Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27CoP-12-2021.pdf
PDF · 127.75 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoP/12/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa U. a manželky navrhovateľa U., o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov na čas po rozvode k maloletým deťom E. a U., zastúpenými Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Z., o odvolaní navrhovateľa proti výrokom III. a IV. rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. novembra 2020, č.k. 32P/135/2020-152, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov rozviedol a výrokom II. schválil rodičovskú dohodu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, podľa ktorej maloleté deti E. a U. sa na čas po rozvode manželstva zverujú do osobnej starostlivosti matky, zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi E. a U. každú stredu od 15:30 hod. do 18:30 hod. a každý nepárny týždeň od piatka od 15:30 hod. do nedele do 18:30 hod, pričom počas pracovných dní si bude preberať deti v školskom zariadení a odovzdávať ich bude vždy v mieste bydliska matky. Matka je povinná deti na styk s otcom riadne pripraviť a styk umožniť. Výrokom III. súd prvej inštancie otcovi určil povinnosť prispievať na výživu maloletého E. sumou 300,- eur mesačne a na maloletého U. sumou 300,- eur mesačne, k rukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom IV. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na ich náhradu.
2. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 18, § 19 ods. 1, § 24 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 25 ods. 1, ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 Zákona o rodine, § 100, § 52, § 58 CMP. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených pre rozvod manželstva. Uviedol, že na kvalitu manželstva pôsobia predovšetkým sami jedinci, ktorí ho uzatvárali. Konštatoval, že v manželstve účastníkov nastal rozvrat, ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý. Vzťahy medzi nimi sú vážne narušené tak, že ich manželstvo si už neplní žiadnu zo svojich funkcií, na ktoré bolo určené. Účastníci majú zjavne rozdielne povahy a tiež názory na manželský život - plnenie úloh manželstva, výchovu detí. Účastníci už ani nežijú v spoločnej domácnosti, intímne spolu nežijú od marca 2020, otec má novú partnerku. Za hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd ustálil odcudzenie manželov v dôsledku rozdielnosti ich pováh, pohľadu na život, výchovu detí a v dôsledku nadviazania nového partnerského vzťahu otcom. Manželstvo účastníkov konania je teda iba formálne pretrvávajúcim zväzkom muža a
ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti a porozumenia. Preto súd prvej inštancie manželstvo účastníkov rozviedol. Na pojednávaní konanom dňa 30.11.2020 obaja rodičia zhodne navrhli, aby súd prvej inštancie schválil rodičovskú dohodu v časti zverenia detí tak, že deti budú zverené matke, a v časti úpravy styku otca s deťmi. Kolízny opatrovník súhlasil s uzatvorením rodičovskej dohody v navrhovanom znení, ohľadne výšky vyživovacej povinnosti navrhol určiť výživné na každé dieťa 300,- eur s tým, že mal za preukázané, že otcova životná úroveň je vyššia ako príjmy, ktoré deklaruje. Súd prvej inštancie rodičovskú dohodu v znení druhého výroku rozsudku schválil, nakoľko ju posúdil ako zákonnú a súladnú s potrebami a záujmami maloletých detí. Ohľadne určenia výšky vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom rodiča k dohode nedospeli, a preto súd prvej inštancie v tejto časti úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode rozhodol autoritatívne. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti prihliadal na vek oboch mal. detí, ich odôvodnené potreby, so zohľadnením možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ktorých životná úroveň je značne odlišná a na strane otca nesporne vyššia a určil výživné na maloletého E. v sume 300,- eur mesačne a na maloletého U. sumou 300,- eur. Ohľadne zisťovania skutočných majetkových pomerov otca vykonal dokazovanie dopytom na zdravotné poisťovne za účelom zistenia príjmu za výkony, ktoré sú otcovi uhrádzané za obdobie január 2019 až august 2020 a preskúmaním od otca súdom vyžiadaných podkladov, faktúr, na základe ktorých podával daňové priznanie za rok 2019 za firmu E., výpisov z jeho osobného účtu vo X. od januára 2019, výpisov z účtu firmy E. vo X. od januára 2019. Súd prvej inštancie teda nevychádzal len z predložených potvrdení o príjme otca, t.j. jeho mzdy ako zamestnanca E. a jeho tvrdení o braní si z pokladnice uvedenej firmy 1.500,- eur mesačne. Konštatoval, že otec pracuje ako stomatológ s niekoľkoročnou praxou, nie začínajúci absolvent vysokoškolského štúdia, má zriadené dve ambulancie. Jediným majiteľom a konateľom spoločnosti E. je otec detí. Výsledok hospodárenia spoločnosti E.. vyplývajúci z daňového priznania za rok 2019 je záporný, vo výške - 12 849,80 eur. Otec potvrdil využívanie benefitov ako firemné vozidlo, účtovanie zariadenia jeho bytu do nákladov firmy. Matka v písomnom vyjadrení na č.l. 69 poukázala na viaceré nadštandardné výdavky otca. Otec výdavky na maloletú M. nad rámec bežného potvrdil sčasti. Potvrdil kúpu bytu pred manželstvom v hodnote 125.000,- eur a dvoch áut (súkromné a firemné) s tým, že na byt má hypotéku so splátkou 550,- eur mesačne. K víkendovým pobytom a dovolenkám uviedol, že nešlo o nákladné pobyty. Potvrdil, že lyžovačku s kamarátmi v Rakúsku v r. 2017 a dovolenky s rodinou v Chorvátsku v r. 2017 a v r. 2019 hradil v celom rozsahu. Z výdavkov na značkové oblečenie potvrdil sveter za 150,- eur, navigačný prístroj za 400,- eur, ostatné výdavky ohľadne značkového oblečenia poprel. Potvrdil, že má kreditnú kartu s mesačnými splátkami asi 400,- až 500,- eur. S prihliadnutím na otcom maloletých detí vyčíslené výdavky a jeho osvedčený životný štandard počas manželstva mal súd prvej inštancie za to, že otcom preukázané a potvrdené príjmy nezohľadňujú jeho dosahovanú životnú úroveň, ktorá je podstatne vyššia. To predpokladá aj samotné podnikanie otca maloletých detí, kde požíva benefity spojené s podnikaním. Súd prvej inštancie uviedol, že je tak zrejmé, že nemožno vychádzať z formálne uvádzaných príjmov a v podstate je v danej veci nemožné presné určenie príjmu na podklade predloženého daňového priznania, podkladov k nemu a uplatnenia nákladov, ktoré sú účelne daňovo zohľadniteľné. Dôvodil, že pokiaľ príjem nespočíva len v čistej mzde, ale je naviazaný na hospodársky výsledok v podnikaní, príjmy a uplatnené výdavky na daňové účely, môže byť určený vo všeobecnosti len približne, pričom v danom prípade, keď firma otca preukázala záporný hospodársky výsledok, takmer úplne nemožne. Mimo hospodárenia firmy je otcovi vyplácaná mzda ako zamestnancovi jeho spoločnosti vo výške cca 780,- eur netto. Naviac z výpisu z osobného účtu otca súd prvej inštancie zistil, že napr. za marec 2020 bola mzda otca 1.590,- eur v dôsledku daňového vyrovnania. Rovnako sú z výpisov zrejmé nepravidelné vklady v rôznych sumách napr. 11.06.2020 1.000,- eur, 25.06.2020 500,- eur, 21.07.2020 400,- eur, 20.08.2020 1.000,- eur. Otec uviedol, že sú to vklady zo zisku firmy, vkladá ich podľa potreby, ak je potrebné niečo z jeho účtu zaplatiť. Z dopytu na zdravotné poisťovne zaslala súdu prvej inštancie informáciu o príjme, ktorý je vyplácaný za výkony a úkony otca ako stomatológa, poisťovňa Y. (č.l. 84) a poisťovňa X. (č.l. 86-87), z ktorých informácií vyplýva, že vyplatené sumy sú spolu priemerne 2.500,- až 3.000,- eur mesačne za obdobie 01/2019 až 7/2020. Otec uviedol, že ošetruje aj pacientov H. poisťovne, ale v minimálnom počte. Na pojednávaní sa vyjadril, že denne ošetrení 6-7 pacientov a tržba od nich predstavuje cca 150,- eur mesačne, pričom uvedená tržba predstavuje zisk mimo vyplatených súm od poisťovní. S prihliadnutím na všetky skutočnosti súd prvej inštancie konštatoval dôvodnosť pochybovať o tvrdených príjmových pomeroch a životnej úrovni otca, tak ako mal dôvod pochybovať o jeho popieraní mimomanželského vzťahu na prvom pojednávaní, keď na druhom pojednávaní potvrdil, že s touto partnerkou už bývajú. Mal za to, že je v možnostiach a schopnostiach otca uhrádzať výživné na maloleté deti v súdom určenej výške. Napriek nízkemu veku detí a predpokladu zvýšenia výživného do budúcnosti považoval výživné po 300,- eur mesačne na každé dieťa za primerané s dôrazom na zákonnú premisu,
že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, kedy v danom prípade je životná úroveň rodičov v značnej nerovnováhe a životná úroveň otca je zjavne vyššia ako deklaruje. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na ich náhradu.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. o výživnom podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec maloletých detí. Uplatnil odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho rozhodnutie je založené len na akomsi hypotetickom predpoklade o tom, aké príjmy a akú životnú úroveň by mal mať nie začínajúci zubný lekár a jeho závery sú tak celkom subjektívne a nepodložené. Na takýchto záveroch podľa názoru otca nie je možné založiť objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu. Mal za to, že nespochybniteľnými listinnými dôkazmi preukázal celkový rozsah jeho pravidelných mesačných výdavkov, z ktorých je zrejmé, že jeho príjmy pravidelne dosahované z výkonu pracovnej činnosti sú týmito výdavkami plne vyčerpané. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie na túto podstatnú skutočnosť neprihliadol a vystavil ho tak riziku potenciálneho neplatiča výživného, keď v možnostiach otca pri ich riadnom a reálnom vyhodnotení a nie pri celkom subjektívnych úvahách o možnej životnej úrovni, ktorá vôbec nie je taká, ako ju predpokladá súd prvej inštancie v jeho úvahách obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, nie je platiť výživné v určenej výške. U otca, okrem ním riadne zdokladovaných príjmov zo mzdy ako zamestnanca spoločnosti E.. vo výške 780,- eur a sumy okolo 1.500,- eur vyplácanej ako ďalšie odmeny za výkon činnosti konateľa spoločnosti, nebol preukázaný žiaden ďalší príjem. Zo spoločnosti E.. by takýto príjem mohol plynúť otcovi ako spoločníkovi len titulom výplaty podielu zo zisku tejto spoločnosti (príjem z kapitálovej účasti spoločnosti), ktorý by vyplýval z ročných účtovných závierok tejto spoločnosti, ktoré sú aj obsahom zbierky listín príslušného obchodného registra. Súdu prvej inštancie vytýkal, že hoci ide o verejne dostupné listiny, tak ich obsahom sa nezaoberal a pokiaľ by tak bol urobil, zistil by, že takýto príjem nemal. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že spoločnosť E.., ktorá prevádzkuje obe zubné ambulancie v P. a na U., nedosahuje len príjmy z platieb od poisťovní alebo priamych platieb od pacientov, ale má výdavky spojené s nájmom priestorov, v ktorých ambulancie prevádzkuje, s energiami a so zabezpečovaním prístrojov a materiálu na výkon odbornej činnosti v týchto ambulanciách. Mal za to, že súd prvej inštancie neprihliadol na jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu vo výške 200,- eur a svojím rozhodnutím v celkom neprimeranej výške výživného určenej napadnutým rozsudkom tak ohrozil aj plnenie tejto ďalšej vyživovacej povinnosti. Zároveň súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal ani proporcionalitou vyživovacej povinnosti otca voči všetkým jeho maloletým deťom, keď určením celkom neprimeraného výživného na maloleté deti účastníkov v ich celkom nízkom veku ich značne zvýhodnil oproti ďalšiemu maloletému dieťaťu. Pripustil, že súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že platí prvoradá premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča, avšak pre posúdenie možností a schopností otca ako povinného rodiča bolo potrebné na správne ustálenie jeho reálnych možností riadne vykonaným dokazovaním zistiť tak skutočné zárobkové pomery, ako aj skutočné možnosti a schopnosti na plnenie vyživovacej povinnosti a toto bolo potrebné zistiť rovnako aj u matky, ktorej boli na čas po rozvode maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti. Ďalej uviedol, že ďalšou dôležitou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa, ktoré musí byť takisto urobené reálne tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývajú žiadne zistenia poukazujúce na také okolnosti na strane maloletých detí, ktoré by si vyžadovali zvýšené náklady na ich starostlivosť oproti obvyklým nákladom detí v takomto veku. Uviedol, že účelom výživného je zabezpečiť všetky potreby maloletých detí, avšak v primeranom rozsahu a rozhodne nie je účelom výživného zabezpečovať ďalší príjem pre rodiča, ktorému sú deti zverené do osobnej starostlivosti. V prípade výživného určeného súdom prvej inštancie ide o takú sumu, ktorú by matka detí mesačne na potreby detí zjavne nespotrebovala a otec by tak prispieval takouto formou matke detí aj po rozvode manželstva. Otec bude s deťmi v kontakte najmenej v rozsahu upraveného styku, kedy bude nepochybne deťom zabezpečovať stravu a ďalšie ich potreby, a teda aj takouto ďalšou formou prispievať na ich výživu. Preto aj z hľadiska týchto skutočností ide o neprimeranú sumu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom určenú napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a vyživovaciu povinnosť určiť na maloletého E. v sume 200,- eur a na výživu maloletého U. v sume 200,- eur mesačne.
4. Matka maloletých detí v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s písomným odôvodnením tohto rozhodnutia a toto považuje za správne. Dôvodila, že ako vyplýva nielen z odôvodnenia predmetného rozsudku, ale aj
z obsahu samotného spisu, súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov, zabezpečením správ o zárobku účastníkov, časťou účtovníctva, ktorú predložil otec, dokladmi o výdavkoch matky mal. detí. Otec okrem účtovníctva svojej obchodnej spoločnosti, niektorými výpismi zo svojho osobného účtu, žiadne doklady o svojich mesačných bežných výdavkoch nepredložil. Ako vyplýva z odvolania, otec naďalej trvá na skutočnosti, že jeho mesačný príjem je mzda vo výške 780,- eur ako zamestnanca spoločnosti a suma okolo 1.500,- eur (v odvolaní otec uvádza, že ide o odmenu konateľa za výkon konateľa spoločnosti). Otec viackrát na otázky súdu prvej inštancie uviedol, že ide o sumu (mesačne v rôznej výške), ktorú si vezme z pokladne svojej obchodnej spoločnosti a používa ju rôzne, a to aj na svoju osobnú potrebu, prípadne, keď občas treba, vloží nejakú časť hotovostne na bežný účet obchodnej spoločnosti. Konateľ alebo spoločník s.r.o. môže dostávať odmenu za výkon svojej funkcie na základe uzatvorenej zmluvy o výkone funkcie konateľa alebo na základe mandátnej zmluvy. Odmena za výkon funkcie konateľa/spoločníka pritom môže byť vyplácaná pravidelne (t. j. mesačne) alebo nepravidelne (napr. štvrťročne, polročne, ročne). A aj v prípade takejto odmeny musia byť hradené odvody. Z výpisov z účtu obchodnej spoločnosti je však zrejmé, že odvody do zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne obchodná spoločnosť otca odvádza len za 2 zamestnancov, a to navrhovateľa a jeho zdravotnú sestru. Matka maloletých detí považovala za potrebné tiež uviesť, že „príjem“ vo výške 1.500,- eur (ktorý si vyberá z pokladne obchodnej spoločnosti) otec potvrdil až na pojednávaní, dovtedy stále trval na skutočnosti, že ako stomatológ s viacročnou praxou a 2 ambulanciami mesačne zarobí iba 780,- eur. Na doplnenie otcom uvádzaných tvrdení o jeho príjme, ak by sa vychádzalo z jeho ročného zúčtovania preddavkov na daň za rok 2018, z tohto vyplýva, že úhrn jeho zdaniteľných príjmov (hrubá mzda) za rok 2018 bola vo výške 4.925,65 eur, čo predstavuje priemerne 410,47 eur/1 mesiac. Je zrejmé, že otec si účelovo dlhodobo skresľuje svoj skutočný reálny príjem, z jeho zmätočných vyjadrení aj na pojednávaní viackrát vyplynulo, že sám nemá prehľad o skutočnej výške svojich príjmov. Matka maloletých detí poukazovala na to, že počas celého konania všetky svoje výdavky na seba a maloleté deti riadne zdokladovala, riadne preukázala svoje reálne výdavky - na rozdiel od otca. Pomocou vlastnej rodiny sa jej podarilo zabezpečiť pre ňu a deti bývanie, kam sa cca od 01.12.2020 presťahovala. Otec jej žiadnym spôsobom na zabezpečenie životných potrieb detí pri zariaďovaní novej domácnosti (teda napr. zariadenia ich detskej izby a podobne) nepomohol, ani sa s týmto neponúkol. Bola preto nútená požiadať o spotrebiteľský úver vo výške 8.000,- eur s mesačnou splátkou vo výške 107,18 eur a dobou splatnosti 96 mesiacov. Jediný spôsob ako s deťmi pomáhal je ten, že každý druhý mesiac sa podieľal na úhrade súkromnej detskej škôlky pre mal. U. vo výške 320,- eur, a úhradou stavebného sporenia iba pre mal. E. vo výške 60,- eur mesačne. Avšak po uplynutí povinnej doby sporenia (6 rokov) nie je záruka, že tieto nasporené peniaze otec použije pre potreby mal. E., nakoľko on je jediný disponent s týmto sporením. Jedenkrát na žiadosť matky prispel jej rodičom sumou 300,- eur, ktorá bola určená na pokrytie výdavkov spojených so starostlivosťou o deti za obdobie od marca do augusta 2020. Prakticky od mája/júna 2020 zabezpečuje potreby seba a maloletých detí z vlastných príjmov a za pomoci jej rodiny. Pred kolíznym opatrovníkom otec dňa 20.07.2020 potvrdil, že v minulosti matke poskytoval 200,- eur, ale posledné 2-3 mesiace (teda od apríla
- mája 2020) jej tieto peniaze nedával a iba sa striedajú pri platení detských jaslí vo výške 320,- eur mesačne. Poukazovala na to, že ona nechodila a nechodí na žiadne dovolenky ani víkendové pobyty, nakoľko na ne finančne prostriedky nemá. V čase podania návrhu poberala iba rodičovský príspevok vo výške 370,- eur mesačne, rodinné prídavky na obe deti 2 x 24,95 eur mesačne, t.j. spoločne poberala 419,90 eur. Nárok na rodičovský príspevok jej zanikol 20.12.2020. Aktuálne je jej jediným príjmom mzda zo zamestnania cca vo výške 720,- eur - 740,- eur mesačne, rodinné prídavky, daňový bonus (ktorý je už započítaný v čistej mzde), z ktorého zabezpečuje sebe a maloletým deťom všetky potreby. Tesne pred vianočnými sviatkami jej otec na účet poslal výživné vo výške 600,- eur na obe deti. Po konaní o rozvod manželstva bola nútená si od otca zakúpiť osobné motorové vozidlo F. G., ktoré užívala. Predbežná dohoda o kúpnej cene bola vo výške 3.000,- eur, avšak po tom, ako otcovi bola určená vyživovacia povinnosť na každé dieťa po 300,- eur a následne zistil, že si podala aj návrh na určenie výživného pre manželku, bol ochotný jej toto vozidlo predať iba za kúpnu cenu 4.000,- eur. Naďalej zastáva názor, že otcovi sa doposiaľ nepodarilo riadne a bez pochybností preukázať výšku ním tvrdeného príjmu. Jeho mesačné výdavky prevyšujú príjmy, ktoré uvádza ako svoje jediné príjmy. Vzhľadom na skreslené účtovníctvo jeho obchodnej spoločnosti (napr. zaúčtovanie osobného majetku patriaceho do BSM a zakúpeného v hotovosti), nebola preukázaná správnosť daňového priznania jeho obchodnej spoločnosti a skutočný hospodársky výsledok spoločnosti. S poukazom na vyššie uvedené navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) dospel k záveru, že toto je potrebné v časti napadnutej odvolaním, výrok III. a závislý výrok IV. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním otca napadnutý vo výroku, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené (výrok I.) a vo výroku, ktorým bola schválená rodičovská dohoda (výrok II.), v týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.
7. Navrhovateľ podľa obsahu podaného odvolania namietal nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, tiež nedostatočne zistený skutkový stav (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
9. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.
11. V ďalšom, posúdením rozhodujúcich skutočností, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky otca ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie, vychádzajúc pre potreby predmetu konania z dostatočne zisteného skutočného stavu veci, pri rešpektovaní vyšetrovacieho princípu (§ 35 a § 36 CMP) v dôsledku jeho správneho vyhodnotenia vyvodil z neho správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil správne výšku vyživovacej povinnosti otca, konštatujúc súlad výšky určenej vyživovacej povinnosti s komplexnými pomermi otca. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa súčasne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.
12. Nad rámec uvedeného, i keď všetky ťažiskové odvolacie námietky boli produkované pred súdom prvej inštancie a tento sa nimi zaoberal, odvolací súd nad rámec toho vo vzťahu k nim uvádza:
13. Podľa § 100 CMP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
14. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváliť dohodu rodičov o výške výživného.
15. Z ustanovenia § 100 CMP vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd vždy upraví výkon rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu na čas po rozvode, pričom vychádza najmä u ustanovenia § 24 a § 25 Zákona o rodine.
16. Podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností, až keď nedôjde k dohode rodičov rozhodne súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
17. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 4, 5 Zákona o rodine). Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Ak sa zmenia pomery, možno zmeniť dohody a súdne rozhodnutia o výživnom (§ 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine).
18. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, ustanovením § 62 Zákona o rodine, v spojení s čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, je na jednej strane garantované právo rodičov vychovávať svoje deti a na druhej strane garantované právo deťom na rodičovskú starostlivosť a výchovu, ktoré právo v sebe zahŕňa okrem iného aj zabezpečenie zo strany rodičov všetkých podmienok materiálnej, aj nemateriálnej povahy, aby sa dieťa mohlo riadne vyvíjať. Podľa Dohovoru o právach dieťaťa má každé dieťa právo na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj. Vyživovacia povinnosť rodičov, prostredníctvom ktorej sa uvedené právo detí napĺňa, má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež poskytovaním vecných plnení, napríklad zakupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti a podobne. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťa, ktoré však nezahŕňajú len náklady na základné životné potreby (bývanie, strava, ošatenie), ale aj náklady na uspokojovanie sociálnych potrieb dieťaťa - vzdelávania, kultúrne a športové aktivity závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný stav dieťaťa, ktoré si dieťa samé nemôže zabezpečiť, keďže nie je schopné samé sa živiť, tieto sú však limitované z hľadiska ich vynakladania reálnymi možnosťami oboch rodičov. Súd zohľadňuje pri posudzovaní výživného aj výkon osobnej starostlivosti o dieťa, ktorým sa kompenzuje výživné vo finančnom vyjadrení a tiež nárast životných nákladov vo svetle tzv. valorizačnej klauzuly, ako aj právo mal. detí podieľať sa na životnej úrovni povinného rodiča. V súlade s právami dieťaťa Zákon o rodine vytvoril mechanizmy, ktoré majú zabezpečiť, že bude možné zistiť čo najobjektívnejšie možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodiča, súčasne prihliadnuť na správanie povinného rodiča definované v ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine.
19. Pri určovaní výživného na maloleté dieťa sa na strane povinného rodiča prihliada najmä na jeho schopnosti, faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s prihliadnutím na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové
pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí námietka otca v odvolaní, že súd prvej inštancie ho zaviazal na platenie výživného na maloleté deti neprimerane vysokou vyživovacou povinnosťou, nezodpovedajúcej jeho možnostiam a schopnostiam. V prípade otca je potrebné hľadieť ako na podnikateľa, ktorý v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vlastnil spoločnosť s ručením obmedzeným RR-dental s.r.o. (deň zápisu do Obchodného registra 25.02.2011), v tejto spoločnosti otec platil peňažný vklad 5.000,- eur, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra. Otec je jediným spoločníkom a konateľom uvedenej spoločnosti, a teda nemôže byť reálne, že za desať rokov podnikateľskej činnosti by mal mať otec maloletých detí čistý mesačný príjem 780,- eur, z ktorého by mal súd vychádzať pri určovaní výživného na maloleté deti, resp. zároveň aj zo sumy 1.500,- eur vyplácanej ako ďalšie odmeny za výkon činnosti konateľa spoločnosti. Pokiaľ otec poukazuje na tú skutočnosť, že spoločnosť nedosahuje zisk, práve naopak stratu, podľa názoru odvolacieho súdu relevantnými údajmi z daňových priznaní podnikateľských subjektov a ich príloh nie sú len zisk alebo strata, ktoré sú konečným výsledkom hospodárenia, pretože strata nemusí automaticky signalizovať zlú finančnú kondíciu podnikateľa. Kladný hospodársky výsledok totiž môže byť znižovaný rozhodnutím podnikateľa realizovať výdavky a investície v takom rozsahu, že to podstatným spôsobom zníži jeho daňový základ, až vykáže daňovú stratu, ale aj hodnotu dlhodobého hmotného majetku spoločnosti, ktorý je predmetom odpisov. V danej veci otec má zriadené dve ambulancie. Príjem z poisťovní Y. a X. dosahuje priemerne 2.500,- až 3.000,- eur mesačne. Okrem toho otec má mimo vyplatených súm od poisťovní príjem od ošetrených pacientov. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že otec potvrdil využívanie benefitov (firemné vozidlo, účtovanie zariadenia bytu do nákladov firmy). Potvrdil kúpu bytu za 125.000,- eur, pričom len za úver za kúpu bytu spláca 550,- eur mesačne. Ďalej kúpil súkromné, ako aj firemné motorové vozidlo. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že aj pri pasívach, akými sú aj úvery, treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality. Ak má otec na to, aby splácal úver vo výške 550,- eur mesačne z ním vykazovaného príjmu, tak potom je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť výživné v súdom určenej výške. Otec absolvuje víkendové pobyty, dovolenky v zahraničí a vo vlastníctve má trojizbový byt. Matka pracuje ako zdravotná sestra s čistým mesačný príjmom 707,- eur, okrem toho poberá rodinné prídavky na dve maloleté deti, daňový bonus, nevlastní majetok vyššej hodnoty, s maloletými býva v nájomnom byte. V prípade, ak dieťa žije s rodičom, ktorého životná úroveň je preukázateľne nižšia, podľa okolností konkrétneho prípadu bude možné považovať z jeho strany za naplnenú vyživovaciu povinnosť v plnej miere, alebo sčasti výkonom osobnej starostlivosti o dieťa, tak ako je tomu aj v danej veci. Rozdiel v životnej úrovni oboch rodičov sa totiž premieta do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým deti nežijú v spoločnej domácnosti. Ak totiž deti žijú s rodičom, ktorého životná úroveň je porovnateľne nižšia než životná úroveň druhého rodiča, potom možno zaviazať povinného rodiča aj na plnenie všetkých preukázaných oprávnených potrieb dieťaťa, pričom súd vychádza z predpokladu, že druhý rodič plní svoju vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti a uspokojovania bytových potrieb detí. Určený rozsah výživného otcovi zodpovedá jeho reálnej životnej úrovni, ktorá je vyššia ako životná úroveň matky, a teda odôvodňuje súdom prvej inštancie určené výživné. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného - maloletých detí je potrebné skúmať ich skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinností rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Výživné pre maloleté deti slúži nielen k uspokojovaniu ich výživy v užšom zmysle, k uspokojovaniu všetkých odôvodnených hmotných potrieb (šatstvo, obuv, bývanie a strava), ale aj ďalších potrieb dôležitých k úspešnej výchove dieťaťa (vzdelávanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby, príprava na budúce povolanie), ich miera je rôzna podľa okolností konkrétneho prípadu. Odôvodnené potreby maloletého dieťaťa sú závislé súčasne od schopností a možností rodičov. Ak sú tieto schopnosti a možnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby maloletého dieťaťa, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú prospešné všestrannému vývoju dieťaťa. Uvedené chápanie je v súlade so zásadou úmernosti životnej miery dieťaťa k životnej miere rodičov. U povinnej osoby rozhodujú reálne možnosti a schopnosti poskytovať výživné. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, na ktoré súd musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Súd prvej inštancie na uvedené pri svojom rozhodovaní prihliadal, prihliadal aj na počet vyživovacích povinností na strane otca. Pokiaľ však otec namietal, že s deťmi bude v kontakte najmä v rozsahu upraveného styku, kedy bude aj takouto ďalšou formou prispievať na ich výživu, odvolací súd uvádza, že za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia v čase styku dieťaťa s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, ktoré
svojou povahou neprekračujú bežné výdavky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak odzrkadľuje, podľa názoru odvolacieho súdu, možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca detí tak, ako ich súd prvej inštancie vyhodnotil a súčasne zodpovedá najlepším záujmom maloletých detí, ktoré majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča.
21. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súdom prvej inštancie určené výživné zo strany otca v prospech oboch mal. detí je potrebné považovať za súladné so zodpovedajúcim podielom otca na nákladoch daných vekom a odôvodnenými potrebami mal. detí, a zodpovedajúce tiež limitom daným osobnými, majetkovými a finančnými možnosťami otca ako povinného rodiča, s akcentom tiež na skutočnosť, že zo strany matky je vyživovacia povinnosť vo finančnom vyjadrení kompenzovaná výkonom jej osobnej starostlivosti o mal. deti. Je potrebné zdôrazniť, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine) a pokiaľ je životná úroveň otca podstatne vyššia ako životná úroveň matky, musí tomu zodpovedať i výška jeho vyživovacej povinnosti k maloletým deťom.
22. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o výživnom a v závislom výroku o trovách konania (výrok IV.), ktorý nebol odvolateľom spochybnený, ako vecne správny potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 52 CMP. Civilný mimosporový poriadok v ustanovení § 52 upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v mimosporovom procese tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, výnimka je upravená za podmienok uvedených v ust. § 55 CMP. Keďže v konaní nebola zistená žiadna okolnosť, ktorá by indikovala rozhodnúť o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 55 CMP, rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).