Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-125-2019.pdf
PDF · 147.22 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/125/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: L. R., W.. XX.XX.XXXX, F. V. XXXXX/XX, F., zast. Mgr. Ing. Stanislavom Smrekom, bytom Kopčianska 78, Bratislava, proti žalovanej: Y. R., W.. XX.XX.XXXX, M. F. V. XXXX/XX, F., zast. JUDr. Tijanou Ćećezovou, advokátkou so sídlom Drieňová 76/17, Bratislava, o vydanie veci finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11. februára 2019, č.k. 7C/45/2016-206 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. júna 2021, č.k. 7C/45/2016-239, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobu rozsudkom č.k. 7C/45/2016-115 zo dňa 31.10.2016 zamietol. Poukázal na to, že v predmetnom rozsudku konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou od žalovanej domáhala zaplatenia 8.298,47 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, uvádzajúc, že ako jedna z dvoch zákonných dedičov neúspešne žiadala žalovanú o vydanie finančných prostriedkov vo výške 16.596,95 eur (polovice z 500.000 Sk) patriacich jej zosnulému I. H. R., ktoré jej žalovaná odmietla vydať a od jeho smrti (2014) bezdôvodne zadržiava, v dôsledku čoho tieto nemohli byť zahrnuté do aktív dedičstva po A.. H. R.. Uviedla, že predmetné finančné prostriedky daroval jej otcovi H. R.V. za účelom vyplatenia exekúcií a vyporiadania BSM jeho I. N. R., čo vyplýva zo samotného vyjadrenia jej otca a tiež výpovede žalovanej (Y. H. R.) ako svedkyne v konaní na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C/67/2006, zaznamenanej v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.04.2012. Žalobkyňa sa o tom, že jej I. H. R. dostal od svojho oM. N. R. finančný dar v hodnote 500.000,- Sk na účel vyporiadania BSM a na začatie nového života po vykonaní trestu odňatia slobody, dozvedela zo súdneho spisu týkajúceho sa konania o vyporiadanie BSM jej rodičov. Mala za to, že táto suma patrí do aktív dedičstva po jej I. H. R., a preto požiadala o jej vydanie žalovanú, ktorá ju mala mať podľa súdneho spisu u seba. Keďže žalovaná finančné prostriedky nevydala, domáha sa ako zákonná dedička polovice tejto sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia (keďže zákonní dedičia po H. R. sú dvaja). Žalovaná vzniesla námietku premlčania a spochybnila existenciu darovacej zmluvy medzi A.. H. R. a jeho I. N. R., taktiež správnosť obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.04.2012 ako verejnej listiny, argumentujúc, že na pojednávaní konanom dňa 16.04.2012 jej boli zo strany súdu a tiež zo strany
právneho zástupcu žalobkyne E. V. kladené otázky, sama súvisle nevypovedala o skutočnostiach, o ktorých svedčila, a keďže tieto otázky ani neboli zo zápisníc zrejmé, zápisnica neodzrkadľuje skutočný priebeh pojednávania a ani jej odpovede, ktoré poskytla ako svedkyňa. Z dokazovania vykonaného výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu a s obsahom spisov sp. zn. 7C/67/2006, 65D/285/2014 a 38D/1658/2006, súd prvej inštancie zistil, že H. R. sa dopustil voči žalobkyni a jej matke trestného činu, za ktorý bol odsúdený Okresným súdom Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 3T 40/2004. E. V. (Y. Ž.) sa domáhala voči nemu ako žalovanému vyporiadania BSM. Z mimomanželského vzťahu so L. V. sa mu 12.10.2011 narodil L. H. R.. Vychádzajúc z dedičského konania sp. zn. 65D/285/2014, Dnot/36/2014 ustálil, že zákonní dedičia H. R. sú jeho deti. Z obsahu časti výpovede žalovanej, ktorú podala ako svedkyňa v konaní sp. zn. 7C/67/2006 do zápisnice spísanej pred súdom dňa 16.04.2012, vyplýva, že okrem iného uviedla, že „zaplatila 340.000,- Sk. Tieto peniaze boli darom pre žalovaného od jeho otca na vstup do života po tom, ako vyšiel z väzenia. Okrem týchto peňazí mu daroval otec ešte 500.000,- Sk v roku 2006. Peniaze použité neboli na nič, má ich v držbe ako zábezpeku na prípadné vyplatenie žalobkyne titulom BSM“. Po dobu troch rokov žiadna zo strán sporu nenamietala obsah tejto zápisnice a samotná žalovaná ako svedkyňa v konaní sp. zn. 7C/67/2006 sa počas života H. R. nedomáhala opätovného vypočutia z dôvodu údajnej nezákonnosti tohto úkonu. Domáhala sa toho až po jeho smrti, kedy v dedičskom konaní po H. R. uviedla, že ide o jej peniaze a tieto si uplatňuje ako jednu z pohľadávok voči dedičom - jej vnúčatám (žalobkyni a H. R.). Vychádzajúc z výpovedi v konaní sp. zn. 7C/67/2006 H. R. (v zápisnici o pojednávaní dňa 02.02.2012) a žalovanou Y. R. ako svedkyňou (v zápisnici o pojednávaní dňa 16.04.2012) a z obsahu dedičského spisu sp. zn. 65D/285/2014 mal za preukázané, že H. R. po prepustení z väzby v roku 2006 (dňa 08.06.2006) obdržal od svojho I. N. R. finančnú hotovosť 500.000,- Sk (16.596 eur), ktorú dal do držby žalovanej. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že právny predchodca žalobkyne, jej otec H. R. dňa 02.04.2014 zomrel a žalobkyňa v dedičskom konaní po ňom požiadala zahrnúť do aktív dedičstva aj sumu 500.000,- Sk (16.596,95 eur) v držbe žalovanej, ktorá bola darom I. N. R. pre poručiteľa H. R., darovaným mu ešte počas jeho života v roku 2006 na vyporiadanie BSM po rozvode. Za nesporné považoval tiež, že zákonná zástupkyňa Y.. L. T. H. R., za maloletého vyslovila, že nesúhlasí, aby bola suma 500.000,- Sk zaradená do aktív dedičstva (Súd prvej inštancie týmto „prvým“ rozsudkom žalobu zamietol prihliadnuc na žalovanou vznesenú námietku premlčania, keď dospel k záveru, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný - poznámka odvolacieho súdu).
3. Konštatoval, že odvolací súd uznesením č.k. 4Co/138/2017-161 zo dňa 27.06.2018 uvedený rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vyslovil právny záver, že v tomto spore sa žalobkyňa domáha vydania sumy 8.298,47 eur, teda polovice predmetného daru ako jej vlastníčka, a keďže vlastnícke právo sa nepremlčuje, nemohla jej uplynúť žiadna premlčacia doba na uplatnenie jeho vydania. Žalovaná zase poskytnutie H. H. R. zo strany jeho I. N. R. popiera, poukazujúc na to, že H. R. si finančný dar neprevzal a jeho otec mu ho ani neodovzdal, ako i na to, že k uzatvoreniu žiadnej darovacej zmluvy podľa ust. § 628 ods. 2 Obč. zák. nedošlo. Nesúhlasí ani s tým, že žalobkyňa žiada o vydanie finančných prostriedkov z titulu vlastníckeho práva, tvrdiac, že vlastnícke právo k nim nikdy nenadobudla, pretože jej dedičské právo nebolo doposiaľ potvrdené, keďže dedičské konanie po H. R. sa dosiaľ neskončilo. Odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa tvrdí, že jej I. H. R. dostal za života od svojho I. N. R. dar vo výške 500.000,- Sk, ktorý má v držbe žalovaná, a ktorý patrí ako aktívum do dedičstva po H. R., pričom žalovaná odmieta tieto finančné prostriedky vydať, preto sa polovice z nich domáha žalobou ako právna nástupníčka A. H. R.. V odvolaní tvrdí, že smrťou H. R. sa stala ako jedna z dvoch jeho zákonných dedičov vlastníčkou polovice predmetných finančných prostriedkov v žalovanej výške, a žalobou sa domáha ich vydania od žalovanej, ktorá jej ich neoprávnene zadržuje. Vyhodnotil, že o vydanie bezdôvodného obohatenia v posudzovanej veci nejde, hoci žalobkyňa svoj nárok takto označila, avšak súd nie je viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. V spore ide o vydanie veci (finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur s príslušenstvom), pričom základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie veci je najmä preukázanie existencie finančných prostriedkov, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, preukázanie, že žalobkyňa je ich výlučnou vlastníčkou, a preukázanie skutočnosti, že tieto finančné prostriedky sa nachádzajú u žalovanej, ktorá ich neprávom zadržuje. Odvolací súd zdôraznil, že v spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na žalobkyni. Ak teda žalobkyňa tvrdí, že je vlastníčkou finančných prostriedkov v žalovanej výške, ktoré jej žalovaná bez právneho dôvodu zadržiava, a ktoré žiada žalobou vydať (ust. § 126 ods. 1 Obč. zák.), bude povinnosťou súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť, či žalobkyňa svoje tvrdenia preukázala relevantnými dôkazmi a na základe svojich zistení vo veci opätovne rozhodnúť
o dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Zdôraznil, že je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.
4. Vykonaným dokazovaním (z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7C/67/2006) zistil, že H. R. sa dopustil trestného činu voči žalobkyni a jej Y. E. V., za čo bol odsúdený Okresným súdom Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 3T/40/2004. E. V. sa domáhala vysporiadania BSM proti pôvodne označenému žalovanému H. R. A.. H. XX.XX.XXXX (právnemu predchodcovi žalobkyne). Z mimomanželského vzťahu H. R. L. L. V. sa narodil L. H. R. (XX.XX.XXXX). Po zomrelom sú zákonní dedičia jeho deti (sp.zn. 65D/285/2014, Dnot/36/2014). V tomto konaní vypovedala žalovaná v postavení svedkyne pred súdom dňa 16.04.2012 a do zápisnice okrem iného uviedla, že zaplatila 340.000,- Sk, a že tieto peniaze boli darom H. R. od jeho otca na vstup do života po tom, ako vyšiel z väzenia. Okrem týchto peňazí mu otec ešte daroval 500.000,- Sk v roku 2006 a tieto peniaze použité neboli na nič, má ich v držbe ako zábezpeku na prípadné vyplatenie matky žalobkyne titulom BSM (súd citoval časť výpovede svedkyne z čl. 307 spisu sp. zn. 7C/67/2006, zápisnica o pojednávaní zo dňa 16.04.2012), pričom po dobu 3 rokov nikto z účastníkov a právnych zástupcov nenamietal obsah a počas života H. R. sa v tomto konaní L. Y. R.Á. nedomáhala opätovného vypočutia z dôvodu údajnej nezákonnosti tohto úkonu. Dovypočutia sa domáhala až po jeho smrti, nakoľko už v tomto konaní ako svedok v roku 2012 okrem iného uviedla, že išlo o dar I. N. R. L. H. R., ale v súčasnosti v dedičskom konaní po H. R. tvrdí, že sú to jej peniaze a uplatňuje si ich ako jednu z pohľadávok voči dedičom, jej vnúčatám. Z obsahu oznámenia o aktívach patriacich do dedičstva (sp. zn. Dnot/36/2014) vyplýva, že bolo navrhnuté, aby do aktív dedičstva po poručiteľovi H. R. bola zahrnutá finančná hotovosť 500.000,- Sk (16.596,95 eur), ktorá je darom otca poručiteľa N. R. poručiteľovi H. R. ešte v roku 2006 na vysporiadanie BSM po rozvode, pričom túto finančnú hotovosť má v držbe matka poručiteľa Y. R. (zápisnica z 23.02.2015 spísaná notárom). Zákonná zástupkyňa maloletého dediča (H. R.) do zápisnice zo dňa 14.04.2015 za maloletého nesúhlasila so zaradením tejto sumy do aktív dedičstva.
5. Vec posúdil právne podľa ust. § 100 ods. 2 veta prvá, § 123, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 Obč. zák., ust. § 217 ods. 1 C.s.p. a žalobu v celom rozsahu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie finančných prostriedkov ktorých vydania sa domáhala, nepreukázala, že je ich výlučnou vlastníčkou, ako aj skutočnosť, že tieto finančné prostriedky (a v akej výške) sa nachádzajú u žalovanej, ktorá ich údajne neoprávnene zadržiava. Vyhodnotil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by otec žalobkyne H. R. žalovanej odovzdal v určitý deň a v určitej výške finančné prostriedky. Konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok odvodila hlavne z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.04.2012, protokolovanie ktorej súdom žalovaná namietala a dôvodila, že nezodpovedalo skutočnostiam, ktoré pred súdom vypovedala. Poukázal na to, že z výsluchu žalovanej vyplýva, že žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré by mohla vydať, nedisponuje a tieto finančné prostriedky jej nikdy neboli jej synom odovzdané, či zverené. Zároveň H. R. do zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.02.2012 neuviedol presnú sumu daru, ktorú mal údajne obdržať od svojho otca N. R.. Uviedol tiež, že žalobkyňa navrhla do aktív dedičstva po poručiteľovi H. R.V., A.. XX.XX.XXXX, zahrnúť finančnú hotovosť vo výške 16.596 eur, ktorú mal obdržať jej I. H. R. I. R. I. N. R., a to s poukazom na jeho výpoveď do zápisnice o pojednávaní dňa 02.02.2012 a výpoveď žalovanej Y. R. v postavení svedkyne do zápisnice o pojednávaní dňa 16.04.2012.
6. Vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia žalobkyňou žalovaných finančných prostriedkov, o ktorých sa žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti domnievala, že existujú, a nepreukázala ani svoje tvrdenie, že predmetné finančné prostriedky sa nachádzajú u žalovanej. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia bez predloženia ďalších dôkazov sú žalovanou rozporované. V tejto súvislosti uviedol, že zápisnica z pojednávania zo dňa 02.02.2012 a 16.04.2012 je síce verejnou listinou, ale má tú istú váhu ako iné v tomto konaní vykonané dôkazy. Vysvetlil, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov tieto skutočnosti preukazujúcich, je výlučne vecou sporových strán, ktoré majú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana, ktorá svoje tvrdenia nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie nie je preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zdôraznil, že nakoľko v tomto spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na žalobkyni, jej povinnosťou bolo predložiť relevantné dôkazy. S poukazom na vykonané dokazovanie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by A.. H. R. odovzdal (a v akej výške) finančné prostriedky žalovanej, neosvedčila existenciu finančných prostriedkov a nepreukázala,
že sa predmetné finančné prostriedky nachádzajú u žalovanej. Zopakoval, že základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie veci je najmä preukázanie existencie finančných prostriedkov, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, preukázanie, že žalobkyňa je ich výlučnou vlastníčkou, ako aj skutočnosti, že tieto finančné prostriedky sa nachádzajú u žalovanej, ktorá ich má neprávom zadržiavať. Pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou potom žalobu zamietol.
7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania úspešnej strane sporu nevzhliadol, keď poukázal na to, že v spore o vydanie veci spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na vydanie veci na žalobkyni, a ak žalobkyňa tvrdila, že je vlastníčkou finančných prostriedkov v žalovanej výške, ktoré jej žalovaná bez právneho dôvodu zadržiava, a ktoré žiada žalobou vydať, mohla a mala už pri podávaní samotnej žaloby ako aj po rozhodnutí odvolacieho súdu zvážiť, či disponuje dostatkom dôkazov pre úspešnosť podanej žaloby.
8. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla buď napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a žalobe vyhovieť, alebo jej žalobu zamietnuť a zaviazať žalovanú k zaplateniu trov konania. Súdu prvej inštancie vytkla, že v rámci konania nepostupoval zákonne, nezaoberal sa a nevysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami (nevierohodnosť skutkových tvrdení žalovanej) a dôkazmi doloženými do súdneho spisu (napr. zápisnica z 09.07.2018), nesprávne vyhodnotil a posúdil relevantné dôkazy čo spôsobilo, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené s tým, že absentuje náležité odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k navrhnutým a vykonaným dôkazom, ku skutkovým zisteniam a k záverom súdu prvej inštancie. Uviedla, že úplne absentuje odôvodnenie k vierohodnosti výpovede a k vierohodnosti skutkových tvrdení žalovanej a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za trovy konania, ktoré vznikli v dôsledku skutkových tvrdení žalovanej zachytených vo verejných listinách súdu (zápisnice z pojednávania), z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie nereagoval na podstatné a relevantné argumenty žalobkyne k nevierohodnosti skutkových tvrdení žalovanej a takéto rozhodnutie nemožno preskúmať s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 328/05. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia ako aj k obsahu práva na spravodlivý proces žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 383/06, II. ÚS 85/06 a vo vzťahu k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30. Mala za to, že z výpovedí A.. H. R. na pojednávaniach dňa 07.06.2010 a 02.02.2012 v konaní sp. zn. 7C/67/2006 o vyporiadanie BSM jednoznačne vyplynulo, že H. R. dostal od svojho I. N. R. po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dary, a to za účelom vyplatenia exekúcií za byt v N. Ú. a dar vo výške niečo do 500.000 Sk s tým, že exekúcie vyplatila fyzicky jeho Y. Y. R. (žalovaná). Vyššie uvedené podľa jej názoru preukazuje skutočnosť, že žalovaná mala peniaze tvoriace dary v držbe a vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16.04.2012 v konaní sp. zn. 7C/67/2006 potvrdila, že vyplatila 340.000 Sk s tým, že darované peniaze vo výške 500.000 Sk neboli použité na nič a že ich má v držbe ako zábezpeku pre prípadné vyplatenie E. V. (matky žalobkyne) titulom vyporiadania BSM. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že konanie o vyporiadanie BSM do L. H. R. právoplatne skončené nebolo. V súvislosti s vyššie uvedeným mala žalobkyňa za to, že touto výpoveďou žalovaná upresnila výšku darov (výšku finančných prostriedkov). Citovaním výpovedí žalovanej, považovala za zrejmé a preukázané, že žalovaná na súde v súvisiacich konaniach o tej istej skutočnosti vypovedá protirečivo, nevierohodne, evidentne účelovo a zhrnutím všetkých tvrdení žalovanej učinených v konaniach so sp. zn. 7C/67/2006, 7C/45/2016 a 65D/285/2014 mala za zrejmé, že jej skutkové tvrdenia sú účelové, vzájomne si odporujúce a evidentne prispôsobené tomu, čo práve jej samotnej alebo jej blízkemu vyhovuje. Uviedla, že porovnaním a vyhodnotením skutkových tvrdení žalovanej je dôvodné podozrenie, že účelovo klame aj po zákonnom poučení svedka o okolnostiach, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie s tým, že je dané podozrenie, že jej konanie napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede podľa ust. § 346 ods. 1 Tr. zák.. Zdôraznila, že súd prvej inštancie sa so zápisnicou z pojednávania zo dňa 09.07.2018 ako dôkazom negujúcim tvrdenia žalovanej, že H. R. nikdy od otca žiaden dar po prepustení z väzby nedostal, vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ho a nespomenul ho v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobkyňa má za to, že ide o relevantný argument o nevierohodnosti tvrdení žalovanej, podporený dôkazmi, ktorý má podstatný význam pre vyhodnotenie preukázaného skutkového stavu veci a tiež pre vyhodnotenie vierohodnosti výpovedí a tvrdení žalovanej v tomto konaní, a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za trovy konania, ktoré
vzniklo na základe tvrdení žalovanej zachytených vo verejných listinách súdu. Žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie neodôvodnil na základe akých úvah dospel k záveru, že žalovaná preukázaný skutkový stav veci vyplývajúci z verejných listín (zápisnice z pojednávania) spochybnila iba svojím tvrdením, a naopak neopísal ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by predložila žalovaná na podporu svojich tvrdení, ktorý vzal do úvahy a o ktorý oprel svoj skutkový záver, že žalovaná spochybnila obsah verejných listín. Nesúhlasila so závermi súdu, keď namietala, že jej procesný útok nebol založený len na tvrdeniach (ako tvrdí súd), ale bol založený na relevantných dôkazoch, a to obsahu verejných listín. Argumentovala, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí postavil na roveň dôkaznú silu obsahu a správnosti verejných listín s tvrdeniami žalovanej a nevzal v úvahu, že žalovaná preukázateľne a účelovo mení vlastné výpovede a skutkové tvrdenia, čo taktiež spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že má za to, že dôkazná sila verejnej listiny je vyššia ako listiny súkromnej, pretože o verejnej listine platí, že ak sa nedokáže opak, považujú sa skutočnosti v nej uvedené za pravdivé a platné bez ďalšieho zisťovania a dokazovania, na rozdiel od toho obsah listiny súkromnej treba aj dokázať. Uviedla, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď žalovanej ako jediný dôkaz na spochybnenie obsahu verejných listín, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný. Zdôraznila, že imanentným znakom právneho štátu je aj princíp právnej istoty a poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 499/2011-25 zo dňa 22.11.2011. V tejto súvislosti zdôraznila, že súd v súvisiacom konaní sp. zn. 7C/67/2006 nespochybnil správnosť a zákonnosť spísaných zápisníc z pojednávaní, ale naopak spochybnil vierohodnosť vyjadrení Y. R. ako svedka. Uviedla, že vychádzajúc z princípu právnej istoty, že verejné listiny (zápisnice z pojednávania z konania sp. zn. 7C/67/2006) sú pravdivé a platné bez ďalšieho zisťovania a dokazovania, opierajúc sa o predmetné verejné listiny podala žalobu a verila v spravodlivé súdne konanie. Upriamila pozornosť na skutočnosť, že existenciu daru a jeho držbu tvrdili sám obdarovaný H. R. a držiteľka daru - žalovaná. Zhrnula, že z predmetných verejných listín je teda jednoznačné a preukázané kto bol obdarovaným, teda vlastníkom daru vo výške 500.000,- Sk, kto má dar v držbe do vysporiadania BSM, ktoré dodnes nebolo právoplatne ukončené s tým, že tieto skutočnosti tvrdil sám obdarovaný H. R. ako strana sporu, taktiež to tvrdila vo výpovedi svedka žalovaná, ktorá sama potvrdila po riadnom poučení svedka výšku daru 500.000,- Sk, a že má peniaze u seba v držbe na vyplatenie z titulu vysporiadania BSM, z čoho je tiež zrejmé a preukázané, že H. R. musel svojej matke peniaze odovzdať. Skutkové tvrdenia žalovanej v tomto konaní považovala za nelogické, účelové a nevierohodné vo vzťahu k jej vlastným tvrdeniam, ktoré uviedla ako svedok do zápisnice zo dňa 16.04.2012. Argumentovala, že vo veci je možné vyvodiť len dva logické závery, a to, že 1/ žalovaná uvádza nepravdu o dare 500.000,- Sk v tomto konaní v snahe vyhnúť sa vydaniu polovice daru v žalovanej výške, a teda dar existuje, alebo 2/ žalovaná spolu s H. R. v roku 2012 v konaní sp. zn. 7C/67/2006 uvádzali nepravdu o daroch s pohnútkou, aby H. R. mohol neoprávnene do rozdelenia masy BSM na svoju stranu zarátať hodnotu daru minimálne za zaplatené exekúcie, a teda dar nikdy neexistoval. Súd by mal preto rozhodnúť, ktorý z týchto logických skutkových záverov má za preukázaný a podľa toho rozhodnúť a buď žalobu zamietnuť a priznať jej (žalobkyni) trovy konania, alebo zaviazať žalovanú na zloženie 8.298,47 eur v prospech žalobkyne do depozitu notárskeho úradu v konaní Dnot/36/2014. Zdôraznila, že súd vyhodnotil v rozsudku zo dňa 11.10.2018 v konaní 7C/67/2006 výpovede Y. R. za nevierohodné, avšak v tomto konaní súd tvrdí, že žalovaná svojimi tvrdeniami spochybnila platnosť a správnosť verejných listín, pričom k tomuto záveru súd prvej inštancie dospel až po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mala za to, že v konaní po vrátení veci odvolacím súdom nedošlo v dokazovaní k žiadnej zmene skutkového stavu veci v jej neprospech, ale práve naopak, o existencii daru žalobkyňa doložila ďalší dôkaz, a to zápisnicu z pojednávania zo dňa 09.07.2018. V odvolaní uviedla chronologický prehľad tvrdení a doslovné prepisy zvukového záznamu odpovedí žalovanej z pojednávania zo dňa 09.07.2018 v konaní sp. zn. 7C/67//2006, ktoré podľa jej názoru preukazujú a potvrdzujú spôsob formulácie viet a vyjadrovacie schopnosti žalovanej, ktorá používa nelogické spojenia vo vetách, nedokončí myšlienku a hneď prejde na druhú, čo podľa názoru žalobkyne preukazuje, že zápisnica zo dňa 16.04.2012 bola spísaná podľa slovného prejavu žalovanej a nie nesprávne, ako to tvrdí žalovaná. Žalovaná nemá ani žiadny problém uvádzať vo svojich výpovediach nepravdu. Uzavrela, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej návrhmi dvoch možných alternatív ukončenia sporu, kde v prvej z nich pre prípad, že súd prvej inštancie dospeje k záveru o existencii daru navrhla zaviazať žalovanú k zaplateniu sumy 8.298,47 eur a pre prípad, že súd prvej inštancie dospeje k záveru o neexistencií daru navrhla zamietnuť žalobu v celom rozsahu a zaviazať žalovanú k zaplateniu trov konania, nakoľko práve žalovaná má niesť zodpovednosť za nepravdivé tvrdenia uvádzané v konaní sp. zn. 7C/67/2006. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie nesprávnou a nelogickou interpretáciou platných zákonných ustanovení o trovách
konania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, tým že žalovanej priznal úplný nárok na ich náhradu, keď mala za to, že v danej veci môže ísť len o formálny úspech v spore zo strany žalovanej. Uzavrela, že by bolo v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, keby ona mala znášať trovy právneho zastúpenia žalovanej, ale aj zákonné trovy konania, ktoré musela zaplatiť súdu na uplatnenie svojho práva za sporové konanie, ktorého predmet sporu preukázateľne vytvorila žalovaná jej nevierohodnými výpoveďami.
9. Žalovaná navrhla vo vyjadrení k odvolaniu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že napadnutý rozsudok je náležite odôvodnený, reflektujúci preukázaný skutkový stav a existujúce dôkazy. V tejto súvislosti mala za to, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné, právne významné a súčasne zdôraznila, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v odvolacom konaní, ktorého sa pridŕžal. Zdôraznila, že na to, aby žalobkyňa, ktorú v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno bola úspešnou, mala preukázať existenciu finančných prostriedkov, ktorých sa domáhala, preukázať, že je výlučnou vlastníčkou predmetných finančných prostriedkov a zároveň preukázať, že dané finančné prostriedky sa nachádzajú v neoprávnenej držbe žalovanej. Uzavrela, že je zrejmé neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne, pretože iba tvrdila skutočnosti, ktoré boli následne vyvrátené. Dala do pozornosti, že v konaní predložila dôkazy potvrdzujúce jej tvrdenia. Uviedla, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by jej A. H. R. niekedy vôbec odovzdal finančné prostriedky s tým, že poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania nepredložila jediný dôkaz preukazujúci opak a po celý čas len operovala s domnienkami, úvahami nepostačujúcimi pre úspech v spore. V nadväznosti na uvedené mala práve naopak za to, že práve ona v konaní preukázala svoje tvrdenia listinnými dôkazmi ako napríklad skutočnosť, že s manželom mali spoločný bankový účet a majetok v BSM, skutočnosť, že H. R. mal dlhy, k čomu predložila doklady o úhrade exekúcií (napr. výživné na žalobkyňu). Vo vzťahu k trovám konania sa plne stotožňuje s výrokom o trovách napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vrátene jeho odôvodnenia a uzavrela, že súd prvej inštancie jej priznal nárok na náhradu trov konania zákonne a v súlade so zásadou úspechu v spore ako esenciálnym kritériom pre priznanie ich náhrady.
10. V reakcií na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, doručila žalobkyňa vyjadrenie, kde poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie predĺžil žalovanej lehotu na vyjadrenie sa k odvolaniu do 01.07.2019 s tým, že žalovaná v takto predĺženej lehote (32 dní od doručenia) vyjadrenie k odvolaniu nepredložila, pretože vyjadrenie k odvolaniu označené dátumom 03.07.2019 doručila súdu elektronicky až dňa 06.07.2019 z čoho je zrejmé, že nebola dodržaná predĺžená lehota na vyjadrenie. Z tohto dôvodu mala za to, že súd prvej inštancie nemal na jej vyjadrenie zo dňa 03.07.2019 prihliadnuť a spis s odvolaním žalobkyne mal predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Poukázala na tvrdenia žalovanej v súvisiacom konaní so sp. zn. 7C/67/2006, z ktorých vyplynul predmet sporu, uvádzajúc, že súdu prvej inštancie spolu so žalobou predložila relevantné dôkazy, a to zápisnice z pojednávaní. Opätovne zopakovala, že žalovaná svojimi účelovými tvrdeniami preukázala, že nehovorí pravdu a jej výpovede sú zjavne nedôveryhodné. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná sa nevyjadrila a nereagovala ani vo vyjadrení k odvolaniu k obsahu druhej svedeckej výpovede zo dňa 09.07.2018, ktorou žalovaná poprela tvrdenia o neexistencií daru. Opätovne vo svojom vyjadrení zopakovala tvrdenia už uvádzané v odvolaní o účelovosti a nevierohodnosti tvrdení žalovanej. Záverom zotrvala na všetkých tvrdeniach, logických a právnych argumentoch, ktoré uviedla v odvolaní, napadnutý rozsudok naďalej považovala za nezákonný a nespravodlivý, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. K trovám odvolacieho konania uviedla, že nakoľko žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu oneskorene resp. až po uplynutí predĺženej lehoty ma za to, že žalovaná nemá nárok na ich priznanie.
11. Žalovaná na vyjadrenie žalobkyne nereagovala.
12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
13. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa od žalovanej domáhala vydania finančných prostriedkov v žalovanej výške s príslušenstvom, zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie (žiadne ďalšie dokazovanie strany ani nenavrhli) a jeho výsledky aj náležite zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. aj dostatočne odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Vyplýva z neho jednoznačný záver, pre ktorý žalobu zamietol, a to neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, ktorá svoje tvrdenia nepreukázala dôkazmi. Napokon, súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesení č.k. 4Co/138/2017-161 zo dňa 27.06.2018 (tento právny názor bol stranám sporu známy) a v jeho intenciách aj rozhodol. Odvolacia námietka žalobkyne, v ktorej tvrdila, že rozhodnutie nie je dostatočne a náležite odôvodnené, preto nemohla obstáť. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobkyne, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.).
15. Odvolací súd sa osobitne stotožňuje so záverom, ku ktorému súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel, a ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, že žalobkyňa v konaní svoje tvrdenia o tom, že finančné prostriedky, ktorých vydania sa domáha, existujú, o tom, že je ich vlastníčkou, a o tom, že tieto finančné prostriedky sa nachádzajú u žalovanej, ktorá jej ich neoprávnene zadržuje, nepreukázala. Odvolací súd dáva do pozornosti, že pre civilné sporové konanie platí dispozičná a prejednacia zásada, čo znamená, že strany sú v ňom povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (ust. § 132 C.s.p.). Dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (v našom prípade žalobkyňu). Strana, ktorá svoje tvrdenia nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie nie je preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Napokon, odvolací súd už rozsah dôkaznej povinnosti žalobkyne, ak chcela byť v spore o vydanie veci úspešná, podrobne vysvetlil vo svojom zrušujúcom uznesení a nepovažuje za potrebné svoje právne závery opakovať. Len pre zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku zopakuje, že základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie veci je najmä preukázanie existencie veci, ktorej vydania sa žalobkyňa domáha (v tomto prípade finančných prostriedkov), preukázanie jej vlastníckeho práva k tejto veci, ako aj skutočnosti, že táto vec sa nachádza u žalovanej, ktorá ju neoprávnene zadržiava. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa žiadnu z týchto skutočností nepreukázala, neuniesla tak na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, a preto bola jej žaloba zamietnutá. Odvolací súd súhlasí, pretože práve žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania jej tvrdení, keďže len jej tvrdenia bez preukázania relevantných skutočností v žiadnom prípade nepreukazujú akýkoľvek jej nárok. Fundamentálnym predpokladom pre uplatnenie žaloby na vydanie veci je skutočnosť, že vec, o ktorej vydanie ide, musí v čase rozhodnutia súdu reálne existovať, pričom už existencia tejto veci, teda v konkrétnom prípade finančných prostriedkov vo výške 8.298,47
eur (ktoré mal A.. H. R. dostať ako dar od svojho I. N. R.), nebola žalobkyňou ako nositeľkou dôkazného bremena preukázaná.
16. Ak žalobkyňa tvrdila, že smrťou jej I. H. R. sa stala vlastníčkou polovice jej otcovi údajne N. R. darovaných finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur, a preto ich žiada vydať od žalovanej, ktorá ich zadržiava, bolo jej povinnosťou v prvom rade preukázať existenciu týchto finančných prostriedkov, ktorých vydania sa dožaduje, uvádzané skutkové tvrdenia podložiť relevantnými dôkazmi (v našom prípade najmä preukázať, že N. R. skutočne H. R. daroval finančné prostriedky v konkrétnej výške, a to napr. darovacou zmluvou resp. odovzdaním týchto finančných prostriedkov darom H. R., a zároveň skutočnosť, že v súčasnosti ešte stále tieto finančné prostriedky v žalovanej výške existujú, a že je možné ich vydať), a napokon preukázať aj skutočnosť, že ona je vlastníčkou týchto finančných prostriedkov, a že sa nachádzajú u žalovanej, a to neoprávnene. Žalobkyňa v konaní ako dôkaz (existencie uvedeného daru ešte za života H. R.) označila výlučne vyjadrenia žalovanej uvedené v zápisnici z pojednávania sp. zn. 7C/67/2006 zo dňa 16.04.2012 (svedecká výpoveď žalovanej v ktorej uviedla, že 340.000 Sk za exekúcie H. R. zaplatila s tým že okrem vyššie uvedených peňazí H. R. R.eho otec daroval ďalších 500.000 Sk, ktoré neboli použité na nič a že ich má v držbe ako zábezpeku na prípadné vyplatenie navrhovateľky (matky žalobkyne) titulom BSM) a výpoveď H. R. v rovnakom konaní zo dňa 07.06.2010, tvrdiac, že zápisnice z pojednávania sú verejnou listinou, o ktorej platí, že ak sa nedokáže opak, považujú sa skutočnosti v nej uvedené za pravdivé a platné bez ďalšieho zisťovania a dokazovania. Odvolací súd považuje v súvislosti s týmto argumentom žalobkyne za potrebné vysvetliť, že zápisnica o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa ust. § 205 C.s.p.), potvrdzuje existenciu a priebeh daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. Je však nevyhnutné rozlišovať medzi prezumpciou správnosti a pravdivosti zápisnice o pojednávaní (ako osvedčenia priebehu pojednávania) a prezumpciou správnosti a pravdivosti obsahu svedeckej výpovede, na ktorú ustanovenie § 205 C.s.p. z hľadiska hodnotenia dôkazov nedopadá. Preto na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu ich zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 C.s.p. ako na objektívne pravdivé a preukázané (teda ako na priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Bez ohľadu na uvedené však odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa bola v rámci unesenia dôkazného bremena povinná preukázať, že ňou tvrdené finančné prostriedky v žalovanej výške v súčasnosti, teda v čase rozhodovania súdu (nie v roku 2012) existujú, že sa nachádzajú u žalovanej, a je teda možné ich vydať, keďže práve ich vydania od žalovanej sa žalobou domáhala. Žalobkyňa žiadny dôkaz neprodukovala a ani neoznačila.
17. Povinnosťou žalobkyne bolo tiež označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo k finančným prostriedkom, ktorých vydania sa domáha. Odvolací súd považuje na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na jeho doplnenie pre lepšie pochopenie veci za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák. možno vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Žalobkyňa tvrdila, že smrťou jej I. H. R. sa stala vlastníčkou finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur (teda polovice daru, ktorý dostal jej jej otec za svojho života I. N. R.). Odhliadnuc od toho, že nepreukázala, že predmetné finančné prostriedky ešte stále existujú, žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala ani svoje vlastnícke právo k nim (nepreukázala, že tieto peniaze zdedila, pričom dedičské konanie ani nie je skončené). V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca O.s.p., podľa ktorého sa vedie dedičské konanie po A.. H. R.), tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí dedičia, ako je to aj v posudzovanej veci. Možno uzavrieť, že bez právoplatného dedičského rozhodnutia nie je vlastnícke právo žalobkyne, ak malo byť nadobudnuté dedením, preukázané. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo k žalovaným finančným prostriedkom teda iba tvrdila, a to za stavu, keď tieto finančné prostriedky nie sú predmetom konania o dedičstve a ani jej k ním nebolo rozhodnutím v dedičskom konaní potvrdené nadobudnutie vlastníctva. Ak potom súd prvej
inštancie žalobu žalobkyne pre neunesenie dôkazného bremena na ňou tvrdené skutočnosti zamietol, je jeho rozhodnutie správne a odvolací súd s ním súhlasí.
18. Napokon, je potrebné poukázať i na to, že ani žalobkyňa sama nie je o úspešnosti svojej žaloby presvedčená, keď pripúšťa i jej zamietnutie. Naprieč celým svojím odvolaním totiž argumentuje nedôveryhodnosťou a nepravdivosťou vyjadrení žalovanej, poukazujúc na citáciou doslovných prepisov zvukového záznamu výpovedí žalovanej z pojednávaní, ktoré podľa jej názoru preukazujú a potvrdzujú spôsob formulácie viet a vyjadrovacie schopnosti žalovanej, ktorá používa nelogické spojenia vo vetách, nedokončí myšlienku a tvrdí len to, čo jej a jej blízkym v daný čas vyhovuje. Napriek tomu však aj v odvolaní svoj nárok na zaplatenie finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur od žalovanej odvodzuje iba a práve z tvrdení resp. vyjadrení žalovanej z pojednávania v konaní sp. zn. 7C/67/2006 zo dňa 16.04.2012. Takéto odvolanie sa javí ako zmätočné. Z odvolania žalobkyne tiež vyplýva, že i napriek prípadnému neúspechu v spore žiada priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania, zjednodušene povedané tvrdiac, že spor zavinila žalovaná svojou nepravdivou výpoveďou do zápisnice z pojednávania, a preto je povinná znášať trovy. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá bola v spore úspešná, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od neúspešnej protistrany. Náhradu trov konania teda ovláda zásada úspechu vo veci (ktorá je síce doplnená zásadou zavinenia, zmyslom využitia ktorej je sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil, a uplatňuje sa pri zastavení konania, čo nie je prípad prejednávanej veci, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa). Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobkyne ide o plný úspech v spore vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jej žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovanej ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že práve takáto situácia nastala v posudzovanej veci, pretože súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Je potom nepochybné, že žalobkyňa bola neúspešná a žalovaný úspešný. Odvolacia námietka žalobkyne, ktorá tvrdila nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania, preto nie je dôvodná. O žiadny žalobkyňou tvrdený formálny úspech žalovanej v spore nejde. Žaloba žalobkyne bola predsa riadne prejednaná a bola zamietnutá. Ak potom súd prvej inštancie priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, je jeho rozhodnutie správne, zákonné, spravodlivé a súladné s ust. § 255 C.s.p.. Naviac, žalobkyňou požadované priznanie nároku na náhradu trov jej ako neúspešnej strane sporu voči úspešnej žalovanej, nemá oporu v žiadnom ustanovení Civilného sporového poriadku a je preto vylúčené.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie návrh žalobkyne na vydanie finančných prostriedkov vo výške 8.298,47 eur s príslušenstvom zamietol, rozhodol správne. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. Jej odvolacie námietky vyhodnotil za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní.
20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).