností vedených v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ktoré v čase vedenia označeného súdneho konania neboli vedené ako samostatné parcely a preto ani neboli predmetom súdneho konania. V správnom konaní si uplatňuje nárok na tie časti pôvodných parciel, ktoré sú v súčasnosti vedené ako časti iných parciel vo vlastníctve Slovenskej republiky, príp. jej nástupcov. Správny orgán tak uvedeným postupom porušil ustanovenie § 32, § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku.
5. Tieto odvolacie námietky žalobkyne proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa korešpondujú so žalobnými dôvodmi proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
6. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 07.11.2016 č. : OU-KE- OOP-2016/042300/Kos, ktorým podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, poukázal na výrok a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ako aj na odvolacie námietky žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že Obvodnému pozemkovému úradu Košice-
okolie boli dňa 20.12.2014 doručené žiadosti I. B., evidovanépod č. 2004/01305 a č. 2004/01304 vo veci uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom v katastrálnych územiach W., A. M. Q. a W. po neb. otcovi žalobkyne Š. B., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žiadosťou č. 01305/2004 bol uplatnený reštitučný nárok na nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižných vložkách č. X, XX, XXX, XXX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX v kat. úz. W., v pozemnoknižnej vložke č. XXX v kat. úz. A. M. Q. a v pozemnoknižnej vložke č. XX v kat. úz. W.G.. V žiadosti pod č. 01304/2004 zo dňa 20.12.2004 žiadateľka uviedla, že v pozemnoknižnej vložke č. XXX, kat. úz. A. M. Q. sa nárok uplatňuje na parcely č. XXXX/aX, XXXX/aX a č. XXXX/aX, ktoré boli vyvlastnené pre povodie Bodrogu a Hornádu a pre železnice v roku 1953 až 1954. Prílohou k žiadosti bola aj identifikácia parciel zo dňa 02.02.1994, podľa ktorej časti parciel č. XXXX/a/X a č. XXXX/a/X z pozemnoknižnej vložky č. XXX kat. úz. A. M. Q. boli vyvlastnené pre povodie Bodrogu a Hornádu. Následne Obvodný pozemkový úrad Košice - okolie vyzval žiadateľku na odstránenie nedostatkov podania a rozhodnutím č. 2005/463-01 zo dňa 22.08.2005 konanie vo veci prerušil. Obvodný pozemkový úrad Košice - okolie rozhodnutím zo dňa 20.03.2013 č. 2013/00109-2-Kr vo veci rozhodol tak, že žiadateľke nevrátil vlastníctvo k pozemkom zapísaným v pozemnoknižných vložkách č. X, XX, XXX, XXX, XXX J. XXX kat. úz. W. a pozemkom zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. úz. A. M. Q. a zároveň nepriznal žiadateľke právo na náhradu za tieto pozemky, čo odôvodnil tým, že táto nespĺňa podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom uvedené v § 2 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu podala žiadateľka I. B. opravný prostriedok, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 1Sp/19/2013-40 zo dňa 27.09.2013 rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Košice - okolie zo dňa 20.03.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom jeho zrušenia bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nakoľko rozhodnutie nebolo náležite odôvodnené a v rozhodnutí malo byť jasne povedané, či časti riešených pozemkov budú predmetom rozhodovania prvostupňového správneho orgánu v inom konaní alebo nebudú. Na základe týchto skutočností správny orgán prvého stupňa zabezpečil ďalšie podklady pre rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku a účastníčke konania dal aj možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho doplnenie. Žiadateľka sa vo veci vyjadrila listami zo dňa 04.03.2016 a 23.05.2016. Následne prvostupňový správny orgán - Okresný úrad Košice - okolie, pozemkový a lesný odbor rozhodol o časti nároku, a to o parcelách č. XXXX/a/X, XXXX/a/X a č. XXXX/a/X zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX, kat. úz. A. M. Q. (o celej ich výmere uvedenej v pozemnoknižnej vložke).
7. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej citoval ustanovenia § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom a konštatoval, že odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a príslušného spisového materiálu zistil, že Okresný úrad Košice - okolie, pozemkový a lesný odbor konal v súlade so zákonom o navrátení vlastníctva k pozemkom, zákonom o správnom konaní a v súlade s právnym názorom súdu vyslovenom v zrušujúcom rozhodnutí, preto tu nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Správny orgán prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z obsahu žiadosti, ktorými bol uplatnený reštitučný nárok. Ďalej uviedol, že z obsahu pozemnoknižnej vložky č. XXX k. ú. A. M. Q., ako aj identifikácie parciel č. XXX/XX zo dňa 14.04.2011 a následného vyjadrenia Okresného úradu Košice - okolie, katastrálneho odboru, pracovisko Moldava nad Bodvou č. OU-KS-KO-2016/24 zo dňa 20.04.2016 vyplýva, že pôvodnými vlastníkmi parciel č. XXXX/a/X o výmere 9 kj 512 štv. siah, č. XXXX/a/X o výmere 3 kj a č. XXXX/a/X o výmere 2 kj boli gróf T. U. s manželkou barónkou L. D.. P. od 04.01. 918 do 24.10.1957. Z kópie originálnej pozemnoknižnej vložky iné zmeny vo vzťahu k týmto parcelám a k ich vlastníctvu do roku 1957 nenastali. V časti B pozemnoknižnej vložky pod radovým číslom XX je zapísané č. d. XXXX zo dňa 24.10.1957, na základe ktorého bolo podľa prídelovej listiny danej Okresným národným výborom v Moldave nad Bodvou dňa 21.10.1957 vložené vlastnícke právo Československému štátu v správe Štátneho majetku v A. M. Q. v podiele 1/1. Tento zápis potvrdzuje prechod vlastníckeho práva na štát z pôvodných vlastníkov grófa T. U. a jeho manželky. Ďalej konštatoval, že riaditeľstvo Vodných tokov v Bratislave listom č. 11/1203-57/1967 zo dňa 04.10.1967 požiadalo Stredisko geodézie v L. M. Q. o prevod správy národného majetku patriaceho k Štátnym majetkom n. p. v A. M. Q. (na základe hospodárskej zmluvy č. 6/p.d./67), a to okrem iných aj k častiam parciel č. XXXX/a/X o výmere XXXX m2 a číslo XXXX/a/X o výmere XXXX m2 podľa priloženého geometrického plánu. Vo vzťahu k týmto skutočnostiam podľa vyjadrenia žiadateľky I. B., ako aj z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek č. k. 6C/376/1994-28 zo dňa 11.10.1995 vyplýva, že rodičia Š. B., otca žiadateľky odkúpili na základe kúpno-predajnej zmluvy od pôvodných pozemnoknižných vlastníkov v roku 1924 nehnuteľnosti, tvoriace predmet sporu a za predmetné
nehnuteľnosti dňa 13.04.1924 zaplatili kúpnu cenu, pričom uvedenú nehnuteľnosť spolu s rodičmi užíval aj otec žiadateľky, ktorému nehnuteľnosti hneď po kúpe ústne darovali.
8. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že vlastnícke vzťahy vo forme pozemkových kníh na našom území boli registrované po roku 1849, podľa vzoru Francúzska a Nemecka. Systém pozemkových kníh bol zavedený v roku 1850 a ucelený pozemnoknižný poriadok č. 222 z roku 1855 predstavoval základ pozemnoknižného práva na Slovensku a platil až do roku 1964. Pozemková kniha bola založená na zásade verejnosti a hodnovernosti pozemkovej knihy, zásade zákonnosti, konštitutívnosti, priority a špeciality. Každý sa mohol spoľahnúť na zápisy uvedené v pozemkovej knihe, a na to, že zodpovedajú právu a skutočnosti. Mohol teda dôverovať, že jednak práva, ale aj obmedzenia k danej nehnuteľnosti sú pravdivé a žiadne iné bremená, ako tie, ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe sa na nehnuteľnosť neviažu. Pozemkové knihy sa práve z týchto dôvodov viedli priamo na súde. Z tejto zásady existovali výnimky, a to, že hodnovernosti sa nemohol dovolať ten, kto vedel o nesprávnosti zápisu, ako aj ten, kto právo nadobudol bezodplatne. Zápisy v pozemkovej knihe sa mohli uskutočniť len rozhodnutím súdu. Nekonalo sa len z podnetu účastníka, ale aj z úradnej povinnosti a dbalo sa na to, aby zápis nebol v rozpore so zákonom, preto podmienky zápisov boli prísne stanovené. Takéto zápisy mali význam nielen pre evidenciu práv, ale ako také spôsobovali aj zmenu, vznik alebo zánik pozemnoknižných práv. Platila zásada, že staršie právo malo prednosť pred mladším a ten, kto prvý zapísal svoje právo na pozemok, tomu sa uznalo. Žalovaný poukázal na to, že v období od 01.01.1951 do 01.04.1964 (počas účinnosti zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka) zápis nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkovej knihe nebol podmienkou k prevodu vlastníctva. Všetky vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa alebo zanikali mimo pozemkovej knihy, teda priamo právnou listinou. Zápis do pozemkovej knihy v uvedenom období mal len deklaratórny význam.
9. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že k účinnému prevodu vlastníctva z pôvodných vlastníkov na právnych predchodcov žiadateľky nedošlo, pretože nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý v tomto období mal konštitutívny charakter. Zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník ako jeden z právnych titulov nadobudnutia vlastníctva upravil aj vydržanie a určil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Tento právny inštitút bol zakotvený v právnom systéme aj pred rokom 1950, pričom do roku 1950 sa vyžadovala 32-ročná držba nehnuteľnosti a Občiansky zákonník z roku 1950 určil 10-ročnú vydržaciu dobu. Zároveň konštatoval, že účinnosťou Občianskeho zákonníka z roku 1950 nedošlo priamo ex lege k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním, ale splnenie podmienok vydržania muselo byť dokázané a nadobudnutie vlastníctva vydržaním aj potvrdené. Podmienky vydržania nehnuteľnosti skúmal a dokazovanie vykonal Okresný súd Košice - vidiek až v roku 1995, pričom na základe a v rozsahu podanej žaloby rozsudkom zo dňa 11.10.1995 č. k. 6C/376/1994-28 určil, že nehnuteľnosti, vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. A. M. Q. ako mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 2 kj, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 9699 m2, mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 3 kj, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 1 ha 7264 m2 a mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 9 kj 4512 štv. siah, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 8273 m2 patria do dedičstva po nebohom Š. B., zomrelom dňa XX.XX.XXXX.
10. Žalovaný v závere preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že podľa jeho názoru správny orgán prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania vec aj správne právne posúdil, keď rozhodol, že žiadateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 2 v spojení s § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, keďže pozemky neprešli z vlastníctva jej právneho predchodcu, otca Š. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v ust. § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.
11. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 10.01.2017 doručenou Krajskému súdu v Košiciach osobne dňa 11.01.2017 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia Okresného úradu Košice, odbor opravných prostriedkov č. OU-KE-OOP-2016/042300/Kos zo dňa 07.11.2016, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa Okresného úradu Košice -okolie, pozemkový a lesný odbor č. 2016/000436-17 z 25.08.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila voči žalovanému náhradu trov konania. Namietala, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s
administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu (uplatnené žalobné dôvody podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/, d/, e/ a f/ SSP).
12. K skutkovému stavu tvoriacemu základ pre posúdenie oprávnenosti jej reštitučného nároku uviedla, že v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. A. M. Q. boli pôvodne vedené parc. mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 2 kj (t.j. 11 509 m2), mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 3 kj (t.j. 17.264 m2) a mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 9 kj a 512 štv. siah (t.j. 53.633 m2), vo vlastníctve grófa T. U. a jeho manželky barónky L., rod. P., ktorí tieto parcely v celosti kúpnou zmluvou z roku 1924 odpredali starým rodičom navrhovateľky a títo ich darovali svojmu synovi Š. B., otcovi žalobkyne, ktorý ich nerušene a v dobrej viere, že mu vlastnícky patria, užíval a hospodáril na nich až do ich odňatia Československým štátom v roku 1957. Zároveň uviedla, že nedošlo k intabulácii vyššie označených zmlúv v pozemkovej knihe v prospech právnych predchodcov žalobkyne a v pozemkovej knihe boli evidovaní pôvodní vlastníci manželia U. až do zápisu vlastníckeho práva v prospech Československého štátu v podiele 1/1 k celku pod č. d. XXXX zo dňa 24.10.1957 titulom prídelovej listiny vydanej Okresným národným výborom v L. M. Q. dňa 21.10.1957. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k označeným pozemkom v celosti jej otcom Š. B. došlo vydržaním, a to po februári 1948 a pred nadobudnutím vlastníctva Československého štátu v októbri 1957. Tak žalobkyňa, ako aj ďalší právni nástupcovia po neb. Š. B. sa domáhali určenia vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu titulom vydržania v súdnom konaní, a to k častiam pôvodných mpč. parciel, ktoré mali samostatné parcelné číslo a stále boli v katastri nehnuteľnosti vedené ako lúka (teda nie ku častiam v správe Povodia Bodrogu a Hornádu bez samostatného parcelného čísla) a takto im bolo rozsudkom Okresného súdu Košice - vidiek č. k. 6C/376/94-28 zo dňa 11.10.1995 aj vyhovené. K zostávajúcim častiam pôvodných pozemnoknižných parciel zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. A. M. Q. si žalobkyňa uplatnila reštitučné nároky v roku 2004 podľa príslušných ustanovení zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, a rozhodovanie o nich tvorí predmet správneho konania. Žalobkyňa namietala, že ak žalovaný rozhodol o reštitučných nárokoch, vo vzťahu k častiam pôvodných mpč. parciel, ku ktorým už bolo určené vlastnícke právo právneho predchodcu žalobkyne rozsudkom všeobecného súdu, potom nesprávne ustálil predmet reštitučných nárokov a rozhodoval nad rámec jej žiadosti. Tvrdila, že podstatnou skutkovou otázkou celého správneho konania malo byť relevantné identifikovanie tej časti pôvodných pozemkov, ktoré neboli predmetom vyššie označeného súdneho konania o určenie predmetu dedičstva, ukončeného rozsudkom Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 11.10.1995, a to podľa aktuálnych údajov katastra nehnuteľností. Správny orgán však takúto identifikáciu parciel nevykonal.
13. Vo vzťahu k identifikácii pôvodných parciel pre účely súdneho konania v roku 1994 a následnej identifikácie v rámci ROEP (registra obnovenej evidencie pozemkov) s aktuálnymi údajmi katastra nehnuteľností je zrejmé, že predmet reštitučných nárokov tvorila časť z pôvodných parciel cca o výmere 1,951 ha (1.844 m2 + 1.907 m2 + 898 m2 + 1.808 m2 + 4.494 m2). V ďalšej časti správnej žaloby porovnala identifikáciu pôvodných mpč. parciel č. XXXX/a/X, č. XXXX/a/X a XXXX/X, a to podľa identifikácie pre účely súdneho konania o určenie vlastníctva z roku 1995, identifikácie pre potreby ROEP a identifikácie podľa súčasného stavu evidencie v KN (katastri nehnuteľností).
14. V správnej žalobe ďalej vyslovila názor, že podstatnou právnou otázkou celého správneho konania v nadväznosti na jej argumentáciu bolo posúdenie, či v čase vzniku vlastníckeho práva Čsl. štátu ku dňu 24.10.1957 titulom prídelovej listiny svedčilo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam jej právnemu predchodcovi (otcovi) titulom vydržania, alebo vlastníkom evidovaným v pozemkovej knihe. Tvrdila, že žalovaný vysporiadanie sa s touto právnou otázkou vo svojom rozhodnutí meritórne ani argumentačne nezvládol. Konštatovala, že k otázke vydržania predložila podrobnú argumentáciu vo svojom písomnom podaní, v ktorom označila úpravu vydržania podľa Uhorského obyčajového práva platného na území SR do 01.01.1951 a tzv. Stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) účinného od 01.01.1951. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 Stredného občianskeho zákonníka sa ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva a vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951 sa v zmysle § 566 Stredného občianskeho zákonníka skončila najneskôr uplynutím 10 ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak neuplynula skôr. V správnej žalobe ďalej zdôraznila, že právna úprava za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka (obdobne ako toho času platná právna úprava) upravovala vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege) pri splnení zákonom požadovaných predpokladov. Splnenie podmienok - predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodným pozemkom v celosti jej právnym predchodcom zhrnula, keď uviedla, že : a/ v
predmetnej veci bol Š. B. spôsobilým subjektom pre držbu a nadobudnutie vlastníctva vydržaním, b/ pozemky boli spôsobilým predmetom vydržania, c/ Š. B. bol dobromyseľný v tom, že mu pozemky vlastnícky patria, a to od začatia ich držby v roku 1924 a aj počas celej doby držby, teda bol oprávneným držiteľom, d/ držba Š. B. vzhľadom na jeho dobromyseľnosť bola oprávnená, a to až do uplynutia vydržacej doby podľa Stredného občianskeho zákonníka, ktorá bola 10 ročná, e/ vydržacia doba podľa Stredného občianskeho zákonníka uplynula v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami započítaním doby predchádzajúcej držby Š. B., t.j. držby pred nadobudnutím účinnosti Stredného občianskeho zákonníka dňom 01.01.1951. Z týchto skutočností vyvodila záver, že dňom 01.01.1951 sa Š. B. stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože vlastníkom vydržaného pozemku sa držiteľ stáva okamihom, kedy splnil podmienky vydržania, teda priamo zo zákona - ex lege. Ďalšie právne skutočnosti pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržateľom zákon (v tom čase platný Stredný občiansky zákonník a ani neskoršia právna úprava) nevyžadoval. Dôsledkom takto nadobudnutého vlastníckeho práva jej právnym predchodcom zaniklo vlastnícke právo pôvodných pozemnoknižných vlastníkov T. U.W. a jeho manželky barónky L., rod. P., a to aj za tej situácie, že boli naďalej vedení v pozemkovej knihe. Podporne argumentovala aj právnymi závermi z rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek č.k. 6C/376/94-28 zo dňa 11.10.1995, kde predmetom konania bola len časť z dotknutých pozemkov, z odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že súd sa zaoberal splnením podmienok vydržania k dotknutým pozemkom v celosti, keď dôvodil započítaním oprávnenej držby Š. B., počnúc kúpnou a darovacou zmluvou z roku 1924. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobkyňa zásadne nesúhlasila so záverom žalovaného o neexistencii vlastníctva predchodcu žalobkyne v čase odňatia sporných pozemkov v prospech štátu, ktorý žalovaný odôvodnil v zásade tým, že v pozemkovej knihe boli evidovaní naďalej manželia gróf U. s manželkou, pretože k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním nedochádza ex lege, ale „splnenie podmienok vydržania muselo byť dokázané a nadobudnutie vlastníctva vydržaním potvrdené.“ Tvrdila, že žalovaný zjavne opomenul podstatu inštitútu vydržania - nadobudnutie vlastníctva vydržaním originálne a ex lege splnením zákonných podmienok. Rovnako podľa žalobkyne žalovaný opomenul, že nie inému subjektu, ale práve samotnému žalovanému prináležala povinnosť posúdiť splnenie týchto zákonných podmienok, ako základnú právnu otázku pre posúdenie dôvodnosti jej reštitučných nárokov.
15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24.03.2017 žiadal správnu žalobu zamietnuť a zotrval na všetkých dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia. Svoje stanovisko koncentroval vo vyjadrení, že Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, ktorý rozhoduje o nároku podľa zákona č. 503/2003 Z.z. nie je oprávnený v reštitučnom konaní skúmať splnenie podmienok vydržania a ani rozhodnúť, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Aj keď súhlasil s tvrdením žalobkyne, že vydržanie je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva, naďalej tvrdil, že k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním nedochádza ex lege, čo dokazuje aj samotný rozsudok Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 11.10.1995 č.k. 6C/376/1994 -28, ktorým sa určilo, že časti nehnuteľností vedených v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. úz. A. M. Q. patria do dedičstva po nebohom Š. B., zomr. XX.XX.XXXX, teda k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním došlo až na základe tohto rozsudku. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o nesprávnom ustálení predmetu reštitučných nárokov, keď rozhodoval o parcelách v celom rozsahu a v celej výmere uviedol, že reštitučný nárok bol žalobkyňou uplatnený žiadosťami doručenými Obvodnému pozemkovému úradu Košice - okolie dňa 20.12.2004 zaevidovanými pod č. 2004/01305 a č. 2004/01304, okrem iných parciel aj k parcelám vedeným v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. úz. A. M. Q., preto bol povinný rozhodnúť tak, ako sú tieto parcely zapísané v pozemnoknižnej vložke. Vo vyjadrení zaujal stanovisko aj k formálne nesprávnemu označeniu odvolacieho orgánu, pretože preskúmavané rozhodnutie nevydal Okresný úrad Košice - okolie (tak, ako tento orgán v správnej žalobe označila žalobkyňa), ale Okresný úrad Košice, ktorý ako okresný úrad v sídle kraja má zriadený osobitný organizačný útvar - odbor opravných prostriedkov (§4 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
16. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania oboznámením sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj obsahom predloženého úplného administratívneho spisu správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správny súdny poriadok (zákon č. 162/2015 Z.z. účinný od 01.07.1016, ďalej len „SSP“), v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP, vo veci verejne vyhlásil rozsudok č. k. 7S/3/2017-28 zo dňa 18.04.2018, ktorým rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
17. Na základe žalovaným včas podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp. zn. 4Sžrk/21/2018 zo dňa 06.10.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/3/2017 zo dňa 18.04.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného vyplýva, že žalobkyňa ako oprávnená osoba si uplatnila nárok na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam dvoma žiadosťami doručenými bývalému Obvodnému pozemkovému úradu, Košice - okolie dňa 20.12.2004, ktorým boli pridelené č. 2204/01304 a č. 2004/1305. Tvrdila, že pôvodný vlastník nehnuteľností, ku ktorým žiada vrátiť vlastnícke právo podľa § 5 ods. 1 označeného zákona, jej už nebohý otec Š. B., bol rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Moldave nad Bodvou č.k. T 40/56-75 zo dňa 10.02.1956 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.05.1956 č.k. 3To 167/56-75 uznaný vinným a odsúdený k trestu odňatia slobody za trestný čin ohrozenia jednotného hospodárskeho plánu podľa § 135 ods. 1, 2 Trestného zákona. Uznesením bývalej Okresnej prokuratúry v Moldave nad Bodvou zo dňa 24.01.1956 č. PV 281/55 v spojení s uznesením bývalého Ľudového súdu v Moldave nad Bodvou zo dňa 10.02.1956 č. T 40/56-43 bol vzhľadom na označené trestné stíhanie zaistený všetok jeho majetok, a to tak hnuteľný, ako aj nehnuteľný spolu s prírastkom a výťažkom. Rehabilitovaný bol uznesením Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 14.02.1991 č.k. 1Rt 9/91, a to v rozsahu zrušenia rozsudku bývalého Ľudového súdu, ako aj všetkých na neho nadväzujúcich rozhodnutí. V žiadosti z 20.12.2004 žalobkyňa špecifikovala nehnuteľnosti, ku ktorým žiadala priznať vlastnícke práva a zo žiadosti z toho istého dňa pod č. 2004/01304 vyplýva, že vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. úz. A. M. Q., ide o parcely č. XXXX/a/X, XXXX/a/X a XXXX/a/X, s tým, že zároveň predložila identifikáciu parciel zo dňa 02.02.1994, podľa ktorej časti týchto parciel boli vyvlastnené pre Povodie Bodrogu a Hornádu a časť (v roku 1953 až 1954) vyvlastnila aj železnica.
19. Okresný úrad Košice - okolie, katastrálny odbor v odpovedi č. OU-KS-KO-2016/24 zo dňa 20.04.2016, nachádzajúcej sa v administratívnom spise oznámil správnemu orgánu, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v pozemnoknižnej vložke č. XXX bolo pod B l, 2 na základe č. d. XX zapísané v prospech grófa T. U. a jeho manželky barónky L., D.. P. v období od 04.01.1918 do 24.10.1957. Na základe prídelovej listiny č. XXXX zo dňa 21.10.1957 k nehnuteľnostiam v pozemnoknižnej vložke č. XXX bolo dňa 24.10.1957 pod B - XX vložené vlastnícke právo v prospech Československého štátu v správe Štátneho majetku v A. M. Q.. Na základe rozsudku č.k. 6C 376/1994-28 Okresného súdu Košice -vidiek, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.1995 bolo vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedeným vo výrokovej časti rozsudku zapísané pod Z - XXXX/XX v prospech Š. B. na LV č. XXXX kat. úz. A. M. Q..
20. Z obsahu písomného podania účastníčky konania - vyjadrenia k podkladom pri uplatnení jej reštitučného nároku zo dňa 23.05.2016, ktoré je obsiahnuté v administratívnom spise vyplýva, že jej nebohý otec Š. B. nadobudol označené pozemky mpč. XXXX/a/X, XXXX/a/X a XXXX/a/X titulom vydržania, s tým že vydržacia lehota uplynula dňa 01.01.1951. Vyslovila presvedčenie, že označené pozemky na základe kúpnopredajnej zmluvy z roku 1924 boli intabulované, ale došlo k pochybeniu úradníkov katastra (tvrdila, že veľa ich podielov bolo pri prenášaní z jednej pozemnoknižnej vložky do inej postrácaných, boli podané viaceré žiadosti o vykonanie opráv a došlo aj k chybám vo výpočtoch), alebo zrušenie zápisu bol zámer vtedajších výkonných úradníkov pri konfiškácii. Naviac uvedená pozemnoknižná vložka č. XXX kat. úz. A.J. M. Q. je vo veľmi dezolátnom stave a listiny sú povytrhávané. Žalobkyňa tvrdila, že disponuje potvrdením podpísaným grófom a jeho manželkou, ktoré svedčia o kúpnopredajnej zmluve z roku 1924 s očakávaním na potvrdenie pozemkovým úradom. Má k dispozícii aj výzvu v maďarčine z 15.08.1943 adresovanú jej otcovi - hospodáriacemu gazdovi od grófa za abaújturniansku župu s pečiatkou, aby pozdĺž svojej turnianskej lúky vypratal vodné koryto (v A. jej otec iné lúky nevlastnil), pretože je to neodkladná záležitosť, lebo železnice na svojom území už vodné koryto vyčistili. Uvedené podľa žalobkyne svedčí o tom, že úpravou vodného toku v A. M. Q. boli štátom zabrané pozemky jej otca, a to v období rokov 1948 až 1990.
21. Podľa § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a/ poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b/ lesný pôdny fond.
22. Podľa § 2 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
23. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania SR, fyzické osoby v tomto poradí: písm. c/ deti a manžel osoby uvedenej v ods. 1, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.
24. Podľa § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
25. Zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone v presne stanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná (názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/54/2011 zo dňa 28.03.2012).
26. Žalobkyňa v priebehu konania pred správnymi orgánmi tvrdila, že je oprávnenou osobou v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. c/ zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, pretože vlastníctvo k pozemkom, ktoré sú zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. úz. A. M. Q., a to v rozsahu, ku ktorým nebolo priznané vlastnícke právo jej právnemu predchodcovi rozsudkom Okresného súdu Košice- vidiek č. k. 6C/376/1994-28 zo dňa 11.10.1995 prešlo v rozhodnom období (od 25.02.1948 do 01.01.1990) na štát spôsobom uvedeným v § 3 označeného zákona. Tvrdila, že v čase prechodu vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam na štát (t.j. ku dňu 24.10.1957, na základe prídelovej listiny pod č.d. XXXX) bol ich skutočným mimopozemnoknižným vlastníkom jej otec, ktorý tieto nehnuteľnosti nadobudol na základe vydržania, a to priamo zo zákona podľa skorších právnych predpisov najneskôr k 01.01.1951.
27. Žalobkyňa v priebehu konania pred správnymi orgánmi svoju argumentáciu podporila aj tvrdením, že tak kúpna zmluva z roku 1924, ktorou jej starí rodičia odkúpili predmetné pozemky od pôvodných pozemnoknižných vlastníkov (grófa U. a jeho manželky barónky L., D.. P.), ako aj následná darovacia zmluva v prospech jej otca už boli predmetom súdneho prieskumu pred všeobecným súdom, ktorý rozsudkom č.k. 6C 376/1994-28 zo dňa 11.10.1995 určil, že nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. územia A. M. Q. ako mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 2 kj, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 9.699 m2, mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 3 kj, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 1 ha 7264 m2 a mpč. XXXX/a/X - lúka o výmere 9 kj 512 štv. siah, ktorá je identická s parc. č. XXXX/XX - lúka o výmere 8273 m2 patria v celosti do dedičstva po nebohom Š. B., zomrelom XX.XX.XXXX. Z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že z výsledkov vykonaného dokazovania bol zistený skutkový stav, podľa ktorého rodičia právneho predchodcu žalobkyne odkúpili na základe kúpnopredajnej zmluvy z roku 1924 od pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov nehnuteľnosti označené vo výroku rozhodnutia, za ktoré zaplatili dňa 13.04.1924 dohodnutú kúpnu cenu 27.500 korún. Uvedené nehnuteľnosti spolu s rodičmi užíval aj právny predchodca žalobkyne, ktorému túto nehnuteľnosť hneď po kúpe ústne darovali. Nehnuteľnosti užíval až do roku, kedy tieto boli združené do miestneho roľníckeho družstva. V užívaní pozemkovej nehnuteľnosti mu nikto nebránil a užíval ju v presvedčení, že je jeho vlastná. Z uvedeného súd prijal záver, že žaloba je dôvodná, právny predchodca žalobkyne bol pri užívaní nehnuteľnosti dobromyseľný počas celej vydržacej doby, preto
v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 141/1950 Zb. (s poukazom na ust. § 868 vtedy platného Občianskeho zákonníka) rozhodol, že boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalobkyne.
28. Správny súd poukazuje na to, že vo výroku tohto súdneho rozhodnutia sú označené konkrétne časti pôvodných mpč. parciel, teda nie tých častí parciel, ktoré žiada žalobkyňa v tomto správnom konaní a preto výrok tohto rozhodnutia vo vzťahu k tam neuvedeným častiam pôvodných pozemnoknižných parciel pre správny orgán a ani pre súd v tomto preskúmavacom konaní nemôže a nie je záväzným a takými nie sú ani dôvody tohto rozhodnutia, ktoré konštatujú splnenie podmienok vydržania, ale iba vo vzťahu k parcelám označeným a špecifikovaným vo výroku súdneho rozhodnutia.
29. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že rozhodnutie o nepriznaní nároku žalobkyne je v podstate odôvodnené tým, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 5 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, pri preukazovaní skutočnosti uvedených v ustanovení § 3 označeného zákona, konkrétne, že jej právny predchodca bol skutočným vlastníkom parciel, ku ktorým prešlo vlastnícke právo na Československý štát na základe prídelovej listiny z roku 1957, a to práve vo vzťahu k tomu, že v danom čase ako vlastníci týchto parciel v pozemnoknižnej vložke boli vedení pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci gróf T.M. U. s manželkou L., D.. P..
30. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pre toto konanie bolo podstatným vyriešenie otázky, či správny orgán v rámci reštitučného konania vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobkyne mal posudzovať splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k označeným častiam pôvodných mpč. parciel u právneho predchodcu žalobkyne, ako aj to, či nastali jeho účinky priamo zo zákona a či sa prípadne aj nestal mimopozemnoknižným vlastníkom označených parciel.
31. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Sžrk/21/2018 zo dňa 06.10.2020, vo vzťahu k vyriešeniu týchto podstatných otázok nevyhnutných pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného uviedol nasledovné :
„19. Zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom v ustanoveniach § 2 pomerne širokým spôsobom vymenúva oprávnené osoby, ktoré si môžu uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k pozemku. V ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) až t) vymenúva prípady odňatia či spôsoby straty a zbavenia vlastníctva oprávnených osôb alebo ich právnych predchodcov či ďalších osôb k pozemkom, predstavujúce zákonnú podmienku a predpoklad, s ktorými reštitučný zákon spája nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom. Správny orgán nevyhovel žalobkyňou uplatnenému návrhu na navrátenie vlastníctva z dôvodov, že jednak nie je oprávnenou osobou, pretože nepreukázala skutočnosť, že pozemky, identifikované v návrhu vlastnili právni predchodcovia žiadateľky a následne tiež nebol preukázaný prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu spôsobom charakterizovaným v zákone.
20. Najvyšší súd pri posudzovaní konkrétnej veci žalobkyne bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v judikáte č. 8/2014 publikovaný v Zbierke stanovísk č. 1/2014 podľa ktorého v ustanovení § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1999 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je kogentným spôsobom ustanovené, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky v prípade splnenia taxatívne stanovených zákonných ustanovení § 3. Skutočnosti preukazujúce oprávnenosť osoby pozostávajúce z listiny preukazujúcej vlastníctvo žiadaných pozemkov, a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu, je povinný pozemkovému úradu predložiť žiadateľ reštitučného nároku. (Rozsudok NS SR z 18.12.2007, sp. zn. 1Sžo/67/2007).
21. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2. 3 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) na štát alebo inú
právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3. Právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatní v lehote ust. § 5 ods. 1 (do 31. decembra 2004) ak žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde ( zákon č. 229/1991 Zb.).
22. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 173/08-10 zo dňa 27.05.2008 v ktorom konštatoval, že správny poriadok je všeobecným predpisom (lex generalis) upravujúci jednotlivé procesy prebiehajúce vo verejnej správe. Z toho jeho postavenia vyplýva, že právnu reguláciu správneho konania často predstavuje veľké množstvo osobitných predpisov (lex specialis), ktoré môžu obsahovať úpravu odlišnú od procesných pravidiel zakotvených v správnom poriadku. Tak je to aj v prípade zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. V jeho ust. § 5 ods. 1 v prvej vete sa uvádza, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.12.2004 na Obvodom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Z uvedenej formulácie podľa ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že v konaní o reštitučnom nároku žiadateľa spočíva dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia hmotno- právnych podmienok na priznanie reštitučného nároku výlučne na žiadateľovi. Táto podoba právnej úpravy má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami správneho poriadku zakotvujúci v určitých prípadoch povinnosť správneho orgánu (a nie len účastníka konania) náležite objasniť skutočný stav veci. S poukazom na vyslovený právny názor ústavného súdu najvyšší súd poukazuje, že v predmetnom konaní dôkazné bremeno spočíva výlučne na žalobkyni a preto právny názor krajského súdu uvedený v bode 28 napadnutého rozsudku nie je správny. Pokiaľ navrhovateľka v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období spôsobom ust. v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu, alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenie. Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval skutočný stav vo veci, pričom zo zistených dôkazov tvrdenia uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady k pozemkom sa nepreukázali. Podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom žalovaného, listinné dôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 v spojení s § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za žiadané pozemky, pretože zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že k účinnému prevodu vlastníctva z pôvodných vlastníkov na právnych predchodcov žiadateľky nedošlo, pretože nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý v tom období mal konštitutívny charakter. Pôvodnými vlastníkmi parciel č. XXXX/A/X vo výmere 9 kj 512 štv. siah, XXXX/A/X vo výmere 3 kj a č. XXXX/A/X vo výmere 2 kj zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX, k.ú. A. M. Q. boli gróf T. U.I. s manželkou barónkou L. D.. P. od 04.01.1918 do 24.10.1957. Vychádzajúc z kópie originálnej pozmnoknižnej vložky iné vložky vo vzťahu k týmto parcelám a k vlastníctvu týchto parciel do roku 1957 nenašli. V pozemnoknižnej vložke v časti B pod poradovým číslom XX je zapísané č.d. XXXX zo dňa 24.10.1957, na základe ktorého sa podľa prídelovej listiny danej Okresným národným výborom v Moldave nad Bodvou dňa 21.10.1957 skladá vlastnícke právo k Československému štátu v správe štátneho majetku v Turni nad Bodvou v podiele 1/1. Tento zápis potvrdzuje prechod vlastníckeho práva na štát z pôvodných vlastníkov grófa T. U. a jeho manželky barónky L. rod. P..
23. Najvyšší súd má tiež za preukázané, že riaditeľstvo vodných tokov v Bratislave listom č. 11/1203-57/1967 zo dňa 04.10.1967 požiadalo stredisko geodézie v Moldave nad Bodvou na základe priloženej hospodárskej zmluvy č. 6/P.D/67 o prevod správy národného majetku patriacemu štátnym majetkom N.P. v Turni nad Bodvou a to okrem iných aj k častiam parc. č. XXXX/a/X vo výmere 1606 m2 č. XXXX/a/X o výmere 1810 m2 podľa priloženého geometrického plánu. K účinnému prevodu vlastníctva z pôvodných vlastníkov na právnych predchodcov žiadateľky nedošlo, nakoľko nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý mal v tomto období konštitutívny charakter. Účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka nedošlo priamo ex lege k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Splnenie podmienok vydržania muselo byť dokázané a nadobudnutie vlastníctva vydržaním potvrdené. Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania vec správne právne posúdili, že listinné dôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou podľa § 2 v spojení s § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkov, nakoľko pozemky neprešli z vlastníctva jej právneho predchodcu, otca F. B., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v ust. § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.
24. Kasačný súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa v správnom ako aj v súdnom konaní o navrátenie vlastníctva k pozemkom, vedenom podľa reštitučného zákona neuniesla dôkazné bremeno, z ktorých možno ustáliť právne závery, že jej právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k pozemkom v k. ú. A. nad Q. od grófa U. a manželky barónky rod. P. kúpnou zmluvou. Vychádzajúc z kópie originálnej pozemnoknižnej vložky iné zmeny vo vzťahu k týmto parcelám a k vlastníctvu týchto parciel do roku 1957 nenastali.
25. Kasačný súd uvádza skutočnosť, že v období od 1.1.1951 do 1.4.1964 zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol podmienkou prevodu vlastníctva. Všetky vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa alebo zanikali mimo pozemkovej knihy, teda priamo právnou listinou. Zápis do pozemkovej knihy mal len deklaratórny význam. Prevod vlastníctva z pôvodných vlastníkov na právnych predchodcov žalobkyne nedošlo, nakoľko nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý mal v tomto období konštitutívny charakter. Súd má za to, že vlastníkom nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný, z tohto všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí nehnuteľnosti mocenským aktom štátu). Na základe uvedeného kasačný súd zastáva názor, že v prebiehajúcom konaní o reštitučnom nároku žalobkyne nebolo povinnosťou správnych orgánov vyhodnotiť otázku prípadného nadobudnutia vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkyne, a to aj mimo pozemkovej knihy titulom vydržania, ani rozhodnúť o tom, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním, pretože dôkazné bremeno v konaní o reštitučnom nároku žiadateľa týkajúce sa preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok na priznanie reštitučného nároku spočíva výlučne na žiadateľovi. Ak by okresný úrad, pozemkový a lesný odbor skúmal, či boli podmienky vydržania splnené a rozhodol by o vydržaní, konal by nad rámec zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor má kompetenciu rozhodovať o nadobudnutí vlastníctva vydržaním, ale len v konaní o obnove evidencie pozemkov podľa § 11 zákona č. 180/1995 Z.z.“
32. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd, ako aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
33. Kasačný súd v rozsudku sp. zn. 4 Sžrk/21/2018 zo dňa 06.10.2020, (ktorým bol zrušený rozsudok v tejto veci č.k. 7S/3/2017-28 zo dňa 18.04.2018) zaujal stanovisko, že : „v konaní o reštitučnom nároku žiadateľa spočíva dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok na priznanie reštitučného nároku výlučne na žiadateľovi“a vo vzťahu k žalobkyni v tomto reštitučnom konaní : „Podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom žalovaného, listinné dôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 v spojení s § 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za žiadané pozemky, pretože zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že k účinnému prevodu vlastníctva z pôvodných vlastníkov na právnych predchodcov žiadateľky nedošlo, pretože nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý v tom období mal konštitutívny charakter“ (viď bod. 22 odôvodnenia rozsudku NS SR).
34. Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností, rešpektujúc v celom rozsahu právne závery vyplývajúce z rozsudku kasačného súdu v tejto veci žalobkyne ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
35. Výrok o trovách konania, vrátane trov kasačného konania je odôvodnený ust. § 167 ods. 1 a § 168 SSP a keďže žalobkyňa v tomto konaní nebola úspešná, právo na náhradu trov konania jej nepatrí. Zároveň nebolo preukázané, aby žalovanému vznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať.
36. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.