Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14S-55-2020.pdf
PDF · 201 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/55/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu : ADA WASTE, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1611/74, 924 01 Galanta, IČO: 36 242 560, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s.r.o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO : 47 551 372, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100833904/2020 z 30. apríla 2020 takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 100833904/2020 z 30. apríla 2020 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta (ďalej aj ako len „správca dane“ alebo „orgán verejnej správny nižšieho stupňa“) č. 102683065/2019 z 20. novembra 2019 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 2 094,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014, správca dane znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014 zo sumy 28 869,84 eur na sumu 26 775,84 eur.
2. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bol záver správcu dane prijatý po vykonanej daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2014, že daňovému subjektu ADA WASTE, s.r.o. neprináleží nárok na uplatnené odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako len „zákon o DPH“) z nákupu tovaru od spoločnosti Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. celkom v sume 2 094,- eur. Správca dane taktiež neuznal uplatnenie ustanovenia § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH zo sporných faktúr vystavených spoločnosťou DAREC, a.s., keď obchodnú činnosť medzi spoločnosťami ADA WASTE, s.r.o., Milbery, s.r.o., VUITTON, s.r.o., DAREC, a.s., QUIRINIUS, s.r.o. a GLOBAL AGENCY spol. s r.o. považoval za predstieranú a ekonomicky neopodstatnenú.
3. Správca dane poukázal na to, že v rámci daňovej kontroly zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčovali, že bol vytvorený umelý mechanizmus s cieľom získať odpočítanie dane. Poukázal na to, že daň na dokladoch môže byť odpočítaná, ak bola uplatnená platiteľom, ktorý dodal tovar uvedený na faktúre, avšak výsledky dokazovania jednoznačne preukázali, že spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s r.o., QUIRINIUS, s.r.o., Milbery, s.r.o. a VUITTON, s.r.o., a DAREC, a.s. vystupujú ako formálni dodávatelia, pričom na uvedené spoločnosti boli faktúry vystavené účelovo. V tejto súvislosti dôvodil, že nakoľko uvedeným daňovým subjektom nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, tak daňovému subjektu ADA WASTE, s.r.o. (žalobcovi) ako odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
4. Tiež dôvodil, že zamestnanci správcu dane pri kontrole za kontrolované zdaňovacie obdobie nevykonali len formálnu kontrolu dokladov, ale zamerali sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach dodajúc, že prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami v zmysle § 71 zákona o DPH ešte nezakladá podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane. Poukázal na to, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii s predpísaným obsahom a náležitosťami, ale tieto musia mať aj povahu faktu t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch, v právnej skutočnosti, v objekte aj v subjekte, pričom pokiaľ daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt (žalobca) odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný po opise odvolacích námietok, priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania posudzoval dôvodnosť odvolacích námietok.
6. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bol zistený fakturačný pohyb tovaru medzi spoločnosťami GLOBAL AGENCY spol. s r.o. - QUIRINIUS, s.r.o. - Milbery s.r.o./DAREC, a.s./VUITTON, s.r.o. - daňový subjekt. Preverovaním u spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s r.o. bolo zistené, že spoločnosť so správcom dane nekomunikuje, na sídle reálne nesídli - ide o tzv. „fiktívne usídlenie“ - sídli na adrese, ktorá funguje ako poskytovateľ sídiel. Spoločnosť nepreukázala, či má dodania tovaru zaúčtované vo svojom účtovníctve a v záznamoch DPH, nepreukázala úhrady predmetných faktúr, daňové priznanie na DPH nepodáva. Konateľom spoločnosti v preverovanom období bol občan Maďarskej republiky. U spoločnosti nebola preukázaná reálna existencia obchodu, ani pôvod nadobudnutia tovaru. Spoločnosť GLOBAL AGENCY spol. s r.o. podala posledné daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 a od 31.03.2014 už nie je platiteľom DPH.
7. K spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o. uviedol, že mala virtuálne sídlo. Z výpovede Mgr. R. H. a JUDr. S. H. vyplynulo, že spoločnosť bola založená za účelom ďalšieho predaja. V čase, kedy boli konateľmi spoločnosti (v období od 16.02.2013 do 11.04.2013) spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť. Spoločnosť bola následne predaná pánovi M. Q. G., s ktorým však nekomunikovali. Predaj zabezpečoval Ing. Q., ktorý sa vyjadril, že spoločnosť QUIRINIUS, s.r.o. mala u neho prenajaté virtuálne sídlo na jeden rok. Poskytol kontaktné údaje osoby, s ktorou komunikoval cez mobil a email : a@b.c, pričom správca dane preveril cez Orange Slovensko, a.s. vlastníka mobilného čísla, ktoré patrí spoločnosti DAREC, a.s., v mene ktorej vystupuje Mgr. A. C.. Pán M. Q. G. sa nedostavil na výsluch svedka a ani svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Z výpovede súčasnej konateľky spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o. pani Margit Balázs vyplynulo, že danú spoločnosť nepozná, nevedela, že je konateľkou tejto spoločnosti.
8. Vo vzťahu k spoločnosti Milbery s.r.o. bolo zistené, že na adrese sídla Zámocká 30, 811 05 Bratislava sa nachádza virtuálne sídlo, ktoré poskytuje spoločnosť OFFICE HOUSE, s.r.o. Podľa vyjadrenia a z predložených dôkazov zo strany spoločnosti OFFICE HOUSE, s.r.o. vyplýva, že pre spoločnosť Milbery
s.r.o. poskytovali sídlo a preberali jej poštové zásielky. Spoločnosť predložila kontakt na spoločnosť Milbery s.r.o., pričom vlastníkom telefónneho čísla je spoločnosť DAREC, a.s., v mene ktorej vystupuje Mgr. A. C.. Z predložených zmlúv vyplýva, že kontaktnou osobou bol vždy Mgr. A. C., a to v čase, keď bol konateľom spoločnosti Milbery s.r.o. pán I. P. a následne pán Z. A..
9. Na adrese sídla spoločnosti VUITTON, s.r.o. sa nachádzala poschodová budova s popisným číslom 326, spoločnosť VUITTON, s.r.o. sa na danej adrese nenachádzala. Na danej adrese nebola ani poštová schránka, ani iné označenie spoločnosti VUITTON, s.r.o., za spoločnosť konal Mgr. A. C..
10. Spoločnosti Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s. mali prenajaté skladové priestory na adrese Letišná 1855/59, Dunajská Streda od pána Q. G., ktorý uviedol, že približne od roku 2005 si prenajíma skladové priestory na uvedenej adrese spoločnosť VUITTON, s.r.o. a potom si to prenajala aj spoločnosť Milbery s.r.o. a následne si to prenajímala len spoločnosť DAREC, a.s. s tým, že pán Q. G. za uvedené spoločnosti vždy komunikoval len s Mgr. A. C., všetky zmluvy podpisoval len s ním. Q. G. nepozná osoby I. P., Z. A., H. R., R. R., E. F., pozná len Mgr. A. C..
11. Z výpovede pani E. T. a pani O. (účtovníčky spoločnosti Milbery s.r.o. a QUIRINIUS, s.r.o.) vyplýva, že doklady za menované spoločnosti im boli doručené vždy tou istou osobou a to Mgr. A. C. (predseda predstavenstva spoločnosti DAREC, a.s.), konateľov spoločnosti nepoznali. Z jednotlivých výpovedí je zrejmé, že v mene spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o., VUITTON, s.r.o. a Milbery s.r.o. vystupovala a konala osoba menom Mgr. A. C. (predseda predstavenstva spoločnosti DAREC, a.s.), ktorá nebola oprávnená konať v mene daných spoločností.
12. Na základe predložených výpisov z bankových účtov vyplýva, že disponentom na bankových účtoch spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o. a Milbery s.r.o. bol pán E. C., otec Mgr. A. C. a člen predstavenstva DAREC, a.s. Ďalej z jednotlivých kontrolných výkazov spoločností v preverovanom reťazci vyplýva, že spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s r.o., QUIRINIUS, s.r.o., VUITTON, s.r.o. a Milbery s.r.o. pracovali s minimálnou cenovou prirážkou, resp. ak mala byť preprava súčasťou ceny, na niektorých stupňoch reťazca pracovali subjekty bez prirážky, faktúry si vystavovali len medzi sebou. Spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s r.o., QUIRINIUS, s.r.o., VUITTON, s.r.o., Milbery s.r.o. a DAREC, a.s. skladové evidencie nepredložili a ani nepreukázali existenciu, pôvod a prepravu fakturovaného tovaru, faktúry si v reťazci vystavovali medzi sebou.
13. Žalovaný mal za to, že nevierohodnosť predložených dokladov a tvrdení daňového subjektu a ostatných zúčastnených subjektov preukazujú aj všeobecné, nejasné a rozporné vyjadrenia jednotlivých kľúčových svedkov, a to najmä výpovede pána P. a pána C.. Pán P. svoje výpovede počas celého konania neustále menil, tvrdil, že konal s ďalšími svedkami, ktorí však popreli, že by ho poznali (napr. Ing. I. O., pán G.), nemal dostatočné vedomosti o činnosti spoločnosti a priebehu zdaniteľných obchodov, nevedel riadne identifikovať svojich dodávateľov a odberateľov. Vo svojich výpovediach uviedol, že vo všetkých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach tovar obstaral len od spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o., avšak podľa výpovede Mgr. R. H. a JUDr. S. H., v období február - apríl 2013 spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť a preto nemohol od nej nadobudnúť žiadny tovar, nepredložil žiadne dôkazy o skutočnom obstaraní a dodaní tovaru, jeho preprave a evidencií. Výpoveď Mgr. C. bola rovnako všeobecná a nejasná, svedok len formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ale taktiež nevedel identifikovať svojich dodávateľov, od ktorých mal tovar nadobudnúť, čo je vzhľadom na množstvo a objem fakturovaných transakcií pochybné a zároveň ako neoprávnená osoba konal a vystupoval za ďalšie subjekty v reťazci
- Milbery s.r.o. a QURINIUS, s.r.o.
14. Ďalej žalovaný poukázal na to, že k spochybneniu deklarovaných transakcií prispievajú aj odpovede zahraničných daňových správ - maďarskej a rumunskej, z ktorých, okrem iných skutočností vyplýva, že spoločnosti Sertimpex Hungary Kft. bolo zrušené IČ DPH, sídlo spoločnosti je registrované poskytovateľovi sídiel, pričom na mieste obchodovania - deklarovanej skládky je hostel pre robotníkov.
Pán Q. G. uviedol, že tovar nebol skladovaný na mieste obchodovania, mal byť len preložený z jedného kamióna na iný a spätne prepravený na Slovensko, do spoločnosti VUITTON, s.r.o. Spoločnosť Sertimpex Hungary Kft. ani EBER STEEL SRL nepotvrdili dokladmi realizáciu transakcie medzi spoločnosťami, rumunský správca sa vyjadril, že má podozrenie, že rumunská spoločnosť EBER STEEL SRL bola založená za účelom podvodov, prebieha vyšetrovanie.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že vážne nezrovnalosti sa vyskytli i v tvrdeniach daňového subjektu (žalobcu), ktorý deklaroval intrakomunitárne dodanie nakúpeného tovaru pre rumunského odberateľa do Maďarska, avšak z informácií poskytnutých maďarskou finančnou správou vyplýva, že na uvedenej adrese sa nachádza ubytovňa pre robotníkov, tovar tam vykladaný nebol, mal byť len preložený na iný kamión a následne dodaný späť na Slovensko. Prepravu pritom zabezpečoval daňový subjekt svojimi vlastnými vozidlami, prepravy uskutočňoval aj konateľ daňového subjektu pán E. I. a preto je nepochybné, že tieto skutočnosti sú mu známe.
16. Žalovaný uviedol, že konateľ maďarskej spoločnosti Sertimpex Hungary Kft. pán Q. M. G., ktorý bol súčasne konateľom subdodávateľskej spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o. sa vyjadril v tom zmysle, že osoba, ktorá dávala pokyny požiadala, aby adresa miesta obchodu bola blízko SK-HU hranice, aby sa vozidlá mohli ľahko obrátiť s tovarom a pri nakladaní/vykladaní tovaru nebol, čo je ale v rozpore s dokladmi predloženými daňovým subjektom, ktorý má potvrdenie o prevzatí sporného tovaru v Maďarsku ( v ubytovni pre robotníkov) v deklarovaný deň pánom G..
17. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že predložené dodávateľské faktúry sú vystavené účelovo, bez reálneho základu, za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov daňovým subjektom s tým, že spoločnosti GLOBAL AGENCY s.r.o., QUIRINIUS, s.r.o., VUITTON, s.r.o., Milbery s.r.o. a DAREC, a.s. vystupujú ako formálni dodávatelia dodajúc, že nakoľko uvedeným spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, daňovému subjektu ako odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a rovnako neboli splnené podmienky na postup podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH. Rovnako mal za to, že všetky uvedené skutočnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že tok tovaru tak, ako ho deklaroval kontrolovaný daňový subjekt nebol reálny. Pohyb tovaru v reťazci tuzemských spoločností prebehol iba formálne - papierovo, keď zistené skutočnosti preukazujú, že ide len o formálnych, umelo vložených dodávateľov. Rovnako spoločnosti EBER STEEL SRL a Sertimpex Hungary Kft. vystupujú ako formálni odberatelia, tovar nikdy reálne nenadobudli, ale spätne dodali slovenským spoločnostiam v reťazci. Zo strany subjektov v reťazci nebol preukázaný pôvod a ani konečná spotreba tovaru. Preto aj tvrdenie daňového subjektu, že v čase obchodovania boli jeho dodávatelia v poriadku neobstojí a nemožno ho považovať za pravdivé.
18. K svedeckej výpovedi pani Margit Balázs ohľadom spoločnosti QURINIUS, s.r.o. a jej nevedomosti, že podpisuje papiere týkajúce sa jej pozície konateľa, ktorú výpoveď daňový subjekt označil za bezpredmetnú a s vecou nesúvisiacu žalovaný uviedol, že táto je v danej veci relevantná, nakoľko poukazuje na fiktívnu podnikateľskú činnosť spoločností a je dôkazom toho, že ide o zmiznutého obchodníka a tzv. „bieleho koňa“ v dodávateľsko-odberateľskom reťazci.
19. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, ktorý spochybnil pôvod tovaru, ako aj jeho prepravu a konečnú spotrebu poukazujúc na rozpory vo vyjadreniach osôb zúčastnených na predmetných transakciách, personálnu prepojenosť, na missing-traders (zmiznutí obchodníci). Z činnosti správcu dane pri výkone správy daní bolo zistené, že u daňového subjektu boli vykonané daňové kontroly na DPH za viacero zdaňovacích období, pričom bolo preukázané, že v týchto ďalších zdaňovacích obdobiach daňový subjekt deklaroval dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu pre EBER STEEL SRL, pričom v týchto preverovaných prípadoch nebolo uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdené. Daňový subjekt týmto spôsobom deklarovanej obchodnej činnosti (nákup tovaru od tuzemských dodávateľov a predaj tovaru s oslobodením od dane) vykazoval v podaných daňových priznaniach nadmerné odpočty, resp. umelo zníženú daňovú povinnosť, pričom činnosťou správcu dane
bolo zistené, že daňový subjekt je aktívnym článkom umelo vytvoreného reťazca viacerých spoločností, ktoré boli zriadené za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov na DPH.
20. K námietkam daňového subjektu, že z jeho strany došlo k splneniu všetkých podmienok zákona o DPH na uplatnenie odpočítania od dane, že správcovi dane poskytoval súčinnosť a predložil všetky potrebné doklady, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že sa správcovi dane nepodarilo skontaktovať so subdodávateľskými spoločnosťami, ktoré nepredložili požadované doklady, že predložené doklady preukazujú reálnosť obchodu po formálnej stránke, že v konaní niekoľkokrát preukázal aj materiálny charakter týchto obchodov, že tieto skutočnosti potvrdili všetci vypočutí svedkovia, že riadne vyčerpal dôkazné bremeno s tým, že na preukázanie opaku bola dôkazná povinnosť na strane správcu dane žalovaný zopakoval, že vykonaným šetrením správca dane nezistil pôvod tovaru, prepravu a konečnú spotrebu tovaru uvedeného na sporných faktúrach. V spoločnostiach v reťazci dochádzalo často k zmene konateľov (Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o., QUIRINIUS, s.r.o.), spoločnosti, ktoré majú preukázať pôvod, resp. spotrebu sporného tovaru sú nekontaktné a neplnia si svoje zákonné povinnosti, ide teda o zmiznutých obchodníkov.
21. Žalovaný ďalej tvrdil, že napriek tomu, že spoločnosti DAREC, a.s., VUITTON, s.r.o. a Milbery s.r.o. formálne potvrdili uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, vierohodnosť týchto tvrdení je spochybnená nielen vo vzťahu k zásadným rozporom vo vyjadreniach jednotlivých vypočutých osôb, ale aj v nadväznosti na ďalšie získané dôkazy dodajúc, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom v kontexte zistených skutočností vznikli u správcu dane dôvodné pochybnosti o reálnom dodaní sporného tovaru, t.j. o vzniku daňovej povinnosti deklarovaného dodávateľa tovaru a preto argumentácia vo vzťahu k predloženiu formálne vyhotovených dokladov nemôže obstáť.
22. Žalovaný tiež zdôraznil, že daňovému subjektu nebola pripísaná na ťarchu nekontaktnosť spoločností v popísanom reťazci, pričom ide len o skutočnosti získané v procese dokazovania zákonným spôsobom a preto ich bolo dôvodné v napadnutom rozhodnutí uviesť. Rovnako z obsahu spisu, ani napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by správca dane od daňového subjektu požadoval doklady, ktoré by mal zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom reťazci.
23. K námietke daňového subjektu, že účtovné doklady môže účtovníčke spoločnosti doručiť akákoľvek osoba, nielen konateľ (v kontexte výpovede pani O. a pani T. vo veci vedenia účtovníctva spoločnosti QUIRINIUS, s.r.o. a Milbery s.r.o.) žalovaný uviedol, že i napriek tomu, že účtovné doklady nemusí doručovať len štatutárny orgán spoločnosti, v riešenom prípade tieto skutočnosti preukazujú existenciu prepojenia umelo vytvoreného fakturačného reťazca spoločností a preto je výpoveď pani O. a pani T. relevantná pre celkové posúdenie daného prípadu.
24. K rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL) žalovaný poukázal na to, že z tohto vyplýva, že SD EÚ pripomenul, že boj proti podvodu, vyhýbaniu sa daňovej povinnosti a prípadným zneužitiam je cieľom, ktorý je uznaný a podporovaný šiestou smernicou, pričom subjekty podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať právnych noriem Spoločenstva podvodne alebo obchádzajúc zákon (bod 54). Tiež poukázal na bod 55 tohto rozsudku SD EÚ, z ktorého vyplýva, že ak daňový úrad konštatuje, že právo na odpočet bolo uplatnené podvodne, je povinný žiadať s retroaktívnym účinkom vrátenie odpočítaných súm a vnútroštátnemu súdu prislúcha možnosť odmietnuť priznanie práva na odpočet, pokiaľ je s ohľadom na objektívne dôkazy preukázané, že právo je uplatňované podvodne. V tejto súvislosti dodal, že daňový subjekt bol aktívnym článkom reťazca, pričom na uvedenom závere správcu dane nič nemení skutočnosť, že predložil všetky doklady, ktoré majú deklarovať dané obchody.
25. K rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/22/2009 a sp. zn. 3Sžf/1/2011, ako aj k argumentácii vo vzťahu k splneniu podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, unesenia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že tieto nie sú postačujúce v kontexte s judikatúrou SD EÚ v
nadväznosti už na zmienený rozsudok doplniac, že rozsudok sp. zn. 5Sžf/22/2009 nie je na daný prípad aplikovateľný aj z dôvodu, že sa týkal dani z príjmov.
26. K námietke týkajúcej sa preverovania sídiel spoločností v reťazci, ako aj neskoršieho prevodu jednotlivých spoločností a ich súčasnej nekontaktnosti, ktoré daňový subjekt označil za irelevantné žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 3Sžf/24/2012, z ktorého s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku vyplýva, že za účelom získania objektívnej pravdy je správca dane povinný šetriť celý obchodný reťazec dodajúc, že kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal správca dane aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane s tým, že správca dane je povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými obchodnými partnermi. V súvislosti s uvedeným skonštatoval, že je preto zrejmé, že správca dane bol povinný preverovať celý dodávateľsko- odberateľský reťazec, keď takéto preverenie je opodstatnené z dôvodu skúmania, či spoločnosti vykonávajú reálnu podnikateľskú činnosť a či obchody prebehli tak, ako deklarujú. Neoznačenie sídiel a následné zmeny v štatutárnych orgánoch, resp. spoločníkoch spoločností je dôkazom toho, že takéto spoločnosti sú zriadené len fiktívne a skutočnú podnikateľskú činnosť nevykonávajú. Žalovaný tiež poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosti v reťazci poštu nepreberali a so správcom dane nekomunikovali, za spoločnosť Milbery s.r.o. preberal poštové zásielky poskytovateľ sídel OFFICE HOUSE, s.r.o., avšak samotná spoločnosť, resp. oprávnené osoby za ňu konať, si tieto zásielky nevyzdvihli a na výzvy správcu dane nereagovali a požadované doklady nepredložili, čo je ďalším dôkazom o tom, že spoločnosť nevykonávala reálnu podnikateľskú činnosť.
27. Vo vzťahu k tvrdeniu daňového subjektu, že svedok Q. G. potvrdil, že si spoločnosti Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s. prenajímali priestory vyhradené na zber druhotných surovín a teda vykazovali obchodnú činnosť a tiež, že je bezpredmetné, či pán G. komunikoval s pánom C. žalovaný poukázal na to, že samotný prenájom skladovacích priestorov spoločnosti Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s. ešte nepreukazuje, že sa zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami aj reálne uskutočnili, keď prenájom priestorov môže byť zriadený len umelo, fiktívne, s cieľom vyvolať dojem výkonu poctivej podnikateľskej činnosti, pričom samotné zdaniteľné obchody sa nemusia uskutočniť, resp. uskutočniť tak, ako to tvrdia dotknuté subjekty. V súvislosti s uvedeným žalovaný tiež dodal, že nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že je bezpredmetné tvrdenie, že pán G. komunikoval s pánom C., práve naopak, jeho výpoveď preukazuje existenciu umelého reťazca spoločností, ktorého cieľom je neoprávnené čerpanie nadmerných odpočtov.
28. Vo vzťahu k výpovedi pána R. žalovaný uviedol, že táto je všeobecná a nie je možné ju spojiť s preverovanými faktúrami. Pán R. sporné obchody neuzatváral a jeho výpoveď sa neviaže ku konkrétnym faktúram. Preto len na základe jeho tvrdení najmä v kontexte ďalších zistených dôkazov, nie je možné považovať deklarované odpočítanie za oprávnené.
29. K námietke, ktorou daňový subjekt poukazoval na skutočnosť, že svedkovia boli vypočutí až koncom roka 2016, čo je obdobie približne 2-3 roky od vykonania obchodu, na to, aby si pamätali presné detaily žalovaný uviedol, že vypočutí svedkovia, primárne konatelia spoločností v dodávateľsko-odberateľskom reťazci (pán P. a pán C.) boli konateľmi v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov, pričom tvrdili, že ich sami uskutočňovali a preto jednoznačne musia mať o nich vedomosti. V tejto súvislosti dodal, že dotknutým osobám chýbali základné znalosti o obchodných partneroch a zdaniteľných obchodoch, ktoré uskutočňovali a ktoré musia mať aj po uplynutí dlhšej doby, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sa menované osoby poznajú 20 rokov, pán P. bol zamestnancom pána C., obchodovali spolu niekoľko rokov, pričom deklarovali zdaniteľné obchody v objeme miliónov eur a pán C. konal za viaceré spoločnosti v reťazci. Preto uvedenú námietku vyhodnotil za nedôvodnú.
30. K argumentácii daňového subjektu, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdili účtovníčky pani O. a pani T. žalovaný uviedol, že tieto potvrdili len zaúčtovanie preverovaných faktúr, ale nie skutočnú
realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je na nich uvedené dodajúc, že samotné zaúčtovanie faktúr a ich úhrada ešte nepreukazuje, že sa deklarované obchody aj reálne uskutočnili. Na podporu svojho záveru poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžf/63/2011, podľa ktorého uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane s tým, že v prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
31. K argumentu daňového subjektu, že správca dane účelovo vychádzal iba zo zistených nedostatkov a nebral ohľad na skutočnosti, ktoré sám uviedol a ktoré potvrdzujú oprávnenosť uplatneného odpočítania od dane zo sporných faktúr žalovaný dôvodil, že z napadnutého (prvostupňového) rozhodnutia a predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonajúc rozsiahle dokazovanie. Poukázal na to, že zistené dôkazy boli v zásadných otázkach týkajúcich sa deklarovaných dodávok vzájomne rozporné a tieto bez pochybností nepotvrdzovali, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako deklarujú predložené faktúry. Preto bolo dôvodne spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov správcom dane s tým, že daňový subjekt bol bez pochybností aktívnym článkom reťazca a preto mu priznanie práva na odpočítanie dane neprináleží.
32. K námietke týkajúcej sa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ktoré daňový subjekt nepovažoval za dostatočne vyčerpávajúce žalovaný s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 2 daňového poriadku poukázal na to, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti a musí byť vydané príslušným orgánom, ak daňový poriadok alebo osobitný predpis neustanovuje inak majúc za to, že správca dane všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých právo na odpočítanie dane daňovému subjektu nevzniklo uviedol v odôvodnení rozhodnutia, rovnako poukázal aj na skutočnosti, ktoré boli jeho podkladom, uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, ako aj myšlienkový postup aplikácie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rovnako poukázal na to, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ako aj spisového materiálu je zrejmé podrobné zistenie skutkového stavu, ako aj voľná úvaha správcu dane. Preto uzavrel, že nemôže obstáť tvrdenie, že rozhodnutie nebolo správcom dane riadne odôvodnené.
33. Vo vzťahu k rozhodnutiu č. 102660598/2019 zo dňa 19.11.2019, na ktoré poukazoval daňový subjekt žalovaný uviedol, že toto bolo vydané v inej veci a dokonca u iného daňového subjektu, na základe čoho je zrejmé, že vychádza z iného skutkového stavu a preto jeho závery nie sú aplikovateľné na riešený prípad.
34. Záverom žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt do dňa vydania predmetného rozhodnutia nepodal žiadosť o prerušenie daňového konania v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)
35. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom súčasne navrhol zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátiť konajúcim orgánom verejnej správy na ďalšie konanie. Za dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalobca označil nesprávne právne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako len „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“)] a ďalej, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP]. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
36. Žalobca uviedol, že žalovaný rovnako ako predtým správca dane poukazuje na reťazec spoločností, ktorých súčasťou mal byť a to najmä ich nekontaktnosť a prepojenosť, pričom sa podľa žalovaného nepreukázal skutočný tok tovaru. Tiež poukázal na to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že nie je pravdou, že by dával za vinu daňovému subjektu (žalobcovi) správanie sa jeho obchodných partnerov, pričom mal za to, že toto tvrdenie nie je pravdivé, keďže tento záver je zrejmý z oboch rozhodnutí, keď napríklad tvrdenie žalovaného, ako aj správcu dane, že nenesie vinu za konanie svojho obchodného partnera vylučuje tiež protichodné tvrdenie, že nesie zodpovednosť za výber svojich obchodných partnerov, resp. že štatutárny orgán spoločnosti musí mať vedomosť o subjektoch s ktorými spolupracuje. V tejto súvislosti dodal, že s týmto tvrdením možno súhlasiť iba v rovine, že ako daňový subjekt mohol neskoršie protiprávne konanie svojho obchodného partnera predpokladať už v čase keď s ním uzatváral obchody.
37. Mal za to, že správca dane svoje dôkazy oprel len o skutkové zistenia a nedostatky na strane iného daňového subjektu, ktoré nijako nemohol ovplyvniť a na základe tejto skutočnosti správca dane založil svoj záver o nesplnení jeho dôkazného bremena. V tejto súvislosti žalobca dôvodil rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/22/2009 zo dňa 23.02.2009, z ktorého vyplýva, že správca dane posunul dôkazné bremeno daňového subjektu do nesplniteľnej abstraktnej podoby. V tejto súvislosti dodal, že v konaní skutočne predložil všetky možné a dostupné dôkazné prostriedky na podporu svojich tvrdení, pričom všetky namietané skutočnosti zo strany žalovaného, ako aj správcu dane smerujú na iné daňové subjekty, ktoré však nemôže nijako ovplyvniť.
38. K tvrdeniu žalovaného, že bol aktívnym článkom reťazca, ktorý smeroval k podvodnému uplatneniu práva na odpočet dane uviedol, že sa s ním nemožno stotožniť, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by mal vedomosť o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov a preto takéto tvrdenie, resp. náznak podvodného konania z jeho strany nemožno brať ako relevantný argument a nemalo by sa naň vôbec prihliadať. V tejto súvislosti poukázal na to, že v období uskutočnenia obchodu neboli predmetné spoločnosti u správcu dane vedené ako nespoľahliví platcovia, resp. nemal o tom vedomosť a preto mu nie je zrejmé, aké ďalšie kontrolné mechanizmy mal uplatniť na overenie si svojich obchodných partnerov okrem dostupných registrov a riadneho priebehu obchodov vrátane úhrady dojednanej odmeny, pričom žalovaný neuviedol, aké mechanizmy má na mysli.
39. Tiež poukázal na fakt, že nie je pravdou, že samotná existencia dokladov, ktorými deklaroval dodanie tovaru, sama o sebe nepreukazuje, že boli vystavené na základe reálneho zdaniteľného obchodu, keď tieto doklady reálnosť zdaniteľného obchodu preukazujú po formálnej stránke, pričom v konaní niekoľkokrát preukázal aj materiálny charakter týchto obchodov. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/193/2016 zo dňa 15.05.2018, z ktorého vyplýva záver, že faktúra je dostatočným dôkazom predloženým daňovým subjektom na uplatnenie jeho práva dodajúc, že okrem faktúr predložil aj ďalšie doklady preukazujúce jeho tvrdenia. S poukazom na uvedené uzavrel, že žalovaný a správca dane sa nesprávne vysporiadali s predloženými dokladmi, keďže tieto sú dostatočným dôkazom toho, že skutočne došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení a preto záver konajúcich daňových orgánov, že sa obchodné transakcie deklarované na faktúrach reálne neuskutočnili považoval za svojvoľné a nesprávne, priečiace sa zásadám daňového konania a hodnoteniu dôkazov. Súčasne dodal, že všetky obchody s predmetnými spoločnosťami prebiehali štandardne, úhrady faktúr boli hradené bankovými prevodmi a preto nemal dôvod sa domnievať, že by so spoločnosťami nebolo niečo v poriadku.
40. Žalobca ďalej zdôraznil, že všetci vypočutí svedkovia potvrdili reálnosť uskutočnených obchodov uvedených na faktúrach, pričom skutočnosť, že s odstupom času sa mohli v odpovediach nachádzať odchýlky je zaiste pochopiteľné, nakoľko ľudský faktor nefunguje rovnako ako počítačový a nie je v silách bežného človeka pamätať si presné detaily všetkých obchodov. Naviac poukázal na fakt, že sa jednalo o ľudí na rôznych pozíciách, ktorí vnímali skutočnosti, na ktoré sa ich dopytoval správca dane pochopiteľne rôzne, avšak medzi výpoveďami svedkov sa nenachádzali žiadne markantné rozdiely a žalovaný ani neuviedol, o aké rozdiely sa má jednať a prečo teda nebral v úvahu výpoveď týchto svedkov.
41. V súvislosti s bodom 40 žalobca opätovne poukázal na niektoré časti výpovedí svedkov, s ktorými sa žalovaný bližšie v rozhodnutí nezaoberal a teda existuje veľká pravdepodobnosť, že ich ani nebral v úvahu, čo sa okrem iného prieči zásadám hodnotenia dôkazov. Napríklad vo vzťahu k svedeckej výpovedi bývalého konateľa spoločnosti Milbery s.r.o., p. P., ktorú správca dane považoval za rozporuplnú žalobca poukázal na fakt, že v rokoch 2013 a 2014 dodával tovar cez spoločnosti VUITTON, s.r.o. DAREC, s.r.o., Milbery, s.r.o. do zahraničia, t.j. do Talianska v spolupráci so spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o. Správca dane však zaviedol otázkou p. P. pri jeho výsluchu, že v roku 2014 sa to nenachádzalo v kontrolnom výkaze, a vtedy zmenil výpoveď, že to dodal cez iné spoločnosti. Avšak on disponuje faktúrami, že to bola práve spoločnosť TSR Slovakia, s.r.o., pritom takto kladené otázky zo strany správcu dane boli evidentne zmätočné a v závere potom tento nesprávne konštatoval rozporuplnosť tvrdení svedkov. V tejto súvislosti dodal, že v prílohe predložil ako dôkazy faktúry a vzájomné započítania pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou Milbery s.r.o. a spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o. Tiež poukázal na to, že s touto spoločnosťou obchodovala spoločnosť VUITTON, s.r.o., o čom tiež predložil ako dôkaz faktúry a vzájomné započítania pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou VUITTON, s.r.o. a spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o., konkrétne sa jedná o faktúry, zápočty, kde spoločnosti VUITTON, s.r.o., Milbery, s.r.o., ale v konečnom dôsledku aj DAREC, s.r.o. obchodovali so spoločnosťou TSR Slovakia s.r.o. s tým, že on nakladal vagóny, predával tovar pre tieto spoločnosti a oni ho predávali ďalej do spoločnosti TSR Slovakia, s.r.o., konkrétne vagóny smerovali do Talianska. Poukázal na to, že správca dane nesprávne spochybnil celý nákup voči predaju spoločnostiam VUITTON, s.r.o., DAREC, s.r.o., Milbery, s.r.o. s tým, že mu tovar dodávali rôzni dodávatelia tovarov, ktorí mu tovar dodali a on ho predal rôznym spoločnostiam. Tiež vo vzťahu k vyjadreniu správcu dane, že mal svedka ovplyvňovať práve konateľ žalobcu uviedol, že to nie je pravdou, keďže je zrejmé, že tento iba svedkovi povedal, aby si overil, na základe čoho vystavoval faktúry a následne odpovedal, aby sa nenechal pri odpovedi zmiasť. Tiež poukázal na to, že bývalý konateľ spoločnosti Milbery, s.r.o. pán I. P. vo svojej výpovedi pred správcom dane v súvislosti s predmetnou kontrolou potvrdil, že s ním obchodoval, nakontaktoval sa na neho osobne, telefonicky, faktúry vystavovala jeho účtovníčka I. O., pričom mu boli potom doručené podľa slov svedka a rovnako svedok potvrdil aj ich úhradu, keď uviedol, že úhrada faktúr bola z jeho strany vykonaná prevodom. Teda z uvedeného je zrejmé, že mu uplatnené právo vzniklo. Ďalej uviedol, že rovnako konateľ spoločnosti VUITTON, s.r.o. a neskôr predseda spoločnosti DAREC, s.r.o. Mgr. A. C. obchody potvrdil, rovnako potvrdil vystavenie faktúr a ich úhradu bankovým prevodom. Mal za to, že pokiaľ správca dane spochybňuje výpovede svedkov a to najmä p. P., ktorý mal byť predvolaný opätovne, pričom správca dane nemal bez toho rozhodnúť. Rovnako poukázal na to, že spoločnosť DAREC, s.r.o. (správne malo byť uvedené DAREC, a.s. - poznámka správneho súdu) je aktívna aj v súčasnosti dodajúc, že v kontrolovanom období bolo s touto spoločnosťou všetko v poriadku a je aj v súčasnosti. Žalobca poukázal tiež na výpoveď svedka p. D. E. (zamestnanca spoločnosti DAREC, a.s.), ktorý tiež potvrdil skutočnosti, ktoré uvádzal a to, že spoločnosti VUITTON, s.r.o., DAREC, s.r.o. a Milbery, s.r.o. mali skladové priestory na Letišnej ulici v Dunajskej Strede a tiež potvrdil obchodovanie s ním a pod. dodajúc, že táto výpoveď svedka tiež nebola správcom dane relevantne spochybnená a teda by mal na ňu riadne brať ohľad.
42. V súvislosti s predloženými skladovými kartami žalobca uviedol, že nie je pravdou, že by tieto nepredstavovali dostatočný dôkaz, pretože im chýbali náležitosti. Tvrdil, že na dokladoch je vidieť dodávateľov, ktorí mu v roku 2014 dodávali tovar, jednalo sa o niekoľko tisíc strán dokumentov, pričom je zrejmé, že tak správca dane a ani neskôr žalovaný sa nimi dostatočne nezaoberali, iba v rozhodnutí stroho uviedli, že predloženými účtovnými dokladmi nepreukázal, že obchody prebehli tak, ako sú uvedené na sporných faktúrach. S uvedeným tvrdením sa nestotožnil dodajúc, že konajúce daňové orgány sa konkrétne nevyjadrili k jednotlivým predloženým dôkazom, teda je pravdepodobné, že si ich dôkladne nepreštudovali a neboli ich bezdôvodne do úvahy.
43. Rovnako mal za to, že žalovaný nedostatočne venoval pozornosť dôkazu zoznamu jeho dodávateľov a odberateľov pre kontrolné zdaňovacie obdobie, keď predmetní dodávatelia mu preukázateľne dodali tovar, nákup ktorého nebol zo strany daňových orgánov uznaný, teda mu nebol uznaný odpočet tak ako žiadal, pričom predmetných dodávateľov vôbec nekontrolovali dodajúc, že všetky uvedené spoločnosti pritom daň z predaja tovaru riadne priznali, aj zaplatili štátu, resp. správcovi dane a takisto predaj tohto tovaru (príjem) započítali a teda z celého predaja tohto tovaru musí byť teraz odvedená daň
bez toho, aby mohli byť uplatnené vstupy z nákupu tohto tovaru. Vychádzajúc z uvedeného preto uzavrel, že postup daňových orgánov je nielenže nesprávny, ale doslova absurdný, pričom možno tiež konštatovať, že takýto je aj bezprávny, keď správca dane predmetným rozhodnutím fakticky likviduje jeho spoločnosť tým, že „zdaní“ predávajúcich, od ktorých nakúpil tovar, „zdaní“ tiež predaj tovaru ďalším spoločnostiam, no odpočet dane už odmietol uznať. Takéto konanie označil za konanie, ktoré de facto postráda akúkoľvek logiku.
44. Žalobca tvrdil, že z uvedených skutočností je zrejmé, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcou faktúrou, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno dodajúc, že správca dane, ani žalovaný v rozhodnutí existenciu samotného tovaru nepoprel, iba jeho pôvod a neuviedol tiež, že by predložené faktúry boli vystavené nesprávne.
45. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením, že by výpovede účtovníčok nepreukázali uskutočnenie deklarovaných obchodov, resp. že by mali preukazovať naopak jeho fiktívnu podnikateľskú činnosť dodajúc, že tieto potvrdili riadne zaúčtovanie deklarovaných obchodov a teda je nepochopiteľné, prečo ani toto neslúži ako relevantný dôkaz. Poukázal ďalej na to, že žalovanému v súvislosti s predmetnou kontrolou vždy riadne poskytoval súčinnosť a predložil všetky potrebné podklady (ktoré boli v jeho možnostiach predložiť) na preukázanie skutočnosti, že splnil všetky podmienky na nadmerný odpočet dane tak, ako to žiadal priznať vo svojom daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobia a preto je nemysliteľné, aby bol tento doslova trestaný za konanie inej osoby. V tejto súvislosti dodal, že konajúce daňové orgány mali v zmysle citovanej judikatúry brať do úvahy dôkazy týkajúce sa jeho a nie jeho obchodných partnerov, ktorých konanie, ak by sa aj javilo ako podvodné, nemôže byť na jeho ujmu, ako poctivého podnikateľa.
46. Vo vzťahu k obchodovaniu so spoločnosťou EBER STEEL SRL žalobca uviedol, že jej ponuka ho zaujala a preto si túto spoločnosť preveril prostredníctvom účtovníčky z dostupných zdrojov, a teda nemal dôvod domnievať sa, že by bol opak pravdou. Uviedol, že ich komunikácia prebiehala prostredníctvom e-mailu s tým, že táto spoločnosť si plnila svoje záväzky vždy riadne a včas doplniac, že až v čase, keď mal pocit, že ich komunikácia je na bode mrazu, rozhodol sa s nimi ukončiť spoluprácu. Tiež poukázal na to, že v obchodnom styku je vo všeobecnosti predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobúdania práv a akokoľvek by bol pri uzatváraní obchodov obozretný, nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že sa bez svojho zavinenia stane v niektorom prípade obeťou podvodného konania dodajúc, že uvedené nepreukazuje, že by mal vedomosť o akýchkoľvek nekalých praktikách tejto spoločnosti, resp. že by to odôvodňovalo zamietnutie jeho nároku na uplatnený odpočet dane v zmysle zákona.
47. Rovnako mal za to, že je nemysliteľné, aby konajúce daňového orgány vychádzali pri rozhodovaní dokonca zo skutkových zistení týkajúcich sa spoločností, s ktorými vôbec nespolupracoval, ani o ich existencii nemal vedomosť (QUIRINIUS, s.r.o., GLOBAL AGENCY s.r.o.). Poukázal ďalej na to, že pri kontrole DPH za predmetné obdobie predložil ako dôkaz faktúru, ktorá preukazuje, že jeho obchodný partner - spoločnosť DAREC, s.r.o. (DAREC a.s.) nakupovala u neho v Šintave naftu, kde sú uvedené čísla nákladných áut, ktoré tankovali. Preto na základe predmetnej faktúry je zrejmé, že vozidlá spoločnosti DAREC, s.r.o. jazdili a nosili tovar do Šintavy do sídla kontrolovaného subjektu a je teda preukázateľné, že sa nemohlo jednať iba o fiktívny obchod, ale k uskutočneniu zdaniteľného plnenia skutočne došlo (nachádza sa tam aj uvedenie ŠPZ DS 383DC). Taktiež poukázal na to, že predložil faktúry, kde dobropisoval prepravné náklady spoločnostiam Milbery, s.r.o. a VUITTON, s.r.o. v súvislosti so spoluprácou so spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o. dodajúc, že pokiaľ by sa tieto obchody reálne neuskutočnili, bolo by zbytočné a neefektívne preplácať náklady na prepravu zo strany daňového subjektu. Ďalej, že predložil faktúru, kde dobropisoval spoločnosti VUITTON, s.r.o. vrátený vagón za rádioaktívny materiál s tým, že správca dane tento dôkaz bez ďalšieho zamietol, avšak on trvá na tom, že to predstavuje relevantný dôkaz.
48. Ďalej poukázal na to, že svedok E. R. v zápisniciach o ústnom pojednávaní č. 100650188 a č. 100644935 zo dňa 19.04.2017 potvrdil, že medzi najsilnejších dodávateľov v predmetnom
kontrolovanom období patrili spoločnosti Milbery, s.r.o. a VUITTON, s.r.o. s tým, že tieto spoločnosti vykonávali spolu so spoločnosťou ADA WASTE, s.r.o. aj dopravu tovaru a ďalej, že svedok zároveň potvrdil, že prichádzal do styku s majiteľmi predmetných spoločností, a tiež, že za spoločnosť Milbery, s.r.o. jednal priamo s p. P. a za spoločnosť VUITTON, s.r.o. s p. C.. S poukazom na uvedené skonštatoval, že závery správcu dane o tom, že p. P. nevystupoval v skutočnosti za spoločnosť Milbery, s.r.o. sú absolútne nesprávne a tiež, že sú nesprávne závery, že obchody s jeho partnermi boli iba fiktívne.
49. Čo sa týka svedkov p. E., P., S. a E. I., žalobca zastal názor, že aj títo riadne potvrdili skutočnosti ním tvrdené a teda je otázne, prečo tieto výpovede podľa názoru daňových orgánov nepotvrdili, že tovar uvedený na sporných faktúrach dodali spoločnosti, ktoré sú na preverovaných faktúrach uvedené ako dodávatelia. Ďalej tvrdil, že skutočnosť, že uplynutím času vtedajší konatelia preskúmavaných spoločností už nie sú ochotní spolupracovať v predmetnej veci so správcom dane alebo reagovať na jeho výzvy ohľadom uskutočnenia predmetného obchodu nemôže viesť k záveru, že by tieto spoločnosti nepotvrdili, ani nepriznali dodanie tovaru, resp. mu to nemožno dávať za vinu. Mal za to, že uvedené skutočnosti určite nepreukazujú skutočnosti tvrdené správcom dane ohľadom toho, že by mali byť predmetné obchody „umelo naformulované“ s cieľom, aby získal prospech.
50. Žalobca ďalej namietal, že konajúce daňové orgány nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, keď tieto nezodpovedajú ustanoveniu § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko v odôvodnení nevysvetlili akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov, ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali, a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
51. Žalobca v závere správnej žaloby poukázal na ustálenú súdnu prax, z ktorej citoval, konkrétne citoval z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 5Sžf/22/2009, rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/78/2019 zo dňa 07.08.2019 a sp. zn. 5S/193/2016 zo dňa 14.05.2018, rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26S/14/2013 zo dňa 06.03.2014. Rovnako poukázal aj na rozsudok SD EÚ z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 (Optigen) a rozsudok zo 6. júla 2006 v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Kittel), ktoré umožňujú platiteľom, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili. V nadväznosti na uvedené rozsudky Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Bratislave žalobca požiadal správny súd, aby rozhodol v súlade s princípom právnej istoty. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 16/06.
52. Žalobca v správnej žalobe výslovne uviedol, že nežiada, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie. Súčasne navrhol, aby správny súd správnej žalobe priznal odkladný účinok.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
53. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, po opise priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a dôvodov napadnutého rozhodnutia posudzoval dôvodnosť žalobných bodov. Mal za to, že správna žaloba je nedôvodná a preto ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, nepožiadal o nariadenie pojednávania, pričom bol riadne poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP. Žalovaný vo vyjadrení uviedol skutočnosti obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (body 6 až 17 tohto rozsudku) a naviac uviedol nasledovné :
54. Žalobca bol aktívnym článkom reťazca poznačeného podvodom na DPH, z ktorého práve jemu plynula daňová výhoda vo forme nadmerného odpočtu, bol priamym účastníkom sporných obchodov a preto vedel, či mu bol predmetný tovar dodaný a taktiež mu je známa aj totožnosť skutočného dodávateľa. Z vyššie uvedených dôvodov tvrdenie žalobcu o jeho dobromyseľnosti a neznalosti o existencii daňového podvodu neobstojí a nezakladá sa na pravde.
55. Žalobcovi nebola pripísaná na ťarchu nekontaktnosť spoločností v popísanom reťazci. Ide o skutočnosti získané v procese dokazovania zákonným spôsobom a preto bolo dôvodné ich v žalovanom rozhodnutí, ako aj prvostupňovom rozhodnutí uviesť. Tieto dôkazy daňové orgány vyhodnotili v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov § 3 ods. 3 daňového poriadku. Z obsahu spisu, ani rozhodnutí daňových orgánov taktiež nevyplýva, že by od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek subjektu v kontrolovanom reťazci. Skutočnosť, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť doklady preukazujúce realizáciu deklarovaných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu vo veci preverenia jeho nároku na odpočítanie dane takéto daňové doklady, týkajúce sa iných subjektov, predkladať.
56. Taktiež nie je relevantná skutočnosť, či predmetné spoločnosti boli uvedené v zoznamoch neplatičov vedených orgánmi štátnej správy alebo neboli. Neuvedenie spoločností v takýchto zoznamoch ešte samo o sebe nepreukazuje, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli aj reálne uskutočnené tak, ako je prezentované.
57. Poskytovanie súčinnosti správcovi dane patrí medzi zákonné povinnosti daňových subjektov počas výkonu daňovej kontroly, ktorá však nemá ako taká priamy vplyv na priznanie práva na odpočítanie dane. Preto je potrebné aj túto námietku považovať za nedôvodnú.
58. Výpoveď pána R. a pána E., na ktoré poukazuje žalobca, sú v danej veci nepreukazné. Sú všeobecné a nie je možné ich spojiť s preverovanými faktúrami. Pán R. a ani pán E. sporné obchody neuzatvárali a ich výpovede sa neviažu ku konkrétnym faktúram a preto len na základe ich tvrdení, najmä v kontexte ďalších zistených dôkazov, nie je možné považovať deklarované zdaniteľné obchody za preukázané a uplatnené odpočítanie dane za oprávnené.
59. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že svedkovia boli vypočutí po uplynutí dlhšej doby od vykonania obchodu a preto si nepamätali presné detaily, ako to s obchodovaním skutočne bolo, a hlavne predmetné spoločnosti majú dávno nových majiteľov, a preto je ťažké aj predkladať z ich strany dôkazový materiál, tak k uvedenému žalovaný uviedol, že vypočutí svedkovia, primárne konatelia spoločností v dodávateľsko-odberateľskom reťazci (pán P. a pán C.), boli konateľmi v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov, pričom tvrdia, že ich sami uskutočňovali a preto jednoznačne musia mať o nich vedomosti. Dotknutým osobám však chýbali základné znalosti o obchodných partneroch a zdaniteľných obchodoch, ktoré uskutočňovali a ktoré musia mať aj po uplynutí dlhšej doby, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sa menované osoby poznajú 20 rokov, pán P. bol zamestnancom pána C., obchodovali spolu niekoľko rokov, pričom deklarovali zdaniteľné obchody v objeme miliónov eur a pán C. konal za viaceré spoločnosti v reťazci. Vzhľadom na zistené skutočnosti žalovaný uzavrel, že predmetná námietka žalobcu nemôže obstáť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom najvyšší súd, okrem iného, poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.
60. Žalovaný odmietol tvrdenie o zavádzaní svedka p. P. pri jeho výpovedi otázkou, že jeho tvrdenia o údajnej spolupráci so spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o. nevyplývajú z úradných dokumentov spoločnosti, menovite z kontrolného výkazu. Vzhľadom na skutočnosť, že účtovníctvo a daňové a iné doklady spoločnosti majú byť verným, pravdivým, jasným a zrozumiteľným odrazom činnosti spoločnosti, je daná otázka relevantná a opodstatnená. Mal za to, že to bola to práve zmenená, nejasná, chaotická výpoveď samotného svedka, ktorá spochybnila pravdivosť a vierohodnosť jeho tvrdení.
61. K argumentácii žalobcu, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdili účtovníčky pani O. a pani T. žalovaný uviedol, že tieto potvrdili len zaúčtovanie preverovaných faktúr, ale nie skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je na nich uvedené. Samotné zaúčtovanie faktúr a ich
úhrada ešte nepreukazuje, že sa deklarované obchody aj reálne uskutočnili. Uvedené potvrdzuje aj stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžf/63/2011, podľa ktorého uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
62. K argumentácii žalobcu, že konajúce daňové orgány účelovo vychádzali iba zo zistených nedostatkov a nebrali ohľad na skutočnosti, ktoré potvrdzujú oprávnenosť uplatneného odpočítania od dane zo sporných faktúr žalovaný uviedol, že daňové orgány v riešenom prípade postupovali v súlade s daňovým poriadkom, ktorý v § 3 upravuje základné zásady, ktoré predstavujú základné pravidlá pre správne uplatnenie daňových zákonov. Jednou z uvedených zásad je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, na ktorú už poukázal v napadnutom rozhodnutí. Podľa tejto zásady daňové orgány hodnotia dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadajú na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Realizácia tejto zásady neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov. Daňové orgány majú v zmysle tejto zásady povinnosť zaoberať sa každým zisteným dôkazom, vyhodnotiť ho samostatne a aj v súvislosti s ostatnými zistenými dôkazmi. Pri hodnotení dôkazov posudzujú dôkaz z hľadiska závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti. Mal za to, že z napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia správcu dane a predloženého spisového materiálu je zrejmé, že daňové orgány postupovali v súlade s uvedenou zásadou a vykonali rozsiahle dokazovanie, navyše skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje, sú súčasťou odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a preto je nepochybné, že na ne prihliadli, avšak ich vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená, resp. vyvrátená ďalšími dôkazmi a preto uplatnené odpočítanie od dane nemohlo byť uznané ako oprávnené.
63. Žalovaný ďalej poukázal na to, že na predložených účtovných dokladoch, ktoré žalobca nazval skladové karty, sú len prenesené komodity a údaje z preverovaných faktúr, na kartách sa nachádza druh tovaru, registratúrne číslo, dátum dodávky, ale zo skladovej karty nie je jasné, ktorý tovar bol kedy a od koho nadobudnutý a kedy a komu predaný. Uvedený je príjem na sklad a následná položka výdaj je skôr ako príjem. V skladovej evidencii chýba počiatočný stav a aktuálny zostatok. Skladové karty žalobcu neodzrkadľujú reálny pohyb tovaru v súlade s postupmi účtovania. Bez presnej evidencie zásob nie je možná ich kontrola. Prehľadná a detailná skladová evidencia je podmienkou pre ucelený chod firmy a má podávať informáciu o cene zásob na sklade, o potrebe objednania nového tovaru, o cene nákupu nových zásob a má podstatnú úlohu pri účtovných zápisoch spojených so zásobami. Z uvedených dôvodov predložené doklady nepredstavujú presvedčivý dôkaz o preukázaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov tak, ako deklaruje žalobca.
64. Rovnako mal za to, že samotný prenájom skladovacích priestorov spoločnosťami Milbery s. r. o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s. ešte nepreukazuje, že sa zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami aj reálne uskutočnili. Prenájom priestorov môže byť zriadený len umelo, fiktívne, s cieľom vyvolať dojem výkonu poctivej podnikateľskej činnosti, pričom samotné zdaniteľné obchody sa nemusia uskutočniť, resp. uskutočniť tak, ako to tvrdia dotknuté subjekty. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že je bezpredmetné tvrdenie, že pán G. komunikoval s pánom C., práve naopak, jeho výpoveď preukazuje existenciu umelého reťazca spoločností, ktorého cieľom je neoprávnené čerpanie nadmerných odpočtov.
65. Rovnako mal za to, že žalobcove vyjadrenia týkajúce sa spôsobu obchodovania so spoločnosťou TSR Slovakia, s.r.o., Bratislava sú nepreukazné, spochybnené skutočnosťami zistenými u spoločnosti Milbery s.r.o. a tieto zároveň nijako nepreukazujú reálnosť konkrétnych preverovaných zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami a nemajú spôsobilosť vyvrátiť správnosť záverov daňových orgánov. Obdobne to platí aj k argumentom žalobcu týkajúcich sa dobropisovania faktúry za rádioaktívny materiál, zoznamu dodávateľov a odberateľov a k nákupu nafty, keďže toto nepreukazuje uskutočnenie zdaniteľných obchodov v zmysle sporných faktúr tak, ako deklaruje žalobca a taktiež nemajú spôsobilosť vyvrátiť správnosť záverov daňových orgánov.
66. Vo vzťahu k procesnému pochybeniu, ktoré sa má týkať samotného odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí, ktoré žalobca nepovažuje za dostatočne vyčerpávajúce, žalovaný uviedol, že v danom prípade daňové orgány postupovali v súlade s daňovým poriadkom, všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých právo na odpočítanie dane, príp. uplatnené oslobodenie od dane žalobcovi nevzniklo, sú v odôvodnení žalovaného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane uvedené, taktiež aj skutočnosti, ktoré boli jeho podkladom, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, ako aj myšlienkový postup aplikácie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Z odôvodnenia oboch rozhodnutí je zrejmé podrobné zistenie skutkového stavu, pričom sa daňové orgány dostatočne venovali aj tým skutočnostiam, ku ktorým dospeli na základe inštitútu voľnej úvahy. Rovnako niet pochýb, že medzi právnym posúdením a skutkovými okolnosťami je logický vzťah. Nemôže teda obstáť tvrdenie, že dotknuté rozhodnutia daňových orgánov neboli riadne odôvodnené.
67. Žalovaný poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry platí, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
68. Mal za to, že v danom prípade správca dane nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal riadne dokazovanie, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na tejto faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
69. Žalovaný poukázal na to, že bolo potrebné, aby sám žalobca predložil relevantné dôkazy potvrdzujúce, že obchodné transakcie sa uskutočnili tak, ako deklarujú sporné faktúry. V riešenom prípade však žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno a nepreukázal, že sa preverované zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako deklaroval.
70. Tiež poukázal na to, že z činnosti správcu dane pri výkone správy daní bolo zistené, že u žalobcu boli vykonané daňové kontroly na DPH za viacero zdaňovacích období, pričom bolo preukázané, že v týchto ďalších zdaňovacích obdobiach žalobca deklaroval dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu pre EBER STEEL SRL. V týchto preverovaných prípadoch nebolo uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdené. Týmto spôsobom deklarovanej obchodnej činnosti (nákup tovaru od tuzemských dodávateľov a predaj tovaru s oslobodením od dane) vykazoval v podaných daňových priznaniach nadmerné odpočty, resp. umelo zníženú daňovú povinnosť. Uvedené preukazuje, že žalobca je aktívnym článkom umelo vytvoreného reťazca viacerých spoločností, ktoré boli zriadené za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov DPH.
71. Uviedol, že v rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL) vyplýva, že boj proti podvodu, vyhýbaniu sa daňovej povinnosti a prípadným zneužitiam je cieľom, ktorý je uznaný a podporovaný šiestou smernicou. Subjekty podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať právnych noriem Spoločenstva podvodne alebo obchádzajúc zákon (bod 54). Z bodu 55 tohto rozsudku vyplýva, že ak daňový úrad konštatuje, že právo na odpočet bolo uplatnené podvodne, je povinný žiadať s retroaktívnym účinkom odpočítanie súm a vnútroštátnemu sudcovi prislúcha možnosť odmietnuť priznanie práva na odpočet, pokiaľ je s ohľadom na objektívne dôkazy preukázané, že právo je uplatňované podvodne. Z bodu 56 je zrejmé, že rovnako platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť,
že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie. Za týchto okolností platiteľ dane pomáha páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom (bod 57). Preto vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (bod 59). Ak sa teda vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (bod 61).
72. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozsudku SD EÚ žalovaný poukazujúc na aktívnu participáciu žalobcu v reťazci poznačenom podvodom, plynutie daňovej výhody priamo žalobcovi a rozpornosť jeho tvrdení uzavrel, že tieto sú jasným dôkazom znalosti žalobcu o existencii daňového podvodu v reťazci, pričom v kontexte s ďalšími skutočnosťami - nepreukázaný pôvod, dodanie a spotreba tovaru, zásadné rozpory vo vyjadreniach osôb zúčastnených na predmetných transakciách, prepojenosť subjektov v reťazci mal za to, že závery konajúcich daňových orgánov sú správne, v súlade s citovaným rozsudkom SD EÚ a preto uplatnené odpočítanie dane zo sporných faktúr nebolo uznané oprávnene.
73. Žalovaný k rozsudkom SD EÚ, na ktoré poukázal žalobca uviedol, že ide o ochranu poctivého obchodného styku, t.j. že poctivým obchodníkom patrí odpočítanie dane, aj keď nakúpil od nepoctivého obchodníka, ktorý má vo svojom konaní nedostatky alebo prípadný podvod, ak o ňom nevedeli alebo nemohli vedieť. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/22/2009 žalovaný uviedol, že tento nie je na daný prípad aplikovateľný a z dôvodu, že pojednával o rozhodnutí žalovaného týkajúceho sa dani z príjmov.
74. Mal za to, že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli ich podkladom, ako aj tie, na základe ktorých právo na odpočítanie dane žalobcovi nevzniklo. Ich obsahom sú i úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, myšlienkový postup aplikácie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo a z ich odôvodnenia, ako aj spisového materiálu je zrejmé podrobné zistenie skutkového stavu. Rovnako niet pochýb, že medzi právnym posúdením a skutkovými okolnosťami je logický vzťah a závery konajúcich daňových orgánov sú správne.
75. Záverom žalovaný považoval za potrebné poukázať na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/162/2019 zo dňa 10.06.2020 a sp. zn. 14S/63/2018 zo dňa 05.09.2019, ktorými boli zamietnuté správne žaloby žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného, týkajúce sa iných zdaniteľných období na DPH, pričom skutkové okolnosti sú rovnaké ako v riešenej veci - ide o totožný umelo vytvorený reťazec spoločností, ktorého cieľom bolo čerpanie nadmerných odpočtov žalobcom.
76. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi, ktorý naň reagoval replikou, v ktorej reagoval na vyjadrenia žalovaného zotrvajúc na všetkých svojich tvrdeniach uvedených v správnej žalobe.
77. Replika žalobcu bola doručená žalovanému, ktorý dupliku nepodal.
IV. Relevantná právna úprava
78. Podľa § 2 ods. 1 SSP správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
79. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
80. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
81. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 82. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 83. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 84. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 85. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 86. Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. 87. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 88. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 89. Podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH Platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných dôvodov.
V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom
90. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
91. Predmetom správneho súdneho konania bolo v rozsahu žalobných bodov uplatnených v lehote na podanie správnej žaloby, preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Zásadnými žalobnými bodmi bolo nesprávne právne posúdenie veci a to vo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, keď tento tvrdil, že správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré bolo v jeho moci predložiť, ktorými potvrdil nielen formálne, ale aj materiálne, že deklarované obchody
sa uskutočnili. Ďalej tvrdil, že pri výbere svojich obchodných partnerov zachoval potrebnú mieru obozretnosti, týchto si overil vo všetkých dostupných registroch, pričom nemôže niesť zodpovednosť za to, že sa správcovi dane nepodarilo skontaktovať so subdodávateľom, konkrétne so spoločnosťou GLOBAL AGENCY spol. s r.o., s ktorou nikdy neobchodoval. Rovnako namietal nedostatočne zistený skutkový stav, tvrdiac, že žalovaný ani správca dane nepreukázali jeho vedomosť o podvodnom konaní reťazca, do ktorého bol zapojený. Správny súd v danej veci posudzoval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uvedených uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2014, ako aj správnosť záveru konajúcich daňových orgánov o vedomosti žalobcu, že bol súčasťou reťazca, ktorý vykazoval znaky podvodného konania vo vzťahu k DPH.
92. V zdaňovacom období júl 2014 si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH z faktúr vystavených spoločnosťou Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. v celkovej sume 2 094,- eur. Žalobca súčasne uplatnil postup podľa ustanovenie § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH z faktúr vystavených spoločnosťou DAREC, a.s., ktorý však správca dane neuznal, keď obchodnú činnosť medzi spoločnosťami ADA WASTE, s.r.o., Milbery, s.r.o., VUITTON, s.r.o., DAREC, a.s., QUIRINIUS, s.r.o. a GLOBAL AGENCY spol. s r.o. považoval za predstieranú a ekonomicky neopodstatnenú, pričom táto skutočnosť nemala vplyv na výsledný rozdiel dane. V kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január 2013 - september 2013, november 2013 - december 2013, január 2014, február 2014, apríl - august 2014, október 2014 - december 2014 žalobca obchodoval s druhotnými surovinami - železným odpadom, medenými katódami (CU katódy) a s obalmi z papiera a lepenky. Kovový šrot bol obstarávaný v súlade s § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH, papier, lepenka a CU katódy boli obstarávané s nárokom na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH.
93. Nakoľko v predmetnej veci sa jedná o toho istého žalobcu a totožný predmet konania, správny súd poukazuje v zmysle § 140 SSP na dôvody uvedené v rozsudku sp. zn. 14S/51/2020 zo dňa 15.4.2021 a plne sa stotožňuje s jeho dôvodmi v bodoch 93. až 146. s tým, že v tomto konaní ide na rozdiel od konania vedeného pred správnym súdom pod sp. zn. 14S/51/2020 o iné zdaňovacie obdobie. V tomto konaní júl 2014.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).