Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-293-2019.pdf
PDF · 196.93 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/293/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej PhD. a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Q. F., narodeného XX.XX.XXXX, bytom Z. X, G., Slovensko, štátna príslušnosť Ukrajina, zastúpeného: JUDr. Zuzana Jóžová Borecká, advokát, so sídlom Sládkovičova 7, Nitra, IČO: 46 334 858, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.: PPZ-HCP-BA2-2019/051601-004 zo dňa 07.11.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.: PPZ-HCP-BA2-2019/051601-004 zo dňa 07.11.2019 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.p.: PPZ-HCP-BA6-229-012/2019-PPC zo dňa 04.08.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava na ďalšie konanie.
Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Dňa 15.10.2018 podal žalobca na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, ako prvostupňový správny orgán oprávnený na rozhodnutie, žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj len „zákon o pobyte cudzincov“). Prvostupňový orgán rozhodnutím zo dňa 16.11.2018 pod č. p.: PPZ-HCP-BA6-1398-11/2018-TPC-JAN udelil žalobcovi dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky. 2. Dňa 15.10.2018 prvostupňový správny orgán v rámci podanej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu požiadal Slovenskú informačnú službu o zaslanie stanoviska, či je dôvodné podozrenie, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Napriek tomu, že mu nebolo doručené žiadané stanovisko dňa 16.11.2018 udelil pobyt žalobcovi.
3. Dňa 21.02.2019 bolo žalobcovi doručené Rozhodnutie o obnove konania č. p.: PPZ- HCP- BA6- 229-003/2019-TPC zo dňa 19.02.2019, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol o obnove konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, nakoľko vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie a to tým, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava obdržalo informáciu utajovaného charakteru č. p.: SIS-65/S1-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, stupeň utajenia „VYHRADENÉ“, ktorej pôvodcom bola Slovenská informačná služba. Písomnosť mala
obsahovať informácie, na základe ktorých je dôvodná obava, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 12.03.2019 odvolanie, avšak žalovaný uvedené odvolanie svojím rozhodnutím číslo PPZ-HCP- BA2-2019/026629-003 zo dňa 20.05.2019 zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu o obnove konania potvrdil.
5. Následne dňa 01.07.2019 bola žalobcovi doručená písomnosť prvostupňového správneho orgánu „Začatie správneho konania vo veci zamietnutia dlhodobého pobytu - oznámenie a výzva” pod č.p.: PPZ- HCP- BA6-229-009/2019-TPC zo dňa 22.06.2019. V danej Výzve bolo žalobcovi najskôr oznámené, že správny orgán zistil skutočnosti na zamietnutie žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že takýto dôvod obsahuje utajovaná písomnosť SIS-65/ S1-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019 so stupňom utajenia „VYHRADENÉ”. V závere písomnosti bola s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len “Správny poriadok” ) daná lehota 10 dní na vyjadrenie k podkladu rozhodnutia, ako aj k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, alebo v tejto lehote využiť svoje právo v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku na nahliadnutie do spisu.
6. Žalobca dňa 14.06.2019 doručil prvostupňovému orgánu žiadosť o nahliadnutie do spisového materiálu. Na základe tejto žiadosti mu bolo dňa 04.07.2019 umožnené nahliadnuť do spisového materiálu. Dňa 15.07.2019 žalobca doručil svoje vyjadrenie, v ktorom namietal postup správneho orgánu prvého stupňa a uviedol skutočnosti na základe ktorých sa domnieva, že postup je protizákonný.
7. Prvostupňový orgán verejnej správy dňa 04.08.2019 vydal rozhodnutie č. PPZ- HCP- BA6-229-012/2019-TPC, ktorým zamietol žalobcovi podanú žiadosť. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 16.08.2019.
8. Proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-BA6-229-012/2019-TPC zo dňa 04.08.2019 podal dňa 28.08.2019 žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na nezákonné postupy správneho orgánu. Podľa neho len strohé konštatovanie prvostupňového správneho orgánu, že na základe písomnosti SIS, ktoré je stupňa utajenia vyhradené, nemôže byť považované za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. Okrem iného poukázal na tú skutočnosť, že zrušením ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ústavný súd jednoznačne odobral správnemu orgánu možnosť odvolania sa len na bezpečnostný záujem SR a tým mu vznikla aj v zmysle judikatúry ESĽP povinnosť rozhodnutie aj odôvodniť, čiže uviesť konkrétne dôvody zamietnutia žiadosti.
9. Prvostupňový orgán, ktorý rozhodnutie vydal, odvolaniu podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku nevyhovel v plnom rozsahu a tak ho podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku dňa 29.09.2019 predložil žalovanému na rozhodnutie.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
10. Žalovaný, ako druhostupňový orgán, podané odvolanie Rozhodnutím o odvolaní č. PPZ-HCP-BA2- 2019/041601-004 zo dňa 07.11.2019 zamietol a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa.
11. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v úvode popísal priebeh administratívneho konania a ďalej uviedol, že preskúmaním spisu žalobcu zistil, že správny orgán dňa 15.10.2018 zaslal žiadosť o stanovisko na SIS. Dňa 16.11.2018 vydal správny orgán rozhodnutie o udelení dlhodobého pobytu na území SR. Dňa 29.11.2018 bol na správny orgán doručený e-mail SIS, v ktorom je uvedené, že bude k ich žiadosti doručené zamietavé stanovisko. Dňa 01.02.2019 bol vyhotovený úradný záznam z ktorého vyplýva, že dňa 01.02.2019 bol s utajovanou písomnosťou oboznámený zástupca riaditeľa Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.p..SIS-65/51-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, stupeň utajenia „VYHRADENÉ“, ktorej pôvodcom je SIS a ktorá obsahuje dôvod na postup v zmysle § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. a v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) citovaného zákona s poukazom na § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko účastník konania predstavuje hrozbu pre bezpečnosť
štátu alebo verejný poriadok. Na základe uvedenej informácie začal správny orgán konanie o obnove konania.
12. Dňa 24.10.2019 sa žalovaný oboznámil s utajovanou písomnosťou označenou stupňom utajenia „VYHRADENÉ“, ktorej pôvodcom je SIS a jedná sa o vyjadrenie pod č.p.: SIS-65/51-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, evidovanej na úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorej obsahom sú informácie utajovaného charakteru k osobe účastníka konania.
13. V rámci konania na správnom orgáne, ako aj konaní na odvolacom orgáne boli preverované informácie k osobe žalobcu, týkajúce sa skutočnosti miery ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia z jeho strany. Správny orgán, ako aj odvolací orgán po tomto preverovaní disponujú informáciami k osobe žalobcu utajovaného charakteru, pri ktorých neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie, ktoré boli poskytnuté správnemu orgánu, ako aj odvolaciemu orgánu na účely vydania rozhodnutia žalobcovi, sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z.z. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.
14. Žalovaný preskúmaním predmetných informácií, zistil, že je daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. V prípade žalobcu je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Z uvedeného dôvodu správny orgán, ako aj žalovaný postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon č. 404/2011 Z.z. a uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR.
15. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že správny orgán priamo v rozhodnutí uviedol presné argumentácie, ako aj doklady, na základe ktorých vyhodnotil, že je dôvodné nariadiť obnovu konania. Správny orgán v rozhodnutí uviedol, že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie a to tým, že na správny orgán bola doručená informácia utajovaného charakteru, ktorej pôvodcom je SIS. Písomnosť obsahovala informácie, na základe ktorých je dôvodná obava, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Vzhľadom na skutočnosť, že získaná informácia je utajovaného charakteru požívajúca ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004. Z.z., nemohol správny orgán žiadne ďalšie informácie, ktoré tvorili konkrétny obsah utajovanej písomnosti uviesť v rozhodnutí.
16. K námietke týkajúcej sa ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. žalovaný uviedol, že aj napriek strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. nemal správny orgán inú možnosť, ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu je bezpečnostný záujem SR a ochrana verejného poriadku. Žalovaný zdôraznil, že základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „VYHRADENÉ”, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú mu poskytuje zákon o ochrane utajovaných skutočností. Správny orgán tak obsah tejto písomnosti v predmetnom rozhodnutí nemohol prezradiť, čo však dostatočne odôvodnil v predmetnom rozhodnutí.
17. Ďalej žalovaný uviedol, že splnomocnený zástupca žalobcu nebol osobou, ktorá by v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočnosti bola oprávnená požiadať pôvodcu utajovanej písomnosti, t.j. SIS, o sprístupnenie tejto informácie. Ten mu tak sám neumožnil spravodlivý proces, kedy by mal žalobca možnosť brániť sa voči tomuto stanovisku. Splnomocnený zástupca žalobcu si tak naštudoval všetky paragrafové znenia aj rôzne judikáty, avšak mal a vedieť mohol, že v prípade, ak by o sprístupnenie utajovanej informácie požiadala oprávnená osoba, t.j. advokát, mohla byť táto žiadosť odstúpená pôvodcovi utajovanej písomnosti. Sám však tým, že v tejto veci nekonal a neposkytol žalobcovi pomoc tým, že svoju plnú moc nepreniesol na advokáta, nevyužil všetky možnosti žalobcu pre objasnenie skutkového stavu. Nie je teda na mieste, aby vyčítal správnemu orgánu, že neumožnil žalobcovi spravodlivý proces.
18. Správny orgán taktiež posudzoval zásah do práv žalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom konštatoval, že vydaním tohto rozhodnutia je zasahované do práv žalobcu garantovaných Dohovorom zasahované v súlade s čl. 8 ods.
2 Dohovoru, kedy štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Správny orgán po preskúmaní veci dospel k záveru, že právo na rodinný život, právo žalobcu bolo v tomto prípade obmedzené v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ohrozenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia, a že uprednostnenie tohto práva pri aplikácii testu proporcionality je dôležitejšie ako právo na ochranu rodiny, súkromia a práv žalobcu. Správny orgán pri rozhodovaní bral na zreteľ aj záujmy detí žalobcu riadne zvažoval vyváženosť záujmu verejnosti a ochrany práv väčšiny obyvateľov SR v protiklade s ochranou práv na rodinný život žalobcu. Správny orgán vychádzal aj zo skutočnosti, že žalobca nie je z územia SR vyhosťovaný, nezakazuje sa mu vstup na územie SR a ani nijako sa mu neobmedzuje sloboda pohybu a pobytu, ale v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. sa len rozhoduje o zamietnutí jeho žiadosti o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. na území SR.
19. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že splnomocnený zástupca a žalobca v podanom odvolaní neuviedli podstatné skutočnosti, ktoré by mali akýkoľvek vplyv na zmenu rozhodnutia správneho orgánu. Všetky ostatné pripomienky v odvolaní považoval žalovaný za irelevantné a nezaoberal sa nimi, keďže sa opakovane dotýkajú skutočností, na ktoré už reagoval. Podľa napadnutého rozhodnutia správny orgán riadne zdôvodnil a preukázal, že existujú dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, čo korešponduje aj s obsahom spisu.
III.
Žalobné dôvody
20. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 30.12.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného Č.: PPZ-HCP-BA2-2019/051601-004 zo dňa 07.11.2019 (napadnuté rozhodnutie) ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré mu predchádzalo a aby správny súd vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
21. V žaloba bolo uvedené, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol jeho odvolanie voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým tento rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky zo dňa 04.08.2019.
22. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za protiprávne a nezákonné, vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorým boli porušené jeho základné procesné práva.
23. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 stratil účinnosť § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a teda treba odôvodňovať všetky rozhodnutia podľa zákona o pobyte cudzincov a nestačí sa odvolávať na ohrozenú bezpečnosť štátu. Odvolanie sa na utajovanú písomnosť, s ktorou sa žalobca ako účastník správneho konania nemôže oboznámiť a tak brániť svoje práva, nie je dostatočným odôvodnením, tak ako to tvrdí žalovaný. Len opis priebehu konania a strohé konštatovanie žalovaného, že on sa oboznámil s utajovanou písomnosťou nemôže byť považované za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a nemôže nahradiť zákonom vyžadované náležitosti akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a pod.. Podmienka odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu je zdôrazňovaná aj v rozhodovacej praxi správnych súdov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že rovnaký názor o odôvodnení rozhodnutia zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2Sžo 81/2007 zo dňa 16.04.2008, z ktorého rozhodujúcu časť v žalobe citoval.
24. Podľa žalobcu neuvedenie dôvodov, ale len odvolávka na utajovanú skutočnosť, je svojvôľou žalovaného a porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
25. S poukazom na judikatúru ústavného súdu žalobca tvrdil, že sa musí hľadať správna proporcia medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, akým je nesporne zákon o ochrane utajovaných skutočností, ktorý reprezentuje verejný záujem (PL. ÚS 15/03), ako aj to, že správne uplatnenie princípu proporcionality vyžaduje hľadanie a nachádzanie spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa, ktorý štát sleduje obmedzením tohto práva (PL ÚS 7/96) a na to, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v otázkach súvisiacich s ochranou národnej bezpečnosti spojených s odňatím možnosti pre fyzickú osobu získať určíte informácie od štátu (orgánu výkonnej moci) za účelom jej obrany proti vzneseným obvineniam, pritom tiež poukazuje na porušenie práv zaručených dohovorom (napr. Chahal proti Spojenému kráľovstvu z 15.11.1996, sťažnosť Č. 22414/93, Al-Nashif proti Bulharsku z 20.06.2002, sťažnosť č. 50963/99, Lupsa proti Rumunsku z 8.6.2006, sťažnosť č. 10337/04 alebo Nolan a K. proti Rusku z 12.2.2009, sťažnosť č. 2512/04).
26. Žalovaný sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalobcu, že nerešpektuje judikatúru ESĽP, podľa ktorej „... aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny.”
27. Žalobca zdôraznil, že základnými zásadami spravodlivého konania sú podľa judikatúry ESĽP zásada kontradiktórnosti konania, právo dotknutej osoby poznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné dôvody) proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak, aby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojím návrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len formálna. Poukázal na rozhodnutie ESĽP, v ktorom tento skúmal nielen procesné záruky poskytované čl. 6 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“), ale aj prepojenie so zárukami poskytovanými čl. 8 dohovoru (právo na ochranu rodinného a súkromného života) a so zárukami poskytovanými čl. 5 dohovoru (právo na slobodu a bezpečnosť) (A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 19.02.2009, sťažnosť č. 3455/05). Tiež v rozsudku Al Nashif proti Bulharsku, C. G. a ostatní proti Bulharsku (rozsudok z 24.07.2008, sťažnosť č. 1365/07) ESĽP uznal, že v niektorých prípadoch môžu existovať dôvody národnej bezpečnosti, ktoré môžu viesť k určitým procesným obmedzeniam vo vzťahu k nesprístupneniu dôkazov, ale tieto obmedzenia nemôžu zasiahnuť do práva dotknutej osoby na účinný opravný prostriedok, ktoré nesmie byť len formálne.
28. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný uviedol, že v prípade ak by si žalobca zvolil ako zástupcu v správnom konaní advokáta, ten by sa mohol s obsahom utajovanej písomnosti oboznámiť a tým, že to neurobil nevyužil všetky možnosti účastníka konania pre objasnenie skutkového stavu. Toto tvrdenie nepodložil žiadnymi zákonnými ustanoveniami a tak nemôžu ani byť považované za relevantné. Okrem toho objasňovanie skutkového stavu je povinnosťou správneho orgánu a nie žalobcu. Aj v prípade, ak by sa s utajovanou písomnosťou oboznámil advokát v zmysle § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tak ako tvrdí žalovaný, tento by nemohol poskytnúť tieto informácie žalobcovi ako svojmu klientovi, nakoľko by porušil povinnosť mlčanlivosti vyplývajúcu mu z uvedeného zákona o ochrane utajovaných skutočností. Bez oboznámenia žalobcu so skutočnosťami odôvodňujúcimi postup žalovaného, žalobca nemôže účelne a riadne uplatňovať svoje práva a tak by bol postup uvádzaný žalovaným úplne zbytočný a neriešil by práva žalobcu.
29. Žalobca poukázal na to, že ak správne rozhodnutie má charakter sankcie, čo sa dá použiť aj vzhľadom na charakter napádaného rozhodnutia, ktoré obmedzuje práva žalobcu, je potrebné vychádzať z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), ako aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4Sžo/231/2015 z 08.11.2016, sp. zn. 3Sžf/86/2009 z 13.05.2010, 5Sžf/85/2011 z 29.11.2012), že je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené
v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Tým, že zásady správneho trestania, resp. vyvodzovania administratívnej zodpovednosti na území SR nie sú upravené samostatným procesným predpisom, súdy (ale i správne orgány) sú viazané rozhodnutiami ESĽP a podľa jeho judikatúry má administratívne trestanie trestnoprávny charakter. Pri rozhodovaní vo veciach vyvodzovania administratívnej zodpovednosti je rozhodujúce dodržanie základných princípov a zásad správneho trestania orgánom verejnej správy i súdom, pričom musí byť naplnená požiadavka čl. 49 a čl. 50 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Podľa takto postavených zásad vychádzajúcich z judikatúry ESĽP by v zmysle § 35 ods. 2 zákona o utajovaných skutočnostiach mal žalobca právo sám sa oboznámiť s podkladmi pre rozhodnutie a neboli by svojvôľou žalovaného porušované jeho práva a bránené mu v ich uplatňovaní.
30. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný napriek citácii zákona o tom čo má posudzovať pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu, vôbec neposúdil pomery účastníka konania a žiadnym spôsobom neodôvodnil prečo na to neprihliadal. Žalobca sa zdržiava na území SR už viac ako 5 rokov spolu so svojimi deťmi, ktoré majú rovnako udelený dlhodobý pobyt na území SR. Počas doterajšieho pobytu si tu vytvorili všetci určité zázemie, naučili sa jazyk, získali priateľov a prispôsobili sa životu v novej krajine. Deti navštevujú školu a nová, prudká zmena prostredia by mohla mať zlý vplyv na ich psychický vývoj. Žalobca vykonáva úspešne podnikateľskú činnosť, z ktorej platí dane. Počas svojho pobytu na území SR od podania prvej žiadosti o povolenie na prechodný pobyt neboli zistené z jeho strany žiadne pochybenia. Za celú túto dobu bolo vedených celkovo 5 konaní, kde bola posudzovaná jeho osoba vo vzťahu k verejnému, bezpečnostnému ako aj hospodárskemu záujmu SR a vo všetkých týchto konaniach nebolo zaznamenané žiadne riziko či akákoľvek pochybnosť. Je preto zaujímavé, že až v tejto dobe po udelení mu dlhodobého pobytu žalovaný zrušil, resp. zmenil svoje pôvodné rozhodnutie. Pritom žalovaný vzhľadom na osobu účastníka konania, jeho rodinný život musí veľmi citlivo zvážiť nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi dotknutým verejným záujmom a záujmom účastníka konania a jeho rodiny. S poukazom na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ustálenú judikatúru ESĽP žalobca zdôraznil, že aj keď najlepší záujem účastníka konania nie je sám osebe rozhodujúci, vo všetkých rozhodnutiach, ktoré sa týkajú detí (čo je aj v tomto prípade nakoľko sa jedná o otca maloletých detí) musí ich najlepší záujem zaujať popredné hľadisko, z ktorého je prípad posudzovaný a rovnako postup správnych orgánov nesmie byť vzhľadom na tieto skutočnosti neprimerane tvrdý. Pre porovnanie uviedol napr. rozhodnutie ESĽP Jeunesse proti Holandsku z 3. októbra 2014 alebo Boultif proti Švajčiarsku z 2. augusta 2001.
31. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je neodôvodnené a tak nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, preto navrhol, aby správny súd v zmysle § 191 ods. 1 písm. a), d), g), ods. 3, ods. 4 SSP rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
32. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 06.02.2020 nasledovne:
33. Žalovaný preskúmaním spisového materiálu žalobcu zistil, že správny orgán dňa 15.10.2018 zaslal žiadosť o stanovisko na SIS. Dňa 16.11.2018 vydal správny orgán rozhodnutie o udelení dlhodobého pobytu na území SR, ktoré prevzal žalobca.
34. Dňa 29.11.2018 bol na správny orgán doručený e-mail zo Slovenskej informačnej služby, v ktorom je uvedené, že bude k ich žiadosti doručené zamietavé stanovisko. Dňa 01.02.2019 bol vyhotovený úradný záznam, z ktorého vyplýva, že dňa 01.02.2019 bol zástupca riaditeľa oboznámený s utajovanou písomnosťou č. p: SIS-65/51-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, stupeň utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom je SIS, a ktorá obsahuje dôvod na postup podľa § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. a podľa § 62 ods. 1 písm. a) citovaného zákona s poukazom na § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Na základe uvedenej informácie začal správny orgán konanie o obnove konania.
35. Dňa 24.10.2019 sa žalovaný oboznámil s utajovanou písomnosťou označenou stupňom utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom je SIS a jedná sa o vyjadrenie pod č. p.: SIS-65/51-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, evidovanej na úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorej obsahom sú informácie utajovaného charakteru k osobe žalobcu.
36. V rámci konania na správnom orgáne, ako aj v konaní žalovaného boli preverované informácie k osobe žalobcu, týkajúce sa skutočnosti miery ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany žalobcu. Správny orgán, ako aj žalovaný po tomto preverovaní disponujú informáciami k osobe žalobcu utajovaného charakteru, pri ktorých neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu je opodstatnené, predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie, ktoré boli poskytnuté správnemu orgánu, ako aj žalovanému na účely vydania rozhodnutia žalobcovi, sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.
37. Žalovaný preskúmaním predmetných informácií zistil, že je daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcovi podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. V prípade žalobcu je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Z uvedeného dôvodu správny orgán, ako aj žalovaný postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon č. 404/2011 Z.z. a uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR.
38. Žalovaný ďalej uviedol, že správny orgán priamo v rozhodnutí uviedol presné argumentácie, ako aj doklady, na základe ktorých vyhodnotil, že je dôvodné nariadiť obnovu konania.
39. Vzhľadom na skutočnosť, že získaná informácia je utajovaného charakteru požívajúca ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z.z., nemohol správny orgán žiadne ďalšie informácie, ktoré tvorili konkrétny obsah utajovanej písomnosti uviesť v rozhodnutí.
40. K námietke týkajúcej sa ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. žalovaný uviedol, že aj napriek strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. nemal správny orgán inú možnosť, ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a ochrana verejného poriadku. Žalovaný zdôraznil, že základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené”, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú mu poskytuje zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
41. Ďalej žalovaný uviedol, že splnomocnený zástupca žalobcu nebol osobou, ktorá by podľa zákona č. 215/2004 Z.z. bola oprávnená požiadať pôvodcu utajovanej písomnosti, t.j. SIS o sprístupnenie tejto informácie. Ten mu tak sám neumožnil spravodlivý proces, kedy by mal žalobca možnosť brániť sa voči tomuto stanovisku. Splnomocnený zástupca žalobcu si tak naštudoval všetky paragrafové znenia aj rôzne judikáty, avšak mal a vedieť mohol, že v prípade, ak by o sprístupnenie utajovanej informácie požiadala oprávnená osoba, t.j. advokát, mohla byť táto žiadosť odstúpená pôvodcovi utajovanej písomnosti.
42. Podľa žalovaného žalobca v podanom odvolaní neuviedol podstatné skutočnosti, ktoré by mali akýkoľvek vplyv na zmenu rozhodnutia správneho orgánu. Podľa žalovaného správny orgán riadne zdôvodnil a preukázal, že existujú dôvody na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR, čo korešponduje aj s obsahom spisu. Dôvody, prečo správny orgán nemohol uviesť v predmetnom rozhodnutí obsah listiny, obsahujúcej utajované skutočnosti, boli podľa žalovaného odôvodnené v rozhodnutiach orgánov verejnej správy.
43. Podľa žalovaného predmetná informácia (zo SIS) obsahuje konkrétne dôvody na postup podľa ustanovenia § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. k ustanoveniu § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb. s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. Aj napriek strate účinnosti
ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. správny orgán nemal inú možnosť ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu je bezpečnostný záujem SR a ochrana verejného poriadku. Žalovaný zdôraznil, že základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené ”, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú jej poskytuje zákon č. 215/2004 Z.z. Správny orgán tak obsah tejto písomnosti v predmetnom rozhodnutí nemohol prezradiť, čo však dostatočne odôvodnil v predmetnom rozhodnutí. Zároveň odôvodnil dôvody konania, ako aj samotného meritórneho rozhodnutia, ktorými je existencia utajovanej skutočnosti k osobe žalobcu.
44. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade, ak by došlo k neoprávnenej manipulácii s písomnosťou so stupňom utajenia „Vyhradené ”, mohlo by to zapríčiniť poškodenie právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré by mohlo byť nevýhodné pre záujmy SR. S ohľadom na spravodlivý súdny proces žalovaný uviedol, že oprávnenou osobou s osobitným postavením je podľa zákona č. 215/2004 Z.z. sudca, ktorý sa tak môže oboznámiť s utajovanou písomnosťou so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktorá bola dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Následne ju vyhodnotí a posúdi jej závažnosť. Ďalej sa za oprávnenú osobu považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Je potrebné uviesť, že splnomocnený zástupca žalobcu počas celého konania nepožiadal o sprístupnenie utajovanej písomnosti so stupňom utajenia „Vyhradené“, teda nie je dôvod, aby sa ohrádzal na správny orgán, že neuviedol obsah utajovanej písomnosti.
45. Žalovaný tvrdil, že nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto informácií získaných SIS k žalobcovi. V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že správny orgán správne vyhodnotil získané podklady a dôkazy a správne tak pristúpil k odôvodneniu rozhodnutia.
46. S poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 6, § 6 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. h), § 35 ods. 2, ods. 3, § 36, § 37 zákona č. 215/2004 Z.z. bol žalovaný toho názoru, že správny orgán ani žalovaný neporušili žiadne zákonné ustanovenia, nakoľko žalobca a takisto jeho splnomocnený zástupca nie sú osoby oprávnené oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou.
47. Žalovaný ďalej konštatoval, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky plne rešpektuje a aplikuje pri rozhodovaní o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
48. K ďalším námietkam žalobcu o povinnosti posúdiť pomery žalobcu a odôvodniť, prečo na ne neprihliadol, žalovaný uviedol, že správny orgán sa zaoberal rodinným a súkromným životom žalobcu. Ako jeho manželka, tak aj jeho deti majú na území SR udelené dlhodobé pobyty. Jedno dieťa žalobcu je už plnoleté. Nie je preto nutné, aby z územia SR odišli náhle, nakoľko im dlhodobý pobyt ostáva. Žalobca ako občan Ukrajiny má možnosť sa na území SR zdržiavať 90 dní v rámci jedného pol roka. Správny orgán si je vedomý, že ako žalobca, tak aj jeho rodina majú na území SR vybudované väzby, avšak žalobcovi zamietol žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. V prípade žalobcu tak nie je možné rešpektovať jeho rodinný a súkromný život, nakoľko je to v súlade so zákonom a taktiež nevyhnutné v záujme národnej a verejnej bezpečnosti a bezpečnosti štátu. Správny orgán sa zaoberal zásahom do práva žalobcu na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, kedy vo svojom rozhodnutí konštatoval, že doň zasahuje, no tento zásah je v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
49. Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa podľa žalovaného všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. V danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu, že sa jedná o bezpečnostný záujem SR, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z.
50. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný uviedol, že obidva správne orgány rozhodli správne a žalobou napadnuté rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-BA2-2019/051601-004 zo dňa 07.11.2019 a č. p.: PPZ-HCP-BA6-229-012/2019-PPC zo dňa 04.08.2019 boli vydané v súlade so zákonom č. 404/2011 Z.z., ako aj v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol správnu žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako neopodstatnenú a zároveň v súvislosti so všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami trval na svojich rozhodnutiach.
V.
Ďalšie vyjadrenia
51. Elektronickým podaním so ZEP zo dňa 11.03.2020 žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného k žalobe nasledovne:
52. K vyjadreniu žalovaného, že „Aj napriek strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. správny orgán nemá inú možnosť, ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a ochrana verejného poriadku. Žalovaný zdôrazňuje, že základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú jej poskytuje zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správny orgán tak obsah tejto písomnosti v predmetnom rozhodnutí nemohol prezradiť, čo však dostatočne odôvodnil v predmetnom rozhodnutí. Zároveň odôvodnil dôvody konania, ako aj samotného meritórneho rozhodnutia, ktorými je existencia utajovanej skutočnosti k osobe žalobcu.“, žalobca uviedol, že takýto šikanózny výklad a obchádzanie zákonných ustanovení zo strany žalovaného je v príkrom rozpore s princípmi demokratického právneho štátu a nerešpektuje ústavný princíp proporcionality, pretože prostriedok, ktorý použil žalovaný na dosiahnutie sledovaného účelu, ktorým je ochrana utajovaných skutočností/bezpečnosti SR, nemožno označiť za „vhodný, potrebný alebo nevyhnutný“, keďže tento popiera základné právo na spravodlivé konanie (obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru vo svojej samotnej podstate.
53. Žalobca zotrval na svojich žalobných dôvodoch, ktoré odkazovali na judikatúru ESĽP. Ďalej uviedol, že aj Veľká komora Súdneho dvora Európskej únie v prípade ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11, rozsudok zo 4. júna 2013 zdôraznila, že je jednoznačná a ustálená judikatúra súdneho dvora týkajúca sa práva na účinnú súdnu ochranu a zásadu kontradiktórnosti konania vrátane práva dotknutej osoby na prístup ku všetkým dôkazom, na ktorých je založené rozhodnutie prijaté proti nej.
54. Podľa žalobcu žiadne ustanovenie platných právnych predpisov, resp. v čase rozhodovania žalovaného, konanie žalovaného nedovoľovalo a tak je v rozpore so zákonom a ide aj o porušenie Ústavy SR, kde je v čl. 2 ods. 2 jednoznačne uvedené, že Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
55. Zrušením účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podľa žalobcu Ústavný súd SR jednoznačne odobral žalovanému možnosť odvolania sa len na bezpečnostný záujem SR a tým mu vznikla aj v zmysle už vyššie spomenutej judikatúry ESĽP povinnosť rozhodnutie aj odôvodniť, čiže uviesť konkrétne dôvody zamietnutia žiadosti. Žiaden priestor na svojvôľu, resp. skrývanie skutočných dôvodov zamietnutia žiadosti žalovaným, tak zákon neumožňuje, čím sa stáva rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a arbitrárne.
56. Svojvoľné, protizákonné a účelové konanie žalovaného nezhojí ani odvolávanie sa na zákon o ochrane utajovaných skutočností, nakoľko bez oboznámenia žalobcu so skutočnosťami odôvodňujúcimi postup žalovaného, žalobca nemôže účelne a riadne uplatňovať svoje práva, a to ani v prípade ak sa s utajovanými skutočnosťami oboznámi jeho zástupca, pretože jediný, kto sa môže relevantne vyjadriť ku konaniu žalobcu, ktoré ohrozuje bezpečnosť štátu, a ktoré má byť podkladom pre rozhodnutie je výlučne samotný žalobca. Neoznámenie dôvodov zamietnutia žiadosti žalobcu je v príkrom rozpore s akýmikoľvek zásadami právneho štátu a bráni žalobcovi účelne brániť svoje práva.
57. Záverom žalobca uviedol, že skutkové a právne tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení považuje za účelové, bez opory v právnom poriadku SR a EÚ. Z toho dôvodu zotrval na podanej žalobe.
VI.
Skutkové a právne závery správneho súdu
58. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, je podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP potrebné zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie.
59. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
60. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
61. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
62. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
63. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
64. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
65. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
66. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
67. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.
68. Podľa § 2 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
69. Podľa § 51 Zákona o pobyte cudzincov, dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.
70. Podľa § 52 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, a) ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti, b) ktorému zanikol dlhodobý pobyt podľa § 55 písm. e) alebo § 56 písm. b), c) alebo písm. d), alebo c) ktorý má päť rokov oprávnený, nepretržitý pobyt na území členských štátov ako držiteľ modrej karty a zdržiava sa na území Slovenskej republiky ako držiteľ modrej karty najmenej dva roky bezprostredne pred podaním žiadosti.
71. Podľa § 52 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, odsek 1 sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý a) je žiadateľom o udelenie azylu, b) má tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 3, c) požiadal o poskytnutie dočasného útočiska, d) je odídencom, e) má udelený prechodný pobyt na účel štúdia, f) má udelený prechodný pobyt na účel osobitnej činnosti podľa § 25 ods. 1 písm. d) až f), g) má udelený prechodný pobyt na účel sezónneho zamestnania, h) sa zdržiava na území Slovenskej republiky podľa § 23 ods. 6 písm. b), c) alebo písm. d), alebo i) požíva diplomatické výsady a imunity na území Slovenskej republiky podľa medzinárodného práva.
72. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
73. Podľa § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
74. Podľa § 2 ods. 1 písm. l) Zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú
celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
75. Podľa § 2 ods. 1 písm. m) Zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením verejného poriadku porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania.
76. Podľa § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.
77. Podľa § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením pobytu zašlú policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
78. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
79. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
80. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
81. Podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
82. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, stupňom utajenia Vyhradené sa označuje utajovaná skutočnosť vtedy, ak by neoprávnená manipulácia s ňou mohla zapríčiniť poškodenie právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré by mohlo byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky.
83. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.
84. Ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí [podľa § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či právo na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 - právna veta)
85. Uvedenie v odôvodnení rozhodnutí policajného útvaru, resp. ministerstva podľa napadnutej právnej úpravy iba skutočnosti, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, neumožňuje dotknutým osobám oboznámiť sa nielen s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi základ predmetných rozhodnutí, ale ani s podstatou dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria ich základ. Dotknuté osoby tak nemajú žiadnu možnosť so znalosťou veci posúdiť, či je pre nich užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd a v konaní pred súdom možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie. Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt - základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných práv a slobôd dotknutých osôb (m. m. PL. ÚS 15/03). Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03). Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Penarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje
práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok 65 Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337). Pokiaľ ide o súdne konanie, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu zakotveného v čl. 47 charty, účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť (rozsudok Varec SA proti Belgickému kráľovstvu, C-450/06, EU:C:2008:91, bod 45; rozsudok Európska komisia proti Írsku a i., C-89/08 P, EU:C:2009:742, bod 52, ako aj rozsudok Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai, C-472/11, EU:C:2013:88, bod 30; a pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok ESĽP z 23. 6. 1993 vo veci Ruiz-Mateos proti Španielsku, séria A, č. 262, bod 63). Podľa Súdneho dvora by bolo v rozpore so základným právom na účinný prostriedok nápravy, pokiaľ by súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a z dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa nemohli vyjadriť (rozsudok Európska komisia proti Írsku a i., C-89/08 P, EU:C:2009:742, bod 52 a tam citovaná judikatúra). Podľa Súdneho dvora ak za výnimočných okolností vnútroštátny orgán nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá svoje rozhodnutie, odvolávajúc sa na dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu, príslušný súd dotknutého členského štátu musí mať k dispozícii a musí použiť postupy a pravidlá procesného práva, ktoré umožnia po prvé skĺbiť legitímne záujmy bezpečnosti štátu týkajúce sa povahy a zdrojov informácií, ku ktorým sa prihliadalo pri prijímaní takého rozhodnutia, a po druhé dostatočne zaručiť jednotlivcom dodržanie ich procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti (obdobne rozsudok Súdneho dvora Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade EÚ a Komisii, už citovaný, bod 344; rozsudok ZZ proti Secretary of 66 State for the Home Department, C-300/11, EU:C:2013:363, bod 57). Na tento účel majú podľa Súdneho dvora členské štáty povinnosť zabezpečiť jednak účinné súdne preskúmanie existencie a opodstatnenia dôvodov, na ktoré sa vnútroštátny orgán odvoláva v súvislosti s bezpečnosťou štátu a jednak postupy a pravidlá tohto preskúmania zaručujúce jednotlivcom dodržanie ich procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti. V rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí prijatých z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti musia členské štáty zabezpečiť pravidlá umožňujúce súdu poverenému preskúmaním zákonnosti tohto rozhodnutia, aby sa oboznámil so všetkými dôvodmi a dôkazmi, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté (obdobne rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home Department, už citovaný, bod 59). Vzhľadom na rešpektovanie čl. 47 charty je potrebné v čo najväčšej miere dodržať zásadu kontradiktórnosti, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody, na ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, ako aj predložiť vyjadrenia k dôkazom, ktoré s tým súvisia, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby. Predovšetkým je potrebné, aby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu, pričom potreba chrániť bezpečnosť štátu nemôže viesť k tomu, že dotknutá osoba príde o svoje právo byť vypočutá a jej právo na účinný prostriedok nápravy tak bude neúčinné (obdobne rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home Department, už citovaný, bod 65). (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018)
86. Z rozsudku Veľkej komory Súdneho dvora vo veci C-300/11 zo dňa 04.06.2013 vyplýva nasledujúci záver: Článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady2004/38/ES z 29.04.2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby príslušný vnútroštátny súd v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru, a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. Súdny dvor v uvedenom rozsudku konštatoval, že sa vyžaduje, aby vnútroštátny súd dohliadol na to, aby sa dotknutej osobe sprístupnila podstata dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ tohto rozhodnutia, ak príslušný vnútroštátny orgán pred daným súdom tvrdí, že takému sprístupneniu bránia dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu. Súdny dvor ďalej uviedol, že aby dotknutá osoba mohla skutočne využiť opravné prostriedky zavedené členskými štátmi, príslušný vnútroštátny orgán je povinný oznámiť jej v rámci správneho konania presné a úplné dôvody týkajúce sa verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, ktoré tvoria základ sporného rozhodnutia. Článok 30 ods. 2 smernice 2004/38 umožňuje členským štátom,
aby obmedzili informácie poskytnuté dotknutej osobe z dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti štátu, len ako výnimku. Ako výnimka toto ustanovenie podlieha striktnému výkladu bez toho, aby bolo zbavené potrebného účinku.
87. Predmetom prieskumu správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy č. PPZ- HCP- BA6-229-012/2019-TPC dňa 04.08.2019 o neudelení dlhodobého pobytu žalobcovi na území SR podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a toto rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil.
88. Dňa 15.10.2018 prvostupňový správny orgán v rámci podanej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu požiadal Slovenskú informačnú službu o zaslanie stanoviska podľa § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov stanovisko Slovenskej informačnej služby, teda či je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava obdržalo informáciu utajovaného charakteru č. p.: SIS-65/S1-V-20-1/2019-S zo dňa 18.01.2019, stupeň utajenia „VYHRADENÉ“, ktorej pôvodcom bola Slovenská informačná služba. Písomnosť mala obsahovať informácie, na základe ktorých je dôvodná obava, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
89. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo to, či v priebehu administratívneho konania došlo k porušeniu procesných a ústavných práv žalobcu v takom rozsahu, že by to mohlo mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov menovite tým, že orgány verejnej správy žalobcovi ako fyzickej osobe, zastúpenému tzv. všeobecným zástupcom - neadvokátom neumožnili oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami, záverom ktorých bolo stanovisko, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a ani s podstatou týchto utajovaných skutočností s odkazom na povinnosť chrániť utajované skutočnosti.
90. Na tomto mieste správny súd podotýka, že podľa právnej úpravy ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov orgány verejnej správy, ktoré rozhodovali o udelení pobytov, v odôvodnení svojich rozhodnutí neboli povinné odôvodňovať tú časť svojich rozhodnutí, ktorá sa týkala nebezpečnosti žiadateľa o udelenie niektorého druhu pobytu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Zákon v takomto prípade vyžadoval iba uvedenie, že ide o bezpečnostný záujem. Takáto právna úprava platila do 5.3.2019, kedy došlo k zmene v dôsledku Nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018, ktorý vyslovil, že dotknutá právna úprava nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (podstatná časť nálezu ÚS SR je citovaná vyššie).
91. Po zmene právnej úpravy a vydaní skôr označeného nálezu ÚS SR orgány verejnej správy rovnako ako v prípade žalobcu svoje rozhodnutia v časti nebezpečnosti žiadateľa o udelenie pobytu pre bezpečnostné záujmy SR ďalej neodôvodňujú, avšak namiesto zákonného dôvodu, uvedeného skôr v § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, v súčasnosti argumentujú povinnosťou ochrany utajovaných skutočností v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností.
92. Žalobca už v podanom odvolaní voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa argumentoval nedostatočným odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia s poukazom na judikatúru ESĽP a ÚS SR, vrátane Nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 s tým, že na riadne a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje odvolať sa na ohrozenú bezpečnosť štátu.
93. Už v čase vydania Nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 platil zákon o ochrane utajovaných skutočností v obdobnom znení ako v čase vydania napadnutých rozhodnutí, napriek tomu však ÚS SR dospel k záverom, citovaným vyššie, t.j. k tomu, že pripustil, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností).Podľa ÚS SR obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03).Dotknutá osoba má možnosť
vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd.
94. Orgány verejnej správy oboch stupňov nepostupovali spôsobom, uvedeným v predchádzajúcom odseku, keď žalobcovi ako žiadateľovi o udelenie dlhodobého pobytu ani nesprístupnili utajovanú skutočnosť, ktorá zakladala dôvod ich rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu, ani mu neoznámili/ nesprístupnili základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky spôsobom, ktorý neporušuje zákon o ochrane utajovaných skutočností a zároveň neporušuje procesné a ústavné práva žalobcu.
95. Podľa správneho súdu bolo povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné najmä z hľadiska zabezpečenia realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky udeľovania dlhodobého pobytu, resp. hmotnoprávne podmienky na zamietnutie žiadosti o jeho udelenie, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu práva na rodinný život.
96. Z priebehu administratívneho konania prvého stupňa je zjavné, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 Správneho poriadku priamo ukladá správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade mohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z.z. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta. Správny súd na tomto mieste poznamenáva, že účastník konania má právo byť zastúpený advokátom, nie však povinnosť. Preto ak by žalobca napriek poučeniu zo strany správnych orgánov trval na tom, že sa nechá v správnom konaní zastupovať inou osobou ako advokátom, s následnou nemožnosťou oboznámiť sa v plnom rozsahu s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.
97. V súvislosti s poukazom žalovaného na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z.z., keďže sudca patrí do okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom k tomu, že žalovaný správny orgán do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení podmienky na neudelenie dlhodobého pobytu žalobcovi z dôvodov podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov
preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov vo veci predmetnej žiadosti žalobcu.
98. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov, spôsobenej v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného.
99. Správny súd poukazuje aj na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo žalobcom označené rozhodnutia Ústavného súdu SR a ESĽP nie je možné v danom prípade aplikovať, v dôsledku čoho sa v žalobou napadnutom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s odvolacími argumentami žalobcu. Už len táto skutočnosť samotná spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho nezákonnosť.
100. Správny súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § 191 ods. 1 písm. c) (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia otázky rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k bezpečnostnému riziku žalobcu), d) (nevysporiadanie sa so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, neuvedením dôvodov pre nemožnosť aplikácie žalobcom označených rozhodnutí ÚS SR a ESĽP, neodôvodnenie podstaty bezpečnostného rizika žalobcu pre SR) a g) SSP (porušenie práva žalobcu na vyjadrenie sa k všetkým podkladom a dôvodom rozhodnutia) zrušiť.
101. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
102. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude o veci opätovne rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie v súlade s vysloveným právnym názorom dostatočne odôvodní; ak to bude potrebné doplní dokazovanie na riadne a úplné zistenie skutočného stavu veci a umožní žalobcovi oboznámiť sa aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
103. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
104. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.