Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-79-2022.pdf
PDF · 111.08 KB
No categories available
6Co/79/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu: JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: U.. Y. O.Á., A.. XX.XX.XXXX, W. Č. XXX, S., zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: U.. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. S.I. XX, zastúpený: Mgr. Marcel Péli, LL.M, advokát so sídlom: M. R. Štefánika 157/45, 017 01 Považská Bystrica IČO: 42014247, o zaplatenie zmluvnej pokuty 10.950 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava IV z 30. marca 2022, č.k. 8C/70/2019-103, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
III. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
I.
Rozsudok súdu prvej inštancie
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.950 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II. výrok).
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 31. júla 2015 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 73.000 eur bezodplatne. Zmluvné strany sa v čl. III. predmetnej zmluvy dohodli, že pohľadávka veriteľa je zabezpečená zmluvnou pokutou vo výške 25 % z celkovo zapožičanej sumy a dlžník je ju povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15.05.2019, č.k. 22C/40/2018 - 196 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.08.2021, č.k. 16Co/206/2019 - 268 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 73.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 01.01.2017 až do zaplatenia, a to na základe v konaní preukázaného vzniku pôžičky, na základe ktorej si žalobca uplatnil časť dohodnutej zmluvnej pokuty.
3. Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na ust. § 544 a § 657 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že v konaní vedenom na Krajskom súde v
Bratislave sp.zn. 22C/40/2018 bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 73.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% z priznanej sumy od 01.01.2017 do zaplatenia, keďže bolo v konaní preukázané, že žalobca žalovanému pôžičku v uvedenej výške na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 31. mája 2015 reálne poskytol. Dohodnutú zmluvnú pokutu súd prvej inštancie posúdil ako dostatočne určitú, dojednanú v súlade s § 544 OZ (dohodnutá písomne, so špecifikovanou výškou v pevnej sume, za porušenie zmluvnej povinnosti zo zmluvy o pôžičke), primeranú zabezpečovanej povinnosti vrátiť pôžičku v sume 73.000 eur poskytnutú bezúročne riadne a včas, dohodnutú platne, a teda nie rozpornú s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že súd nepovažoval zmluvnú pokutu za neprimeranú, a z toho dôvodu za neplatnú, nezaoberal sa ani žalovaným namietanou výškou škody, ktorá žalobcovi ako veriteľovi nesplnením si povinnosti žalovaného ako dlžníka, na ktorú bola zmluvná pokuta viazaná, vznikla. Žalovaný je osobou s právnickým vzdelaním, a preto argumenty žalovaného, že zmluvu o pôžičke (niekoľko zmlúv) podpísal bez reálneho poskytnutia pôžičky, a tiež že jednotlivým ustanoveniam, ktorých neurčitosť a neplatnosť namietal, pri podpise nevenoval pozornosť, považoval za účelové, v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100%.
II.
Odvolanie
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že v prvoinštančnom konaní poukazoval, že žalobca nemá nárok na plnenie týkajúce sa zmluvnej pokuty, nakoľko ustanovenie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné z dôvodu, že výška zmluvnej pokuty bola dojednaná neprimerane a v rozpore s dobrými mravmi, dôkazom čoho je aj zníženie zmluvnej pokuty žalovaným (poznámka súdu, že žalovaný zrejme mal na mysli žalobcu a nie seba) na výšku 15 %. Zotrval na názore, že predmetná pôžička mu nikdy reálne poskytnutá nebola, a teda žalobcom uplatňovaný nárok bol neoprávnený v oboch konaniach. Obsah zmluvy o pôžičke bol nad prípustnú mieru v prospech jednej zo zmluvných strán. Výška zmluvnej pokuty mala podliehať v prípade súdneho sporu posudzovaniu z hľadiska jej primeranosti a mohlo sa tak jednať o absolútnu neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute. Ak by bola zmluvná pokuta posúdená ako neodporujúca dobrým mravom, mohla byť posúdená ako neprimerane vysoká, a teda by mohol byť využitý inštitút moderačného práva súdu v zmysle ustanovenia § 545a Občianskeho zákonníka, a to až na hranicu škody skutočne vzniknutej v dôsledku porušenia povinnosti. Reálne však podľa jeho názoru ku vzniku škody nedošlo. Zastáva názor, že v dohode o zmluvnej pokute absentovalo špecifikovanie povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, a teda v prípade zmlúv o pôžičke spojenej s dohodou o zmluvnej pokute, by malo takéto ustanovenie obsahovať napr. „zmluvná pokuta zabezpečuje povinnosť dlžníka, vrátiť riadne a včas pôžičku veriteľovi.“ Takúto formuláciu však ustanovenie čl. III. Zmluvy o pôžičke zo dňa 02. januára 2014, týkajúce sa dohodnutej zmluvnej pokuty, neobsahovalo. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal tvrdeniami žalovaného o skúmaní obsahových náležitostí dohody o zmluvnej pokute, ako aj primeranosti výšky dohodnutej zmluvnej pokuty, odporovaniu dohodnutej zmluvnej pokuty dobrým mravom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo podmienené len tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/40/2018 bolo rozhodnuté v neprospech žalovaného. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, prípadne, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a návrh žalobcu zamietol a zaviazal ho k náhrade trov konania v rozsahu 100 %.
III.
Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu
6. Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100%. Uviedol, že žalobca žalovanému pôžičku reálne poskytol a dohoda o zmluvnej pokute v nej obsiahnutá je platná, ktorú si strany slobodne, vážne a určito dojednali pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti žalovaného spočívajúcej v jeho povinnosti poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť
v tam dohodnutej lehote splatnosti. Je vecou zmluvných strán a ich vzájomnej dohody, v akej výške si zmluvnú pokutu dohodnú. V čase niekoľkých po sebe uzavretých zmlúv o pôžičke, sa aj pre žalovaného výška zmluvnej pokuty 25 % z celkovo zapožičanej peňažnej sumy javila byť primeranou výškou k výške peňažnej pôžičky, ktorej vrátenie zo strany žalovaného zabezpečovala, ako aj vzhľadom k tej skutočnosti, že išlo o bezodplatný právny vzťah, teda o pôžičku bezúročnú a iné zabezpečenie splnenia povinnosti dlžníka neexistovalo. S výškou zmluvnej pokuty žalovaný prejavil súhlas podpisom všetkých troch zmlúv o pôžičke.
7. Podľa ustálenej súdnej praxe dojednanie o zmluvnej pokute je pre rozpor s dobrými mravmi neplatné spravidla tam, kde dojednanie výšky zmluvnej pokuty niekoľkonásobne prevyšuje zabezpečovanú pohľadávku, ktorej priznanie by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného, čo by znamenalo neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu, ktorú by nebolo možné považovať za nevyhnutnú pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty. Pre naplnenie námietky žalovaného by sa vyžadovalo, aby dojednaná zmluvná pokuta opomínala zabezpečovací, sankčný a kompenzačný charakter inštitútu zmluvnej pokuty, čo zjavne nie je vzhľadom na všetky okolnosti danej veci dané v tomto prípade. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a spravidla postup podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť povinnú osobu, teda keď ide o šikanózny výkon práv, prípadne keď je zrejmé, že zmluvná pokuta nebola dojednaná za účelom dosiahnutia riadneho a včasného plnenia, ale sledovala iný účel. Zdôraznil, že pôžičky poskytol bezodplatne a povinnosťou žalovaného bolo túto vrátiť riadne a včas.
8. Žalobca v priebehu konania preukázal, že v prípade ak by žalovaný čerpal pôžičku/úver od komerčného poskytovateľa (banky), jeho platobná záťaž by len pri bežnom bankovom úroku značne prevýšila výšku uplatnenej sankcie. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň má sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej dohody strán zmluvy a žalobca nemá možnosť uplatňovať si iné plnenie, ako to, ktoré je obsiahnuté v zmluve. Vzniknutú situáciu žalovaný zavinil sám nesplatením pôžičky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 (totožne tiež ÚS ČR v náleze spis. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005) uviedol: „Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy, pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“
9. Vo vzťahu k primeranosti zmluvnej pokuty žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/172/2007, podľa odôvodnenia ktorého: „...primeranosť výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu; závery o primeranosti, či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno preto len veľmi obtiažne zovšeobecniť a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci."
10. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 20. júna 2022, ktorý nevyužil možnosť sa k nemu písomne vyjadriť.
IV.
Právne posúdenie
11. Odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa ust § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
12. Odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aj správne aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že predmetná pôžička mu nikdy reálne poskytnutá nebola, a preto je žalobcom uplatňovaný nárok na zmluvnú pokutu neoprávnený.
14. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z právneho názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 16Co/206/2019
- 268 zo dňa 31. augusta 2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C/40/2018 - 196 zo dňa 15. mája 2019, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 73.000 eur spolu s úrokom z omeškania (výrok II. a III.), keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca žalovanému pôžičku v uvedenej výške na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.05.2015 reálne poskytol. Rozsudok v tejto časti (výrok II. a III.) nadobudol právoplatnosť dňa 28.10.2021. Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia, a teda ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Záväznosť rozhodnutia v predmetnej veci vyplýva pre súd z ust. § 193 C.s.p. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že v konaní sp. zn. 22C/40/2018 bola právoplatne vyriešená ako predbežná otázka sporná skutočnosť medzi stranami sporu, a to reálne poskytnutie pôžičky žalobcu žalovanému vo výške uvedenej v zmluve o pôžičke zo dňa 31.07.2015.
15. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, tak súd prvej inštancie nárok žalobcu správne vyhodnotil ako dôvodný. Je nepochybné, že zmluvné strany si v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka dohodli zabezpečenie pohľadávky žalobcu, ktorý žalovanému poskytol pôžičku vo výške 73.000 eur, pre prípad porušenia zmluvných povinností (vrátenie pôžičky včas) sankciu, zmluvnú pokutu vo výške 25% z celkovo zapožičanej peňažnej sumy. Keďže si žalovaný nesplnil zmluvne dohodnutú povinnosť vrátiť žalobcovi sumu vo výške pôžičky, a to 73.000 eur do 31. decembra 2016, došlo z jeho strany k porušeniu zmluvy o pôžičke s následnou povinnosťou zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu v zmysle čl. III. zmluvy o pôžičke.
16. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal obsahové náležitosti dohody o zmluvnej pokute, že obsah zmluvy o pôžičke bol nad mieru prípustnú v prospech jednej zo zmluvných strán, a že v dohode o zmluvnej pokute absentovalo špecifikovanie povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, a že dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, a preto odporuje dobrej dobrým mravom. Odvolací súd ani tejto námietke žalovaného nemôže priznať relevanciu. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. I podľa názoru odvolacieho súdu dohodnutá výška zmluvnej pokuty neprekračovala účel zmluvnej pokuty, ktorý spočíval v hrozbe dostatočne cielenou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad, že si nesplní svoju povinnosť zabezpečenú práve zmluvnou pokutou a v dostatočnom zabezpečení veriteľa proti prípadným škodám, ktoré by mohli nesplnením zabezpečovacej povinnosti vzniknúť. Platí, že dlžník v zásade nemôže úspešne namietať rozpor dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, ak on sám mohol zabrániť vzniku nároku veriteľa na zmluvnú pokutu práve splnením si jeho zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Pokiaľ ide o výšku zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s primeranosťou výšky zmluvnej pokuty a aj ju dostatočne odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie výšku zmluvnej pokuty správne posúdil ako dostatočne určitú a špecifikovanú. Zmluvné strany sa dohodli o jej konkrétnej výške 25 % z celkovo zapožičanej peňažnej sumy 73.000 eur. V danom prípade výška zmluvnej pokuty bola fixne daná, a to 25% zo sumy 73.000 eur, t.j. 16.790 eur. Odvolací súd konštatuje, že určenie výšky zmluvnej pokuty (§ 544 ods. 2 OZ) je zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán. Primeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty je treba posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam právneho úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval, ako i vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti.
17. Vo vzťahu k namietanej neprimeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty súd prvej inštancie skúmal, aké porušenie zmluvnej povinnosti zmluvná pokuta zabezpečovala. Z čl. III. Zmluvy o pôžičke vyplýva, že zmluvná pokuta zabezpečovala splnenie povinnosti žalovaného vrátiť pôžičku žalobcovi vo výške 73.000 eur riadne a včas, ktorá bola poskytnutá žalobcom žalovanému bezúročne, čo znamená, že
zmluvné strany si nedohodli ani úrok z omeškania vo výške, na aký má veriteľ právo zo zákona v prípade omeškania dlžníka so zaplatením splatného dlhu. Súd prvej inštancie uzavrel a s týmto právnym posúdením sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje, že výška zmluvnej pokuty, hoci bola dohodnutá pevnou sumou (25 % z dlžnej sumy) je primeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute zmluvnými stranami sledovaný, a to splnenie si povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú bezúročnú pôžičku v celkovej sume 73.000 eur riadne a včas. Nejedná sa o zjavný nepomer medzi dojednanou výškou zmluvnej pokuty a zabezpečovanou pohľadávkou, a teda i podľa názoru odvolacieho súdu bola dojednaná zmluvná pokuta primeraná a nijakým spôsobom nebola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi ako neúmerne prísna a bezdôvodná sankcia, ktorú by nebolo možné považovať za nevyhnutnú pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty.
18. Tiež je potrebné prihliadnuť na samotný fakt, že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade porušenia zmluvnej povinnosti vzniká bez ohľadu na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla veriteľovi škoda (paušalizovaná náhrada škody). Existencia škody a jej výšky je rozhodná len vo vzťahu k posúdeniu primeranosti zmluvnej pokuty s ohľadom na dobré mravy, ktoré sa pri právnej úprave zmluvnej pokuty zohľadňujú aj v osobitnom inštitúte tzv. moderačného práva súdu a rozsahu jeho aplikácie na konkrétny prípad. Okrem škody je pritom v prípade uplatnenia moderačného práva súdom a posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty aj ďalšie kritérium, a to hodnota zabezpečovanej povinnosti a jej význam pre zmluvné strany a tiež okolnosti vzniku nároku na zmluvnú pokutu (je potrebné prihliadnuť na funkcie zmluvnej pokuty - preventívna, uhradzovacia, sankčná). Rovnaké kritériá je teda možné analogicky použiť aj pre prípadné úplné vylúčenie zmluvnej pokuty pre rozpor s dobrými mravmi. Avšak, ako musí súd zvážiť existenciu a závažnosť okolností subsumovaných pod inštitút dobrých mravov na strane žalovaného, rovnako musí pristupovať aj k žalobcovi, ktorý by v prípade neúspechu v konaní nemal možnosť domáhať sa prípadnej náhrady škody (§ 545 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Súd preto dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute v danom prípade nedosiahlo intenzitu jej rozporu s dobrými mravmi.
19. V prípade, ak by aj súd vyhodnotil, že výška dojednanej zmluvnej pokuty je neprimeraná, o čo sa však v predmetnej veci nejedná, z ust. § 545a Občianskeho zákonníka vyplýva pre súd možnosť na návrh rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, čiže vo výške, v akej bola zmluvnými stranami dohodnutá, aj keď veriteľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol nárok. Zo strany súdu ide tak o zásah do zmluvných vzťahov a o ich modifikáciu. Dôsledkom moderačného práva je, že súd rozhodne o záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu v tom zmysle, že zmení (zníži) výšku dohodnutej zmluvnej pokuty, a tým záväzok na časť zmluvnej pokuty zanikne. Súd potom oprávnenej strane prizná nárok na takto zníženú zmluvnú pokutu. Na zníženie zmluvnej pokuty však nárok nie je. Moderačné právo súdu podľa § 545a Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty vyjadrením preferencie zachovania platnosti právneho úkonu, ak má byť táto spochybnená iba neprimeranosťou dojednanej výšky zmluvnej pokuty (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2016 sp. zn. III. ÚS 528/2015). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 5Cdo/33/2022 zo dňa 31. 05.2023 uviedol, že: „jedným z účelov a zmyslov moderačného práva súdu podľa § 545a Občianskeho zákonníka je zachovať platnosť právneho úkonu. Z tohto dôvodu je súd povinný prednostne uplatniť svoje moderačné právo podľa § 545a Občianskeho zákonníka pred vyslovením absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu dojednanej neprimerane vysokej pokuty“. O neprimeranosť zmluvnej pokuty sa však v prejednávanom prípade nejedná a odvolací súd týmto chcel len poukázať na nesprávnosť názoru žalovaného, že neprimeraná výška zmluvnej pokuty spôsobuje absolútnu neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute.
20. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty od žalovaného v nižšej výške, ako bolo dohodnuté v zmluve, a to vo výške 15% zodpovedajúcej sume 10.950 eur, namiesto sumy 16.790 eur zodpovedajúcej 25% zo zapožičanej sumy 73.000 eur, a preto nepripadá do úvahy ani využitie moderačného oprávnenia súdu, ak by aj konštatoval neprimeranosť zmluvne dohodnutej výšky zmluvnej pokuty, čo v danom prípade konštatované nebolo.
21. Prijatý záver o dôvodnosti žaloby žalobcu súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe žalobcu vyhovené. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil rešpektujúc zásady formálnej logiky.
22. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania (druhý výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p,
23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
24. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).