Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-26C/23/2022

Potvrdené rozhodnutím 2Co/17/2024
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, poverená osoba Slovenská konsolidačná a.s., so sídlom Bratislava, Cintorínska 21 v zmysle zák. č. 374/2004 Z.z., IČO: 35 776 005, proti žalovanej A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C., D. E. XXXX/XX, o zaplatenie 94 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-26C/23/2022-69 zo dňa 29.11.2023, takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudkyňou JUDr. Annou Vargovou, v spore žalobkyne: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom v C., D. E. F. XXXX/XX, o zaplatenie 94,-eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Žalobu zamieta.

II. Stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II dňa 24.05.2022 domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 94,-eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovanej bola dňa 29.06.2020 vystavená faktúra č. 4060045214 na sumu 94,-eur predstavujúcu paušálne náklady na stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát B. G. v období od 15.05.2020 do 22.05.2020, ktorú žalovaná dosiaľ nezaplatila. Spolu so žalobou žalobkyňa predložila súdu Faktúru č. 4060045214, Výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti – strava počas karantény, Výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 94,-eur a fotokópie poštových zásielok adresovaných žalovanej.

2. Žaloba s prílohami, procesné poučenia súdu, ako aj výzva na vyjadrenie k žalobe boli žalovanej doručené postupom podľa (ďalej len „“) dňa 04.11.2023. Žalovaná sa k takto doručenej žalobe nevyjadrila.

3. Súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania v súlade s , keďže v tomto prípade ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur.

4. Skutkové tvrdenia žalobcu žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala. Teda súd považoval v konaní za nesporné, že žalovaná sa nachádzala v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava v období od 15.05.2020 do 22.05.2020 z dôvodu nariadenia izolácie a že žalobkyňa zabezpečila žalovanej stravu počas tejto nariadenej karantény v zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava za obdobie od 15.05.2020 do 22.05.2020, za čo jej následne vystavila faktúru č. 4060045214 s dátumom splatnosti 29.07.2020 na sumu 94,-eur predstavujúcu paušálne náklady za zabezpečenú stravu. Následne žalobkyňa žalovanú výzvami zo dní 19.10.2020 a 31.01.2022 vyzvala na úhradu pohľadávky, ktorú žalovaná dosiaľ neuhradila. Predmetom sporu medzi stranami je nárok žalobkyne na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení, ktorý si žalobkyňa uplatnila na základe vystavenej faktúry s poukazom na o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“) a s odkazom na plenárny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. .

5. Súd po posúdení žaloby vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý nebol v konaní sporný, dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie je dôvodný.

6. Totiž, podľa názoru súdu, § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia nie je ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobkyne požadovať od žalovanej úhradu nákladov spojených so stravou počas nariadenej izolácie v zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava. Toto ustanovenie podľa súdu nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Ako vyplýva aj z nálezu ÚS SR spis. zn. ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 cit. nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 cit nálezu). Zmyslom tohto zákonného ustanovenia je teda podľa súdu jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia) nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu), ale nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia.

7. Na mieste nie je ani aplikácia , v zmysle ktorého sa bezdôvodne obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Súd totiž zdôrazňuje, že žalovaný nárok mal žalobkyni vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná sa na základe opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia povinne podrobila nariadenej izolácii v karanténnom zariadení, t. j. nárok má svoj základ vo sfére verejného práva, v ktorej podľa súdu vzhľadom na princíp vyjadrený v SR nie je možné absenciu zákonnej právnej úpravy nahrádzať inštitútmi, resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej povahy, pre ktoré je naopak typický princíp vychádzajúci z SR. Medzi žalobkyňou a žalovanou sa nejedná o vzťah súkromnoprávny. Súkromnoprávne vzťahy sú totiž typické tým, že nejde o vzťahy charakterizované vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov, ako je to z právnej teórie známe pri výklade dualizmu medzi súkromným a verejným právom. Pre súkromnoprávne vzťahy je príznačné, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie. Subjekty sú si právne rovné, a teda žiaden z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému, ani ich plnenie autoritatívne vynucovať. A naopak, verejnoprávnu povahu majú vzťahy vyznačujúce sa tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu k podriadenému subjektu aj vykonáva. A presne tak tomu bolo aj v prípade nariadenia povinnej izolácie žalovanej v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba Bratislava, keďže k jej umiestneniu v ňom viedlo štátne donútenie.

8. Z uvedeného potom vyplýva (aj) ten právny dôsledok, že právo žalobkyne požadovať od žalovanej (paušálnu) náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku (súd už uviedol, že týmto nie je zákona o ochrane verejného zdravia), lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( SR). Také ustanovenie však podľa súdu nebolo súčasťou právneho poriadku ani v čase, kedy žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu, ani v čase vystavenia faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. To znamená, že žalobkyni nepatrí právo na náhradu ňou uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanej. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanej bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra je podľa súdu opätovne inštitútom typickým skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže štát, resp. štátne orgány nahrádzať nedostatok právnej úpravy.

9. K poukazovaniu žalobkyne na nález ÚS SR spis. zn. súd uvádza, že súd toto rozhodnutie a jeho význam vníma inak. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení„ a v časti „karanténne opatrenia„, ust. § 48 ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy„, ust. v časti „alebo karanténa„ a ust. v časti „a karanténnym opatreniam„ zákona o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. , kedy podľa o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa cit. zákona). Ústavný súd SR teda v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ust. zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením.

10. Súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovanej) v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s takýmto vnúteným protiústavným pobytom v karanténnom zariadení.

11. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení spis. zn. z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s , stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné.

12. Súd je preto toho názoru, že ak by aj pripustil, že ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobkyne voči žalovanej, nebolo by ho možné žalobkyni priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR spis. zn. , ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení.

13. Z vyššie uvedených dôvodov súd teda žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa v spojení s . V spore bola žalovaná úspešná v celom rozsahu. Avšak žalovanej žiadne trovy nevznikli a žalobkyni ako neúspešnej strane náhrada trov konania nepatrí. Preto súd rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Mestský súd Košice ( ). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení).