Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (12)Rozsudok_8Co-30-2020.pdf
PDF · 129.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: Z. M., nar. XX.X.XXXX, bytom E. - H., J. XX, zastúpený: JUDr. František Komka, advokát, so sídlom v Prešove, Hlavná 27, p r o t i žalovanému: G. N., nar X.XX.XXXX, bytom Y., U. 6, zastúpený: Mgr. Marcel Kandrík, advokát, so sídlom v Prešove, Grešova 7, o zaplatenie 3.000 eur a prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.02.2020 č.k. 11C 56/2018-144 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou z 28.12.2018 sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.000 eur s úrokmi z omeškania 8% ročne z uvedenej sumy od 2.1.2016 do zaplatenia a to na základe písomnej zmluvy o pôžičke z 21.12.2012. V žalobe uviedol, že žalovaný doposiaľ mu uhradil len 4 splátky po 150 eur a to 12.01.2013, 18.02.2013, 02.04.2013 a 24.05.2013 a jeho dlh predstavuje žalovanú sumu. K žalobe pripojil kópiu tejto zmluvy, podľa ktorej požičal žalovanému 3.600 eur podľa splátkového kalendára uvedeného v článku 3 bode 4.1 Zmluvy najneskôr do 1.1.2016.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe potvrdil, že od žalobcu prevzal 3.600 eur na kúpu auta, táto suma bola predmetom Zmluvy o pôžičke uzavretej so žalobcom, ale nie tej, ktorú predložil žalobca. Podľa pravej zmluvy mal totiž pôžičku splatiť do 01.01.2015. Auto kúpil za 2.700 eur, pôžičku z finančných dôvodov prestal splácať a následne toto auto odovzdal žalobcovi, ktorý ho predal. Bol preto ochotný žalobcovi doplatiť do sumy 3.600 eur, po predaji auta ostáva 750 eur, avšak žalobca predložil zmluvu, na ktorej sfalšoval jeho podpis a dátum splatnosti pôžičky a preto so žalobou nesúhlasil, nakoľko pohľadávka je premlčaná. Doložil facebookovú komunikáciu so žalobcom z 01.08.2016, v ktorej sám žalobca uviedol, že 3.600 Eur malo byť splatených k 01.01.2015 a doložil aj časť kópie zmluvy o pôžičke, v ktorej lehota splatnosti pôžičky 3.600 eur bola stranami dohodnutá do 01.01.2015.
4. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného považoval jeho tvrdenia za nepravdivé. Uviedol, že návrh písomnej zmluvy o pôžičke dal vytlačiť známemu J. V., ktorý mal k dispozícii tlačiareň a tento návrh preposlal žalovanému, ktorý ho však prosil, aby lehotu splatnosti predlžili o ďalší rok. Žalobca jeho prosbe vyhovel a prepracoval v zmluve len termín splatnosti pôžičky do 01.01.2016. S týmto textom žalovaný zmluvu prečítal, podpísal a podpis overil u notára. Žalobca predložil aj výpis z mailovej komunikácie so žalovaným, v ktorej menovaný potvrdzoval svoj dlh. V čase od 01.08.2016 do 02.07.2018 viackrát sľuboval žalobcovi úhradu dlhu v splátkach.
5. V duplike na repliku žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca manipuluje s dôkazmi. Označil svedkov, ktorí mu potvrdia, že žalobca predal jeho auto. Poukázal na totožné deformácie v texte oboch zmlúv (pravej a falšovanej), čo je možné len kópiou pôvodnej zmluvy. Uviedol tiež, že jeho podpis na zmluve predloženej žalobcom nekorešponduje s jeho podpisovým vzorom.
6. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení vyslovil názor, že žalovaný by mal preukázať a predložiť kompletnú zmluvu o pôžičke s termínom jej splatnosti 01.01.2015 a navrhol vypočuť notárku JUDr. M. N. k osvedčeniu podpisu žalovaného na zmluve.
7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého je nesporné, že dňa 21.12.2012 bola uzavretá medzi stranami písomná zmluva o pôžičke, ktorou žalobca požičal peňažnú hotovosť žalovanému. V zmluve bolo uvedené, že išlo o sumu 3.600 eur, hoci žalovaný až na pojednávaní začal tvrdiť, že v skutočnosti reálne žalobca mu požičal len 2.200 eur a zvyšok do 3.600 eur mali tvoriť úroky. Toto svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázal.
8. Strany sa tiež zhodli na tom, že zmluvu podpísali a overili podpisy u notárky JUDr. M. N.. Originál zmluvy o pôžičke však ani jeden z nich nemá k dispozícii, obaja tvrdili, že ich stratili. Medzi stranami je sporný dohodnutý termín splatnosti pôžičky. Žalobca doložil len kópiu zmluvy o pôžičke, v ktorej je uvedený termín splatnosti do 01.01.2016. V článku 2 bode 2.1 sa uvádza, že žalovaný podpisom potvrdzuje prevzatie čiastky 3.600 eur a zaväzuje sa túto čiastku vrátiť žalobcovi podľa splátkového kalendára najneskôr do 01.01.2016.
9. V článku 3 bode 3.1. je uvedený splátkový kalendár tak, že dlžník sa zaväzuje splatiť dlžnú sumu formou splátok na konkrétne číslo účtu po 150 eur tak, že prvá splátka je splatná 01.01.2013, druhá splátka 01.02.2013, tretia splátka 01.03.2014, pri štvrtej sú uvedené už len bodky.
10. V žalobcom predloženej kópii zmluvy v texte v bode 2.1. je vynechaná časť textu v slove „splátkového“, konkrétne ide o písmená spla.
11. Žalovaný zase predložil kópiu časti zmluvy o pôžičke úplne totožnej so zodpovedajúcou časťou zmluvy predloženej žalobcom, ktorá sa však končí bodom 2.1, ale v tejto kópii zmluvy o pôžičke je uvedený termín splatnosti pôžičky do 01.01.2015 a čo je dôležité, v jej texte sa vyskytuje tá istá chyba v slove „splátkového“ ako v zmluve predloženej žalobcom. Išlo o kópiu nekompletnej zmluvy o pôžičke, ktorú mu elektronicky zaslal žalobca, čo potvrdil aj sám žalobca na pojednávaní vo svojej výpovedi.
12. Žalobca na vysvetlenie existencie dvoch zmlúv s inou splatnosťou pôžičky uviedol, že spracoval najprv prvý návrh zmluvy, v ktorej bola uvedená splatnosť 01.01.2015, ktorú však zmenil na naliehanie žalovaného a posunul ju o rok a tvrdil, že až túto druhú zmluvu on aj žalovaný podpísali. Na vysvetlenie tej istej technickej nedokonalosti v texte v oboch rozdielnych kópiách zmluvy uviedol len to, že to bola chyba tlačiarne.
13. Žalobca na pojednávaní uviedol aj to, že prvý návrh zmluvy mu spracoval jeho známy J. V., ktorý mu vytlačenú zmluvu priniesol do jeho prevádzky, ktorý podľa neho mal byť prítomný pri odovzdaní peňazí, podobne ako aj jeho spolukonateľ O. M., ale keďže žalovaný tvrdil, že do 01.01.2015 pôžičku nestihne vrátiť, dohodli sa na zmene termínu splatnosti teda do 01.01.2016 a podľa toho uvedenú zmluvu J. V. aj prepracoval.
14. Nesporná je elektronická komunikácia medzi stranami. V nej žalobca dňa 01.08.2016 uviedol žalovanému, že 3.600 eur malo byť splatených k 01.01.2015 a že už je 1,5 roka po splatnosti. Žalobca toto tvrdenie vysvetlil tým, že v tom čase bol v zahraničí a žalovaný požadoval od neho doklad o tom, aký má dlh. Žalobca mal v mobile odfotený pôvodný návrh zmluvy s termínom splatnosti 01.01.2015, neuvedomil si, že si dohodli iný termín splatnosti a žalovanému preposlal tento prvý návrh zmluvy.
15. Podľa ďalšej komunikácie strán cez messenger, žalovaný dňa 01.08.2016 oznámil žalobcovi, že 1.500 eur by mu vedel dať do mesiaca a zvyšok každý mesiac podľa dohody. 12.08.2016 tvrdil, že v septembri dá žalobcovi celú úhradu alebo polovicu, 02.07.2008 uviedol, že prvá splátka 1.300 eur bude 3-4. budúci mesiac a ďalšia takisto o ďalší, s čím žalobca súhlasil.
16. Žalovaný až na pojednávaní začal tvrdiť, že žalobca mu reálne požičal len 2.200 eur, zvyšok mali byť úroky a na vysvetlenie rozporu s písomným vyjadrením k žalobe, v ktorom potvrdil prevzatie sumy 3.600 eur od žalobcu uviedol, že to nebola pravda a že nie je právnik.
17. Žalovaný tvrdil aj to, že za požičané peniaze od žalobcu kúpil ojazdené osobné motorové vozidlo D. A, ktoré neskôr bolo v servise, ktorého spolumajiteľom je žalobca a ten si auto zobral. Potvrdil však, že na dopravnom inšpektoráte bolo toto auto zapísané na žalobcu, ktorý na tom trval s tým, že auto prepíše na žalobcu až keď mu vráti pôžičku. Uviedol tiež, že nemá k dispozícii príslušnú kúpnu zmluvu, ale má svedkov, že auto kupoval pre seba. Žalobca však toto tvrdenie poprel s tým, že auto kupoval on za 1.800 eur, nepamätal si kde, tvrdil, že má aj kúpnu zmluvu, ale uznal, že nejaký čas toto auto užíval žalovaný na základe ústnej dohody s ním. Na ďalšom pojednávaní však už uviedol, že kúpnu zmluvu nenašiel.
18. Žalovaný po prvom pojednávaní si dal zhotoviť odborné vyjadrenie znalcom z odboru písmoznalectva Dr. G. U. pod č. XX/XXXX. Ten sa mal vyjadriť k pravosti podpisu žalovaného na kópii zmluvy o pôžičke predloženej v tomto spore žalobcom. Ako porovnávací materiál mal znalec podpisy žalovaného z rôznych listín z rokov 2009 až 2016, ktoré mu predložil žalovaný. Podpis na spornej zmluve je však len v tvare parafy bez žiadneho písmena, porovnávacie podpisy predstavovali čitateľné priezvisko žalovaného, teda boli druhovo rozdielne. Znalec preto skonštatoval, že sporný podpis a predložené porovnávacie podpisy sa nezhodujú. Zdôraznil, že len po preskúmaní originálneho dokumentu je možné určiť, či sporný podpis bol skutočne vyhotovený aj na originálnej zmluve a že kópie neumožňujú skúmať znaky pozmeňovania dokumentov technickou montážou dvoch písomnosti napr. prenesením podpisu z inej písomnosti.
19. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že pri overovaní podpisu u notárky sa rozhodne nepodpísal len parafou, ale v súlade so svojimi podpisovými vzormi, teda čitateľne priezviskom a že sa tak podpísal tak na zmluve o pôžičke ako aj v osvedčovacej knihe u notárky.
20. K tejto okolnosti bola vypočutá ako svedkyňa D. U. pracovníčka notárskeho úradu JUDr. M. N., ktorá predložila na pojednávaní k nahliadnutiu aj overovaciu knihu, v ktorej dňa 21.12.2012 je podpis žalovaného pod poradovým číslom XXXX, pričom jednoznačne išlo len o tzv. parafu.
21. Svedok J. V., ktorý je priateľom žalobcu potvrdil, že na jeho požiadanie a podľa jeho pokynov spracoval na svojom počítači zmluvu o pôžičke medzi stranami ohľadom sumy 3.500 alebo 3.600 Eur. Pamätal si, že tam boli uvedené nejaké splátky a že splatnosť pôžičky končila konkrétnym dátumom, deň a mesiac si nepamätal, ale pamätal si rok, išlo o rok 2015. Túto zmluvu preposlal žalobcovi, ktorý však neskôr mu oznámil, aby prepísal len rok splatnosti na rok 2016, čo on urobil, zmluvu vytlačil a v dvoch exemplároch priniesol žalobcovi. Nepamätal si, či v tom čase bol tam aj žalovaný.
22. Svedok D. J. pozná obe procesné strany, so žalovaným, ktorý je jeho priateľom sa stretáva už len sporadicky a v minulosti bol kamarátom aj žalobcu, s ktorým však mal neskôr súdny spor, taktiež o vrátenie pôžičky, ktorý svedok prehral. Uviedol, že taktiež si požičal od žalobcu 2.500 eur, ktorý však trval na tom, aby jeho osobné motorové vozidlo ako zábezpeka bolo prepísané na neho a neskôr toto vozidlo sa predalo. Tvrdil, že napriek tomu, že žalobcovi vrátil takýmto spôsobom 3.000 eur bol súdom zaviazaný zaplatiť ďalších 3.000 eur. Uvedený svedok prehlásil, že žalobcu s J. V. zoznámil on a že určite to bolo až po uzavretí zmluvy o pôžičke medzi stranami a že do vtedy sa menovaní nepoznali. Svedok bol prítomný aj pri odovzdaní pôžičky žalovanému, na sumu a ani na termín splatnosti pôžičky si však nepamätal. Potvrdil však, že bol pri kúpe auta značky D. typu A, ktoré kupoval žalovaný za peniaze požičané od žalobcu a že stálo asi 1.800 eur. Svedok bol pritom, keď žalobca trval na tom, aby toto auto bolo zapísané na neho ako forma zábezpeky a neskôr, keďže auto sa dostalo do servisu žalobcu, žalobca ho odpredal za sumu asi 900 až 1.200 eur, pričom svedok tvrdil, že bol prítomný aj pri tomto odpredaji.
23. Vypočutý bol aj svedok O. M., ktorý bol bývalým spoločníkom žalobcu. Bol pritom, keď žalovaný prišiel za žalobcom do ich prevádzky za účelom pôžičky na kúpu osobného motorového vozidla značky D. A čiernej farby. Neskôr svedok videl žalovaného na takom vozidle jazdiť a preto usúdil, že majiteľom tohto vozidla je žalovaný. Bližšie k spornej pôžičke sa vyjadriť nevedel.
24. Na návrh žalovaného súd vyzval na písomnú svedeckú výpoveď Y. Z. žijúceho v U., ktorý je priateľom žalovaného. Ten vo svojej písomnej svedeckej výpovedi potvrdil, že bol pri kúpe D. A tmavofialovej farby v nejakej obci pri Y. s tým, že auto kupoval žalovaný a prítomný bol aj D. J. a O. U.. Na výšku kúpnej ceny si už nepamätal, vedel o tom, že vyplatenú sumu si žalovaný požičal a napokon uviedol, že spomínané auto sa neskôr pokazilo, žalovaný ho odovzdal do servisu žalobcu a už mu ho nevrátili.
25. Na tomto súde sa viedlo tiež konanie o vrátenie pôžičky 3.000 eur medzi žalobcom ako veriteľom a D.om J.m ako dlžníkom pod sp. zn. 13C/448/2015, doložená bola písomná zmluva o pôžičke uzavretá 20.02.2013, podľa ktorej mala byť pôžička vrátená do 20.04.2013. V danom spore od začiatku žalovaný sa bránil tvrdením o vrátení pôžičky z predaja jeho osobného motorového vozidla s tým, že na požiadanie žalobcu auto formálne previedol na žalobcu ako zábezpeku vrátenia pôžičky. Žalobca však toto tvrdenie poprel, doložil písomnú kúpnu zmluvu ohľadom spomínaného auta z 19.02.2013 (deň pred zmluvou o pôžičke), ktorou mu žalovaný odpredal spomínané motorové vozidla za 3.500 eur a v zmluve potvrdil, že kúpna cena mu bola vyplatená. Ako držiteľ auta bol na dopravnom inšpektoráte zapísaný žalobca od 20.02.2013, dňa 29.04.2013 bolo vozidlo prepísané na iného držiteľa (krátko po termíne splatnosti pôžičky). V konaní boli vypočutí dvaja svedkovia - kamaráti oboch strán. Svedok E. Y. uviedol, že žalobca požičiaval peniaze a vyžadoval nejakú zábezpeku. Spomínal prípad ďalšieho kamaráta G. (dá sa predpokladať že išlo o G. (žalobca potvrdil, že išlo o G. N.) a konkrétne uviedol, že menovaný si chcel kúpiť auto, žalobca ho vlastne kúpil pre spomínaného G., ale bolo zapísané na žalobcu. Svedok H. D. sa denne stretával s oboma stranami, nevedel sa vyjadriť k dohodám medzi nimi, ale vyslovil názor, že podľa neho pôžičku J. vrátil z peňazí z predaja auta a dedukoval tak z toho, že žalobca a žalovaný v tom čase spolu podnikali, budovali servis a nemohli by spolu fungovať, ak by pôžička nebola vrátená. Svedok vypovedal aj o tom, že obe strany, žalobca, ale aj žalovaný boli pri predaji spomínaného auta tretej osobe. Súd na prvom pojednávaní rozsudkom č.k. 13C/448/2015-50 zo dňa 04.04.2017 žalobe vyhovel z dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vrátenia pôžičky. Voči rozsudku odvolanie nebolo podané, takže nadobudol právoplatnosť 24.11.2018.
26. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že Právny vzťah medzi stranami bolo potrebné posúdiť podľa § 657 Občianskeho zákonníka, teda zo zmluvy o pôžičke. Podľa citovaného ustanovenia zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
27. Súd považuje za potrebné poukázať na to, že zákon nevyžaduje pre platnosť zmluvy o pôžičke jej písomnú formu, strany však uzavreli zmluvu o pôžičke písomne a preto na akúkoľvek jej zmenu je potrebná písomná forma, čo vyplýva z ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
28. Je nesporné, že strany uzavreli zmluvu o pôžičke 21.12.2012, zhodli sa na tom, že písomnú zmluvu podpísali, že v písomnom texte ako predmet pôžičky bola uvedená suma 3.600 eur a tú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť ku konkrétnemu termínu. Spor medzi nimi bol predovšetkým ohľadom dohodnutej lehoty splatnosti pôžičky. Problém je v tom, že ani jeden z nich nemá originál zmluvy a predložili len jej kópie, žalovaný len časť kópie danej zmluvy. Podľa kópie zmluvy predloženej žalobcom mal žalovaný najneskôr pôžičku vrátiť do 01.01.2016, podľa kópie zmluvy (jej časti) predloženej žalovaným bol tento termín stanovený do 01.01.2015. Túto časť kópie zmluvy s dátumom splatnosti 01.01.2015 pritom zaslal elektronicky žalovanému sám žalobca.
29. Dohodnutý termín splatnosti pôžičky bol pre tento spor zásadný vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania tohto sporného termínu splatnosti bolo na žalobcovi. V spore o vrátenie pôžičky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol konkrétne finančné prostriedky a že žalovaný svoj dlh riadne a včas nezaplatil a pokiaľ bol dohodnutý konkrétny termín splatnosti, má vo vzťahu k tomu tvrdeniu (tak ako aj k ostatným náležitostiam zmluvy) aj dôkaznú povinnosť. Žalovaný ako dlžník má zase dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré mali za následok zánik dlhu (napr. splnením).
30. Žalobca predložil ako dôkaz kópiu zmluvy o pôžičke so sporným dátumom splatnosti. Ide však o súkromnú listinu, ktorú je potrebné hodnotiť z hľadiska splnenia dôkaznej povinnosti inak ako verejnú listinu. Pri verejnej listine totiž, ak sa popiera jej správnosť, má dôkazné bremeno preukázania jej nesprávnosti ten, kto verejnú listinu popiera. Pri súkromnej listine to však neplatí. Stačí popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdí skutočnosti, ktoré majú byť preukázané súkromnou listinou (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Cdo/472/07 z 30.04.2009).
31. Žalobcovi sa však nepodarilo v konaní nepochybne preukázať, že so žalovaným si dohodol splatnosť pôžičky poskytnutej v roku 2012 až do 01.01.2016.
32. Súčasťou zmluvy bol totiž v bode 3.1 aj splátkový kalendár, dohodnuté boli mesačné splátky po 150 eur od 01.01.2013, čo by znamenalo, že posledná splátka by bola splatná 01.01.2015, teda tak, ako to tvrdil žalovaný, o čom doložil aj kópiu tejto časti zmluvy. Navyše je zjavné, že obe kópie zmlúv sú úplne zhodné ( v rozsahu predloženej časti žalovaným), iný je len dátum splatnosti a dokonca zhodujú sa aj v nedokonalosti textu v slove „splátkovom“, vynechaním písmen a teda nepochybne boli okopírované z toho istého dokumentu. Na jednej z kópii však bol technicky zmenený dátum splatnosti.
33. Úplne zhodná chyba v texte nevytlačením konkrétnej časti jedného slova svedčí o tom, že táto chyba tlače bola na origináli zmluvy, ktorá bola odkopírovaná. Jedna kópia zodpovedala originálu a na druhej bol technicky zmenený dátum splatnosti. Žalovaný však žiadnu falošnú kópiu zmluvy nevyrobil, súdu predložil len tú časť kópie zmluvy, ktorú mu elektronicky zaslal žalobca. Logicky pri závere že jedna z kópii zmluvy bola falošná, na otázku kto mal záujem predložiť súdu nepravú zmluvu vychádza, že to bol žalobca. Navyše svedok V. vypovedal, že prvú zmluvu, ktorú napísal so splatnosťou v roku 2015 len elektronicky preposlal žalobcovi (teda ju nevytlačil), čo by znamenalo, že na tejto zmluve by nemohla byť spomínaná chyba spôsobená tlačiarňou. Keďže však tá istá chyba v nej bola, súd neuveril výpovedi svedka a tým ani žalovanému. Nevierohodnosť svedka V. bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou J.ho, ktorý uviedol, že V. so žalobcom zoznámil on sám až po uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke.
34. Za dôležitú skutočnosť pri hodnotení dôkazov súd považuje aj to, že sám žalobca v komunikácii so žalovaným dňa 01.08.2016 uviedol, že 3.600 eur malo byť splatených 01.01.2015 a v nasledujúcej správe z toho istého dňa uviedol, že je už 1,5 roka po splatnosti.
35. Bolo nevyhnutné, aby žalobca preukázal, že skutočne so žalovaným si dohodol splatnosť pôžičky do 01.01.2016 tak ako to tvrdil. Dôkazné bremeno v tomto smere však neuniesol. Súd vychádzal zo záveru, že účastníci zmluvy si dohodli splatnosť pôžičky do 01.01.2015 tak ako to tvrdil žalovaný a čo vyplynulo aj v kontexte s ďalšími dôkazmi popísanými v predchádzajúcej časti rozsudku. Nedá sa nepoukázať ani na to, že aj dohodnutý splátkový kalendár v zmluve po 150 eur mesačne od 01.01.2013 nasvedčuje tomu, že posledná splátka vychádza na 01.12.2014, teda v súlade s tým ako bola stanovená splatnosť pôžičky najneskôr na 01.01.2015 a nie až na 01.01.2016, pretože v takomto prípade splátkový kalendár by bol v rozpore so spomínanou lehotou splatnosti.
36. Súd následne sa zaoberal tým, či neskôr po uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke nedošlo k jej zmene ohľadom splatnosti pôžičky. Nasvedčovala tomu elektronická komunikácia strán z 02.07.2018, v ktorej žalovaný navrhol splátky po 1.300 eur od nasledujúceho mesiaca, s čím žalobca súhlasil.
37. Aj keď zákon nestanovuje povinnú písomnú formu zmluvy o pôžičke, pokiaľ účastníci zvolia jej písomnú formu, ako tomu bolo aj v tomto prípade, potom aj jej zmena musí mať písomnú formu. Vyplýva to z kogentnej právnej úpravy § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Najnovšia judikatúra smeruje k tomu, aby sa favorizoval záujem zmluvných strán a aj ústna forma zmeny písomnej zmluvy predstavuje v zmysle nej platný právny úkon, pokiaľ nie je namietaná jeho relatívna neplatnosť (napr. nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 1264/11 z 12.07.2011). Žalovaný však v písomnom vyjadrení z 30.09.2019 (č.l. 87) namietal neplatnosť dohody zmene zmluvy uvedenej v ústnej alebo elektronickej forme. Pre každý písomný právny úkon vrátane jeho zmeny je nevyhnutný podpis účastníkov dohody o zmene právneho úkonu a ten nepochybne pri elektronickej komunikácii, ku ktorej došlo medzi stranami, chýbal (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/1230/07 z 29.01.2009).
38. Súd teda vychádzal zo záveru, že strany sporu dohodli pôžičku so splatnosťou 01.01.2015, žalobca nepreukázal inú lehotu splatnosti a ani platnú dohodu zmene zmluvy, čo znamená, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne.
39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
40. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
41. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
42. V danom prípade trojročná premlčacia doba uplynula 01.01.2018 (počítaná od 01.01.2015) a keďže žaloba bola podaná až 28.12.2018, z dôvodu premlčania súd žalobu zamietol.
43. Ostatnými spornými okolnosťami sa súd už nezaoberal. Sporná je totiž aj výška požičanej sumy, započítanie pohľadávky žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške hodnoty motorového vozidla, ktoré mu zabavil žalobca a následne predal.
44. Súd nezistil dôvod pre vyhodnotenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, takéto posúdenie je možné len pri výnimočných okolnostiach konkrétneho prípadu, čo však súd v tomto spore nezistil. Žalobca mal byť dostatočne opatrný a ustriehnuť si včasné podanie žaloby a nespoliehať na sľuby žalovaného o vrátení pôžičky.
45. Súd na záver dodáva, že pri hodnotení všetkých dôkazov, ktoré posudzoval vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru o nevieryhodnosti aj ďalších tvrdení žalobcu svedčiacich o jeho minimálne amorálnom správaní. Súd totiž neuveril jeho tvrdeniu o tom, že bol vlastníkom motorového vozidla značky D., o ktorom vypovedal žalovaný, keďže z výpovedi svedkov mal za preukázané, že ho kúpil žalovaný. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz o opaku a aj ním potvrdená skutočnosť, že toto auto užíval žalovaný, vedie k záveru, že jeho majiteľom bol žalovaný. To, že ako jeho držiteľ bol na dopravnom inšpektoráte zapísaný žalobca je irelevantné, takýto zápis má len evidenčný charakter. Z dôkazov vykonaných v spore 13C/448/2015, pritom vyplynulo, že žalobca bežne postupoval tak, že pri požičiavaní peňazí motorové vozidlo dlžníka zapísal ako formu nejakej zábezpeky na dopravnom inšpektoráte na seba, čo vyplynulo konkrétne z výpovede svedka Y.a, ktorý dokonca spomenul prípad žalovaného. Žalobca najprv na pojednávaní tvrdil, že má aj písomnú kúpnu zmluvu preukazujúcu to, že spomínané motorového vozidlo D. kúpil on sám, na ďalšom pojednávaní však súdu oznámil, že zmluvu nemá, nevedel uviesť kde a od koho vozidlo kúpil. Do celej mozaiky prípadu zapadá tvrdenie žalovaného, že zápis na dopravnom inšpektoráte bol vykonaný na požiadanie žalobcu ako nejakej formy zábezpeky, čo potvrdil aj svedok J., ktorý bol pri tejto dohode.
46. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. V spore bol žalovaný úspešný a preto súd mu priznal plnú náhradu trov konania, pretože nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 C.s.p., ktorý možno použiť len výnimočne a to napriek tomu, že žalovanému možno vytknúť jeho správanie, ktorým opakovane ubezpečoval žalobcu o vrátení pôžičky. Táto skutočnosť však v porovnaní so skutočnosťou, že žalobca v zásadných veciach vypovedal nepravdivo a dokonca predložil súdu nepravú zmluvu o pôžičke je malicherná a absolútne vylúčila úvahu o nepriznaní nároku na náhradu trov konania.
47. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
48. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
49. Podľa názoru žalobcu, súd v tomto konaní vyhodnotil dôkazy jednostranne, nesprávne a nezákonne, výlučne v prospech žalovaného a v ničom neprihliadol na dôkazy, ktoré predložil a v priebehu konania produkoval žalobca.
50. V priebehu konania súd vyzval žalobcu na predloženie originálu zmluvy o pôžičke (výzva zo dňa 15.05.2019), na ktorú výzvu žalobca oznámil súdu svojim podaním zo dňa 20.05.2019 a aj predtým ústne pred súdom na pojednávaní, že originálom zmluvy o pôžičke nedisponuje a preto ho súdu nemôže predložiť s ďalšou argumentáciou, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny, jej odpis, alebo o fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom.
51. Hodnotenie dôkazu súkromnou listinou súčasný C.s.p. na rozdiel od Zákona č. 142/1950 Zb. Stredný občiansky zákonník (§ 118 ods. 3) o konaní vo veciach občianskoprávnych, samostatne neupravuje. Z tohto dôvodu je preto potrebné postupovať podľa § 191 C.s.p., ktorý vyjadruje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
52. Ak poprie strana pravdivosť súkromnej listiny, nie je možné si vystačiť výlučne s tým, že strana predkladajúca súkromnú listinu nesie dôkazné bremeno jej správnosti. Samotné nijako nešpecifikované popieranie pravdivosti súkromnej listiny nemôže mať za následok oslabenie jej dôkaznej sily. Je preto na tom, kto pravdivosť popiera, prečo listina nie je pravdivá, aby ponúkol k svojmu tvrdeniu dôkazy.
53. Pri hodnotení dôkazov sa uplatní skutková domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa za správne, zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom.
54. Ak je pravdivosť súkromnej listiny popretá, vyzve súd podľa toho, o akú súkromnú listinu ide, toho, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, z čoho vychádza a ponúkol k svojmu tvrdeniu dôkazy. Vykonané dôkazy vrátane dôkazov spornou listinou potom súd zhodnotí a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada na povahu listiny, predovšetkým na to, či ide o listinu v neprospech vystaviteľa alebo v jeho prospech.
55. Samotné popieranie pravdivosti súkromnej listiny preto nemá a priori vždy za následok vznik dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena, týkajúceho sa pravdivosti súkromnej listiny tej strany, ktorá zo skutočností uvádzaných v súkromnej listine vyvodzuje pre seba nepriaznivé právne následky.
56. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (bod 30) síce poukazuje na R NS ČR 33Cdo 472/07 z 30.04.2009, ktoré v minulosti riešilo dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukazované súkromnou listinou, avšak takéto stanovisko v súčasnej dobe už nemôže byť akceptované a to vzhľadom na novú právnu úpravu, podľa ktorej Český právny poriadok v § 565 NOZ domnienky spojené so súkromnými listinami podľa toho, či ide o listinu verejnú alebo súkromnú a ďalej, či je listina podpísaná alebo nie.
57. Tým, že súkromná listina, Zmluva o pôžičke zo dňa 21.12.2012 bola dlžníkom, protistranou podpísaná a bola podpísaná aj veriteľom, nastupuje vyvrátiteľná domnienka, že týmto podpisom protistrana uznala ako pravosť, tak aj správnosť súkromnej listiny.
58. Čo sa týka akceptácie vznesenej námietky premlčania súdom zo strany žalovaného, k tomuto odvolateľ poznamenáva, že hodnotenie okolností týkajúcich sa vznesenej námietky premlčania súd pri hodnotení tejto otázky postupoval vysoko formalisticky, arbitrárne.
59. Ďalej odvolateľ poukazuje na to, že mailová korešpondencia, ako aj mobilová komunikácia medzi stranami stranu, z ktorej vyplýva, že dlžník bol sústavne vyzývaný na vrátenie dlhu, že svoj dlh voči veriteľovi uznával a iba svojimi sústavnými sľubmi ho oddiaľoval plniť, mal súd vyhodnotiť, či výkon práva žalovaného namietať premlčanie uplatňovaného nároku nemôže byť považovaný v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
60. Tým, že dlžník z vlastnej iniciatívy, ako aj na výzvu veriteľa reagoval uznávaním svojho dlhu, sľubovaním jeho úhrady v splátkach, správal sa voči veriteľovi „šikanózne“ v rozpore s dobrými mravmi a jeho konanie vykazovalo znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka, v dôsledku čoho, takéhoto správania sa žalovaného, súd mu mal „odoprieť právo uplatniť námietku premlčania“.
61. Záverom chce odvolateľ poznamenať, že aj z bodu 33 a 45 odôvodnenia rozsudku, ktorým boli spochybnené dôkazy produkované žalobcom v rámci procesného útoku (kópia zmluvy o pôžičke, výsluch svedka V.) a hlavne prijatie záveru, že bol to žalobca, ktorý mal záujem predložiť súdu nepravú zmluvu a že z jeho strany sa jedná o minimálne amorálne správanie, svedčia o tom, že súd vyhodnotil dôkazy výlučne jednostranne v prospech žalovaného, čo je potrebné považovať za vysoko formalistické, neprípustné, narúšajúce princíp rovnosti zbraní účastníkov konaní, ako aj princíp zabezpečenej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka.
62. Aby aj samotný súd mohol dospieť k jednoznačnému a v pochybnosti nevzbudzujúcemu záveru, že kópia písomnej zmluvy o pôžičke z 21.12.2012, ktorú predložil žalobca, je falošná, v uvedení termínu splatnosti pôžičky do 01.01.2016, k takémuto záveru by bolo možné dospieť iba znaleckým dokazovaním Expertíznym kriminalistickým ústavom a nie na základe voľnej úvahy súdu.
63. Neobstojí odôvodnenie rozsudku súdom, že naďalej ostal v platnosti splátkový kalendár a že sa vyskytla úplná zhodná chyba v texte nevytlačením konkrétnej časti jedného slova.
64. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že ponechanie splátkového kalendára v súlade s pôvodnou zmluvou nemení nič na samotnej veci dojednaním nového termínu splatnosti do 01.01.2016, čo požadoval samotný žalovaný a bolo mu vyhovené a zhodná chyba v texte v jednom slove nie je výsledkom falšovania, ale nedostatkom tlačiarne, ktorou bola zmluva svedkom V. doplnená o nový termín splatnosti 01.01.2016 v dvoch exemplároch ním vytlačená a prinesená do prevádzky žalobcu Pizzérie, kde žalovaný sa riadne oboznámil s jej obsahom, svoj vlastnoručný podpis úradne overil a následne po overení podpisu mu bola vyplatená suma 3.600 eur ako predmet pôžičky.
65. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
66. Ďalej uviedol, že podstatou odvolania žalobcu je namietané nesprávne hodnotenie pravdivosti žalobcom predloženej kópie zmluvy o pôžičke s platnosťou 01.01.2016. Žalobca aj v odvolaní naďalej ignoruje zrejme rozpory vo svojej argumentácii, keď na jednej strane súd správne zistil (bod 13 rozsudku
- pojednávanie 19.06.2019), že zmluvu mu vytlačenú so splatnosťou 01.01.2015 priniesol do jeho prevádzky svedok V., ktorý však vo svojej výpovedi uviedol, že zmluvu so splatnosťou 01.01.2015 žalobcovi len elektronicky preposlal a až následne ju na požiadanie žalobcu prepracoval a odovzdal. Žalobca jasne vo svojej výpovedi uviedol, že písomne spracoval návrh zmluvy o pôžičke, kde dal termín splatnosti na 01.01.2015 a v súvislosti s tou zmluvou aj reálne odovzdal peniaze žalovanému.
67. Tvrdenie žalobcu o splatnosti pôžičky 01.01.2016 neobstojí, najmä s poukazom na jeho samotnú komunikáciu so žalovaným, kde opakovane potvrdil splatnosť 01.01.2015 (kópiu zmluvy odfotil žalovanému a zaslal elektronicky s pripomenutím, že 3.600 malo byť splatené k 01.01.2015). Až následne po zjavnom premlčaní pohľadávky, súdu predložil „kópiu“ zmluvy so splatnosťou 01.01.2016, ktorá vykazovala rovnaké chyby pri tlačení a kde rovnako pri detailnom obzretí presvitá pečiatka notárskeho úradu, ako pri zmluve (ktorá nemala byť nikdy vytlačená podľa svedka V., ako uviedol na pojednávaní 09.10.2019 !), ktorú zaslal žalovanému so splatnosťou 01.01.2015. Zmluva so splatnosťou 01.01.2015 sa nemala podľa žalobcu podpisovať a podľa svedka V. ani tlačiť, avšak žalovanému ju žalobca zaslal na portáli facebook dňa 01.08.2016 s odfotenou osvedčovacou doložkou spoločne s odfotenou časťou zmluvy so splatnosťou 01.01.2015.
68. Žalovaný hodnotí predloženú, ťažko čitateľnú kópiu kúpnej zmluvy ako neprípustnú v odvolacom konaní, nakoľko nie sú splnené podmienky podľa ust. § 366 C.s.p.
69. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
70. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
71. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
72. Podľa ust. § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
73. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
74. K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvej inštancie v celom rozsahu vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
75. Odvolací súd považuje vo vzťahu k odvolacím námietkam zvýrazniť tú skutočnosť, ktorú súd prevej inštancie podrobne a logicky opísal v bodoch 28. a 29. svojho rozhodnutia.
76. Na tom, že strany sporu uzavreli zmluvu o pôžičke 21.12.2012, že túto písomnú zmluvu podpísali, že v písomnom texte ako predmet pôžičky uviedli sumu 3.600 eur a že žalovaný sa zaviazal žalobcovi pôžičku vrátiť ku konkrétnemu termínu, sa strany zhodli.
77. Zostáva tak vyriešiť rozpor v predložených dôkazoch týkajúcich sa termínu splatnosti.
78. Odvolací súd nijako nespochybňuje závery súdu prvej inštancie týkajúce sa dôkazného bremena (bod 29. a 30.). Poukazuje však aj na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia boli naplnené tiež požiadavky uvedené v podanom odvolaní týkajúce sa dokazovania.
79. Odvolateľ uviedol, že „ak je pravdivosť súkromnej listiny popretá, vyzve súd podľa toho, o akú súkromnú listinu ide toho, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, z čoho vychádza a ponúkol k svojmu tvrdeniu dôkazy. Vykonané dôkazy vrátane dôkazov spornou listinou potom súd zhodnotí a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada na povahu listiny, predovšetkým na to, či ide o listinu v neprospech vystaviteľa, alebo v jeho prospech.“
80. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dôsledne postupoval v tomto konaní tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 191 ods. 1 C.s.p.
81. Náležitým spôsobom súd prvej inštancie odôvodnil aj dôvod pre nevyhodnotenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi (bod 44.).
82. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
83. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bola priznaná i náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
84. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).