Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-70-2020.pdf
PDF · 102.38 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/70/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: B. M., T.: XX XXX XXX, A. M. O. Ť. XXX/X, XXX XX K., právne zastúpeného JUDr. Ivanom Savčákom, advokátom, IČO: 42 230 080, so sídlom Partizánska 45, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: HERBAR, s. r. o., IČO: 35 881 593, so sídlom Mihaľov 2503, 085 01 Bardejov, právne zastúpenému JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom, IČO: 50 490 044, so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.315,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 1Cb/6/2017-167 z 10. júna 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.315,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 413,19 eur od 20. mája 2016 do zaplatenia, zo sumy 238,26 eur od 31. mája 2016 do zaplatenia, zo sumy 448,03 eur od 15. júna 2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 215,64 eur od 15. júla 2016 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim došlo ku konkludentnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy ústnou formou v zmysle ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), na základe ktorej si kupujúci dlhodobejšie prostredníctvom svojich zamestnancov do svojej prevádzky objednával u predávajúceho tovar (zeleninu a ovocie) a predávajúci mu predmetný tovar dodával. Kupujúci uhrádzal predávajúcemu platby za dodaný tovar vždy pri jeho preberaní, prípadne spätne za predošle dodaný tovar pri dodaní ďalšieho tovaru. Následne sa predávajúci a kupujúci dohodli, že predávajúci bude kupujúcemu za dodaný tovar vystavovať faktúry. Kuchári kupujúceho mali oprávnenie na objednanie tovaru, pričom po jeho dodaní a odvážení odkontrolovali množstvo, druh a akosť a následne ceruzkou odsúhlasovali dodaný tovar. Dodacie listy pečiatkovala manažérka prevádzky kupujúceho, prípadne kuchári, avšak kuchári nie vždy tieto dodacie listy podpisovali, resp. vyznačovali ceruzkou správnosť dodaného tovaru. Množstvo objednaného a dodaného tovaru do prevádzky kupujúceho vždy v piatky bolo bežné najmä v období svadieb a osláv, kedy bola väčšia spotreba ovocia a zeleniny. 2.2 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že objednávky tovaru u žalobcu sa vykonávali výlučne telefonicky. Žalobca dodával tovar žalovanému viacerými samostatnými
dodaniami, pričom následne súhrnné faktúry (za obdobie 4/2016 - 6/2016) vystavil v zákonnej lehote do 15 dní od konca kalendárneho mesiaca. Žalobca doručil faktúry a pripojené dodacie listy žalovanému. Žalovaný si zaevidoval v kontrolných výkazoch dve (zo štyroch) faktúr vystavených žalobcom, ktoré sú predmetom tohto konania. Množstvo tovaru dodaného žalobcom korešponduje s množstvom tovaru uvádzaným na ním vydaných pokladničných blokoch. 2.3 Súd prvej inštancie považoval žalobu v celom rozsahu za dôvodnú, keďže žalovaný zaevidovaním predmetných faktúr v kontrolných výkazoch uznal nielen fakt, že mu žalobca tovar dodal, ale aj množstvo dodaného tovaru. Zároveň súd konštatoval, že pokiaľ sú podľa názoru žalovaného faktúry vystavené žalobcom nesprávne, a to z dôvodu, že neobsahujú zákonom predpísané náležitosti, nič mu nebránilo faktúry žalobcovi vrátiť a reklamovať ich nedostatky ešte pred začatím samotného súdneho konania, prípadne iniciovať správne konanie u správcu dane. Keďže žalovaný bol s plnením svojho dlhu žalobcovi v omeškaní, súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške uplatnenej žalobou. 2.4 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, 9, § 409 ods. 1, § 411, § 420 ods. 1, § 447, § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 73 písm. a), § 74 ods. 1 písm. f), § 75 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty a § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi podľa ustanovení § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. 2.5 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces spočívalo podľa neho v tom, že neexistoval racionálny dôvod na výsluch jeho bývalých zamestnancov - kuchárov, čím bola prenesená povinnosť preukazovať dodanie tovaru na tretie osoby. Za zásadne neprípustné považoval žiadať a následne súdom pripustiť ako dôkazy jeho pokladničné doklady o nákupe tovaru za obdobie 04/2015 až 08/2015 a účtovnú evidenciu od iných dodávateľov ovocia a zeleniny za obdobie od 04/2016 až 06/2016. Súčasne ako nezákonné dôkazy hodnotil výsluchy svedkov, O. O.C., Q. O. Q. O. Y., keďže zo zápisnice o pojednávaní z 28. mája 2019 (str. 4, 7, 9) vyplýva, že vôbec nevypovedali monológom a súd ich k tomu ani nevyzval, v dôsledku čoho mal za to, že súd nemal na takéto dôkazy v konečnom rozhodnutí prihliadať. Vo vzťahu k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že účinne poprel pravosť dodacích listov, ako aj to, že žalobca nepredložil ich originály, pričom sa domnieval, že pokiaľ žalobca disponuje jednou pečiatkou z ich vzájomného obchodného vzťahu, vytvoriť kópiu obyčajnej pečiatky je technicky veľmi jednoduchá záležitosť. Okrem toho zdôraznil, že v prvoinštančnom konaní relevantne požadoval, aby sa žalobca vyjadril, komu dodaný tovar odovzdal, keď obaja vypočutí svedkovia uviedli, že oni ho neprevzali a prevzatie tovaru poprela aj jeho manažérka pani K., avšak súd na túto ním vznesenú námietku žiadnym spôsobom nereflektoval. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že predložené faktúry a dodacie listy neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti, a preto, ak zákon o účtovníctve v § 10 ods. 1 vyžaduje podpisy zodpovedných osôb, je podľa neho neprípustné, aby súd konštatoval, že pečiatky na dodacích listoch sú postačujúce. Čo sa týka uvedenia dvoch zo štyroch faktúr v kontrolnom výkaze podotkol, že konanie účtovníka nepodlieha overovaniu pravdivosti vystavenej faktúry a jej zaevidovanie samo o sebe nie je možné považovať za uznanie nároku. Nesprávnosť aplikácie § 75 ods. 1 zákona o DPH v danej veci videl v tom, že predmetné ustanovenie vo svojej hypotéze predpokladá obchod medzi platcom a neplatcom DPH a v danej veci sú obe strany sporu platcami DPH. Vo vzťahu k výroku o trovách konania namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % aj napriek tomu, že pojednávanie konané 3. mája 2018 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, a to výsluchom svedkov, pojednávanie konané 28. mája 2019 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, a to predložením kontrolného výkazu a pojednávanie konané 28. augusta 2019 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, a to predložením kontrolného výkazu. Teda konanie žalobcu považoval za neúčelné. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 20. júla 2020. Uviedol, že v dôsledku striedania právnych zástupcov na pojednávaniach zo strany žalovaného a pasivity žalovaného v priebehu celého konania využil prostriedky procesného útoku tak, aby súd mohol vo veci rozhodnúť na základe dostatočne ustáleného skutkového a právneho stavu. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo 7. augusta 2020. Uviedol, že dôvod, pre ktorý sa rozhodol splnomocniť svojho terajšieho právneho zástupcu je jeho internou záležitosťou, ale aj to, že splnomocnenie ďalšieho právneho zástupcu podľa neho nemalo na priebeh sporu žiadny vplyv. Mal za to, že ak by tvrdenie žalobcu, že využil prostriedky procesného útoku na úkor jeho pasivity, bolo pravdivé, konanie malo skončiť na prvom pojednávaní. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ním podaného odvolania.
6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v súdom určenej lehote nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces spočívajúce v neexistencii racionálneho dôvodu na výsluchy jeho bývalých zamestnancov - kuchárov, ako aj prenesenie povinnosti preukazovať dodanie tovaru na tretie osoby, odvolací súd konštatuje, že návrh žalobcu na výsluch svedkov O. O. a Q. O. bol reakciou na argumentáciou žalovaného uvedenú v jeho vyjadrení z 23. februára 2017, že k prevzatiu tovaru v množstve tvrdenom žalobcom nikdy nedošlo a žalobcom tvrdený dodaný tovar sa mu javí ako zjavne navýšený oproti dodávkam tovaru z transakcii medzi stranami z neskoršieho obdobia. Odvolací súd súčasne podotýka, že výsluchom týchto svedkov nemalo byť preukázané dodanie tovaru, ale množstvo dodaného tovaru, ktoré žalovaný aj napriek predloženým listinným dôkazom zo strany žalobcu spochybňoval. Skutočnosť, že výpoveďami svedkov, ktorí boli zamestnancami žalovaného, malo byť preukázané tvrdenie žalobcu, však nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces, pretože aj takýto dôkaz je v súlade s § 187 ods. 1 CSP, podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
12. Rovnako odvolací súd posúdil aj dôkazy, ktorými boli pokladničné doklady o nákupe tovaru za obdobie 04/2015 až 08/2015 a účtovnú evidenciu od iných dodávateľov ovocia a zeleniny za obdobie od 04/2016 až 06/2016, ktoré mali takisto preukazovať obvykle množstvo tovaru objednávaného resp. kupovaného žalovaným.
13. K námietke žalovaného, že svedkovia O. O., Q. O. Q. O. Y. vôbec nevypovedali monológom a súd ich k tomu ani nevyzval, v dôsledku čoho nemal súd prvej inštancie na tieto nezákonné dôkazy prihliadať, odvolací súd uvádza, že nezákonne získaným dôkazom môže byť v zásade čokoľvek, pri získaní čoho došlo k porušeniu zákona. Aj keď súd prvej inštancie nevyzval svedkov, aby súvisle opísali všetko, čo vedia o predmete výsluchu, odvolací súd má za to, že takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemožno hodnotiť ako okolnosť, pre ktorú by pri získaní týchto dôkazov (výpovedí svedkov) došlo k porušeniu zákona.
14. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
15. Ak žalovaný tvrdil, že účinne poprel pravosť dodacích listov, ako aj to, že žalobca nepredložil ich originály, odvolací súd s týmto jeho tvrdením súhlasí len sčasti. Hoci je pravdou, že žalobca predložil súdu prvej inštancie ako prílohy žaloby kópie dodacích listov, z výpovede žalobcu na pojednávaní konanom 3. mája 2018 vyplýva, že po odvážení tovaru a jeho odsúhlasení kuchár, ktorý tovar prevzal, vzal dodací list, odišiel s ním za zodpovednou pracovníčkou, v tom čase tam boli dve takéto pracovníčky, jedna mala na starosti účtovníctvo a druhá mala na starosti prevádzku, jedna z nich potvrdila dodací list pečiatkou žalovaného, jedno vyhotovenie dodacieho listu si vzal on, jedno ostalo žalovanému (č. l. 77 spisu). Zároveň z výpovede svedka Q. O. na pojednávaní konanom 28. mája 2019 vyplýva, že dodacie listy niekedy podpisoval a niekedy ich vyznačil pečiatkou na recepcii alebo ich opečiatkovala p. K. v kancelárii (č. l. 103 spisu).
16. Odvolací súd považuje za irelevantnú aj argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie nereflektoval na jeho požiadavku, aby sa žalobca vyjadril, komu dodaný tovar odovzdal, keď obaja vypočutí svedkovia uviedli, že oni ho neprevzali a prevzatie tovaru poprela aj jeho manažérka pani K., pretože z výpovedí oboch svedkov - bývalých zamestnancov žalovaného (kuchárov) mal za preukázané, že tovar od žalobcu, resp. jeho zamestnanca preberali práve títo svedkovia.
17. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Pokiaľ bolo podľa žalovaného neprípustné, aby súd prvej inštancie konštatoval, že pečiatky na dodacích listoch sú postačujúce aj napriek tomu, že predložené faktúry a dodacie listy neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie neposudzoval správnosť predložených dokumentov podľa zákona o účtovníctve, ale zisťoval, či žalobca dodal alebo nedodal tovar žalovanému.
19. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že zaevidovanie faktúr v kontrolnom výkaze samo o sebe nie je možné považovať za uznanie nároku, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v kontrolnom výkaze sa uvádzajú údaje o uskutočnených a prijatých zdaniteľných obchodoch na základe vyhotovených a prijatých faktúr o dodaní tovarov a služieb, z ktorých v tuzemsku vznikne platiteľovi DPH povinnosť platiť daň a z ktorých platiteľovi DPH vznikne právo na odpočítanie dane, z čoho jednoznačne vyplýva, že predmetné faktúry musel mať žalovaný k dispozícii, a teda mal vedomosť o nakúpenom tovare.
20. Čo sa týka výkladu ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o DPH uskutočneného žalovaným odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k záveru, že predmetné ustanovenie vo svojej hypotéze predpokladá obchod medzi platcom a neplatcom DPH. Podľa tohto ustanovenia platiteľ a zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom, môže vyhotoviť za viac samostatných dodaní tovaru alebo služby alebo za viac platieb prijatých pred dodaním tovaru alebo dodaním služby súhrnnú faktúru, ktorá môže pokrývať najviac obdobie kalendárneho mesiaca; faktúra sa musí vyhotoviť do 15 dní od skončenia kalendárneho mesiaca. Teda táto úprava sa vzťahuje rovnako na platiteľa ako aj na zdaniteľnú osobu, ktorá nie je platiteľom, avšak nijako sa nedotýka obchodov medzi platcom a neplatcom DPH.
21. Ohľadom výroku o trovách konania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % napriek tomu, že konanie žalobcu bolo neúčelné. Odvolací súd však nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že pojednávanie konané 3. mája 2018 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, pretože zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že súd odročil toto pojednávanie na neurčito za účelom vyčkania za návrhmi žalovaného na vykonanie dokazovania a následného znovupredvolania právnych zástupcov strán konania. Rovnako za sčasti zavádzajúce považuje odvolací súd aj tvrdenie žalovaného, že pojednávanie konané 28. mája 2019 bolo odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, pretože zo zápisnice z tohto pojednávania síce vyplýva, že právny zástupca žalobcu navrhol vykonanie dôkazu predložením kontrolného výkazu, avšak z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného zaznamenaného v tej istej zápisnici vyplýva aj to, že opakovane tieto listiny od žalovaného žiadal, avšak márne. Pokiaľ však bude žalovanému uložená povinnosť tieto listiny predložiť, žalovaný ich predloží. Teda aj toto odročenie pojednávania bolo v konečnom dôsledku zapríčinené pasivitou žalovaného. A napokon aj odročenie pojednávania konaného 28. augusta 2019, ktoré bolo podľa žalovaného odročené za účelom vykonania dokazovania na návrh žalobcu, bolo podľa názoru odvolacieho súdu zapríčinené do značnej miery tým, že právny zástupca žalovaného nedokázal od žalovaného získať kontrolné výkazy.
22. Za týchto okolností považuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel v celom rozsahu za správny a skutočností namietané žalovaným v odvolaní za nespôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
23. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.315,12 eur s príslušenstvom zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
24. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a
zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).