Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoP/42/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka, a sudcov JUDr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobkyne E. N., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M.R. U. XXX/XX, A. nad Q., právne zastúpenej JUDr. Adriánou Šebestovou, advokátkou so sídlom SNP 581/111, Žiar nad Hronom, proti žalovanému R. N., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M. R. U. XXX/XX, A. nad Q., právne zastúpeného Mgr. et. Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, advokátkou so sídlom pod Donátom 5, Žiar nad Hronom, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -257 z 07. júna 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

Súd vyporiadáva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikazuje hnuteľné veci:

- luster 1 ks v hodnote 5,-Eur,

- kovový rebrík v hodnote 5,- Eur

- koberce 3 ks v hodnote 15,- Eur

- garníža 1 ks v hodnote 5,- Eur hnuteľné veci spolu v hodnote 30,- Eur

II. Do výlučného vlastníctva žalovaného p r i k a z u j e byt č. XX, na prízemí vo vchode č. XX obytného domu súp. č. XXX v k. ú. A. nad Q., obec A. nad Q., okres A. nad Q., postaveného na parcele C-KN parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria, spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom na pozemku o veľkosti 10332/474541, zapísaný na LV č.XXXX Okresného úradu A. nad Q., katastrálny odbor, v hodnote 48 000,- Eur a hnuteľné veci

- vstavanú skriňu v hodnote 100,-Eur,

- jedálenský stôl 2 ks v hodnote 10,-Eur,

- stoličky 4 ks v hodnote 10,-Eur,

- sektorový nábytok 4 ks v hodnote 50,-Eur,

- sedaciu súpravu v hodnote 100,-Eur,

- chladničku v hodnote 30,-Eur,

- práčku v hodnote 20,-Eur,

- koberec 1 ks v hodnote 5,-Eur,

- lustre 7 ks v hodnote 70,-Eur,

- garniže 3 ks v hodnote 15,-Eur,

- konferenčný stolík v hodnote 10,-Eur,

- rozkladacie kreslo v hodnote 20,-Eur

- stojankovú lampu v hodnote 5,-Eur,

- reproduktorovú zostavu v hodnote 10,-Eur

- osobný počítač v hodnote 0,-Eur hnuteľné veci spolu v hodnote 455,-Eur.

III. Žalobkyňa sa stáva preberateľkou záväzku voči Y. V., nar. XX. XX. XXXX a Y. V., nar. XX. XX. XXXX zo A. o pôžičke zo dňa XX. 01. 2013 vo výške 3 162,50 Eur.

IV. Žalovaný sa stáva preberateľom záväzku voči veriteľovi Y. V., nar. XX. XX. XXXX a Y. V., nar. XX. XX. XXXX zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 01. 2013 vo výške 1 862,50 Eur.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov sumu 24 362,50 Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

VI. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 90 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 07. 06. 2019 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej aj „BSM“) strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal byt č. XX, na prízemí vo vchode č. XX obytného domu so súp. č. XXX v kat. území A. nad Q., obec A. nad Q., okres A. nad Q., postaveného na parc. C-KN parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom na pozemku o veľkosti 10332/474541, zapísaný na LV č. XXXX v hodnote 48 000,- Eur a hnuteľné veci a to vstavanú skriňu v hodnote 100,- Eur, jedálenský stôl 2 ks v hodnote 10,- Eur, stoličky 4 ks v hodnote 10,- Eur, sektorový nábytok 4 ks v hodnote 50,- Eur, sedaciu súpravu v hodnote 100,- Eur, chladničku v hodnote 30,- Eur, práčku v hodnote 20,- Eur, koberce 4 ks v hodnote 20,- Eur, lustre a svietidlá 8 ks v hodnote 75,- Eur, garniže 3 ks v hodnote 20,- Eur, kovový rebrík v hodnote 5,- Eur, konferenčný stolík v hodnote 10,- Eur, rozkladacie kreslo v hodnote 20,- Eur, stojankovú lampu v hodnote 5,- Eur, spolu v hodnote 485,- Eur (I. výrok). Do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci a to: reproduktorovú zostavu v hodnote 10,- Eur a osobný počítač v hodnote 0 Eur (II. výrok). Ďalej rozhodol, že preberateľom záväzku a to polovice dlhu vo výške 3 162,50 Eur voči veriteľom Y. Y., nar. XX. XX. XXXX a jeho manželke XX., nA.. XXXX zo Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. 2013 s nesplateným zostatkom vo výške 6 325,- Eur ku dňu 07. 09. 2016 sa stal žalovaný, ktorému uložil povinnosť predmetný záväzok splácať k rukám veriteľov v mesačných splátkach po 25,- Eur, vždy k 15. dňu v mesiaci (III. výrok). Okresný súd ďalej rozhodol, že preberateľom polovice dlhu vo výške 3 162,50 Eur voči veriteľom Y. V., nar. XX. XX. XXXX a Y. V., nar. XX. XX. XXXX zo Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. 2013 s nesplateným zostatkom vo výške 6 325,- Eur ku dňu 07. 09. 2016 sa stala žalobkyňa, ktorej uložil povinnosť predmetný dlh splácať k rukám veriteľov v mesačných splátkach po 25,- Eur, vždy k 15. dňu v mesiaci (IV. výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (V. výrok). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielov sumu vo výške 24 082,50 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (IV. výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o výške náhrady trov konania (VII. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vyporiadania BSM po rozvode manželstva tak, že v žalobe vymedzila masu tvoriacu BSM a to byt č. 36, v kat. úz. A. nad Q., zapísaného na LV č. XXXX so všeobecnou hodnotou určenou znaleckým posudkom č. 79/2017 vo výške 48 000,- Eur, hnuteľné veci a to vnútorné zariadenie bytu v zostatkovej hodnote 1 000,- Eur, výťažok z predaja motorového vozidla Citroen Berlingo ev. č. ZH XXX AH a peňažné prostriedky ku dňu rozvodu manželstva. Zároveň žiadala vyporiadať pasíva a to bezúročnú pôžičku poskytnutú jej rodičmi vo výške 8 000,- Eur vo výške neuhradeného zostatku ku dňu zániku BSM t. j. ku dňu 07.09.2016 vo výške 6 325,- Eur a to tak, že navrhla zaviazať ju ako aj žalovaného na zaplatenie polovice predmetného dlhu. Žalobkyňa žiadala prikázať byt do výlučného vlastníctva a to napriek skutočnosti, že od odchodu zo spoločnej domácnosti odo dňa 19. 08. 2013 ho užíva žalovaný so svojou priateľkou, pričom ona nevlastní žiadnu nehnuteľnosť slúžiacu na bývanie nielen pre ňu, ale aj spoločnú maloletú dcéru, pričom

po odchode z bytu s dcérou býva u svojich rodičov. Na vyrovnanie podielov bola ochotná vyplatiť žalovanému sumu 24 500,- Eur.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3 I. zákonníka ďalej len „OZ“) a vyporiadal BSM strán sporu. Za preukázané považoval, že do F. patrí byt nadobudnutý stranami sporu počas manželstva, v ktorom po odchode žalobkyne ešte počas manželstva, zostal bývať žalovaný, hodnotu bytu vo výške 48 000,- Eur stanovenú znaleckým posudkom vo výške 48 000,- Eur nemal za spornú, sporná bola iba okolnosť, ktorej zo strán sporu má predmetný byt prikázať, nakoľko obidve strany preukázali existenciu finančných prostriedkov na vyplatenie podielu protistrany. Predmetnú nehnuteľnosť - byt prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne s prihliadnutím na jej potreby, ako aj potreby maloletých detí, pretože po odchode z bytu bývala s rodičmi v trojizbovom byte a v roku 2017 sa jej narodilo ďalšie dieťa - maloletý R., preto spolunažívanie s rodičmi v trojizbovom byte považoval za neúnosné a to vzhľadom na vekový rozdiel piatich osôb troch generácii. Nevyhovujúce bytové pomery žalobkyne mal preukázané nielen jej výpoveďou, ale aj výsluchmi svedkov a to rodičov žalobkyne, ktorí ju dlhodobo podporujú a boli ochotní jej poskytnúť finančné prostriedky na vyplatenie žalovaného, ktorých existenciu preukázali vkladnou knižkou. Finančnú pripravenosť na vyrovnanie podielu žalobkyne osvedčil aj žalovaný, ktorý podľa okresného súdu je schopný riešiť bytovú otázku iným spôsobom a to buď dočasným bývaním u svojej matky v päťizbovom dvojgeneračnom rodinnom dome, ktorý v súčasnosti obýva výlučne matka žalovaného, alebo nadobudnutím vlastného bytu za vyplatené finančné prostriedky žalobkyne spolu s finančnými prostriedkami, ktoré má k dispozícii od svojej sestry na základe Zmluvy o pôžičke, ktorými preukazoval finančnú pripravenosť na vyrovnanie podielu žalobkyne. Považoval za účelovú výpoveď matky žalovaného o záujme jej druhého syna nasťahovať sa do rodinného domu, pretože momentálne sa zdržiava v Českej republike a jej tvrdenia boli spochybnené výpoveďou sestry žalovaného, podľa ktorej brat žijúci v Českej republike nemá záujem bývať u matky v rodinnom dome. Nemal za preukázané tvrdenia žalovaného o snahe žalobkyne predmetný byt v prípade prikázania do jej výlučného vlastníctva odpredať. Tiež sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o možnostiach žalobkyne bývať v jednoizbovom byte, nadobudnutého rodičmi žalobkyne od jej starej matky, žijúcej aktuálne v domove dôchodcov, ktorá má v byte doživotné právo užívania podľa predloženej kúpnej zmluvy. Navyše jednoizbový byt nemôže predstavovať z dlhodobého hľadiska riešenie bytovej otázky žalobkyne a jej dvoch maloletých detí, preto s prihliadnutím na ich potreby, prikázal byt do výlučného vlastníctva žalobkyne. Zároveň prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne aj hnuteľné veci predstavujúce zariadenie bytu a žalovanému prikázal reproduktorovú zostavu, ako aj osobný počítač v súlade so zhodným vyjadrením strán sporu. Ustálil, že masu F. netvorí kuchynská linka, ktorá bola ohodnotená ako súčasť bytu znaleckým posudkom. Zároveň vyporiadal spoločné záväzky strán sporu patriace do F., a to nesplatenú pôžičku poskytnutú rodičmi žalobkyne na základe písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. 2013, ktorej neuhradený zostatok podľa zhodného vyjadrenia strán sporu, predstavoval sumu 6 325,- Eur. Predmetný záväzok rozdelil v 1 medzi strany sporu s tým, že žalobkyňu ako aj žalovaného zaviazal splácať predmetný záväzok v mesačných splátkach po 25,- Eur splatných k 15. dňu v mesiaci k rukám veriteľov. Ohľadne žalovaným tvrdeného záväzku poskytnutého vo výške 1 800,- Eur od jeho matky na základe ústne uzavretej Zmluvy o pôžičke, ktorej existenciu žalobkyňa poprela a z výpovede matky žalovaného mal za preukázané, že právny úkon ohľadne predmetnej pôžičky urobil výlučne sám žalovaný, okresný súd konštatoval, že išlo o individuálny záväzok žalovaného, preto nepatrí do masy F.. Žalovaný nepreukázal výšku predmetného individuálneho záväzku ani tvrdenia, že bol použitý na rekonštrukciu spoločného bytu patriaceho do F.. Žalobu v prevyšujúcej časti týkajúcej sa vyporiadania výťažku z kúpnej ceny predaja motorového vozidla vo výške 300,- Eur zamietol, pretože vozidlo bolo nadobudnuté kúpnou zmluvou zo dňa 14. 12. 2009 (počas trvania manželstva), k jeho predaju došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2015 za kúpnu cenu 300,- Eur počas trvania manželstva, preto výťažok z predaja vozidla zahrnul do masy F. ako aktívum, keďže k jeho predaju došlo bez súhlasu žalobkyne. Zohľadnil predmetnú sumu pri výpočte sumy určenej na vyrovnanie podielov. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že išlo o vec osobnej povahy, keďže žalobkyňa nevlastnila vodičské oprávnenie, a tiež neprihliadol na žalovaným predložené doklady o výdavkoch na údržbu ako aj opravu vozidla, pretože boli vynaložené počas trvania F. a žalovaný nepreukázal vynaloženie prostriedkov na opravu vozidla z jeho výlučných príjmov. Ďalej zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti vydať hnuteľné veci, ktoré žiadala prikázať do výlučného vlastníctva, pretože v uvedenej časti považoval žalobu za nedôvodnú, resp. predčasnú, nakoľko žalobkyňa ako výlučná vlastníčka sa môže domáhať vydania vecí až po právoplatnosti rozhodnutia o prikázaní hnuteľných vecí do jej výlučného vlastníctva. Nezistil výnimku zo zásady rovnosti podielov, preto vychádzal z princípu paripy. Celkovú hodnotu aktív F. ustálil vo výške 48

785 Eur (hodnota bytu 48 000,- Eur + hodnota auta 300,- Eur + hodnota hnuteľných vecí 485,- Eur). Hodnotu pasív zistil vo výške 6 325,- Eur, preto čistá hodnota majetku patriaceho do F. predstavovala sumu 42 460,- Eur (48 785,- Eur - 6 325,- Eur), z čoho polovica pripadajúca na podiel každej zo strán sporu predstavovala sumu 21 230,- Eur. Po prikázaní bytu v hodnote 48 000,- Eur a hnuteľných vecí v hodnote 475,- Eur, ako aj polovice dlhu zo spoločnej pôžičky vo výške 3 162,50 Eur do výlučného vlastníctva žalobkyne, táto nadobudla majetok v čistej hodnote 45 312,50 Eur (48 000,- Eur + 475,- Eur

- 3 162,50 Eur). Žalovanému pripadol majetok v čistej hodnote - 2 852,50 Eur (výťažok z predaja auta 300,- Eur + hnuteľné veci v hodnote 10,- Eur - polovica zo spoločnej pôžičky na neho pripadajúca vo výške 3 162,50 Eur) a na vyrovnanie podielov uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 24 082,50 Eur, predstavujúcu rozdiel medzi čistou hodnotou majetku prikázaného do výlučného vlastníctva žalobkyne a hodnotou jej podielu na čistej hodnote F.. Po uhradení sumy 24 082,50 Eur vychádzal z rovnakých podielov bývalých manželov (čistá hodnota majetku pripadajúca žalovanému vo výške -2 852,50 Eur + suma na vyrovnanie podielu 24 082,50 Eur = čistá hodnota jeho podielu vo výške 21 230,- Eur). O návrhu žalovaného na prerušenie konania nerozhodoval, pretože od predmetného návrhu v priebehu konania upustil. Žalobkyni uložil povinnosť vyplatiť žalovaného na vyrovnanie podielov stanovenou sumou v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú lehotu považoval s prihliadnutím na výšku sumy za dostatočnú.

4. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa , (ďalej len „“), pričom po zohľadnení rozsahu F. vzhľadom k celkovej hodnote predmetu konania posudzoval procesný úspech žalobkyne, ktorú navrhovala na vyrovnanie podielu za veci prikázané do jej výlučného vlastníctva. Žalobkyňa sa domáhala vyporiadania F. tak, že žiadala prikázať do výlučného vlastníctva všetky veci s povinnosťou vyplatiť žalovaného sumou 24 500,- Eur, a nakoľko rozhodol v zmysle žaloby žalobkyne, mal za to, že bola v spore úspešná, preto jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to konkrétne do I., II., VI., a VII. výroku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, event. ho zmenil.

6. Namietal nesprávny procesný postup, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( psím. b) ), inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), ako aj nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov ( ) a nesprávne právne posúdenie veci ( ). Nesprávne právne posúdenie prvoinštančného súdu vzhliadol v tom, že bez akejkoľvek relevantnej právnej argumentácie prikázal nehnuteľnosti patriace do F. žalobkyni. Poukázal na , ktoré širokou formuláciou i explicitne vyjadreným počtom zásad upravuje kritériá, na ktoré je potrebné pri vyporiadaní F. po jeho zániku prihliadať tak, aby bolo vyporiadanie najspravodlivejšie pre oboch bývalých manželov a v súlade s dobrými mravmi, pričom z rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyplýva, na základe akých kritérií prikázal dotknutú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobkyne, i keď argumentoval záujmom a prospechom maloletých detí, z ktorých otcom maloletého R.a nie je. Preto nesúhlasil so vzhliadnutím prospechu maloletých detí, ktoré kritérium v rámci vyporiadania F. je len jedno z množstva ďalších kritérií, na ktoré je potrebné prihliadať. V súvislosti so zverením maloletých detí do výchovy jedného z bývalých manželov by mali byť prikázané veci, ktoré maloleté deti užívajú, prípadne budú užívať a sú nevyhnutné na zabezpečenie ich potrieb, t. j. hľadisko má význam pre rozhodnutie súdu o nehnuteľnosti ak v nej maloleté deti spolu s jedným z manželov bývajú. Potreby maloletého dieťaťa teda predstavujú jedno z kritérií, avšak za predpokladu, ak v nehnuteľnosti maloleté deti spolu s jedným z manželov bývajú, čo nie je daný prípad, pretože žalobkyňa sa spolu s ich maloletou dcérou XXXX odsťahovala už v roku 2013 a do spoločného bytu nevkročila niekoľko rokov. Poukázal na dobrovoľné opustenie spoločnej nehnuteľnosti žalobkyňou s maloletým dieťaťom ešte v roku 2013, na jej nepodieľanie sa na poplatkoch súvisiacich s udržiavaním dotknutých nehnuteľností, ktoré do súčasnosti užíva sám a podieľa sa na ich udržiavaní a starostlivosti o ne. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. , zo dňa 31. 05. 2018, podľa ktorého v predmetnom konaní žalovaný preukázal uskutočnenie platieb na udržiavanie rodinného domu ako aj ďalších úhrad s jeho užívaním z vlastných prostriedkov od odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti a to i po zániku F. a ust. nezohľadňuje odkázanosť, toho ktorého manžela na bývanie v nehnuteľnosti, o vyporiadanie ktorej ide, ale zohľadňuje kritérium pričinenia sa, toho ktorého manžela o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Preto považoval za potrebné zohľadniť hľadisko pričinenia sa o udržanie spoločných vecí podľa

a nesúhlasil s odôvodnením prvoinštančného súdu o prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva tým, že on disponuje na rozdiel od žalobkyne vlastníctvom bytu, pretože uvedené kritérium zákon nestanovuje a žalobkyňa si môže z vyplateného podielu titulom vyrovnania zadovážiť primerané bývanie. Ďalej poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. zo dňa 06. 11. 2016, podľa ktorého má byť pri posúdení o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva jedného z bývalých manželov podstatné aj to, kto sa on stará. Za nesprávne považoval aj vyporiadanie hnuteľných vecí patriacich do F. spôsobom stanoveným prvoinštančným súdom z dôvodu, že ide o zariadenie bytu, a preto je účelné ho prikázať strane sporu, ktorej bol prikázaný byt do výlučného vlastníctva. Tvrdenie prvoinštančného súdu spočívajúce v tom, že prikázanie hnuteľných vecí sleduje právny osud prikázania nehnuteľných vecí považoval za nesprávne, bez opory v právnej argumentácií vyplývajúcej z právnej teórie, ako aj ustálenej súdnej praxe a v uvedenej súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. , podľa ktorého sa uplatňuje zásada, aby pokiaľ možno vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od rozvodu manželstva, či na oddelené bývanie boli veci prikázané tej zo strán sporu, ktorá ich naposledy mala v držaní, a u ktorej došlo k jej amortizácií. Spôsob vyporiadania F. prvoinštančným súdom vo vzťahu k nehnuteľnostiam považoval tiež za v rozpore s dobrými mravmi, pretože zo strany žalobkyne ide o šikanózny výkon práva podľa . Žalobkyňa podľa neho žiadala prikázať dotknutú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva iba z dôvodu jej vyhovujúcej hodnoty znaleckým posudkom vo výške 48 000,- Eur, pričom poukázal na listinné dôkazy, ako aj výpoveď matky žalobkyne, podľa ktorej mu bola zaslaná písomná žiadosť, aby žalobkyňu vyplatil z hodnoty bytu v polovici keď vychádzali zo sumy 55 000,- Eur, ktorú výzvu neprevzal a nereagoval na ňu. Po vypracovaní znaleckého posudku sa rodičia žalobkyne dohodli a potvrdili dispozíciu finančných prostriedkov na vkladnej knižke, ktorými boli ochotní ho vyplatiť. Poukázal aj na pozmeňujúci výpoveď otca žalobkyne, v ktorej doznal, že žalobkyňa žiadala prikázať nehnuteľnosti z dôvodu prijateľnej hodnoty podľa znaleckého posudku, pričom žalobkyňa ani jej rodičia v rámci sporu nevedeli racionálne odôvodniť skutočnosť, prečo v rozmedzí minimálne 3 mesiacov žalobkyňa zmenila postoj k spôsobu vyporiadania dotknutej nehnuteľnosti. Nemôže byť pravdou, že sa z mesiaca na mesiac podstatným spôsobom mohli zmeniť finančné možnosti žalobkyne k zlepšeniu za účelom jej schopnosti vyplatenia ho z nehnuteľností, keď rodičia žalobkyne potvrdili dispozíciu finančnými prostriedkami poskytnutými žalobkyni už dlhodobo, teda od roku 1999. Namietal tiež započítanie do aktív F. výťažok z predaja motorového vozidla, pretože by musel mať preukázanú reálnu existenciu finančných prostriedkov zodpovedajúcich výške kúpnej ceny za predaj vozidla ku dňu zániku manželstva, a tiež, že dotknutými prostriedkami disponoval. Vozidlo počas manželstva slúžilo výlučne jeho potrebám, preto nepatrí do F., čo potvrdzuje aj to, že žalobkyňa nie je držiteľkou vodičského oprávnenia. Z dokazovania nevyplynula potreba prikázať dotknuté nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne, a to s prihliadnutím na jej potreby ako aj potreby maloletých detí. V konaní vyplynulo, že žalobkyňa už v minulosti, a to najneskôr od doby odsťahovania sa zo spoločnej domácnosti disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami na zabezpečenie adekvátnych bytových podmienok pre spoločné maloleté dieťa, ako aj ďalšie dieťa, ktoré sa jej narodilo. Žalobkyňa nepreukázala dostatočný príjem preukazujúci jej schopnosť zabezpečiť udržiavanie a prevádzkovanie nehnuteľnosti vzhľadom na jej súčasný príjem predstavujúci štátne sociálne dávky a výživné na maloleté deti. Poukázal na návrh žalobkyne zo dňa 19. XX. 2017, ktorým navrhovala v rámci pokusu o zmier prikázať spornú nehnuteľnosť do jeho výlučného vlastníctva s tým, že vychádzala z jej hodnoty vo výške 55 000,- Eur a až následne žalobou zo dňa 31. 03. 2017 už žiadala nehnuteľnosť prikázať do výlučného vlastníctva pri jej hodnote 48 000,- Eur, z čoho je zrejmé jej účelové konanie. Žalobkyňa zhodne so svojimi rodičmi ďalej deklarovala, že nedokáže zabezpečiť bývanie pre seba a maloleté deti a je odkázaná na spoločnú nehnuteľnosť, no na druhej strane deklarovala dispozíciu dostatkom finančných prostriedkov na jeho vyplatenie a schopnosť zabezpečiť údržbu a starostlivosť o byt. Tiež poukázal na výpoveď žalobkyne, ktorá poukazovala na neúnosnú bytovú situáciu v byte s rodičmi a maloletými deťmi, no odmietla využiť ďalšiu nehnuteľnosť vo vlastníctve rodičov, prípadne si iným spôsobom zabezpečiť bývanie a vyčkávala na výsledok sporu trvajúceho takmer dva roky. V spore nepreukázala dôvody, pre ktoré nemôže užívať jednoizbový byt nachádzajúci vo výlučnom vlastníctve otca, ktorý uvádzal, že byt bude sprístupnený starej matke žalobkyne, pričom matka žalobkyne uviedla inú skutočnosť, a to, že po prerobení bude byt prenajatý tretej osobe. Trval na pôžičke poskytnutej mu jeho matkou na úpravu nehnuteľnosti patriacej do F., čo potvrdila výpoveďou jeho matka, ako aj sestra, preto vyčítal prvoinštančnému súdu neprihliadnutie na dotknutý záväzok. Z dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, že je schopný si zabezpečiť ubytovanie u svojej matky v dvojgeneračnom dome v obci N. - M. a výpoveď jeho matky preukázala, že v predmetnom dome má prisľúbené bývanie jeho brat A., z ktorého dôvodu je vylúčené, aby predmetnú nehnuteľnosť mohol obývať. Považoval za nesprávne vyhodnotenie výpovede jeho sestry, ktorá nemala vedomosť o úmysle jeho brata sa

vrátiť s rodinou z Českej republiky, pretože svedkyňa uviedla len to, že nemá o danej skutočnosti vedomosť, preto ju nepoprela. Rozhodnutie prvoinštančného súdu považoval za zmätočné z dôvodu, že z neho nie je zrejmé, čo bolo podkladom pre rozhodnutie a na základe akých skutočností okresný súd rozhodol. Rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a v súvislosti s právom na spravodlivý proces poukázal na potrebu uvedenia dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Prvoinštančný súd bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia založeného na skutkových i právnych skutočnostiach vyporiadal nesprávnym a právne nekonformným spôsobom F., právne posúdil predmetnú vec v rozpore so zákonom, ako aj ustálenou súdnou praxou opierajúc sa iba o subjektívne názory a tvrdenia žalobkyne, s ktorými sa bez právnej relevantnej argumentácie stotožnil. Napadnutý rozsudok má tiež vady, ktorými bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces zaručené SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia, ktorého požiadavky vyplývajú z . Navrhol do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázať z hnuteľných vecí reproduktorovú zostavu v hodnote 10,- Eur, osobný počítač v hodnote 0,- Eur, lustre a svietidlá 8 ks v hodnote 75,- Eur. Do jeho výlučného vlastníctva žiadal prikázať vstavanú skriňu v hodnote 100,- Eur, jedálenský stôl 2 ks v hodnote 10,- Eur, stoličky 4 ks v hodnote 10,- Eur, sektorový nábytok 4 ks v hodnote 50,- Eur, sedaciu súpravu v hodnote 100,- Eur, chladničku v hodnote 30,- Eur, práčku v hodnote 20,- Eur, koberce 4 ks v hodnote 20,- Eur, garniže 3 ks v hodnote 20,- Eur, kovový rebrík v hodnote 5,- Eur, konferenčný stolík v hodnote 10,- Eur, rozkladacie kreslo v hodnote 20,- Eur a stojanovú lampu v hodnote 5,- Eur. Tiež žiadal do výlučného vlastníctva prikázať nehnuteľnosti vedené Okresným úradom A. nad Q., katastrálny odbor, nachádzajúce sa v kat. úz. A. nad Q., obec A. nad Q., okres A. nad Q., zapísaných na LV č. XXXX ako byt č. XX nachádzajúci sa na prízemí vo vchode č. XX, v obytnom dome so súp. č. XXX, na ul. Mr. U., v A.i nad Q., druh stavby obytný dom, postavenom na pozemku parc. registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1 535 m2 - zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel vo výške 10332/474541 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu, spoluvlastnícky podiel vo výške 10332/474541 na parc. registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1 .535 m2

- zastavané plochy a nádvoria, ako aj ho zaviazať k splácaniu pôžičky vo výške 1 800,- Eur voči Y. N. a žalobkyňu vyplatiť titulom finančného vyrovnania sumou 23 962,50 Eur do 90 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s odvolaním žalovaného namietanými iba niektorými výrokmi a to I., II., VI. a VII. poukázala na rozpor podľa , v zmysle ktorého odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania v spore, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, preto sa na rozhodnutie prvoinštančného súdu musí hľadieť ako na jednotný celok a odvolanie žalovaného tak malo správne smerovať voči celému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Za správne považovala rozhodnutie prvoinštančného súdu o prikázaní nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva, pričom okresný súd vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov každý dôkaz jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a správne aplikoval , keď za rozhodujúce považoval potreby a záujmy oboch jej maloletých detí a možnosti zabezpečenia potrieb bývania strán sporu. V spore preukázala výšku svojich príjmov a schopnosť uhrádzať náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti do budúcna, pretože z rodičovského príspevku, ako aj prídavkov na deti, či výživného na dve maloleté deti, tieto slúžia na úhradu všetkých potrieb maloletých detí, ku ktorým patrí aj výdavok na zabezpečenie ich bývania. Poukázala na nedobrovoľné opustenie predmetného bytu, pretože to boli vážne dôvody, pre ktoré odišla, spočívajúce v podozrení zo sexuálneho zneužívania maloletého dieťaťa zo strany žalovaného, ktorá otázka bola predmetom dokazovania v konaní o rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu na čas po rozvode. Uvedený dôvod odchodu potvrdil aj žalovaný. Keďže nezostala v predmetnom byte bývať, nemala dôvod uhrádzať poplatky za jeho užívanie, pretože tam býva žalovaný dlhodobo zo svojou priateľkou a jej deťmi. Jej bránil v užívaní bytu neustále zlým vytváraním prekážok a schválnosťami, čo bolo preukázané výsluchom strán sporu, ako aj svedeckou výpoveďou jej matky. Navyše ju žalovaný nikdy nepožiadal o úradu poplatkov súvisiacich s užívaním nehnuteľnosti. Poukaz žalovaného na , že potreby maloletého dieťaťa predstavujú kritérium pre rozhodovanie súdu o vyporiadanie nehnuteľnosti iba za predpokladu, ak v nej deti s jedným manželom bývajú, vyhodnotila za právne irelevantné a nezáväzné. Rovnako za nedôvodné považovala tvrdenia žalovaného o vyporiadanie F. v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalovaný sa od začiatku sporu snažil jej žalobu vykresliť za špekulatívnu, argumentujúc ustálenou cenou nehnuteľností a s poukazom na jej mimosúdny návrh. Súdu zdôvodnila, prečo navrhovala mimosúdne prikázať byt do výlučného vlastníctva žalovaného, pretože vtedy nemala vedomosť o ochote rodičov poskytnúť jej finančné prostriedky nimi

našetrené na vkladnej knižke. Pôvodne teda nemala prostriedky na vyplatenie žalovaného, ktorá zmena nastala až v čase vypracovania žaloby, kedy prvýkrát dostala ponuku od rodičov o poskytnutí finančných prostriedkov za účelom výplaty žalovaného, uvedomujúc si blížiaci termín pôrodu jej ďalšieho dieťaťa (maloletý R., nar. C.) a neúnosné podmienky užívania trojizbového bytu tromi dospelými osobami a dvomi maloletými deťmi. Rozhodnutie rodičov o poskytnutí svojich úspor bolo jediným dôvodom pre podanie žaloby v danom znení. Práve konanie žalovaného, ktorý sám dlhodobo užíva trojizbový byt spolu s priateľkou a jej deťmi, považovala za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Za správne považovala rozhodnutie prvoinštančného súdu aj o prikázaní hnuteľných vecí do jej výlučného vlastníctva, keďže z hľadiska účelnosti išlo o hnuteľné veci nachádzajúce sa v byte jej prikázanom, ktoré mali slúžiť spolu s bytom pre spoločné užívanie aj maloletými deťmi. Hnuteľné veci prikázané žalovanému v II. výroku navrhol sám žalovaný, preto odvolacia námietka proti II. výroku žalovaného bola nedôvodná. Za vecne správne považovala aj rozhodnutie prvoinštančného súdu o zahrnutí výťažku z predaja motorového vozidla vo výške 300,- Eur do masy F., keďže predaj vozidla uskutočnil bez jej súhlasu. Nedôvodné bolo aj odvolanie žalovaného do ním tvrdeného spoločného záväzku z údajne vzniknutej pôžičky vo výške 1 800,- Eur, o ktorej nemala vedomosť, pričom žalovaný nevedel predložiť žiaden dôkaz o tom, aký bol zostatok ním uvádzanej pôžičky ku dňu zániku F., keď vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že pôžička sa nesplácala, a následne v spore už uvádzal opak o splatení pôžičky v časti, a to v neurčitej výške bez predloženia dôkazov, že požičané prostriedky a v akej výške použil na spoločnú vec patriacu do F.. Za nedostatok podaného odvolania žalovaného považovala absenciu akéhokoľvek odôvodnenia odvolania voči VII. výroku prvoinštančného rozsudku, preto navrhla, aby odvolací súd na odvolanie žalovaného ani v uvedenej časti neprihliadol.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvával na argumentoch a stanoviskách uvedených v odvolaní a poukázal na žalobkyňou neuvedenie žiadnych relevantných skutočností, ktoré by boli dôvodom na odchýlenie sa od jeho argumentov. V súvislosti so žalobkyňou uvádzanou procesnou nesprávnosťou ním podaného odvolania, keďže napadol len vybrané výroky rozhodnutia prvoinštančného súdu konštatoval, že odvolací súd preskúma podané odvolanie ako jeden celok a nebolo logické, aby napádal výroky, s ktorými súhlasil, a preto ich nenapadol. Tvrdenia žalobkyne, že ju obmedzoval v užívaní spoločnej nehnuteľnosti považoval za nepreukázané, nehnuteľnosť opustila dobrovoľne na základe jej vlastne vyfabulovaných skutočností voči jeho osobe, ktoré sa v priebehu rozvodového konania, ako aj v trestnom konaní iniciovanom zo strany žalobkyne a odmietnutom zo strany príslušných OČTK, ukázali ako nepravdivé a účelové.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvávala na svojom predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného o nepreukázaní skutočností, že jej svojim konaním (schválnosťami končiacimi privolaním MsP, nereagovaním na jej písomnú výzvu na sprístupnenie užívania bytu) znemožňoval ku dňu vyporiadania F. užívať byt s jej maloletými deťmi, pretože ňou uvádzané skutočnosti vyplývali nie len z výpovedí strán sporu, ale aj svedeckej výpovede jej matky, ktorá bola vždy prítomná pri stretoch so žalovaným, smerujúcich k uplatňovaniu práva žalobkyne byt užívať v rovnakej miere ako žalovaný. Vynútená držba bytu výlučne žalovaným, pravidelné sprístupňovanie nevyporiadaného bytu k užívaniu tretími osobami bez jej súhlasu, bolo v prísnom rozpore s dobrými mravmi, preto tvrdenie žalovaného, že ho táto dlhodobá držba oprávňuje na výlučné vlastníctvo k bytu, nemôže požívať právnu ochranu.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací ( ), viazaný dôvodmi odvolania ( ) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( ) po zopakovaní a doplnení dokazovania podľa na nariadenom pojednávaní podľa , , podľa zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie ( ).

11. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní považovala rozhodnutie okresného súdu za vecne správne. Poukázala na sčítaciu chybu uvedenú vo výroku okresného súdu týkajúcu sa hodnoty hnuteľných veci, ktorá mala správne znieť v sume 475,- Eur. Posúdenie otázky výťažku z predaja motorového vozidla Citroen Berlingo ponechala na zvážení odvolacieho súdu. Žiadala rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalobkyňa sa pridržiavala vyjadrenia právnej zástupkyne.

13. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní žiadala odvolaniu vyhovieť. Poukázala na významnú skutočnosť a to úmrtie starej matky žalobkyne, v ktorej byte má žalobkyňa možnosť bývať. Uviedla, že okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia s poukazom na dobré mravy si osvojil účelový spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva navrhnutý žalobkyňou.

14. Žalovaný sa pridržiaval vyjadrenia právnej zástupkyne.

15. Odvolací súd vo veci zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to rozsudok Okresného súdu A. nad Q. č. k. -298, kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 26. 09. 2012, kúpnu zmluvu zo dňa 14. 12. 2009, zmluvu o pôžičke zo dňa XX. XX. 2013, návrh na vyporiadanie F. zo dňa 19. XX. 20017, znalecký posudok č. 79/2017 zo dňa 09. 03. 2017, rozsudok Okresného súdu A. nad Q. č. k. -37, zmluva o predaji motorového vozidla zo dňa 15. 04. 2015, potvrdenie o transakcii v banke, zmluva o pôžičke zo dňa 22. 11. 2018, potvrdenie o vedení účtu žalovaného, kúpna zmluva zo dňa 13. 08. 2013, výpisy z účtu otca žalobkyne, vyjadrenie žalobkyne.

16. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zistil, že manželstvo strán sporu uzavreté dňa 27. 09. 2003 bolo rozsudkom Okresného súdu A. nad Q. č. k. -298 zo dňa 26. 07. 2016 rozvedené, pričom právoplatnosť v časti rozvodu nadobudlo dňa 07. 09. 2016. Z manželstva strán sporu pochádza maloletá V. N., nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola v konaní o rozvod manželstva zverená do starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 100,- Eur mesačne. Zároveň bol upravený aj styk otca s maloletou V.. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -335 bol rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch tri až sedem zrušený, teda zrušenie sa týkalo úpravy styku otca s maloletou V., o ktorom rozhodol Okresný súd A. nad Q. rozsudkom č. k. -430 zo dňa 21. 03. 2018 tak, že upravil styk s maloletou V. každú stredu v kalendárnom týždni v čase od 15.00 hod. do 18 hod., každý piatok nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 16.00 hod. do 19.00 hod., každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 09.00 hod. do 19.00 hod. a každú nedeľu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 09.00 hod. do 18.00 hod.. Zároveň bola rodičom maloletého dieťaťa uložená povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu na Úrade práce, soc. vecí a rodiny Banská Štiavnica - referáte poradenskopsychologických služieb v A.i nad Q. za účelom zlepšenia vzájomnej komunikácie medzi rodičmi po dobu 12. mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -475 zo dňa 11. 09. 2018 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu A. nad Q. č. k. -430 zo dňa 21. 03. 2018 vo výrokoch I., II., III. a v súvisiacom výroku o trovách prvoinštančného konania, teda išlo o výroky týkajúce sa úpravy styku otca (žalovaného) s maloletou V.. Vo výroku IV. zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý a o trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (III. výrok).

17. Predmetom konania o vyporiadanie F. strán sporu bola nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX Okresného úradu A. nad Q., katastrálny odbor, nachádzajúca sa v kat. území A. nad Q., a to byt č. D. vo vchode D. na prízemí, v obytnom dome so súp. č. XXX, na parc. č. XXX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 535 m2, ktorý je v F. strán sporu a tiež podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku v podiele 10332/474541.

18. Predmetný byt bol ocenený znaleckým posudkom č. 79/2017 znalkyne K.. M. F. zo dňa 09. 03. 2017, ktorým bola určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti vo výške 48 000,-Eur, ktorú hodnotu nespochybňovala ani jedna zo strán sporu. Nehnuteľnosť nadobudli strany sporu počas trvania manželstva kúpnou zmluvou zo dňa 26. 09. 2012 za kúpnu cenu 30 000,-Eur, pričom na jej nadobudnutí sa pričinili obidve strany sporu rovnakým dielom.

19. Ďalej predmetom vyporiadania boli hnuteľné veci, ktorých hodnota a rozsah medzi stranami sporu nebol sporný, pričom ide o hnuteľné veci vstavanú skriňu v hodnote 100,- Eur, jedálenský stôl 2 ks v hodnote 10,- Eur, stoličky 4 ks v hodnote 10,- Eur, sektorový nábytok 4 ks v hodnote 50,- Eur, sedaciu súpravu v hodnote 100,- Eur, chladničku v hodnote 30,- Eur, práčku v hodnote 20,- Eur, ktoré všetky sa nachádzajú v dispozícii žalovaného od odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti v auguste 2013. Ďalej F. strán sporu tvoria hnuteľné veci, a to koberce 4 ks spolu v hodnote 20,- Eur, z ktorých sa v dispozícii žalobkyne nachádzajú 3 ks a 1 ks je u žalovaného, lustre a svietidlá 8 ks spolu v hodnote 75,- Eur, z ktorých sa 1 ks nachádza u žalobkyne a 7 ks u žalovaného, ďalej 4 ks garniže, spolu v hodnote 20,- Eur, z ktorých 1ks garniže sa nachádza u žalobkyni a 3 ks u žalovaného, kovový rebrík v hodnote

5,- Eur nachádzajúci sa u žalobkyne, konferenčný stolík v hodnote 10,- Eur u žalovaného, rozkladacie kreslo v hodnote 20,- Eur u žalovaného, stojanková lampa v hodnote 5,- Eur u žalovaného, ako aj počítač v hodnote 0,- Eur a reproduktorová zostava v hodnote 10,- Eur, ktorá sa taktiež nachádza v dispozícii žalovaného. Spolu bola ustálená hodnota hnuteľných vecí vo výške 485,- Eur.

20. Zmluvou o pôžičke zo dňa XX. XX. 2013 poskytli rodičia žalobkyne Y. V. a Y. V. stranám sporu pôžičku vo výške 8 000,- Eur, ktorú sa zaviazali splatiť do dňa 15. 04. 2025, a to v mesačných splátkach po 50,-Eur k 15. dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky dňa 15. XX. 2013. Zostatok predmetnej pôžičky predstavoval ku dňu vyporiadania sumu 6 325,-Eur, ktorý záväzok navrhli strany sporu vyporiadať rovnakým dielom, teda v polovici zaviazať žalobkyňu a v polovici žalovaného.

21. Pokusom o mimosúdny zmier zo dňa 19. XX. 2017 zaslala žalobkyňa žalovanému návrh na vyporiadanie F. dohodou, v ktorej navrhla prikázať do výlučného vlastníctva žalovaného nehnuteľnosti, a to predmetný byt č.F., hnuteľné veci, a to osobné motorové vozidlo Citroen Berlingo, kúpnu cenu 332,- Eur za predmetné motorové vozidlo, ktoré bolo nadobudnuté za kúpnu cenu 332,- Eur dňa 14. 12. 2009, ďalej zariadenie bytu, a to vstavanú skriňu, kuchynskú linku, jedálenský stôl a stoličky a elektrospotrebiče - práčku. Do svojho výlučného vlastníctva navrhla prikázať zariadenie bytu, a to sektorový nábytok v obývacej izbe s konferenčným stolíkom a sedaciu súpravu a chladničku. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosť byt č. 36, tak v predmetnej dohode vychádzala z jeho hodnoty vo výške 55 000,-Eur. Taktiež navrhla vyporiadať zostatok nesplatenej bezúročnej pôžičky. Titulom finančného vyporiadania žiadala od žalovaného vyplatiť sumu 27 600,- Eur do 30 dní od podpisu dohody.

22. Zo správy K.. M. F. zo dňa 16. XX. 2017 žalobkyňa mala oznámenú hodnotu bytu č. 36 vo výške 55 000,-Eur, ktorá hodnota podľa oznámenia nebola stanovením všeobecnej hodnoty majetku podľa vyhlášky MS SR č.

23. Z čestného prehlásenia XX. a Y.a V., rodičov žalobkyne zo dňa 30. 03. 2017 vyplýva, že poskytnú finančné prostriedky žalobkyni vo výške potrebnej na konečné vyrovnanie podielov zo zaniknutého F. pre žalovaného cca vo výške 25 000,- Eur.

24. Z rozsudku Okresného súdu A. nad Q. č. k. -37 zo dňa 10. 02. 2016 vyplýva, že bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala nariadenia predaja hnuteľných vecí a nehnuteľnosti

- bytu č. 36, ako aj motorového vozidla zn. Citroen Berlingo s tým, že výťažok z predaja žiadala rozdeliť medzi strany sporu v 1 - ici. Z obsahu predmetného rozhodnutia vyplývalo, že žalobkyňa nežije so žalovaným od augusta 2013 v spoločnej domácnosti, pričom žalovaný bez kompenzácie pre ňu užíva veci, ktorých predaja sa domáhala, nekomunikovali, nevedeli sa dohodnúť. Žalobkyňa nemienila čakať s vyporiadaním do doby, kým sa vyporiada zaniknuté F. po rozvode manželstva s tým, že žalovaný nemienil byt predať z dôvodu práce v A.i nad Q. a nemožnosti kde bývať, bol jej však ochotný vyplatiť z úveru polovicu z hodnoty bytu vo výške 43 000,- Eur, ale žalobkyňa požadovala sumu 25 000,- Eur, predstavujúcu polovicu jej spoluvlastníckeho podielu k bytu. Prvoinštančný súd v predmetnom konaní nezistil dôvod na predaj bytu, v ktorom žalovaný býva, pretože nemal možnosť kde bývať, pričinil sa o nadobudnutie bytu, mal možnosť získať úver a vyplatiť žalobkyňu. Predaj spoločnej veci by nebol v záujme žalovaného, preto žalobu zamietol, pričom motorové vozidlo v čase rozhodovania súdu už neexistovalo.

25. Zo zmluvy o predaji motorového vozidla zo dňa 15. 04. 2015 vyplýva, že žalovaný predal kupujúcemu Z.R. motorové vozidlo zn. Citroen Berlingo, rok výroby 2001 za kúpnu cenu 300,- Eur.

26. Z čestného prehlásenia Y. V. a Y.a V. - rodičov žalobkyne vyplýva, že žalobkyni pred uzavretím manželstva zakúpili spálňovú zostavu pozostávajúcu zo 4 skríň, manželskú posteľ a komodu v roku 2003.

27. Z čestného prehlásenia zo dňa 19. 03. 2017 vyplýva, že Y. S. - stará matka žalobkyne jej darovala pred uzavretím manželstva finančné prostriedky vo výške 2 000,- Sk, za ktoré zakúpila mikrovlnnú rúru zn. ETA.

28. Z čestného prehlásenia zo dňa 19. 05. 2017 vyplýva, že R. S. - strýko žalobkyne jej daroval k uzavretiu manželstva sumu 15 000,-Sk, za ktorú zakúpila elektrický sporák MORA.

29. Výzvou na sprístupnenie nehnuteľnosti za účelom užívania zo dňa 14. 12. 2017 žalobkyňa vyzvala žalovaného k sprístupneniu bytu č. 36 za účelom jej nerušeného užívania žalobkyňou a jej maloletými deťmi s tým, že žiadala zabezpečiť vypratanie detskej izby a spálne ako jej vymedzených užívacích priestorov v spoločnej nehnuteľnosti vecami patriacimi tretím osobám.

30. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica vyplýva, že žalobkyňa poberá rodinné prídavky vo výške 47,36 Eur za rok 2018 a rodičovský príspevok vo výške 214,70 Eur.

31. Z vkladnej knižky č. 413011154/0900 vedenej na Y.a V. - otca žalobkyne vyplýva zostatok na knižke ku dňu 31. 12. 2017 vo výške 25 071,93 Eur.

32. Vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 25. 09. 2018 žalobkyňa špecifikovala hnuteľné veci v tabuľke č. 3, ktoré navrhla prikázať do vlastníctva tej strán sporu, komu bude prikázaný byt.

33. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 22. 11. 2018 vyplýva, že Lenka Tatárová, ako veriteľ - sestra žalovaného požičala žalovanému sumu 25 000,- Eur, ktorú sa zaviazal splácať v splátkach po 150,-Eur počnúc mesiacom december 2018, pričom išlo o bezúročnú pôžičku. 34. Z potvrdenia o transakcii vedenej v peňažnom ústave Tatra banka, a. s. vyplýva, že XX M. odoslala sumu 25 000,- Eur žalovanému dňa 22. 11. 2018.

35. Z potvrdenia o vedení účtu peňažného ústavu OTP banka Slovensko, a. s. zo dňa 22. 02. 2019 vyplýva, že žalovaný má zostatok na účte vo výške 27 808,60 Eur.

36. Z potvrdenia o poberaní rodičovského príspevku za rok 2019 vyplýva, že za mesiac január bol žalobkyni vyplatený rodičovský príspevok vo výške 202,70 Eur a rodinné prídavky vo výške 48,68 Eur.

37. Podľa rozsudku Okresného súdu A. nad Q. č. k. -84 zo dňa 22. 06. 2018 bolo konanie o určenie otcovstva k maloletému R.ovi N., nar. XXXX XX. Xzastavené, nakoľko došlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, a to žalobkyne, ako aj D. a zároveň bola schválená rodičovská dohoda, podľa ktorej bol maloletý R. zverený do starostlivosti matky a otec sa zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 100,- Eur mesačne, počnúc dňom 06. 04. 2017.

38. Rozsudkom Okresného súdu A. nad Q. č. k. -41 zo dňa 23. 08. 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. - 61 zo dňa 29. 12. 2017 bolo určené, že žalovaný nie je otcom maloletého R.a Lindera, nar. XX. XX. XXXX, zároveň bolo rozhodnuté o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a odvolací súd v súvislosti s odvolaním proti výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Podľa čiastočného výpisu z LV č. 2192 sú rodičia žalobkyne Y. V. a Y. V. bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 4, vo vchode XX, na 1.p nachádzajúceho sa v bytovom dome zo súp. č. XXX na parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 785 m2, v kat. úz. A. nad Q., ktorý nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 13. 08. 2013 od predávajúcej F. V. (matky otca žalobkyne) za kúpnu cenu 4 000,- Eur, pričom v predmetnej zmluve nebolo dojednanie o žiadnom vecnom bremene v prospech predávajúcej, iba podľa čl. V. bod 2. bolo uvedené, že kúpna cena bola dohodnutá s prihliadnutím na dlhodobú starostlivosť zo strany kupujúcich v prospech predávajúcej v starobe a chorobe, ktorú starostlivosť a opateru sa zaviazali zabezpečovať doživotne, s právom predávajúcej predávanej nehnuteľnosti ju naďalej doživotne užívať.

40. Z výpisov z účtu otca žalobkyne bolo zistené, že na dlh vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke voči rodičom žalobkyne vo výške 6 325,- Eur ku dňu zániku F., zaplatil žalovaný sumu 1 275,- Eur a v mesiaci apríl 2021 ďalšiu splátku vo výške 25,- Eur, teda zaplatil spolu sumu 1 300,- Eur.

41. Po zopakovaní dokazovania na pojednávaní pred odvolacím súdom, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci riadne zistil skutkový stav, avšak nesprávne vec právne posúdil ohľadne vyporiadania nehnuteľnosti a hnuteľných vecí, keď tieto prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne z

dôvodu jej potrieb, ako aj jej maloletých detí, keďže v súčasnosti býva so svojimi rodičmi v trojizbovom byte.

42. Podľa , ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v .

43. Podľa , ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.

44. Podľa , pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.

45. Vyporiadanie F. rozhodnutím súdu sa musí týkať všetkého majetku, ktorý podľa ust. patril do F. a ako spoločný existoval ku dňu jeho zániku. Ak niektorý z účastníkov tvrdí, že niektoré zistené veci do vyporiadania nepatria, musí toto svoje tvrdenie preukázať hodnoverne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno zaťažuje účastníka, ktorý tvrdí, že konkrétna vec do vyporiadania nepatrí. Ak svoje tvrdenie nepreukáže a inak je preukázané, že táto vec za trvania manželstva účastníkov existovala, platí zásada, že vec patrí do F. a treba ju vyporiadať. Rovnako tak dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že na spoločný majetok sa vynaložilo niečo z jeho oddeleného majetku. V konaní o vyporiadanie F. súd nie je viazaný návrhmi strán, a to ani pri určení rozsahu tohto spoluvlastníctva, ani pri určení spôsobu jeho vyporiadania.

46. Základným predpokladom pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je jeho zánik. Pod vyporiadaním treba rozumieť nielen to, kto z bývalých spoluvlastníkov zostane vlastníkom tej ktorej veci a kto z nich vlastníctvo stráca, ale celkové komplexné riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi, vrátane pohľadávok a dlhov, ktoré vznikli za trvania manželstva. Pri vyporiadaní F. sa vychádza zo zásady rovnosti ich podielov, pričom platí, že v rovnakom pomere, v akom sa manželia podieľajú na spoločnom majetku, sa podieľajú aj na spoločných dlhoch. V rámci vyporiadania F. musí súd prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený majetok niektorého z manželov (patrí do aktív) a tiež na nároky jednotlivých manželov proti mase F. z dôvodu investícií vynaložených z oddeleného majetku niektorého z manželov na spoločný majetok (patrí do pasív). Ak pri vyporiadaní nastane rozdiel medzi hodnotami, ktoré zostanú jednému z manželov a ktoré zostanú druhému, je potrebné vyrovnanie do výšky podielu vykonať formou zaplatenia príslušnej peňažnej sumy. O vyporiadaní je nutné spraviť vyúčtovanie, ktoré musí nájsť odraz v odôvodnení rozsudku. Do celkovej bilancie musia byť zahrnuté nielen všetky veci (súčet ich hodnôt), ale aj ostatný majetok, vrátane pohľadávok a dlhov. Predpokladom riadneho vyúčtovania je, že súd správne zistí celkovú hodnotu aktív (hodnota vecí, pohľadávok), celkovú hodnotu pasív (dlhov) a správne ustáli celkový majetok bez dlhov ako rozdielu medzi aktívami a pasívami (pasíva odpočítava v ich plnej výške). Z takto zistenej hodnoty majetku každému z manželov patrí rovnaký podiel, ak neboli dôvody k zmene kvantitatívneho podielu. Z podielu, ktorý sa každému manželovi dostáva v podobe aktív, je potrebné zvýšiť tento jeho podiel v rozsahu, v akom má vybrať zostatok dlžnej pohľadávky, v akom nemusí nahradiť do spoločného majetku to, čo sa vynaložilo na jeho ostatný majetok a pod., alebo znížiť jeho podiel rozsahu, v akom sa mu nedostalo to, čo zo svojho majetku vynaložil na spoločný majetok, resp. čo zo svojho zaplatil na spoločný dlh (napr. v podobe zaplatenia zostatku úveru), atď. Rozdiel medzi takto stanovenými podielmi u každého z manželov a podielom, ktorý každému z manželov patrí, musí byť rovnaký a predstavuje sumu na dorovnanie podielov.

47. Vyporiadanie F. sa vykonáva vždy ako tzv. vyporiadanie v širšom zmysle, to znamená, že treba vysporiadať aj pohľadávky a dlhy manželov vzniknuté za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva. Toto vyporiadanie sa však vykoná iba medzi manželmi a nie vo vzťahu k tretím osobám. nemá výslovné ustanovenie o tom, ako majú byť vyporiadané pohľadávky a dlhy manželov, ktoré sú spojené s ich F. a vznikli za jeho trvania. Tieto pohľadávky a dlhy totiž podľa nepatria do F., takže sa na ne priamo nevzťahujú ust. a , preto treba v zmysle ust. vychádzať z ustanovení zákona, ktoré upravujú vzťahy svojím obsahom a účelom im najbližšie, teda primerane použiť ust. a . Pohľadávky a dlhy, ktoré existovali v dobe zániku F., ale ku dňu vyhlásenia rozhodnutia už neexistujú, sa vo výroku rozsudku neprejavia, ale budú zohľadnené len pri výpočte čiastky, ktorú má jedna strana zaplatiť druhej na vyrovnanie podielu. Pokiaľ

sa teda niektorý z manželov podieľal po rozvode manželstva na zaplatení spoločného dlhu už zo svojich výlučných prostriedkov, má právo na ich náhradu ( rozsudok NS ČR z 03. 10. 2006, sp. zn. ). Ak niektorý z manželov vynaložil na spoločný majetok peňažné prostriedky z pôžičky (úveru), uzavretej výlučne ním, treba ju vyporiadať ako vnos vynaložený týmto manželom na spoločný majetok v zmysle , keďže tento manžel je pri vyporiadaní oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Ak by nešlo o spoločný dlh manželov, nemožno ho podľa vyporiadať tak, že by bol prikázaný niektorej zo strán na zaplatenie, to však neznamená, že by sa pri vyporiadaní F. na tento dlh neprihliadalo. Pri vyporiadaní treba vychádzať z toho, že spoluvlastníctvo je zaťažené dlhom, ktorého zaplatením jeden z manželov vynaložil svoje prostriedky na vec, ktorú manželia nadobudli do F.. Preto v takomto prípade treba postupovať podľa veta druhá , ktorý ustanovuje, že každý z manželov je oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (rozsudok NS ČR sp. zn. ).

48. V prejednávanej veci podala žalobkyňa návrh na vyporiadanie F. po rozvode manželstva, doručený okresnému súdu dňa 31. 03. 2017. Medzi stranami sporu počas sporu nebol sporný rozsah hnuteľných vecí, ani ich zostatková hodnota. Súd prvej inštancie vyšpecifikoval hnuteľné veci, avšak rozhodol nesprávne o ich prikázaní tej, ktorej strán sporu, keď až na dve hnuteľné veci, a to reproduktorovú zostavu a osobný počítať, prikázal žalovanému a ostatné hnuteľné veci žalobkyni z dôvodu, že ide o veci predstavujúce zariadenie bytu.

49. Odvolací súd dodáva, že predmetný byt užíva žalovaný dlhodobo od odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti ešte pred rozvodom manželstva v auguste 2013, pričom z obsahu rozsudku Okresného súdu A. na Q. č. k. -298, ktorým bolo manželstvo strán sporu rozvedené vyplýva, že predmetný návrh na rozvod manželstva podal žalovaný, ktorý uvádzal prerušenie spoločného spolužitia so žalobkyňou od 19. 08. 2013 z dôvodu rozdielnych povahových vlastností a nezhôd a počas konania o rozvod manželstva žalobkyňa podala trestné oznámenie na žalovaného vo veci podozrenia zo sexuálneho zneužívania spoločného dieťaťa, teda maloletej V., ktorá skutočnosť nebola v trestnom konaní potvrdená. Uvedená skutočnosť nebola preukázaná ani znaleckým dokazovaním v konaní o rozvod manželstva, práve naopak bolo preukázané, že maloletá V. má vytvorený pozitívny citový vzťah k otcovi, zle znášala nedorozumenia rodičov. Trestné oznámenie žalobkyne bolo uznesením vyšetrovateľa zo dňa 07. 10. 2014 odmietnuté, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania, pretože nebolo zistené konanie osoby, z ktorého by bolo možné vyvodiť trestno-právnu zodpovednosť a napriek sťažnosti žalobkyne, okresná prokuratúra uznesením zo dňa 04. 11. 2014 predmetnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.

50. Odvolací súd poukazuje v súvislosti s argumentáciou žalobkyne o jej záujme užívať predmetný byt na jej návrh dohody o vyporiadaní F. adresovaný ešte pred podaním žaloby žalovanému dňa 19. XX. 2017, v ktorom navrhovala vyporiadanie nehnuteľnosti tak, že ju navrhla prikázať do výlučného vlastníctva žalovaného ako aj časť hnuteľných vecí, pričom vychádzala z hodnoty nehnuteľnosti podľa správy K.. M. F. vo výške 55 000,- Eur. Záujem žalobkyne užívať predmetný byt mala preukázať výzva adresovaná žalovanému zo dňa 14. 12. 2017, ktorou žalovaného vyzývala na sprístupnenie spoločnej nehnuteľnosti, pričom táto výzva bola adresovaná žalovanému až niekoľko mesiacov po podaní žaloby (takmer 9 mesiacov). Záujem žalobkyne užívať predmetný byt, resp. stať sa jeho výlučným vlastníkom spochybňuje aj jej žaloba v konaní vedenom na Okresnom súde A. nad Q. sp. zn. , v ktorom sa domáhala predaja hnuteľných vecí a to motorového vozidla zn. Citroen Berlingo, ako aj predmetného bytu č. 36. Pokiaľ ide mieru pričinenia sa o predmetný byt je nesporné, že o nadobudnutie nehnuteľnosti sa pričinili obe strany sporu rovnakým dielom a obe strany sporu preukázali schopnosť vyplatiť druhú stranu z predmetnej nehnuteľnosti.

51. Odvolací súd však s prihliadnutím na užívanie sporného bytu od roku 2013 výlučne žalovaným, ktorý predmetný byt nielen užíva, ale ho aj udržiava a podieľa sa na nákladoch spojených s jeho užívaním, nezistil dôvody pre prikázanie predmetného bytu žalobkyni a to ani z dôvodu či už jej bytových potrieb, alebo potrieb jej maloletých detí, z ktorých je spoločným dieťaťom so žalovaným iba maloletá V. a ďalšie dieťa maloletý R. sa narodil žalobkyni v apríli 2017, pochádza z iného vzťahu žalobkyne. Preto uvedené hľadisko prihliadnutia na potreby maloletých detí nebolo dôvodné a správne v prejednávanej veci zohľadniť. Žalobkyňa po získaní polovice z hodnoty spoločnej nehnuteľnosti má možnosť si zabezpečiť vhodné bytové podmienky nielen pre seba, ale aj pre jej dve maloleté deti. V spore nebolo preukázané, že žalovaný disponuje inou nehnuteľnosťou, ktorá by mu zabezpečila bývanie, pretože rodinný dom

jeho matky nie je v jeho podielovom spoluvlastníctve, neužíva ho a táto argumentácia by sa rovnako dala použiť aj na strane žalobkyne, ktorá býva v trojizbovom byte so svojimi rodičmi, prípadne by mala možnosť sa nasťahovať do iného bytu vo výlučnom vlastníctve jej rodičov, ktorí rozporne vypovedali o ich záujme ohľadne nakladania s predmetným bytom nadobudnutým kúpnou zmluvou od starej matky žalobkyne, ktorá navyše počas sporu zomrela ako vyplývalo z vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného.

52. Preto odvolací súd sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne.

53. Rovnako za nesprávne považoval odvolací súd vyporiadanie hnuteľných vecí, z ktorých väčšina predstavuje bytové zariadenie predmetného bytu užívaného žalovaným a navyše poukazuje aj na vyjadrenie žalobkyne, v ktorom navrhovala hnuteľné veci, teda bytové zariadenie prikázať tej strane sporu, ktorej bude prikázaná nehnuteľnosť. Z hnuteľných vecí sa však v dispozícii žalobkyne nachádzajú 3 ks kobercov, 1 ks koberca je u žalovaného, zo svietidiel v počte 8 ks sa 1 ks nachádza u žalobkyne a 7 ks u žalovaného a tiež sa u žalobkyne nachádza kovový rebrík.

54. Preto odvolací súd prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného hnuteľné veci nachádzajúce sa v jeho dispozícii a to vstavanú skriňu v hodnote 100,- Eur, jedálenský stôl 2 kusy v hodnote 10,- Eur, stoličky 4 ks v hodnote 10,- X., sektorový nábytok 4 kusy v hodnote 50,- Eur, sedaciu súpravu v hodnote 100,- Eur, chladničku v hodnote 30,- Eur, práčku v hodnote 20,- Eur, 3 kusy kobercov spolu v hodnote 15,- Eur, 7 kusov lustrov a svietidiel v hodnote 70,- Eur, 3 kusy garniže v hodnote 15,- Eur, konferenčný stolík v hodnote 10,- Eur, rozkladacie kreslo v hodnote 20,- Eur, stojankovú lampu v hodnote 5,- Eur, reproduktorovú zostavu v hodnote 10,- Eur, osobný počítač v hodnote 0 Eur, spolu v hodnote 455,- Eur. Do vylúčeného vlastníctva žalobkyne odvolací súd prikázal tie hnuteľné veci, ktoré užíva a to 3 kusy kobercov v hodnote 15,- Eur, 1 svietidlo v hodnote 5,- Eur, kovový rebrík v hodnote 5,- Eur, garniža 1 ks v hodnote 5,- Eur teda spolu v hodnote 30,- Eur. Spolu je hodnota všetkých hnuteľných vecí vo výške 485,- Eur.

55. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnom zahrnutí sumy 300,- Eur, ako výťažok z predaja motorového vozidla patriaceho do F., túto prvoinštančný súd správne posúdil a zohľadnil túto sumu pri výpočte sumy určenej na vyrovnanie podielov, pretože predmetné vozidlo bolo predané bez súhlasu žalobkyne v roku 2015, išlo o spoločnú vec nadobudnutú počas trvania manželstva, nešlo o vec osobnej potreby, žalovaný ju predal po prerušení spolužitia so žalobkyňou, ktorá opustila spoločnú domácnosť v auguste 2013. V danom prípade bolo nepodstatné, že žalobkyňa nebola držiteľkou vodičského oprávnenia, pretože motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania manželstva, teda patrilo do F. strán sporu a žalovaný v rozpore resp. bez vedomia žalobkyne nakladal s touto vecou, ktorú po prerušení spolužitia predal za preukázateľnú kúpnu cenu vo výške 300,- Eur.

56. V konaní bolo správne zistené jedno pasívum a to záväzok strán sporu zo Zmluvy o pôžičke voči rodičom žalobkyne, ktorého výšku ani vyporiadanie strany sporu nenamietali a rovným dielom toto pasívum správne prvoinštančný súd rozdelil tak, že zaviazal v polovici k zaplateniu zostatku predmetného záväzku žalovaného, ako aj žalobkyňu, pričom prvoinštančný súd nesprávne rozhodol aj o splátkach predmetného záväzku, ktorý mal len vyporiadať a nie rozhodovať aj o jeho splácaní.

57. Pri vyporiadaní F. odvolací súd vychádzal taktiež z princípu parity, teda rovnosti podielov a mal za preukázané, že celková hodnota aktív predstavuje sumu 48 785,- Eur (hodnota bytu vo výške 48 000,- Eur + hodnota auta 300,- Eur + hodnota hnuteľných vecí vo výške 485,- Eur), výška pasív je vo výške 5 025,- Eur, preto čistá hodnota majetku patriaceho do F. predstavuje sumu 42 460,- Eur (48 785,- Eur

- 5 025,- Eur z čoho polovica na podiel každej strán sporu predstavuje sumu 21 230,- Eur. Po prikázaní bytu v hodnote 48 000,- Eur do výlučného vlastníctva žalovaného a hnuteľných vecí v hodnote 455,- Eur + 300,- Eur ako cena získaná z predaja auta a polovice dlhu zo spoločnej pôžičky vo výške 1 862,50 Eur žalovanému, tento nadobudne majetok v hodnote 48 755,- Eur, teda v čistej hodnote 46 922,50 Eur. Naproti tomu žalobkyne pripadne majetok v hodnote 30,- Eur ako hodnota hnuteľných vecí a vzhľadom na prevzatie záväzku vo výške 3 162,50 Eur, jej pripadne v čistej hodnote mínus 3 132,50 Eur (hodnota hnuteľných vecí 30,- Eur mínus polovica preberajúceho záväzku vo výške 3 162,50 Eur). Na vyrovnanie podielov, preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť vyplatiť žalobkyňu sumou 24 362,50 Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi hodnotou majetku pripadajúceho do výlučného vlastníctva

žalovaného (48 755,- Eur) a hodnotou jeho podielu na hodnote F. (24 392,50 Eur), bez prihliadnutia na spoločný záväzok so zostatkom ku dňu rozhodnutia vo výške 5 025,- Eur, pretože ten bol rozdelený rovným dielom medzi strany sporu, avšak žalovaný na ňom splatil sumu 1 300,- Eur po zániku F., ktorá skutočnosť bola vyjadrená sumou, ktorú má z tohto spoločného záväzku zaplatiť žalovaný.

58. V zásade došlo k zmene o prikázaní nehnuteľnosti a hnuteľných vecí a teda aj k zmene vo výške vyrovnacieho podielu, ktorý je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v sume 24 362,50 Eur.

59. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil tak, ako uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. V zásade došlo k zmene o prikázaní nehnuteľnosti a hnuteľných vecí a teda aj k zmene vo výške vyrovnacieho podielu, ktorý je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v sume 24 362,50 Eur.

60. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia , v spojení s .

61. Pokiaľ ide o náhradu trov konania v konaní o vyporiadanie F., žiadne výslovné pravidlo, ktoré by konanie vynímalo z pôsobnosti neobsahuje, preto je na mieste vychádzať zo zásady úspechu. Pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam i okolnosť, že súd v týchto sporoch nie je viazaný návrhom strán sporu na vyporiadanie, a že môže veci, ktoré procesné strany sporu navrhli zahrnúť do masy F., vyporiadať i inak, čo však má význam pri úvahe súdu o náhrade trov konania význam (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 30. XX. 2019). Posúdenie nakoľko vzhľadom k jednotlivým návrhom na vyporiadanie konkrétnych položiek má strana sporu úspech v spore, záleží na úvahe súdu a nemožno pritom postupovať s matematickou presnosťou (rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch bývalých manželov v tom, akého veľkého podielu sa im zo spoločného majetku dostane, ktorý postup je stále aplikovateľný (stanovisko NS SR Rc 42/1972). Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné prihliadnuť aj na postoje oboch strán sporu v priebehu konania.

62. Uvedeným sa riadil aj odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď žalovaný žiadal prikázať do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť (byt) ako aj bytové zariadenie v jeho užívaní. Naopak žalobkyňa svoj postoj k prikázaniu nehnuteľnosti zmenila v porovnaní s jej návrhom pred začatím sporu (č. l. 22, 23 spisu), keď pôvodne navrhovala nehnuteľnosť prikázať žalovanému, ale vychádzala z inej ceny nehnuteľnosti a až po jej ocenení znaleckým posudkom, ktorým bola ustálená iná cena nehnuteľnosti ako pôvodne uvádzala v návrhu dohody o vyporiadanie F., zmenila svoj postoj. Preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd žalovanému priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu a neúspechu v spore v rozsahu 96 %. Strany sporu sa prakticky počas sporu zhodli na hnuteľných veciach a ich zostatkových hodnotách, nezhodli sa však na ich prikázaní. Rovnako sa nezhodli na prikázaní nehnuteľnosti. Žalovaný bol neúspešný ohľadne záväzku voči svojej matke vo výške 1 800,- Eur a sumy 300,- Eur získanej z predaja vozidla patriaceho do F.. Navrhoval titulom vyporiadania vyplatiť žalobkyňu sumou 23 262,50 Eur. Odvolací súd konštatoval preto čiastočný úspech žalovaného v spore vzhľadom na ním požadovanú výšku finančného vyporiadania a sumou, ktorú je povinný zaplatiť žalobkyni titulom finančného vyporiadania. Navrhoval sumu 23 262,50,- Eur, bol zaviazaný k sume 24 362,50 Eur (úspech mal 95 % - 5 % neúspech = 90 % ).

63. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).