Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_10Co-25-2020.pdf
PDF · 185.33 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/25/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ F.. Z. K., J.. XX.XX.XXXX, G. L. X, G., X/ K. A. Y., J.. XX.XX.XXXX, G. A. XX, G., obaja zast. Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: ASV, a.s., so sídlom Púchovská 8k, Bratislava, IČO: 35 735 058, zast. Advokátskou kanceláriou Gabriela Hrbáňová, s.r.o., s so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, IČO: 47 252 961, o náhradu škody na zdraví, za bolesť a trvalé následky, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. marca 2019, č.k. 14C/131/2014-188, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej časti o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi 1/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Žalobcovi 2/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 4.480,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie žalobcu 1/ voči žalovanému v časti o zaplatenie 7.519,80 eur zastavil (výrok II.) a žalovanému priznal voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania v rozsahu 26 %, ktoré je žalobca 1/ povinný zaplatiť žalovanému do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania (výrok III.). Ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 7.074 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), konanie žalobcu 2/ voči žalovanému v časti o zaplatenie 42.926 eur zastavil (výrok V.) a žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ náhradu trov konania v rozsahu 72 %, ktoré je žalobca 2/ povinný zaplatiť žalovanému do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou zo dňa 24.04.2014 voči žalovanému domáhali zaplatenia 12.000 eur žalobcovi 1/ a 50.000 eur žalobcovi 2/ titulom náhrady škody na zdraví, bolesti a trvalých následkov ťažkých úrazov, ktoré utrpeli dňa 23.12.2011 vo večerných hodinách približne medzi 18,30 h a 19,30 h, keď obaja spadli na neupravenom (namrznutom) chodníku vo vlastníctve žalovaného a žalobca 1/ utrpel komplikovanú zlomeninu ľavej nohy v členku a žalobca 2/ komplikovanú zlomeninu ramenného kĺbu a zlomeninu zápästia ľavej ruky. Žalovaný nesúhlasil, žalobu považoval za nepodloženú, keď argumentoval, že žalobcovia nepreukázali, že k vzniku ujmy na ich
zdraví došlo práve na jeho chodníku a v dôsledku jeho neschodnosti, že nebol vykonaný test na zistenie prítomnosti alkoholu u žalobcov, že úraz mohol vzniknúť i ich vlastným zavinením, a tiež, že i keď je chodník v jeho vlastníctve, jeho správu mala zabezpečiť spol. SLOVCLEAN s.r.o.. Žalovaný namietal aj závery lekárskeho posudku k nárokom na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) za úraz žalobcu 1/, a aj samotný žalobou uplatnený nárok vo výške viac než trojnásobku sumy určenej na základe lekárskeho posudku, ktorý nie je ničím zdôvodnený. U žalobcu 2/ taktiež namietal lekársky posudok a skutočnosť, že si žalobca 2/ uplatnil nárok na náhradu za bolesť a SSU vo výške takmer 22 násobku sumy určenej na základe lekárskeho posudku a neuviedol k tomu žiadne dôvody. Počas konania namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie (keď za takto legitimovanú považoval spol. SLOVCLEAN s.r.o.), vzniesol námietku premlčania s poukazom na ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. a skutočnosť, že k úrazu žalobcov došlo dňa 23.12.2011 a žaloba bola podaná dňa 24.04.2014.
3. Konštatoval, že žalobcovia zobrali podaním, doručeným súdu dňa 03.10.2018, v časti žalobu späť, a to žalobca 1/ v časti o zaplatenie 7.519,80 eur a žalobca 2/ v časti o zaplatenie 42.926 eur a v tejto časti žiadali konanie zastaviť, pričom žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Súd prvej inštancie posúdiac vec právne podľa ust. § 144 a § 145 ods. 2 C.s.p. konanie žalobcu 1/ voči žalovanému v časti o zaplatenie 7.519,80 eur výrokom II. Rozsudku a konanie žalobcu 2/ voči žalovanému v časti o zaplatenie 42.926 eur výrokom V. rozsudku zastavil. Ustálil, že po čiastočnom späťvzatí žiadal žalobca 1/ od žalovaného zaplatenie sumy 4.480,20 eur, pozostávajúcej z bolestného ohodnoteného na 185 bodov krát hodnota bodu z roku 2012 - 15,72 eur (2.908,20 eur) a SSU ohodnotené na 100 bodov krát 15,72 eur (1.572 eur). Žalobca 2/ žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 7.074 eur, pozostávajúcej z bolestného ohodnoteného na 150 bodov krát 15,72 eur (2.358 eur) a SSU ohodnotené na 300 bodov krát 15,72 eur (4716 eur).
4. Dokazovanie vykonal mapkou miesta úrazu, čiastočným výpisom z LV č. 4813, záznamom o zhodnotení zdravotného stavu osoby (K.), prepúšťacou správou (K.), lekárskym posudkom o bolestnom a SSU (K.), prepúšťacou správou (A.), lekárskym posudkom o bolestnom (A.), lekárskym posudkom o SSU, doručeným súdu dňa 02.11.2017 (A.), rámcovou zmluvou na zabezpečenie správy a ostatných prevádzkových služieb pre nehnuteľnosti zo dňa z 01.08.2011, zmluvou o zabezpečení technickej údržby objektov zo dňa 01.08.2011 so SLOVCLEAN s.r.o., výsluchom žalobcov 1/ a 2/ a N. F.. Z. Š. M. F.. Z. N.. Podrobne uviedol zistenia vyplývajúce z uvedených listinných dôkazov a obsah výpovedí žalobcov 1/ a 2/, svedkov, ako i argumenty žalovaného.
5. Vec posúdil právne podľa ust. § 2 ods. 2 písm. d) zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 9 ods. 2, § 9a zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, § 420 ods. 1, 2 a 3, § 444 Obč. zák., ust. § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a 4, § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. (zrejme pisárskou chybou opakovane uvedené zák. č. 273/1994 - poznámka odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je po čiastočnom späťvzatí dôvodná. Vyložil ustanovenie § 420 ods. 2 Obč. zák. tak, že toto sa vzťahuje na prípady, keď konkrétnu činnosť, pri ktorej vznikla škoda, nevykonáva právnická alebo fyzická osoba (podnikateľ) sama, ale prostredníctvom iných osôb, ktoré zamestnáva alebo ktorých prácu na svoju činnosť využíva. Osoba použitá na činnosť neuskutočňuje prácu vo vlastnom mene a na vlastné riziko, ale pre právnickú (fyzickú) osobu, podľa jej pokynov či príkazov. Poukázal na to, že základnými hmotnoprávnymi predpokladmi všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč. zák. sú protiprávne konanie resp. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ako aj zavinenie. Podrobne vysvetlil obsah jednotlivých predpokladov a podmienky pre ich naplnenie. Ustálil, že medzi stranami sporu boli sporné skutočnosti - miesto, kde k úrazom došlo, či za tieto úrazy zodpovedá žalovaný a či bol nárok žalobcu 2/ na SSU uplatnený na súde včas. Za nesporné vyhodnotil, že žalobcami označené miesto ich úrazov je chodníkom v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. d) zák. č. 8/2009 Z.z..
6. Na žalovaným vznesenú námietku premlčania, sa najskôr zaoberal posúdením včasnosti uplatnenia nároku na náhradu škody žalobcami a dospel k záveru, že si nároky na súde uplatnili včas. V tejto súvislosti zosumarizoval argumentáciu sporových strán. Žalovaný tvrdil, že žalobca 2/ si pôvodnou žalobou neuplatnil nárok z posudku za SSU, keďže disponoval iba posudkom o bolestnom, a preto namietol premlčanie tohto jeho nároku. Mal za to, že lekársky posudok S.. S. S. z 18.10.2017 na 300 bodov treba považovať za nový nárok a za zmenu pôvodnej žaloby. Podľa žalovaného k premlčaniu nároku žalobcu 2/ na SSU došlo 24.12.2014, nakoľko SSU sa hodnotí rok po úraze (ten sa stal 23.12.2011) a premlčacia doba je 2 roky, pričom nárok na SSU si žalobca 2/ uplatnil na poslednom
pojednávaní. Žalovaný mal tiež za to, že zo strany žalobcu 2/ nedošlo k doplneniu skutkových okolností v pôvodnej žalobe, ale že uviedol nové skutkové tvrdenia, ktorými odôvodňuje svoj nárok. Žalobca 2/ argumentoval, že oba nároky - bolestné aj SSU sa zakladajú na rovnakých skutkových okolnostiach, ktorým je jeho úraz na zľadovatenom chodníku vo vlastníctve žalovaného, a preto nejde o zmenu skutkových okolností. Poukázal na to, že predmet žaloby je vymedzený ako žaloba o náhradu za trvalé následky ujmy na zdraví a bolesť a ohodnotenie SSU z 18.10.2017 bolo len doplnenie dôkazu, ktorým preukazoval výšku požadovaného SSU. Spravidla sa sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotí až po roku od úrazu, ale doba môže byť aj dlhšia ak zdravotný stav nie je stabilizovaný, pričom v tomto prípade bolo možné hodnotiť SSU až v roku 2017, kedy boli jasné následky úrazu na jeho zdraví. Škoda na zdraví sa premlčuje výlučne v subjektívnej lehote a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o výške škody a kto za ňu zodpovedá. V tomto prípade sa dozvedel o výške SSU až z posudku z 18.10.2017 a od toho času mu začala plynúť premlčacia doba.
7. Súd prvej inštancie posúdil vec právne podľa ust. § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 106 ods. 1, 2 a 3 a § 112 Obč. zák., podrobne vysvetlil inštitút premlčania, hmotnoprávnu námietku premlčania a z nich plynúce dôsledky. Konštatoval, že žalobcovia si uplatnili žalobou doručenou súdu dňa 24.04.2014 náhradu škody na zdraví, bolesť a trvalé následky, čiže škodu na zdraví, ktorá pozostáva z dvoch nárokov: bolestné a trvalé následky, teda sťaženie spoločenského uplatnenia. Uviedol, že nárok na náhradu škody na zdraví vzniká dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku, keď lekár považoval zdravotný stav žalobcov za ustálený. Bolestné ako nárok z náhrady škody sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba pri škode na zdraví neexistuje. Dospel potom k záveru, že nárok žalobcov na bolestné nie je premlčaný, keď vychádzal z toho, že žalobcom vznikli bolesti v okamihu úrazov a následne pri liečbe v nemocnici. Zdravotný stav žalobcu 1/ sa ustálil a posudok o bolestnom a o SSU (trvalé následky) bol vydaný dňa 15.11.2012. Bolestné bolo ohodnotené na 185 bodov a SSU na 100 bodov. V roku 2012 bola hodnota bodu stanovená na 15,72 eur za bod (opatrenie MZ SR č. 20 zo 14.05.2012) a bolestné a SSU predstavuje spolu 7.519,80 eur. Vyhodnotil, že až od tohto okamihu začala plynúť žalobcovi 1/ dvojročná subjektívna premlčacia doba, nakoľko týmto posudkom sa dozvedel konkrétnu výšku škody, ktorá mu vznikla z titulu škody na zdraví (bolestné a SSU), ktorá bola vyčísliteľná v peniazoch. Žalobu voči žalovanému podal dňa 24.04.2014, t. j. pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Námietka premlčania žalovaného je preto nedôvodná. Dospel tiež k záveru, že žalovaný nedôvodne namietal, že lekársky posudok o SSU bol u žalobcu 1/ vyhotovený pred uplynutím jedného roka od úrazu, keď podľa ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. sa lekársky posudok vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o SSU, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Pojem použitý v cit. zákone - „spravidla“ nevylučuje, aby to bolo aj skôr, v prípade, že zdravotný stav poškodeného (žalobcu 1/) bolo možné považovať za ustálený, pričom žalovaný v konaní nepreukázal, že v čase podania lekárskeho posudku na výšku SSU žalobcu 1/, nebol jeho zdravotný stav ustálený.
8. Konštatoval, že zdravotný stav žalobcu 2/ sa ustálil a posudok o bolestnom bol vydaný dňa 13.08.2012. Bolestné bolo ohodnotené na 150 bodov a SSU v tom čase ešte nebolo ohodnotené. V roku 2012 bola hodnota bodu stanovená na 15,72 eur za bod (opatrenie MZ SR č. 20 zo 14.05.2012), bolestné predstavuje 2.358,80 eur. Od tohto okamihu začala plynúť žalobcovi 2/ dvojročná subjektívna premlčacia doba, nakoľko týmto posudkom sa dozvedel konkrétnu výšku škody, ktorá mu vznikla z titulu škody na zdraví (bolestné), ktorá bola vyčísliteľná v peniazoch. Žalobu voči žalovanému podal dňa 24.04.2014, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Námietku premlčania nároku žalobcu 2/ na bolestné, ktorú vzniesol žalovaný, preto vyhodnotil za nedôvodnú. Pokiaľ ide o nárok žalobcu 2/ na škodu spôsobenú trvalými následkami, t. j. nárok na náhradu SSU, poukázal na ust. § 112. Obč. zák., keď si žalobca 2/ žalobou podanou dňa 24.04.2014 na súde uplatnil nárok z titulu škody na zdraví za trvalé následky, v konaní riadne pokračoval, a teda došlo k spočívaniu premlčacej doby (premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie), a preto vyhodnotil námietku žalovaného, že nárok žalobcu 2/ na SSU je premlčaný, za nedôvodnú. Uviedol, že súdna prax priznáva odškodnenie aj za bolesti spôsobené pri následnej rehabilitačnej starostlivosti a následných plastických operáciách (R 29/1979). Keďže v lekárskom posudku z 13.08.2012 S.. S. S. je uvedené, že išlo o náročný operačný výkon, napriek snahe pacienta dlhodobá bolestivá rehabilitácia ktorá ešte trvá, k hodnoteniu SSU došlo u žalobcu 2/ až lekárskym posudkom zo dňa 18.10.2017.
9. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru že žalobcovia preukázali, že úrazy, ktoré utrpeli dňa 23.12.2011, sa stali práve na chodníku vo vlastníctve žalovaného (pozemok registra „C“ s K.. Č.. XXXX/ XX L. na X. Č.. XXXX H.. Ú.. V., Q. G. - S. Č. V.), a to z dôvodu neschodnosti chodníka - námrazy na chodníku. Tvrdené skutočnosti žalobcovia v konaní preukázali svojimi výpoveďami, listinnými dôkazmi - čiastočným výpisom z X. Č.. XXXX, u žalobcu 1/ záznamom o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 23.12.2011 (žalobcu 1/), prepúšťacou správou zo dňa 29.12.2011, u žalobcu 2/ prepúšťacou správou zo dňa 31.12.2011, výsluchmi N. F.. Z. Š. M. F.. Z. N.. Miesto úrazov žalobcov mal za dostatočne dôkazne preukázané uvedenými dôkazmi a ďalšie dokazovanie výsluchom posádky záchrannej zdravotnej služby, ktorá zasahovala pri úraze žalobcu 1/, už nevykonal, keď mal túto skutočnosť dostatočne preukázanú záznamom o tomto zásahu - záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 23.12.2011.
10. Vyhodnotil, že žalobcovia preukázali aj ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu a to porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného ako vlastníka chodníka, ktorá vyplýva z ust. § 9a (Zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla užívateľom diaľnic, ciest a miestnych komunikácií) ods. 4 zák. č. 135/1961 Zb . o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Obranu žalovaného, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní z dôvodu uzavretej zmluvy o správe so spoločnosťou SLOVCLEAN s.r.o., ktorá sa mala starať o údržbu predmetného chodníka, považoval za nedôvodnú s poukazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák.. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcov, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zák., keď z hľadiska zodpovednosti žalovaného za vznik škody spôsobený v dôsledku zlého stavu chodníka je právne irelevantné, či správu chodníka pre žalovaného vykonával jeho zamestnanec alebo správa chodníka bola vykonávaná subdodávkou inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou na základe zmluvy. Žalovaný ako vlastník predmetného pozemku zodpovedá tretím osobám za škodu spôsobenú v dôsledku zlého stavu chodníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že za škodu, ktorú utrpeli žalobcovia úrazmi na chodníku vo vlastníctve žalovaného, zodpovedá žalovaný ako vlastník s tým, že nie je dotknuté jeho regresné právo voči právnickej osobe, s ktorou mal uzatvorenú zmluvu na zabezpečenie správy a ostatných prevádzkových služieb pre nehnuteľnosti v jeho vlastníctve.
11. Mal preukázané aj zavinenie žalovaného, keďže v konaní nepreukázal existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.
12. Výšku škody, ktorú si žalobcovia uplatnili voči žalovanému súd považoval za preukázanú predloženými lekárskymi posudkami. Z lekárskeho posudku S.. K. O. o bolestnom a o SSU zo dňa 15.11.2012 zistil, že bolestné žalobcu 1/ bolo ohodnotené na 185 bodov - položka 168, diagnóza natrhnutie vnútorného kolaterárneho väzu (ľavé koleno) - 35 bodov, položka 201 d, diagnóza zlomenina oboch členkov úplná s posunutím úlomkov, liečená operáciou (ľavý členok) počet bodov - 100, zvýšenie (§ 9 ods. 5 a 6 zákona) 50 bodov, zdôvodnenie algodystrofické zmeny protrahované RHB, celkový počet bodov 185. Sťaženie spoločenského uplatnenia - časť B - položka číslo 410 A - diagnóza obmedzenie pohyblivosti členkového kĺbu - ľahké - 60 bodov, položka č. 412 a - obmedzenie pohyblivosti pronácie a supinácie - 40 bodov, celkový počet bodov 100. Z lekárskeho posudku S.. S. S. o bolestnom zo dňa 13.08.2012 zistil, že bolestné žalobcu 2/ bolo ohodnotené na 150 bodov - položka 135c dF.- Y. L. E. X.. Q. V.. E. - 60 bodov, zvýšenie (§ 9 ods. 5 a 6 zákona) - 30, spolu 90, zdôvodnenie - náročný operačný výkon, napriek snahe pacienta dlhodobá bolestivá rehabilitácia, ktorá ešte trvá, položka 147 C O.za - L. O.. V. N. K. - počet bodov 60. Z lekárskeho posudku S.. S. S. o bolestnom a o SSU zo dňa 18.10.2017 zistil, že SSU žalobcu 2/ bolo ohodnotené na 300 bodov - položka 3XXc - O. Q. K. V. H. Ť. N.a (vzpažením, predpažením do 90 stupňov) - 250 bodov, položka 351 - diagnóza obmedzenie pohyblivosti zápästia ľahkého stupňa - 50. Vyhodnotil, že pokiaľ žalovaný pri jednotlivých nárokoch žalobcov sporoval bodovanie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia v lekárskych posudkoch, v tomto smere o svojich tvrdeniach nepredložil dôkazy a ani nenavrhol vykonať dokazovanie na tieto skutočnosti, preto na tieto námietky neprihliadal.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. V zmysle ust. § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane, vyhodnotil, že k zastaveniu konania došlo pre správanie žalobcov, ktorí dospeli k záveru, že žalobu berú v častiach, uvedených v podaní zo dňa 02.10.2018, späť. Mal preto za to, že čiastočné zastavenie konania procesne zavinili žalobcovia. Pomer úspechu strán sporu určil porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo veci rozhodol. Ustálil, že žalobca 1/ sa pôvodne domáhal
zaplatenia sumy 12.000 eur (100 %), po čiastočnom späťvzatí žaloby priznal žalobcovi 1/ sumu 4.480,20 eur (37 %), žalovaný bol úspešný v rozsahu 7.519,80 eur (12.000 - 4.480,20), čo je 63 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu 1/ od úspechu žalovaného (63 - 37 = 26 %) celkový úspech žalovaného predstavuje 26 %. Žalobca 2/ sa domáhal pôvodne zaplatenia sumy 50.000 eur (100 %), po čiastočnom späťvzatí žaloby priznal žalobcovi 2/ sumu 7.074 eur (14 %), žalovaný bol úspešný v rozsahu 42.926 eur (50.000 - 7.074), t.j. 86 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu 2/ od úspechu žalovaného (86 - 14 = 72 %) je celkový úspech žalovaného 72 %. Uzavrel, že podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti a súvisiacej časti o trovách konania podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. Súdu prvej inštancie (ďalej len „súd“) vytkol, že neuviedol jasne a zrozumiteľne k akým skutkovým zisteniam na základe vykonaného dokazovania dospel, neuviedol výklad právnych noriem, ktoré na vec aplikoval, ani spôsob ich aplikácie najmä v súvislosti so žalobcom 1/, ktorý sa pojednávaní nezúčastňoval a ani spoločný právny zástupca žalobcov sa k ním uplatnenému nároku nevyjadroval. Namietal, že odôvodnenie rozsudku sa týka najmä nároku uplatňovaného žalobcom 2/. Tvrdil, že nepreskúmateľnosťou rozsudku súd prvej inštancie porušil jeho právo na riadne odôvodnenie rozsudku a znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. Namietal hlavne hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, keď nesúhlasil s bodom 18 odôvodnenia rozsudku majúc za to, že zo záznamu o hodnotení zdravotného stavu osoby Záchrannej a dopravnej zdravotníckej služby zo dňa 23.12.2011 nevyplýva, že sa úraz žalobcu 1/ stal na jeho chodníku (chodníku žalovaného), pričom súd nešpecifikuje, prečo mal na základe adresy uvedenej ako Púchovská ul. - Kaufland za preukázané, že úraz žalobcu 1/ sa stal na chodníku žalovaného z dôvodu jeho nedostatočnej údržby. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že porušenie právnej povinnosti odstrániť závadu v schodnosti chodníka spôsobenú poľadovicou alebo snehom (§ 9 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb.) ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu nebolo preukázané a neexistuje dôkaz, že chodník nebol riadne udržiavaný, a že bol v dôsledku ľadu a snehu neschodný. Vyjadril názor, že dôkaz predložený žalobcom 1/ nepreukazuje, že k jeho pádu došlo na chodníku žalovaného a o neschodnosti chodníka nepredložil žalobca 1/ žiadny dôkaz, napr. fotodokumentáciu. Uviedol, že žalobcovia nepredložili súdu správu o prijatí na urgentný príjem, pričom súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že uvedené zistil z prepúšťacích správ, avšak tieto nie sú podľa žalovaného dôkazom o tom, že k úrazu žalobcov došlo dňa 23.12.2011 na jeho chodníku v dôsledku jeho neschodnosti. Podľa jeho názoru žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázania zavinenia žalovaného a príčinnú súvislosť medzi zavinením a ich škodou na zdraví. V tejto súvislosti uviedol, že toto tvrdí aj z dôvodu, že svedkovia žalobcu 2/ na pojednávaní jasne uviedli, že žalobca 2/ „povedal, je nepotrebuje pomoc, vstal sám“ a „povedal zrejme niečo také, že zájde aj sám,..“. Zdôraznil, že absentuje doloženie dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu v krvi, na čo počas konania viackrát poukazoval, avšak súd sa v odôvodnení rozsudku k tomuto nevyjadril. Mal za to, že úraz mohol vzniknúť aj vlastným zavinením žalobcov, čomu sa súd v odôvodnení nevenoval. Konštatoval, že žalobca 1/ si nárok na náhradu za bolesť a za SSU za úraz komplikovaná zlomenina ľavej nohy v členku uplatnil na základe lekárskeho posudku vypracovaného S.. K. O. zo dňa 15.11.2012 a citoval zistenia súdu z tohto posudku, uvedené v rozsudku. Namietal, že podľa predloženej zdravotnej dokumentácie, a to Prepúšťacej správy UNB zo dňa 29.12.2011 žalobca 1 / utrpel zlomeninu len jedného členka a to ľavého, a nie zlomeninu dvoch členkov, tak ako sa uvádza v uvedenom lekárskom posudku. Posudkový lekár tiež podľa jeho názoru nesprávne zvýšil bolestné pri diagnóze zlomenina oboch členkov úplná s posunutím úlomkov liečená operáciou až o polovicu bodov, pretože podľa ust. § 9 ods. 5 písm. c) zák. č. 437/2004 Z.z. sa bodové hodnotenie bolesti zvýši o polovicu, ak si povaha poškodenia na zdraví vyžiadala operačný výkon, avšak toto zvýšenie sa nevzťahuje na operačný výkon, ak je zahrnutý v sadzbe pre príslušné poškodenie na zdraví, pričom priamo v diagnóze zlomenina oboch členkov úplná s posunutím úlomkov liečená operáciou je už zahrnutý operačný výkon, preto lekár preto nemal dôvod na zvýšenie bodového hodnotenia bolesti až o polovicu. Mal za to, že celkové ohodnotenie bolestného malo byť maximálne 100 bodov (a nie 185) a súd tak nesprávne a svojvoľne vyhodnotil tento dôkaz v jeho neprospech. Argumentoval, že bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcu 1/ k zabezpečeniu nového posudku, keď predložený posudok nie je v súlade so zákonom. S poukazom na ust. § 8 ods. 1 písm. f) zák. č. 437/2004 Z.z. namietal, že v lekárskom posudku pri hodnotení bolestného absentuje zdôvodnenie hodnotených diagnóz a tvrdil, že ho nemožno považovať za relevantný dôkaz. Vo vzťahu k časti hodnotenia SSU rozporoval, že tento lekársky posudok bol
vydaný dňa 15.11.2012, teda skôr než po uplynutí 12 mesiacov od utrpeného úrazu žalobcom 1/, a teda je v rozpore s ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z., a s poukazom na ust. § 10 ods. 1 cit. zákona tiež to, že posudkový lekár v zdôvodnení hodnotenia SSU neuviedol do akej miery je poškodenie na zdraví žalobcu 1/ závažné a aké následky môže u neho vyvolať. Aj v časti hodnotenia SSU považoval tento lekársky posudok za neúplný a nesprávny a súdu vytkol, že tento dôkaz nesprávne vyhodnotil ako dôkaz preukazujúci nárok žalobcu 1/. Poukázal aj na to, že žalobca 1/ si pôvodne uplatnil nárok na náhradu za bolesť a SSU vo výške viac než 3- násobku sumy určenej na základe lekárskeho posudku za jeho úraz, a žalobca 2/ si pôvodne uplatnil nárok na náhradu za bolesť a SSU vo výške takmer 22- násobku sumy určenej na základe lekárskeho posudku. Následne súd v konanie žalobcu 1/ v časti o zaplatenie 7.519,80 eur a konanie žalobcu 2/ v časti o zaplatenie 42.926 eur zastavil. Zotrval na námietke premlčania nároku žalobcu 2/ na náhradu SSU tvrdiac, že v čase podania žaloby nebol tento nárok uplatnený, keďže žalobca 2/ disponoval iba posudkom o bolestnom. Lekársky posudok z 18.10.2017 na 300 bodov treba preto podľa jeho názoru považovať za nový nárok a za zmenu pôvodnej žaloby. Nárok na SSU si žalobca 2/ uplatnil až podaním zo dňa 31.10.2017, kedy predložil do spisu posudok k SSU vo výške 300 bodov, a teda z jeho strany nedošlo k doplneniu skutkových okolností v pôvodnej žalobe, ale v tomto prípade uviedol nové skutkové tvrdenia, ktorými odôvodňuje svoj nárok. Zastával názor, že súd preto nesprávne právne posúdil premlčanie nároku žalobcu 2/ na náhradu za SSU, keď vychádzal z dátumu uvedenom v lekárskom posudku z 18.10.2017, hoci správne mal vychádzať a premlčanie nároku posudzovať ku dňu podania žaloby, kedy pri podaní žaloby si žalobca 2/ tento nárok v premlčacej dobe neuplatnil, čo znamená, že tento nárok je v súvislosti s podanou žalobou premlčaný. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. IM Obdo V 19/2007 z 31.07.2008, podľa ktorého treba za zmenu žaloby považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe. Argumentoval, že žalobcovia v žalobe vymedzili skutkový a právny základ uplatneného nároku z lekárskych posudkov a každý ďalší procesný úkon žalobcov treba preto považovať za zmenu žaloby, s ktorou sa mal súd vysporiadať v zmysle ust. § 142 C.s.p.. Ak by bol súd túto zmenu pripustil, následne by musel zaujať aj názor vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, avšak súd z tohto pohľadu námietku premlčania neposudzoval. Mal za to, že premlčanie nároku ku dňu podania žaloby tak posúdil nesprávne. Zotrval na názore, že žalobca 2/ si v žalobe zo dňa 24.4.2014 nárok z lekárskeho posudku - SSU neuplatňoval.
15. Proti tomuto rozsudku v časti oboch výrokov o trovách konania podali odvolanie aj žalobcovia 1/ a 2/ a žiadali rozsudok v časti rozhodnutia o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietali, že rozhodnutie súdu v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postup súdu, ktorý náhradu trov konania určil porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo veci rozhodol, považovali za nesprávny. Podľa ich názoru mal súd porovnávať žalobný petit a konečný výrok rozsudku len do okamihu podania späťvzatia časti žaloby (do 02.10.2018) a od tejto modifikácie predmetu konania mal súd za účelom zistenia pomeru úspechu porovnávať žalobný návrh upravený v zmysle späťvzatia časti žaloby s konečným výrokom rozsudku. Ak by bol postup súdu správny, nemalo by späťvzatie časti žaloby praktický význam a nemalo by zmysel brať späť žalobu v časti nesprávne uplatneného nároku vo väčšom rozsahu, pretože by sa tým postavenie žalobcu nijak nezmenilo. Mali za to, že späťvzatie časti žaloby má slúžiť aj tomu, aby žalobcovia po tom, ako dospejú k záveru, že si nárok uplatnili v nesprávnej výške, mali možnosť späťvzatím časti žaloby eliminovať negatívne výsledky nesprávne podanej žaloby vo vzťahu k náhrade trov konania. O trovách konania mal súd prvej inštancie podľa ich názoru rozhodnúť tak, že „Žalovanému za obdobie do 02.10.2018 priznáva voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania v rozsahu 26 %, ktoré je žalobca 1/ povinný zaplatiť žalovanému do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. Za obdobie od 03.10.2018 žalobcovi 1/ priznáva voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 1/ do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. Žalovanému za obdobie do 02.10.2018 priznáva voči žalobcovi 2/ náhradu trov konania v rozsahu 72 %, ktoré je žalobca 2/ povinný zaplatiť žalovanému do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. Za obdobie od 03.10.2018 žalobcovi 2/ priznáva voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 2/ do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške náhrady trov konania“.
16. Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdiť. Nesúhlasili s jeho tvrdením, že rozsudok je nepreskúmateľný a poukázali na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam. Mali za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal so všetkými otázkami dôležitými pre rozhodnutie. Ak žalovaný spochybňoval, že sa úraz žalobcu 1/ stal na jeho chodníku, uviedli, že zo záznamu o zhodnotení zdravotného stavu osoby žalobcu 1/, jeho prepúšťacej správy, ako i výpovede žalobcu 2/ jednoznačne vyplýva, že žalobca 1/ utrpel úraz na chodníku žalovaného. Neschodnosť chodníka bola preukázaná výpoveďami svedkov, títo zhodne uviedli, že chodník bol zľadovatený, resp. tam bola námraza, pričom obaja svedkovia zhodne identifikovali chodník popri plote na pozemku vo vlastníctve žalovaného ako miesto pádu žalobcu 2/. Ak žalovaný namietal nesprávnosť lekárskeho posudku žalobcu 1/ argumentujúc tým, že žalobca 1/ utrpel zlomeninu len jedného členka (ľavého), a nie dvoch členkov, poukázali na to, že táto námietka vyplýva z medicínskej neznalosti žalovaného, keďže pod pojmom zlomenina oboch členkov sa rozumie zlomenina vnútorného a vonkajšieho členka tej istej nohy. Zdôraznili, že uvedené vyplýva aj z položiek hodnotenia bolestného. Na námietku žalovaného voči bolestnému a SSU žalobcu 1/ uviedli, že počet bodov bol zvýšený z dôvodu operačného zákroku, pričom zvýšenie z tohto dôvodu v prípade, ak je operácia zahrnutá v sadzbe za príslušné poškodenie, nie je možné. Poukázali na ust. § 9 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z., ktoré citovali s tým, že aj laikovi musí byť zrejmé, že liečba zlomeniny vnútorného a vonkajšieho členka vyžaduje bolestivejší spôsob liečenia. Pri oboch položkách uvedených v hodnotení bolestného žalobcu 1/ zákon č. 437/2004 Z.z. stanovuje fixnú hodnotu bolestného a preto nie je odôvodnenie výšky bodového hodnotenia potrebné. Mali tiež za to, že v zmysle ust. § 8 ods. 4 uvedeného zákona možno lekársky posudok vydať aj pred uplynutím lehoty jedného roka, a keďže zdravotný stav žalobcu 1/ bol ustálený, bolo by zbytočné čakať na uplynutie jedného roka. Nesúhlasili ani s názorom žalovaného, že predložením lekárskeho posudku zo dňa 18.10.2017 došlo k zmene žaloby, nakoľko žalobca 2/ mal údajne požadovať rovnaké plnenie na inom skutkovom základe. Zdôraznili, že žalobcom 2/ uplatnené nároky na bolestné a SSU sa zakladajú na rovnakých skutkových okolnostiach, teda na úraze žalobcu 2/ na zľadovatenom chodníku vo vlastníctve žalovaného, a preto sa nemôže jednať o zmenu skutkových okolností. Predmet pôvodnej žaloby je vymedzený ako žaloba o náhradu za trvalé následky ujmy na zdraví a bolesť. V tejto súvislosti poukázali na to, že sám žalovaný v čl. 4 odvolania uvádza, že žalobca 2/ si pôvodne uplatnil nárok na náhradu za bolesť a SSU vo výške takmer 22-násobku sumy určenej lekárskym posudkom. Uviedli, že ohodnotenie SSU z 18.10.2017 bolo len doplnením dôkazu, ktorým bola preukazovaná výška požadovaného plnenia a až v roku 2017 bolo možné hodnotiť SSU žalobcu 2/, keďže až vtedy boli jasné následky úrazu na jeho zdraví.
17. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcov k jeho odvolaniu uviedol, že nežiadal súd o zodpovedanie všetkých otázok, ale len tých, ktoré majú pre vec podstatný význam a pri zodpovedaní ktorých by súd dospel k iným skutkovým a právnym základom rozhodnutia. V tejto súvislosti zopakoval svoje námietky ohľadom hodnotenia dôkazov súdom, opätovne uviedol, aké závery mal podľa jeho názoru súd prijať, citoval výpoveď svedka Ing. Štoffeka s tým, že z jeho výpovede vyplýva len to, že bola námraza, ale svedok neurčil, kde sa mala uvedená námraza nachádzať, a preto namietal, že rozširujúcim výkladom jeho svedeckej výpovede nemožno vyvodiť záver, že svedok mal na mysli námrazu na chodníku žalovaného. Zotrval na svojom názore, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali na akom mieste malo dôjsť k ujme na ich zdraví. Zotrval aj na argumente, že žalobca 2/ si žalobným návrhom uplatnil len bolestné bez SSU, čo vyplýva z prílohy č. 07 k žalobe, v obsahu ktorej je časť B hodnotenie SSU preškrtnutá a táto časť nie je vyplnená. Mal za to, že žalobca si nárok na SSU po prvýkrát uplatnil vyjadrením zo dňa 31.10.2017 zmenou žalobného návrhu a tento nárok je premlčaný.
18. Žalobcovia reagovali tým, že v zásade platí, že žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho právo a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. V súvislosti s argumentom žalovaného, že vo veci absentuje dychová skúška na prítomnosť alkoholu v krvi, odmietli, že boli pod vplyvom alkoholu, keď naviac ani nemajú povinnosť preukazovať, že pod vplyvom alkoholu neboli. Ak má žalovaný za to, že nejaká skutočnosť vylučuje ich právo, je jeho povinnosťou ju preukazovať, pričom žiadny dôkaz o tom, že by boli pod vplyvom alkoholu nepredložil ani neoznačil, preto súd nemal dôvod sa vyjadrovať k absencii dychovej skúšky. V ďalšom zopakovali svoje argumenty z vyjadrenia k odvolaniu a zdôraznili, že s námietkou premlčania nesúhlasia.
19. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
20. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok (v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej časti rozhodnutia o trovách konania), prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že
odvolania žalovaného a žalobcov 1/ a 2/ nie sú dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil.
21. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie (po čiastočnom zastavení konania pre späťvzatie) priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok na náhradu škody na zdraví, ktorá im vznikla v dôsledku zranení, ktoré utrpeli dňa 23.12.2011 vo večerných hodinách medzi cca 18,30 h a 19,30 h po pádoch na namrznutom a neupravenom chodníku vo vlastníctve žalovaného.
23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie jednak z hľadiska posúdenia, či žalobcovia uplatnili svoje nároky na súde včas, ako aj ohľadom okolností vzniku ich škody na zdraví, zodpovednosti žalovaného za ich škodu, jeho zavinenia, a i samotných uplatnených nárokov na bolestné a SSU a ich výšky v peniazoch. Výsledky dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil a na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy. Z vykonaného dokazovania vyvodil tiež správny právny záver o nedôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania a dôvodnosti žalobcom 1/ a žalobcom 2/ uplatnených nárokov na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, preto nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného, v ktorej tvrdil nedostatočné odôvodnenie resp. nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Naopak, v odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným sa podrobne sa zaoberal argumentáciou oboch sporových strán, pričom všetky svoje závery riadne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil. Neopomenul tiež odôvodniť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore, ktorú žalovaný taktiež namietal. Rovnako podrobne sa zaoberal aj tvrdeniami sporových strán vo vzťahu k samotným žalobcami 1/ a 2/ uplatneným nárokom na náhradu bolestného a SSU, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktorými dôkazmi, pričom všetky svoje závery odôvodnil logicky a vysvetľujúcim spôsobom. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V skutkových zisteniach tiež neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj vyhodnotil. Zistený skutkový stav následne súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení veci spravoval. Jeho rozhodnutie o priznaní náhrady za bolestné a SSU žalobcom 1/ a 2/ je správne a odvolací súd s ním súhlasí.
24. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. Námietku žalovaného, ktorý považoval napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený a teda nepreskúmateľný, vyhodnotil za nedôvodnú. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám ani nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal aj s argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie.
25. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcom 1/ a 2/ uplatnených nárokov na náhradu škody na zdraví a zároveň o nedôvodnosti námietok premlčania, nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a údajného nepreukázania rozhodujúcich okolností, ktoré viedli ku škode na zdraví žalobcov, ktorými argumentoval žalovaný. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, osvojuje si ich, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k podstatným odvolacím námietkam žalobcu.
26. Z odvolania žalovaného odvolací súd zistil, že žalovaný v odvolaní len zopakoval niektoré svoje námietky z konania pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie už dostatočne vysporiadal v napadnutom rozsudku. Možno konštatovať, že žalovaný upustil od všeobecnej námietky premlčania všetkých nárokov žalobcov a zotrval len na námietke premlčania nároku žalobcu 2/ na náhradu SSU opakujúc svoje tvrdenie, že v čase podania žaloby nebol tento nárok uplatnený, keďže žalobca 2/ disponoval iba posudkom o bolestnom. Nárok na SSU si žalobca 2/ uplatnil podľa jeho názoru až podaním zo dňa 31.10.2017, kedy predložil do spisu posudok k SSU vo výške 300 bodov, čo žalovaný považoval za zmenu žaloby, ktorá mala byť súdom pripustená a následne mal byť tento nárok žalobcu 2/ vyhodnotený za premlčaný. Odvolací súd sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožnil a vyhodnotil ju za nedôvodnú a účelovú. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že žalobcovia 1/ a 2/ podali voči žalovanému žalobu o náhradu za trvalé následky (teda sťaženie spoločenského uplatnenia), ujmu na zdraví a bolesť, ktorou sa od žalovaného domáhali náhrady škody z titulu bolestného a SSU. Skutočnosť, že žalobca 2/ nepriložil k žalobe lekársky posudok o výške SSU, ktoré si žalobou uplatňoval, nie je pre posúdenie včasného podania žaloby podstatné. Tento nárok na odškodnenie SSU si v žalobe riadne uplatnil a tvrdil v súvislosti s úrazom a zraneniami, ktoré utrpel na zľadovatenom chodníku vo vlastníctve žalovaného. V čase podania žaloby žalobca 2/ lekárskym posudkom k SSU nedisponoval, a tak ho k žalobe nepriložil, z čoho je možné usudzovať len na to, že v tom čase nárok len tvrdil, avšak nepreukázal. Nepreukázanie riadne a včas uplatneného nároku na náhradu škody titulom SSU zo strany žalobcu 2/ v súdnom spore by malo za následok zamietnutie žaloby v tejto časti (pre neunesenie dôkazného bremena na tvrdenia). Žalobca 2/ však počas trvania súdneho konania predložil na preukázanie ním uplatneného nároku lekársky posudok k SSU, ktorým len produkoval dôkaz o tom, že mu ním tvrdená škoda sťažením spoločenského uplatnenia skutočne vznikla a v akej výške. Odvolací súd uzatvára, že predložením lekárskeho posudku o SSU žalobca v konaní len splnil svoju dôkaznú povinnosť preukázať svoje tvrdenia a nárok uplatnený žalobou. V žiadnom prípade sa nejedná o zmenu žaloby a údajnú zmenu skutkových okolností uplatnenia nároku na SSU, o ktorej by bol súd prvej inštancie povinný rozhodovať, ako účelovo tvrdil žalovaný. Súd prvej inštancie posúdil ním vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú správne a odvolací súd súhlasí a hodnotí túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
27. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní len zopakoval rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v základnom konaní, a s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal. Ako už bolo uvedené vyššie, v odôvodnení svojho rozsudku sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie a rozhodnutie veci podstatné, a dospel pri tom k správnemu záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za ich škodu preukázali. Súd prvej inštancie všetky svoje závery zdôvodnil a odvolací súd si odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojil. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď mal na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva to, čo on tvrdí. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne, hlavne skutočnosť, že dôkazy produkované žalobcami, svedecké výpovede a listinné dôkazy nepreukazujú, že sa úraz žalobcu 1/ sa stal na chodníku v jeho vlastníctve z dôvodu jeho nedostatočnej údržby. Odvolací súd nesúhlasí. Ak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobcovia v konaní preukázali, že úrazy, ktoré utrpeli dňa 23.12.2011 sa stali práve na chodníku vo vlastníctve žalovaného a to
z dôvodu neschodnosti chodníka - námrazy na chodníku, a že tieto tvrdené skutočnosti žalobcovia preukázali svojimi výpoveďami, listinnými dôkazmi - čiastočným výpisom z LV č. 4813, u žalobcu 1/ záznamom o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 23.12.2011, prepúšťacou správou zo dňa 29.12.2011, u žalobcu 2/ prepúšťacou správou zo dňa 31.12.2011, výsluchmi N. F.. Z. Š. M. F.. Z. N., vyhodnotil dôkazy správne. Obaja žalobcovia tvrdili, že k úrazom, v dôsledku ktorých utrpeli škodu na zdraví, došlo v uvedenom večernom čase dňa 23.12.2011 na presne špecifikovanom chodníku vo vlastníctve žalovaného, a to z dôvodu, že nebol udržiavaný a bola na ňom námraza, teda bol neschodný. Odvolací súd pritom považuje za možné, že práve v decembri sa môže vyskytnúť na chodníkoch, ak nie sú udržiavané, námraza. Listom vlastníctva bolo preukázané, že žalobcami označený chodník je vo vlastníctve žalovaného. Skutočnosť, že k ich úrazom došlo práve na ňom a z dôvodu, že nebol udržiavaný a bola na ňom námraza, bola preukázaná jednak ich vlastnými výpoveďami, dôveryhodnosť ktorých sa žalovanému nepodarilo žiadnym dôkazom spochybniť, a naviac aj výpoveďou N. F.. Z. Š. M. F.. Z. N., ktorí v danom čase a na danom mieste pozorovali pád žalobcu 2/ na predmetnom chodníku a vypovedali o tom ako i o stave chodníka. Žalobca 2/ vypovedal, že videl, ako žalobcu 1/ priviezla záchranka do nemocnice v rozhodnom čase z miesta úrazu (záchranka bola privolaná na základe hlásenia o 19,05 h, výjazd o 19,06 h, príchod 19,15 h. k úrazu žalobcu 1/ na Púchovskú ulicu - Kaufland, čo vyplýva z vyššie uvedeného záznamu), ktoré žalobca 1/ označil ako ten istý chodník ako u žalobcu 2/, pričom záchranári mali priviezť aj ďalšieho pána, ktorý mal dôjsť k úrazu na rovnakom mieste priamo v čase, keď tam zasahovali. Kedy, kde a z akého dôvodu došlo k úrazom žalobcov 1/ a 2/ a aké zranenia utrpeli, vyplýva i z prepúšťacích správ z nemocnice u oboch žalobcov po ich hospitalizácii. Zhodnotením všetkých týchto dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti je potom záver súdu prvej inštancie o unesení dôkazného bremena žalobcami 1/ a 2/ ohľadne času, miesta a dôvodu ich úrazov logický a správny a k rovnakému záveru dospel aj odvolací súd.
28. V tejto súvislosti tiež uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán, keď následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 191 C.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda uvedená zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Napokon, žalovaný žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil závery vyplývajúce zo súhrnu v konaní vykonaných dôkazov, neprodukoval a obmedzil sa len na spochybňovanie hodnotenia dôkazov, na tvrdenie, že závery súdu prvej inštancie z dôkazov nevyplývajú, že na to, aby žalobcovia svoje tvrdenia preukázali, mali produkovať dôkazy iné, a nimi produkované dôkazy nepovažoval za relevantné. V tejto súvislosti aj uviedol, aké dôkazy by mali podľa jeho názoru žalobcovia predložiť, napr. dôkaz o tom, že neboli pod vplyvom alkoholu, alebo fotografie namrznutého chodníka (čo považuje odvolací súd za neopodstatnené a priam za absurdné), a keďže tieto dôkazy, ktoré on považoval za relevantné, nepredložili, mal za to, že svoje tvrdenia nepreukázali. Odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu.
29. Ak žalovaný namietal závery lekárskeho posudku k bolestnému a SSU žalobcu 1/, odvolací súd sa ani s týmito námietkami nestotožnil. Podľa žalovaného žalobca 1/ utrpel zlomeninu len jedného členka a to ľavého, a nie zlomeninu dvoch členkov, tak ako sa uvádza v ním predloženom lekárskom posudku. Tu je zrejmé, že žalovaný nepochopil, že lekár, vydávajúci posudok, konštatoval a hodnotil zlomeninu oboch členkov, teda vnútorného a vonkajšieho členku ľavej nohy. Namietal tiež nesprávne zvýšenie bolestné pri diagnóze zlomenina oboch členkov úplná s posunutím úlomkov liečená operáciou až o polovicu bodov, keď argumentoval že takéto zvýšenie je v rozpore s ust. § 9 ods. 5 písm. c) zák. č. 437/2004 Z.z., pretože operačný výkon je zahrnutý už v diagnóze zlomenina
oboch členkov úplná s posunutím úlomkov liečená operáciou, preto lekár preto nemal dôvod na zvýšenie bodového hodnotenia bolesti až o polovicu. Odvolací súd uvádza, že z lekárskeho posudku však nevyplýva, že by posudkový lekár bodové hodnotenie zvýšil z dôvodu operačného zákroku a žalovaný ani takúto skutočnosť v základnom konaní nepreukázal. Stotožnil sa s vyjadrením žalobcov, že podľa ust. § 9 ods. 5 písm. b) zák. č. 437/2004 Z.z. sa bodové hodnotenie bolesti zvýši až o polovicu, ak poškodenie na zdraví vyžadovalo bolestivejší spôsob liečenia alebo pri liečení nastali komplikácie, pričom je nepochybné, že liečba zlomeniny vnútorného a vonkajšieho členka vyžaduje bolestivejší spôsob liečenia. Odvolací súd tiež v tejto súvislosti konštatuje, že ako vyplýva z posudku, lekár zdôvodnil zvýšenie bodového ohodnotenia algodystrofickými zmenami protrahovanými RHB, z čoho je zrejmé, že uvedené algodystrofické zmeny, ktoré sa vyskytujú pri hojení zlomenín <https:// www.wikiskripta.eu/w/Typy_zlomenin_a_jejich_dislokace>, kedy sa objavuje stav neprimeranej bolesti <https://www.wikiskripta.eu/w/Bolest> a stuhlosti, si vyžadovali zdĺhavú rehabilitáciu, dlhšiu ako je obvyklé. Niet potom pochybností o tom, že lekár postupoval pri zvýšení bodového ohodnotenia o polovicu podľa ust. § 9 ods. 5 písm. b) zák. č. 437/2004 Z.z. a nie podľa podľa ust. § 9 ods. 5 písm. c) zák. č. 437/2004 Z.z., ako tvrdil žalovaný. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že v lekárskom posudku pri hodnotení bolestného absentuje zdôvodnenie hodnotených diagnóz. Ak žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkaz lekárskym posudkom k bolestnému a SSU žalobcu 1/ vzhľadom na ním prezentované námietky svojvoľne a nesprávne, je táto jeho námietka nedôvodná. Rovnako neopodstatnená je námietka žalovaného, ktorý vo vzťahu k časti hodnotenia SSU žalobcu 1/ rozporoval, že tento lekársky posudok bol vydaný dňa 15.11.2012, teda skôr než po uplynutí 12 mesiacov od utrpeného úrazu, pretože lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Ak bol zdravotný stav žalobcu 1/ ustálený skôr ako 12 mesiacov od utrpeného úrazu, nič nebránilo lekárovi vo vydaní lekárskeho posudku o SSU a jeho posudok o SSU nie je v rozpore s ust. § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z.. Ak súd prvej inštancie prijal (žiadnym žalovaným produkovaným dôkazom nespochybnený) uvedený lekársky posudok a závery v ňom uvedené za relevantný dôkaz o hodnotení bolestného a SSU žalobcu 1/, vyhodnotil vykonané dokazovanie správne.
30. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. K odvolaniu žalovaného potom uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia (ňou navrhnutých dôkazov) súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).
31. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozsudku v ním napadnutej vyhovujúcej časti. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, keďže sú dostatočne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd tiež pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom resp. právo na úspech v konaní.
32. Na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ preskúmal odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi 1/ v rozsahu 26 % a voči žalobcovi 2/ v rozsahu 72 %, keď vyhodnotil pomer úspechu strán v spore a aplikoval ust. § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobcovia nesúhlasili a tvrdili nesprávne právne posúdenie veci, ak súd prvej inštancie určil náhradu trov konania porovnaním žalobného petitu a výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania stotožnil.
33. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. Z citovaných ustanovení vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a že strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V posudzovanej veci, v ktorej sa žalobca 1/ od žalovaného domáhal zaplatenia 12.000 eur, bolo konanie v časti o zaplatenie 7.519,80 eur zastavené (z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti) a v časti o zaplatenie 4.480,20 eur bolo žalobe žalobcu 1/ vyhovené. Žalobca 2/ sa od žalovaného domáhal zaplatenia 50.000 eur. Konanie v časti o zaplatenie 42.926 eur bolo zastavené (z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti) a v časti o zaplatenie 7.074 eur bolo žalobe žalobcu 2/ vyhovené.
35. Odvolací súd na vysvetlenie rozhodovania o trovách konania uvádza, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa vždy zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu (v našom prípade žalobcu 1/ a žalobcu 2/) ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci ani vo vzťahu žalobca 1/ voči žalovanému, ani vo vzťahu žalobca 2/ voči žalovanému, nenastala. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný, teda obe strany sporu (žalobca 1/ a žalovaný resp. žalobca 2/ a žalovaný) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Zmyslom využitia zásady zavinenia je zas sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania, aj len v časti, môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov, napríklad aj z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby, čo je aj prípad prejednávanej veci. Pri (čiastočnom) zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania v časti. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sporu sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr vzal žalobu (v časti) späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že čiastočné späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). V takomto prípade nesie zodpovednosť na čiastočnom zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie sa sporovej strany, teda jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. R 49/1993, aj bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09) a tento právny názor je natoľko ustálený, že je v podstate už notorietou. Možno uzavrieť, že pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť v časti zastavené, a teda o časti veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým ani zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.
36. V posudzovanej veci zobral žalobca 1/ žalobu v časti o zaplatenie 7.519,80 eur bez uvedenia dôvodu späť. Žalobca 2/ zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 42.926 eur taktiež bez uvedenia dôvodu. Pre posúdenie, či žalobcovia zavinili zastavenie konania v časti, v ktorej zobrali žalobu späť, však nie je rozhodujúci dôvod, pre ktorý ju zobrali v časti späť, ak nejde o prípad, že žalovaný sa v tejto časti zachoval v zmysle ich požiadavky uplatnenej žalobou, a teda sa tejto časti žalovaného nároku domohli, čo však nie je prípad posudzovanej veci, pretože je zrejmé, že žalobca 1/ sa zaplatenia žalovanej sumy 7.519,80 eur od žalovaného nedomohol a rovnako žalobca 2/ sa nedomohol zaplatenia 42.926 eur. Podľa ustálenej judikatúry platí, že ak žalobca zobral žalobu späť z iného dôvodu ako pre správanie sa žalovaného v súvislosti s dôvodne podanou žalobou, zavinil z procesného hľadiska zastavenie konania. Je nesporné, že konanie v posudzovanej veci bolo v častiach zastavené v dôsledku späťvzatí žaloby žalobcami, z čoho súd prvej inštancie pri posudzovaní zavinenia zastavenia konania aj správne vychádzal. Odvolací súd na vysvetlenie uvádza, že späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca (1/ aj 2/) ako pán v spore (dominus litis), môže žalobu na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť, a to i v časti. Čiastočné späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom jeho autonómnej vôle, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie tejto časti súdneho konania, a je teda takou subjektívnou zavinenou skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k čiastočnému zastaveniu konania. Vnútorná pohnútka žalobcu 1/ resp. 2/, vedúca k späťvzatiu žaloby, ho nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Skutočnosť, že žalobca 1/ stratil záujem na ďalšom pokračovaní v spore v časti o zaplatenie 7.519,80 eur a žalobca 2/ v časti o zaplatenie 42.926 eur, a preto zobrali žalobu v týchto častiach späť, vedie k záveru, že konanie bolo v uvedených častiach zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcami, ktorí v ňom zo subjektívnych dôvodov nechceli pokračovať. Ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p. stanovuje, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
37. V rámci rozhodovania o trovách celého konania preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby žalobcom 1/ (teda v časti o zaplatenie 7.519,80 eur) a v časti späťvzatia žaloby žalobcom 2/ (teda v časti o zaplatenie 42.926 eur) ako úspech žalovaného v spore. Vo zvyšku žalovanej sumy 4.480,20 eur bolo žalobe žalobcu 1/ rozsudkom vyhovené, z čoho je zrejmé, že žalobca 1/ bol v tejto časti sporu úspešný. Taktiež bolo rozsudkom vyhovené žalobe žalobcu 2/ vo zvyšnej časti žalovanej sumy 7.074 eur, čo predstavuje v tejto časti úspech žalobcu 2/. Naopak, žalovaný mal neúspech v spore voči žalobcovi 1/ v časti o zaplatenie 4.480,20 eur a úspech vo zvyšnej časti o zaplatenie 7.519,80 eur, a voči žalobcovi 2/ neúspech v časti o zaplatenie 7.074 eur a úspech vo zvyšnej časti o zaplatenie 42.926 eur. Takúto situáciu rieši ust. § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách aj správne aplikoval. Správne vyhodnotil aj pomer úspechu a neúspechu strán, teda žalobcu 1/ a žalovaného a žalobcu 2/ a žalovaného v spore (s prihliadnutím na zavinenie čiastočného zastavenia konania), a o nároku na náhradu trov celého konania rozhodol v súlade so zákonnými ustanoveniami, ktoré na vec dopadajú a tiež v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít a odvolací súd nezistil v jeho postupe žiadne pochybenia. Ak o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. (v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p.), teda zásady čiastočného úspechu a neúspechu strán, posúdil vec po právnej stránke správne a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia o trovách konania súdom prvej inštancie stotožňuje a odkazuje naň. Na odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom, pochopiteľným aj pre laika, vysvetlil, akým spôsobom vyhodnocoval pomer úspechu v spore a jeho postup ako aj rozhodnutie sú logické. Naopak, žalobcami navrhované rozhodnutie o trovách konania jednak nemá oporu v zákonných ustanoveniach (nie je možné konanie „rozkúskovať“ na žalobcami zvolené fázy) a zároveň ani matematicky nesedí. Odvolanie žalobcov voči rozhodnutiu o trovách konania vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a s poukazom na vyššie uvedené vysvetlenie rozhodovania o trovách konania nemá viac čo uviesť.
38. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
39. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcom, ktorí boli v merite veci v odvolacom konaní plne úspešní, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).