Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/5/2021

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr. Vladimíra Kuráka a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 27. apríla 2021 prejednal odvolanie obžalovaného H. M., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. -270 z 26.11.2020 a takto

rozhodol:

Podľa odvolanie obžalovaného H. M. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. -270 z 26.11.2020 bol obžalovaný H. M. uznaný vinný, že:

dňa 13.3.2019 v čase po 16.30 hod. v Centre sociálnych služieb ORAVA v Tvrdošíne, Medvedzie 136 v bloku C2 fyzicky napadol A. H., nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že ho pravou rukou udrel do ľavej strany tváre, potom do pravého predlaktia pravej ruky a do ľavej nohy, následne fyzicky napadol H. R., nar. XX.X.XXXX, ktorá chcela v bitke zabrániť, pričom H. M. ju chytil jednou rukou za predlaktie pravej ruky, stisol a vykrútil jej ruku, druhou rukou ju päsťou udrel do ľavej časti hrudníka v oblasti prsníka a následne ju viackrát päsťami oboch rúk udrel do pravej strany brucha, čím týmto konaním spôsobil H. R. pomliaždenie a podvrtnutie pravého zápästného kĺbu, podvrtnutie pravého ramenného kĺbu, pomliaždenie prednej steny hrudníka vľavo, pomliaždenie brušnej steny vpravo s adekvátnou dĺžkou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 38 dní a A. H. spôsobil pomliaždenie a krvný výron s odreninou kože ľavej lícnej oblasti, s adekvátnou dĺžkou doby liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 10 dní,

čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Podľa § 40 ods. 1 písm. d) Tr. zák. súd upustil od potrestania páchateľa. Podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 26.11.2020 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, po vysvetlení významu rozhodnutia súdu a poučení o opravnom prostriedku prokurátor uviedol, že sa nevyjadruje. Obžalovaný prehlásil, že sa nevyjadruje.

Dňa 7.12.2020 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného podané elektronickými prostriedkami, podpísané s kvalifikovaným elektronickým podpisom prostredníctvom obhajcu, voči výroku o vine, v ktorom sú uvedené nasledovné argumenty:

„Súd v intenciách uznesenia Krajského súdu v Žiline, ktorý predchádzajúci rozsudok zo dňa 23.06.2020 zrušil, vypočul opätovne vo veci znalkyňu p. MUDr. Ľubicu Faškovú /ďalej len „Znalkyňa“/, ktorá v podstate len zopakovala to čo uviedla v znaleckom posudku a na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní. Povedala, že, citujem: Obžalovaný v tomto prípade nemohol ovládať svoje konania, ono sa

presne nedá povedať na koľko % bola ovládacia zložka znížená. V prípade rozpoznávacích schopností platí to isté. Ovládacia a rozpoznávacia zložka tak, ako som uviedla boli podstatne znížené ale neboli úplne vymiznuté, preto som aj navrhla ochranné liečenie, impulzivita sa môže zmeniť.“ Na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní p. Znalkyňa vysvetlila zistenia uvedené v znaleckom posudku takto „...pokiaľ som pod bodom 2 uvádzala, že jeho ovládacia aj rozpoznávacia schopnosť boli podstatne znížené, pod podstatné zníženým treba rozumieť, že sa takmer nevedel ovládať alebo aj nevedel ovládať. Tento rozdiel je zanedbateľný.“ Ďalej potom p. Znalkyňa v predchádzajúcej výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom 23.06.2020 uviedla, citujem „Pokiaľ ide o ovládaciu schopnosť obž. v čase spáchania skutku, on išiel ako stroj, pokiaľ sa neunavil, resp. pokiaľ neuvidel, že vyhral, alebo že nemá koho udrieť. On nerozmýšľal nad tým, prečo sa tam sestrička postavila, čo ide robiť, on okolo seba jednoducho bil. Preto jeho ovládacie aj rozpoznávacie schopnosti som hodnotila ako podstatne znížené, s tým, že on nerozmýšľal a nevedel sa ovládať.“ Ďalej a otázku uviedla tiež, že citujem: „...Dá sa uvažovať aj na tom, že v čase spáchania skutku rozpoznávacia aj ovládacia schopnosť boli v prípade obž. vymiznuté.“ Akokoľvek už z predchádzajúcich citácií vyjadrení p. Znalkyne je dôvodné vyvodiť záver, že v čase spáchania skutku som nevedel svoje konanie ani ovládať ani rozpoznať nebezpečenstvo, chcem poukázať ešte na vyjadrenie p. Znalkyne, ktoré uviedla tiež na hlavnom pojednávaní 23.06.2020 a síce, citujem: „... obe tieto diagnózy môžu byť podkladom pre impulzívne a výbušné správanie. V prípade výbušného konania obž. nie je schopný zvažovať svoje konanie, keď je v kľude, tak svoje konanie vie zvažovať, ale keď je v stave nepohody, tak potom svoje konanie ovládať nevie a ani nezvažuje dôsledky svojho konania.“ Tiež si myslím, že hodnotiť výpoveď p. Znalkyne a najmä ňou konštatovanú nemožnosť určiť na koľko % bola ovládacia, či rozpoznávacia zložka znížená, aj v nadväznosti na výpovede poškodenej a svedkyne, ktoré majú viacročné skúsenosti so správaním sa ľudí trpiacich diagnózami s akými sa bežne nie je možné stretnúť inde ako v zariadeniach obdobných ako je Centrum sociálnych služieb v Tvrdošíne, kde sa uvedený skutok stal. Preto je podľa potrebné vychádzať najmä zo skutočnosti, že to, že som sa dostal do nepohody som primárne nezavinil ja, ale, ako vyplýva aj z výpovedí poškodenej p. H. R. a svedkyne p. Y. K., bol to A. H., ktorý mi hrozil päsťou a „aktivoval“ moje správanie podmienené diagnózou za ktorú nemôžem a ktorá bola bezprostredným impulzom k tomu, že sme sa pobili a keď sa poškodená snažila ukončiť bitku medzi nami, ja som bol už v stave, kedy som svoje konanie nevedel ovládať a ani som nebol schopný si uvedomiť jeho protiprávnosť. Že svoje konanie som nevedel ovládať vyplýva aj výpovede poškodenej p. R., ktorá o. i. uviedla už v prípravnom konaní, citujem: „...nemala som pocit, že útočí priamo na mňa, ale bol v takom stave, že to nevnímal. Bol v takom stave ako v afekte bol agresívny. Bol zameraný najmä na A.. Myslím si, že mne nechcel ublížiť.“ Podobne to charakterizovala aj svedkyňa p. Y. K., keď povedala, že: „H. M. v tom čase konal v afekte. Nemal úmysel ublížiť personálu. Rozčúlil ho A. a on už nevnímal. Nedokáže v afekte ovládať svoje konanie,....“ Ako vyplýva z vyššie uvedeného, ku skutku došlo predovšetkým z dôvodu, že ja (i) trpím diagnózou, ktorá spôsobuje impulzivitu a agresivitu. (ii) A. H. ma vyprovokoval na čo som z dôvodu diagnózy zareagoval (iii) a bez možnosti to ovplyvniť som začal byť agresívny až do tej miery, že som nebol schopný svoje konanie ovládať ani si uvedomiť jeho nesprávnosť, či protiprávnosť. Ak teda mám byť uznaný vinným, tak len zo skutku za ktorý môžem a nie za ktorý nemôžem. A ak platí, že v pochybnostiach v prospech obvineného u ľudí, ktorí netrpia žiadnou chorobou ani „sociálnym handicapom“, tak potom v mojom prípade by tiež malo platiť, že uznať ma možno vinným len zo spáchania trestného činu pri spáchaní ktorého moja možnosť ovládať konanie, ktoré inak napĺňa skutkovú podstatu trestného činu a tiež moja schopnosť rozpoznať protiprávnosť konania musí byť preukázaná bez pochybností. Rozhodne nie iba ako jedna z málo pravdepodobných možností. Tiež som presvedčený, že jednu zo základných zásad trestného konania - in dubio, pro reo, je potrebné aplikovať aj pri rozhodovaní, kedy nie je možné zistiť presne čo som bol a čo nebol schopný rozpoznať a ako som bol, či nebol schopný ovládať svoje konanie v čase spáchania skutku. To najmä vtedy ak p. Znalkyňa konštatovala podstatné zníženie schopnosti ovládať konanie a rozpoznať protiprávnosť skutku, jednoznačne. Opačný postup by bol nielen v rozpore s uvedenou zásadou, no bol by v rozpore aj s jednou z definícií práva, ktorú poznalo už rímske právo na ktorého základoch je postavený aj právny poriadok SR. Rímsky právnik a vzdelanec Anulus Cornelius Celsus ju vyjadril stručne a jasne tak, že „Právo je umenie dobrého a spravodlivého“. Ja si však myslím, že napadnutý výrok rozsudku nie je ani dobrý v zmysle právnom a už vôbec nie spravodlivý. Dobrý nie je najmä preto, že nerešpektuje zásadu v pochybnostiach v prospech o obvineného a spravodlivý aj preto, že za diagnózy, ktorými trpím a ktoré sú dôvodom mojej neprimeranej impulzivity som si neprivodil sám. Nemôžem za to, že od narodenia

vyrastám v zariadeniach sociálnych služieb, nikdy som nepoznal svoju matku ani otca. Rodičovskú lásku ani starostlivosť nepoznám. Môj citový život, blízkosť človeka sa vyvíjal a vyvíja len blízkosťou sestričiek a ostatných zamestnancov zariadení sociálnych služieb, ktorí však majú svoje rodiny a tak mi ani pri všetkej snahe, ktorú majú, nemôžu celkom rodičovskú starostlivosť, najmä v citovej oblasti, nahradiť. Sám pociťujem, že liečenie v Sučanoch je správnym riešením a preto sa tam chcem čím skôr aj dostať. Vychádzajúc z uvedeného preto navrhujem, aby odvolací súd podľa preskúmal zákonnosť napadnutého výroku, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa a podľa , z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie zrušil napadnutý výrok o vine a v ostatnom ponechal napadnutý rozsudok nedotknutý.“

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odvolaniu podanému obžalovaným.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, aby odvolací súd preskúmal zákonnosť napadnutého výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným, a podľa , z dôvodu, že sa súd nevysporiadal so všetkými významnými okolnosťami pre rozhodnutie, zrušil napadnutý výrok o vine a obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Obžalovaný sa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa , zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej , odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s , odvolanie spĺňa náležitosti , a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle , a preto odvolací súd nepostupoval podľa

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

Krajský súd na úvod pripomína, že v prípade aktuálne preskúmavaného rozsudku sa jedná v poradí už o druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci. Predchádzajúci rozsudok vyhlásený v tejto veci súdom prvého stupňa dňa 23.6.2020 bol následne na základe podaného odvolania prokurátora odvolacím súdom zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. zo dňa 8.9.2020).

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného prečinu (prečin ublíženia na zdraví podľa Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s . Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti jeho duševného stavu. Z jeho strany ide o výhrady voči zisteniam, že u neho bola podstatne znížená ovládacia a rozpoznávacia schopnosť. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa:

„Sumarizujúc výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní, pričom súd prihliadal iba na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a na dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, mal za preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku popísanom v obžalobe, ktorý vykazuje znaky súdeného prečinu, obžalovaný sa ku skutku aj priznal, jeho vina na spáchaní skutku bola preukázaná aj výpoveďami očitých svedkov H. R., Y. K. a A. H., a to aj v kontexte s odborným lekárskym vyjadrením (charakter zranení, mechanizmus ich vzniku, doba liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života) a tiež prvotnými lekárskymi správami a listinnými dôkazmi. Svedkyne H. R. a Y. K. zhodne popísali, že incident začal vzájomným fyzickým konfliktom medzi obžalovaným a svedkom poškodeným A. H., obžalovaný A. H. zvalil na zem a opakovane ho udieral striedavo pravou a ľavou rukou a keď ich svedkyne začali od seba oddeľovať, obžalovaný chytil poškodenú H. R. za pravú ruku, ktorú jej vykrútil a druhou rukou ju päsťou udrel do ľavej časti hrudníka a viackrát päsťami oboch rúk ju udrel do pravej strany brucha. Rovnako aj svedok A. H. uviedol, že obžalovaný ho kopol do hlavy a trikrát ho udrel päsťou do hlavy, na čo prišla H. R., ktorú obžalovaný tiež bil päsťou. Výpovede týchto svedkov boli konzistentné s obsahom a závermi lekárskych vyjadrení, podľa ktorých poškodená H. R. utrpela zranenia: pomliaždenie a podvrtnutie pravého zápästného kĺbu, podvrtnutie pravého ramenného kĺbu, pomliaždenie prednej steny hrudníka vľavo, pomliaždenie brušnej steny vpravo s adekvátnou dĺžkou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 38 dní a A. H. utrpel zranenia pomliaždenie a krvný výron s odreninou kože ľavej lícnej oblasti, s adekvátnou dĺžkou doby liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 10 dní. Rovnako z lekárskeho odborného vyjadrenia vyplynulo, že mechanizmus vzniku zranení zodpovedá výpovedí svedkov. Súd na základe takto vykonaného dokazovania nemal žiadne pochybnosti o vine obžalovaného. Fyzický útok obžalovaného bol takého charakteru, že pri ňom reálne došlo k ublíženiu na zdraví svedkov poškodených tak, ako to definuje ustanovenie § 123 ods. 2 Tr. zákona. Poškodenie zdravia si v prípade poškodenej H. R. objektívne vyžiadalo liečenie v trvaní 38 dní, zranenie ju obmedzovali v obvyklom spôsobe života nutnosťou vyšetrenia, ošetrenia a tiež bolestivosťou, ktorá bola intenzívnejšia v súvislosti s podvrtnutím pravého ramenného kĺbu, zvýrazňovala sa pri vstávaní, pri chôdzi, pri pohybe hornou pravou končatinou, pri dýchaní, pri akejkoľvek fyzickej námahe. Počas celej doby liečenia 38 dní nemohla vykonávať činnosti spojené s väčšou fyzickou námahou. Zranenia H. R. mali charakter ľahkých zranení s výnimkou podvrtnutia pravého ramenného kĺbu, ktoré má charakter stredne ťažkého zranenia. V prípade A. H. mali zranenia charakter ľahkých zranení, bol obmedzený v obvyklom spôsobe života nutnosťou vyšetrenia a ošetrenia, počas 10 dní pociťoval bolesti, ktoré sa zvýrazňovali pri vstávaní, pri chôdzi, pri pohybe hlavou, pri akejkoľvek fyzickej námahe s postupne klesajúcou intenzitou.

Pokiaľ ide o trestnú zodpovednosť obžalovaného, súd s poukazom na závery znaleckého dokazovania a tiež výpoveď znalkyne MUDr. Ľubice Faškovej, ktorá vypovedala, že ovládacia aj rozpoznávacia zložka boli v prípade obžalovaného podstatne znížené, ale neboli úplne vymiznuté, súd dospel k záveru, že obžalovaný v dôsledku duševnej poruchy konal v stave zmenšenej príčetnosti, ovládacia a rozpoznávacia schopnosť boli iba forenzne významným spôsobom znížené, čo súd následne zohľadnil pri ukladaní trestu.

Súd v kontexte uvedených dôkazov, v súhrne priamych ako aj nepriamych dôkazov tak mal za preukázané, že obžalovaný ako trestnoprávne zodpovedná osoba, sa dopustil fyzického útoku a svojim konaním sa dopustil prečinu ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, tak po objektívnej ako aj subjektívnej stránke.“

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku obžalovaným.

Obžalovaný H. M. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a dopustil sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú z jeho spáchania dôkazy, ktoré súd prvého stupňa veľmi podrobne popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na tam uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.

Na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Obžalovaný primárne namieta v odvolaní hodnotenie znaleckých záverov ohľadom jeho príčetnosti súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie a vlastné predstavy znaleckých záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Odvolací súd na základe odvolania obžalovaného vykonal všeobecný prieskum rozhodnutia súdu prvého stupňa o vine, ako i prieskum konania, ktoré predchádzalo odvolaním napadnutému výroku rozsudku súdu prvého stupňa ( ), pretože z pohľadu zákona a spravodlivosti žiadny trest nemôže obstáť pri nezákonnom rozhodnutí o vine páchateľa. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre upustenie od potrestania, ktoré zodpovedá zákonu a stavu veci. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o výroku o treste u obžalovaného H. M..

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na

ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre výrok o treste. Z odpisu registra trestov bolo zistené, že obžalovaný v ňom nemá žiaden záznam. Z výpovede znalkyne MUDr. Ľubice Faškovej okrem iného vyplýva aj to, že u obžalovaného v čase spáchania skutku boli podstatne znížené ovládacia a aj rozpoznávacia schopnosť. V danom prípade sa jedná o prečin, ktorým nebola spôsobená smrť ani ťažká ujma na zdraví. U obžalovaného bola tiež zistená mentálna zaostalosť ľahkého stupňa a dysharmonický vývoj osobnosti s rysmi nezrelosti až infantility, emočnej lability so zvýšenou impulzivitou až explozivitou a poruchami správania s heteroagresivitou, ktoré sú považované za poruchu trvalú. Taktiež u obžalovaného bola zistená schizoafektívna porucha, ktorá je chorobou v pravom zmysle slova - psychózou. Na základe uvedeného mal krajský súd v súlade s názorom okresného súdu za to, že ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou zabezpečí ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného účinnejšie ako trest. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom

upustenie od potrestania obžalovaného podľa § 40 ods. 1 písm. d) Tr. zák. považuje odvolací súd za zákonné, primerané a spravodlivé.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou obžalovanému podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. U obžalovaného bola znalecky zistená zmenšená príčetnosť a pri upustení od potrestania konajúci súd obligatórne uloží aj ochranné liečenie.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky v písomných dôvodoch odvolania obžalovaného, krajský súd dáva do pozornosti, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Odvolací súd uvádza, že so všetkými odvolacími námietkami obžalovaného, skutkovými či právnymi, sa prvostupňový súd dostatočne vysporiadal a odvolací súd nemá čo dodať k jeho presvedčivému odôvodneniu.

Pre vyvodenie záveru, že obžalovaný nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, je potrebné, aby úplne absentovala aspoň jedna z uvedených schopností, a to buď ovládacia schopnosť alebo rozpoznávacia schopnosť. Jednoznačne od nepríčetnosti treba odlíšiť stav zmenšenej príčetnosti, kedy je v dôsledku duševnej poruchy u páchateľa znížená ovládacia alebo rozpoznávacia schopnosť forenzne významným spôsobom. V prípade stavu zmenšenej príčetnosti umožňuje súdu pri vyslovení viny páchateľa aplikáciu zmierňujúcich inštitútov pri ukladaní trestu, a to napríklad mimoriadne znížiť trest v zmysle Tr. zák. alebo upustiť od potrestania v zmysle Tr. zák., čo sa udialo aj v tomto prípade.

Obžalovaný dôvody svojho odvolania založil výhradne na tom, že v čase spáchania skutku bol nepríčetný, teda nevedel ovládať svoje konanie a rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Už v znaleckom posudku znalkyne MUDr. Ľubice Faškovej č. 08/2019, znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia psychiatria bolo uvedené doslova, že: „V čase trestného činu bola schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho činu podstatne znížená. Schopnosť ovládať svoje konanie bola tiež podstatne znížená“.

Znalkyňa MUDr. Ľubica Fašková pri výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 23.6.2020 uviedla, že zotrváva na záveroch znaleckého posudku v celom rozsahu. Pokiaľ ide o obžalovaného, obžalovaný je nezrelou až infantilnou osobou, ide o osobnosť nezrelú, tiež bola u neho zistená mentálna zaostalosť ľahkého stupňa. Obe tieto diagnózy môžu byť podkladom pre impulzívne a výbušné konanie. V prípade výbušného konania obžalovaný nie je schopný zvažovať svoje konanie, keď je v kľude, tak svoje konanie vie zvažovať, ale keď je v stave nepohody, tak potom svoje konanie ovládať nevie a ani nezvažuje dôsledky svojho konania. Ďalej znalkyňa uviedla, že pokiaľ obžalovaného ovládacia a rozpoznávacia schopnosť boli podstatne znížené, pod podstatným znížením treba rozumieť, že sa takmer nevedel ovládať alebo aj nevedel ovládať. Tento rozdiel je zanedbateľný. Pokiaľ ide o ovládaciu schopnosť obžalovaného v čase spáchania skutku, on išiel ako stroj, pokiaľ sa neunavil, resp. pokiaľ neuvidel, že už vyhral, alebo že nemá koho udrieť. On nerozmýšľal nad tým, prečo sa tam sestrička postavila, čo ide robiť, on okolo seba jednoducho bil. Preto jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti znalkyňa hodnotila ako podstatne znížené, s tým, že on nerozmýšľal a nevedel sa ovládať. Dá sa uvažovať aj nad tým, že v čase spáchania skutku rozpoznávacia aj ovládacia schopnosť boli v prípade obžalovaného vymiznuté.

Znalkyňa MUDr. Ľubica Fašková na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.6.2020 na Okresnom súde Námestovo počas výpovede uviedla viacero vzájomne si odporujúcich tvrdení, ktoré mali veľký význam pri posudzovaní duševného stavu obžalovaného v čase spáchania skutku.

Obsahovým prieskumom výpovede znalkyne MUDr. Ľubice Faškovej na hlavnom pojednávaní dňa 23.6.2020 a záverov jej znaleckého dokazovania bolo možné badať vnútornú nejednotu záverov znalkyne ohľadom nepríčetnosti obžalovaného, čo malo za následok, že krajský súd pôvodne oslobodzujúci rozsudok okresného súdu zrušil a okresnému súdu vec vrátil na nové konanie.

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného smerujúce k otázke príčetnosti obžalovaného, k tomu nadriadený súd stručne dodáva, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.11.2020 sa znalkyňa jednoznačne vyjadrila, že: „ovládacia a rozpoznávacia zložka tak, ako som uviedla, boli podstatne znížené, ale neboli úplne vymiznuté, preto som aj navrhla ochranné liečenie, impulzivita sa môže zmeniť“, čím bola odstránená pochybnosť ohľadom príčetnosti obžalovaného v čase skutku, vyslovená krajským súdom vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Treba rozlišovať medzi úplným vymiznutím ovládacej alebo rozpoznávacej zložky a medzi ich podstatným znížením. V danom prípade možno konštatovať, že u obžalovaného boli forenzne výrazným spôsobom znížené ovládacia aj rozpoznávacia zložka, ale neboli úplne vymiznuté. Aj keď znalkyňa uviedla, že obe zložky boli takmer vymiznuté, neznamená to, že obžalovaný bol v čase skutku nepríčetný. Na obžalovaného sa v danom prípade nazerá ako na páchateľa so zmenšenou príčetnosťou. Aby sa na páchateľa nazeralo ako na nepríčetného, je potrebné, aby v plnom rozsahu bola vymiznutá buď ovládacia alebo rozpoznávacia zložka, čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Práve skutočnosť, že u obžalovaného boli takmer vymiznuté obe zložky, bola odzrkadlená vo výroku o treste, kde okresný súd od potrestania obžalovaného upustil. Napokon netreba zabúdať na fakt, že poškodená H. R. utrpela zranenia s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 38 dní, čo je takmer na hranici ťažkého ublíženia na zdraví, kedy by už u obžalovaného nebola možná aplikácia inštitútu upustenia od potrestania a takisto by sa podstatne sprísnila aj trestná sadzba.

Hranica medzi úplnými vymiznutím ovládacej, resp. rozpoznávacej zložky a ich podstatné zníženie je častokrát veľmi tenká. Krajský súd vyslovuje právny názor, že pre to, aby bolo možné páchateľa oslobodiť spod obžaloby z dôvodu nepríčetnosti, je nevyhnutné, aby aspoň jedna zo spomínaných zložiek bolo vymiznutá na 100 %. Prípadné vymiznutie na hranici 90 % a viac je stále nutné považovať za zmenšenú príčetnosť. Aj vzhľadom na vyjadrenia znalkyne možno vyvodiť záver, že tak ovládacia, ako aj rozpoznávacia zložka boli u obžalovaného v čase skutku podstatne znížené minimálne na hranici 90 % až 99 % (presné percento podľa názoru znalkyne nie je možné určiť), ale neboli vymiznuté na 100 %. Okresný súd práve túto skutočnosť odzrkadlil veľmi správne pri výroku o treste, kedy od potrestania obžalovaného upustil. Nakoniec je potrebné dodať, že záver o zodpovedaní otázky nepríčetnosti páchateľa je záverom právnym a len konajúcemu súdu prislúcha právne vyhodnotiť závery znaleckého dokazovania.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia alebo

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného H. M. podľa ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.