Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Ek-1499-2019.pdf
PDF · 107.66 KB
Case nature
Subarea
20Ek/1499/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: B. N., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom: E. XXX, XXX XX E., v konaní zastúpený: Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47 231 157 proti povinnému: Q.. Q. N., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom: I. XXXXX/XXL, 821 XX E., v konaní zastúpený: Mgr. Slavomír Trnkócy, advokát so sídlom Záhradnícka 71, 821 08 Bratislava, v exekúcii vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Branislavom Plškom, so sídlom Exekútorského úradu Letná 5, 831 03 Bratislava, ktorý ju vedie pod č. 133EX 258/19, o vymoženie zameškaného výživného vo výške 44.200,- Eur s príslušenstvom, o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Ek/1499/2019 zo dňa 28. júla 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Ek/1499/2019 zo dňa 28. júla 2020 z a m i e t a.
II. Súd oprávnenému nárok na náhradu trov sťažnostného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Dňa 28.07.2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 20Ek/1499/2019, ktorým vo výroku I. zastavil exekúciu v časti zameškaného výživného vo výške 37.200,- Eur podľa 61k ods. 1 písm. d) zákona č 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), vo výroku II. zastavil exekúciu v časti trov právneho zastúpenia oprávneného vo výške 330,79 Eur podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, vo výroku III. zamietol vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie v exekúcie a vo výroku IV. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k podaniu sťažnosti zo strany oprávneného voči napadnutému uzneseniu výrok III. nadobudol právoplatnosť dňa 14.08.2020.
2. V odôvodnení rozhodnutia vyšší súdny úradník uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 13.09.2019 domáhal od povinného vymoženia zameškaného výživného vo výške 44.200,- Eur na základe exekučného titulu - Rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 6C/81/08-60 zo dňa 15.11.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2008 a vykonateľnosť dňa 22.12.2008. (ďalej aj ako „exekučný titul“) Dňa 18.09.2019 vydal súd poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Branislavovi Plškovi, so sídlom Exekútorského úradu Letná 5, 831 03 Bratislava, ktorý ju vedie pod č. 133EX 258/19. V priebehu konania predložil súdny exekútor súdu návrh povinného na zastavenie exekúcie, spolu s vyjadrením oprávneného. Súd z obsahu spisu zistil, že povinný podal prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu návrh na zastavenie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že oprávnený sa mal domáhať svojho práva v lehote troch rokov odo dňa vzniku omeškania povinného. Ďalej namietal uplatňovanú výšku výživného, pretože jeho vyživovacia povinnosť bola zrušená rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 5C/305/2013-98 zo dňa 24.01.2017, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 24.03.2017. V závere návrhu povinný namietol oprávnenosť podania návrhu na vykonanie exekúcie zo strany právneho zástupcu oprávneného, pretože podľa jeho vedomostí sa oprávnený zdržiava v zahraničí. A teda že nemohol splnomocniť na konanie uvedeného právneho zástupcu. Svoje tvrdenie podložil tým, že bol oprávneného navštíviť v tom čase v Barcelone. Ďalej namietol pravosť podpisu oprávneného na plnomocenstve a žiadal vykonať v tejto veci dokazovanie. Povinný tak žiadal exekúciu v celom rozsahu zastaviť a chcel, aby mu súd priznal náhradu trov exekúcie vo výške 100 %. Oprávnený žiadal súd, aby návrh povinného zamietol. K udeleniu plnej moci svojmu právnemu zástupcovi uviedol, že tvrdenia povinného sa nezakladajú na pravde, pretože všetky úkony urobil osobne. K zániku vyživovacej povinnosti na základe rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k. 5C/305/2013-98 zo dňa 24.01.2017 uviedol, že vyživovacia povinnosť povinného zanikla až nadobudnutím právoplatnosti uvedeného rozsudku, t.j. 24.03.2017. K námietke premlčania uviedol, že uplatnená námietka premlčania pre jej neurčitosť neobstojí, nakoľko z textu návrhu na zastavenie sa nedá zistiť, premlčanie ktorých jednotlivých splátok výživného povinný namieta. Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie súd skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pričom pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhol. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia byť v ňom uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Súd po preskúmaní spisu zistil, že povinnému bola exekučným titulom uložená povinnosť prispievať na výživu oprávneného sumou 30.000,- Sk mesačne a od 01.01.2009 sumou 1.000,- Eur mesačne vždy do 10. dňa každého mesiaca vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 22.12.2008. Ďalej mal preukázané zrušenie vyživovacej povinnosti ku dňu 24.03.2017. Súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie je možné vyhovieť iba čiastočne, najmä z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Súd posúdil uplatnený nárok z pohľadu premlčania a ustálil, že námietka premlčania bola povinným podaná dôvodne a preto premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Uviedol, že je potrebné rozlišovať, či sa uplatňuje judikovaná pohľadávka alebo pohľadávka, ktorá vznikla po právoplatnosti rozhodnutia z titulu nároku strany na opakujúce sa plnenia, ktorých splatnosť nastala po právoplatnosti rozhodnutia súdu. Stanovil, že splatnosť uplatnených jednotlivých splátok bežného výživného v zmysle exekučného titulu nastáva až po právoplatnosti predmetného rozhodnutia, a teda ide o opakujúce sa plnenia, ktoré sa premlčujú v troch rokoch. Teda oprávnený má nárok na zameškané výživné za obdobie 3 rokov spätne od podania návrhu na vykonanie exekúcie. Na základe uvedených skutočností má oprávnený nárok na zameškanom výživnom v sume len za výživné, ktorých splatnosť nastala od 13.09.2016 do času kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zrušení vyživovacej povinnosti (24.03.2017), teda v celkovej výške 7.000,- Eur. V prevyšujúcej časti súd nárok oprávneného vyhodnotil ako neoprávnený z dôvodu premlčania. Zároveň súdu nebolo preukázané, že by povinný svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému v stanovenom období čo i len čiastočne splnil. Námietku povinného ohľadom podania návrhu na vykonanie exekúcie neoprávnenou osobou súd vyhodnotil tak, že povinný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, pretože oprávnený listinnými dôkazmi (letenkami) preukázal, že v čase udelenia plnej moci právnemu zástupcovi bol na území Slovenskej republiky a teda uvedené plnomocenstvo mal možnosť podpísať, čo aj urobil. Vzhľadom na uvedené, vykonanie znaleckého dokazovania ohľadom pravosti podpisu oprávneného súd vyhodnotil ako nadbytočné a nehospodárne. Súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného priadku v časti zameškaného výživného vo výške 37.200,- Eur zastavil a vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Účastníci konania si uplatnili aj náhradu trov exekučného konania. Keďže došlo k čiastočnému zastaveniu exekúcie, súd trovy oprávneného uplatnené v návrhu na vykonanie exekúcie primerane ponížil tak aby korešpondovali s hodnotou vykonávanej exekúcie. Teda exekúciu v časti trov právneho zastúpenia oprávneného vo výške 330,79 Eur zastavil. O trovách súdneho exekútora uvedených v upovedomení o začatí exekúcie nerozhodoval, pretože nedošlo k zastaveniu celej exekúcie. Prikázal súdnemu exekútorovi, aby si vyčíslené trovy upravil v súlade s napadnutým uznesením a súdom určeným nárokom, ktorý bude predmetom exekúcie. O trovách exekúcie, ktoré vznikli v dôsledku podania návrhu povinného na zastavenie exekúcie súd
rozhodol tak, že žiadnemu účastníkovi konania nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko vo veci mal povinný len čiastočný úspech.
3. Vyšší súdny úradník napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 48 ods. 1, ods. 4 písm. a), § 45 ods. 1, § 61k ods. 1, ods. 2, § 61l ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 199a ods. 1, § 199b, § 199c ods. 1, § 199d ods. 1, ods. 2, § 200 Exekučného poriadku, ustanoveniami § 9 ods. 1, 10 ods. 4, § 13a ods. 2 písm c), Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších prepisov (ďalej len „Vyhláška”), ustanoveniami § 62 ods. 1, ods. 6, § 77 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení, ustanoveniami § 100 ods. 1, § 110 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení a ustanovením § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení.
4. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 29.07.2020, podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu dňa 13.08.2020, teda v zákonnej lehote, sťažnosť. Sťažnosťou napadol výroky I, II a IV napadnutého uznesenia.
5. Oprávnený v podanej sťažnosti žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietne v celom rozsahu a oprávnenému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%. Sťažnosť odôvodnil tým, že k posúdeniu premlčania je potrebné vždy prihliadnuť na dobré mravy. Poukazuje na účel vyživovacej povinnosti, ktorej účelom je zabezpečiť pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uviedol, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom prestavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Ďalej poukázal na to, že dobré mravy sú pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Uviedol, že v roku 2014 si oprávnený uplatňoval vymoženie pohľadávky cez trestné konanie, avšak bezúspešne. Uviedol, že počas priebehu trestného konania lehota na premlčanie spočívala. Navrhol pripojiť trestný spis evidovaný pod ČVS: ORP-594/1-VYS- MA-2014. Uviedol, že povinný si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas, a tým pádom oprávnenému nebolo zabezpečené uspokojovanie jeho materiálnych potrieb v dostatočnom rozsahu a zároveň povinný svojím konaním nezabezpečoval výživu ekonomicky najslabšej skupine - dieťaťu. Z tohto dôvodu je toho názoru, že konal v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného by sa na námietku premlčania uplatnenú povinným nemalo prihliadať. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzhľadom k tomu, že zákon o rodine obsahuje osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa premlčania výživného, kde je uzákonené, že právo na výživné sa nepremlčuje. Navyše považuje uplatnenú námietku premlčania za neprípustnú pre jej neurčitosť. Uviedol, že z textu návrhu na zastavenie exekúcie sa nedá zistiť, premlčanie ktorých jednotlivých splátok výživného povinný namieta a teda táto námietka premlčania povinným nebola uplatnená platne. V závere poukazuje na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine, kde uvádza, že správne sa na danú situáciu aplikuje ustanovenie § 77 ods. 2 zákona o rodine tak ako to urobil aj súd v napadnutom uznesení.
6. K sťažnosti oprávneného sa na výzvu súdu vyjadril povinný. Žiadal, aby súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu. Namietol včasnosť podania sťažnosti zo strany oprávneného. Okrem uvedeného vo vyjadrení uviedol, že exekučný súd nemá právomoc materiálne preskúmavať predložený exekučný titul. Ďalej poukázal, že oprávnený nešpecifikoval aké konkrétne skutočnosti považuje za odporujúce dobrým mravom. K spočívaniu premlčacej lehoty z dôvodu vedenia trestného konania povinný uviedol, že oprávnený si v predmetom konaní neuhradené výživné neuplatnil ako škodu a z tohto dôvodu nedošlo k jej spočívaniu. Uvedené trestné konanie iniciovala matka oprávneného ako dôsledok návrhu na zníženie resp. zrušenie vyživovacej povinnosti. Obštrukciami v uvedenom konaní sa snažila o predĺženoe nároku na výživné. Povinný považuje aj tvrdenia oprávneného o tom, že je nezaopatrený za nepravdivé, keďže v danom čase už disponoval živnostenským oprávnením za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti. Neuplatnenie nároku na výživné zo strany oprávneného považuje za dôsledok jeho konania. Porušovanie dobrých mravov považuje povinný za urážajúce, keďže oprávnený doposiaľ voči nemu nič také netvrdil. Opätovne uvádza, že má podozrenie, že aj predmetná exekúcia bola iniciovaná matkou oprávneného.
7. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
12. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
13. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
14. Podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne. Ak súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému.
15. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
16. Podľa § 77 ods. 2 zákona o rodine, práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce z tohto zákona sa premlčujú.
17. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov, (ďalej len „Občiansky zákonník“), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
18. Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.
19. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka. ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, keď návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú zamietnuť. Ďalej uvádza, že sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku.
21. Súd pre vylúčenie pochybností uvádza, že sťažnosť oprávneného sa týkala len výrokov I., II. a IV. napadnutého uznesenia. V prvom rade súd preskúmal námietku povinného, ktorá sa týkala včasnosti podania sťažnosti zo strany oprávneného. Zo súdneho spisu bolo preukázané, že napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 29.07.2020. Sťažnosť bola podaná právnym zástupcom oprávneného prostredníctvom portálu „eŽaloby“ dňa 13.08.2020 o 15:03:38 hod., kedy je v systéme uložená vygenerovaná potvrdenka o odoslaní podania. Súd sťažnosť prijal 13.08.2020 o 15:26:56 hod. a systém podanie overil dňa 13.08.2020 o 23:27:06 hod. Zákon stanovuje, že sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Pričom v prípade, že sa podanie robí elektronickými prostriedkami, lehota je zachovaná, ak je podanie doručené súdu, t.j. okamihom odkedy je správa objektívne dostupná súdu a nezáleží na tom, že sa tak stane aj mimo pracovného času. Súd mal preukázané, že oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal sťažnosť dňa 13.08.2020, pričom 15-dňová lehota na podanie sťažnosti uplynula dňa 14.08.2020. Vzhľadom na uvedené súd považuje námietku povinného za nedôvodnú a stanovuje, že sťažnosť oprávneného bola podaná včas.
22. Súd uvádza, že v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie sa skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie, čo v danom prípade bolo 13.09.2019. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia byť v ňom uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia.
23. Sudca k argumentom oprávneného týkajúce sa premlčania uvádza, že premlčanie je hmotnoprávny inštitút, ktorý v prípade použitia námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Námietka premlčania môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. V prípade exekučného konania možno túto námietku uplatniť len ako dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. V takomto prípade totiž nejde o zánik práva (nároku) priznaného exekučným titulom podľa § 61k ods. 1 písm. a) exekučného poriadku, ale o inú skutočnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu. Súd na premlčanie neprihliada ex offo, ale len keď ju vznesie dlžník - povinný. Súd v napadnutom uznesení správne vyhodnotil obdobie, za ktoré si oprávnený žiada vymôcť nárok na zameškané výživné. Týmto obdobím bolo správne stanovené júl 2010 až do dňa zrušenia vyživovacej povinnosti - do 24.03.2017. Ďalej správne uviedol, že uplatnený nárok na výživné sa týka opakujúcich plnení po vydaní exekučného titulu. Vzhľadom k uvedenému skutkovému stavu je preukázané, že námietka premlčania bola povinným podaná dôvodne. Keďže sa povinný dovolal premlčania, súd námietku povinného považoval za vecne správnu a premlčané právo oprávnenému priznať nemohol. Sudca ďalej konštatuje, že v napadnutom uznesení bola vec správne právne posúdená, keď na posúdenie premlčania bola použitá právna úprava § 77 ods. 2 zákona o rodine ktorá stanovuje, že výživné sa nepremlčuje, avšak premlčaniu podliehajú len jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného. Z citovaných ustanovení Zákona o rodine a Občianskeho zákonníka vyplýva, že v trojročnej premlčacej lehote sa nepremlčuje právo na úroky z omeškania a opakujúce sa plnenia, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu za dobu minulú, zatiaľ čo právo na úroky a opakujúce sa plnenie, ktorých splatnosť nastala po právoplatnosti rozhodnutia súdu alebo po ich písomnom uznaní, sa premlčujú v troch rokoch. Z
hľadiska premlčania je treba zvlášť posudzovať právo na úroky a opakujúce sa plnenia do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým boli priznané a osobitne právo na úroky z omeškania a opakujúce sa plnenia, ktorých splatnosť nastala po právoplatnosti tohto rozhodnutia (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. februára 1971 sp. zn. 6Cz145/70, ktorý bol publikovaný ako judikát R 42/1971). Splatnosť jednotlivých splátok bežného výživného v zmysle exekučného titulu nastala až po právoplatnosti predmetného rozhodnutia, a teda ide o opakujúce sa plnenia, ktoré sa premlčujú v troch rokoch (§ 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedených skutočností súd správne aplikoval ustanovenie. § 100 ods. 1 v spojení s ustanovením § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka záverom čoho bolo stanovenie, že oprávnený má nárok na zameškané výživné a to len na platby, ktorých splatnosť nastala 3 roky spätne pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Teda zameškané výživné do tohto času 13.09.2016 je premlčané. Oprávnený má na základe uvedeného nárok na zameškanom výživnom len za obdobie od 13.09.2016 do 24.03.2017, teda v celkovej výške 7.000,- Eur. V prevyšujúcej časti je nevyhnutné považovať nárok oprávneného za neoprávnený v súvislosti s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Zákona o rodine.
24. K argumentu oprávneného o tom, že námietka premlčania je neurčitá súd uvádza, že jej nemožno vyhovieť, pretože z obsahu spisu ako aj zo zákonných hmotnoprávnych ustanovení jednoznačne vyplýva, že v prípade nároku na opakujúce sa plnenia, ktoré vznikli po právoplatnosti exekučného titulu je premlčacia lehota v trvaní 3 rokov a týka sa obdobia pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
25. K námietke oprávneného ohľadom podania trestného oznámenia a s tým spojeného spočívania premlčacej lehoty súd uvádza, že oprávnený neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Na to, aby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty musia byť splnené dva predpoklady: a) uplatnenie práva na príslušnom orgáne a b) riadne pokračovanie v začatom konaní. Pokiaľ jedna uvedených podmienok nie je splnená, nedôjde k spočívaniu premlčacej lehoty. Oprávnený síce tvrdil, že podal trestné oznámenie na povinného, avšak v konaní nepreukázal, či si v rámci tohto trestného konania aj uplatnil právo na náhradu škody v adhéznom konaní. Naproti tomu povinný uviedol, že k uplatneniu náhrady škody za nezaplatenie výživného zo strany oprávneného nedošlo. Tým pádom súd nemal preukázané splnenie tejto podmienky. K splneniu druhej podmienky súd uvádza, že zo spisového materiálu vyplýva, že došlo k zrušeniu obvinenia povinného v dôsledku obštrukcií vzniknutých na strane oprávneného. Oprávnený teda nepreukázal, že by v danom prípade došlo k meritórnemu rozhodnutiu ohľadom náhrady škody poškodeného, čo by malo za následok spočívanie premlčacej lehoty. Súd teda konštatuje, že neboli splnené zákonné podmienky pre spočívanie premlčacej lehoty a vyhodnotil námietku povinného ako nedôvodnú. Súd k uvedeným argumentom nad rámec uvádza, že v prípade, že by aj došlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia v trestnom konaní, v ktorom by bola priznaná oprávnenému náhrada škody voči povinnému z titulu zameškaného výživného, tento dôkaz by mal rovnako za následok zastavenie exekúcie v uvedenej časti, nakoľko predmetná exekúcia sa vykonáva na podklade iného exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 6C/81/08-60 zo dňa 15.11.2008. Čiže ak by bolo vydané takéto rozhodnutie došlo by síce v trestnom konaní k spočívaniu premlčacej lehoty, avšak vydaním právoplatného rozhodnutia by plynutie premlčacej lehoty bolo prerušené a začala by plynúť nová desaťročná lehota. Tento nárok by si však oprávnený musel uplatniť v novom návrhu na vykonanie exekúcie, pretože ako už bolo spomenuté vyššie prebiehajúca exekúcia sa vedie na podklade iného exekučného titulu. Vzhľadom k tomu, že výsledkom obidvoch argumentácií oprávneného by došlo k zastaveniu exekúcie, len z iného dôvodu, súd považoval návrh na vykonanie dokazovania pripojením trestného spisu za nehospodárny a rozhodol sa tento dôkaz nevykonať.
26. Ďalej súd konštatuje, že zo spisu nevyplynulo, že by povinný uhradil za obdobie od 13.09.2016 do 24.03.2017 čo i len čiastočne oprávneným vymáhaný nárok. Preto potvrdzuje záver z napadnutého uznesenia, že exekúcia je oprávnená v časti 7.000,- Eur z titulu nezaplateného zameškaného výživného.
27. Teda, vychádzajúc zo skutočnosti, že oprávnený neuviedol a nepreukázal v sťažnosti žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dôvodnosť vedenia exekúcie, sudca podanú sťažnosť považoval za nedôvodnú a zamietol ju.
28. Súd k nadväzujúcim výrokom II. a IV., ktoré sa týkali náhrady trov exekučného konania uvádza, že vyšší súdny úradník správne postupoval, keď pôvodne uplatnený nárok na trovy právneho zastúpenia oprávneného ponížil o alikvotnú časť zodpovedajúcu zastavenej časti vymáhaného nároku. Rovnako správne posúdil nárok na náhradu trov konania týkajúcu sa konania o návrhu povinného na zastavenie
exekúcie, keď žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu čiastočného úspechu strán v konaní.
29. Podľa ust. § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
30. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
31. Podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
32. Oprávnený si v sťažnosti uplatnil aj náhradu trov konania vo výške 100%. Nakoľko povinný mal v sťažnostnom konaní úspech v rozsahu 100%, súd rozhodol o nároku na náhradu trov exekučného konania podľa § 199d Exekučného poriadku v spojení s ust. § 255 Civilného sporového poriadku tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto uznesenia a oprávnenému nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznal.
33. V otázke náhrady trov sťažnostného konania na strane povinného uvádza, že povinný si v sťažnostnom konaní nárok na náhradu trov exekučného konania neuplatnil, preto súd o tomto nároku nerozhodoval.
34. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).