Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/54/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: E. L., bytom A.,

právne zastúpená: L., s.r.o., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi,

Mariánska č. 6, Prievidza, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OPU 2010/14-

3159-Str. zo dňa 12. októbra 2010, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -22 zo dňa 19. januára 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -22 zo dňa 19. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozhodnutie odporcu

č. OPU 2010/14-3159-Str. zo dňa 12.10.2010 podľa , ktorým odporca

nenavrátil navrhovateľke vlastníctvo ani jej nepriznal náhradu za pozemky v k.ú. N. parc.

č. X., X., X., X. a X. z dôvodu nesplnenia podmienky oprávnenej osoby v zmysle § 2 zák.

č. v znení neskorších predpisov (reštitučný zákon). Krajský súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ust. a nasl. , a .

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa právo

na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba,

ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát, alebo

2

inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 spôsobom ustanoveným v § 3. Podľa

ak oprávnená osoba zomrela pred uplynutím lehoty

uvedenej v ust. § 5 alebo bola vyhlásená za mŕtvu sú oprávnenými osobami občania SR,

fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v § 1, všetci rovným dielom; ak

dieťa zomrelo pred uplynutím doby uvedenej v § 5 sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti. Právo na vrátenie vlastníctva môže

oprávnená osoba podľa uplatniť do 31.12.2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok.

V danom prípade si navrhovateľka dňa 15.11.2004 uplatnila reštitučný nárok

na navrátenie vlastníctva k parcele v k.ú. N. po svojom otcovi M. V., ktorý zomrel v r. 1975

a pozemky zdedil ako závetný dedič po vlastníkoch J. a F. R. Podľa rozhodnutia Ministerstva

poľnohospodárstva v bode č. 94391/48-IX/A21 zo dňa 18.10.1948 v rámci revízie prvej

pozemkovej reformy podľa ruší sa rozhodnutie o presne

nešpecifikovaných nehnuteľnostiach v kat. ú. N., ktoré boli prepustené zo zákona podľa zák.

č. 215/1919 Zb. a sú opäť zabrané. Uvedeným rozhodnutím sa nehnuteľnosti predtým

prepustené zo zákona vyvlastňujú nad výmeru 50 ha, avšak toto rozhodnutie nebolo

opečiatkované ani podpísané. Súd sa oboznámil s uznesením Okresného súdu Topoľčany

č. Nc III/206/47 zo dňa 26.6.1948, ktorým bolo určené, že prechod nehnuteľností zapísaných

vo vložke č. 6 pre k.ú. N. na bývalý Slovenský štát je neplatný a vlastníctvo sa vracia

pôvodným vlastníkom J. a F. R., resp. navrhovateľom v predmetnej veci medzi iným aj M. V.

Zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti vedenej pod č. D 476/49, D 477/49 je uvedené,

že N. V. je námestným dedičom na základe závetu a dedí jeden podiel pozostalosti. Medzi

dedičmi došlo k dohode, že N. V. zdedil parc. č. X., X., X., X. a X. v k.ú. N. zapísané

vo vložke č. 6 bez nároku na iné nehnuteľnosti v k.ú. P. V. pred smrťou (29.7.1975) žil

26 rokov v Austrálii, kde aj zomrel.

Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľka

neuniesla dôkazné bremeno v zmysle , t.j. nepreukázala tvrdené

skutočnosti. Zápis vo vložke č. 6 k.ú. N. v prospech N.V. nikdy nebol urobený. Keďže

do 1.1.1951 na Slovensku platilo uhorské právo a intabulačný princíp, podľa ktorého právne

vzťahy sa zakladali zápisom do pozemkovej knihy a N. V. do pozemkovej knihy nikdy

zapísaný nebol, nestal sa ani vlastníkom predmetných nehnuteľností. V dôsledku toho nebolo

preukázané, že bol oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona a ani

3

navrhovateľku nemožno považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Predmetné nehnuteľnosti sú stále zapísané v pozemkovej knihe na pôvodných vlastníkov R. a

M. V. právne nestojí na rovnakom stupni s vlastníkom. Navrhovateľka nepreukázala, že

M. V. bol vlastníkom nehnuteľnosti a teda, že od jeho vlastníctva by sa dalo odvíjať jej

postavenie oprávnenej osoby.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka dňa 16.3.2011. Namietala,

že súd nesprávne aplikoval právne predpisy na zistený skutkový stav. Poukázala na to,

že zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti č. D 476/49 a D 477/49 vyplýva, že sa povoľuje

zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe podľa dedičskej deľby, ale zápis vo vložke č. 6

PK pre k.ú. N. nebol urobený. Namietala, že súd nepovažoval za potrebné analyzovať otázku

právoplatnosti a vykonateľnosti citovaných dedičských rozhodnutí, ktoré boli spôsobilé

na zápis do pozemkovej knihy. Skúmanie tejto otázky podľa jej názoru bolo podstatné

z dôvodu, že v čase platnosti 141/1950 Sb. bol intabulačný princíp

oslabený ešte viac a neplatil bezvýhradne. Povinnosťou pozemkového úradu ako aj súdu bolo

komplexne posúdiť uplatnený nárok navrhovateľky tak, aby bola zabezpečená ochrana práv

a osôb postihnutých majetkovými krivdami. Preto pri aplikácii zákona nie je

na mieste príliš reštriktívny výklad bez možnosti ovplyvnenia zo strany oprávnených osôb.

Pokiaľ teda súd v odôvodnení rozsudku na jednej strane konštatoval, že pozostalostné

zápisnice obsahovali intabulačnú doložku a na druhej strane bez bližšieho vysvetlenia

vyhodnotil neuskutočnený zápis do pozemkovej knihy v neprospech navrhovateľky, vlastnou

rozhodovacou činnosťou ukrátil navrhovateľku na oprávnenom nároku vyplývajúcom

z hmotného práva. Nezákonnosť rozsudku krajského súdu vidí navrhovateľka v tom, že súd

nesprávne právne posúdil základnú a jedinú predbežnú právnu otázku, o ktorú oprel svoje

rozhodnutie. Aj keď v rozhodnom období platil intabulačný princíp, argumentácia

pozemkového úradu je príliš všeobecná bez právneho zdôvodnenia. V čase platného

uhorského obyčajového práva bolo možné získať postavenie rovnocenné vlastníkovi pozemku

aj na základe iných právnych titulov – nad rámec intabulačnej zásady. Navrhla, aby odvolací

súd podľa napadnuté rozhodnutie zmenil a rozhodol v jej prospech.

K odvolaniu sa vyjadril odporca podaním zo dňa 1.4.2011 s tým, že trvá na svojom

výroku, ktorý je uvedený v rozhodnutí. Pôvodní vlastníci nehnuteľností J. R. a F. R. pred

rokom 1944 spísali závet, v ktorom za námestného dediča ustanovili N. V., otca

navrhovateľky. Tento zápis nebol nikdy intabulovaný do pozemkovej knihy. Do 1.1.1951, t.j.

4

do vydania nového , platil intabulačný princíp, na základe ktorého sa

právne vzťahy zakladali zápisom do pozemkovej knihy. Tento akt je pre reštitučné konanie

veľmi dôležitý, nakoľko preukazuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov, čo správny orgán vždy

preveruje. Na základe uvedených skutočností sa N. V. nikdy nestal vlastníkom predmetných

nehnuteľností a teda navrhovateľka nemohla byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2

reštitučného zákona.

Odporca ďalej upozornil, že rozhodnutie OPU 2010/14-3159Str. zo dňa 12.10.2010 sa

stalo právoplatným 19.11.2010, keďže v zákonom stanovenej lehote 30 dní právny zástupca

nepodal odvolanie na správny orgán. Odvolanie bolo súdu podané oneskorene.

Odporca navrhol rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), preskúmal

napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania ( v spojení s veta prvá ), odvolanie prejednal

a dospel jednomyseľne k záveru, že rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať

za správne a je na mieste odvolaniu navrhovateľky priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým správny orgán z dôvodu

nesplnenia podmienky oprávnenej osoby v zmysle v znení

neskorších predpisov nenavrátil navrhovateľke vlastníctvo ani jej nepriznal náhradu

za pozemky v k.ú. N. parc. č. X., X., X., X. a X. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho

pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

v platnom znení je jedným zo zákonov reštitučného

charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť

tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone

5

v presne stanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe

v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Najvyšší súd v interpretácii zákona uvádza, že aj v tomto prípade ide

o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť

následky minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne

uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda povinné

postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť

aspoň čiastočne kompenzovaná.

Podľa v znení neskorších predpisov právo

na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba,

ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo

inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 (ďalej len rozhodujúce obdobie)

spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa v znení neskorších predpisov ak osoba,

ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej

právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 3 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej

v ust. § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu sú oprávnenými

osobami štátni občania SR, fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v § 1,

všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 5 sú na jeho

mieste oprávnenými osobami jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.

Podľa v znení neskorších predpisov právo

na navrátenie vlastníctva k pozemkom môže uplatniť oprávnená osoba do 31.12.2004

na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže

skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Z obsahu správneho ako aj súdneho spisu má odvolací súd za preukázané,

že navrhovateľka si 15.11.2004 uplatnila reštitučný návrh na navrátenie vlastníctva k parc.

v k.ú. N. po svojom otcovi M. V., ktorý zomrel v roku 1975 a predmetné pozemky zdedil ako

závetný dedič po pôvodných vlastníkoch J. a F. R. Prvostupňový súd podložil svoje

rozhodnutie jediným zásadným argumentom, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno

6

v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona, keďže z výťahu zo zápisnice o pojednávaní

pozostalosti č. D 476/49 a D 477/49 síce vyplýva, že sa povoľuje zápis vlastníckeho práva

v pozemkovej knihe podľa dedičskej deľby, ale zápis vo vložke č. 6 a k.ú. N. v prospech

M. V. nikdy urobený nebol. Keďže do 1.1.1951 platilo na Slovensku obyčajové uhorské

právo a intabulačný princíp, podľa ktorého právne vzťahy sa zakladali zápisom

do pozemkovej knihy a N. V. nebol ako vlastník do pozemkovej knihy zapísaný, nestal sa ani

vlastníkom predmetných nehnuteľností a v dôsledku toho nebolo preukázané, že by bol

oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 reštitučného zákona a teda ani navrhovateľku, ako

jeho právnu nástupkyňu, nemožno považovať za oprávnenú osobu v zmysle tohto zákonného

ustanovenia. Navrhovateľka, na ktorej je dôkazné bremeno, nepreukázala, že M. V. bol

vlastníkom predmetných nehnuteľností, a že by tento mohol byť považovaný vôbec

za oprávnenú osobu.

Odvolací súd sa zo závermi súdu prvého stupňa nestotožnil.

Najvyšší súd pripomína, že do 31.12.1950 (do účinnosti tzv. stredného Občianskeho

zákonníka) teda aj v čase vydania dedičského rozhodnutia sa vlastníctvo nehnuteľností

zapísalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol určený v tom čase, poznal dva

druhy pozemko knižných zápisov. A to bol a) vklad (intabulácia), a záznam (prenotácia).

Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok. Vkladom

totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných do pozemkovej

knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Z tohto

všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí

nehnuteľnosti mocenským aktom štátu).

Dedič právo vlastníctva na zdedenú nehnuteľnosť nadobudol aj bez pozemkoknižného

zápisu v momente, keď poručiteľ zomrel. Od tej chvíle sa mohol ujať držby nehnuteľnosti,

vstúpiť do všetkých sporov, ktoré sú na ochranu vlastníctva a vykonávať všetky práva, ktoré

prináležia vlastníkovi. (viď bližšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a

Podkarpatskej Rusi, II prepracované vydanie Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký,

str. 139)

Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd pochybil, keď nerešpektoval túto právnu

skutočnosť a napriek tomu, že bolo preukázané, že navrhovateľka bola právnym nástupcom

7

N. V., ktorému svedčilo vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na základe dedičského

rozhodnutia D 476/49 a D 477/49 jej toto právo nepriznal napriek tomu, že intabulačný

princíp, na ktorý sa prvostupňový súd odvolal, pripúšťal výnimku z intabulácie v prípade

dedenia.

Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani s tvrdením odporcu o oneskorenom podaní

odvolania proti jeho rozhodnutiu navrhovateľkou. Rozhodnutie odporcu prevzal právny

zástupca navrhovateľky dňa 20.10.2010 a odvolanie podal písomne na pošte dňa 19.11.2010,

čiže pred uplynutím zákonnej 30 dňovej lehoty.

S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním

napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(250ja ods. 3 veta druhá a a ).

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR, znova o ňom rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia v znení účinnom od 1.5.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. marca 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková