Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27CoPr-2-2021.pdf
PDF · 116.52 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoPr/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne H., proti žalovanému F., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. novembra 2020, č.k. 5Cpr/1/2019-211, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného dňa 07.05.2018 je neplatné a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá a žalovanému žiadala uložiť povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 750,- eur mesačne za obdobie od 07.05.2018 do 07.05.2021, zamietol. Žalovanému priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, 2, § 18, § 45 ods. 1 až 3, § 46, § 59 ods. 1, § 72 ods. 1, 2, § 77, § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Konštatoval, že z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou zo dňa 09.02.2018 vyplýva, že strany sporu si dojednali, že zamestnankyňa bude pre zamestnávateľa vykonávať druh práce - administratívny pracovník, s miestom výkonu práce V.. Ako deň nástupu do práce bol dohodnutý dátum 09.02.2018. V bode VI. pracovnej zmluvy sa strany dohodli na skúšobnej dobe v trvaní 3 mesiacov, ktorá sa predlžuje o prekážky na strane zamestnanca. Súd prvej inštancie mal medzi stranami sporu za spornú skutočnosť, v ktorých dňoch vznikol medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou pracovný pomer, ktorá skutočnosť bola určujúca pre stanovenie, či medzi stranami bola uzavretá pracovná zmluva písomnou alebo ústnou formou. Uviedol, že ak by žalobkyňa preukázala, že pracovný pomer vznikol na základe ústnej zmluvy, nebolo by možné platne dojednať skúšobnú dobu, a teda skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa by bolo potrebné posúdiť ako neplatné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa na preukázanie skutočnosti, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným vznikol ústnou formou dňa 05.02.2018 predložila fotokópiu stolového kalendára, kde boli rukou vpísané časové údaje o začiatku a konci ňou odpracovanej doby v ten, ktorý deň počas 6. kalendárneho týždňa roku 2018. Tento dôkaz súd vyhodnotil ako neverifikovateľný a nedostatočný. K čestným prehláseniam A.. E. a p. O. v spojení s výpisom z telefonických hovorov žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že nepochybuje o schopnosti svedkýň pamätať si, že so žalobkyňou telefonicky hovorili o tom, že nastupuje prvý deň do práce. Tiež nespochybňuje, že je možné, že spolu volali aj 05.02.2018 resp. 06.02.2018, nakoľko sama žalobkyňa uviedla, že s týmito osobami bola vo veľmi úzkom takmer dennom kontakte. Mal za to, že ťažko možno aj vzhľadom na časový odstup viac ako dvoch rokov uveriť,
že by si človek, najmä osoba tak vysokého veku ako p. O. zapamätala, že takýto hovor prebehol presne 05.02.2018. Toto by podľa názoru súdu prvej inštancie vyžadovalo osobu s mimoriadnymi pamäťovými schopnosťami. Naviac možno dať za pravdu žalovanej strane, ktorá namietla, že forma vyhotovenia oboch čestných prehlásení je rovnaká a vzbudzuje pochybnosť o ich autenticite. Ďalším dôkazom, ktorý žalobkyňa predložila, je výpis správ z aplikácie W. s H. E., ktorá bola jej kolegyňou, zdôrazňujúc najmä správu z 05.02.2018, kde jej uviedla, že to netreba prvý deň v práci preháňať. K tomuto dôkazu súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že svedkyňa E. sa vyjadrila, že komunikáciu so žalovanou pre časový odstup neuchováva, nebolo možné s určitosťou preveriť jeho pravosť. Svedkyňa E. konkrétne ku skutočnosti, že mala dňa 05.02.2018 poslať žalobkyni fotokópiu nástenky prípade iné inštrukcie uviedla, že tieto skutočnosti ešte nič neznamenajú, že dôvodom, pre ktoré ich poslala žalobkyni mohlo byť to, aby sa s nimi oboznámila, naučila sa ich, kým začne pracovať pre žalovaného. Len zo samotného použitia slovného spojenia „prvý deň“ svedkyňou v neformálnej komunikácii nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie dedukovať, že práve v tento deň nastal medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu konsenzus vo všetkých otázkach potrebných k platnému uzavretiu pracovnej zmluvy. Najmä preto, že všetci svedkovia M. P., Z. F., aj samotná svedkyňa H. E. potvrdili tvrdenie konateľa žalovaného, že u zamestnávateľa bolo zvykom, že uchádzač, ktorý mal záujem vykonávať prácu disponenta, sa prišiel na pracovisko na jednu, dve hodiny pozrieť, čo táto práca obnáša, a na základe tohto sa rozhodol, či bude mať o prácu záujem. Samotný žalovaný ani svedkovia nepopreli skutočnosť, že žalobkyňa sa zrejme na pracovisku na krátku dobu vyskytla v bližšie neurčenom čase v období od 05.02.2018 do 09.02.2018, ale závislú prácu podľa pokynov zamestnávateľa začala riadne vykonávať až v deň 09.02.2018, teda v piatok, kedy riadne podpísala pracovnú zmluvu. Podľa názoru súdu prvej inštancie tomuto tvrdeniu žalovaného zodpovedá aj skutočnosť, že dňa 09.02.2018 žalobkyňa podpísala pracovnú zmluvu, na základe ktorej bola vyradená z evidencie nezamestnaných príslušným úradom práce, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa podľa výplatnej pásky za mesiac február 2018 odpracovala 14 pracovných dní. Nezrovnalosti v tomto smere neboli zistené ani Inšpektorátom práce, ktorý na základe podnetu žalobkyne vykonal u žalovaného kontrolu. Rovnako v evidencii dochádzky žalovaného sa ako prvý deň dochádzky žalobkyne uvádza 09.02.2018. Naviac samotná žalobkyňa vypracovala a súdu aj žalovanému v predsúdnej komunikácii predložila pre účely domáhania sa svojho nároku na preplatenie nadčasov prehľad dochádzky, ktorý dokonca začína až dňom 12.02.2018. Počas celého obdobia trvania pracovného pomeru žalobkyňa tieto skutočnosti nerozporovala a začala ich namietať až v písomnom podaní zo dňa 15.05.2018, kde navrhla žalovanému vyplatenie „primeraného odškodnenia“ vo výške 3.000,- eur. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nepreukázala ani tvrdenú skutočnosť, že ku skončeniu pracovného vzťahu malo dôjsť na základe dohody, nakoľko právny úkon žalovaného zo dňa 04.05.2018, prevzatý žalobkyňou 07.05.2018 je zreteľne označený výrazným nápisom „Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe.“ Žalobkyňa dňa 07.05.2018 svojim podpisom potvrdila jeho prevzatie, pričom túto skutočnosť v konaní nerozporovala. Po vyhodnotení dôkazov vyššie uvedeným spôsobom súd prvej inštancie ustálil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol dňom uvedeným v písomne uzavretej pracovnej zmluve, t.j. dňa 09.02.2018. Tento pracovný pomer bol zo strany žalovaného riadne skončený v platne dohodnutej skúšobnej dobe dňa 07.05.2018. Pri jeho doručovaní žalobkyni nebola zo strany žalovaného dodržaná zákonom uvedená poriadková trojdňová lehota, čo však samo o sebe nespôsobuje jeho neplatnosť. Žalobu žalobkyne preto súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nesprávnym procesným postupom znemožnil na strane žalobkyne, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý odvolací dôvod vzhliadla v tom, že v zmysle ust. § 171 a § 181 CSP a iné mal súd prvej inštancie na základe výzvy žalobkyne uviesť predbežné právne posúdenie, aby prípadne žalobkyňa mohla produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Toto súd prvej inštancie neurobil, čím poškodil žalobkyňu v konaní. Neoboznámil žalobkyňu s predbežným právnym názorom, pritom žalobkyňa mohla produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uviedla, že v zmysle ust. § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súdu prvej inštancie vytýkala aj nesprávne skutkové zistenia. Mala za to, že vykonané dokazovanie bolo nedostatočné a súd sa nedokázal
vyporiadať so všetkými tvrdenými skutočnosťami žalobkyne a konfrontovať ich s tvrdeniami žalovaného. Poukázala na to, že pani E. dňa 16.02.2018 potvrdila žalobkyni, že bola s jej prácou spokojná. Ďalej uviedla, že vznik pracovného pomeru dňa 05.02.2018 potvrdzujú nielen jednoznačné písomné podklady
- dôkazy, ale túto skutočnosť je možné vyvodiť aj logicky. V uvedenej súvislosti poukázala na to, že deň 05.02.2018 je pondelok, pracovný pomer vzniká práve v pondelok, kedy po nedeli začína pracovný týždeň. Začínať pracovný pomer v piatok je vo všeobecnosti nelogické a rovnako ako v tomto posudzovanom prípade to tak nebolo. Keďže žalovaný popieral pravdivé a zásadné skutočnosti o vzniku pracovného pomeru 05.02.2018, predkladala súdu písomné dôkazy k týmto skutočnostiam a súčasne navrhla vypočuť žalovaného. Rovnako navrhla vypočuť aj H. E., ktorá rovnako mohla potvrdiť vznik pracovného pomeru dňa 05.02.2018. Navrhla vypočuť aj svedkov H. O., priateľku žalobkyne, ako aj pani E. ako ďalšieho svedka, ktoré, vzhľadom na šírenie Covid-19, poslali súdu čestné prehlásenia. Ak mal súd pochybnosti, mal tieto formulovať tak, aby umožnil žalujúcej strane pochybnosti vyvrátiť a preukázať na základe ďalších dôkazov, že pracovný pomer vznikol 05.02.2018. Trvala na tom, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že pracovný pomer žalobkyne vznikol dňa 05.02.2018, kedy vykonávala závislú prácu pre žalovaného. Žalobkyňa ďalej uvádzala, že existujú ďalšie dôkazy, ktoré nemohla využiť vo svoj prospech, jednak z dôvodu procesného postupu súdu, ktorý neaplikoval inštitút predbežného právneho posúdenia veci a jednak preto, že v čase rozhodovania tieto dôkazy nevedela nájsť a pre konanie neboli tieto dôkazy relevantné. Súd neuviedol predbežný právny názor a ani žalobkyňu ako slabšiu stranu v spore nepoučil, že je potrebné produkovať ďalšie dôkazy. Tieto dôkazné prostriedky žalobkyňa našla náhodou až po vydaní rozhodnutia. Navyše ich relevancia pre konanie sa objavila až po vydaní rozhodnutia. Ako príklad z týchto dôkazných prostriedkov uviedla tzv. Pracovnú zmluvu zo dňa 07.02.2018, ktorú podpísala na pracovisku spolu so zamestnávateľom. Tento dôkaz súdu skôr nepredložila, pretože nevedela, kde sa nachádza a považovala ho za irelevantný rovnako ako pracovnú zmluvu zo dňa 09.02.2018. Tento dôkaz našla až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie. Spoločne s pracovnou zmluvou našla aj Dohodu o hmotnej zodpovednosti zo dňa 07.02.2018, čo v konečnom dôsledku jednoznačne deklaruje klamlivé tvrdenie žalovaného v konaní. Táto dohoda jednoznačne deklaruje, že pracovný pomer nemohol vzniknúť „až“ 09.02.2018, ako to tvrdí žalovaný. Žalobkyňa uviedla, že 05.02.2018 došlo k podpísaniu pracovnej zmluvy, ale zamestnávateľ žalobkyni kázal túto zmluvu roztrhať, no napriek tomu ju poslal na pracovisko, kde vykonávala závislú prácu podľa pokynov nadriadeného. Žalobkyňa bola nútená toto urobiť, pretože bola rada, že bude pracovať, pretože predtým bola dlhodobo bez príjmu. Mala za to, že z uvedených skutočností a súdu prvej inštancii predložených dôkazov je zrejmé, že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nebral do úvahy charakter pracovnoprávneho vzťahu, kedy zamestnávateľ je silnejšia zmluvná strana a zamestnanec slabšia zmluvná strana. Nesprávne vec právne posúdil a nesprávne aj rozhodol, pričom neuviedol ani svoje predbežné právne posúdenie.
3. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobkyne uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
7. V ďalšom odvolací súd vychádzajúc z obsahu odvolania podrobil konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces ako výsledku tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý dôvod je zrejmý z obsahu odvolania (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a ktorý nesprávny postup mal spočívať v tom, že súd prvej inštancie neoboznámil žalobkyňu s predbežným právnym názorom, pričom žalobkyňa mohla produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti vyššie uvedenej odvolacej námietky privodiť v prospech žalobkyne zmeňujúce, či zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. Jeho naplnenie je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia.
9. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie mal uviesť predbežné právne posúdenie, aby prípadne žalobkyňa mohla produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci, oboznámením sa s obsahom spisu, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.02.2020 konštatoval, že medzi stranami je sporné, či bola uzavretá pracovná zmluva ústnou formou, alebo písomnou, dátum vzniku pracovného pomeru, to, či došlo k platnej dohode v skúšobnej dobe. Na pojednávaní dňa 25.11.2020, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej, nepostupoval striktne v zmysle § 181 ods. 2 CSP, avšak odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na názor najvyšších súdnych autorít, konkrétne Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod sp. zn. 3Cdo/183/2017, 1Obdo/3/2019, 1Obdo/92/2018..., keď podľa názoru Najvyššieho súdu procesné pochybenia súdu, keď súd prvej inštancie tým, že nepostupoval dôsledne podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, neznemožnil strane sporu navrhovať dôkazy. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu, spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná, ako aj neuvedenie predbežného právneho posúdenia možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, pričom však existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/3/2019 zdôraznil, že cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho, cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a aby sa nevenovala pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné, alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácií jej procesných práv a žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Najvyšší súd SR dospel k názoru, že dovolateľ nedôvodne namietal, že nedodržaním procesného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolací súd v zhode s názormi prezentovanými Najvyšším súdom vo vyššie uvedených rozhodnutiach dospel k názoru, že striktné nedodržanie ust. § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie nemožno považovať za taký postup súdu, ktorým by súd prvej inštancie žalobkyni znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či už v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ alebo písm. d/, pretože takýto postup nemožno považovať za konanie s vadou, ktorá vada by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nakoniec žalobkyni muselo byť zrejmé minimálne z pojednávania zo dňa 05.02.2020, ktoré skutočnosti a na aké právne posúdenie je potrebné zamerať sa vzhľadom na konštatovanie súdu prvej inštancie, že medzi stranami je sporné, či bola uzavretá pracovná zmluva ústnou formou, alebo písomnou, dátum vzniku pracovného pomeru, či došlo k platnej dohode v skúšobnej dobe.
10. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
11. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej skutočnosti, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným vznikol ústnou formou dňa 05.02.2018, ako aj ku skutočnosti, že ku skončeniu pracovného vzťahu malo dôjsť na základe dohody.
12. Civilné sporové konanie má kontradiktórny charakter, ktorý sa prejavuje najmä tým, že od strán v rámci zvýšenej procesnej diligencie očakáva, že budú prednášať tvrdenia a vyvíjať dôkaznú aktivitu podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. V kontradiktórnom konaní je úlohou žalobcu, aby žalobou uplatnené nároky riadne podložil dôkazmi spôsobilými na preukázanie tvrdení, z ktorých si tieto nároky odvodzuje. Tento záver nemôže zvrátiť ani aktivita žalobkyne vyvinutá až v rámci odvolacieho konania. Listinné dôkazy, na ktoré sa v podanom odvolaní odvoláva, a to pracovná zmluva zo dňa 07.02.2018 a dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 07.02.2018 predstavujú prostriedky procesného útoku (§ 149 CSP), ktoré žalobkyňa neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, tzv. novoty. Ako také ich možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalobkyňa však tieto listinné dôkazy nepredložila ani neoznačila v konaní pred súdom prvej inštancie, ako uvádza, z dôvodu, že nevedela, kde sa tieto nachádzajú a považovala ich za irelevantné, čo znamená, že neboli splnené podmienky § 366 CSP, a preto na ne odvolací súd nemohol v odvolacom konaní prihliadať.
13. V ďalšom podrobil odvolací súd prieskumu rozhodnutie vo svetle odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP z hľadiska skutočností namietaných žalobkyňou.
14. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
15. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
16. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou aplikovaných právnych predpisov, ktoré vytvárajú dostatočný podklad pre uskutočnenie vecného prieskumu v odvolacom konaní (§ 387 ods. 2 CSP).
17. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na zostávajúci obsah odvolania žalobkyne, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
18. Podľa § 45 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac 3 mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je najviac 6 mesiacov. Skúšobnú domu nemožno predlžovať.
19. Podľa § 45 ods. 3 posledná veta Zákonníka práce, skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne, inak je neplatná.
20. Podľa ust. § 59 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe.
21. V zmysle ust. § 72 Zákonníka práce, v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň 3 dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.
22. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie daného sporu je otázka, či medzi účastníkmi konania ako zmluvnými stranami došlo k uzavretiu písomnej pracovnej zmluvy v deň nástupu zamestnanca do práce. Až na základe objektívneho posúdenia tejto otázky bude možné ustáliť, či medzi zmluvnými stranami došlo k platnému dojednaniu skúšobnej doby a v závislosti od toho určiť, či je skončenie pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe platné, resp. neplatné. Podľa právnej teórie a rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike platí, že ak pracovnú zmluvu účastníci podpíšu neskôr, Zákonník práce vychádza zo zásady, že pracovný pomer bol založený na základe ústnej pracovnej zmluvy a jej písomné vyhotovenie by sa považovalo len za potvrdenie o vzniku pracovného pomeru. V písomnom vyhotovení pracovnej zmluvy, účastníkmi podpísanej neskôr než prvý deň vzniku pracovného pomeru, nemôže byť platne dohodnutá skúšobná doba.
23. Predmetom odvolacieho konania v danom spore zostalo posúdenie odvolacích námietok žalobkyne, týkajúcich sa zamietnutia jej žaloby, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa namietala, že pracovná zmluva zo dňa 09.02.2018 bola podpísaná až po jej nástupe do práce dňa 05.02.2018. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď skúmajúc platnosť rozviazania pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou v skúšobnej dobe vykonal dokazovanie na zistenie okolností, za ktorých došlo k podpísaniu pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.2018. Výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil, keď dospel k záveru, že i napriek skutočnosti, že žalobkyňa sa zrejme na pracovisku na krátku dobu vyskytla v bližšie neurčenom čase v období od 05.02.2018 do 09.02.2018, závislú prácu podľa pokynov zamestnávateľa začala riadne vykonávať až v deň 09.02.2018, kedy riadne podpísala pracovnú zmluvu. Je vysoko nepravdepodobné, že by žalobkyňa začala vykonávať prácu bez podpísania pracovnej zmluvy, resp. že by pri podpisovaní pracovnej zmluvy neuviedla skutočný dátum svojho podpisu. Súd prvej inštancie náležite oprel svoj skutkový záver o tom, že k podpísaniu pracovnej zmluvy došlo v deň nástupu do práce, a to dňa 09.02.2018, o svedecké výpovede M. P., Z. F., H. E., o listinné dôkazy, ktorými bolo preukázané, že žalobkyňa bola vyradená z evidencie nezamestnaných príslušným úradom práce na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.2018, výplatnej pásky za mesiac február 2018, podľa ktorej odpracovala žalobkyňa 14 pracovných dní, evidenciou dochádzky žalovaného žalobkyňou do práce, závermi inšpektorátu práce,
ktorý na základe podnetu žalobkyne vykonal u žalovaného kontrolu, ako aj Registračný list Sociálnej poisťovne, z ktorého nepochybne vyplýva dátum vzniku poistenia žalobkyne dňom 09.02.2018. Na základe uvedeného možno považovať za dostatočne preukázané, že k podpisu pracovnej zmluvy došlo dňa 09.02.2018. Len na základe obsahu čestných prehlásení A.. E. a p. O. nemožno prijať záver, že žalobkyňa pracovnú zmluvu podpísala až po nástupe do pracovného pomeru, nakoľko ostatné výsledky vykonaného dokazovania neposkytujú podklad pre taký skutkový záver, ktorý by nasvedčoval tomu, že k uzavretiu pracovného pomeru došlo v skoršom období. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa uviedla, že navrhla vypočuť svedkov pani O. a pani E., odvolací súd poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.11.2020, keď pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa netrvá na výsluchu svedkýň, ktorých čestné prehlásenia sa nachádzajú v spise a následne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
24. Odvolací súd v preskúmavanej veci na základe výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie následne nemal za sporné, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 09.02.2018 na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 09.02.2018 a v pracovnej zmluve sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní 3 mesiacov. Nebolo sporné, že dňa 07.05.2018 žalovaný doručil žalobkyni písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru - Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce zo dňa 04.05.2018, prevzatie ktorého žalobkyňa potvrdila svojím podpisom. Predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré spĺňa aj ostatné zákonom vyžadované náležitosti, je platným právnym úkonom, ktorý mal za následok zánik pracovného pomeru žalobkyne. 25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne preto vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
26. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Žalobkyňou uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. V odôvodnení sa s dôkazmi predloženými žalobkyňou dostatočne vysporiadal. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
28. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).