Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sa/5/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD. v právnej veci žalobcov: 1.) S. A. S., nar. X.XX.XXXX, bytom K. XX/XX, XX-XXX R., S., občan S. a X.) Z. T., bytom E. XX, XX XXX E., podnikajúca v SR do 4.4.2017 pod obchodným menom - Marzena Zabawa - JUPITER, IČO: 45 842 663, so sídlom Centrálna 274, 08901 Svidník, Slovenská republika, obaja právne zastúpení JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 3. septembra 2019 č. 14782-3/2019-BA takto:

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 3. septembra 2019 číslo: 14782-3/2019-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 23.4.2015 číslo: 2304-61/2015-SK.

II. Žalobu žalobkyne v 2. rade z a m i e t a .

III. P r i z n á v a žalobcovi v 1. rade voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.

IV. Ostatným účastníkom konania nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

1. Napadnutým rozhodnutím žalovaná podľa o sociálnom poistení, odvolania žalobcov podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, č. 2304-61/2015- SK, zo dňa 23. apríla 2015 vo veci povinného poistenia žalobcu v 1.) rade ako zamestnanca žalobcu v 2.) rade zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník.

2. Uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vydala dňa 23.4.2015 rozhodnutie č. 2304-61/2015- SK, ktorým rozhodla, že pánovi S. A. S., nar. 8. novembra XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, podľa slovenskej legislatívy odo dňa 1. januára 2011. Proti tomuto rozhodnutiu podali obaja odvolanie. V podstate podobne uviedli, že rozhodnutie je nezákonné, v rozhodnutí sa síce konštatujú skutkové okolnosti kontroly, avšak neuvádza sa individuálnosť v súvislosti so zamestnancom, rozhodnutie neobsahuje ani žiadny hodnotiaci záver. Má za to, že Sociálna poisťovňa neberie do úvahy fakt, že má uzatvorenú nájomnú zmluvu na priestory s podnikateľským subjektom P.. B. B. - ALEKON, ktoré využíva ako kanceláriu na adrese Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, a považuje to za účelové a tendenčné s ohľadom na preukázanie existencie miesta jeho registrovaného sídla, kontrolou vykonanou 27.6.2011 vykonanou

sociálnou poisťovňou neboli zistené nedostatky, sociálna poisťovňa sa len formálne vyporiadala so zistením skutočného stavu, žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.

3. Žalovaná ďalej konštatovala, že prerušila konanie o odvolaniach účastníkov dňa 16.10.2015, v súvislosti s pokračovaním v konaní poukázala na § 193 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Poukázala na to, že podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom registri na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení v období od 1. októbra 2010 do 4. apríla 2017, od 1. októbra 2010 sa prihlásil do registra zamestnávateľov, vedeného Sociálnou poisťovňou, bol v registri zamestnávateľov registrovaný do 31. marca 2017, prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou (ďalej len „register poistencov“), od 1. januára 2011. Zamestnanec bol prihlásený v registri poistencov do 31. decembra 2016.

4. Ďalej poukázala na európsku úpravu sociálneho zabezpečenia nariadeniami (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

5. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

6. Citovala čl. 11 (3) (a) a 13 (3) základného nariadenia a zdôraznila, že ako príslušná inštitúcia na určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, povinná vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolností. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

7. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 14. marca 2013 vykonala kontrolu zameranú na preverovanie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1. októbra 2010 do 14. marca 2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti Centrálna 274, 089 01 Svidník, sa zamestnávateľ ani žiaden z jeho zamestnancov nenachádzal. Podľa zamestnávateľovho splnomocnenca P.. Z. B. sa záznamy z pracovných stretnutí sa nevyhotovujú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti sú uchovávané na adrese Centrálna 274 Svidník. Práce sú zamestnancom zadeľované ústnou formou a realizuje sa na celom území Slovenskej republiky a nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu realizuje. Z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku (ďalej len „Praktická príručka”), ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

8. Registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy.

9. Citovala čl. 16 (1), (2), (3) vykonávacieho nariadenia.

10. Uviedla, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych (ZUS) ako príslušná inštitúcia, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia, dočasne určila, že tento zamestnanec podlieha na základe čl. 13 (3) základného nariadenia odo dňa 1. januára 2011 do 29.6.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, a toto oznámenie bolo doručené Sociálnej poisťovni.

11. Sociálna poisťovňa vzhľadom na tieto zistenia ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie namietala, preto sa stalo v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym.

12. Z týchto skutočností potom žalovaná vychádzala a dospela k záveru, že na zamestnanca sa nemôže uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ podľa výpisu z obchodného registra sídlo, t.j. legislatíva SR, teda zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne.

13. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné vykonať len vydaním napadnutých rozhodnutí. Pritom uviedla, že samotné podanie prihlášky zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia neznamená automaticky, že zamestnanec podlieha právnym predpisom SR, registračný list fyzickej osoby - prihláška má len deklaratórne účinky, nezakladá vznik poistenia, preto bolo potrebné urobiť kroky na zosúladenie vzniknutého stavu.

14. Námietky zamestnávateľa a zamestnanca, uvedené v odvolaní, nezakladali dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

II.

Priebeh administratívneho konania

15. Z priloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva z registračného listu pre fyzickú osobu, že žalobca v 1.) rade ako zamestnanec zamestnávateľa Marzena Zabawa JUPITER, ktorého sídlo bolo v Slovenskej republike, bol registrovaný od 1.1.2011 do 31.12.2016.

16. V spise sa nachádza oznámenia poľského orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS v Tarnowe zo dňa 11.12.2015 adresované žalobcovi v 1.) rade a doručované aj žalovanej, v ktorom ZUS oznámila tomuto žalobcovi, že od 1.1.2011 do 29.6.2015 bude podliehať poľskej legislatíve podľa čl. 11 ods. 3 (a) základného nariadenia. ZUS konštatovala zistenia získaná aj od slovenskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, že od 1.4.2004 do 29.6.2015 vykonával činnosť SZČO na území Poľska, dňa 1.1.2011 bol prihlásený do systému zabezpečenia v SR, pričom však pri kontrole bolo zistené, že ide o schránkovú firmu, v nadväznosti na čo slovenská poisťovňa vydala rozhodnutie o jeho vylúčení zo systému od 1.1.2011.

17. V administratívnom spise žalovanej je aj záznam o kontrole zo dňa 14.3.2013 vykonanej pracovníkmi Sociálnej poisťovne pobočka Svidník a zameranej na preverenie sídla zamestnávateľa - žalobcu v 2.) rade a reálneho výkonu zamestnancov na území SR.

18. Následne najskôr dňa 23.4.2015 Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vydala rozhodnutie o vevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcovi v 1.) rade ako zamestnancovi žalobcu v 2.) rade od 1.1.2011 podľa slovenskej legislatívy, proti ktorému žalobcovia podali odvolanie, o ktorom dňa 3.9.2019 po predchádzajúcom prerušení konania rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

19. V podanej žalobe žalobcovia najskôr konštatovali procesný priebeh v administratívnom konaní, vydanie prvostupňového rozhodnutia, podanie odvolaní proti nemu.

20. Pokračovali poukazom na tvrdenie žalovanej, ktorej údajne bolo doručené zo strany ZUS Tarnow oznámenie, v ktorom ZUS uvádza, že Žalobca 1 v období od 1.1.2011 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Žalobca 1 v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom toto konanie nebolo do dnešného dňa v Poľsku právoplatne skončené, a teda uplatniteľná legislatíva nie je určená. Predmetná informácia má byť v záujme zistenia riadneho skutkového stavu súčasťou administratívneho spisu žalovanej.

21. Ďalej konštatovali prerušenie odvolacieho konania žalovanou a následné rozhodnutie o odvolaniach dňa 3.9.2019 tak, že ich zamietla a potvrdila rozhodnutie pobočky.

22. Žalobcovia mali za to, že predmetným žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do ich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o SP, v procesnom postupe vydania Rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis

23. K otázke prekročenia právomoci citovali čl. 2 ods. 1, čl. 11, čl. 13 ods. 3, čl. 1 ods. 3 písm. j) základného nariadenia, tiež čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej len „vykonávacie nariadenie").

24. V prvom rade namietli, že otázka, či žalobca ako zamestnanec podnikateľského subjektu so sídlom v Slovenskej republike spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal žalobca bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietali oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa bod prvý o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Ak by aj konajúci súd mal za to, čo však zásadne žalobca rozporuje, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, resp. žalovaná ako odvolací orgán, má v tomto smere pôsobnosť v zmysle ods . 1 písm . a) bod 1 Zákona o SP (... do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch...), potom namietame samotnú existenciu spornosti ako predpokladu aplikácie tohto ustanovenia Zákona o SP. Podporiac uvedené poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.12.2016.

25. V tejto súvislosti poukázali na zjednocujúci záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. k tejto otázke.

26. Ďalej namietli nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy.

27. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 ( ďalej len „ rozhodnutie č. A1 ") toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch:

a) Prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) Prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

28. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

29. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 , ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1 , žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

30. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

31. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

32. Podľa bodu 10 rozhodnutia č . A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. 0 svojom rozhodnutí informuje aj dotknutá osobu a prípade aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

33. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj správny súd mal za to, že žalovaná konala v medziach SR a má v zmysle Zákona o SP oprávnenie na vydanie rozhodnutie podľa bod prvá, čo však žalobca zásadne rozporuje, namietal zákonnosť procesného postupu vydania Rozhodnutia a to v dvoch rovinách:

a) Absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 b) Nezákonné prerušenie konania o odvolaniach

34. S poukazom na procesný vývoj uvedený v tejto správnej žaloby je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z tohto titulu, pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS Tarnów a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise Žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda máme za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej), resp. jej zmena z určenia slovenskej uplatniteľnej legislatívy, je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie Žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva.

35. V ďalšej časti vyjadrili názor o nesprávnosti prerušenia odvolacieho konania zo strany žalovanej, toto konanie považovali za účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom Rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre Žalobcu právoplatne ukončený (na tomto mieste si dovoľuje žalobca dať konajúcemu súdu do pozornosti, že v Poľsku súdne konania ku dnešnému dňu pokračujú a neboli právoplatne skončené. V tomto kontexte máme za to, že počas prerušenia konania, žalovaná nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo preukazuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením, ktoré sú podľa samotnej Žalovanej v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu

pre vydanie rozhodnutia nedostatočné. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS Tarnów v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania Rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Uvedené by malo byť potom rovnako súčasťou administratívneho spisu žalovanej, a preto má žalobca za to, že je aj v tomto ohľade administratívny spis žalovanej nie je úplný.

36. V ďalšej časti žaloby namietli záver o nepreukázaní reálneho výkonu činnosti na území SR s poukazom na vykonanú kontrolu za obdobie od 1.10.2010 do 14.3.2013, pričom zdôraznili, že neboli zistené žiadne nedostatky vo vzťahu k žalobcovi v 1.) rade.

37. Podľa nálezu Ústavného súdu , sp . zn . L ÚS zo dňa 10.09.2014 „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa a nasl. a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mat' za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu".

38. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovia navrhli nezákonné rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec vráti Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie a žalobcom priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.

IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

39. Žalovaná vo vyjadrení najskôr popísala priebeh administratívneho konania na oboch stupňoch.

40. Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala na pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 (3) (a), článok 13 (3) základného nariadenia.

41. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Podľa judikatúry Súdneho dvora je možné vyložiť pracovný pomer tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť...(rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05).

42. súvislosti s posúdením správnosti uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76

základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať súvisiacich so zamestnávateľom.

43. Spomenula vykonanú kontrolu dňa 14.3.2013 na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR so zdôraznením, že žalobcovia nepredložil dôkazy na preukázanie týchto skutočností.

44. Poukázala na článok 3 (2) vykonávacieho nariadenia, pritom pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo potrebné vyriešenie základnej otázky, či žalobca 1, na území Slovenskej republiky reálne vykonáva pracovnú činnosť, kľúčové a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcov v preskúmavacom konaní predložiť, alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že zamestnanci zamestnávateľa na území Slovenskej republiky skutočne ai vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že žalobca 1 reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila zistené skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaktad Ubezpieczeň Spoíecznych (ďalej len „ZUS”). Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

45. Pokračoval, že zo strany ZUS jej bolo doručené oznámenie zo dňa 11.12.2015, ktorým tá určila, že žalobca v 1.) rade podlieha od 1.1.2011 do 29.6.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom žalovaná toto určenie nenamietala, a tak sa stalo v súlade s čl. 16(3) vykonávacieho nariadenia definitívnym.

46. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a k záveru Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadreného v uznesení . na ktoré žalobcovia v žalobe poukazuje, uviedla, že prijaté závery je možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 Í4Í vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov.

47. S poukazom na vyššie uvedené zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi 1 došlo zo strany ZUS. ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnei legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcov poukazujúce na absenciu zmierovacieho dialógu a dohody nie sú opodstatnené.

48. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: ..Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čí. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“

49. Sociálna poisťovňa nie je viazaná ani priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, resp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy nie sú

príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení. Aj za predpokladu, že by prebiehalo súdne konanie v Poľskej republike, sociálna poisťovňa nie je účastníkom takéhoto konania, nie je o výsledkoch informovaná zo strany súdu a keďže definitívnosť určenia uplatniteľnej legislatívy nie je viazané na výsledok súdneho konania, ani inštitúcie členských štátov príslušné na určovanie uplatniteľných právnych predpisov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú.

50. Vo vzťahu k námietke o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia uviedla, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to naznačuje žalobca, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o zániku sociálneho poistenia žalobcu 1 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. v predmetnom prípade Sociálna poisťovňa.

51. Zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov“) tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia od 1. januára 2011, pričom v nadväznosti na skutočnosti zistené kontrolou bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov.

52. Sociálna poisťovňa, musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie nevzniklo. Teda Sociálna poisťovňa len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi 1 od určeného obdobia nevzniklo nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

53. K námietke žalobcov týkajúcej sa nezákonnosti prerušenia odvolacieho administratívneho konania uviedla, že Sociálna poisťovňa prerušila administratívne konanie najmä z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie ktorých zodpovedanie mohlo mať vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, resp. na postup žalovanej v iných skutkovo obdobných prípadoch. Sociálna poisťovňa sa nikdy nevyjadrila vtom zmysle, že odvolacie konanie prerušila z dôvodu, že by bolo potrebné zisťovať závery prípadných administratívnych, resp. súdnych konaní v Poľskej republike.

54. Navrhla žalobu zamietnuť.

VI.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

55. Na základe správnej žaloby má správny súd v tejto veci preskúmať rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že žalobcovi v 1.) rade - občanovi Poľskej republiky a vykonávajúcemu samostatne zárobkovú činnosť v tomto štáte nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 2.) rade so sídlom v SR podľa slovenskej legislatívy odo dňa 1.1.2011.

56. Rozhodujúcim žalobným dôvodom bolo, že žalovaná prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o sociálnom poistení, teda žalobcovia namietali oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniku povinného poistenia žalobcu v 1.) rade.

57. Aby správny súd mohol vyriešiť túto rozhodujúcu otázku prekročenia právomoci žalovanou i prvostupňovým orgánom verejnej správy, musel preskúmať dôvodnosť argumentov smerujúcich proti zákonnosti, správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy.

58. V tejto súvislosti žalobcovia namietali nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, pričom zákonnosť procesného postupu vydania rozhodnutia napadli v dvoch rovinách:

a) Absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 b) Nezákonné prerušenie konania o odvolaniach

59. Namietli aj to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keďže neboli dodržané jeho základné pravidlá a ani zmierovací dialóg neprebehol.

60. Ďalej namietli záver o nepreukázaní reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky Žalobcu s poukazom na vonkajšiu kontrolu vykonanú za obdobie od 01.10.2010 do 14.03.2013.

61. V skúmanom administratívnom konaní sa riešili otázky sociálneho poistenia fyzickej osoby vystupujúcej na území SR v postavení zamestnanca, za súčasného pôsobenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike.

62. Podľa ) o sociálnom poistení v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku (3) konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“). Podľa odseku (4) predmetom dávkového konania je rozhodovanie o dávkach a podľa odseku (5) predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.

63. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

64. Podľa čl. 11 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

65. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

66. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

67. V čl. 14 Nariadenia č. 987/2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) sú obsiahnuté spresnenia týkajúce sa článkov 12 a 13 základného nariadenia

68. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá:

a) udržiava činnosť v jednom členskom štáte a zároveň vykonáva inú činnosť v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na dĺžku trvania alebo povahu tejto inej činnosti;

b) nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

69. Toto ustanovenie však bolo zmenené Nariadením č. 465/2012 z 22.5.2012 ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES)

č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 došlo k zmene Nariadenia č. 987/2009 tak, že článok 14 odsek 5 sa nahrádza v časti b) a znie: „5b. Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku“.

70. Podľa čl. 16 ods. 1 tohto nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

71. Podľa čl. 16 ods. 2 tohto nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

72. Podľa čl. 16 ods. 3 tohto nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

73. Podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

74. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

75. Podľa čl. 16 ods. 5 tohto nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

76. Jedným zo žalobných dôvodov bola námietka, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v tejto veci nebol v súlade s právom. S tým žalobným dôvodom sa správny súd nestotožnil.

77. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala komunikácia medzi žalovanou a príslušnou inštitúciou sociálneho poistenia v Poľskej republike (ZUS). Táto skutočnosť nie je sporná, účastníci konania to potvrdili, v administratívnom spise je obsiahnutá príslušná listina ZUS adresovaná žalobcovi v 1.) rade a doručená tiež žalovanej. V rámci vzájomného informovania v súvislosti s uplatniteľnosťou konkrétnej legislatívy na žalobcu v 1.) rade žalovaná dostala informáciu od príslušnej poľskej inštitúcie, v ktorej tá uviedla, že došlo k určeniu uplatniteľnej poľskej legislatívy u žalobcu v 1.) rade podľa čl. 11 (3) základného nariadenia, a to na základe skutočností oznámených žalovanou ZUS ohľadom zistení z vykonanej kontroly u zamestnávateľa žalobcu v 1.) rade.

78. Podľa názoru správneho súdu tento proces bol súladný s postupom, ako ho vymedzilo vykonávacie nariadenie v čl. 16, keďže poľská inštitúcia žalovanej oznámila podaním zo dňa 11.12.2015, že v dôsledku žalovanou predložených skutkových a právnych argumentov, ktoré prijala bez výhrad, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia za uplatniteľnú legislatívu u žalobcu v 1.) rade v období od 1.1.2011 do 29.6.2015 podlieha tento žalobca poľskej legislatíve, čím určila poľskú legislatívu. Proti tomuto žalovaná nenamietala, určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy sa preto stalo definitívnym.

79. Uvedený postup preto správny súd hodnotí ako proces určenia uplatniteľnej legislatívy striktne v súlade s čl. 16 (2), (3), (4) vykonávacieho nariadenia so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia avšak v spojení s čl. 14 vykonávacieho nariadenia v znení úpravy nariadením č. 465/2012.

80. Napokon tento postup bol správny aj z pohľadu rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 883/ 2004, ktorého porušenie žalobca tvrdil. Z vyššie uvedeného je evidentné, že bod 5, 6, 7, 9, 10 rozhodnutia č. A1 (citované v časti žalobcových argumentov) boli v plnom rozsahu rešpektované, a žalovaná ako žiadajúca (oznamujúca) strana a poľská inštitúcia ako dožiadaná (informovaná) strana postupovali v súlade s právom.

81. Z uvedeného vyplýva, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v prípade žalobcu v 1.) rade bol správny a žiadna z námietok žalobcov o absencii dialógu, zmierovacieho postupu, zmierovacieho dialógu v tomto ohľade neobstála. Rozhodnutie dožiadanej poľskej strany po predchádzajúcom vzájomnom informovaní bolo nevyhnutné vyhodnotiť ako rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy po dohode príslušných inštitúcii sociálneho zabezpečenia dvoch členských štátov.

82. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním sociálnej poisťovne.

83. V prvom rade vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne“.

84. V druhom rade vyslovil, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“.

85. Správny súd preto uzatvára, že evidentne dohoda v tejto veci bola dosiahnutá a na jej základe bola určená uplatniteľná legislatíva ohľadom sociálneho poistenia žalobcu na obdobie od 1.1.2011 do 29.6.2015. V tomto rozsahu preto žaloba nebola dôvodná.

86. V nadväznosti na druhý citovaný výrok rozhodnutia veľkého senátu však následne musel správny súd uznať dôvodnosť tých žalobných dôvodov, ktoré smerovali proti právomoci žalovanej (správny súd dodáva aj Sociálnej poisťovne pobočka Svidník) po určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutia.

87. S poukazom opäť na rozhodnutie veľkého senátu, ktorý na základe podnetu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešil svojou podstatou úplne identický prípad, a ktorý konštatoval „...Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie“ musel správny súd vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník za odporujúce právu, keďže boli vydané, a orgány verejnej správy

konali, hoci podľa práva už konať, a preto ani vydať rozhodnutie nemohli. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že obsahom rozhodnutí bolo fakticky len deklarovanie, že poistný vzťah žalobcu so štátom po konkrétnom dni zanikol, resp. v určitom období nevznikol, ani skutočnosť, že zámerom orgánov verejnej správy bolo zosúladiť skutkový stav a právny stav (registračný, keďže žalobca v 1.) rade bol ako zamestnanec v tomto období súčasne prihlásený v registri žalobcom v 2.) rade.

88. Teda orgány verejnej správy konali napriek tomu, že v zmysle práva z dôvodu, že bola vo veci určená legislatíva orgánu iného členského štátu, už konať nemohli.

89. Správny súd už len dodáva, že tento postup správneho súdu, kedy zrušuje rozhodnutia orgánov verejnej správy v konaniach o správnych žalobách podaných za skutkových a právnych okolností aké sú aj tie v skúmanej veci, je okrem vyššie citovaného zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (ktorý predstavuje zjednocujúci záväzný podklad pre rozhodovanie správnych súdov prvej inštancie) potvrdzovaná aj aktuálnejšou, evidentne v takýchto prípadoch už ustaľujúcou sa, rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. Napr. rozsudkom sp. zn. zo dňa 3.12.2020 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 7.11.2019, ktorým boli zrušené rozhodnutia Sociálnej poisťovne oboch stupňov za rovnakých skutkových a právnych okolností. 90. Na základe vyššie uvedených skutočností, ďalšie žalobné dôvody už neboli relevantné pre rozhodnutie, správny súd podľa , podľa ktorého správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, musel zrušiť tak rozhodnutie žalovanej, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník.

91. Pokiaľ ide o žalobu žalobkyne v 2. rade- zamestnávateľa, správny súd reflektoval aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR prezentovanú rozsudkom sp. zn. zo dňa 12. marca 2021, kde najvyšší súd uviedol: „ Krajský súd vo svojom rozsudku neuviedol, že žalobca 2/ bol preskúmavaným rozhodnutím ukrátený resp. dotknutý, pretože v prejednávanej veci bolo v záujme žalobcu 1/, aby mal vedomosť či, kde a v akej výške bude platiť zákonné odvody. Podľa názoru kasačného súdu uvedená skutočnosť nezakladá aktívnu legitimáciu žalobcu 2/ na podanie žaloby. V tejto súvislosti mal Najvyšší súd SR za to, že krajský súd otázku aktívnej legitimácie žalobcu 2/ neposúdil správne.“. Ďalej najvyšší súd v tomto rozsudku uviedol, že podanie žaloby žalobcom v 2. rade je podmienené jeho ukrátením na subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch. Žaloba obsahuje len všeobecné tvrdenie o takejto ujme, ktoré však nie je nijakým spôsobom konkretizované.

92. V súlade s takto vysloveným právnym názorom najvyššej súdnej autority v identickej veci, správny súd dospel k záveru, že pre nenaplnenie preukazného ukrátenia žalobcu v 2.rade na jeho subjektívnych právach je potrebné žalobu tohto žalobcu zamietnuť podľa .

93. trovách konania rozhodol podľa a priznal žalobcovi v 1. rade , ktorý mal vo veci celkom úspech voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa . O trovách konania žalobcu v 2. rade správny súd rozhodol podľa v spojení s a S.s.p. Žalobca 2/ v konaní nemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov konania správny súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná voči žalobcovi v 2. rade správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať po žalobcovi 2/ , aby nahradila žalovanej dôvodne vynaložené trovy konania, navyše za situácie , že na základe žaloby žalobcu 1/ je napádané rozhodnutie zrušené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).