Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-17-2024.pdf
PDF · 114.76 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/17/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, poverená osoba Slovenská konsolidačná a.s., so sídlom Bratislava, Cintorínska 21 v zmysle zák. č. 374/2004 Z.z., IČO: 35 776 005, proti žalovanej A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C., D. E. XXXX/XX, o zaplatenie 94 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-26C/23/2022-69 zo dňa 29.11.2023, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1.Rozsudkom Mestského súdu Košice ako súdu prvej inštancie č.k. K2-26C/23/2022-69 zo dňa 29.11.2023 bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 94 € s úrokom z omeškania na základe faktúry č. 4060045214, vystavenej dňa 29.6.2020. Uvedená faktúra predstavovala paušálne náklady na stravu žalovanej zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava v období od 15.5.2020 do 22.5.2020, ktorú žalovaná neuhradila. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal.
2.Žaloba s prílohami a procesným poučením bola žalovanej doručená postupom podľa § 116 ods. 2 CSP a žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.
3.Keďže išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 2.000 €, súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 177 ods. 2 písm. a/ CSP.
4.Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaná skutočne sa nachádzala v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba v Bratislave v období od 15.5.2020 do 22.5.2020 z dôvodu nariadenia izolácie a že žalobkyňa zabezpečila žalovanej stravu počas tejto karantény, za čo jej následne vystavila faktúru na sumu 94 €. Žalobkyňa žalovanú výzvami zo dňa 19.10.2020 a 31.1.2022 vyzvala na úhradu pohľadávky, avšak bezvýsledne. Žalobkyňa si nárok uplatnila s poukazom na ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale aj odkazom na plenárny nález Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 4/2021.
5.Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. Uviedol aj ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka a po dospení k záveru, že nárok žalobkyne nie je dôvodný, žalobu zamietol.
6.Podľa názoru súdu prvej inštancie ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia nie je ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobkyne požadovať od žalovanej úhradu nákladov spojených so stravou počas nariadenej izolácie v zariadení Vysokoškolský internát Družba, Bratislava. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL ÚS 4/2021 dosvedčuje, že ustanovenie vyššie uvedeného zákonného ustanovenia nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti určených týmto zákonom. Ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uloženými tejto osobe s tým, že tieto náklady je povinná znášať. Znamená to, že fyzická osoba plniac uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo. Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia, nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu od štátu, ale nemožno z tohto ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby, t.j. štátu za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností, smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Súd prvej inštancie nepovažoval za zákonnú ani aplikáciu § 454 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný nárok mal žalobkyni vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná sa na základe opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia povinne podrobila nariadenej izolácii v karanténnom zariadení. Nárok má teda svoj základ vo sfére verejného práva, v ktorej vzhľadom na princíp vyjadrený v článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie je možné absenciu zákonnej právnej úpravy nahrádzať inštitútmi, resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej povahy, pre ktoré je naopak typický princíp z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Ide teda o vzťah verejnoprávnej povahy, ktorý sa vyznačuje tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu k podriadenému subjektu aj vykonáva. Presne tak tomu bolo aj v prípade nariadenia povinnej izolácie žalovanej v karanténnom zariadení, keďže k jej umiestneniu v ňom viedlo štátne donútenie. Z uvedeného vyplýva, že právo žalobkyne požadovať od žalovanej paušálnu náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku, ale tým nie je ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia. Len takýto prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon – článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Takéto ustanovenie však nebolo súčasťou právneho poriadku ani v čase, keď žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu ani v čase vystavenia faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku doteraz. Absenciu tohto zákonného ustanovenia nie je spôsobilá napraviť ani vystavená faktúra žalovanej na úhradu stravy. Faktúra je inštitútom typickým skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže štát, resp. štátne orgány, nahrádzať nedostatok právnej úpravy.
7.Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 4/2021, tak súd prvej inštancie toto rozhodnutie a jeho význam vyložil inak. V tomto rozhodnutí totiž ústavný súd vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, atď. a ust. § 48 ods. 4 písm. n/, písm. u/, § 51 ods. 1 písm. d) v časti karanténnym opatreniam nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 a teda podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť. Jednoznačne z toho vyplýva, že Ústavný súd SR konštatoval protiústavnosť časti ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane zdravia, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení. Keďže izolácia osôb v karanténnych zariadeniach bola ústavným súdom vyhodnotená ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť štátu náklady spojené s takýmto vynútením protiústavným pobytom v karanténnom zariadení. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR, ktoré obsahuje Uznesenie č.k. Plz. ÚS 1/06 z 11.10.2006 platí, že hmotno-právne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať tak, že platia ex-tunc, t.j. od začiatku a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia.
Ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou teda stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3, 3.vety Ústavy platnosť en-tunc, t.j. bolo anulované od začiatku. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že ak by pripustil, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobkyne voči žalovanej, nebolo by ho možné žalobkyni priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 4/2021, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenie umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení a žalobu v celom rozsahu zamietol.
8. O trovách konaniach rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP. V spore bola síce úspešná žalovaná v celom rozsahu, avšak žiadne trovy jej nevznikli a žalobkyni ako neúspešnej strane náhrada trov konania nepatrí.
9. Žalobkyňa prostredníctvom Slovenskej konsolidačnej ako správcu pohľadávky v zmysle zákona č. 374/2014 Z.z. podala proti uvedenému rozsudku včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V prvom rade namietala absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia, považovala ho za nepreskúmateľný a nepresvedčivý. Podľa nej bola porušená povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie aj so všetkými špecifickými námietkami sporových strán. Poukázala pri tom aj na čl. 46 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sa považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 192/2006 zo dňa 3.11.2006, ak súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Žalobkyňa sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí, nakoľko pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V konaní pritom bolo nesporné, že žalovaná absolvovala nariadenú karanténnu izoláciu v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava v období od 15.5.2020 do 22.5.2020, pričom za dané obdobie neuhradila náklady na stravu 94 €, ktoré jej žalobkyňa vyfakturovala s dátumom splatnosti 29.7.2020. Zotrvala na svojom výklade ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, pričom účelom zákonodarcu bolo podľa nej aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosť podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu verejného zdravotníctva znášali náklady s tým spojené. Ide teda o jasnú zákonom stanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa čl.20 Ústavy SR. V kontexte nálezu Ústavného súdu SR, na ktorý sa odvoláva súd prvej inštancie odvolateľka konštatovala, že samotná skutočnosť, že niektoré ustanovenia zákona č. 355/2007 Z.z. stratili účinnosť, nemá dopad na povinnosť žalovanej refundovať žalobcovi náklady, ktoré mu vznikli. Poukázala na to, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom 12.3.2020 o 6,00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na toto vyhlásenie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa koronavírusu na Slovensku vláda uznesením č. 113 z 15.3.2020 písm. A.6. uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Úrad verejného zdravotníctva SR ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/3172/2022 dňa 17.4.2020 a nariadil všetkým osobám, ktoré od 20.4.2020 od 7,00 hodiny vstúpia na územie Slovenskej republiky izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariadila domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Poukázal aj na § 2 ods. 4 zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v úprave platnej a účinnej v čase od 1.7.2016 do 18.1.2021, podľa ktorej na vykonávanie opatrení hospodárskej mobilizácie sa podľa tohto zákona podieľajú aj ústredné orgány, podnikatelia a iné právnické osoby, ktoré nie sú určené ako subjekty hospodárskej mobilizácie, fyzické osoby. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z.z. v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Žalovanej bola nariadená izolácia, pri ktorej vznikli
náklady na jej stravovanie. Poznamenala, že Ministerstvo vnútra SR nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre a na základe tejto skutočnosti nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek tomu však faktúru pre žalovanú vystavilo, pričom obsahuje všetky náležitosti účtovného dokladu. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie sa nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami. Dala do pozornosti, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Skutočnosť, že došlo k refundácii nákladov karanténnemu zariadeniu vzniknutých pri plnení úloh karanténneho zariadenia nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať všetky náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia ÚVZ SR. Žalovaná je tým subjektom, ktorý niesol hmotno-právnu povinnosť znášať náklady na stravu podľa § 58 ods. 2 Zákona č. 355/2007 Z.z. počas nariadenej izolácie. Tieto náklady mala znášať a uhrádzať žalovaná sama a preto je od nej dôvodné požadovať náhradu – nárok na zaplatenie paušálnych nákladov na stravu. Čo sa týka výšky nákladov, táto je podľa žalobkyne primeraná, keďže ide o štandardnú finančnú čiastku, ktorú zrejme i vo vyššej miere by žalovaná uhradila, ak by tieto náklady znášala i mimo umiestnenia do karantény. Žalobkyňa sa teda domáha od žalovanej paušálnej náhrady za stravu, keďže plnila za ňu to, čo mala podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. plniť žalovaná sama. Následne svoju argumentáciu podporil rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove a to rozsudkom č.k. 16Co/6/2023-106 zo dňa 29.5.2023, Okresného súdu Humenné rozsudok č.k. 6C/19/2022 z 25.10.2022, Okresného súdu Rimavská Sobota rozsudok č.k. 6C/8/2022-30 zo dňa 28.6.2022, rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 13C/8/2022 zo dňa 11.7.2022, rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 12C/6/2022-30 zo dňa 7.7.2022, rozsudok Okresného súdu Košice-okolie č.k. 12C/23/2022 zo dňa 29.7.2022, ktoré všetky rozsudky považovali za žalobkyňou uplatnený nárok za daný, dôvodný a preukázaný. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne zruš í rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
11. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd (§ 34 CSP), posúdil odvolanie žalobkyne ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov pričom dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.4.2024 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle § 219 ods. 3 CSP. 12. Žalobkyňa odvolanie odôvodnila s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku ((CSP). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, jeho , následky, a podobne. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcov vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza: 15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP a námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktorá je v odvolaní vytýkaná len všeobecne a s poukazom na viacero rozhodnutí Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nič konkrétne rozsudku nevytýka. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sú predmetom sporu. Nie je teda naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nijakým spôsobom nenahrádzal aktivitu žalovanej a neporušil zásadu rovného postavenia sporových strán zakotvenú v článku 6 základných princípov CSP s tým, že by žalovanej vo vyššej miere umožnil uplatňovať procesné práva a neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý proces. Súd totiž na zistený skutkový stav musí aplikovať relevantné právne normy a to bez ohľadu na to, či ich uvádza, alebo nimi argumentuje, alebo neargumentuje niektorá zo sporových strán.
16. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia, alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Súd prvej inštancie poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 4/2021 v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorý citoval a správne interpretoval. Vyplýva z neho, že ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností
určených zákonom o ochrane verejného zdravia, alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uloženými tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Fyzická osoba, ktorá plní tieto povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (ako to vyplýva z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu bod 184). Z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva len to, že ten komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených týmto zákonom, resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu od štátu. Z tohto zákonného ustanovenia nie je teda možné vyvodiť, že je tu právo na náhradu inej osoby štátu na to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Taktiež sa stotožňuje odvolací súd s dôvodmi súdu prvej inštancie, že neprichádza do úvahy ani aplikácia ustanovenia § 454 OZ. Predpokladom pre použitie tohto ustanovenia je skutočnosť, že musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti, čo splnené nebolo, nakoľko si žalovaná náklady na stravu mala uhrádzať sama, ale súčasne je nevyhnutné, aby ten kto plní za iného nemal sám povinnosť plniť. Žalobkyňa sama tvrdila, že v zmysle zákona o hospodárskej mobilizácii bolo jej povinnosťou zabezpečiť a uhradiť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobkyňou a žalovanou nejde o vzťah súkromno-právny, pre ktorý je charakteristické to, že nejde o vzťah charakterizovaný vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov. Naopak verejno-právne vzťahy sa vyznačujú tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou právomocou, ktorú vo vzťahu k podriadenému subjektu aj vykonáva, ako to bolo aj v prejednávanom spore, keď bola nariadená žalovanej povinná izolácia v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba v Bratislave. Žalobkyni teda nepatrí náhrada za ňou uhradené náklady na stravu zabezpečovanú žalovanej a túto pretože neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by takúto náhradu bolo možné priznať a to nenahradí ani postup, kedy žalobkyňa žalovanej vystavila faktúru na úhradu nákladu na túto stravu.
17. Aj odvolací súd vykladá a vníma inak rozhodnutie – nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 4/2021 ako žalobkyňa. Z tohto nálezu sa dá vyvodiť, že ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb a to vrátane žalovanej v karanténnom zariadení a takéto obmedzenie právne bolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť uhrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Ak teda izolácia osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená Ústavným súdom ako protiústavná, nemožno pripustiť, aby dotknutá osoba – žalovaná mala preplatiť štátu náklady spojené s takýmto pobytom v karanténnom zariadení. Odvolací súd sa stotožňuje aj s výkladom súdu prvej inštancie ohľadne hmotno-právnych účinkov nálezu Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s Ústavou a v plnom rozsahu na neho odkazuje.
18. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a keďže žalobkyňa nebola so svojim odvolaním v odvolacom konaní úspešná a úspešnej žalovanej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
20. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).