Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_13C-466-2015.pdf
PDF · 140.54 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/466/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Z. U., T.. XX.X.XXXX, F. XX, XXX XX C., zastúpeného JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania súvisiacich s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy stranám n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 26.11.2015 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 18.264,79 Eur (pozostávajúcu zo škody vo výške 3.264,79 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- Eur) a nahradiť trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa OÚJP PZ Prešov zo dňa 28.4.2003, ČVS: OUJP-1256/30-2002 mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku formou spolupáchateľstva podľa § 9/2 k § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v znení do 31.8.1999, a následne prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov pre uvedený trestný čin naňho podal obžalobu zo dňa 27.7.2004, sp. zn. 1 Pv 1622/02.
3. Žalobca uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 2.4.2007, sp. zn. 4T 104/04 bol podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený, no proti uvedenému rozsudku podal odvolanie prokurátor a následne Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25.3.2009 č.k. 1To 13/09-829 podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
4. Ďalej žalobca uviedol, že Okresný súd Prešov ho opätovne rozsudkom zo dňa 10.5.2010, sp. zn. 4T 104/04 podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, a že proti uvedenému rozsudku podal opätovne odvolanie prokurátor a na to Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15.3.2011 č.k. 7To 6/11-920 podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
5. Následne ho Okresný súd Prešov opätovne po tretí krát rozsudkom podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku oslobodil, a aj proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie s tým, že Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29.11.2012, č.k. 7To 25/12-1063 podľa § 256 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol, a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2012.
6. Žalobca tvrdil, že v súvislosti s predmetným trestným stíhaním mu vznikla škoda a takisto utrpel aj nemajetkovú ujmu. Škoda, ktorú požaduje uhradiť, pozostáva z trov právneho zastúpenia, ktoré na základe vyúčtovania zaplatil advokátovi za obhajobu vo výške 3.264,79 Eur. Vzhľadom na dĺžku trestného konania, keďže obvinenie mu bolo vznesené už v roku 2003 a až v roku 2012 bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, mu trestné konanie spôsobilo značnú ujmu.
7. Žalobca ďalej všeobecne uviedol, že „s trestným stíhaním sú spojené určité zásahy do práv a slobôd“, v dôsledku čoho bol vystavený po dlhú dobu neistote o jeho osude a trestné stíhanie malo vplyv (pozn. súdu: ktorý vôbec nijako nešpecifikoval) aj na jeho povesť, postavenie v zamestnaní ako aj v spoločnosti, čo už samo o sebe možno považovať za určitú formu sankcie. Postavenie obvineného je stresujúce, napriek formálnej deklarácii rešpektovania prezumpcie neviny, totiž naša spoločnosť obvinené osoby prakticky stotožňuje s osobami odsúdenými a negatívne ovplyvňuje život obvineného prinajmenšom tým, že aktuálna hrozba trestu „komplikuje“ obvinenému možnosť viesť a plánovať ďalší osobný život (pozn. súdu: bez vysvetlenia v akom zmysle a rozsahu, a najmä či, ako konkrétne a v akom rozsahu sa tak dialo aj v tomto konkrétnom prípade, a či a ako konkrétne to pôsobilo a malo vplyv na osobu žalobcu; poukaz na ďalšie všeobecné tvrdenia a nejasnosti súd vyjadril otáznikom v zátvorke). Žalobca všeobecne uzavrel, že trestné stíhanie mu spôsobilo značnú psychickú ujmu (?), pričom nepriaznivé dôsledky na jeho osobu sa počas takmer desať rokov trvajúceho trestného stíhania len a len prehlbovali. Až po takmer desiatich rokoch trestného konania bol právoplatne oslobodený, pretože nebolo dokázané, že spáchal skutok uvedený v obžalobe. Toto obdobie negatívne dopadalo na jeho kariéru a rodinu (?), nakoľko bol stíhaný bezdôvodne. V súvislosti s trestným stíhaním sa mu zhoršil aj zdravotný stav (?).
8. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010 o tom, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov uvedených v § 3 až 6 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia s tým, že súčasťou práva na náhradu škody je aj náhrada trov trestného konania, a na záver bez ďalšieho uviedol už len to, že „vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti požaduje nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- Eur.“
9. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T 104/04, vyúčtovanie trov obhajoby a výsluch účastníkov.
10. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zo strany žalobcu nebola splnená podmienka v zmysle § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z., v súlade s ktorou je možné domáhať sa svojho práva na náhradu škody súdnou cestou (predbežné prerokovanie nároku). Uviedol, že nárok doposiaľ s Generálnou prokuratúrou SR predbežne prerokovaný nebol a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že nie je splnená podmienka prípustnosti návrhu na náhradu škody.
11. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca vo vzťahu k tvrdeniam o nedostatku predbežného prerokovania uviedol, že to nie je pravda, pretože si svoje nároky uplatnil podaním zo dňa 16.11.2015 cestou Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré jeho žiadosť listom zo dňa 3.12.2015 číslo 49334/2015/141 postúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre SR. Na preukázanie toho žalobca zároveň predložil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16.11.2015 adresovanej MS SR, a listu MS SR zo dňa 3.12.2015 o postúpení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku Generálnej prokuratúre SR.
12. V duplike k vyjadreniu žalobcu žalovaný vyslovil nesúhlas s názorom žalobcu, že z jeho strany bola splnená podmienka - predbežné prerokovanie nároku, pretože žalobca nevyčkal pred podaním súdnej žaloby na vybavenie jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ale bezprostredne po podaní tejto žiadosti adresoval súdu svoju žalobu. Generálna prokuratúra SR sa preto uvedenou žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie nároku viac nezaoberala. Z toho podľa žalovaného vyplýva, že nárok na náhradu škody nebol žalobcom riadne predbežne prerokovaný s Generálnou prokuratúrou SR.
13. Na výzvu súdu, aby žalobca v zmysle ust. 150 ods. 2 CSP v stanovenej lehote doplnil skutkové okolnosti odôvodňujúce výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. konkrétne skutočnosti špecifikujúce konkrétnu nemajetkovú ujmu (negatívny dopad trestného stíhania na osobu žalobcu, jeho povesť a postavenie) a zároveň kvantifikujúce závažnosť vzniknutej ujmy a následkov, a súčasne k tomu predložil, resp. označil dôkazy na preukázanie jeho tvrdení - žalobca písomným podaním zo dňa 18.3.2019 uviedol iba to, že na preukázanie negatívneho dopadu trestného stíhania na osobu žalobcu už bol v žalobe navrhnutý ako dôkaz jeho výsluch, a navrhuje preto na pojednávaní vypočuť žalobcu. Doplnil, že podľa jeho výsluchu a stanoviska žalovaného budú v prípade potreby navrhnuté ďalšie dôkazy s tým, že sa nevie vyjadriť k tomu, aký postoj zaujme žalovaný k výpovedi žalobcu.
14. Na základe takejto odpovede žalobcu súd písomnou výzvou zo dňa 21.3.2019 žalobcu opätovne vyzval, aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP v stanovenej lehote doplnil skutkové okolnosti odôvodňujúce výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. konkrétne skutočnosti špecifikujúce konkrétnu nemajetkovú ujmu a zároveň kvantifikujúce závažnosť vzniknutej ujmy a následkov. Súd pritom zároveň vo vzťahu k dokazovaniu poukázal na to, že v kontradiktórnom konaní dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Zdôraznil (okrem iného), že strana sporu je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Súd tiež pripomenul, že podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, a okrem toho, že v zmysle ust. § 195 ods. 1 CSP výsluch strany možno nariadiť len na preukázanie (a teda nie na vyhľadávanie a dopĺňanie) tvrdených skutočností, a spravidla len vtedy, ak ich nemožno preukázať inak.
15. Žalobca na výzvu súdu na doplnenie skutkových okolností odôvodňujúcich výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, vo svojich podaniach zo dňa 27.3.2019 a 12.4.2019, okrem sumarizácie dovtedajšieho priebehu konania a návrhu na vylúčenie sudcu pre jeho neprocesný postup (s tým, že podľa žalobcu sudca svojim postupom preukázal, že nie je vo veci nestranný - na ktorú námietku súd pre nedostatok náležitostí i neprípustnosť v zmysle ust. § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ako aj § 53 ods. 3 CSP neprihliadal) nijako nereagoval a skutkové okolnosti v stanovenej lehote nedoplnil.
16. Na pojednávaní žalobca (prostredníctvo svojho právneho zástupcu) uviedol, že okolnosti odôvodňujúce náhradu nemajetkovej ujmy by mali byť predovšetkým o pocitoch žalobcu, a on nedokáže dať tieto pocity na papier. Samotný žalobca následne uviedol, že pokiaľ sa týka nejakých pocitov, resp. úškrnov na pracovisku alebo medzi priateľmi, toto nebude nejako hodnotiť. Nechce to na súde nejako rozoberať. Uviedol tiež, že z toho vyplynuli jeho zdravotné problémy, o ktorých by tiež nerád rozprával pred súdom. Z toho najmenší (problém) môže len tak spomenúť tlak a rovnako tak problémy s cukrovkou. Rovnako tak ho čaká nejaká transplantácia orgánu, o tom však nebude hovoriť. Nechce sa k tomu vyjadrovať. Má zdravotnú dokumentáciu, ale nechce to rozoberať. Myslí si, že je to jeho vec. On v podstate podrobnosti neuvádzal ani svojmu právnemu zástupcovi.
17. Žalovaná strana na pojednávaní uviedla, že predbežné prerokovanie nároku (na základe žiadosti žalobcu postúpenej z ministerstva) považovala za bezpredmetné s poukazom na to, že deň po tom, čo bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie, bola podaná žaloba. Žiadnym ďalším spôsobom na takú žiadosť nereagovali. Podľa ich názoru musí uplynúť celá lehota na predbežné prerokovanie a až potom je možné podať žalobu, resp. žalobu je možné podať aj skôr v prípade, ak sa dostane žiadateľovi negatívna odpoveď. S poukazom na nemenné stanovisko Generálnej prokuratúry údajne prezentované v obdobných veciach poukázala tiež na to, že v danom prípade podľa nej vlastne neexistuje nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní. Namietala tiež to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal výšku nemajetkovej ujmy.
18. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/466/2015-80 zo dňa 7.5.2019 tak, že žalobcovi vyhovel v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 3.264,79 Eur z titulu náhrady trov právneho zastúpenia za objahobu, a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom vo výške 15.000,- Eur žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že medzi stranami nebol sporný priebeh a výsledok trestného konania voči žalobcovi tak, ako ho žalobca opísal vo svojej žalobe (viď body 2. - 5. tohto odôvodnenia), že žalobca na základe priloženého vyúčtovania trov obhajoby (ktoré žalovaná strana nijako nespochybnila) svojmu advokátovi za obhajobu v tomto trestnom konaní zaplatil sumu vo výške 3.264,79 Eur, ktorej uhradenie si uplatnil voči žalovanému z titulu náhrady škody, a že žalobca pred podaním žaloby dňa 25.11.2015 požiadal žalovaného (prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré jeho žiadosť následne postúpilo Generálnej prokuratúre SR) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní, pričom Generálna prokuratúra SR následne na túto žiadosť do rozhodnutia súdu nijako nereagovala (a nevyhovela jej). Súd mal však za to, že medzi stranami boli sporné, resp. v konaní neboli riadne tvrdené, a teda nemohli byť ani preukázané a zistené, najmä konkrétne skutkové tvrdenia resp. okolnosti o nemajetkovej ujme žalobcu. Žalobca síce nemajetkovú ujmu všeobecne tvrdil a bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností jej špecifikácie (odôvodnenia) ju aj vyčíslil (na sumu 15.000,- Eur), žalovaný ju však neuznal, a žalobca k nej ani napriek osobitným výzvam súdu neuviedol (netvrdil) žiadne také konkrétne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ju konkretizovali a odôvodňovali. Sporné a nepreukázané (nezistené) podľa súdu teda zostalo všeobecné tvrdenie o nemajetkovej ujme žalobcu, jej povahe a rozsahu, a v nadväznosti na to tak i jej jasná (bezprostredná) príčinná súvislosti s trestným konaním. Tieto skutočnosti, a ani prípadné ďalšie okolnosti (nemajetkovej ujmy) žalobca v konaní dostatočne nevysvetlil a ani nepreukázal, teda v zmysle ich vysokej pravdepodobnosti hraničiacej s istotou (bez dôvodných pochybností) konkrétne zistené a preukázané neboli. Súd mal za to, že je síce pochopiteľné, že ocenenie nemajetkovej ujmy môže byť problematické, úlohou žalobcu však bolo tvrdiť a preukázať aspoň základné skutočnosti o jej konkrétnom vzniku, rozsahu, povahe a spôsobených následkoch na záujmoch žalobcu (najmä z hľadísk uvedených v ust. § 17 ods. 2 a 3 ZoZZŠ), čo sa však nestalo. Návrhu na výsluch žalobcu súd nevyhovel, nakoľko dokazovanie vo všeobecnosti (ako to vyplýva už z jeho podstaty) slúži (okrem niektorých výnimiek - napr. pri sporoch so slabšou zmluvnou stranou) iba na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú sporné, a nie na vyhľadávanie eventuálnych ďalších rozhodujúcich skutočností (ktoré riadne nikto ani len netvrdil). V danom prípade pritom žalobca žiadne konkrétne skutočnosti o jeho nemajetkovej ujme (ktoré by mali byť predmetom dokazovania, ak by boli spochybnené, a zároveň by boli vo veci rozhodné) ani napriek viacnásobným výzvam súdu neuviedol (netvrdil), a ani nevyšli najavo, a nevysvetlil ani to prečo by ich nebolo možné preukázať inak (inými dôkazmi) (viď § 195 ods. 1 CSP in fine), a navyše aj z vyjadrenia samotného žalobcu na pojednávaní vyplynula jeho neochota hovoriť o svojich pocitoch a súvislostiach (okolnostiach) tvrdenej nemajetkovej ujmy.
19. Na takomto skutkovom základe potom súd, vychádzajúc z toho, že medzi nevyhnutné predpoklady vzniku zodpovednosti (štátu) za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá je predmetom tohto konania patrí: 1. existencia (nezákonného) právoplatného rozhodnutia, 2. fakt, že toto rozhodnutie bolo následne v zmysle § 6 ods. 1 ZoZZŠ zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a to (akýmkoľvek) príslušným orgánom (ktorého rozhodnutím je súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody viazaný) - t.j. okolnosti zakladajúce osobitnú objektívnu zodpovednosť štátu, ďalej 3. procesné postavenie dotknutého subjektu ako účastníka toho konania, v ktorom bolo také rozhodnutie vydané, 4. vznik konkrétnej škody takejto osobe (účastníkovi tohto konania) a 5. príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a vznikom škody, teda že konkrétna škoda vznikla účastníkovi konania v dôsledku tohto rozhodnutia (vydaného v konaní, ktorého bol účastníkom), /a s poukazom na to, že ad. 1 v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP), a upozornením, že ad. 2 to platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP)/ uzavrel, že podľa právoplatného rozsudku v trestnom konaní (v zmysle ktorého bol žalobca spod obžaloby oslobodený) podmienka nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a z neho vyplývajúceho trestného konania voči žalobcovi (ktorými mu mala byť škoda spôsobená), ako aj podmienka jeho zrušenia alebo zmeny pre jeho nezákonnosť (rozhodnutím príslušného orgánu), v danom prípade podľa výsledku trestného konania (oslobodením žalobcu spod obžaloby) nepochybne splnené boli, a rovnako tak boli v zásade splnené aj ďalšie 3 podmienky zodpovednosti (štátu) za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - žalobca bol účastníkom trestného konania, v ktorom mu uznesením o vznesení obvinenia uplatnená škoda mala vzniknúť (čo vyplýva jeho z tvrdení o obsahu rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, a medzi stranami sporné ani nebolo), rovnako tak medzi stranami nebola sporná ani príčinná súvislosť medzi škodou (v tom rozsahu, ako ju žalobca vymedzil konkrétnymi skutočnosťami), a nezákonným rozhodnutím. Za splnenú pritom súd považoval aj podmienku predbežného prerokovania uplatneného nároku na náhradu škody podľa § 16 ZoZZŠ s tým že túto zákonnú úpravu, podobne ako každú inú, treba vykladať podľa jej zrejmého účelu a zmyslu, ktorou bolo nepochybne (predovšetkým) v záujme hospodárnosti konania (i súdnych trov) zabrániť zbytočným sporom a viesť zúčastnené strany k mimosúdnemu riešeniu sporu (najmä s dosahom na posudzovanie účelnosti súdneho konania a jeho trov), a nie brániť poškodeným subjektom v uplatňovaní ich práv súdnou cestou, a na spravodlivé uplatnenie tejto podmienky a posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku tak podľa názoru súdu treba nazerať nepochybne podľa stavu v čase rozhodovania súdu (viď § 217 ods. 1 CSP), a to podľa toho, či žalobca o predbežné prerokovanie svojho nároku, tak ako tomu bolo v tomto prípade, vôbec požiadal, a či žalovaný tento jeho nárok v zákonom stanovenej lehote 6 mesiacov (ktorá ku dňu rozhodovania súdu už dávno uplynula) v nejakej časti uspokojil, čo sa nestalo. Aj táto podmienka tak v čase vyhlásenia rozsudku splnená bola, a súdu tak zostávalo vyriešiť už len výšku náhrady škody.
20. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobca si voči žalovanému ako náhradu škody (v súvislosti so začatím a vedením trestného konania voči jeho osobe) uplatnil škodu pozostávajúcu jednak z výdavkov na trovy právneho zastúpenia, ktoré na základe vyúčtovania zaplatil advokátovi za obhajobu vo výške 3.264,79 Eur (ktorých výška a opodstatnenosť v konaní spochybnená nebola), ale aj náhradu nemajetkovej ujmy, za ktorú požadoval 15.000,- Eur, ktorú však žalovaný spochybnil, a žalobca ani napriek výzve súdu nijako bližšie nešpecifikoval a neodôvodnil, a teda ani nepreukázal (súd nezistil). Súd mal za to, že žalobca v konaní uviedol v podstate len veľmi všeobecné tvrdenia o jeho údajnej nemajetkovej ujme spôsobenej mu trestným konaním (uvedené v bode 7. tohto odôvodnenia), za ktorú požadoval náhradu vo výške 15.000,- Eur, a žalovaná strana voči uplatnenej nemajetkovej ujme aj namietala, a bolo preto vecou žalobcu, aby ním uplatnený nárok v tejto časti (najmä z hľadísk podľa § 17 ods. 2 a 3 ZoZZŠ) dostatočne konkretizoval a svoje skutkové tvrdenia aj preukázal. Žalobca tak však neurobil, a žalovaná strana jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spochybnila, vykonané dokazovanie tak neumožňovalo urobiť si jednoznačný úsudok o jej povahe, rozsahu a následkoch. Vzhľadom na to konkrétnu nemajetkovú ujmu, jej povahu, rozsah a následky tak podľa názoru súdu nebolo možné zahrnúť do zisteného skutkového stavu, a preto žalobcovi v súvislosti s jeho trestným stíhaním priznal iba náhradu trov trestného konania, ktoré mu v trestnom konaní vznikli vo výške 3.264,79 Eur (ako náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 ZoZZŠ), a v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa náhrady nešpecifikovanej nemajetkovej ujmy, žalobu na základe pravidiel o bremene tvrdenia a dôkaznom bremene (pre ich neunesenie) ako nedôvodnú zamietol.
21. Proti rozsudku voči zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti však žalobca, zastúpený advokátom, podal odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd podľa neho nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko súd nepripustil výsluch žalobcu, ktorý po doručení výzvy súdu /pozn. súdu prvej inštancie: aby doplnil skutkové okolnosti odôvodňujúce výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. konkrétne skutočnosti špecifikujúce konkrétnu nemajetkovú ujmu (negatívny dopad trestného stíhania na osobu žalobcu, jeho povesť a postavenie) a zároveň kvantifikujúce závažnosť vzniknutej ujmy a následkov, s následným upozornením na to, že v kontradiktórnom konaní dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí, a strana sporu je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia
preukázať s tým, že aj podľa odbornej literatúry „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili.“, ako aj upozornením na ďalšie východiská súvisiace s dokazovaním - viď bod 14. tohto odôvodnenia/ súdu oznámil, že na preukázanie negatívneho dopadu trestného stíhania na jeho osobu „chce, aby ho súd vypočul“ (pozn. súdu prvej inštancie: k tomu porovnaj aj bod 16. tohto odôvodnenia). Uviedol, že súd na pojednávaní odmietol žalobcu vypočuť, čo je podľa neho hrubé porušenie práva občana na prístup k spravodlivosti.
22. Na základe takéhoto odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania týkajúcich sa nemajetkovej ujmy uznesením č.k. 18Co/147/2019 - 119 zo dňa 10.6.2020 zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že podľa neho výsluch strany sporu, ak bol navrhnutý a nemožno na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť iný dôkaz, je potrebné vykonať (pozn. súdu prvej inštancie: žiadne konkrétne tvrdenia špecifikujúce nemajetkovú ujmu, nedostatočnosť zadosťučinenia samotným konštatovaním porušenia práva s potrebou jej reparácie finančným zadosťučinením, a ani o nemožnosti ich preukázania inými dôkazmi, však zo strany žalobcu v žalobe a ani neskôr súdu uvedené a vysvetlené neboli). Podľa odvolacieho súdu už z predmetu konania vyplýva, že si žalobca uplatňuje nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá z časti pozostáva z nároku, ktorý vyplýva z ochrany svojej osobnosti, a v takom prípade sa má strana sporu k tomuto nároku vyjadriť vo forme jej výsluchu, ktorý je legitímnym dôkazom a v spojení so skúsenosťou a poznatkami súdu v obdobných právnych veciach má viesť k vyhodnoteniu tohto dôkazu /ak by aj išlo len o jeho vnímanie celej situácie/ a vyvodenia príslušného záveru vo svojom verdikte. Žalobca má podľa názoru odvolacieho súdu právo pred konajúcim súdom vypovedať k tomu, ako prebiehalo trestné stíhanie, aký malo (pozn. súdu prvej inštancie: zrejme vplyv) na jeho osobu, aj keď sú tieto skutočnosti z časti opísané aj v podanej žalobe. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vykonať výsluch žalobcu a následne opakovane vo veci rozhodnúť.
23. Súd prvej inštancie sa preto touto vecou v rozsahu zrušeného rozsudku zaoberal opätovne, a aj keď mal za to, že žalobca v žalobe vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy ani napriek výzvam súdu (viď čl. 8 CSP) neuviedol také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by dostatočne (určite a nezameniteľne) konkrétne špecifikovali a kvantifikovali (odôvodňovali) nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala byť trestným stíhaním spôsobená, a to navyše s potrebou jej náhrady v peniazoch a uvedením dôvodov, prečo by ju nebolo možné uspokojiť inak, ktoré by tak mohli či mali byť predmetom dokazovania (s tým,, že „Je potrebné rozlišovať medzi povinnosťou tvrdenia účastníkov (§ 101 ods. 1 OSP), ich dôkaznou povinnosťou (§ 120 ods. 1 OSP) a výsluchom účastníka (§ 131 OSP). Ide o rôzne procesné úkony s rôznou povahou, a preto ich nemožno stotožňovať (Z IV, s. 131)“), viazaný pokynom odvolacieho súdu výsluch žalobcu vykonal.
24. Žalobca pritom pri svojom výsluchu uviedol (aj nad rámec toho akými skutočnosťami bola požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vymedzená v žalobe - viď k tomu aj ust. § 140 ods. 2 CSP, i v jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody), že predtým nebol stíhaný a ani obvinený, a návrh (na náhradu nemajetkovej ujmy) odôvodňuje tým, že bol obvinený z niečoho, čo je úplne scestné, a potom „bol nútený chodiť po súdoch“, k čomu by mohol poukázať na stratu času a náhradu PHM, čo sa síce vyčísliť dá, ale nepovažuje za veľmi podstatné. Trestné konanie sa však odzrkadlilo v jeho zdravotnom stave, nakoľko má teraz zvýšený tlak, odzrkadlilo sa to v jeho zlom psychickom stave, a tiež v cukrovke. Objavila sa mu tiež tuková cirhóza pečene, ťažko povedať či z veku alebo psychického stavu, nedá sa to vylúčiť ani potvrdiť. Objavil sa uňho tiež onkologický nález, pre ktorý už dvakrát podstúpil chemoebolizáciu, našťastie rakovina je toho času uňho stabilizovaná. Je však v transplantačnom programe na pečeň, a okrem toho absolvoval tiež operáciu srdca, kde mu boli zavedené stenty, bolo to hlavne v súvislosti s prípravou na ďalšie operácie. Mal by schudnúť, avšak nedá sa to celkom, lebo ho bolia nohy, nakoľko má cukrovku a nemôže sa tak hýbať. Vie, že nebol nejaká špeciálne spoločensky známa osoba, no bol spoločensky znemožnený v okruhu svojich priateľov. Má tým na mysli vlastne všetkých zamestnancov ich spoločnosti, ktorých mali približne 700, nakoľko Prešov nie je tak veľké mesto, aby o tom nevedeli, že bol trestne stíhaný. Musel chodiť po súdoch, stratil pomerne veľa času a myslí si, že požadovaná náhrada za ten dlhý čas nie je tak vysoká, nakoľko by to bolo asi 1.000,- Eur za rok. Psychológa a ani psychiatra nenavštevoval, toto neuznáva s tým, že pokiaľ sa s tým človek nevysporiada sám, tak mu takýto lekár nepomôže. Vzťah s rodinou má dobrý, bývajú spolu, a aj v čase trestného stíhania to bol vždy plný vzťah podpory od rodiny. Vysoký krvný tlak sa objavil niekedy v roku 2004 alebo 2005, ale na tlak už v súčasnosti neberie tabletky, nakoľko má ochorenie pečene a v podstate všetky lieky negatívne ovplyvňujú fungovanie pečene (neskôr k tomu dodal, že na odporúčanie začal piť kávu, ktorú predtým nepil, ale tlak má aj napriek tomu normálny 70/130-135). Ochorenie pečene
sa objavilo v roku 2015-2016, rakovina sa objavila a bol liečený v roku 2018, operácia srdca v roku 2020. Diabetes približne v tom čase ako ochorenie pečene. Počas trestné stíhania bol výrobný námestník, jeho postavenie v spoločnosti, čo sa týka zamestnania, sa nezmenilo, nakoľko bol s ním stíhaný tiež majiteľ. Pokiaľ hovoril, že bol čiastočne spoločenský znemožnený v okolí jeho zamestnancov, resp. priateľov, tak niektorí vedeli, že je to „blbosť“, niektorí sa na tom smiali, niektorí váhali, nevedeli čo si o tom majú myslieť, niektorí sa možno tešili, že majú o čom rozprávať, ale nikdy mu z toho nikto v podstate nijako neublížil. On to nejako tak veľmi nebral, ani jeden mu nejak neublížil. Preňho to vtedy až také vtipné nebolo, ale nejako vážne voči nemu nikto nevystupoval. Tiež bol spomenutý v médiách, má tým na mysli televízne vysielanie Markízy a tiež články v novinách, kde boli články o úpadku spoločnosti Kovové konštrukcie, a bolo tam tiež spomenuté jeho meno.
25. V reakcii na výsluch žalobcu zástupkyňa žalovanej navrhla žalobu zamietnuť. Zhodnotila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. nemajetkovú ujmu tvrdí len sám žalobca, pričom má za to, že nepreukázal nemajetkovú ujmu, ktorá by bola hodná primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázala na to, že zdravotné problémy, okrem vysokého krvného tlaku, sa uňho prejavili až po roku 2012, kedy bol oslobodený v trestnom konaní, pričom tieto zdravotné problémy môžu súvisieť aj s jeho vekom, prípadne zdravotným štýlom. Poukázala na to, že pokiaľ sa jedná o náhradu nemajetkovej ujmy, táto je v zákone konštruovaná len vtedy, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie v podobe oslobodzujúceho rozhodnutia, pričom toto je konštruované v podstate na kritériách uvedených v § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a vzhľadom na tieto kritéria má za to, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy je nepreukázaná a nepodložená. Právne posúdenie
26. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „ZoZZŠ“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom.
27. Podľa § 5 ods. 1 ZoZZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
28. Podľa § 6 ods. 1 ZoZZŠ ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
29. Podľa § 15 ods. 1 ZoZZŠ nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
30. Podľa § 15 ods. 2 ZoZZŠ ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
31. Podľa § 16 ods. 4 ZoZZŠ ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
32. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
33. Podľa § 17 ods. 1 ZoZZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
34. Podľa § 17 ods. 2. ZoZZŠ v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
35. Podľa § 17 ods. 3 ZoZZŠ výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
36. Podľa § 17 ods. 4 ZoZZŠ výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
37. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
38. V danom prípade zostala predmetom konania už len náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 15.000,- Eur. Naplnenie prvých troch predpokladov vzniku zodpovednosti (štátu) za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tak ako ich súd vymedzil a rozobral už vo svojom predchádzajúcom rozsudku a je uvedené aj v bode 19. tohto odôvodnenia /1. existencia (nezákonného) právoplatného rozhodnutia, 2. fakt, že toto rozhodnutie bolo následne v zmysle § 6 ods. 1 ZoZZŠ zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a to (akýmkoľvek) príslušným orgánom (ktorého rozhodnutím je súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody viazaný) - t.j. okolnosti zakladajúce osobitnú objektívnu zodpovednosť štátu, a 3. procesné postavenie dotknutého subjektu (žalobcu) ako účastníka toho konania, v ktorom bolo také rozhodnutie vydané/, pritom už v tomto štádiu konania sporné (žalovaným spochybnené) nebolo, a (oproti predchádzajúcemu rozsudku) vlastne už inak (nepriaznivejšie) ani posúdené byť nemohlo (čl. 16 ods. 3 CSP). Pre posúdenie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak zostávalo posúdiť už len to, 4. či v súvislosti s týmto (nezákonným) rozhodnutím žalobcovi, v rozsahu jeho žalobných tvrdení (skutočností vymedzených žalobcom) v žalobe a návrhu na predbežné prerokovanie (viď § 16 ods. 4 veta druhá ZoZZŠ) vznikla nemajetková ujma, a to taká, vo vzťahu ku ktorej samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením (s prihliadnutím na kritériá uvedené v ust. § 17 ods. 3 CSP), ktorú nie je možné uspokojiť inak a má sa tak uhradiť v peniazoch (teda v intenzite, že je dôvodné priznanie i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), a 5. či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom tejto škody (ujmy), teda že konkrétna ujma vznikla účastníkovi konania v dôsledku tohto rozhodnutia (vydaného v konaní, ktorého bol účastníkom).
39. Jedinou nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorá však v tomto prípade (v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu) z jeho žaloby a výsluchu vyplynula, a ktorú žalovaná nespochybnila, ale bolo len to, že trestné stíhanie mu spôsobilo psychickú ujmu v súvislosti s tým že, ako (žalobca) uviedol v odvolaní, „každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, bez ohľadu na jeho výsledok“ a „bol nútený chodiť po súdoch“, v súvislosti s čím poukázal na stratu času. Žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy tak bola z hľadiska zisteného skutkového stavu napokon odôvodnená v podstate už len tým, že žalobca bol (vôbec) po dlhší čas trestne stíhaný. Všetky ostatné tvrdenia žalobcu, najmä tie o tom, že trestné stíhanie mu malo spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu, totiž žalovaná spochybnila a žalovaný nepreukázal, keď ich aj on sám pri svojom výsluchu okomentoval slovami, že ťažko povedať či (to bolo) z veku alebo psychického stavu, nedá sa to vylúčiť ani potvrdiť. Iné ním uvádzané dôvody náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní tvrdené a preukázané neboli, prípadne, vzhľadom na absenciu okolností uvedených v ust. § 17 ods. 3 ZoZZŠ (konkrétnych závažných následkov v jeho súkromnom živote či spoločenskom uplatnení) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neodôvodňujú. Žalobca totiž pri svojom výsluchu sám uviedol, že po celý čas mal podporu rodiny, ani v spoločnosti zamestnancom či priateľov nebol nejako vážne odsudzovaný, a trestné stíhanie
nemalo negatívny vplyv ani na jeho postavenie v zamestnaní. Jedinými negatívnymi okolnosťami tak, okrem toho že bol pritom nútený „chodiť po súdoch“, bolo iba to, že bol trestne stíhaný, čo však samo o sebe, aj keď vo všeobecnosti pochopiteľne je, resp. môže byť pociťované ako nepríjemné, neodôvodňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - v prípade, ak nie je zároveň tvrdená a preukázaná, tak ako to vyžaduje zákon v ust. § 17 ods. 2 ZoZZŠ, taká ujma, vzhľadom na ktorú by malo byť zrejmé, že iba samotné konštatovania porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a zároveň ju nie je možné uspokojiť inak /inak by zákon náhradu nemajetkovej ujmy konštruoval už za každé samotné nezákonné rozhodnutie, resp. (neúspešné) trestné stíhanie, s ktorým sú vlastne vo všeobecnosti vždy spojené negatívne vplyvy na život stíhaného, a to bez ohľadu na to že (či) možno považovať za dostatočné zadosťučinenie už samotné konštatovanie porušenia práva, alebo že (či) nemajetkovú ujmu možno uspokojiť aj inak - čo však zo zákona nevyplýva, ba práve naopak/.
40. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca má, na podklade ním uvedeného a preukázaného skutkového stavu, okrem satisfakcie poskytnutej mu oslobodením spod obžaloby, nárok na primeranú peňažnú náhradu iba za nemajetkovú ujmu súvisiacu so stratou času spojenou s tým, že „bol nútený chodiť po súdoch“, vo vzťahu ku ktorej iba samotné konštatovanie porušenia práva (oslobodenie spod obžaloby) nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie, a ktorú by bolo možné uspokojiť inak, a preto mu voči žalovanej z toho titulu priznal jej náhradu vo výške 1.500,- Eur, ktorú považoval za primeranú dĺžke trestného stíhania, počas ktorého bol nútený „chodiť po súdoch“ v trestnom konaní pri vydaní a preskúmaní troch trestných rozsudkov vydaných o obžalobe voči nemu, a v prevyšujúcej časti jeho žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
41. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
42. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
43. Žalobca bol v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy požadovanej vo výške 15.000,- Eur úspešný len v malej časti, vo zvyšku bol jeho nárok (na základe ním uvedených tvrdení) uplatnený v celkom zjavne neprimeranej výške, procesne úspešnejšia bola žalovaná, a preto by jej mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania súvisiacich s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy stranám nepriznal.
44. V súvislosti s úvahami o náhrade trov konania pritom súd pre úplnosť poukazuje aj na to, že súčasná právna úprava nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP (o možnosti modifikácie náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci a ich priznaním v celom rozsahu v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu), a čiastočný úspech vo veci sa tak v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP má spravidla vždy prejaviť pomerným rozdelením náhrady trov konania (podľa pomeru úspechu vo veci). Ak by sa však aj napriek tomu na daný prípad z nejakého dôvodu mala aplikovať obdobná norma ako bola uvedená v minulom ustanovení § 142 ods. 3 OSP, súd poukazuje na to, že v uvedenom ustanovení bola stanovená len možnosť, a nie pravidlo (povinnosť) súdu priznať účastníkovi plnú náhradu trov konania (porovnaj slová: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ... ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu), pričom v danom prípade pre takýto postup nebol žiaden spravodlivý dôvod. Súd totiž poukazuje na to, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch bola zo strany žalobcu (zastúpeného advokátom) uplatnená v celkom zjavne neprimeranej výške (zodpovedajúcej spravidla až ťažkým nemajetkovým újmam napr. pri pozbavení osobnej slobody, strate blízkeho či vážnom sťažení spoločenského uplatnenia), a okrem toho
napokon aj dôvody, pre ktoré súd jej časť žalobcovi priznal, boli žalobcom uvedené až pri jeho výsluchu, hoci ich (na čo ho súd aj vyzýval) mohol a mal predložiť už skôr, ak by konal so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP), čo súd hodnotil tiež ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mu trovy konania spojené s konaním o náhrade pôvodne nešpecifikovanej nemajetkovej ujmy priznať nemohol (porovnaj analogicky aj bývalé ust. § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril). S prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti a rozumné usporiadanie procesných vzťahov strán sporu (článok 1, 2 CSP) nemožno považovať za spravodlivé, aby bol žalovaný prípadne povinný nahradiť žalobcovi (okrem trov konania súvisiacich s náhradou škody, ktoré mu súd už priznal) aj náhradu trov konania spojených s konaním o náhrade nemajetkovej ujmy odvodenej z takých skutočností, ktorými pôvodne odôvodnená nebola, a preto aj z týchto dôvodov súd náhradu trov konania, ktoré sa týkali takejto náhrady nemajetkovej ujmy, stranám priznať nemohol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.