Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fe7/383542.4bbc74.pdf
PDF · 136.6 KB
No categories available
10Sžr/54/2011
Najvyšší súd 10Sžr/54/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: E. L., bytom A.,
právne zastúpená: L., s.r.o., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi,
Mariánska č. 6, Prievidza, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OPU 2010/14-
3159-Str. zo dňa 12. októbra 2010, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11Sp/31/2010-22 zo dňa 19. januára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11Sp/31/2010-22 zo dňa 19. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozhodnutie odporcu
č. OPU 2010/14-3159-Str. zo dňa 12.10.2010 podľa § 250q ods. 2 OSP, ktorým odporca
nenavrátil navrhovateľke vlastníctvo ani jej nepriznal náhradu za pozemky v k.ú. N. parc.
č. X., X., X., X. a X. z dôvodu nesplnenia podmienky oprávnenej osoby v zmysle § 2 zák.
č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (reštitučný zákon). Krajský súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ust. § 250l a nasl. OSP, § 250f ods. 2 OSP a § 250q ods. 2 OSP.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. právo
na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba,
ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát, alebo
inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 spôsobom ustanoveným v § 3. Podľa
§ 2 ods. 2 písm. c/ zák. č. 503/2003 Z.z. ak oprávnená osoba zomrela pred uplynutím lehoty
uvedenej v ust. § 5 alebo bola vyhlásená za mŕtvu sú oprávnenými osobami občania SR,
fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v § 1, všetci rovným dielom; ak
dieťa zomrelo pred uplynutím doby uvedenej v § 5 sú na jeho mieste oprávnenými osobami
jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti. Právo na vrátenie vlastníctva môže
oprávnená osoba podľa § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. uplatniť do 31.12.2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok.
V danom prípade si navrhovateľka dňa 15.11.2004 uplatnila reštitučný nárok
na navrátenie vlastníctva k parcele v k.ú. N. po svojom otcovi M. V., ktorý zomrel v r. 1975
a pozemky zdedil ako závetný dedič po vlastníkoch J. a F. R. Podľa rozhodnutia Ministerstva
poľnohospodárstva v bode č. 94391/48-IX/A21 zo dňa 18.10.1948 v rámci revízie prvej
pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947 Zb. ruší sa rozhodnutie o presne
nešpecifikovaných nehnuteľnostiach v kat. ú. N., ktoré boli prepustené zo zákona podľa zák.
č. 215/1919 Zb. a sú opäť zabrané. Uvedeným rozhodnutím sa nehnuteľnosti predtým
prepustené zo zákona vyvlastňujú nad výmeru 50 ha, avšak toto rozhodnutie nebolo
opečiatkované ani podpísané. Súd sa oboznámil s uznesením Okresného súdu Topoľčany
č. Nc III/206/47 zo dňa 26.6.1948, ktorým bolo určené, že prechod nehnuteľností zapísaných
vo vložke č. 6 pre k.ú. N. na bývalý Slovenský štát je neplatný a vlastníctvo sa vracia
pôvodným vlastníkom J. a F. R., resp. navrhovateľom v predmetnej veci medzi iným aj M. V.
Zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti vedenej pod č. D 476/49, D 477/49 je uvedené,
že N. V. je námestným dedičom na základe závetu a dedí jeden podiel pozostalosti. Medzi
dedičmi došlo k dohode, že N. V. zdedil parc. č. X., X., X., X. a X. v k.ú. N. zapísané
vo vložke č. 6 bez nároku na iné nehnuteľnosti v k.ú. P. V. pred smrťou (29.7.1975) žil
26 rokov v Austrálii, kde aj zomrel.
Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľka
neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 5 zákona č. 503/2003 Z.z., t.j. nepreukázala tvrdené
skutočnosti. Zápis vo vložke č. 6 k.ú. N. v prospech N.V. nikdy nebol urobený. Keďže
do 1.1.1951 na Slovensku platilo uhorské právo a intabulačný princíp, podľa ktorého právne
vzťahy sa zakladali zápisom do pozemkovej knihy a N. V. do pozemkovej knihy nikdy
zapísaný nebol, nestal sa ani vlastníkom predmetných nehnuteľností. V dôsledku toho nebolo
preukázané, že bol oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona a ani
navrhovateľku nemožno považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.
Predmetné nehnuteľnosti sú stále zapísané v pozemkovej knihe na pôvodných vlastníkov R. a
M. V. právne nestojí na rovnakom stupni s vlastníkom. Navrhovateľka nepreukázala, že
M. V. bol vlastníkom nehnuteľnosti a teda, že od jeho vlastníctva by sa dalo odvíjať jej
postavenie oprávnenej osoby.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka dňa 16.3.2011. Namietala,
že súd nesprávne aplikoval právne predpisy na zistený skutkový stav. Poukázala na to,
že zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti č. D 476/49 a D 477/49 vyplýva, že sa povoľuje
zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe podľa dedičskej deľby, ale zápis vo vložke č. 6
PK pre k.ú. N. nebol urobený. Namietala, že súd nepovažoval za potrebné analyzovať otázku
právoplatnosti a vykonateľnosti citovaných dedičských rozhodnutí, ktoré boli spôsobilé
na zápis do pozemkovej knihy. Skúmanie tejto otázky podľa jej názoru bolo podstatné
z dôvodu, že v čase platnosti občianskeho zákonníka 141/1950 Sb. bol intabulačný princíp
oslabený ešte viac a neplatil bezvýhradne. Povinnosťou pozemkového úradu ako aj súdu bolo
komplexne posúdiť uplatnený nárok navrhovateľky tak, aby bola zabezpečená ochrana práv
a osôb postihnutých majetkovými krivdami. Preto pri aplikácii zákona 503/2003 Z.z. nie je
na mieste príliš reštriktívny výklad bez možnosti ovplyvnenia zo strany oprávnených osôb.
Pokiaľ teda súd v odôvodnení rozsudku na jednej strane konštatoval, že pozostalostné
zápisnice obsahovali intabulačnú doložku a na druhej strane bez bližšieho vysvetlenia
vyhodnotil neuskutočnený zápis do pozemkovej knihy v neprospech navrhovateľky, vlastnou
rozhodovacou činnosťou ukrátil navrhovateľku na oprávnenom nároku vyplývajúcom
z hmotného práva. Nezákonnosť rozsudku krajského súdu vidí navrhovateľka v tom, že súd
nesprávne právne posúdil základnú a jedinú predbežnú právnu otázku, o ktorú oprel svoje
rozhodnutie. Aj keď v rozhodnom období platil intabulačný princíp, argumentácia
pozemkového úradu je príliš všeobecná bez právneho zdôvodnenia. V čase platného
uhorského obyčajového práva bolo možné získať postavenie rovnocenné vlastníkovi pozemku
aj na základe iných právnych titulov – nad rámec intabulačnej zásady. Navrhla, aby odvolací
súd podľa § 220 OSP napadnuté rozhodnutie zmenil a rozhodol v jej prospech.
K odvolaniu sa vyjadril odporca podaním zo dňa 1.4.2011 s tým, že trvá na svojom
výroku, ktorý je uvedený v rozhodnutí. Pôvodní vlastníci nehnuteľností J. R. a F. R. pred
rokom 1944 spísali závet, v ktorom za námestného dediča ustanovili N. V., otca
navrhovateľky. Tento zápis nebol nikdy intabulovaný do pozemkovej knihy. Do 1.1.1951, t.j.
do vydania nového Občianskeho zákonníka, platil intabulačný princíp, na základe ktorého sa
právne vzťahy zakladali zápisom do pozemkovej knihy. Tento akt je pre reštitučné konanie
veľmi dôležitý, nakoľko preukazuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov, čo správny orgán vždy
preveruje. Na základe uvedených skutočností sa N. V. nikdy nestal vlastníkom predmetných
nehnuteľností a teda navrhovateľka nemohla byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2
reštitučného zákona.
Odporca ďalej upozornil, že rozhodnutie OPU 2010/14-3159Str. zo dňa 12.10.2010 sa
stalo právoplatným 19.11.2010, keďže v zákonom stanovenej lehote 30 dní právny zástupca
nepodal odvolanie na správny orgán. Odvolanie bolo súdu podané oneskorene.
Odporca navrhol rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal
a dospel jednomyseľne k záveru, že rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať
za správne a je na mieste odvolaniu navrhovateľky priznať úspech.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým správny orgán z dôvodu
nesplnenia podmienky oprávnenej osoby v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov nenavrátil navrhovateľke vlastníctvo ani jej nepriznal náhradu
za pozemky v k.ú. N. parc. č. X., X., X., X. a X. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Zákon č. 503/2003 Z.z. v platnom znení je jedným zo zákonov reštitučného
charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť
tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone
v presne stanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe
v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.
Najvyšší súd v interpretácii zákona 503/2003 Z.z. uvádza, že aj v tomto prípade ide
o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť
následky minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne
uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda povinné
postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť
aspoň čiastočne kompenzovaná.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov právo
na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba,
ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo
inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 (ďalej len rozhodujúce obdobie)
spôsobom uvedeným v § 3.
Podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zák. č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov ak osoba,
ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej
právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 3 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej
v ust. § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu sú oprávnenými
osobami štátni občania SR, fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v § 1,
všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 5 sú na jeho
mieste oprávnenými osobami jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov právo
na navrátenie vlastníctva k pozemkom môže uplatniť oprávnená osoba do 31.12.2004
na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže
skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Z obsahu správneho ako aj súdneho spisu má odvolací súd za preukázané,
že navrhovateľka si 15.11.2004 uplatnila reštitučný návrh na navrátenie vlastníctva k parc.
v k.ú. N. po svojom otcovi M. V., ktorý zomrel v roku 1975 a predmetné pozemky zdedil ako
závetný dedič po pôvodných vlastníkoch J. a F. R. Prvostupňový súd podložil svoje
rozhodnutie jediným zásadným argumentom, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno
v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona, keďže z výťahu zo zápisnice o pojednávaní
pozostalosti č. D 476/49 a D 477/49 síce vyplýva, že sa povoľuje zápis vlastníckeho práva
v pozemkovej knihe podľa dedičskej deľby, ale zápis vo vložke č. 6 a k.ú. N. v prospech
M. V. nikdy urobený nebol. Keďže do 1.1.1951 platilo na Slovensku obyčajové uhorské
právo a intabulačný princíp, podľa ktorého právne vzťahy sa zakladali zápisom
do pozemkovej knihy a N. V. nebol ako vlastník do pozemkovej knihy zapísaný, nestal sa ani
vlastníkom predmetných nehnuteľností a v dôsledku toho nebolo preukázané, že by bol
oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 reštitučného zákona a teda ani navrhovateľku, ako
jeho právnu nástupkyňu, nemožno považovať za oprávnenú osobu v zmysle tohto zákonného
ustanovenia. Navrhovateľka, na ktorej je dôkazné bremeno, nepreukázala, že M. V. bol
vlastníkom predmetných nehnuteľností, a že by tento mohol byť považovaný vôbec
za oprávnenú osobu.
Odvolací súd sa zo závermi súdu prvého stupňa nestotožnil.
Najvyšší súd pripomína, že do 31.12.1950 (do účinnosti tzv. stredného Občianskeho
zákonníka) teda aj v čase vydania dedičského rozhodnutia sa vlastníctvo nehnuteľností
zapísalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol určený v tom čase, poznal dva
druhy pozemko knižných zápisov. A to bol a) vklad (intabulácia), a záznam (prenotácia).
Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok. Vkladom
totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných do pozemkovej
knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Z tohto
všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí
nehnuteľnosti mocenským aktom štátu).
Dedič právo vlastníctva na zdedenú nehnuteľnosť nadobudol aj bez pozemkoknižného
zápisu v momente, keď poručiteľ zomrel. Od tej chvíle sa mohol ujať držby nehnuteľnosti,
vstúpiť do všetkých sporov, ktoré sú na ochranu vlastníctva a vykonávať všetky práva, ktoré
prináležia vlastníkovi. (viď bližšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a
Podkarpatskej Rusi, II prepracované vydanie Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký,
str. 139)
Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd pochybil, keď nerešpektoval túto právnu
skutočnosť a napriek tomu, že bolo preukázané, že navrhovateľka bola právnym nástupcom
N. V., ktorému svedčilo vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na základe dedičského
rozhodnutia D 476/49 a D 477/49 jej toto právo nepriznal napriek tomu, že intabulačný
princíp, na ktorý sa prvostupňový súd odvolal, pripúšťal výnimku z intabulácie v prípade
dedenia.
Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani s tvrdením odporcu o oneskorenom podaní
odvolania proti jeho rozhodnutiu navrhovateľkou. Rozhodnutie odporcu prevzal právny
zástupca navrhovateľky dňa 20.10.2010 a odvolanie podal písomne na pošte dňa 19.11.2010,
čiže pred uplynutím zákonnej 30 dňovej lehoty.
S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním
napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 3 OSP).
V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, znova o ňom rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková