Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-49-2020.pdf
PDF · 170.89 KB
No categories available
41Cob/49/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členov senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a Mgr. Miriam Kamenskej, v právnej veci žalobcu Nezávislá odborová organizácia polygrafie - Bratislava, so sídlom Mamateyova 1580/5, 851 04 Bratislava, IČO: 30798671, zastúpeného Mgr. Adrianou Novomestkou, Trnavská cesta 64, 821 02 Bratislava, proti žalovanému Avantago, spol. s.r.o., so sídlom Rudlovská cesta 85, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 46 872 507, zastúpenému Advokátska kancelária Patajová Pataj s.r.o., so sídlom J. Chalupku 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 867 519, o zaplatenie 13.748,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cb/149/2018-226 zo dňa 28. januára 2020 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cb/149/2018-226 zo dňa 28. januára 2020, potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom vo výroku I. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 13.748,47 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.748,47 Eur od 10. 08. 2018 do zaplatenia a zároveň výrokom II. rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Brezno dňa 13. 08. 2018 a postúpenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 10. 12. 2018 sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 13.748,47 Eur s príslušenstvom titulom nezaplateného nájomného za mesiace september 2017 až august 2018 vo výške 13.500,-Eur a titulom nezaplatenej dane z nehnuteľnosti vo výške 248,47 Eur. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že sporové strany dňa 01. 04. 2014 uzatvorili Zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca ako prenajímateľ prenechal do užívania žalovanému ako nájomcovi za účelom prevádzkovania rekreačného zariadenia nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom území Bystrá, obec Bystrá, okres Brezno, zapísané na LV č. XXX, a to pozemok parc.č. XXX/X o výmere 9.010m2 - zastavené plochy a nádvoria a na nej postavenú stavbu rekreačného zariadenia „Chata Limba“, so súpisným číslom XXX, priestory murovanej prístavby trafostanice so súpisným číslom XXX ( dve miestnosti trafostanice, jedna dvojgaráž, bazén, murované ohnisko, drevený prístrešok ), päť kusov rekreačných chatiek typu Monika so súpisným číslom XXX až XXX, ako aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, a to pozemok parc.č. XXX/X o výmere XXXmX - zastavané plochy a nádvoria a pozemok parc.č. XXX/XX o výmere XXmX - zastavané plochy a nádvoria. Zmluva bola uzatvorená na dobu 15 rokov, počínajúc dňom 01. 04. 2014. Dňa 29. 12. 2014 sporové strany uzatvorili Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve, ktorým upravili výšku nájomného
a úhrady za služby. Podľa čl. IV. Zmluvy, nájomné malo predstavovať v mesiacoch január, február, marec, júl, august a september sumu 3.000,-Eur mesačne a v mesiacoch apríl, máj, jún, október, november a december sumu 1.500,-Eur mesačne. Žalovaný sa zaviazal platiť nájomné na účet žalobcu tri mesiace vopred na základe faktúr žalobcu so splatnosťou 14 dní od doručenia faktúry. Sporové strany sa ďalej v čl. IV. bode 4.1.1. Zmluvy dohodli, že nájomca bude po predchádzajúcom prekonzultovaní a schválení prenajímateľom vykonávať investície do rekreačného zariadenia na jeho zhodnotenia a opravy a údržbu väčšieho rozsahu. Účelne vynaložené a prenajímateľom schválené náklady si nájomca bude odpočítavať z fakturovanej sumy nájmu vo výške polovice nájomného. Žalovaný prestal žalobcovi platiť nájomné za prenajaté priestory, v dôsledku čoho žalovaný dlhuje žalobcovi za september 2017 sumu 1.500,-Eur z X. splatnej 25. 06. 2017, za október 2017 sumu 750,-Eur z faktúryX.XXX,-Eur. splatnej 25. 07. 2017, za november 2017 sumu 750,-Eur z faktúry č.C. splatnej dňa 25. 08. 2017, za december 2017 sumu 750,-Eur z faktúry č. ZV/37/2017 splatnej dňa 25. 09. 2017, za január 2018 sumu 1.500,- Eur z faktúryC.splatnej dňa 29. 12. 2017, za február 2018 sumu 1.500,-Eur z faktúryN.splatnej dňa 29. 12. 2017, za marec 2018 sumu 1.500,-Eur z faktúryC.splatnej dňa 29. 12. 2017 za apríl 2018 sumu 750,-Eur z faktúryQ. splatnej dňa 26. 02. 2018, za máj 2018 sumu 750,-Eur z faktúryC. splatnej dňa 26. 02. 2018, za jún 2018 sumu 750 Eur z faktúry Y. splatnej dňa 26. 03. 2018, za júl 2018 sumu 1.500,-Eur z faktúry N. splatnej dňa 26. 03. 2018 a za august 2018 sumu 1.500,-Eur za faktúry C. splatnej dňa 26. 04. 2018. Žalovaný tiež žalobcovi nezaplatil daň z nehnuteľnosti vyúčtovanú v sume 248,47 Eur faktúrou C.splatnou dňa 10. 10. 2017. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s platením faktúr, žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy počnúc dňom vyhotovenia žaloby až do zaplatenia dlžnej sumy. Žalobca tiež uviedol, že predmetom jeho žaloby je len tá dohodnutá časť nájomného, ktorá mala byť zo strany žalovaného uhradená formou finančných úhrad, pričom žalovaný sa neopodstatnene a špekulatívne vyhovára na nesúčinnosť žalobcu, ktorý mu neodsúhlasil potrebné investície do predmetu nájmu. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu nepredložil žiadny konkrétny návrh na potrebu a použitie investícií a žalobcovi neprezentoval, na čo použil sumy, ktoré si odpočítal z vyfakturovaného nájomného. Žalobca zároveň uviedol, že nie je podnikateľ a jediným zdrojom jeho príjmu je príjem z prenájmu rekreačného zariadenia, pričom žalovaný rekreačné zariadenie na podnikanie využíva, zariadenie je pernamentne obsadené a má z čoho nájomné zaplatiť.
3. Proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Brezno podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor žalovaný, v ktorom namietal okrem iného aj nedostatok miestnej príslušnosti Okresného súdu Brezno a žiadal vec postúpiť miestne príslušnému Okresnému súdu Banská Bystrica.
4. Žalovaný v odpore nepoprel uzatvorenie nájomnej zmluvy v znení jej dodatku č. 1 ani skutočnosť, že nájomné v žalovanej výške 13.500,-Eur a daň z nehnuteľnosti vo výške 248,47 Eur neuhradil. Žalovaný v odpore namietal, že podľa špecifikácie predmetu nájmu uvedenej v nájomnej zmluve je predmetom nájmu okrem iných nehnuteľností aj trafostanica so súpisným č. 300, ktorú bol a aj v súčasnej dobe je na základe nájomnej zmluvy oprávnený užívať výlučne žalovaný, ako nájomca. Napriek tomuto zmluvne dohodnutému výlučnému právu žalovaného užívať trafostanicu, žalobca bez vedomia žalovaného uzavrel zmluvu o nájme trafostanice aj s prevádzkovateľom bezprostredne susediaceho Hotela M. Medvedica, od ktorého v rozhodnom období za užívanie trafostanice prijal nájomné vo výške 3.200,-Eur. Žalobcom prijaté nájomné za užívanie trafostanice predstavuje plnenie, o ktoré malo byť znížené nájomné, ktoré si žalobca žalobou uplatňuje voči žalovanému, nakoľko jediným subjektom, ktorý počas platnosti nájomnej zmluvy mohol poskytnúť tejto tretej osobe právo na užívanie trafostanice bol žalovaný ako nájomca. Tiež žalovaný namietal, že žalobca systematicky a dlhodobo ignoruje snahu žalovaného o schválenie plánu nevyhnutných investícií do predmetu nájmu. Žalobca nereaguje na výzvy žalovaného a navrhnutého stretnutia sa nezúčastnil. Žalovaný tvrdí, že tým, že žalobca neumožňuje žalovanému vykonať investície do zlepšenia technického stavu predmetu nájmu dochádza z dôvodu už nevyhovujúceho hygienického a technického stavu predmetu nájmu k zásadnému obmedzeniu okruhu osôb, ktoré môžu mať záujem o jeho využitie. Podľa žalovaného v takomto technickom stave predmetu nájmu nie je možné zabezpečiť solventnú klientelu a získať vyšší zisk. Žalovaný poukázal na nevyhovujúce hygienické podmienky v predmete nájmu, predovšetkým na pleseň nachádzajúcu sa na chodbách a v jednotlivých izbách za vstavanými skriňami. Uviedol, že žalobca dal súhlas len na výmenu vstavanej skrine v izbe č. 6, pričom identicky nevyhovujúci stav sa nachádza aj v ostatných nezrekonštruovaných izbách. Tiež uviedol, že žalobcu žiadal opakovane o predloženie revíznej správy vykurovacieho systému, ktorú mu však žalobca doposiaľ nepredložil. Žalovaný teda z dôvodov na strane žalobcu nevie posúdiť, či je predmet nájmu spôsobilý na riadne užívanie. Zároveň uviedol, že opakovane žalobcu upozornil, že nie je funkčná umývačka riadu, nie sú funkčné chladničky a mrazničky, hoci za
užívanie týchto predmetov má platiť žalobcovi nájomné. Nefunkčnú umývačku musel žalovaný z dôvodu nečinnosti žalobcu odstrániť na vlastné náklady. V súčasnosti ako núdzové riešenie žalovaný využíva klasické bytové chladničky, ktoré si musel zabezpečiť na vlastné náklady. Ďalej uviedol, že požiadal žalobcu o súhlas s vybudovaním letnej terasy, ktorá mala zvýšiť tržby žalovaného v mesiacoch máj až september, kedy mal záujem poskytovať reštauračné služby nielen ubytovaným hosťom, ale aj osobám, ktoré nevyužívali jeho ubytovacie kapacity. Žalobca tento súhlas žalovanému udelil dňa 14. 12. 2015, avšak následne v rámci stavebného konania o vydanie stavebného povolenia na realizáciu tejto stavby svoj súhlas odvolal. V dôsledku konania žalobcu došlo na strane žalovaného k vzniku škody v podobe ušlého zisku, ktorý za roky 2016 až 2018 vyčíslil sumou 13.500,-Eur, ako aj k vzniku škody v podobe nákladov súvisiacich s vypracovaním projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie vo výške 480,- Eur. Žalovaný preto eviduje voči žalobcovi pohľadávku z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.200,-Eur a náhrady škody vo výške 13.980,-Eur. Tieto pohľadávky si uplatnil v konaní na započítanie voči pohľadávke žalobcu do výšky žalobcom uplatnenej sumy.
5. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu považoval vydanie bezdôvodného obohatenia za nedôvodné. Žalobca tvrdil, že v zmluve o nájme sa nikde nehovorí, že by trafostanicu mal užívať ako nájomca výlučne žalovaný. Tiež považuje za nepravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca uzatvoril zmluvu o nájme trafostanice s prevádzkovateľom susediaceho zariadenia. Žalobca dňa 12. 12. 2013 uzatvoril so spoločnosťou Hotel Biela Medvedica s.r.o., IČO: 31 625 285 Zmluvu o prenájme časti transformačného výkonu trafostanice Chata Limba, pre účely odberu elektriny do NN siete ESS. V zmysle čl. II. bod 1. uvedenej zmluvy sa nejedná o skutočný nájom, ale o odber časti výkonu transformátora o celkovom výkone 140 kW z odbočky VN č. 417 a káblovej prípojky. Jedná sa o transformátor, na ktorý Chata Limba nie je napojená, je naň napojený len Hotel Biela Medvedica. Chata Limba je napojená na samostatný transformátor, bez obmedzenia transformačného výkonu, pričom žalovaný za transformačný výkon neplatí žiadny poplatok. Tiež nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca od prevádzkovateľa Hotela Biela Medvedica prijal nájomné vo výške 3.200,-Eur, pretože spoločnosť Hotel Biela Medvedica s.r.o. platí žalobcovi len za odoberaný výkon transformátora, a to ročný paušálny poplatok 850,-Eur. Tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že ignoruje snahu žalovaného o schválenie plánu investície do predmetu nájmu. Žalobca uviedol, že zohľadnil potrebu počiatočných nákladov žalovaného na začatie podnikania v prenajatom objekte a počas prvých šiestich mesiacov mu stanovil nájomné len vo výške 500,-Eur mesačne. Pre ďalšie obdobie bolo nájomné koncipované tak, že polovicu nájomného za príslušné mesiace mal žalovaný platiť formou investícií. Realizácia investície mala byť vykonaná po vzájomnej dohode, podľa odsúhlaseného plánu. V novembri 2015 žalovaný predložil návrh dohody o pláne investícií na rok 2015 až 2016 až 2017 obsahujúci klauzulu, ktorá bola pre žalobcu neprijateľná. Iný návrh dohody následne žalovaný nepredložil. Žalovaný vykonal čiastkové opravy predmetu nájmu, avšak ani raz nepredložil žalobcovi riadny rozpis vykonaných prác, ani doklad o zakúpení materiálu, a to napriek opakovaným požiadavkám žalobcu. Žalovaný si chcel na nájomné započítať investície, ktoré boli výhodné len pre jeho podnikateľské zámery, avšak žiadnym spôsobom neprispievali k zhodnocovaniu predmetu nájmu, s čím žalobca nemohol súhlasiť.
6. Žalovaný v priebehu konania po prvom pojednávaní vo veci upustil od uplatnenej námietky zániku záväzku započítaním s pohľadávkou žalovaného titulom náhrady škody a ušlého zisku. Na vznesenej kompenzačnej námietke v tejto časti netrval. Žalovaný však v rámci obrany zotrval na tvrdeniach, že opakovane bezúspešne upozorňoval žalobcu na potrebu opráv a následne opravy vykonal na vlastné náklady aj bez súhlasu žalobcu. Až v priebehu konania žalovaný tvrdil, že žalobca mu nedoručil faktúry s dohodnutými obsahovými náležitosťami za obdobie september 2017 až marec 2018, a to spôsobom výslovne uvedeným v zmluve. Žalovaný ďalej tvrdil, že žalobca napriek tomu, že bol preukázateľne vyzvaný na vykonanie nevyhnutých opráv predmetu nájmu, tieto nevykonal, pričom žalovaný si splnil svoju notifikačnú povinnosť uvedenú v § 669 Občianskeho zákonníka. Reakciou žalobcu na výzvy žalovaného bolo doručenie výpovede zmluvy zo dňa 20. 12. 2017, v ktorej bolo ako dôvod výpovede uvedené nezaplatenie faktúr, ktoré však žalovanému ako nájomcovi v danom čase neboli reálne doručené. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že zo strany žalobcu došlo k späťvzatiu výpovede, nájomný vzťah trvá, predmet nájmu ďalej užíva, nájomné však neuhrádza. Žalovaný postupoval spôsobom predpokladaným v § 669 Občianskeho zákonníka a nevyhnutné opravy predmetu nájmu vykonal na vlastné náklady. Žalovaný preukázateľne vynaložené náklady na opravy predmetu nájmu následne vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. XXXXX zo dňa 29. 05. 2019 v sume 781,38 Eur, faktúrou č. XXXXX zo dňa 29. 05. 2019 v sume 3.060,-Eur a faktúrou XX.zo dňa 29. 05. 2019 v sume 5.682,20 Eur a tieto svoje pohľadávky evidované voči žalobcovi jednostranne započítal s pohľadávkami žalobcu evidovanými voči
žalovanému titulom nájomného. V súvislosti s neuhradenou faktúrou za daň z nehnuteľnosti žalovaný uviedol, že žalobca faktúru, ktorou vyúčtoval žalovanému daň z nehnuteľnosti za rok 2017 doručoval e- mailom zo dňa 22. 05. 2017, t.j. spôsobom, ktorý bol v rozpore so spôsobom doručovania dohodnutým stranami sporu v zmluve. Faktúra neobsahovala otlačok pečiatky žalobcu a podpis a pre účely daňových predpisov bola nepoužiteľná. Žalobca bol na túto skutočnosť upozornený žalovaným e-mailom zo dňa 13. 11. 2017, napriek tomu však predmetnú faktúru žalobca žalovanému nedoručil.
7. Žalobca s vystavenými faktúrami žalovaného, súvisiacimi s odstraňovaním vád nehnuteľnosti a vykonaným zápočtom pohľadávok nesúhlasil. Podľa jeho názoru za prevádzku zariadenia a jeho údržbu v hygienicky nezávadnom stave zodpovedá žalovaný. Pri prevzatí zariadenia v čase uzatvárania zmluvy sa žalovaný oboznámil so stavom nehnuteľnosti, v tom čase neboli zistené žiadne vady vyžadujúce si opravu zariadenia v žalovaným požadovanom smere. Žalobca tiež poprel tvrdenie žalovaného o nedoručení faktúr s vyúčtovaným nájomným. O doručení faktúr, ako dôkaz predložil podacie lístky preukazujúce odoslanie faktúr žalovanému.
8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi priloženými v spise a považoval za nesporné, že medzi stranami bola uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 01. 04. 2014 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 14. 12. 2014. Nebol sporný predmet nájmu, ani dohodnutá výška nájomného za prenechanie zariadenia do užívania žalovanému, ani spôsob jeho uhrádzania, kde polovica nájomného v celkovej výške 13.500,-Eur ročne mala byť uhrádzaná vo forme finančných platieb a druhá polovica nájmu v rovnakej celkovej výške (polročne po 6.750,-Eur) mala byť uhrádzaná vo forme investícií do predmetu nájmu. Súd tiež vyhodnotil ako nespornú skutočnosť, že žalovaný nájomné za obdobie, ktoré bolo predmetom tohto konania, t.j. za obdobie od septembra 2017 do apríla 2018 formou finančných platieb neuhradil, predmet nájmu v rozhodnom období užíval a užíva ho aj v súčasnosti. Žalovaný v priebehu konania nepoprel ani skutkové tvrdenie žalobcu o nezaplatení dane za nehnuteľnosť vo výške 278,47 Eur.
9. Súd prvej inštancie považoval za spornú otázku v konaní riadne doručenie faktúr žalovanému zo strany žalobcu v zmluve dohodnutým spôsobom. Žalovaný tvrdil, že mu faktúry doručené neboli, pričom žalobca odoslanie preukazoval podacími lístkami. Podľa súdu v konaní nebolo možné ustáliť, čo bolo obsahom zásielok odoslaných dňa 21. 12. 2017 na adresu žalovaného, ako aj na adresu rekreačného zariadenia Chata Limba. Podľa názoru súdu však len samotné nedoručenie faktúr nemohlo mať negatívny vplyv na tento nárok. Súd uviedol, že žalovaný samotný nárok na zaplatenie nájomného nespochybňoval, jeho obrana spočívala len v nedoručení faktúr. Podľa súdu však nedoručenie faktúry podľa zmluvy nezbavuje žalovaného povinnosti nájomné uhrádzať, nakoľko žalovanému bolo plnenie zo strany žalobcu, v podobe prenechania nehnuteľnosti do užívania v rozhodnom období poskytnuté, čo žalovaný nepopieral. Žalovanému preto vznikla povinnosť za poskytnuté plnenie zaplatiť. Súd konštatoval, že samotná faktúra je len daňovým dokladom a aj prípadné nedoručenie faktúry je síce nedodržaním zmluvného dojednania v zmysle článku IV. bodu 4.1. a 4. 3. zmluvy, ako aj článku XI. bodu 11.1. zmluvy, avšak toto porušenie zmluvnej povinnosti nemá za následok zánik povinnosti úhrady pohľadávky žalobcu. Žalovaný vedel v akej výške, v akých intervaloch a na koho účet má nájomné uhrádzať, napriek uvedenému tak neurobil ani počas súdneho konania, keď sa faktúry dostali do jeho dispozičnej sféry spolu s podanou žalobou. Súd preto túto obranu vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto kontexte bola nedôvodná aj obrana žalovaného týkajúca sa nezaplatenia vyúčtovanej dane za nehnuteľnosť, kde navyše žalovaný poukazoval na to, že sporná faktúra nebola opatrená otlačkom pečiatky a podpisom žalobcu a nesplnila náležitosti riadneho daňového dokladu. V konaní žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil inú faktúru č. XX. zo dňa 22. 05. 2017, ktorá však nebola predmetom konania. Predmetom konania bola daň z nehnuteľnosti vyúčtovaná faktúrou č. ZV/XX/XX/XXXX v sume 248,47 Eur splatná dňa 10. 10. 2017, predložením ktorej žalobca preukázal, že táto obsahuje jeho podpis, ako aj otlačok pečiatky. V tejto súvislosti považoval súd obranu žalovaného za nedôvodnú.
10. Ďalej súd uviedol, že žalovaný v priebehu konania účelovo menil svoju procesnú obranu, keď najprv žiadal proti pohľadávke žalobcu započítať svoj nárok na náhradu škody a ušlý zisk, následne na tejto obrane netrval a uviedol, že musel vynaložiť vlastné prostriedky na opravu vád predmetu nájmu. Súd mal v konaní za preukázané, že žalovaný mal nájomné uhrádzať aj formou investícií do predmetu nájmu. Podľa predloženej zmluvy mali byť opravy väčšieho rozsahu vopred prekonzultované a odsúhlasené s prenajímateľom a realizácia investícií sa mala uskutočňovať na základe schváleného plánu investícií. V tomto kontexte bolo medzi stranami sporné, či žalovaný predložil žalobcovi na
prerokovanie a schválenie návrh plánu investícií tak, ako to predpokladala zmluva, resp. či žalobca aj napriek upozorneniam žalovaného ignoroval jeho snahu o odstránenie vád predmetu nájmu a vykonanie nevyhnutných investícií do predmetu nájmu tak, ako sa zmluvné strany dohodli. Žalovaný predložil na preukázanie svojich tvrdení výpis z e-mailovej komunikácie zo dňa 18. 09. 2017, 20. 07. 2017, 28. 09.2017 a 13. 11. 2017, ktorými preukázal, že žalobcu na stav izieb upozorňoval. Pokiaľ však žalovaný tvrdil, že predmet nájmu nebolo možné užívať na dohodnutý účel, súd mal za to, že nepredložil žalovaný súdu žiadny dôkaz o tak rozsiahlom obmedzení užívania nehnuteľnosti, na základe ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že žalovanému vznikol nárok na pomernú zľavu z nájomného podľa § 8 Zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov, keďže žalovaný nehnuteľnosť naďalej užíva a zariadenie prevádzkuje bez obmedzenia. Pokiaľ žalovaný okrem plesne v izbách a na chodbách rekreačného zariadenia uvádzal aj nedostatky spočívajúce v nepredložení správnej správy k vykurovaciemu systému, poruchu umývačky riadu, mrazničiek a chladničiek, súd dospel k záveru, že na preukázanie týchto tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Tvrdenia žalovaného súd preto nemá preukázané.
11. Súd považoval ďalej za preukázané, že žalobca predloženým preberacím protokolom zo dňa 01. 04. 2014 a Dohodou o investíciách pre rok 2015 až 2016 zo dňa 14. 12. 2015 preukázal, že žalovaný bol v čase prevzatia predmetu nájmu oboznámený so stavom nehnuteľnosti a potreba opravy stien z dôvodu nadmernej tvorby plesní ani bezprostredne v nasledujúcom období po prevzatí predmetu nájmu nevznikla. Súd uviedol, že žalovaný nepreukázal, že by predložil žalobcovi taký návrh plánu investícií, ktorý by bol pre žalobcu prijateľný. Listinným dôkazom žalobcu, a to e-mailom zo dňa 10. 04. 2018 mal súd naopak preukázané, že žalobca žalovaného o predloženie takéhoto návrhu žiadal. Zo strany žalovaného nebol predložený ako dôkaz plán investícií pre rok 2017 až 2018, ktorý by bol žalobcom schválený, ani návrh takého plánu, na základe ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že žalovaný si túto svoju zmluvnú povinnosť voči žalobcovi splnil. Podľa okresného súdu teda žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní svojho tvrdenia, že žalobca systematicky znemožňoval snahu žalovaného o zhodnotenie predmetu nájmu a uhrádzanie nájomného formou investícií do nehnuteľnosti.
12. Pokiaľ sa žalovaný bránil, že na vlastné náklady vykonal nevyhnutné opravy predmetu nájmu a tieto nevyhnutné náklady vyúčtoval žalobcovi a následne ich započítal proti pohľadávke žalobcu z titulu nájomného, súd konštatoval nespornú skutočnosť, že podľa tvrdenia žalovaného a predložených faktúr bola oprava diela vykonaná v roku 2019. Predmetom tohto konania však bola časť nezaplateného nájomného za obdobie september 2017 až apríl 2018, nie nájomné za rok 2019. Pokiaľ teda žalovaný sám vykonal investície do nehnuteľnosti v roku 2019, podľa názoru súdu tieto mali byť započítané na príslušnú časť nájomného v roku 2019, ktorú mal žalovaný uhrádzať formou investícií, pretože suma, ktorú žalovaný požadoval započítať v tomto konaní, vyúčtovaná faktúrami č. XXXXX v sume 5.658,20,- Eur, č. 19044 v sume 3.060,-Eur a faktúra č. XXXXX v sume 781,38 Eur, splatnými dňa 29. 05. 2019, nepresiahla zmluvou dohodnutú ročnú výšku nájmu formou investícií.
13. V súvislosti s obranou žalovaného, že pohľadávka žalobcu, ktorá je predmetom tohto konania zanikla započítaním s jeho pohľadávkou titulom nákladov na opravu vád predmetu nájmu, pričom ako dôkaz žalovaný predložil Oznámenie o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok ku dňu 31. 07. 2019, súd konštatoval, že ani v tejto časti nemožno obranu žalovaného považovať za dôvodnú. Uviedol, že započítanie ako jednostranný právny úkon účastníka zmluvného vzťahu musí byť zrozumiteľný a určitý. Ak zmluvná strana týmto právnym úkonom započítava viaceré svoje pohľadávky proti viacerým pohľadávkam druhej zmluvnej strany, musí byť z jej prejavu vôle zrejmé, v akej výške je tá ktorá pohľadávka, v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie a voči ktorej pohľadávke druhej strany. Žalovaný predložil takýto písomný právny úkon, z ktorého je zrejmé, voči ktorým pohľadávkam žalobcu vzniknutým titulom nájomného žalovaný započítava svoje pohľadávky. Keďže pre účely tohto konania bol z tejto listiny relevantný len zápočet proti pohľadávke žalobcu na nájomné vyúčtovanej faktúrou č.X.XXX,-Eurv sume 3.000,-Eur splatnej dňa 26. 04. 2018 a voči tejto pohľadávke si žalovaný uplatnil na započítanie pohľadávku len v sume 205,63 Eur z faktúry č. XXXXX splatnej dňa 29. 05. 2019 vystavenej na celkovú sumu 781,38 Eur, z uvedeného je zrejmé, že pohľadávka žalobcu z tejto faktúry zanikla len do výšky 205,63 Eur. Žalobca si však v tomto konaní z tejto faktúry uplatňoval len čiastku 1.500,-Eur, nie celú fakturovanú sumu 3.000,-Eur. Predmetom tejto faktúry boli aj investície na opravu a údržbu, ktoré si žalobca v tomto konaní voči žalovanému neuplatňoval. Preto ak by aj súd na základe predloženej faktúry č. XXXXX a dokladu o kúpe nábytku považoval za preukázané, že žalovaný investoval do opravy predmetu sumu 205,63 Eur, ktorú si uplatnil na započítanie proti pohľadávke žalobcu z faktúry č. XXXXXX vystavenej na sumu 3.000,-Eur, táto suma 205,63 Eur predstavuje práve časť nájomného, ktorá
mala byť vykonaná formou investícií do predmetu nájmu. Predloženým oznámením o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok teda žalovaný nepreukázal zánik žalobcom uplatnenej pohľadávky v tomto konaní, pretože ďalšie, v tomto liste uvedené a započítavané pohľadávky žalovaného, buď neboli preukázané ( žalovaný k nim žiadne tvrdenia neuvádzal a dôkazy nepredložil ), alebo boli použité na započítanie pohľadávok z neskoršieho obdobia, ktoré nebolo predmetom tohto konania.
14. Súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj obranu žalovaného týkajúcu sa vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.200,-Eur. Žalobca v konaní preukázal uzavretými nájomnými zmluvami, že predmetom nájmu v prípade žalovaného boli len dve miestnosti trafostanice a v prípade zariadenia Hotela Biela Medvedica išlo o prenájom časti výkonu transformátorov v murovanej transformačnej stanici. Nejednalo sa teda o totožný predmet nájmu. Pokiaľ sa žalobca vyjadril k podanému odporu a vyvrátil obranu žalovaného v tomto smere, žalovaný žiadne ďalšie vlastné tvrdenia a dôkazy neprodukoval. K tejto otázke sa nevyjadroval ani v rámci svojich ústnych prednesov na pojednávaní. Hoci v súvislosti s touto obranou navrhol vykonať výsluch strán konania a svedka riaditeľa Hotela Biela Medvedica, súd vzhľadom na presvedčivé tvrdenia žalobcu nepovažoval za účelné vykonávať dokazovanie v tomto smere, pretože tieto dôkazy by neprispeli k iným záverom súdu, keďže súd vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu na úkor žalovaného nezistil.
15. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že obrana žalovaného nie je dôvodná. Súd preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v súlade s právnymi predpismi vo výške 5% z dlžnej sumy odo dňa vyhotovenia žaloby až do zaplatenia.
16. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
18. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní zhrnul názor okresného súdu, na základe ktorého súd dospel k názoru, že žaloba je dôvodná. S tvrdeniami súdu prvej inštancie nesúhlasí a upriamil pozornosť odvolacieho súdu na súdom prvej inštancie nezdôraznenú, resp. nie relevantným spôsobom zohľadnenú skutočnosť, že predmetom konania bol len nárok žalobcu na zaplatenie tej časti nájomného, ktorá mala byť žalovaným uhrádzaná vo forme finančného plnenia. Žaloba ani v časti nepojednávala o nájomnom, ktoré malo byť uhrádzané vo forme investícií žalovaného do predmetu nájmu. Akákoľvek argumentácia strán sporu a následne aj prípadné úvahy súdu o plnení alebo neplnení tejto povinnosti žalovaného, je pre posúdenie dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom úplne bezpredmetné. Toto tvrdenie je navyše umocnené vo vzťahu ku všetkým argumentom súdu týkajúcim sa povinnosti platiť túto časť nájomného mimo obdobia vymedzeného samotných žalobcom v žalobe. Žalovaný na túto skutočnosť upozorňuje z dôvodu, že súd prvej inštancie vo svojich úvahách uvedených v odôvodnení rozsudku opakovane poukazuje na údajné neplnenie tejto povinnosti žalovaného, resp. súd nad rámec predmetu sporu určuje, ktoré finančné alebo nefinančné plnenie žalovaného malo podľa názoru súdu prvej inštancie predstavovať plnenie tejto povinnosti žalovaného platiť časť nájomného vo forme investícií do predmetu nájmu. Súd teda neguje základnú zákonnú možnosť žalovaného určiť, že toto svoje plnenie do predmetu nájmu nad rámec vykonaného nad rámec jeho zmluvných povinností prípadne použije na započítanie s pohľadávkou uplatnenou žalobcom v tomto konaní. Takýto nesprávny výklad obsahu zmluvy a žaloby zo strany súdu mal za následok nesprávne posúdenie prostriedkov procesnej obrany uplatnených žalovaným, ktoré následne viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
19. Táto nesprávna argumentácia súdu sa týka investícií žalovaného do predmetu nájmu, ktoré boli žalovaným subsumované pod ustanovenie § 669 Občianskeho zákonníka. Žalobca ( správne má byť žalovaný ) podľa jeho názoru dostatočným spôsobom preukázal nevyhnutnosť vykonania týchto investícií. Rovnako preukázal, že opakovane upozorňoval a vyzýval žalobcu ako prenajímateľa na splnenie jeho povinnosti vykonať tieto nevyhnutné opravy predmetu nájmu. Nakoľko žalobca na výzvy žiadnym spôsobom nereflektoval, žalovaný pristúpil k vykonaniu týchto nevyhnutných investícii do predmetu nájmu na vlastné náklady. Tieto žalovaným vykonané investície nie je možné považovať za
platenie nájomného vo forme investícií do predmetu nájmu, nakoľko z dôvodu dlhodobej nečinnosti žalobcu v tejto otázke nebol schválený plán investícií, ktorý je v zmysle zmluvy podmienkou platenia tejto nepeňažnej časti nájomného. S poukazom na splnenie notifikačnej povinnosti žalovaného vo vzťahu k nevyhovujúcemu stavu predmetu nájmu, tieto náklady vynaložené žalovaným treba nevyhnutne subsumovať pod ustanovenie § 669 Občianskeho zákonníka. Žalovaný zastáva názor, že súd nesprávne posúdil charakter investícií vykonaných žalovaným do predmetu nájmu, ktoré následne žalovaný započítal s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie nájomného. Zákon č. 116/1990 Zb. ako lex specialis žiadnym spôsobom nerieši otázku vynakladania nákladov nájomcu na odstránenie nevyhovujúceho technického stavu predmetu nájmu nad rámec nákladov súvisiacich s bežnou údržbou predmetu nájmu. Uvedený zákon v takomto prípade nevyhovujúceho technického stavu predmetu nájmu v § 8 nájomcovi poskytuje len možnosť uplatniť si nárok na zľavu z nájomného. Zákon č. 116//1990 Zb. ale žiadnym spôsobom nerieši situáciu, kedy zľava z nájomného pre nájomcu nepredstavuje relevantné riešenie vzniknutej situácie, nakoľko má ekonomický záujem na tom, aby mohol predmet nájmu užívať bez obmedzení, pričom prenajímateľ je napriek výzvam nájomcu pri plnení svojej povinnosti uviesť predmet nájmu do riadneho technického stavu nečinný. Vynútené investície do predmetu nájmu, ktoré je z dôvodu nečinnosti prenajímateľa nútený vykonať nájomca, upravuje v § 669 Občiansky zákonník ako lex generalis. Ak potom súd v odôvodnení rozsudku tvrdí, že žalovaný si neuplatnil nárok na zľavu z nájomného, pri tejto svojej argumentácii abstrahuje od znenia relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného je nepochybné, že ustanovenie § 669 Občianskeho zákonníka za presne určených okolností poskytuje nájomcovi právo vykonať nevyhnutné investície do predmetu nájmu aj bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa s tým, že nájomcovi ostáva zachované právo domáhať sa náhrady týchto ním vykonaných vynútených investícií do predmetu nájmu od žalobcu ako prenajímateľa. Zákonom predpokladaným spôsobom pri odstraňovaní žalobcovi vopred oznámených technických nedostatkov premetu nájmu postupoval žalovaný, ktorý si následne takto vynaložené náklady jednostranne započítal s pohľadávkou žalobcu uplatnenou žalobou. Po vykonaní týchto investícií zo strany žalovaného a len vďaka ním je potom možné súhlasiť s tvrdením súdu, že žalovaný mohol predmet nájmu užívať na dohodnutý účel.
20. Ďalej odvolateľ uviedol, že pre posúdenie obsahu vzájomných práv a povinností strán sporu je rovnako nevyhnutné presne určiť právne predpisy, ktorými sa vzájomné práva a povinnosti strán sporu riadia. Súd nebral do úvahy ustanovenie § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v odseku 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II. tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Z tohto ustanovenia Obchodného zákonníka je zrejmé, že všetky vzájomné práva a povinnosti strán sporu, ktoré výslovne neupravuje Zákon č. 116/1990 Zb. alebo Občiansky zákonník sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník následne v ustanovení § 263 presne definuje kogentné zákonné ustanovenia, ktoré nie je možné dohodou strán zmluvného vzťahu meniť alebo vylúčiť. Po všetkých ostatných otázkach majú účastníci obchodnoprávnych vzťahov v zmysle zásady zmluvnej voľnosti ničím neobmedzený priestor na kreovanie svojich vzájomných práv a povinností podľa ich vlastného uváženia a na základe vzájomnej dohody. Takto dohodou určený obsah ich vzájomných práv a povinností je v princípe konečný a záväzný, a to aj v prípade, ak sa absolútnym spôsobom odchyľuje od dispozitívnej právnej úpravy. Túto skutočnosť súd nebral do úvahy predovšetkým v otázke posúdenia, či vôbec boli žalobou uplatnené nároky splatné a ak áno, kedy sa stali splatnými. Súd v tejto otázke správne poukázal na relevantné ustanovenia zmluvy, avšak tieto podľa názoru žalovaného úplne nesprávnym spôsobom interpretoval. Zmluva v článku IV. bod 4.1. písm. a) výslovne uvádza, že „Nájomca sa zaväzuje doručené faktúry uhradiť do 14 dní odo dňa doručenia daňového dokladu ( faktúra)“. V nadväznosti na toto ustanovenie článok XI. bod 1. zmluvy určuje, že „Pre doručovanie písomností medzi účastníkmi nájomného vzťahu založeného touto zmluvou platí, že tieto sa doručujú do sídla účastníka. V prípade nájomcu aj do sídla prevádzky predmetu nájmu, a to: Bystrá č. 118 Chata Limba a elektronicky, el.adresa nájomcu avantago@centrum.sk <mailto:avantago@centrum.sk>. Pokiaľ teda súd tvrdí, že nárok žalobcu na zaplatenie nájomného vznikol, resp. sa stal splatným bez ohľadu na doručenie dotknutých faktúr žalovanému, priamo tým popiera obsah zmluvy, ktorý je v otázke spôsobu doručovania faktúr a v otázke vzniku splatnosti dohodnutého nájomného medzi žalobcom a žalovaným s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka záväzný, nakoľko túto otázku nerieši ani Zákon č. 116/1990 Zb., ani Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník, ale len výlučne zmluva. Ak súd neberie do úvahy dohodnutú úpravu vzájomných práv a povinností strán sporu, jeho postup je potrebné vnímať nie ako výklad zmluvou určených práv a povinností strán sporu, ale
ako ich nové vytváranie spôsobom, ktorý je v rozpore s prejavenou vôľou strán sporu. Navyše platnosť ustanovenia článku IV. bod 4.1., ani platnosť ustanovenia článku XI. bod 1 zmluvy žiadna zo strán sporu nespochybnila. Stranami sporu dohodnutý spôsob doručovania faktúr a naň nadväzujúci mechanizmus určenia okamihu splatnosti fakturovaného nájomného boli preto v zmysle ustanovenia § 186 ods. 2 CSP nespornými skutočnosťami, ktorými sa súd ďalej nemal žiadnym spôsobom zaoberať a mal ich v podobe písomne dohodnutej stranami sporu bez ďalšieho akceptovať.
21. Zmluva, návrh ktorej bol vypracovaný a predložený žalobcom pri striktnom gramatickom výklade a pri zohľadnení obsahu ustanovenia § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka určuje, že na platné doručenie akejkoľvek písomnosti doručovanej žalobcom žalovanému musí byť táto písomnosť súčasne doručovaná troma spôsobmi, a to na adresu sídla žalovaného, na adresu jeho prevádzky a na jeho určenú elektronickú adresu. Až takýmto spôsobom doručená a riadne vystavená faktúra je spôsobilá vyvolať splatnosť pohľadávky žalobcu. Do okamihu takéhoto doručenia riadne vystavenej faktúry síce nárok žalobcu na zaplatenie dohodnutého nájomného nesporne existuje, nakoľko žalovaný predmet nájmu užíval, avšak v žiadnom prípade nemôže byť a nie je splatným a žalovaný nie je povinný ho platiť. Žalovaný opakovane poukázal na jeho výzvy žalobcovi, z ktorých vyplýva, že predmetné faktúry nedoručil vôbec a už vonkoncom nie spôsobom výslovne určeným zmluvou. Žalovaný opakovane tvrdí, že mu nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcom uplatnenú pohľadávku, nakoľko táto do dnešného dňa nie je splatnou.
22. Zároveň žalovaný konštatoval, že mu nie je zrejmé podľa akého zákonného ustanovenia postupoval súd prvej inštancie, keď sám, v rozpore s vôľou prejavenou žalovaným v jeho jednostrannom započítacom prejave vôle určil, že výdavky v súlade s ustanovením § 669 Občianskeho zákonníka vynaložené žalovaným na odstránenie nevyhovujúceho technického stavu predmetu nájmu označil za časť nájomného za rok 2019, ktorou je nájomca povinný platiť vo forme investícií vykonaných do predmetu nájmu. Tento postup má podľa žalovaného dva zásadné nedostatky. V prvom rade všetky investície do predmetu nájmu, ktoré majú byť započítané na povinnosť žalovaného platiť nájomné vo forme investícií do predmetu nájmu, musia byť v zmysle zmluvy vykonané na základe žalobcom vopred odsúhlaseného plánu investícií. Napriek predloženými dôkazmi preukázanej opakovanej snahe žalovaného však tento plán investícií do predmetu nájmu za rok 2019 (a ani za predchádzajúce roky) žalobcom schválený nebol. V druhom rade je z pohľadu žalovaného s poukazom na ustanovenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka rozhodujúce to, na splnenie ktorej svojej povinnosti žalovaný jednotlivé ním poskytnuté plnenia výslovne určil. Z preukázaného charakteru vykonaných investícií je zrejmé, že tieto investície v záujme ochrany zdravia zákazníkov žalovaného vykonané byť museli. Následne si žalovaný tieto preukázateľne vynaložené náklady celkom legitímne započítal s pohľadávkou žalobcu a neurčil, že týmito vykonanými investíciami zaplatil časť nájomného za rok 2019. Žalovaný je presvedčený o tom, že súd prvej inštancie nemal žiadnu zákonnú možnosť takýto postup žalovaného spochybniť, nebrať ho do úvahy alebo svojím rozhodnutím modifikovať, či dokonca negovať a jednostranne určiť, že takéto ním poskytnuté plnenie predstavuje splnenie inej povinnosti žalovaného ako tej, ktorú on pri poskytnutí plnenie výslovne určil.
23. Pri posudzovaní obsahu jednostranného započítacieho prejavu súd prvej inštancie podľa žalovaného opäť nepostupoval v súlade s ustanovením § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Obsah započítacieho prejavu vôle totiž žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil ( samozrejme okrem nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku, ktorý si žalovaný síce v odpore proti platobnému rozkazu uplatnil, avšak na základe dôkazov získaných v priebehu konania zistil, že tento nárok mu nevznikol ), ani čo do právneho dôvodu a výšky pohľadávok žalovaného, ktoré započítaval s pohľadávkami žalobcu, ani čo do jasnosti a zrozumiteľnosti tohto započítacieho prejavu vôle. Ak žalobca nespochybnil obsah započítacieho prejavu vôle žalovaného, podľa názoru žalovaného mal byť tento jednostranný prejav vôle žalovaného považovaný za nesporný a tým aj spôsobilý vyvolať zákonom predpokladaný následok, ktorým je zánik vzájomných pohľadávok strán sporu ku dňu, kedy sa tieto vzájomné započítavané pohľadávky stretli.
24. Žalovaný sa nestotožnil ani s argumentom okresného súdu, že žalovaný v priebehu konania účelovo menil svoju procesnú obranu. Žalovaný je presvedčený o tom, že jeho procesný postup nie je možné označovať za účelový, resp. porušujúci platné objektívne právo. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti civilného procesu a súčasne prelomil princíp formálnej pravdy spôsobom, ktorý Civilný sporový poriadok nepredpokladá a neumožňuje.
25. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného podaním zo dňa 15. 06. 2020, v ktorom navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a aby potvrdil napadnutý rozsudok. Zároveň žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.
26. Žalobca tvrdí, že nedošlo k nesprávnemu postupu súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci na základe dôkazov a vyjadrení predložených sporovými stranami a výsledok zistenia jednoznačne správne posúdil v zmysle platných právnych úprav. Podľa žalobcu žalovaný podal odvolanie proti rozsudku bez právneho dôvodu. Podľa žalobcu podľa článku IV. bod X.X. Zmluvy o nájme nebytových priestorov „ sa nájomca zaväzuje platiť prenajímateľovi nájomné vo výške stanovenej dohodou zmluvných strán vždy vopred, a to výlučne na bankový účet prenajímateľa“. Táto povinnosť žalovaného nie je bezpodmienečne viazaná na fakturáciu ani zo zmluvy, ani zo zákona. V tomto zmluvnom ustanovení bola upravená aj výška nájomného, aj lehoty a spôsob jeho plnenia s rozdelením na časť nájomného, ktorá mala byť platená v peniazoch a druhá časť, ktorá mala byť realizovaná v nepeňažnej forme - formou investícií do prenajatého zariadenia. Ďalej žalobca poukázal na bod 4.1. Zmluvy o nájme, kde je dohodnuté „prenajímateľ je oprávnený vyfakturovať, t.j. vystaviť faktúru nájomcovi“. Podľa žalobcu fakturácia je teda oprávnením, nie povinnosť žalobcu. Žalobca však faktúry vystavoval a posielal žalovanému.
27. Žalobca zároveň tvrdí, že prenajatý objekt nebol v havarijnom stave tak, ako to uvádza žalovaný. Žalovaný zariadenie po celú dobu až do 30. 05. 2020 užíval bez obmedzenia a pri plnom obsadení. Žalovaný si na internete umiestnil viacero inzerátov a reklám s pozitívnym hodnotením zariadenia a s ponukou služieb na svadobnú hostinu, promočné a iné oslavy, a to v interiéri aj v exteriéri zariadenia, čo by pri prezentovanom havarijnom stave zariadenia asi nebolo možné. Bez ohľadu na skutočnosť, kedy žalovaný vykonal opravy a ak vôbec, bol na ich vykonanie povinný zo zmluvy a nebol žiadny dôvod na započítanie nákladov na tieto opravy oproti pohľadávke žalobcu.
28. Pokiaľ žalovaný uvádza, že „žalobe ani v časti nepojednávala o nájomnom, ktoré malo byť uhrádzané vo forme investícií žalovaného do predmetu nájmu“ a že „akákoľvek argumentácia strán sporu a následne aj prípadné úvahy súdu o plnení alebo neplnení tejto povinnosti žalovaného je pre posúdenie dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom úplne bezpredmetná“, toto tvrdenie podľa žalobcu by mohlo byť pravdivé a opodstatnené vtedy, ak by sa žalobca (správne má byť žalovaný) nedomáhal započítania ceny fakturovaných opráv, ktoré mali byť realizované ako nepeňažná časť nájomného. Teda samotnú úvahu, resp. tento problém vniesol do konania sám žalovaný predložením oznámenia o jednostrannom zápočte. S tým sa súd musel vysporiadať, a to v kontexte s ostatnými predkladanými tvrdeniami a dôkazmi. Z rovnakých príčin aj subsumovanie takýchto nákladov pod znenie ustanovenia § 669 Občianskeho zákonníka nemôže prichádzať do úvahy. Žalovaný sa opakovane snaží navodiť dojem o zlom až nevyhovujúcom stave užívaného zariadenia s tým, že bol nútený vykonať vynútené investície do predmetu nájmu. Žalovaný však nevykonal nad rámce svojich zmluvných povinností žiadnu opravu zariadenia, teda jeho poukazovanie na § 669 Občianskeho zákonníka je prinajmenšom neadekvátne. Podľa bodu 4.1.1. Zmluvy mal žalovaný do troch mesiacov po vykonaní investícií predložiť žalobcovi ich rozpis. To sa nikdy nestalo. Až koncom roku 2018 a v roku 2019, t.j. až po období, za ktoré sa žalobca domáhal zaplatenia nájomného, žalovaný poslal žalobcovi faktúry, ktoré zneli „za náklady na opravu a údržbu Vášho zariadenia Limba“ resp. „refakturácia nákladov za zveľadenie Vášho majetku“, pričom tieto faktúry boli súčasťou oznámenia o zápočte vystaveného žalovaným v júli 2019.
29. Ďalej žalobca uvádza, že medzi sporovými stranami je zmluvnou upravený nájomný vzťah, ktorý patrí do kategórie občianskoprávnych úprav, ku ktorým patrí aj Zákon č. 116/1990 Zb., ktorý spolu s Občianskym zákonníkom dostačujúco upravujú podmienky nájmu nebytových priestorov, vrátane súvislostí vznikajúcich pri nájme. Podľa názoru žalobcu predmetný nájomný vzťah nespadá pod zákonnú úpravu zakotvenú v Obchodnom zákonníku. Pokiaľ žalovaný zdôrazňuje svoj zmluvný záväzok uhradiť faktúry prenajímateľa do 14 dní od doručenia faktúry, podľa žalobcu nedoručenie faktúry v dohodnutej lehote by mohlo mať prípadne vplyv len na dobu uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania, ak by si žalobca uplatňoval úrok z omeškania od doby splatnosti faktúr, nemôže mať však vplyv na samotnú úhradu za užívanie predmetu nájmu.
30. Zároveň žalobca tvrdí, že žalovaný nepravdivo uvádza, že návrh nájomnej zmluvy vypracoval a predložil žalobca. Naopak žalovaný neprijal žalobcov návrh zmluvy, ale predložil zmluvu, ktorú
vypracoval právny zástupca žalovaného JUDr. Peter Majling, ktorý tvrdo presadzoval jej znenie. Výsledok je predmetná zmluva o nájme z 01. 04. 2014, ktorú sporové strany podpísali. Žalovaný vypracoval a predložil aj Dodatok č. 1 k zmluve, uzatvorený 29. 12. 2014. Žalobca tiež tvrdí, že faktúry žalovanému doručil, dokonca aj opakovane a doklady o ich doručení predložil súdu.
31. Žalobca tiež tvrdí, že žalovaný sa nesprávne domnieva, že započítať je možné akúkoľvek pohľadávku ( aj vymyslenú ), bez ohľadu na jej právnu aj reálnu záväznosť. Žalovaný fakturoval a v oznámení o zápočte uviedol faktúry za to, čo mal sám plniť zo svojej zmluvnej povinnosti - časť nájmu vo forme realizácie opráv a údržby zariadenia. Túto časť nájomného žalobca v žalobe neuplatňoval, pretože nemohol splnenie odkontrolovať z príčin, že kontrolu znemožnila konateľka žalovaného. Podľa žalobcu je jednoznačné, že pohľadávky žalovaného uvedené v oznámení o započítaní neboli na započítanie spôsobilé (niektoré ani reálne neexistovali). Preto je oznámenie o zápočte pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku právne irelevantné.
32. Na záver pre úplnosť a ilustráciu konania žalovaného žalobca uviedol, že v zmysle výpovede z nájmu, ktorú dal prenajímateľ (žalobca) nájomcovi (žalovanému), končila výpovedná lehota 31. 05. 2020. Žalovaný po dohode so žalobcom určil termín odovzdania na 29. 05. 2020 so začatím preberacieho konania o 9:00 hod. Deň pred stretnutím konateľka žalovaného oznámila, že na 10:30 hod. má termín lekárskeho vyšetrenia, ktorý mala stanovený už pred pol rokom a že preberacie konanie môže začať až od 13:00 hod. O 13:00 hod. konateľka žalovaného oznámila prítomným, že skontrolujú len inventárny zoznam pretože o 15:00 hod. musí ísť na injekciu. Preto účastníci preberacieho konania zariadenie len preleteli. Nebol čas ani priestor na spísanie normálneho preberacieho protokolu. To čo prenajímateľ našiel v zariadení, predšilo aj najhoršie možné predstavy o pomstivom konaní žalovaného. Väčšina žalovaným prezentovaných opráv nebola identifikovateľná (neboli urobené) a celé zariadenie bolo v neudržiavanom stave minimálne po dobu niekoľkých mesiacov. Na obhliadnutie takto odovzdaného zariadenia si žalobca ihneď prizval nezainteresované osoby a zároveň ihneď zavolal remeselníkov na odstránenie tých najzávažnejších poškodení (voda, kúrenie). Žalobca zabezpečil o veciach príslušnú fotodokumentáciu.
33. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.
34. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 CSP ) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným stavom súdom prvej inštancie ( § 389, § 380 ods. 1, § 383 CSP ) prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.
35. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
36. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
37. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
38. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
39. Predmetom posúdenia v odvolacom konaní je vecná správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu o zaplatenie nájomného v sume 13.748,47 Eur s príslušenstvom vyhovel.
Žalobca si svoje právo uplatnil podľa písomne uzatvorenej Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej podľa Zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v platnom znení zo dňa 01. 04. 2014, ako aj Dodatku č. 1 zo dňa 04. 12. 2014. V konaní nebolo sporné, že žalobca si v žalobe uplatnil nájomné za obdobie september 2017 až august 2018 v celkovej výške 13.500,- Eur, a to vo výške 1 dohodnutého nájomného podľa uzatvorenej zmluvy, ktoré mal žalovaný uhrádzať na účet prenajímateľa 3. Tiež nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi uplatnené nájomné neuhradil. Sporným v konaní bolo, či došlo k platnému započítaniu žalobcom uplatnenej pohľadávky so žalovaným vyúčtovanými nákladmi na opravu prenajatej nehnuteľnosti, ktoré podľa žalovaného boli započítané so žalobcovou pohľadávkou na základe oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 31. 07.2019.
40. Odvolací súd nad rámec uvedeného súdom prvej inštancie uvádza, že nájom nebytových priestorov v súlade s § 720 Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ( ďalej len „OZ“ ), upravuje Zákon č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov o nájme a podnájme nebytových priestorov. Ustanovenia tohto zákona sú vo vzťahu ku všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. OZ špeciálne. Je medzi nimi vzťah lex specialis k lex generalis, čo znamená, že na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich neupravuje osobitný zákon. Uvedený názor vyplýva aj z rozsudku NS SR sp.zn. Cdo/3/1997 zo dňa 24. 07.1077.
41. Nájom nebytových priestorov vzniká písomne uzatvorenou nájomnou zmluvou, ktorá musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas na ktorý sa nájom uzaviera. Prvoradou povinnosťou nájomcu je teda platiť nájomné, pričom výška nájomného a spôsob úhrady sa určí dohodou.
42. Odvolací súd konštatuje, že zmluvné strany si v zmluve dohodli výšku nájomného podľa jednotlivých mesiacov v roku, ako aj spôsob jeho úhrady. Odvolací súd ďalej zistil, že zmluvné strany si v zmluve o nájme nebytových priestorov, ako aj v Dodatku č. 1 k nej dohodli, že predmetná zmluva sa uzatvára v zmysle Zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v platnom znení, pričom v článku I. bod 1.4. zmluvy si dohodli, že predmetom nájmu podľa tejto zmluvy je len vnútorný priestor špecifikovaných stavieb vrátane vnútorných priečok, obvodové múry, základy a strecha a nie stavby ako také. Týmto zmluvným ustanovením si teda dohodli aplikáciu zákonných ustanovení Zákona č. 116/1990 Zb. na právne vzťahy medzi zmluvnými stranami. Keďže tak, ako bolo uvedené vyššie je predmetný Zákon č. 116/1990 Zb. lex specialis, je nutné postupovať podľa § 8 tohto zákona, nakoľko toto zákonné ustanovenie zohľadňuje prípady nevyhovujúceho technického stavu predmetu nájmu, následkom ktorého si môže nájomca uplatniť len nárok na zľavu z nájomného. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nie je možné postupovať v súlade s § 669 Občianskeho zákonníka tak, ako tvrdí žalovaný v podanom odvolaní, keďže spomínané ustanovenie § 8 Zákona č. 116/1990 Zb. výslovne rieši nároky nájomcu v prípade zlého technického stavu prenajatej nehnuteľnosti. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalovaný v rámci konania dostatočným spôsobom nepreukázal, že prenajatá nehnuteľnosť bola v tak zlom technickom stave, že by nebolo možné ju využívať na účel, na ktorý bola prenajatá. Naopak žalobca vierohodne v konaní preukázal, že predmet nájmu bol odovzdaný žalovanému, ako nájomcovi v stave spôsobilom na užívanie. Je nutné konštatovať, že v danom prípade mohlo dôjsť k zaplesneniu skríň, resp. k ďalším vadám nehnuteľnosti aj spôsobom užívania zo strany žalovaného, ktorý v rámci konania vierohodným spôsobom nepreukázal, že ním tvrdené vady predmetu nájmu nespôsobil sám nevhodným spôsobom užívania predmetu nájmu.
43. Odvolací súd sa tiež nestotožňuje s názorom odvolateľa, že vzájomné práva a povinnosti strán sporu sa majú riadiť ustanovením § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, nakoľko v prípade, ak Zákon č. 116/1990 Zb. neupravuje vzniknutú právnu situáciu, je nutné postupovať podľa všeobecnej úpravy nájomnej zmluvy upravenej v § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca ako jeden z prenajímateľov je združením ako nezisková inštitúcia, teda nepatrí do podnikateľského sektora, aj keď má postavenie právnickej osoby súkromnoprávneho charakteru, ktorej zákon priznáva vlastnú právnu subjektivitu. § 230 ods. 1 Zákonníka práce definuje odborovú organizáciu ako občianske združenie podľa osobitného predpisu. Zároveň zákon o združovaní definuje odborovú organizáciu ako združenie občanov, ktorá sa podľa ustanovenia § 9a ods. 1 stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim potom, keď príslušnému ministerstvu bol doručený návrh na jej evidenciu. Keďže účelom odborovej organizácie nie je podnikateľská činnosť v pravom slova zmysle,
medzi stranami konania nemožno právny vzťah posúdiť ako obchodnoprávny tak, ako tvrdí žalovaný v podanom odvolaní, a teda aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
44. Odvolací súd ďalej konštatuje, že zo žaloby, ako aj z napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca si uplatnil nájomné len vo výške zodpovedajúcej nájomnému, ktoré mal žalovaný platiť na účet žalobcu, pričom nájomné, ktoré mal žalovaný uhrádzať formou investícií do prenajatej nehnuteľnosti, nie je predmetom súdneho konania. Odvolací súd preto súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaný aj napriek tomu, že nebol odsúhlasený plán investícií zo strany žalobcu, investoval finančné prostriedky do predmetu nájmu, tieto z dôvodu zmluvne dohodnutých podmienok sa majú započítať na nájomné, ktoré práve malo byť uhradené formou investícií. Zároveň nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že si môže akúkoľvek pohľadávku započítať so žalobcom uplatneným nárokom, keďže podľa § 580 Občianskeho zákonníka platí, že ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že nie je možné započítať akúkoľvek pohľadávku, ktorej dôvodnosť nie je vierohodne preukázaná. V danom prípade, keďže medzi zmluvnými stranami bol jednoznačne určený spôsobom zápočtu preinvestovaných financií zo strany žalovaného na nájomné, je táto dohoda zmluvných strán záväzná a žalovaný je povinný platiť nájomné spôsobom zmluvne dohodnutým.
45. Zároveň odvolací súd z predloženej zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to z článku XI. bod 11.1. zistil, že zmluvné strany sa dohodli, že písomnosti určené prenajímateľovi sa adresujú do sídla prenajímateľa 3 Nezávislá odborová organizácie polygrafie - Bratislava so sídlom Mamateyova 5, Bratislava, do rúk p. Q. Z oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 31. 07. 2019, ako aj z priloženej fotokópie poštovej obálky vrátenej žalovanému odvolací súd zistil, že žalovaný túto zásielku adresoval na dohodnutú adresu, avšak neoznačil meno osoby, do ktorej rúk mala byť zásielka adresovaná. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že žalovaný toto oznámenie o započítaní nedoručoval spôsobom zmluvne dohodnutým. Zároveň vzhľadom na už uvedenú dohodu o spôsobe úhrady nájomného má odvolací súd za to, že pohľadávky žalovaného nie sú spôsobilé na započítanie so žalobcom uplatnenou pohľadávkou. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, pokiaľ vzhľadom na započítací prejav zo strany žalovaného v konaní skúmal aj podmienky úhrady nájomného dohodnuté mimo finančného plnenia formou investícií.
46. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že je nedôvodná námietka žalovaného aj ohľadne skutočnosti, že žalobca mu nedoručil faktúry nájomného tak, ako bolo dohodnuté v zmluve, nakoľko žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nájomného už na základe uzatvorenej zmluvy o nájme a pokiaľ žalobca preukazoval podacími lístkami skutočnosť, že faktúry žalovanému doručoval, avšak vierohodne nevedel preukázať, že boli doručené do dispozície žalovaného, pre posúdenie oprávnenosti tohto nároku postačuje, že žalovanému boli predmetné faktúry doručené spolu so žalobou, následkom čoho sa stali splatnými, a teda žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nájomného nimi vyfakturovanými. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď žalobcovi priznal spolu s požadovaným nájomným aj zákonný úrok z omeškania od 10. 08. 2018 do zaplatenia.
47. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán dokazovania a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobca v konaní listinnými dôkazmi dostatočným spôsobom preukázal oprávnenosť uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie sa v celom rozsahu vysporiadal so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý vec správne právne posúdil a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých aplikoval platnú právnu úpravu pri rozhodovaní vo veci.
48. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny.
49. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
50. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
51. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)