Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-46-2021.pdf
PDF · 178.81 KB
Case nature
Subarea
9Co/46/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcov 1. Mesto Košice, Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135 a 2. Mestská časť Košice - Sídlisko Ťahanovce, Košice, Americká trieda 15, IČO: 00 691 071, proti žalovanému ODEKO Družstvo, družstvo, Žilina, M. R. Štefánika 887/40, IČO: 50 397 877, zast. JANČI & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Liptovský Mikuláš, Belopotockého 720/2, IČO: 47 258 748, o nariadenie neodkladného opatrenia a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu 24C/41/2020-93 z 8.1.2021 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie, okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na náhradu trov konania proti žalovanému.
Z r u š u j e uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným, o ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej.
Žalobcovi 2. a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením 1. Žalovanému uložil povinnosť zdržať sa konania, ktorým by bránil všeobecnému užívaniu parkoviska na Berlínskej ulici v Košiciach (ako súčasti miestnej komunikácie), postavenom na časti pozemkov parc. KN-E č. XXXX, parc. KN-E č.XXXX, parc. KN-E č.XXXX a parc. KN-E č.XXXX/XXX, katastrálne územie M. Ť., obec B.-P. Ť. alebo inak sťažoval toto všeobecné užívanie, najmä zdržať sa konania, ktorým by bránil užívateľom pozemnej komunikácie zaparkovať motorové vozidlá (v súlade s pravidlami cestnej premávky) a ktorým by z parkoviska odstránil polovegetačné zatrávňovacie tvárnice, 2. priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a 3. uložil žalobcovi v 1. rade podať proti žalovanému v lehote 30 dní žalobu o určenie vlastníckeho práva, event. žalobu na ochranu proti zásahom do vlastníckeho práva.
2. Rozhodol tak o návrhu, doručeným mu 31.12.2020, ktorým sa žalobcovia domáhali, aby nariadil neodkladné opatrenie v znení uvedenom v prvom výroku uznesenia, na tom skutkovom a právnom základe, že proces výstavby mestskej časti Košice - Sídlisko Ťahanovce (ďalej len „mestská časť“ alebo „Sídlisko Ťahanovce“) začal v roku 1985 ako komplexná bytová výstavba, pričom bolo postupne realizované majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, na ktorých sa mala realizovať výstavba sídliska, aj formou vyvlastnenia. Jedným z vyvlastňovacích rozhodnutí bolo aj rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice I, č. výst./11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.9.1985. Medzi vyvlastnenými pozemkami boli aj parcely vzťahujúce sa na ďalej špecifikované parkovisko na Q. E. v Košiciach. Na základe vyššie uvedeného mala miestna samospráva (reprezentovaná žalobcami v 1. a 2. rade) za to, že pozemky boli štátom riadne vysporiadané pri výstavbe sídliska. V tejto súvislosti zdôraznili, že na vyvlastnených pozemkoch je okrem bytových domov umiestnená verejná infraštruktúra nevyhnutná pre „obývateľnosť“ lokality, najmä miestne komunikácie,
parkovacie plochy, kanalizácia, verejné osvetlenie, či tzv. sídlisková zeleň. Investorom komplexnej bytovej výstavby na Sídlisku Ťahanovce bola Stavoinvesta, Košice. Dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (k 1.5.1991) prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky (a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností; rozhodujúcou okolnosťou bol právny stav vlastníctva Československého štátu k pozemkom). Z dôvodu administratívneho zanedbania zo strany štátu nedošlo k zápisu právoplatných vyvlastňovacích rozhodnutí do príslušnej evidencie nehnuteľností. Napriek uvedenému, žalobca v 1. rade od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dlhodobo užíval dobromyseľne dotknuté pozemky (vo forme verejného priestranstva všeobecne užívaného obyvateľmi mestskej časti) a v tomto užívaní nebol rušený. Žalobca v 1. rade sa považuje za vlastníka dotknutých pozemkov na základe vyvlastnenia a následného dlhodobého užívania dotknutých pozemkov ako verejného priestranstva, resp. verejných statkov (súc si vedomý, že určenia vlastníctva je potrebné domáhať sa v osobitnom súdnom konaní). Ďalej žalobcovia dôvodili, že žalobca v 2. rade na časti územia na Berlínskej ulici v mestskej časti v rokoch 2007 - 2008 pristúpil k výstavbe parkoviska, a to vo forme zatrávňovacích polovegetačných tvárnic, s príslušnými stavebnými úpravami (napr. ohraničenie cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou). Parkovisko bolo zrealizované na základe zmluvy o dielo č. 3/2007 uzatvorenej medzi žalobcom v 2. rade a spoločnosťou HEDOSTAV, s.r.o. Po ukončení diela bolo parkovisko zaradené do majetku žalobcu v 2. rade. Vlastníkom spevnených plôch pod kontajneroviskami je žalobca v 1. rade na základe uvedených skutočností a zákona č. 138/1991 Zb. Všetky parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom mestskej časti (resp. verejnosti) na všeobecné užívanie bezodplatne. Po formálnej stránke ostali ako vlastníci v mnohých prípadoch evidovaní pôvodní vlastníci pozemkov, resp. ich dedičia. V ostatnom čase mnohé - najmä podnikateľské
- subjekty pristúpili k vykupovaniu týchto pozemkov s úmyslom, ktorý sa javí ako značne špekulatívny najmä so zreteľom na to, že tieto subjekty (v postavení kupujúcich) majú vedomosť o tom, že na daných pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca verejnosti, najmä obyvateľom mestskej časti. Tieto subjekty (nadobúdatelia) si následne uplatňujú svoje (najmä finančné) nároky voči žalobcom. Vo viacerých súdnych konaniach si takúto náhradu uplatňuje aj žalovaný. Ako príklady z mesiaca december 2020 žalobcovia uviedli dva platobné rozkazy, vydané Okresným súdom v Banskej Bystrici. Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že žalovaný (z pozície svojho zapísaného vlastníctva) v ostatnom období adresoval žalobcom výzvu na vypratanie pozemkov a na odstránenie kontajnerovísk. V liste zo dňa 4.12.2020 žalovaný výslovne uvádza, že ak nedôjde k vyriešeniu situácie podľa jeho návrhu, pristúpi k odstráneniu polovegetačných zatrávňovacích tvárnic; zároveň výslovne uvádza, že od 1.1.2021 dôjde z jeho strany k znemožneniu parkovania motorových vozidiel. V rámci uvedených listov si žalovaný uplatňuje svoje domnelé vlastnícke práva k nasledovným pozemkom, na ktorých je umiestnené predmetné parkovisko na Berlínskej ulici (všetky pozemky sú v kat. úz. Nové Ťahanovce): parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX/XXX (evid. na LV č. XXXX). Žalobcovia s poukazom na § 43a ods. 3 písm. a/ stavebného zákona, ako aj § 6a ods. 1 a 6 ods. 1 cestného zákona zdôraznili, že žalovaný nie je žiadnym spôsobom oprávnený regulovať ani znemožňovať parkovanie na dotknutom parkovisku, brániť parkovaniu iným osobám (v rámci definičného vymedzenia „všeobecného užívania“ pozemnej komunikácie), ak mu nebol vydaný súhlas podľa osobitných predpisov (napríklad povolenie o zvláštnom užívaní miestnej komunikácie podľa § 8 ods. 1 cestného zákona). Žalobcovia mali za to, že v danom prípade je nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery tak, aby žalovaný nebránil všeobecnému (voľnému a bezplatnému) užívaniu parkoviska verejnosťou, keďže iné postupy (napríklad v správnom konaní) neposkytujú žalobcom rýchlu a účinnú ochranu. Osobitne to platí v prípade Sídliska Ť., kde je statická doprava mimoriadne exponovaná a akékoľvek zníženie počtu parkovacích miest ešte viac prehĺbi problémy obyvateľov mestskej časti zaparkovať. Námietky žalovaného (uvádzané v jeho listoch) o tom, ako „dramaticky“ je zasahované do jeho (domnelých) vlastníckych práv, neobstoja. Žalovaný dotknuté pozemky, resp. príslušné spoluvlastnícke podiely formálne nadobudol len pred niekoľkými rokmi (v období rokov 2017-2020), teda dávno po tom, ako bolo na nich zriadené parkovisko, pričom žalovanému musel byť dostatočne zrejmý faktický stav - t. j. existencia parkoviska na dotknutých pozemkoch. So zreteľom na ostatné písomné výzvy žalovaného mali za zrejmé, že hrozba neoprávnených zásahov zo strany žalovaného je reálna a zjavná. Súd vychádzajúc z § 325 ods. 1, § 326 ods. 1 a 2, § 329 ods. 1, § 325 ods. 2 písm. d), § 330 ods. 2 C.s.p., § 43a ods. 1, ods. 3 písm. a) zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), § 3d ods. 3, § 4b ods. 1, 2, § 3 ods. 2, § 3d ods. 5 písm. d), § 6a ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“), z obsahu návrhu a pripojených listinných dôkazov, mu vyplynulo, že žalovaný je v súčasnosti zapísaný ako vlastník, resp. spoluvlastník pozemkov v katastrálnom území Ťahanovce parciel reg. C č. XXXX/X, Č..XXXX/XX, Č..XXXX/X, parciel reg. E č.XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č..
XXXX/XXX, Č..XXXX/XXX J. Č..XXXX/XXX, evidovaných na LV č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX J. Č.. XXXX. Vlastníkom týchto pozemkov sa stal na základe kúpnych zmlúv uzavretých v rokoch 2017 až 2020. Predmetom sporu sú pritom nasledovné pozemky, na ktorých je umiestnené parkovisko na Berlínskej ulici: parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX (evid. na LV č. XXXX), parc. KN-E č. XXXX/XXX (evid. na LV č. XXXX). Žalobca v 1. rade však tvrdí, že skutočným vlastníkom týchto pozemkov je on a to titulom vyvlastnenia a následného dlhodobého užívania dotknutých pozemkov ako verejného priestranstva, resp. verejných statkov. K zápisu vlastníckeho práva štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. vlastníckeho práva žalobcu v 1. rade ako obce na základe zákona č. 138/1991 Zb. do katastra nehnuteľností nedošlo, preto po formálnej stránke ostali ako vlastníci v mnohých prípadoch evidovaní pôvodní vlastníci pozemkov, resp. ich dedičia (fyzické osoby). Mal za pravdepodobné, že žalovaný odkúpil dotknuté pozemky na základe kúpnych zmlúv uzavretých s týmito pôvodnými vlastníkmi, resp. ich nástupcami. Takmer 10 rokov pred tým, ako bol žalovaný zapísaný ako vlastník dotknutých pozemkov do katastra nehnuteľností, v rokoch 2007-2008 žalobca v 2. rade na dotknutých pozemkoch pristúpil k výstavbe parkoviska a to vo forme zatrávňovacích polovegetačných tvárnic, s príslušnými stavebnými úpravami (napr. ohraničenie cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou). Na týchto pozemkoch bola tak realizovaná stavba cestného telesa - inžinierska stavba, ktorá má v zmysle ust. § 43a ods. 1 stavebného zákona charakter miestnej komunikácie, resp. nekrytého parkoviska. Táto je v zmysle ust. § 3d ods. 3 cestného zákona vo vlastníctve obce (žalobcov, resp. žalobcu v 2. rade). Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona, miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Poukázal na to, že žalovaný vlastnícke právo žalobcu v 2. rade vo vzťahu k predmetnej inžinierskej stavbe nespochybňoval, čo mal za zrejmé aj z ich vzájomnej komunikácie, keď žalovaný prejavil záujem o odkúpenie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov, ktoré boli použité pri stavbe parkoviska. Vlastnícke právo žalobcu v 2. rade k inžinierskej stavbe (parkovisko) mal súd za nesporné. Za spornú mal otázku vlastníckeho práva žalobcu v 1. rade k pozemkom, na ktorých je parkovisko (ako aj kontajneroviská) umiestnené. Čo sa týka prvej podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd dospel k záveru, že žalobca v 1. rade dostatočne osvedčil pravdepodobnosť svojho nároku, ktorý má z hľadiska hmotného práva charakter žaloby na určenie vlastníckeho práva, resp. žaloby na ochranu vlastníckeho práva. Uvedený záver (vlastnícke právo žalobcu v 1. rade k dotknutým pozemkom) mal za možné vyvodiť jednak z rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice I č.Výst./11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985, právoplatného 16.9.1985, ktorým došlo (okrem iných) k vyvlastneniu dotknutých pozemkov v prospech Čsl.štátu, v zastúpení Stavoinvesty, za účelom realizácie výstavby sídelného obvodu Ťahanovce, v spojení s účinkami zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého s účinnosťou k 1.5.1991 prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky, bez ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, eventuálne jednak titulom vydržania, z dôvodu následného dlhodobého dobromyseľného a nikým nerušeného užívania dotknutých pozemkov vo forme verejného priestranstva všeobecne užívaného obyvateľmi mestskej časti. Čo sa týka oprávnení, prislúchajúcich žalobcovi v 2. rade ako vlastníkovi stavby - miestnej komunikácie, resp. parkoviska, uviedol, že tieto sú vymedzené v cestnom zákone, že ako to vyplýva z § 3 ods. 2 a ust. § 3d ods. 5 písm. d) v spojení s § 6a ods. 1 až 3 cestného zákona, správu týchto komunikácií, vrátane možnosti zriadenia a prevádzky parkovacích miest a úhrady za parkovanie, cestný zákon zveruje vlastníkovi - t.j. obci, s tým, že výnos z úhrad za dočasné parkovanie je výnosom obce, pokiaľ prevádzku nezabezpečuje právnická osoba poverená obcou. Poukázal na to, že vzhľadom na uvedené, pokiaľ žalovaný mieni brániť verejnosti v (bezplatnom) užívaní miestnej komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené, potom koná v rozpore s cit. ust. zákona, pretože vykonáva oprávnenia, ktoré prislúchajú výlučne žalobcom. Urobil záver, že žalobcovia osvedčili základné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, pretože nimi uvedené skutkové okolnosti, ako aj skutočnosti, vyplývajúce z predložených listinných dokladov, hodnoverne osvedčujú pravdepodobnosť nimi uplatneného nároku, ako aj potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami. Čo sa týka druhej podmienky nariadenia neodkladného opatrenia, t.j. potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami, súd poukázal na skutočnosť, že na daných pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca verejnosti, najmä obyvateľom mestskej časti Ťahanovce, okrem samotných bytových domov, najmä miestne komunikácie, parkovacie plochy, kanalizácia, verejné osvetlenie, či tzv. sídlisková zeleň. Všetky parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom mestskej časti (resp. verejnosti) na všeobecné užívanie bezodplatne. Zdôraznil, že je všeobecne známe, že v prípade sídliska Ťahanovce, kde je (aj) statická doprava mimoriadne exponovaná, akékoľvek zníženie počtu parkovacích miest by ešte viac prehĺbilo problémy obyvateľov mestskej časti zaparkovať. So zreteľom na písomné výzvy žalovaného
zo dňa 4.12.2020, 28.12.2020 a 29.12.2020, ktorými žiada žalobcov o vypratanie nehnuteľností, o odstránenie kontajnerovísk ako aj polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov a oznamuje, že znemožní parkovanie motorových vozidiel na pozemkoch reg. E parc. č. XXXX, XXXX, XXXX J. XXXX/XXX, s tým, že v prípade nesúčinnosti prikročí k svojpomocnému riešeniu situácie, mal za zrejmé, že hrozba neoprávnených zásahov zo strany žalovaného je reálna a bezprostredná a teda, vyžaduje neodkladnú úpravu pomerov. Zhrnúc uvedené, návrhu na neodkladné opatrenie vyhovel a uložil žalovanému povinnosť podľa § 325 ods. 2 písm. d) C.s.p. zdržať sa konania, vymedzeného vo výroku uznesenia. Uložená povinnosť vychádza z ochrany vlastníckeho práva žalobcov ako vlastníkov pozemkov a stavby v zmysle § 126 ods. 1 v spojení s § 127 Obč. zák., podľa ktorých má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, vrátane práva, aby sa iný vlastník veci zdržal všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Vzhľadom na spornosť vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným (pravdepodobný rozpor medzi skutočným a právnym stavom) súd podľa § 336 ods. 1 C.s.p. uložil žalobcovi v 1. rade podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, event. žalobu na ochranu proti zásahom do vlastníckeho práva proti žalovanému v stanovenej lehote. Konštatoval, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení, vydanom pred konaním vo veci samej je rozhodnutím, ktorým sa konanie o nariadení neodkladného opatrenia končí (§ 262 ods. 1 C.s.p.), že žalobcovia mali v tomto konaní plný úspech, preto podľa § 255 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov rozhodol tak, že priznal žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti všetkým jeho výrokom z odvolacích dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
4. Poukázal na bezúspešné bránenie žalobcami tvrdeného práva a to vo vzťahu k tej skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti, na ktoré sa uznesenie vzťahuje boli vyvlastnené, ktoré tvrdenia preukazujú žalobcovia rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I, č.Výst./11521/84/85-Go z 10.4.1985 (ďalej len rozhodnutie o vyvlastnení). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia súdov, v ktorých bola posudzovaná platnosť obdobných vyvlastňovacích rozhodnutí (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach 5C/294/2015 z 8.3.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR 2NCdo/4/2014 z 29.2.2016 a rozsudok Okresné súdu Košice II 29C/538/2015 z 23.5.2018. Ďalej uviedol, že žalobca 1. podal na Okresnom súde Košice I voči nemu žaloby na nahradenie prejavu vôle nadobúdateľa (žalovaného) pri uzatvorení kúpnych zmlúv na základe porušenia predkupného práva žalovaného k nasledovným nehnuteľnostiam: parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV č. XXXX - sp. zn. 13C/44/2020, parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV Č. XXXX - sp. zn. 38C/42/2020, parcela registra "E", parcelné číslo XXXX, zapísaná na LV č. XXXX - sp. zn. 35C/43/2020. Uvedené parcely sú označené vo výroku Rozhodnutia o vyvlastnení, na ktoré žalobcovia poukazujú a žalobca 1. od neho odvodzuje svoje vlastnícke právo. Považoval za absolútne protichodné (a súčasne aj v rozpore so skutočnosťami, ktorými žalobca 1. odôvodňuje a osvedčuje jeho záujem na vydaní neodkladného opatrenia, voči ktorému smeruje odvolanie), keď na jednej strane tvrdí, že všetky parcely označené v Rozhodnutí o vyvlastnení boli vyvlastnené a sú v jeho vlastníctve. Zároveň však na druhej strane niektoré z nich chce nadobudnúť do vlastníctva na základe nahradenia prejavu vôle nadobúdateľa žalovaného, pri uzatvorení kúpnych zmlúv na základe porušenia predkupného práva. Z uvedeného mu vyplýva, že žalobca 1. chce za odplatu nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k parcelám, o ktorých tvrdí, že mu patria na základe Rozhodnutia o vyvlastnení. Toto konanie žalobcu 1. je rozporné a svedčí o tom, že si je vedomý protizákonnosti a neúčinnosti vyvlastňovacích rozhodnutí vydaných v období socialistického režimu. Rovnako mal týmto jasne preukázané, že sa ani necítil ako vlastník predmetných nehnuteľností, ako domnelý vlastník nehnuteľností sa nesprával a ani v súčasnosti nespráva. Dôkazy: 1. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN XXXX zo dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-2, 2. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN XXXX zo dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-3, 3. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok E-KN XXXX zo dňa 23.09.2020, MKlA/2020/19238-4 a 4. Zápisnica zo dňa 07.10.2020. K rozhodnutiu o vyvlastnení a ustanovenie opatrovníka, uviedol že rozhodnutie o vyvlastnení v celom rozsahu rozporuje, pričom mal za to, že neboli splnené všetky zákonné podmienky nevyhnutné pre nadobudnutie jeho právoplatnosti, a tak aj pre zákonnosť samotného vyvlastňovacieho konania predovšetkým z dôvodov: a) Vymedzenie dôvodov ustanovenia opatrovníka. Poukázal na to, že Správny orgán na základe
Rozhodnutia odboru výstavby zo dňa 05.03.1985, ÚpaA, výst. 11521/84/85-Go (ďalej ako "Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka") ustanovil vo vyvlastňovacom konaní opatrovníka: a/ neznámym dedičom po tam uvedených osobách, b/ vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste. Namietal, že Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka, správny orgán ustanovil opatrovníka práve podľa ust. § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej ako "Správny poriadok") v znení účinnom k 05.03.1985. V tejto súvislosti poukázal na znenie samotného § 16 ods. 2 Správneho poriadku v znení účinnom k 5.3.1985 (kedy bolo vydané Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka), jeho znenie citoval, ktoré výslovne vymedzuje dôvody, kedy je správny orgán oprávnený ustanoviť, účastníkovi konania opatrovníka. Mal za to, že správny orgán nebol oprávnený ustanoviť opatrovníka neznám dedičom po osobách uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka. Z dikcie predmetného ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva oprávnenie správneho orgánu na ustanovenie opatrovníka neznámym dedičom po zomrelých osobách. Zo samotného výroku Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka uvedeného pod písm. a), kedy správny orgán ustanovoval opatrovníka neznámym dedičom po osobách tam uvedených mu vyplynulo, že správny orgán mal vedomosť o tom, že osoby tam uvedené sú zomrelé, nemôžu byť účastníkmi konania, a že účastníkmi konania po týchto osobách sú ich dedičia. b) Neexistencia dôvodov ustanovenia opatrovníka. Zároveň namietal aj samotné konanie o ustanovení opatrovníka, pričom mal za to, že správny orgán v danom prípade nekonal s náležitou starostlivosťou využijúc všetky zákonom stanovené možnosti, a teda v konečnom dôsledku nekonal v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Nemal žiadnym spôsobom za preukázané, či sa skutočne jednalo o neznámych dedičov po osobách uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka a či správny orgán nemohol, resp. ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemal možnosť identifikovať dedičov uvedených osôb. Mal za to, že správny orgán s poukazom na jeho postavenie v rámci inštitúcii a orgánov štátnej správy, mal možnosť oboznámiť sa so spisovými materiálmi v rámci dedičských konaní po týchto zomrelých osobách, následne na základe právoplatných dedičských rozhodnutí identifikovať dedičov a ako s účastníkmi konania s týmito následne konať. Rovnako tak nemal za preukázané, či v prípade osôb uvedených v Rozhodnutí o ustanovení opatrovníka ako "vlastníci zdržujúci sa na neznámom mieste" nebolo v možnostiach správneho orgánu zistiť pobyt týchto osôb, resp. či sa skutočne jednalo o osoby zdržujúce sa na neznámom mieste alebo tento dôvod ustanovenia opatrovníka bol len vykonštruovaný. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.2.2016, sp. zn. 2Mcdo/4/2014, z ktorého odôvodnenia sčasti citoval. c) Doručovanie rozhodnutia účastníkom konania . Uviedol, že osoby, ktorým bol, resp. mal byť ustanovený opatrovník na základe Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka, boli účastníkmi tohto konania o ustanovení opatrovníka. V zmysle Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka mal byť opatrovník ustanovený neznámym dedičom ako osobám neznámym, a taktiež vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, teda osobám, ktorých pobyt nie je známy. V zmysle § 26 Správneho poriadku v znení účinnom ku dňu vydania Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka malo byť taktiež samotné Rozhodnutie o ustanoví opatrovníka doručované verejnou vyhláškou. Poukázal na to, že doručenie uvedeným spôsobom nebolo v konaní preukázané, pričom aj na základe tejto skutočnosti v celom rozsahu spochybňuje platnosť a účinnosť Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka, ako aj následného Rozhodnutia o vyvlastnení. Poukázal pritom aj na odbornú literatúru s tým, že na podporu jeho tvrdení citoval aj sčasti z odôvodnenia a rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 23.05.2018, sp. zn. 29C/538/2015. Dôvody neplatnosti Rozhodnutia o vyvlastnení a Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. V celom rozsahu namietal Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka, nakoľko opatrovník bol v zmysle § 16 ods. 2 Správneho poriadku ustanovený na základe Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka neznámym dedičom ako osobám, ktorým sa v zmysle § 16 ods. 2 Správneho poriadku opatrovník neustanovuje. Mal za to, že v prípade neznámych dedičov po poručiteľoch je oprávnený ustanoviť opatrovníka jedine súd, a to podľa § 29 Obč. zák. v znení účinnom v čase vydania Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Tvrdil, že v danom prípade správny orgán nedisponoval právomocou na vydanie Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka neznámym dedičom, čo zakladá nezákonnosť a neplatnosť tohto rozhodnutia. Zároveň v konaní nebolo preukázané, či skutočne existovali dôvody, pre ktoré je potrebné ustanoviť opatrovníka, a to neznámy pobyt vlastníkov nehnuteľností a či nebolo v možnostiach správneho orgánu ani pri vynaložení náležitej starostlivosti zistiť pobyt týchto osôb. Súčasne nemal žiadnym spôsobom preukázané, že Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka bolo riadne doručené v zmysle § 26 Správneho poriadku v znení účinnom v čase vydania Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Taktiež nemal žiadnym spôsobom preukázanú právoplatnosť Rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Poukázal na to, že obdobný záver je konštatovaný aj v Rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.3.2016, sp. zn. 5Co/294/2015, z odôvodnenia ktorého sčasti citoval. Tvrdil, že vyvlastňovacie konanie a v ňom vydané Rozhodnutie o vyvlastnení trpí závažnými právnymi vadami a preto nemohli nastať ani jeho právne účinky, t.j. prechod vlastníckeho práva na
predchodcov žalovaného. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti mal za to, že Rozhodnutie o vyvlastnení, ako aj Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka sú neplatné a nemôžu spôsobovať účinky vyvlastnenia, ako to tvrdí žalobca 1. a žalobca 2. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Ďalej namietal nesplnenie predpokladov na vydržanie a dobromyseľnosť žalovaného. Uviedol, že ide o procesnú taktiku žalobcu 1., že pri obdobných sporoch je preukázanie vlastníckeho práva vyvlastňovacím rozhodnutím a pre prípad jeho neúčinnosti zároveň tvrdí, že vlastnícke .právo nadobudol vydržaním. K tomu uviedol, že žalovanému svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe kúpnych zmlúv uzatvorených v rokoch 2017 až 2020, že tieto kúpne zmluvy uzatvoril v postavení kupujúceho s vtedajšími vlastníkmi, resp. podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorí boli ako vlastníci nehnuteľností zároveň zapísaní v katastri nehnuteľností. V postavení kupujúceho a zároveň aj jednotliví predávajúci v čase uzatvárania jednotlivých kúpnych zmlúv konali dobromyseľne a v súlade s dobrými mravmi, pričom predávajúcim zároveň svedčil aj zápis ich osoby ako vlastníkov nehnuteľností v príslušnom katastri nehnuteľností, z ktorého pri prevode vlastníckeho práva vychádzali. Žalovaný bol v daných prípadoch a pri nadobudnutí vlastníckeho práva na základe uzatvorených kúpnych zmlúv v celom rozsahu dobromyseľný, pričom žalobca 1 a ani žalobca 2/ jeho dobromyseľnosť nenamietali, resp. nepopreli, rovnako a žalobca 1 a ani žalobca 2/ do podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nespochybnili vlastnícke právo žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam, hoci mali o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaného vedomosť. Rovnako nespochybnili ani vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného. Vlastnícke právo žalovaného nebolo žalobcom 1/ a žalobcom 2/ spochybňované ani pri vzájomných rokovaniach za účelom využitia predmetných nehnuteľností na účel prípadnej výstavby. Tieto rokovania trvajú od roku 2018 a pokračujú aj v súčasnosti. Rovnako tak žalobca 1. ako správca daní prijímal úhrady vyrubene dane z nehnuteľností od žalovaného ako daňovníka k predmetným nehnuteľnostiam. Súčasné domáhanie sa vlastníckeho práva žalobcom 1. považuje za špekulatívne, obzvlášť' v prípade, keď pri prijímaní úhrad do rozpočtu mu stav zapísaný v katastri nehnuteľností zjavne vyhovoval a vlastnícke právo žalovaného k týmto nehnuteľnostiam vôbec nenamietal. Takého konanie a správanie žalobcov, zvlášť žalobcu 1. absolútne vylučuje prípadné tvrdenia o vydržaní predmetných nehnuteľností a to pre neexistenciu oprávnenosti držby a dobromyseľnosti vydržateľa. Týmto konaním potvrdzuje, že sa subjektívne necítil byť vlastníkom a teda, nebol v dobrej viere v tom, že mu vec patrí. Mal za to, že uplatnenie výhrady vlastníctva žalobcu 1. na základe vyvlastnenia uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nie je adekvátne a spravodlivé, pričom nemôže požívať ani právnu ochranu (citoval sčasti z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky 03.05.2017, sp. zn. l. ÚS 151/2016). Konanie žalobcov sa mu javí ako účelové a špekulatívne (nerešpektujúc zásadnú požiadavku stanovenú Civilným sporovým poriadkom, a to požiadavku osvedčenia ich oprávnených záujmov a nárokov, resp. ich ohrozenia), keď mali vedomosť o údajnom a nimi tvrdenom právoplatnom Rozhodnutí o vyvlastnení, pričom sa v minulosti (počas obdobia od roku 1985 do podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) žiadnym spôsobom nedomáhali nimi tvrdeného vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to ani napriek zápisu tretích osôb ako vlastníkov v katastri nehnuteľností. O tomto zápise zároveň museli mať vedomosť, keďže ako príslušné orgány vykonávajú prenesený výkon štátnej správy aj k dotknutým nehnuteľnostiam. Tvrdenie žalobcov, že nie je v praktických možnostiach žalobcu 1. okamžite podať mnoho žalôb za účelom určenia vlastníckeho práva, a že preto žalobca 1. pristupuje k podávaniu žalôb postupne, najmä v rámci procesnej obrany proti neodôvodneným finančných nárokom aktuálne zapísaných vlastníkov, považuje za a šikanózne a špekulatívne. Od vydania Rozhodnutia o vyvlastnení mali dostatočný časový priestor (35 rokov) na podanie žalôb za účelom určenia vlastníckeho práva. Obzvlášť v prípade, ak žalobca mal a aj má vedomosť o tom, že v katastri nehnuteľností sú ako vlastníci zapísané tretie osoby. Konanie žalobcov v tomto prípade mal za šikanózne. Ďalej sa zaoberal otázkou stavby v občianskoprávnom a administratívnoprávnom poňatí. Záver súdu o tom, že uvedené parkovisko je miestnou komunikáciou alebo stavbou, považoval za nesprávny. Mal za to, že polovegetačné zatrávňovanie tvárnice uložené na dotknutých nehnuteľnostiach sú materiálom uloženým na týchto pozemkoch, pričom nemajú charakter stavby. V rámci občianskoprávneho poňatia je uloženie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic výsledok špecifickej činnosti, pričom sa nejedná o vytvorenie stavby v zmysle súkromnoprávnych predpisov, ale o stvárnenie povrchu. Rovnako tak nejde o stavbu spojenú so zemou pevným základom, pričom práve spojenie so zemou pevným základom je špecifický znak vytvárajúci charakter stavby v zmysle súkromnoprávnych predpisov. Polovegetačné zatrávňovanie tvárnice je možné bez ich poškodenia oddeliť od pozemku a tento rovnako nebude žiadnym spôsobom znehodnotený. Polovegetačné zatrávňovanie tvárnice majú charakter hnuteľnej veci a môžu byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, teda je možné ich kúpiť, predať, darovať alebo s nimi inak disponovať o čom mu svedčí aj konanie žalobcu 2., ktorý na
výzvu na vypratanie polovegetačných zatrávňovacích tvárnic umiestnených na nehnuteľnostiach bez súhlasu vlastníka a upovedomenie o ďalšom postupe zo dňa 4.12.2020, reagoval prijatím zmätočného Uznesenia miestneho zastupiteľstva č. 358/2020 z 18. Zasadnutia Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Košice-Sídlisko Ťahanovce, konaného 16.12.2020, ako aj vypracovaním Znaleckého posudku 80/2020 z 31.12.2020 vyhotoveného znalcom Ing. Vladislavom Hudákom a e-mailovou komunikáciou z dňa 22.01.2021 zaslanou žalovanému a jeho zást. Všetky tieto kroky žalobcu 2. viedli a vedú k dohode na odplatnom prevode polovegetačných zatrávňovacích tvárnic do vlastníctva žalovaného. Poukázal na to, že na uskutočnenie takejto stavebnej činnosti, výsledkom ktorej by bola inžinierska stavba (v užšom administratívnoprávnom zmysle) - nekryté parkovisko, by žalobca 2. ako stavebník musel mať stavebné povolenie, príp. ohlásenie stavebnému úradu v zmysle § 54 a nasl. Stavebného zákona, vrátane predchádzajúceho územného rozhodnutia a následného kolaudačného konania, právoplatné územné rozhodnutie, stavebné povolenie a ani kolaudačné rozhodnutie žalobca 2. doposiaľ nepredložil. Citoval znenie § 4b ods. 1, 2 Cestného zákona a mal za to, plocha v súčasnosti slúžiaca na parkovanie nie je parkoviskom zaradeným do siete miestnych komunikácií. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, toto parkovisko nemohlo byť zaradené do siete miestnych komunikácií a preto nemôže parkovisko požívať charakter miestnej komunikácie, nakoľko nespĺňa základný predpoklad miestnej komunikácie (a to zaradenie do sietí miestnych komunikácií). Žalovaný len bráni užívaniu nehnuteľností, ktoré sú v jeho vlastníctve a na ktorých sú uložené polovegetačné zatrávňovacie tvárnice. Vo vzťahu k verejnému záujmu a súkromnému vlastníctvu, nariadenie neodkladného opatrenia, s poukazom na odôvodnenie a úvahy použité v rámci vydania uznesenia, považujeme za podstatný zásah do jeho práv, že takýto zásah nemôže byť odôvodnený ani verejným záujmom. Mal za to, že nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodné, pričom podstatným spôsobom zasahuje do jeho práv. Tvrdil, že dôvody nariadenia neodkladného opatrenia sa zakladajú na nedostatočných a nesprávnych skutkových zisteniach a následne na s tým spojenom nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkal súdu, že sa nedostatočne zaoberal platnosťou rozhodnutia o vyvlastnení, keď' neposudzoval, či vôbec dané rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi platnými v danom období a či neporušuje základné zásady právneho štátu, resp. či takéto rozhodnutie má právne účinky. Súd týmto spôsobom poskytol ochranu subjektu, ktorý od roku 1985 nechránil vlastnícke právo, o ktorom tvrdí, že mu prináleží, hoci sa od roku 1985 o preukázateľnosť ním tvrdeného vlastníckeho práva nezaujímal (aj keď mal vedomosť o zápise tretích osôb ako vlastníkov v katastri nehnuteľností a nepostupoval v zmysle ústavných zásad o tom, že „vlastníctvo zaväzuje" a súčasne, že "právo patrí bdelému" a vytvoril tak vedome stav právnej neistoty, ktorý by nemal požívať právnu ochranu).Týmto postupom súd značným spôsobom zasiahol do jeho práv, ktorému jednak svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností, pričom zároveň je dobromyseľným vlastníkom. Keďže na základe vydaného uznesenia je povinný zdržať sa konania, ktorým by bránil užívaniu tam uvedených nehnuteľností, tieto nehnuteľnosti môžu naďalej bez právneho titulu užívať žalobcovia a žalobca 2. zároveň umožňuje užívanie týchto nehnuteľností tretím osobám, ktoré nie sú ani účastníkmi tohto konania a ktoré tak bez akéhokoľvek právneho titulu zasahujú do jeho práv. Vydanie Uznesenia a s tým spojené nariadenie neodkladného opatrenia považuje za predčasne nariadené, a to najmä s poukazom na zásah do jeho vlastníckeho práva. Mal za to, že v prípade zásahu do tak závažného práva, ako je jeho vlastnícke právo, mal ho súd pred vydaním uznesenia a nariadení neodkladného opatrenia vyzvať na vyjadrenie, príp. vykonať jeho výsluch. Súčasne z výroku 3. uznesenia mu nevyplýval začiatok plynutia lehoty na splnenie povinnosti žalobcu 1. a v tejto časti je preto podľa neho uznesenie neurčité a nepreskúmateľné. Poukázal aj na to, že uznesenie sa priamo vzťahuje aj na pozemok parcely registra "E" parc. č. XXXX, katastrálne územie M. Ť., obec B. -P. Ť. a že tento pozemok nie je zahrnutý v Rozhodnutí o vyvlastnení, pričom jeho vlastnícke právo k tomuto pozemku nie je žiadnym spôsobom spochybnené alebo namietané, čím nie je preukázaný vzťah žalobcov k danému pozemku, a nie sú splnené predpoklady na obmedzenie konania alebo vôle žalovaného ako vlastníka k tomuto pozemku. V tejto časti je uznesenie neodôvodnené a uvedený predpoklad ako podmienka nariadenia neodkladného opatrenia sa k tomuto pozemku nemôže vzťahovať. Žiadal uznesenie zrušiť a priznať mu náhradu trov konania v celom rozsahu.
5. Žalobca 1. vo vyjadrení k odvolaniu k dôvodom odvolania uvádzaným žalovaným, poukázal na to, že žalobcovia (resp. žalobca 1.) uviedol súdu základné skutočnosti, ktoré dôvodne môžu predpokladať správnosť jeho úvah a právnych názorov o nadobudnutí vlastníctva titulom vyvlastnenia právnym predchodcom žalobcu v 1. rade (Čsl. štátom). Žalobcovia majú za to, že povaha konania o nariadenie neodkladného opatrenia sama o sebe nemôže predstavovať konanie o určenie vlastníckeho práva, čo sa týka „hĺbky " dokazovania (preto aj Civilný sporový poriadok používa pri náležitostiach návrhu podľa § 326 pojem „osvedčenie namiesto „preukázanie"). Podrobnejšie sa k tomu vyjadruje ďalej v
rámci stanoviska k 4. okruhu námietok žalovaného. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na platnú judikatúru (napr. uznesenie č. I. ÚS 419/2014-34 zo dňa 13. 8.2014), podľa ktorej v konaniach o určenie vlastníckeho práva nie je v kompetencii súdov preskúmavať zákonnosť, rozhodnutia vydaného správnym orgánom v správnom konaní (v tomto prípade vyvlastňovacie rozhodnutie).Vyvlastňovacie rozhodnutia boli vydané kompetentným orgánom (a teda nejde o nulitné rozhodnutie resp. o „pakty“, u ktorých sa na ich neexistenciu prihliada ex offo). Rozhodnutia správnych orgánov sa preskúmavajú (a prípadne rušia) v rámci správneho súdnictva. Aj v rozhodnom čase právny poriadok upravoval postupy, ako možno dosiahnuť zrušenie administratívneho rozhodnutia, ak pri jeho vydaní neboli dodržané predpisy To platí o to skôr, ak je administratívne rozhodnutie opatrené pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Okrem toho, v prípade administratívnych rozhodnutí sa uplatňuje prezumpcia ich správnosti, dokiaľ nie sú zrušené zákonom ustanoveným postupom (prípadné zrušenie rozhodnutia má vždy účinky ex nunc, t.j. do budúcnosti, nikdy nie je spätne do minulosti). Ak žalovaný poukázal na niektoré súdne konania, v ktorých sa posudzovala platnosť obdobných vyvlastňovacích rozhodnutí (v II. časti vyjadrenia), k tomu je nutné uviesť, že len všeobecná generalizácia určitých záverov bez podrobnejšej znalostí skutkových okolností je nenáležitá a nesprávna; žiaden z uvedených prípadov sa ani netýkal sídliska Ť.J.. Ako príklad žalobca v 1. rade môže vysvetliť dôvody svojho neúspechu v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/538/2015 . V danom prípade sa žalobca v 1. rade domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemku v areáli kúpaliska Triton v mestskej časti Košice - Juh, poukazujúc na staré vyvlastňovacie rozhodnutie z 50. rokov 20. storočia. Vzhľadom na mimoriadny časový odstup a neúplnú dokumentáciu sa žalobcovi v 1. rade nepodarilo preukázať viaceré tvrdené skutočnosti (napr. originál vyvlastňovacieho rozhodnutia neobsahoval doložku právoplatnosti, neboli k dispozícii rozhodnutia o ustanovení opatrovníkov a pod.). Preto zásadne nemožno bez hlbšieho skúmania dôvodov nejaké rozhodnutie automaticky „napasovať" na tunajšie konanie. Taktiež je potrebné uviesť, že aj náhľad súdov na interpretáciu niektorých právnych okolností z minulosti sa môže vyvíjať (vývoj judikatúry je jedným z imanentných prvkov procesného práva, ktorý sa sám o sebe nevylučuje so všeobecných požiadavkami na dodržiavanie princípov právnej istoty).Prihliadajúc na uvedený názor ústavného súdu , poukázal na to, že všeobecný súd v rámci civilného konania nie je oprávnený skúmať všetky okolnosti, ktoré viedli k vydaniu administratívneho rozhodnutia, len za účelom jeho „zneplatnenia". Takýmto postupom by sa v plnom rozsahu obišli predpisy správneho súdnictva. Názor, že strana konania musí v súčasnosti (s mnohoročným odstupom, kedy už uplynuli aj skartovacie lehoty administratívnych spisov) preukazovať napr. doručenie administratívneho rozhodnutia veľkému počtu účastníkom, či inak preukazovať zákonnosť postupu správneho orgánu, a naopak, že sa nemožno spoľahnúť na pravdivosť a správnosť administratívneho rozhodnutia vydaného príslušným orgánom, pričom originál daného rozhodnutie je dokonca opatrený doložkou právoplatnosti a nikdy nedošlo k zrušeniu rozhodnutia (akýmkoľvek spôsobom, považujeme za celkom nesprávny. Zdôraznil, že žalobcovia sa musia ohradiť aj voči tvrdeniu žalovaného, že je všeobecne známou skutočnosťou, že „konanie orgánov verejnej správy v období socialistického režimu bolo protizákonné, vykonštruované a v rozpore so základnými ľudskými právami". Takéto tvrdenie žalovaný podal spôsobom, akoby všetky konania orgánov verejnej správy boli protizákonné a vykonštruované (t.j. akoby všetky rozhodnutia správnych orgánov vydané v minulom režime boli ipso facto neplatné), čo v žiadnom prípade nie je pravda. Žalobcovia nespochybňujú, že mnohé konania v minulosti naozaj boli nesúladné s platnou legislatívou; z uvedeného generalizovaného tvrdenia žalovaného však vôbec nemožno odvodiť, že predmetné vyvlastňovacie konanie je nezákonné, a že z tohto dôvodu je potrebné ignorovať, vyvlastňovacie rozhodnutie. Bez ohľadu na uvedené, podrobne sa aspektmi vyvlastňovacieho rozhodnutia bude zaoberať súd v rámci konania o určenie vlastníckeho práva. Čo sa týka námietky vydržania a ochrany dobromyseľného vlastníka, podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona údaje katastra (nehnuteľností) uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Takýmito údajmi sú aj údaje o vlastníkoch nehnuteľností. Žalobca v l. rade nadobudol v roku 1991 (účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov) v meste Košice mnohonásobné tisíce parciel. Okrem toho - keďže štát v minulosti nekládol dôraz na evidenciu štátnych nehnuteľností (pričom podľa platných právnych predpisov v prípade vyvlastnenia pozemku vlastníctvo na štát prechádzalo priamo nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, zápis v evidencii nemal konštitutívne účinky) - v čase prechodu vlastníctva k nehnuteľností zo štátu na mestá a obce delimitačný proces trval dlhé roky a stále nebol 100 % ukončený. Rovnako až viac ako 20 rokov po nadobudnutí účinnosti uvedeného zákona boli do Archívu mesta Košice delimitované originály vyvlastňovacích spisov, pričom bez týchto podkladov by pozícia žalobcu v 1. rade (ako iniciátora konaní o určenie vlastníctva) bola značne oslabená. V neposlednom rade, žalobca v 1. rade disponuje určitým administratívnym aparátom, ktorý musí zabezpečovať široké spektrum aktivít súvisiacich najmä s výkonom samosprávy a preneseného výkonu štátnej správy, berúc na zreteľ na rozpočtové možnosti. Nemožno od žalobcu
v 1. rade objektívne očakávať, že podstatnú časť svojich „ľudských zdrojov a rozpočtových výdavkov investuje do majetkovoprávneho vysporiadania a stoviek (resp. skôr tisícok) súdnych sporov o určenie vlastníckeho práva. Preto žalobca v 1. rade upriamoval pozornosť pri vysporiadaní svojich „starých pozemkov predovšetkým na tie prípady, kde sa evidovaní vlastníci pozemkov domáhali voči žalobcovi v 1. rade nemalých finančných nárokov. To je aj dôvod, prečo žalobca v 1. rade automaticky nepristupuje k žalobám o určenie vlastníckeho práva voči všetkým spoluvlastníkom - ak by tak konal, jednak by bol nútený podstatne utlmiť výkon verejnej správy, jednak iniciovaním stoviek súdnych konaní s tisíckami účastníkov (dedičov po pôvodných vlastníkov vyvlastnených nehnuteľností) by v podstate zmaril efektívny priebeh súdnych konaní. Súdu aj z vlastných poznatkov musí byt' známe, že konanie s 20-30 účastníkmi(spoluvlastníkmi) trvá spravidla už len zo samotného dôvodu mnoho početnosti oveľa dlhšie ako konanie s menším počtom strán sporu (predĺženie konania spôsobujú aj objektívne skutočnosti, ako napr. úmrtie účastníka a vyčkávanie na výsledok dedičského konania; ak je starších účastníkov v konaní viac, nie je zriedkavým javom aj viacnásobná zmena účastníkov). Preto sa žalobca v 1. rade ohradzuje voči tvrdeniam o nespravodlivom a šikanóznom postupe voči žalovanému. Skôr naopak, je udivujúce, že žalovaný (a podobne aj iné subjekty, spravidla obchodné spoločnosti) skupujú pozemky pod verejnou infraštruktúrou, teda pozemky, na ktorých sú postavené verejnosťou užívané chodníky, miestne komunikácie, parkoviská (slúžiace obyvateľom), sídlisková zeleň, verejná zeleň a pod., ale aj pozemky pod bytovými domami. Je na mieste otázka, či je spravodlivé preferovať „dobrú vieru" nadobúdateľa pozemku, ktorý si so zreteľom na všetky okolnosti musel byť vedomý, že nejde o „holé" užívaniaschopné pozemky, pričom ani pôvodný vlastník (predávajúci) tieto pozemky nikdy neužíval - prinajmenšom od výstavby sídliska a príslušnej verejnej infraštruktúry. Na celkovú podporu tvrdení žalobcu v 1. rade - jednak čo sa týka správnosti pohľadu žalobcov na staré vyvlastňovacie rozhodnutia, prípadne na námietku vydržanie vlastníctva - žalobca v 1. rade predlžil niektoré rozhodnutia o určení vlastníctva, ktoré sa podrobne s uvedenými aspektmi podrobne zaoberali, a ktoré rozhodli v prospech žalobcu v 1. rade. Vzhľadom na uvedené, absolútne neobstojí námietka žalovaného o zjavnom bezúspešnom postupe žalobcov.
6. Čo sa týka námietky o rozpornom konaní žalobcu v 1. rade, uviedol, že je pravdou, že najprv zvažoval, či z hľadiska procesnej hospodárnosti nebude výhodnejšie vyhnúť sa súdnym sporom aj za „určitú“ cenu; preto začal namietať prevody vlastníctva, u ktorých došlo k porušeniu jeho predkupného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že žalôb voči žalobcom (najmä voči žalobcovi v 1. rade) - v ktorých sa evidovaní vlastníci pozemkov domáhajú finančnej náhrady voči vlastníkovi verejnej infraštruktúry - v ostatnom čase neúmerne pribúda, prehodnotil svoj postoj, a zvolil postup uplatnenia si vlastníckych práv formou žaloby. Je si vedomý, že príslušné konania budú trvať rádovo v rokoch (nie mesiacoch), avšak len takýmto spôsobom možno definitívne (hoci len postupnými čiastkovými krokmi) usporiadať pozemkové vlastníctvo na Sídlisku Ť.. V podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobcovia podrobne opísali spôsob „užívania" dotknutých pozemkov, t.j. že sa na nich nachádza parkovisko zriadené z polovegetačných trávnic, ktoré je všeobecne prístupné verejnosti. Mal za to, že takto stavebnou úpravou ohraničené parkovisko, bezprostredne napojené na miestnu komunikáciu, samo o sebe predstavuje samostatnú entitu, ktorá môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Preto žalovaný (ako evidovaný vlastník pozemku „pod" parkoviskom) nemôže bezdôvodne brániť užívaniu parkoviska (ako stavby).V teoretickej rovine sa žalovaný môže domáhať vypratania pozemku , resp. odstránenia stavby. Žalobcovia súhlasia s tým, že „nie každé uloženie materiálu zo strany obce bezpodmienečne znamená vybudovanie parkoviska. V posudzovanom prípade však išlo o také zásadné stavebné úpravy, ktorými sa parkovisko ohraničilo cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou a aplikácia polovegetačných tvárnic predstavuje jednu z možných foriem realizácie spevnenej plochy parkoviska. V záverečnej časti odvolania žalovaný zhrňuje údajné pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa názoru žalovaného nedostatočne zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia (keď' neposudzoval jeho súlad s právnymi predpismi) a nariadením neodkladného opatrenia spôsobil disproporcionalitu medzi právami a pomermi žalobcov na jednej strane a žalovaného na strane druhej. Žalobcovia si dovoľujú v tejto súvislosti poukázať na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR k problematike neodkladného opatrenia, resp. predbežného opatrenia pred účinnosťou CSP (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 6/2010, 1Cdo 147/2011, 3Cdo/169/2014). Poukázal na to, že ak žalobcovia dostatočným spôsobom osvedčili všetky potrebné skutočnosti, pravdivo opísali skutkové okolnosti, súd prvej inštancie nebol povinný vypočúvať žalovaného (a takýto postup pri vydávaní neodkladného opatrenia ani nie je zvyčajný, čo musí byť kvalifikovanému právnemu zástupcovi žalovaného zrejmé). Žalovaný tiež namieta nesprávny rozsah predmetu uznesenia z dôvodu, že jeden pozemok nebol vyvlastnený. Žalobcovia však návrh odôvodnili hlavne tým, že na dotknutých pozemkoch
je stavba parkoviska zrealizovaná žalobcom v 2. rade - pričom žalovaný sa „vyhrážal", že znemožní jeho užívanie verejnosťou. Preto boli žalobcovia nútení obrátiť sa na súd s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Čo sa týka námietky ohľadom nie celkom určitého zadefinovania lehoty, v ktorej má žalobca v 1. rade podať žalobu o určenie vlastníckeho práva (3. výrok v uznesení), pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd zmenil 3. výrok uznesenia tak, že sa za slová „v lehote 30 dní" doplnia slová „odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia". Záverom si žalobcovia dovoľujú zopakovať z návrhu, že vôbec neobstoja námietky žalovaného (uvádzané v jeho listoch ale aj v odvolaní) o tom, ako „dramaticky“ je zasahované do jeho (domnelých) vlastníckych práv. Žalovaný dotknuté pozemky resp. príslušné spoluvlastnícke podiely formálne nadobudol len pred niekoľkými rokmi (v období rokov 2017-2020), teda dávno po tom, ako bolo na nich zriadené parkovisko, pričom žalovanému musel byť dostatočne zrejmý faktický stav - t.j. existencia parkoviska na dotknutých pozemkoch. Zároveň žalovaný pristúpil k uplatneniu svojich finančných nárokov voči žalobcom aj súdnou cestou; preto jeho konštatovanie o neprimeraných následkoch konania žalobcov vôbec nie je namieste. So zreteľom na uvedené žalobcovia navrhujú napadnuté uznesenie v rozsahu 1. a 2. výroku potvrdiť a v rozsahu 3. výroku doplniť (v zmysle tohto vyjadrenia).
7. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu 1. k jeho odvolaniu, o. i., opakoval skutočnosti uvedené v jeho odvolaní . Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09.02.2017 sp. zn. 30bdo/1/20217, na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12.11.2029, sp. zn. I.ÚS 110/2019, z odôvodnenia ktorých sčasti citoval. Zdôraznil, že žalobcovia nie sú žiadnym spôsobom dotknutí jeho konaním a preto im žiadnym spôsobom nemôže vzniknúť škoda. Jedinými subjektmi, ktoré by boli dotknuté konaním žalovaného (chrániaceho svoje vlastnícke právo) by boli osoby, ktoré bez zákonného dôvodu parkujú svoje vozidlá na pozemkoch žalovaného. Poukazovanie na verejný záujem zo strany žalobcu je neprípustné, vzhľadom na fakt, že parkovacia plocha bola na dotknutých pozemkoch vybudovaná v rozpore zo zákonom a bez potrebných povolení. Opakoval, že nie je splnený ani druhý predpoklad na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým je osvedčenie, že bez jeho nariadenia by bol prípadný budúci výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia musí bezprostredne a reálne hroziť. Ani v prípade, ak by teoreticky v budúcnosti bolo určené vlastnícke právo niektorému zo žalobcov, výkon tohto vlastníckeho práva by ani bez nariadenia neodkladného opatrenia nebol žiadnym spôsobom ohrozený. Má za to, že konanie žalobcov má znaky nespravodlivého a šikanózneho konania, nakoľko aj samotný žalobca 1. tvrdí, že žalobami o určenie vlastníckeho práva postupuje len proti tým subjektom, ktoré si vymáhajú svoje nároky od žalobcov (spravidla z titulu výkonu vlastníckeho práva). Naopak žalobca 1. týmto spôsobom nekoná voči tým, ktorí sa svojich práv z titulu vlastníckeho práva nedomáhajú a pravidelne odvádzajú daň z nehnuteľností do jeho rozpočtu, žalobcovia si teda podľa svojej úvahy vyberajú subjekty, voči ktorým budú konať a voči ktorým budú nečinní. Ďalej uviedol, že dotknuté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, žalobca nadobudol za účelom vybudovania parkovacieho domu, ktorého vybudovanie umožňuje aj územný plán mesta Košice, Zámer vybudovania parkovacieho domu bol predložený „žalovanému 1.“ aj „ žalovanému 2.“, ktorí sa k tomuto v rokoch 2019 a 2020 vyjadrovali. Úmysel žalovaného a zámer odôvodňujúci nadobudnutie dotknutých pozemkov bol teda zjavne odlišný od tvrdení a domnienok žalobcov. Opakoval, že materiál uložený na dotknutých pozemkoch nemá status parkoviska, pričom nemôže požívať ochranu akoby bol parkoviskom, resp. stavbou parkoviska. Vo vzťahu k výroku 3. uznesenia, uviedol, že jeho zmenou a určením začatia plynutia lehoty na podanie žaloby vo veci samej po jeho vydaní, takéto určenie lehoty stratí účel a význam. Zároveň nie je možné zistiť, či žalobcovia včas splnili svoju povinnosť určenú súdom v uznesení, a to podať žalobu vo veci samej. Stanovenie začatia plynutia lehoty na podanie žaloby vo veci samej a aj jej samotné podanie v lehote určenej súdom má teda zásadný vplyv na trvanie neodkladného opatrenia a jeho prípadné zrušenie. Napokon zotrval na odvolacom návrhu.
8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie, okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na náhradu trov konania proti žalovanému potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správne, lebo súd vec správne právne posúdil, uznesenie má podklady v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje na dôvody, ktoré v celom rozsahu odkazuje, lebo sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalovaným.
9. Uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p., o ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej, pretože nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie o trovách konania vydané, zanikli (podaním žaloby žalobcu 1. vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam).
10. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.
12. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namieta procesný postup správneho orgánu vo vyvlastňovacom konaní, že v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí Obvodný národný výbor Košice I, č. Výst./11521/84/85-Go z 10.4.1985 ustanovil opatrovníka neznámym dedičom a vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, že neexistovali dôvody ustanovenia opatrovníka, namieta doručovanie tohto rozhodnutia účastníkom správneho konania, že dôvody rozhodnutia o vyvlastnení a rozhodnutia o ustanovení opatrovníka boli neplatné . K tomu je potrebné uviesť, že s uvedenými výhradami ohľadom namietanej neplatnosti, resp. neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia , sa bude ako s prejudiciálnou
- predbežnou otázkou zaoberať súd, ktorý bude konať vo veci samej. Odvolací súd zistil, že vo veci Mesto Košice a spol. proti žalovanému ODEKO Družstvo, družstvo bola 22.3.2021 podaná žaloba na Okresný súd Košice I o určenie vlastníckeho práva, o.i., aj k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania o nariadenie neodkladného opatrenia, že sa vedie konanie vo veci samej, v ktorom konaní sa právoplatne rozhodne o vlastníckom práve aj k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré boli vyvlastnené v prospech československého štátu v zastúpení Stavoinvesty za účelom realizácie výstavby sídelného obvodu Ťahanovce v spojení s účinkami zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého s účinnosťou k 1.5.1991 prechádzali do vlastníctva miest a obcí aj pozemky, bez ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, eventuálne jednak titulom vydržania, z dôvodu následného dlhodobého dobromyseľného a nikým nerušeného užívania dotknutých pozemkov vo forme verejného priestranstva, všeobecne užívaného obyvateľmi mestskej časti. K správnym dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvej inštancie je potrebné dodať, že ani samotná skutočnosť, že prevod vlastníctva k tejto nehnuteľnej veci do štátneho tzv. socialistického vlastníctva (Československý štát) nebol registrovaný štátnym notárstvom neznamená, že by nedošlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu (štát).
13. Podľa § 134 ods. 2 Obč. zák. (zákon č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 131/1982 Zb.), ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.
14. Nakoľko v danom prípade išlo prevod do socialistického vlastníctva, teda do vlastníctva československého štátu, registráciu štátnym notárstvom zákon nevyžadoval.
15. Rovnako otázkou spôsobu a formy nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, a to či už na základe predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. iného právneho dôvodu (vydržania), pri skúmaní splnenia všetkých zákonom stanovených predpokladov pre vydržanie, bude vecou súdu, ktorý bude konať vo veci samej o určenie vlastníckeho práva, sporné vlastnícke právo žalobcu 1. a žalovaného posúdiť a právoplatne vo veci rozhodnúť.
16. Odvolací súd konštatuje, že lehota na podanie žaloby vo veci samej žalobcovi 1. určená súdom vo výroku 3. uznesenia je dostatočne určitá a tá by začala plynúť 30 dní od jeho doručenia žalobcovi 1. podľa § 238 ods. 3 C.s.p., t.j. od 8.1.2021 (doručenka pri č.l. 99).
17. Podľa § 238 ods. 3 prvá veta C.s.p. ak uznesenie ukladá povinnosť plniť, lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia. Plynutie tejto lehoty však bolo prerušené podľa § 8 písm. a) v spojení s § 9 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a doplňujú niektoré zákony, účinným 25.3.2020.
18. Podľa § 8 a) zák. č. 62/2020 Z.z. lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatnenie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú.
19. Podľa § 9 ods. 1, veta prvá cit. zák. ustanovenie § 8 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní.
20. Táto lehota na podanie žaloby vo veci samej žalobcovi 1. v súlade s vyššie cit. zák. ust. neplynula do 28.2.2021 a začala mu plynúť až od 1.3.2021 a preto, ak podal žalobu vo veci samej 22.3.2021, podal ju v 30 dňovej lehote určenej súdom.
21. Odvolací súd odkazuje na správne závery súdu, že žalobca 1. osvedčil základné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže ním uvedené skutkové okolnosti a skutočnosti vyplývajúce z predložených listinných dokladov v súčasnej dobe osvedčujú pravdepodobnosť nároku žalobcu 1., ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana súdom, ako aj potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami. Doposiaľ právo žalobcu 1. je osvedčené právoplatným vyvlastňovacím rozhodnutím v prospech Čsl. štátu, na účinnosť ktorého nebola v t. čase potrebná registrácia na štátnom notárstve a ktoré vlastníctvo následne prešlo na žalobcu 1. podľa zák. č. 138/1991 Z. z. a ktoré rozhodnutie ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva bude súdom prejudiciálne posudzovaný vo veci samej o určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k vyvlastňovaciemu konaniu, ani ohľadom držby predmetných nehnuteľností.
22. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie poukazuje na tú skutočnosť, že na daných pozemkoch sa nachádza verejná infraštruktúra slúžiaca verejnosti, najmä obyvateľov Mestskej časti Ťahanovce, o.i. aj parkovacích plôch , že všetky parkovacie plochy sú dané k dispozícii obyvateľom mestskej časti na všeobecné užívanie bezodplatne, že so zreteľom na samotné výzvy žalovaného zo 4.12., 28.12. a 29.12.2020, ktorými žiadal žalobcov na vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie kontajnerov, ako aj polovegetačných zatrávňovacích tvárnic a obrubníkov s oznamovaním, že znemožní parkovanie motorových vozidiel na pozemkoch registra „E“, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX J. XXXX/XXX s tým, že v prípade nesúčinnosti, prikročí k svojpomocnému riešeniu situácie, je zrejmé, že hrozba neoprávnených zásahov zo strany žalovaného je reálna a bezprostredná a že si vyžaduje neodkladnú úpravu pomerov.
23. Možno prisvedčiť záverom súdu o potrebnosti nariadenia neodkladného opatrenia aj vo vzťahu k nárokom žalobcu v 2. rade, t.j. Mestskej časti Košice - Sídlisko Ťahanovce , keď mal vlastnícke právo žalobcu 2. k inžinierskej stavbe (parkovisko) za nesporné. Stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že čo sa týka oprávnení prislúchajúcich žalobcovi 2. ako vlastníkovi stavby - miestnej komunikácie, resp. parkoviska, že tieto sú vymedzené v cestnom zákone a že ako to vyplýva z § 3 ods. 2 a § 3d ods. 5 písm. d/ v spojení s § 6a ods. 1 až 3 cestného zákona, správou týchto komunikácií, vrátane možnosti zriadenia prevádzky parkovacích miest a úhrady za parkovanie, cestný zákon zveruje vlastníkovi - t.j. obci s tým, že výnos z úhrad a dočasné parkovanie je výnosom obce, pokiaľ prevádzku nezabezpečuje právnická osoba poverená obcou a že pokiaľ žalovaný mieni brániť verejnosti v (bezplatnom) užívaní miestnej komunikácie, obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené, koná potom v rozpore s citovanými ustanoveniami zákona, pretože vykonáva oprávnenia, ktoré prislúchajú výlučne žalobcom.
24. Žalovaný namieta, že parkovisko, ktoré je umiestnené na predmetných nehnuteľnostiach, nie je miestnou komunikáciou alebo stavbou, takýto záver považuje za nesprávny, je irelevantný.
25. Z obsahu spisu, ako aj tvrdení strán sporu vyplýva, že predmetné parkovisko je vytvorené polovegetačnými zatrávňovacími tvárnicami, pri ktorých boli urobené také stavebné úpravy, ktorými sa parkovisko ohraničilo cestnými obrubníkmi pevne spojenými so zemou . Aplikácia polovegetačných tvárnic predstavuje len z jednu možných foriem realizácie spevnenej plochy parkoviska, pričom predmetné parkovisko možno posúdiť aj v právnom slova zmysle za nehnuteľnosť podľa § 119 ods. 2. Obč. zák.
26. Podľa § 119 ods. 2 Obč. zák. nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.
27. V zmysle ust. Obč. zák. sa stavba považuje za nehnuteľnosť len vtedy, ak je so zemou spojená pevným základom. Podľa § 43 zákona č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon) pod pevným spojením so zemou sa rozumie: a/ spojenie pevným základom, b/ upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ zemi alebo o inú stavbu, c/ ukotvenie pilotami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, d/ pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia. Podľa Stavebného zákona je stavbou nielen stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, ale aj ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Napr. aj podklad z kamennej drte, z cementobetónu, resp. štrkopiesku vyžaduje stavebné úpravy a v prípade parkoviska , osadeného zatrávňovacími tvárnicami, ktoré sú z betónu a sú osadené v zemi , po predchádzajúcej stavebnej úprave, ktoré parkovisko je olemované cestnými obrubníkmi, ktoré sú pevne spojené so zemou, možno vyvodiť záver, že ide o stavbu aj v právnom slova zmysle podľa § 119 ods. 2 Obč. zák., ako aj Stavebného zákona. Ani súdna prax nevylučuje, že parkovisko môže byť samostatnou vecou a predmetom občianskoprávnych vzťahov. Kritérií pre individuálne posúdenie, či konkrétne parkovisko je stavbou alebo nie, je hneď niekoľko, predovšetkým sa musí jednať o výsledok stavebnej činnosti človeka, ktorý má materiálnu podstatu, je zreteľne vymedzený vo vzťahu k vlastnému pozemku, má samostatnú hospodársku funkciu od pozemku odlišnú, pričom materiál, z ktorého je stavba postavená sa vyznačuje určitou kompaktnosťou a všetky tieto podmienky musia byť naplnené súčasne. Najvyšší správny súd ČR napr. v rozhodnutí 5AS 62/2008 z 11.9.2009 urobil záver, že parkovacia a nástupná plocha tvorená vo vrstvení zámkovej dlažby, podložia z kameniva, vibrovaného štrku a štrkopiesku môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov.
28. V prejednávanej veci je potrebné dodať, že predmetné parkovisko má samostatnú hospodársku funkciu, od pozemku odlišnú, pričom materiál, z ktorého bolo parkovisko postavené- polovegetačné trávnice sa vyznačuje určitou kompaktnosťou, je výsledkom stavebnej činnosti človeka, má materiálu podstatu a je o. i., olemované cestnými obrubníkmi, pevne spojenými so zemou. Napriek uvedenému nariadenému neodkladnému opatreniu, žalovanému nič nebráni podať proti žalobcovi 2. na súd žalobu vo veci samej, ktorou by sa konečne upravili sporné právne vzťahy medzi nimi k predmetnému parkovisku .
29. Z uvedených dôvodov bolo potrebné uznesenie, okrem výroku 2. vo vzťahu k nároku žalobcu 1. na náhradu trov konania proti žalovanému potvrdiť ako správne.
30. Odvolací súd zrušil podľa. § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. uznesenie vo výroku 2. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom 1. a žalovaným, o ktorých náhrade rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej, o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom aj tohto neodkladného opatrenia podľa.
31. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
32. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie vo výroku 2. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom 2. a žalovaným, lebo žalobca 2. bol v konaní úspešný.
33. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom 2. a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
34. Úspešnému žalobcovi 2. trovy odvolacieho konania nevznikli a žalovaný v ňom bol neúspešný, preto im náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
35. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).