Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/43/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a členiek senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariany Hirkovej, v právnej veci žalobcu HALTEX BJ s.r.o., so sídlom Stöcklova 59/17, Bardejov, zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Vodná č. 6, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, Masarykova 1887/10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 28. januára 2019 číslo: PO/A./XXXX/ XXXX O-XXX/XXXX v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 12. októbra 2018 č. k.: P XXX/XXXX - R, S/XXXX/XXX/XXXXX na základe správnej žaloby, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 28. januára 2019 číslo: PO/A./XXXX/XXXX O-XXX/XXXX v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 12. októbra 2018 č. k.: P XXX/XXXX - R, S/ XXXX/XXX/XXXXX a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I.

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 28.01.2019 č. (ako je uvedené v záhlaví rozsudku) rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce č. k.: W S/XXXX/XXX/XXXXX zo dňa 12.10.2018, tak že podľa , o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) odvolanie zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov potvrdil.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že v dňoch 29.03.2018, 13.04.2018, 21.05.2018, 01.06.2018 a 11.06.2018 a 11.06.2018 vykonal inšpektorát práce u účastníka konania inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na kontrolu dodržiavania právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, i na dodržiavanie ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej ,“).

3. Pri tomto výkone inšpekcie práce bol dňa 29.03.2018, na pracovisku účastníka konania: Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stöcklova 59/17, Bardejov (pri kontrole fyzických osôb nachádzajúcich sa na predmetnom pracovisku zistený jeden prípad nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ, ktorý inšpektorát práce zdokumentoval v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: J.-XXX-XX-X.X/P-AXX, Z zo dňa 11.06.2018 (ďalej ,,protokol“), prerokovanom dňa 11.06.2018 s p. V. S., konateľom spoločnosti vystupujúcej v pozícii účastníka konania, ktorý si vyžiadal čas na vyjadrenie sa ku skutočnostiam v ňom uvedeným. Listom zo dňa 14.06.2018 účastník konania

vzniesol námietky k protokolu a predložil čestné prehlásenie dotknutej osoby X. S. zo dňa 13.06.2018, čo následne viedlo inšpektora práce k vypracovaniu dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 02.07.2018 tak, ako mu to ukladá dikcia § 14 ods. 3. Písm. a) zákona o inšpekcii práce. Inšpektor práce v predmetný deň (dňa 02.07.2018) rovnako vyhotovil opravu protokolu, o čom účastníka konania preukázateľne upovedomil dňa 24.07.2018, kedy mu bola podľa predloženej doručenky dodaná nielen spomenutá oprava protokolu zo dňa 02.07.2018, ale aj dodatok č. 1 k protokolu, ktorými inšpektorát práce výkon inšpekcie práce bezo zmien ukončil.

4. Opierajúc sa o kontrolné zistenia potom inšpektorát práce (ako prvostupňový správny orgán) začal správne konanie vo veci uloženia pokuty účastníkovi konania za jeden správny delikt, právne posúdený ako porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ, oznámenie o čom sa do jeho dispozičnej sféry dostalo dňa 21.09.2018. Súčasťou predmetného oznámenia bola aj výzva na uplatnenie procesných práv účastníka konania (výzva koncipovaná v súlade s § 33 správneho poriadku), na ktorú ten reagoval listom zo dňa 24.09.2018. V ňom vyjadril svoj nesúhlas so začatím konania, pričom poukazoval na viaceré pochybenia inšpektorátu práce, ktoré sa týkali aj samotnej inšpekcie práce. V predmetnom podaní vzhľadom na rozdielnosť výpovedí dotknutej osoby tiež požiadal, aby bolo nariadené vo veci ústne pojednávanie, na ktorom by mohol účastník konania využiť svoje procesné právo klásť svedkom otázky. V opačnom prípade navrhol, aby bolo konanie voči nemu v celom rozsahu zastavené.

5. Inšpektorát práce po oboznámení sa s touto argumentáciou vo veci rozhodol (rozhodnutím č. P: XXX/XXXX-R, S/XXXX/XXX/XXXXX zo dňa 12.10.2018, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 02.11.2018), a to tak, že uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 2 000 eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ, ktorého sa dopustil tým, že (ako právnická osoba) dňa 29.03.2018 o 08:55 h využíval závislú prácu fyzickej osoby X. S., ktorý pre neho (ako zamestnávateľa) vykonával prácu spočívajúcu v čistení šijacieho stroja na pracovisku: Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stöcklova 59/17, Bardejov a účastník konania s ním nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - .

6. Správny orgán pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného inšpektormi práce počas výkonu inšpekcie práce (dňa 29.03.2018 o 08:55 h) a predmetné porušenie povinnosti, ktoré je zachytené v protokole v znení jeho dodatku č. 1 a opravy zo dňa 02.07.2018, primerane odôvodnil porušením príslušných ustanovení zákona o NP a NZ. Výšku pokuty zasa správny orgán určí s prihliadnutím na všetky zákonné kritéria premietnuté v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, vrátane ďalších okolností prípadu (napr. doba trvania protiprávneho stavu, či prvý výkon inšpekcie práce s týmto zameraním u účastníka konania), pričom usúdil, že sankcia ustálená na sume 2 000 eur je primeraná, plniaca nielen preventívnu a výchovnú, ale aj represívnu funkciu.

7. Účastník konania sa v zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu o uložení pokuty odvolal. V odvolaní zo dňa 16.11.2018, ktoré bolo odovzdané na poštovú prepravu v ten istý deň, žiadal o zrušenie napadnutého aktu ako nezákonného pre nedostatok dôkazov a dôvodov, ako aj pre jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ ide o konkrétne argumenty, o ktoré účastník konania oprel svoje odvolanie, ich špecifikácia spoločne so stanoviskom odvolacieho orgánu k nim bude predmetom nasledujúcich častí tohto odôvodnenia.

8. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 správneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a po zhodnotení právneho a skutkového stavu dospel k nasledovným záverom:

9. Po preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu súvisiaceho spisového materiálu má Národný inšpektorát práce za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania (ako právnická osoba) porušil zákaz nelegálneho zamestnávania zakotvený v § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ.

10. V súlade s cit. ustanovením, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3.

11. Nelegálnym zamestnávaním v zmysle . písm. a) zákona o NP a NZ je, ak právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu ().

12. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že fyzická osoba X. S., v priebehu inšpekcie práce dňa 29.03.2018 o 08:55 h, vykonával osobne a pre účastníka konania prácu spočívajúcu v čistení šijacieho stroja v skladových priestoroch na pracovisku: Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stöcklova 59/17, Bardejov, avšak bez akéhokoľvek písomného dojednania zakladajúceho pracovnoprávny vzťah medzi oboma zmluvnými stranami. Uvedené konštatovanie vychádza z viacerých dokladov, z ktorých je preukázateľná nielen prítomnosť menovaného na kontrolovanej prevádzke (tá je zdokumentovaná v zozname kontrolovaných osôb), ale aj skutočnosť, že p. S. vykonával pre účastníka konania závislú prácu tak, ako to skonštatoval aj inšpektorát práce (viď protokol).

13. Ten sa pri posudzovaní jeho činnosti mohol oprieť o relevantný dôkaz - zápisnicu o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku zo dňa 29.03.2018 (predmetná zápisnica bola inšpektormi práce spísaná o 09:20 h po tom, ako boli očitými svedkami výkonu práce zo strany dotknutej osoby), v ktorej p. S., vedomý si právnych následkov podania nepravdivého alebo neúplného vysvetlenia pred orgánom štátnej správy, priznal a svojím podpisom potvrdil, že na kontrolovanom pracovisku vykonáva prácu spočívajúcu v čistení šijacieho stroja a vykladaní paliet pred predajňu, že tak činí pre šéfa V. S. dnes prvý deň, že sa so šéfom dohodol, že príde ráno na ôsmu (čo aj spravil) a bude na pracovisku dovtedy, kým si nesplní úlohy, ktoré im určil a po dokončení práce bude odmenený sumou 2,5 eur/h. Tiež dodal, že predmetnú činnosti vykonáva podľa pokynov šéfa V. S. a v jeho mene, pričom doposiaľ nemá písomné založený žiaden právny vzťah (pracovnoprávny a ani iný), dohodli sa len ústne.

14. Na základe takto koncipovanej výpovede odvolací orgán konštatuje, že znaky závislej práce tak, ako ich definuje dikcia , sú v prejednávanom prípade naplnené, keďže ako je zrejmé zo spomenutej zápisnice, práca ktorú X. S. pre účastníka konania dňa 29.03.2018 o 08:55 h vykonával, bola činnosťou realizovanou osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom a vo vzťahu podriadenosti k nemu. Skutočnosť, že p. S. vykonával pre účastníka konania závislú prácu pritom predpokladá založenie pracovnoprávneho vzťahu v zmysle príslušných ustanovení (teda uzatvorenie písomnej pracovnej zmluvy v zmysle alebo niektorej z dohôd podľa 9. časti , ktoré pod sankciou neplatnosti musia byť v písomnej forme), čo však účastník konania neučinil, čím naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania tak, ako to v napadnutom rozhodnutí skonštatoval aj prvostupňový orgán.

15. Národný inšpektorát práce vychádzajúc z týchto podkladov taktiež zastáva názor, že porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ vykazuje znaky dostatočnej dôkazovej podloženosti. Inšpektorát práce v procese rozhodovania vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, keď účastníkovi konania vytkol a následne ho sankcionoval za nelegálne zamestnávanie X. S., ktorého sa dopustil tým, že dňa 29.03.2018 p 08:55 h využíval jeho závislú prácu bez toho, aby s ním mal uzatvorenú pracovnú zmluvu, či niektorý z typov dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

16. Na veci pritom nič nemení ani rozporujúca argumentácia účastníka konania obsiahnutá v podanom odvolaní. Riadiac sa totiž úvahou, že účastník konania pristúpil k spochybňovaniu zistených a zápisnične podložených skutočností až dodatočne (po tom, ako bol s nimi oboznámený zo strany inšpektorov práce - viď strana 4 protokolu) a navyše zmätočným a relevantnými dôkazmi nepodloženým spôsobom, odvolací orgán usúdil, že nie je dôvod prehodnocovať skutkové závery inšpekcie práce tak, ako to žiada účastník konania. Už predloženie dvoch rôznych dohôd o vykonaní práce zo dňa 29.03.2018, ktoré majú dokazovať legitímnosť postupu účastníka konania voči dotknutej osobe, je zmätočné, naviac ak p. S. pred inšpektormi práce výslovne prehlásil, že s účastníkom konania písomne nezakladal žiaden pracovnoprávny vzťah. Svoju výpoveď dokazujúcu naplneniu znakov závislej práce menovaný pozmenil až v podaniach, ktoré ex post doložil účastník konania (tu máme na mysli vyjadrenie X. S. k jeho prítomnosti na kontrolovanej prevádzke zo dňa 04.04.2018 a jeho čestné prehlásenie zo dňa 13.06.2018), čo jasne naznačuje snahu účastníka konania o svoju liberáciu, a to aj s využitím prostriedkov, ktoré nie sú na tento účel upotrebiteľné.

17. Predmetné dodatočné vyjadrenia p. S., ktoré poskytol účastníkovi konania, totiž zjavne odporujú tomu, čo menovaný dňa 29.03.2018 spontánne a po poučení uviedol inšpektorom práce, a to bez možnosti ovplyvnenia jeho výpovede. S ohľadom na uvedené je preto hodnota takéhoto dôkazu - zápisnice o podaní informácie vyššie, a to nielen z pohľadu jeho pravdivosti s dôležitosťou pred rozhodnutie, ale aj z pohľadu jeho zákonnosti, keďže ako je zrejmé z dikcie § 39 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť len čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže v zmysle § 34 ods. 5 správneho poriadku je hodnotenie dôkazov výlučne v kompetencii správneho orgánu, Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán, riadiac sa vyššie predostretými zásadami logického uvažovania, má za to, že vyššiu právnu silu bude v prejednávanom prípade pripisovať práve obstaranej zápisnici o podaní informácie (spísanej s X. S. pri výkone inšpekcie práce dňa 29.03.2018 o 09:20 h), ktorá tak, ako je koncipovaná, poskytuje dostatočnú skutkovú a právnu oporu vyvodenému záveru o nelegálnom zamestnávaní menovaného účastníkom konania.

18. Čo sa týka samotnej legitímnosti predmetného listinného dôkazu - zápisnice o podaní informácie, odvolací orgán na úvod konštatuje, že táto nebola vypracovaná v režime správneho poriadku, ale v intenciách zákona o inšpekcii práce, ktorý v § 12 ods. 1 písm. g) umožňuje inšpektorovi práce pri výkone inšpekcie práce požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti. Dotknutá osoba X. S. teda nebol dňa 29.03.2018 v postavení svedka, ale v postavení osoby nachádzajúcej sa na pracovisku účastníka konania, čomu zodpovedalo aj jeho poučenie. Podľa zápisnice spísanej s ním dňa 29.03.2018 bol menovaný riadne poučený o svojej povinnosti poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce (povinnosť vyplývajúca z dikcie § 16 ods. 5 zákona o inšpekcii práce), ako aj o následkoch merania inšpekcie práce, či podania neúplného alebo nepravdivého vysvetlenia pred orgánom štátnej správy. Svojím podpisom sa zápisnici následne p. S. potvrdil, že tomuto poučeniu porozumel a inšpektorom práce poskytol pravdivé informácie; preto nemožno mať pochybnosti o relevantnosti takto zistených skutočností.

19. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Litera § 34 ods. 1 cit. Zákona zasa hovorí o tom, že na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Účastníkom konania rozporovaná zápisnica o podaní informácie zo dňa 29.03.2018 bola inšpektormi práce vyhotovená v súlade s právnymi predpismi (viď predchádzajúce odsek tohto odôvodnenia), a preto môže byť ako dôkaz použiteľná aj v správnom konaní, čo v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov, nebolo inšpekčným orgánom doteraz vytknuté. Odvolací orgán v tejto súvislosti rovnako odmieta i tvrdenie účastníka konania, že zápisnica spísaná s p. S. obsahovala sugestívne a kapciózne otázky. Zo spôsobu formulovania otázok, ako aj zo samotného spôsobu spisovania zápisnice (kedy otázky neboli predtlačené, ale inšpektorom práce formulované na základe vlastných zistení a predchádzajúcich odpovedí dotazovanej osoby) je zjavné, že menovaný nebol inšpektormi práce navádzaný na odpovede a ani uvedený do omylu, v dôsledku čoho nemožno pripustiť námietku účastníka konania o pochybení inšpektorov práce v procese nimi vedeného dokazovania.

20. Rovnako je nedôvodná i námietka spočívajúca v neprerokovaní dodatku č. 1 k protokolu a opravy protokolu s účastníkom konania. Ako je zrejmé z predmetných dokladov, inšpektor práce žiadnym z týchto vyhotovených dokumentov nemenil znenie nedostatku vytýkaného účastníkovi konania, ani iné pre posúdenie veci dôležité skutočnosti, čo by eventuálne pripúšťalo potrebu ich prerokovania, a to aj napriek tomu, že zákon o inšpekcií práce takúto povinnosť inšpektorovi práce, resp. inšpektorátu práce vôbec neukladá. Spomenutým dodatkom k protokolu inšpektor práce v zmysle § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce len reagoval na vyjadrenie účastníka konania (ako kontrolovaného subjektu) ku skutočnostiam uvedeným v protokole (bez vykonania akejkoľvek zmeny), pričom pokiaľ ide o opravu zo dňa 02.07.2018, tú možno jednoznačne subsumovať pod dikciu § 14 ods. 3. písm. b) zákona o inšpekcii práce (ako opravu zrejmej nesprávnosti), a to aj vzhľadom na skutočnosť, že sa ňou koriguje len taká nezrovnalosť (druh práce vykonávanej dotknutou osobou v rozhodujúcom čase), ktorá je správne uvedená vo všetkých ďalších častiach vyhotoveného protokolu.

21. Národný inšpektorát práce sa rovnako nestotožňuje ani s argumentáciou účastníka konania o procesnom pochybení prvostupňového orgánu v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania,

resp. neuvedenia dôkazov, z ktorých bude pri rozhodovaní vychádzať. Ako je evidentné z listu, ktorými inšpektorát práce oznamoval účastníkovi konania začatie tohto správneho konania (list zo dňa 31.08.2018), nedostatok, ktorý je predmetom uloženia pokuty, bol zdokumentovaný v protokole v znení dodatku č. 1, ktorý bude spolu s prílohami uvedenými v tomto protokole podkladom pre správne konanie a vydanie rozhodnutia. Pritom z obsahu protokolu, ktorý si účastník konania preukázateľne prevzal dňa 11.06.2018, vyplýva nielen skutočnosť spísania zápisnice o podaní informácie s dotknutou osobou X. S., ale sú v ňom (v protokole) premietnuté aj menovanému kladené otázky spoločne s jeho odpoveďami, v dôsledku čoho nemožno pripustiť obranu účastníka konania spočívajúcu v opomenutí základnej povinnosti správneho orgánu - oboznámiť účastníka konania so všetkými dôkazmi, ktoré mieni použiť na vydanie rozhodnutia. Na dôvažok ešte dodávame, že ak mal účastník konania pochybnosť o pravdivosti v protokole uvedených skutočností týkajúcich sa vyjadrenia p. S. pred inšpektormi práce, mohol využiť svoju zákonnú možnosť a v súlade § 23 správneho poriadku požiadať o nahliadnutie do spisu, čo však neučinil. Sme toho názoru, že nie je povinnosťou správneho orgánu spoločne s oznámením o začatí správneho konania doručovať účastníkovi konania kópie všetkých dokladov, z ktorých bude správny orgán pri rozhodovaní vychádzať; tento výklad účastníka konania, v rámci ktorého namieta to, že nie je jeho úlohou zabezpečovať si dôkazné prostriedky, ku ktorým sa má vyjadriť, vykazuje znaky zjavne extenzívneho výkladu, ktorý je s ohľadom na upovedomenie účastníka konania o dokladoch, ktoré budú podkladmi pre rozhodovanie, právne neudržateľný. Národný inšpektorát práce tiež podotýka, že prvostupňový orgán okrem protokolu a v ňom spomenutých dokladov už žiadne ďalšie dokazovanie nevykonával, a preto neobstojí ani tvrdenie účastníka konania o tom, že nepoznal všetky podklady, ku ktorým sa mal pri začatí konania vyjadriť.

22. Pokiaľ ide o namietané nenariadenie ústneho pojednávania, v zhode s inšpektorátom práce odvolací orgán upozorňuje na fakt, že dikcia § 21 ods. 1 správneho poriadku výslovne hovorí o nariadení ústneho pojednávania správnym orgánom len vtedy, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku teda inšpektorátu práce nevyplývala povinnosť nariadiť vo veci ústne pojednávanie tak, ako to požadoval účastník konania. Naopak, bolo plne v kompetencii inšpektorátu práce ako správneho orgánu prvého stupňa, aby posúdil nevyhnutnosť nariadenia ústneho pojednávania vzhľadom na povahu veci, ktorá bola predmetom vedeného konania; ak tak neučinil (a nenariadil ústne pojednávanie) a opieral sa len o obstarané dôkazy, ktoré vyhodnotil ako legitímne a postačujúce, nijako nevybočil z rámca svojich kompetencií, tak ako to predostiera účastník konania. Predmetný záver odvolacieho orgánu nachádza oporu aj v aktuálnej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 13.12.2017).

23. Súčasne uvádzame, že dôkazový materiál, ktorým disponoval inšpektorát práce, jednoznačne preukazuje spáchanie sankcionovaného deliktu účastníkom konania, čo činí námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci neakceptovateľnou. Národný inšpektorát práce odvolávajúc sa na svoje závery pri hodnotení predložených dôkazov (zápisnica o podaní informácie zo dňa 29.03.2018 vyjadrenie X. S. k jeho prítomnosti na kontrolovanej prevádzke zo dňa 04.04.2018 a jeho čestné prehlásenie zo dňa 13.06.2018) vyjadruje názor, že nariadenie ústneho pojednávania za účelom vypočutia konateľa účastníka konania a dotknutej osoby by neprispelo k objasneniu veci tak, ako to predpokladá dikcia vyššie cit. ustanovenia správneho poriadku. Ako je totiž zrejmé z administratívneho spisu, výpoveď p. S., ktorú poskytol inšpektorom práce bez možnosti jej ovplyvnenia účastníkom konania a z ktorej jednoznačne vyplývalo spáchanie sankcionovaného deliktu účastníkom konania (tu máme na mysli vyjadrenie zachytené v zápisnici o podaní informácie zo dňa 29.03.2018), menovaný už počas inšpekcie práce pozmenil (tu odvolací orgán vzal na zreteľ to, že konateľ účastníka konania bol oboznámený so skutočnosťami zistenými počas inšpekcie práce už po svojom príchode na pracovisko dňa 29.03.2018 - viď strana 4 protokolu), a preto nemožno dôvodne predpokladať, aby v rámci začatého správneho konania, kedy účastník konania má vedomosť o právnych následkoch svojho pochybenia, bola výpoveď X. S. smerodajnou na účely vyvodenia správneho skutkového a právneho záveru tak, ako to predostiera účastníka konania. Čo sa týka výpovede konateľa, zo spisovej zložky je zjavné, že účastníkovi konania bolo v prejednávanom prípade viackrát umožnené vyjadriť sa k meritu veci (počas inšpekcie práce i po začatí správneho konania), v dôsledku čoho jeho nevypočutie na ústnom pojednávaní, a to aj so zreteľom na zásadu písomnosti konania, nemôže predstavovať žiadny zásah do jeho práv tak, ako to deklaruje v podanom odvolaní.

24. Vo vzťahu k jeho tvrdeniu o tom, že výkon závislej práce nemôže pozostávať len z jedného pracovného výkonu, ale musí byť tvorený celým súborom pracovných činností zamestnanca, ktoré sa opakujú, odvolací orgán uvádza, že sa s takýmto názorom účastníka konania nestotožňuje. Z dikcie (v znení účinnom v čase spáchania skutku, t. j. dňa 29.03.2018) totiž nevyplýva, že by jedným z atribútov závislej práce bol aj znak opakovania určených činností tak, ako to namieta účastníka konania. Nadobudnutím účinnosti (t. j. od 01.01.2013), ktorý novelizoval , bol z definície závislej práce vypustený znak ,,ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností“ (t. j. sústavnosť výkonu práce); preto ak účastník konania tvrdí, že zo strany inšpektorátu práce došlo v tomto smere k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, tak takýto záver nemožno posúdiť inak ako právne nepodložený.

25. Rovnaký postoj zastáva odvolací orgán aj v súvislosti s argumentáciou účastníka konania týkajúcou sa absencie konkrétneho ustanovenia (v skutkovej vete), ,,podľa ktorého účastník konania nemal s dotknutou osobou založený pracovnoprávny vzťah, a ktoré mal účastník konania svojím konaním porušiť“. Na margo nej (argumentácie) je potrebné podotknúť, že táto bola účastníkom konania vykonštruovaná s prihliadnutím na rozhodovaciu prax vo veci iného porušenia povinnosti - nelegálneho zamestnávania podľa zákona o NP a NZ, ktorého skutková podstata je odlišná od deliktu, ktorého spáchanie je vytýkané účastníkovi konania. Popis skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia, okrem toho, že plne korešponduje s definíciou nelegálneho zamestnávania podľa zákona o NP a NZ, je vyjadrený dostatočne presne, jasne, určito a zrozumiteľne, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že dikcia aplikovaného ustanovenia už o žiadnej ďalšej povinnosti v zmysle osobitného predpisu nepojednáva. Preto ak účastník konania tvrdí, a to s nesprávnym odvolávaním sa na dikciu zákona o NP a NZ, že v skutkovej vete chýba naplnenie pojmového znaku protiprávnosti, tento jeho argument opätovne nemožno vyhodnotiť inak ako účelový a právne nepodložený.

26. Národný inšpektorát práce vychádzajúc z predloženej spisovej zložky tak záverom konštatuje, že považuje postih účastníka konania za zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania (za porušenie ustanovenia § ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ) za dôvodný, vecne správne vyvodený. Odôvodnenie rozhodnutia zároveň poskytuje dostatočnú skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, ktorý tak, ako je koncipovaný, vyjadruje úplne vyriešenie veci v zmysle požiadaviek súdnej praxe.

27. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce pritom platí, že inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

28. V uvedenom prípade je teda inšpektorát práce povinný konať vo veci ex offo, len čo sú splnené podmienky, teda len čo bolo inšpekciou práce preukázané uvedené porušenie povinnosti. Správnemu orgánu vyplýva priamo z právnej úpravy povinnosť začať správne konanie a vo veci rozhodnúť. Preto ani v odvolacom konaní nie je možné upustiť od uloženia pokuty za zistené a preukázané protiprávne konanie takéhoto charakteru.

29. Inšpektorát práce v tomto prípade uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 2 000 eur, teda na samej spodnej hranici zákonnej sadzby, čo v napadnutom rozhodnutí aj primerane a zákonne odôvodnil. Odvolací orgán pre úplnosť ešte dodáva, že inšpektorát práce vzhľadom na spôsob koncipovania . zákona o inšpekcii práce nemal možnosť sankciu neuložiť. V zmysle SR totiž štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákone. Preto ak zákon o inšpekcii práce ukladá inšpektorátu práce povinnosť sankcionovať porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania sumou najmenej 2 000 eur (a v prípade dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur), ten za predpokladu preukázania spáchania tohto deliktu je povinný tak učiniť.

30. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán riadiac sa týmito úvahami sa preto stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý vo veci účastníka konania rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého aktu a v jeho odôvodnení. Dospel k záveru, že argumentácia účastníka

konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

31. Vzhľadom na zistenie skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

II.

32. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

33. V žalobe opísal skutkový stav pod žalobným bodom 1 citoval , o inšpekcii práce a zmene zákona o nelegálnej práci (ďalej len ). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný kontroluje všetky povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa do najmenších detailov, pričom mu na toto trestanie postačuje len tvrdenie jeho aparátu, a aj za tie najmenšie porušenia právnych predpisov trestá žalobcu finančnou pokutou, avšak už nie je schopný zabezpečiť, aby aj jeho aparát dodržiaval povinnosti ukladané mu zákonom, v podobe naplnenia ich požadovaných povinnosti, tieto povinnosti inšpektorov žalovaný prehliada, nepreskúmava ich a spolieha sa na to, že kontrolovaná osoba nebude namietať aj zákonnosť postupu a procesné pochybenia aparátu žalovaného pri úkonoch od samotnej kontroly, v správnom konaní, až po vydanie rozhodnutia o uložení pokuty. A v prípade poukazovania žalobcu na toto pochybenie žalovaného a jeho aparátu potom v odvolacom konaní tieto pochybenia zamieta, lebo podstatné je len to, že malo byť zistené porušenia zákona a procesné práva žalobcu jednoznačne a šikanózne zamieta s odôvodnením, že to nie je pre vec podstatné.

34. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že účelom v znení neskorších predpisov je stanoviť povinnosť pre zamestnávateľov, že ak využívajú závislú prácu fyzických osôb, tak len na základe založeného pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu, v platnom znení, ako aj povinnosť ukladať pokuty podľa citovaného zákona, avšak povinnosťou štátnych a verejných kontrolných správnych orgánov v zmysle SR a Dohovoru je aj ochrana oprávnených záujmov ako aj všetkých procesných práv účastníkov konania pred nezákonným a nesprávnym úradným postupom správnych a daňových orgánov v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny.

35. Žalobca poukazuje na judikatúru súdov SR, v ktorej súd konštatuje, že .“...V judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa požiadavka materiálneho právneho štátu akceptovala aj v ďalšom právnom názore, podľa ktorého „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z ), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv. ktoré sú predmetom jej úpravy, /napr. rozsudok NS SR č. 5SŽO/41/2011/ Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané ().“ (pozri sp. zn. . Nález z 13.11.2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok....“

36. Zo spisu žalobcu je zrejmé, že inšpektor práce postupoval podľa , písm. a Žalobca považuje Protokol ako aj postup pri jeho vydaní, a ktorý jeho vydaniu predchádzal, za nezákonný. Žalobca odôvodňuje nezákonnosť Protokolu a postupu inšpektorátu nasledujúcimi skutočnosťami, a to: 1. Protokol neobsahuje zákonné náležitosti, resp. aj nepreskúmateľné skutočnosti 2. Postup pri vykonávaní kontroly bol nezákonný 3. Zistenia uvedené v Protokole, ktoré viedli k uloženiu opatrení žalobcovi vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne zisteného skutkového stavu veci. 4. Protokol je z hľadiska formy nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, zmätočný a komplikovaný.

5. V Protokole žalobcovi uložené opatrenie v časti Opatrenia je nezákonné, nezrozumiteľné, zmätočné, nejasné, nekonkretizované a tým nevykonateľné a protokol je v tejto časti nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť.

37. Žalobca považuje Protokol za nezákonný. Nezákonnosť vyplýva z toho, že Protokol neobsahuje zákonnú náležitosť, ktorou je doba nelegálnej práce ( čo sa týka zákonných náležitosti ohľadom času zistenia a doby nelegálnej práce, tak protokol obsahuje len zákonnú náležitosť- čas, kedy bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené). Konštatovanie v protokole:“.. Nelegálne zamestnávanie bolo zistené dňa 29.03.2018 o 08:55 hod. pri kontrole osôb nachádzajúcich sa na pracovisku kontrolovaného subjektu....“ je podľa názoru žalobcu len uvedenie času zistenia nelegálnej práce, a ak žalovaný takéto konštatovanie považuje za dobu nelegálnej práce, tak žalobca namieta, že je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, a nie je dostatočné pre naplnenie zákonnej požiadavky uviesť do protokolu v zmysle , podľa ktorého do protokolu inšpektor uvedie aj dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, pričom z názoru inšpektora práce uvedeného v protokole, ako aj z názoru správneho orgánu uvedeného v rozhodnutí je zrejmé, že inšpektor mal preukázať nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie. Aj z uvedeného je zrejmé, že nie je možné dokázať nelegálnu práce a nelegálne zamestnávanie pri zachovaní všetkých zákonných požiadaviek na náležitosti protokolu, ako aj na zachovanie všetkých práv žalobcu ako zamestnávateľa a navyše, len zistenie nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, a toto uvedenie, ako dňa 29.03.2018 o 08:55 hod., nie je dobou, ale len určitý časový okamih, čo nemôže postačovať ako dôkaz na využívanie závislej práce fyzickej osoby žalobcom, bez splnenia zákonnej povinnosti podľa osobitného predpisu.

38. Protokol je nepreskúmateľný, nezrozumiteľný a sám v sebe rozporný aj v konštatovaní ( v časti opatrenia ), v ktorej inšpektor ukladá pre žalobcu povinnosť:“... prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu. ..“, v nadväznosti na stanovisko inšpektora k vyjadreniu zamestnávateľa uvedené v protokole ako '.“...Inšpektor práce považuje týmto protokol za prerokovaný a uzatvára ho dňom jeho prevzatia...“, a v nadväznosti na ďalšie stanovisko inšpektora, že :“... Ak sa v určenej lehote nevyjadrí a nepredloží dôkazy na objasnenie skutkového stavu, to znamená, že nemá žiadne námietky k zisteným nedostatkom, ako aj k ostatným skutočnostiam uvedeným v protokole a nemá žiadne dôkazy, ktorými by rozporoval zistené skutočnosti, a inšpektor práce uzavrie protokol. ..“. Je zrejmé, že protokol bol prerokovaný a prevzatý žalobcom dňa 11.06.2018, a v ten deň inšpektor konštatoval, že protokol je uzatvorený dňom prevzatia protokolu. Zároveň inšpektor práce raz tvrdí, že protokol je uzatvorený dňom prevzatia protokolu, potom uloží žalobcovi povinnosť predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu, s ďalším následným poučením, že ak sa žalobca k protokolu nevyjadrí, tak protokol bude považovať za uzatvorený. Navyše je zrejmé, že inšpektor umožnil žalobcovi sa k protokolu písomne vyjadriť a následne inšpektor vyhotovil dodatok č.1 k protokolu. V nadväznosti na ustanovenie , písm. a , v zmysle ktorého poslednej vety, dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, je potom konštatovanie inšpektora v protokole zo dňa 11.06.2018 a prevzatom v ten istý deň 11.06.2018, že:“... Inšpektor práce považuje týmto protokol za prerokovaný a uzatvára ho dňom jeho prevzatia...“ nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nakoľko je samo v sebe rozporné. Okrem iného, žalobca je presvedčený, že protokol nemôže byť uzatvorený skôr, ako je vyhotovený dodatok k tomuto protokolu, lebo dodatok je súčasťou protokolu.

39. Žalobca je aj toho názoru, že správny orgán nesprávne a nezákonne vykonáva zisťovanie a dokazovanie znakov závislej práce. Z protokolu je zrejmé, že inšpektor na zisťovanie a dokazovanie znakov závislej práce použil ústne vyjadrenie fyzickej osoby G.H., s ktorým spísal zápisnicu o podaní informácie. Je tak isto zrejmé, že táto zápisnica je len jediným dôkazom znakov závislej práce, ktorú mal žalobca využívať (inšpektorát to potvrdzuje vo svojom rozhodnutí na 6.strane tretí odsek: IP Prešov má za to, že na základe odpovedí X. S. zaznamenaných v zápisnici o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku je zrejmé, že boli naplnené znaky závislej práce....“). Žalobca namietal spôsob zabezpečovania tohto dôkazu z dôvodu, že neboli splnené zákonné požiadavky na jeho zabezpečenie, spočívajúce v práve žalobcu, aby aj on mohol pred správnym orgánom položiť otázky G.H., aby mohol alebo nemusel namietať spôsob a formuláciu kladenia otázok G.H inšpektorom práce. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného na 5.strane 2.odsek, že zápisnica nebola vypracovaná

v režime správneho poriadku, ale v intenciách zákona o inšpekcii práce, ktorý v § 12 ods. 1 písm. g) umožňuje inšpektorovi práce pri výkone inšpekcie práce požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti. Dotknutá osoba X. S. teda nebol dňa 29.03.2018 v postavení svedka, ale v postavení osoby nachádzajúcej sa na pracovisku účastníka konania, čomu zodpovedalo aj jeho poučenie. Podľa zápisnice spísanej s ním dňa 29.03.2018 bol menovaný riadne poučený o svojej povinnosti poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce (povinnosť vyplývajúca z dikcie § 16 ods. 5 zákona o inšpekcii práce), ako aj o následkoch marenia inšpekcie práce, či podania neúplného alebo nepravdivého vysvetlenia pred orgánom štátnej správy.

40. Svojím podpisom na zápisnici následne p. S. potvrdil, že tomuto poučeniu porozumel a inšpektorom práce poskytol pravdivé informácie; preto nemožno mať pochybnosti o relevantnosti takto zistených skutočnosti....“ považuje žalobca za nesprávne právne posúdenie zabezpečovania a použitia predmetnej zápisnice, ako dôkazu o znakoch závislej práce. Žalobca je toho názoru, že ak takýto spôsob zabezpečovania znakov závislej práce je jediným dôkazom preukázania znakov závislej práce, tak neumožnenie žalobcovi tak isto klásť tejto osobe otázky ( a je jedno, či išlo o podanie informácie alebo výsluch svedka pred obvinením žalobcu), je porušením zásady rovnosti zbraní, ako aj práva na obhajobu a riadny proces. V zmysle , , inšpektor práce je oprávnený pri kontrole požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti. Žalobca je toho názoru, že inšpektor práce mohol od G.H. len požadovať, aby podal vysvetlenie dôvodu jeho prítomnosti na kontrolovanom mieste ( napr. otázkou, môžete uviesť dôvod vašej prítomnosti tu na kontrolovanom mieste ? ) a ďalšie sofistikované, kapciózne a sugestívne otázky kladené inšpektorom G.H., spôsob konania inšpektora práce, spočívajúce len v poučení o uložení pokuty, že ak G.H. neodpovie tak, ako chce inšpektor, a bez poučenia o jeho práve nevypovedať ( dôkaz o formulácii týchto otázok je v zápisnici o podaní informácie s G.H.) sú už neprípustné, lebo navádzajú G.H, aby odpovedal tak, aby jeho odpoveď bola dôkazom znakov závislej práce a tieto otázky sú aj v rozpore s ustanovením , písm. g, Navyše, G.H. ešte pred obvinením žalobcu zmenil svoje vyjadrenie k jeho prítomnosti na kontrolovanom mieste a inšpektorát ani žalovaný sa touto skutočnosťou dostatočne a riadne nevysporiadali.

41. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného na 4.strane posledný odsek a násľ, že Predmetné dodatočné vyjadrenia p. S., ktoré poskytol účastníkovi konania, totiž zjavne odporujú tomu. čo menovaný dňa 29.03.2018 spontánne a po poučení uviedol inšpektorom práce, a to bez možnosti ovplyvnenia jeho výpovede. S ohľadom na uvedené je preto hodnota takéhoto dôkazu - zápisnice o podaní informácie vyššia, a to nielen z pohľadu jeho pravdivosti a dôležitosti pred rozhodnutie, ale aj z pohľadu jeho zákonnosti, keďže ako je zrejmé z dikcie § 39 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť len čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže v zmysle § 34 ods. 5 správneho poriadku je hodnotenie dôkazov výlučne v kompetencii správneho orgánu, Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán, riadiac sa vyššie predostretými zásadami logického uvažovania má za to, že vyššiu právnu silu bude v prejednávanom prípade pripisovať práve obstaranej zápisnici o podaní informácie (spísanej s X. S. pri výkone inšpekcie práce dňa 29.03.2018 o 09:20 h), ktorá tak. ako je koncipovaná, poskytuje dostatočnú skutkovú a právnu oporu vyvodenému záveru o nelegálnom zamestnávaní menovaného účastníkom konania...“ je pre žalobcu nedostatočné a nepreskúmateľné, lebo žalobca nie je presvedčený, prečo správny orgán aj žalovaný verí len inšpektorovi práce a prečo neverí žalobcovi. A navyše, je zrejmé, že nešlo o čestné vyhlásenie v správnom konaní, ale len o čestné vyjadrenie, ktorým G.H. pred obvinením žalobcu zmenil svoje vyjadrenie podané pri kontrole. To znamená, že G.H. podal iné vyjadrenie inšpektorovi a iné žalobcovi, a tento rozpor žalovaný v správnom konaní neodstránil. Je irelevantné odôvodnenie rozhodnutia a obrana žalovaného na námietku neprítomnosti žalobcu pri podávaní informácie G.H. žalovanému. Žalobca si nevie predstaviť spôsob ovplyvňovania G.H. pri podávaní jeho vyjadrenia za prítomnosti pracovníkov inšpektorátu.

42. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný zápisnicu o podaní informácie len precitoval do rozhodnutia. Že čítaním záznamu o podaní vysvetlenia nemožno v správnom konaní plnohodnotnú svedeckú výpoveď nahradiť, existuje už bohatá judikatúra ( napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, zo dňa 09.09.2010 č. j. -73, publikovaný pod č. 2208/2011 Sb. NSSČR).

43. Žalobca je toho názoru, že existuje dôvodná neprípustnosť použitia záznamu o podaní vysvetlenia, napr. z dôvodu, že žalobca sa mohol svedka v priebehu svedeckej výpovede v správnom konaní pýtať, napríklad na dôvody odlišnosti jeho výpovede od vysvetlenia, ktoré podal pred začatím správneho konania. Žalovaný neumožnil žalobcovi vykonať dôkazy v správnom konaní v kontradiktórnej diskusii, a žalobca v správnom konaní nemohol ústne poukázať a hlavne preukázať závažne procesné porušenia žalovaným, resp. jeho aparátom.

44. Z tohto pohľadu, žalobca považuje za pochybenie žalovaného, že využil v správnom konaní ako dôkazný prostriedok zápisnicu o podaní informácie, spísanú s G.H., v priebehu kontroly, bez nariadenia ústneho pojednávania. Uvedeným konaním bolo žalobcovi upreté právo klásť svedkom otázky, ako aj jeho právo na obhajobu a riadny proces.

45. Definícia závislej práce je pojmovo vymedzená v ustanovení v znení neskorších predpisov. V zmysle judikatúry súdov SR, za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, je možné považovať výlučne výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, a to:, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa; v jeho mene; v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, ktorý pozostáva prevažne z opakovania určených činností. Aby došlo k naplneniu skutkovej podstaty závislej práce, musia byť aj tieto uvedené znaky pojmu „závislá práca“ naplnené kumulatívne. Najpodstatnejšou právnou charakteristikou závislej práce je, že ide o prácu, ktorá je vykonávaná v pracovnom čase.

46. Okrem iného, výkon závislej práce nepozostáva z jedného pracovného výkonu, ale tvorí ho celý súbor pracovných činností zamestnanca, ktoré sa opakujú. Žalobca namietal, že čas 8,55 hod nebol pracovným časom na čistenie stroja a žalovaný nedokázal, že G.H. mal vykonávať závislú prácu v pracovnom čase určenom žalobcom.

47. Žalovaný svoje skutkové závery založil len na tvrdení inšpektorov práce, bez opisu zistených nedostatkov spôsobom nespochybňujúcim ich dokázanie. Žalovaný takto zistený stav považoval za porušenie právnych predpisov. Takýto postup je však podľa názoru žalobcu chybný. Údajný nedostatok bol zisťovaný bez riadneho opisu a zistenia. Inšpektor práce vychádza pri opise zistení len zo svojich domnienok. Žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu, že žalobca nemá v predmete podnikania čistenie šijacích strojov, a preto ani nemohol využívať závislú prácu spočívajúcu v čistení šijacieho stroja a ani nemohol na takúto činnosť uzatvoriť pracovnoprávny vzťah.

48. Žalobca namietal aj nezrozumiteľnosť, nejasnosť, neurčitosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť protokolu v časti opatrenia. Žalovaný sa s touto námietkou relevantne nevysporiadal a ani neuviedol, z akých dôvodov nepotreboval sa s touto námietkou vysporiadať, čím spôsobil, že jeho rozhodnutie je nedostatočné.

49. Protokol je v časti Opatrenia nezrozumiteľný, nejasný, neurčitý, zmätočný, nepreskúmateľný, a ako taký nevykonateľný, čo do výroku o uložení opatrenia účastníkovi konania podľa o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým inšpektor účastníkovi konania uložil účastníkovi konania povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, a povinnosť predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu.

50. V prvom rade, v zmysle ustanovenia ZolP je inšpektor práce oprávnený „nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených. V zmysle ustanovenia , , v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa , uloží opatrenia podľa , , , a a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Z gramatického výkladu ustanovenia ZolP a uloženého opatrenia je zrejmé, že inšpektor práce týmto opatrením síce uložil žalobcovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, avšak neuviedol a nesplnil si zákonnú povinnosť, že opatrenia na odstránenie zistených

porušení predpisov a ich príčin majú byť prijaté v lehote ihneď, a ani neurčil lehotu, do ktorej mal žalobca prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, ako to ukladá vyššie citované ustanovenie citovaného právneho predpisu.

51. Inšpektor práce uložil účastníkovi konania povinnosť predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu.

52. Je zrejmé, že inšpektor práce postupoval v rozpore s citovaným ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) ZolP, keď nestanovil odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených.

53. Je nepreskúmateľná a nezrozumiteľná aj uložená povinnosť pre účastníka konania, predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu, keď z protokolu z časti „Stanovisko inšpektora k vyjadreniu zamestnávateľa,, je zrejmé, že '.“...Inšpektor práce považuje týmto protokol za prerokovaný a uzatvára ho dňom jeho prevzatia...“, pričom protokol bol prevzatý dňa 11.06.2018. Dátum uzatvorenia protokolu je daný priamo v protokole, atak uložená povinnosť predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin v lehote do 3 dní po uzatvorení protokolu je tým pádom nezrozumiteľná a najmä nevykonateľná. Navyše, uložené opatrenie inšpektorom práce je v rozpore s citovaným ustanovením § 12ods. 2 písm. b) ZolP.

54. Žalobca je aj toho názoru, že žalovaný pri ukladaní povinnosti a nariadení žalobcovi v protokole nepostupoval zákonným spôsobom. Z ustanovenia § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce vyplýva povinnosť navrhnúť opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a) ZolP. Podľa predmetného ustanovenia: „V protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 pism. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.

55. Inšpektorát práce Prešov splnil ustanovenie § 14 ods. 2 ZolP len v tej časti, že uložil opatrenia a uložil povinnosť ( ktorej zákonnosť a preskúmateľnosť však namietame ), avšak k samotnému navrhnutiu opatrení nedošlo, pričom zákon v ustanovení § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce nepoukazuje na oprávnenosť alebo možnosť, ale priamo stanovuje, že „V protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a)...”

56. Žalobca je presvedčený, že z morfologického výkladu obsahu slova „navrhne“ vyplýva povinnosť inšpektora navrhnúť opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a) a nie „možnosť' resp. „oprávnenosť“ navrhnúť opatrenia. Ak by sa jednalo o „oprávnenie“ alebo „možnosť“, zákonodarca by v predmetnom zákone o inšpekcie práce túto gramatickú skladbu slov a vety použil tak, ako napr. v ustanovení § 7 ods. 4 (Inšpektorát práce je „oprávnený“ podať podnet...), v ustanovení § 12 ods. 1 (Inšpektor práce je pri výkone inšpekcie práce „oprávnený“...), v ustanovení § 19 ods. 1 (Inšpektorát práce je „oprávnený“ uložiť pokutu...) a pod. V predmetnom zákone sa slovo „navrhne“ nachádza aj v nedokonavom vide, pričom z nedokonavého vidu vyplýva len možnosť ( napr. § 6 ods. 1 pís. k) „Národný inšpektorát práce navrhuje ministerstvu opatrenia na zlepšenie stavu v oblasti ochrany práce“). Predmetné ustanovenie § 14 ods. 2 ZolP, ktorého porušenie namietame, však takúto možnosť resp. oprávnenosť nepripúšťa.

57. Žalovanému povinnosť „navrhnúť opatrenia“ vyplýva zo zákona a to s poukazom, že v zmysle formálno-systematického výkladu sa jednotlivé ustanovenia právnych predpisov interpretujú aj s prihliadnutím na názov časti, do ktorej ustanovenie patrí. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) ZolP patrí do časti „Oprávnenia inšpektora práce“, pričom z uvedeného je možné vyložiť, že inšpektor práce má určité oprávnenia, ktoré môže použiť na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností.

58. Ustanovenie § 14 ods. 2 ZolP („V protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť...“), ktoré obsahuje slovo

„navrhne“ opatrenia spadá do časti „Protokol a záznam o výsledku inšpekcie práce“ a teda je možné ho vyložiť tak, že v prípade, ak inšpektor práce vypracuje protokol, tak je povinný navrhnúť opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i).

59. Žalobca považuje Protokol za nezákonný. Nezákonnosť vyplýva aj z toho, že protokol v časti Opatrenia je nezrozumiteľný, nejasný, neurčitý, zmätočný, nepreskúmateľný, čo do výroku o uložení opatrenia žalobcovi podľa § 12 ods. 2 písm. b) ZolP, ktorým inšpektor žalobcovi uložil povinnosť „prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin." je nemožné splnenie tohto opatrenia, ako je vyššie uvedené. Inšpektor práce uložil povinnosť prijať opatrenia, avšak tieto opatrenia nijako nekonkretizoval, bližšie nešpecifikoval ani: 1/ neuviedol, aké opatrenia by mal žalobca prijať, neuviedol ani akých zistených porušení sa mal žalobca dopustiť, aby boli odstránené a neuviedol ani predpisy, ani príčiny, ktoré mal žalobca porušiť odstrániť, a teda nepomenoval výrokovú časť tohto opatrenia; 21 neuviedol, ako zistený nedostatok mal žalobca odstrániť, a teda nekonkretizoval, ako/akým spôsobom mal žalobca splniť nariadené opatrenie. Tieto nedostatky Protokolu ho robia arbitrárnym, formalistickým, nezrozumiteľným, nejasným, zmätočným, nepreskúmateľným a najmä nevykonateľným. Nezákonnosť preskúmavaného Protokolu vyplýva ďalej z toho, že inšpektor uložil žalobcovi splniť túto nejasnú a nekonkretizovanú povinnosť, avšak v posudzovanom prípade ide o nemožné splnenie povinnosti zo strany žalobcu, ako kontrolovaného subjektu, pretože predpokladom pre splnenie tejto povinnosti je určitosť, jasnosť, presná konkretizácia, lehoty na splnenie povinnosti a pomenovanie nariadených opatrení v zmysle §12 ods. 2 písm. b) a uložených povinností v zmysle § 14 ods. 2 ZolP.

60. Za porušenie § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce žalobca považuje aj skutočnosť, že inšpektor práce, ak už vyhotovil dodatok k protokolu, tento neprerokoval so žalobcom.

61. Žalobca poukazuje aj na rozsudok KS Trnava č. , zo dňa 16.06.2016, v ktorom súd konštatuje, že považoval námietku žalobcu, že Dodatok č. 1 nebol so žalobcom prerokovaný, čím žalovaný porušil § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, za dôvodnú, pretože protokol je povinný inšpektor práce v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce prerokovať so zamestnávateľom a nakoľko v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, je dodatok k protokolu súčasťou protokolu, potom aj dodatok k protokolu, ktorý je súčasťou protokolu, je povinný inšpektor práce povinný prerokovať so zamestnávateľom. Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že metodika pre výkon inšpekcie práce, na ktorú poukázal žalovaný, je len usmernenie pre výkon inšpekcie práce a nemôže byť v rozpore so zákonom o inšpekcii práce, ktorý neupravuje žiadnu výnimku, pri ktorej by nebola zákonom uložená povinnosť prerokovať protokol vrátane jeho dodatku...“

62. Žalobca uvádza, že na základe vydaného Protokolu začína následne inšpektorát práce voči kontrolovanému subjektu správne konanie o uložení sankcie. Protokol je jediným právne relevantným podkladom pre toto „sankčné“ konanie, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za nedostatky uvedené v Protokole. Výška uloženej sankcie závisí od zistených nedostatkov a ich závažnosti počas inšpekcie práce, ktorá je zavŕšená vydaním Protokolu. Protokol preto musí spĺňať všetky podmienky perfektnosti, a najmä zákonnosti právneho úkonu, po stránke jeho povinných náležitosti, ako aj po stránke zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti povinnosti pre žalobcu v protokole uložených, práve pre jeho závažnosť a záväznosť pre kontrolovaný subjekt.

63. Preto musí byť aj po materiálno - obsahovej stránke aj po formálnej stránke perfektným právnym úkonom. Ide o akt štátneho orgánu ( orgánu verejnej správy ) a svojou povahou je individuálnym správnym aktom, ktorý vydal nadriadený orgán voči kontrolovanému subjektu/ podriadenému. Nevykonateľnosť Protokolu má za následok, že nemožno ani začať správne konanie o uložení sankcie ani uložiť sankciu. Toto sankčné konanie vždy nasleduje po ukončení inšpekcie práce a nijako inak. Ak Protokol obsahuje vady, nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie o uložení sankcie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Protokol má také vady, ktoré spôsobujú jeho nezákonnosť, a tým je tento Protokol nevykonateľný ako celok. Nezákonnosť Protokolu spôsobuje aj nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a nezákonnosť správneho konania o uložení sankcie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Zistenia správneho orgánu sú v rozpore so zmyslom a účelom ustanovení a o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Zistenia napadnutého Protokolu, ktoré viedli k uloženiu Opatrenia žalobcovi, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávne vyhodnotených dôkazov a tieto opatrenia sú aj nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť.

64. Účastník konania poukazuje na názor KS Trnava, ktorý v rozsudku č. zo dňa 01.02.2018 uvádza, že :“... Pokiaľ ide o samotné námietky ktoré boti vznesené žalobcom, krajský súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že opatrenie ktoré bolo dané žalobcovi podľa je neurčitého charakteru, nakoľko z neho nie je zrejmé o aké konkrétne opatrenie má ísť na dodržiavanie akého konkrétneho ustanovenia a akého právneho predpisu. Podľa názoru krajského súdu opatrenie uložené v protokole resp. v jeho dodatku sú absolútne neurčité a uložené opatrenia tak ako boli prezentované v týchto dokumentoch sú nevykonateľné. Nie je zrejmé ktoré konkrétne ustanovenie ktorého konkrétneho zákona má byť dodržiavané....“

65. Žalobca zároveň poukazuje na zásadu „Neurčité sa považuje za ničotné“ (Incerta pro nullis habentur), teda protokol s takým obsahom a výrokom treba považovať za nezákonný.

66. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal porušenie práva byť vo svojej veci vypočutý a dať vypočúvať svedkov proti sebe, aj v prospech seba.

67. Žalovaný odôvodnil námietku žalobcu na 6.strane posledný odsek a nasl. konštatovaním, že : „... dikcia § 21 ods. 1 správneho poriadku výslovne hovorí o nariadení ústneho pojednáva správnym orgánom len vtedy, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku teda inšpektorátu práce nevyplývala povinnosť nariadiť vo veci ústne pojednávanie tak, ako to požadoval účastník konania. Naopak, bolo plne v kompetencii inšpektorátu práce ako správneho orgánu prvého stupňa, aby posúdil nevyhnutnosť nariadenia ústneho pojednávania vzhľadom na povahu veci, ktorá bola predmetom vedeného konania; ak tak neučinil (a nenariadil ústne pojednávanie) a opieral sa len o obstarané dôkazy, ktoré vyhodnotil ako legitímne a postačujúce, nijako nevybočil z rámca svojich kompetencií tak, ako to predostiera účastník konania. Predmetný záver odvolacieho orgánu nachádza oporu aj v aktuálnej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 6Asan/2/2016zo dňa 13. 12. 2017)....“

68. Žalobca nesúhlasí s týmto názorom žalovaného z dôvodu, že žalovaný týmto názorom zavádza a nesprávne práve vec posudzuje, resp. posudzuje, ale bez náležitého odôvodnenia povahy veci, ktorá je základnou podmienkou a dôležitým argumentom na to, aby mohol len citovať ustanovenie § 21 Zákona o správnom konaní v ods. 1. Žalovaný je toho názoru, že nariadenie ústneho pojednávania je nevyhnutné len vtedy ak by sa žalovaný dostal do dôkaznej núdze a jeho nariadením by prispel k objasneniu skutkového stavu. Žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil povahu danej veci, aby mohol vyššie uvedené konštatovať. Zákonodarca práve povahou veci určil, či je potrebné, alebo nie je potrebné nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Žalobca je presvedčený, že práve povaha danej veci si priam vyžadovala nariadenie ústneho pojednávania a dokazovanie veci v správnom konaní. Z vyjadrenia k oznámeniu o začatí správneho konania je zrejmé, že žalobca nesúhlasil so zápisnicou o podaní informácie, najmä s jej obsahom a spôsobom, ako bola zabezpečovaná, a najmä poukazoval na skutočnosť, že tak isto nemohol klásť svedkovi otázky. Takže je zrejmé, že žalobca navrhoval vykonanie predložených dôkazov, a namietal dôveryhodnosť týchto dôkazov zabezpečených inšpektorátom. Žalovaný ani neodôvodnil, prečo bezvýhradne verí len inšpektorom, avšak ani neuviedol a neodôvodnil, z akých dôvodov neverí žalobcovi.

69. V prvom rade, nesprávnosť právneho posúdenia žalobca vidí vtom, že žalovaný nesprávne právne posudzuje ustanovenie § 21 Zákona o správnom konaní v ods. 1. V tomto prípade nejde len o dokumentačné dokazovanie správnych deliktov, ktoré by boli spáchané už pred samotnou kontrolu správnym orgánom, teda dokazovanie len listinnými dôkaznými prostriedkami.

70. Samozrejme, nariadenie ústneho pojednávania v takejto veci by možno neprispelo k objasneniu veci. Prípad žalobcu je však odlišný, a to v hlavne v tom, že aparát žalovaného svojim verbálnym aj neverbálnym konaním a správaním priamo ovplyvňoval rozsah a obsah správneho deliktu ( napr. je len na inšpektorovi práce, čo uvedie do protokolu, sám inšpektor práce vypočúva osoby pred správnym konaním a tieto výsluchy potom žalovaný používa ako dôkazy v rozhodnutí bez toho, aby aj žalobca mal možnosť tieto osoby vypočuť, inšpektor práce nepoučuje vypočúvané osoby o ich právach pred ich vypočúvaním, neuvedie do protokolu opis podstatných náležitosti, žalovaný sa spolieha len na subjektívne názory jeho aparátu, v správnom konaní došlo k rozporom vo vyjadreniach žalobcu a inšpektora práce, žalobca v správnom konaní namietal a rozporoval zistenia inšpektorov, že sa

nezakladajú na správnych skutkových základoch, že vyjadrenia menovaných osôb neboli získané zákonným spôsobom, a tieto rozpory sa dali odstrániť jedine predložením materiálnych dôkazov a výsluchom menovaných osôb aj inšpektorov, nie iba tvrdením inšpektorov, ktoré je zaznamenané na papieri - protokole. Žalobca je toho názoru, že žalovaný nesprávne posudzuje postavenie G.H., keď jeho nepovažuje za svedka a jeho vyjadrenie nepovažuje za výsluch svedka, pričom je zrejmé, že toto vyjadrenie je použité ako dôkaz v rozhodnutí, tak postavenie G.H., ako svedka, je dôvodné.

71. Vo veci je zainteresovaných a použitých vyjadrení viacerých osôb, aby žalovaný mohol konštatovať, že povaha veci si to nevyžadovala. Tak podľa názoru žalobcu, toto je tá povaha veci, ktorá si ústne pojednávanie priam vyžaduje.

72. V zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcií má byť informovaná o obvinení proti nej; má jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená; osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej; má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) pred tým, ako sa príjme akékoľvek rozhodnutie; správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.

73. Žalobca je toho názoru, že nie je možne, aby osoba ktorá podáva orgánu verejnej správy svoje vyjadrenie, nebola preukázateľným spôsobom poučená, prečo je vypočúvaná, v akom postavení je pri podávaní vyjadrenia, ale hlavne nebola poučená o jej právach a o tom, že jej vyjadrenie bude použité ako dôkaz proti určitej osobe, a že potom nemusí podať vyjadrenie, pokiaľ by si týmto vyjadrením mohla spôsobiť ujmu alebo jej blízkym osobám, a či náhodou vypočúvaná osoba nie je blízka obvinenému.

74. Na objasnenie žalobca súdu dáva do pozornosti aj skutočnosť, že ako je už vyššie uvedené, žalovaný nemá inú možnosť, ako dokázať znaky závislej práce, len a len dopytovaním sa osôb nachádzajúcich sa na kontrolovanom mieste. K tomu mu má pomáhať aj ustanovenie , , keď inšpektor práce je oprávnený požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti. Žalovaný má dostatočnú vedomosť o tom, že keby kontrolované osoby odmietli podať svoje vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti na kontrolovanom mieste, z dôvodov využitia chránených ich práv, tak by žalovaný vôbec nedokázal nelegálnu prácu, z dôvodu absencie dôkazu znakov závislej práce, a tak žalobca je toho názoru, že žalovaný zámerne nepoučuje kontrolované osoby ( od ktorých mieni požadovať informácie ) o ich ústavných právach, aj o práve nevypovedať, práve naopak, do poučení v zápisnici o podaní informácie žalovaný predpísal len také poučenia, ktoré po ich prečítaní spôsobujú u kontrolovaných osôb ( kontrolované osoby sú často osoby len so základným, resp. stredným vzdelaním, strach z uložených pokút a z následných úkonov žalovaného voči týmto osobám; nehovoriac o skutočnosti, že prvé, čo inšpektori práce hovoria týmto osobám je práve vyhrážanie sa uvedenými pokutami, ak nebudú vypovedať). Využívajú pritom práve predtlačené „poučenie“ v týchto zápisniciach, aby zdôraznili kontrolovaným osobám, že musia povedať to, čo chcú inšpektori žalovaného počuť. Je všeobecne známe, že každý, nielen kontrolované osoby po preukázaní sa služobným preukazom orgánom dozoru sa zľaknú a už nevedia, čo majú robiť. Inšpektori toto využívajú a kladú sugestívne otázky týmto osobám, atak, aby v ich odpovediach boli už znaky závislej práce, nakoľko len tento výsledok žalovaný potrebuje, aby dokázal nelegálnu prácu. Túto skutočnosť žalobca nemohol riadne a dostatočne objasniť žalovanému v správnom konaní a za prítomnosti správneho orgánu.

75. A práve z vyššie uvedených dôvodov, považuje žalobca danú povahu veci za takú povahu, ktorá priam vyžaduje nariadenie ústneho pojednávania, nakoľko je potrebné objasniť všetky relevantné skutočnosti a nie ponechať trestanie žalobcu len v rovine jednostranného tvrdenia žalovaného, bez vykonania tohto tvrdenia a hlavne, bez možnosti sa ústne a relevantne brániť pred správnym orgánom proti nesprávnemu a nezákonnému konaniu aparátu žalovaného.

76. Musíme poukázať na skutočnosť, že žalovaný sa len všeobecne zaoberá citovaním § 21 správneho poriadku, hlavne s jeho slovným spojením „ ak to povaha veci vyžaduje“ a toto citovanie prenáša do svojich rozhodnutí s odôvodnením, že „ keďže povaha veci si to nevyžadovala“ tak ústne pojednávanie nie je potrebné. Práve povaha veci je najdôležitejší argument na skutočnosť, aby mohlo byť ústne pojednávanie nariadené alebo nie, a ak povahu veci žalovaný dostatočne a objektívne nepreskúma

a ani žalobcovi a iným osobám ju dostatočne a presvedčivo neodôvodní, tak rozhodnutie nemôže byť preskúmateľné, lebo nie je dostatočne odôvodnená povaha veci, ako argument, podľa ktorého sa žalovaný má rozhodnúť, ako má postupovať pri plnení ustanovenia § 21 správneho poriadku.

77. Ak toto nie je splnené, potom rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

78. Žalobca musí taktiež poukázať na skutočnosť, či je vôbec možné takýmto spôsobom dokazovať nelegálnu prácu, pokiaľ nie je nespochybniteľné dokázané, že s kontrolovanými fyzickými osobami bolo pri kontrole jednané v súlade so zákonom, a hlavne v súlade s ochranou ich práv v zmysle SR. Nemenej dôležité je aj to, aby sa práve žalobca, ktorý je žalovaným trestaný, vôbec dozvedel, akým spôsobom žalovaný zaobchádzal s osobami, ktoré mali svedčiť proti žalobcovi.

79. Žalobca poukazuje na rozsudok NS SR č. , zo dňa 25.01.2012, v ktorom súd uvádza, že v ustanovení § 33 ods. 1 Správneho poriadku vyplývajúcom zo zásady materiálnej pravdy sú premietnuté dôsledky zásady úzkej súčinnosti právnych orgánov s účastníkmi konania, pričom zásada aktívnej účasti účastníkov konania predstavuje vo svojej podstate formu obojstrannej spolupráce medzi správnym orgánom a účastníkom konania. Zároveň v tomto ustanovení dochádza k formulovaniu dôležitých procesných práv účastníkov správneho konania mimo iného aj byť prítomný pri vykonávaní dôležitých dôkazov a klásť otázky svedkom pri ústnom pojednávaní. Procesné právo účastníka klásť svedkom otázky závisí od toho, či správny orgán takýto dôkaz použije alebo nie. Ak však takýto dôkaz použije, toto právo nemôže účastníkovi odňať...“

80. Z uvedeného žalobca potom považuje nevykonanie dôkazov z kľúčových dôkazných prostriedkov, ktorým je zápisnica o podaní informácie, čestné vyhlásenie G.H., vyjadrenie žalobcu k začatiu správneho konania v správnom konaní, aj za prítomnosti žalobcu, za závažne porušenie práva na obhajobu a riadny proces.

81. Žalovaný dospel k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto odôvodnenie rozhodnutia a potom je, treba rozhodnutie žalovaného považovať za arbitrárne, teda za rozporné s SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ ().

82. Žalobca namietal aj nedostatočne zistený skutkový stav ako je opísaný v protokole.

83. Žalovaný danú námietku odôvodňoval naprieč celým rozhodnutím so zameraním sa na citovanie právnych predpisov. Žalobca nesúhlasí s týmto odôvodnením žalovaného, jednak z dôvodu, že vo výroku aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nie je uvedené, aký konkrétny šijací stroj mal G.H. čistiť, akým spôsobom a ako dlho mal inšpektor práce zistiť, že G.H. mal čistiť stroj, prečo mal mať za preukázané porušenie zákona len doslova okamih konania G.H., prečo nerešpektoval námietku, že konanie G.H nemuselo spĺňať znaky závislej práce z dôvodu, že žalobca nemá predmet podnikania na čistenie šijacích strojov a tým pádom mohla byť práca vykonaná aj v obchodnom vzťahu. Tieto skutočnosti nemôže v žalobe ani pred súdom žalobca preukázať, ale túto skutočnosť nemohol preukázať ani v správnom konaní, lebo mu to nedovolil inšpektorát a ani žalovaný. V tomto kontexte je aj výrok rozhodnutia nepreskúmateľný a nevykonateľný, lebo správny orgán vo výroku konštatoval, že žalobca si nemal pri využívaní závislej práce fyzickej osoby splniť povinnosti podľa osobitného predpisu ( v znení neskorších predpisov ), pričom s ohľadom na predmet podnikania žalobcu ( žalobca nemá predmet podnikania - oprava a čistenie šijacích strojov, ani iných zariadení) uvedené povinnosti podľa osobitného predpisu ( ) by si žalobca ani nemohol splniť, lebo by mohlo ísť o neoprávnené podnikanie, a v tomto prípade mohol žalobca s G.H uzatvoriť obchodný vzťah, na základe ktorého by mu G.H opravil alebo vyčistil šijací stroj.

84. Žalobca je toho názoru že rozhodnutia žalovaného a inšpektorátu a im predchádzajúci postup správneho orgánu je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj

princípu ochrany legitímnych očakávaní. Nezákonný postup a rozhodnutie inšpektorátu práce narúša princíp právnej istoty a tým aj práva žalobcu.

85. Napadnuté rozhodnutie bolo vypracované na základe nezrozumiteľných, nepreskúmateľných a nezákonných dôkazoch, postavené na nesprávnych myšlienkových postupov zakladajúcich svojvoľnosť a je aj dôsledkom toho, že inšpektorát ani žalovaný sa nevysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami.

86. Žalobca je toho názoru, že vyššie uvedené skutočnosti odôvodňujú pochybnosť o tom, či prvostupňový správny orgán aj žalovaný v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodli na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a či podľa § 32 ods. 1 splnili svoju povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a či skutočne za týmto účelom obstarali potrebné podklady pre rozhodnutie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalobca je toho názoru, že inšpektorát ani žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy; dôkazy vôbec v správnom konaní nevykonali, pričom v odôvodnení rozhodnutí ani nijakým spôsobom nezdôvodnili, akými úvahami sa spravovali pri uložení pokuty.

87. Odôvodnenie, ako obsahová náležitosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom v správnom konaní, nepresvedčilo žalobcu o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia a tak neposilnilo dôveru v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutie viedlo žalobcu k dobrovoľnému plneniu povinností. Odôvodnenie rozhodnutí pôsobí jednostranne a sofistikovane, ktoré nedáva odpoveď na to, či práva žalobcu boli upreté, a prečo k trestaniu žalobcu postačuje len jednostranné konanie a tvrdenie pracovníkov správneho orgánu, bez preukázania, že ak žalobca si mohol uplatniť práva dané mu vyššími právnymi predpismi ako je vnútroštátny poriadok, pričom aj tento poriadok bol konaním žalovaného porušený.

88. Žalobca je toho názoru, že na základe skutočností vyššie uvedených, odôvodnenie rozhodnutia nie je presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného žalobca považuje za príliš formalistické a nedostatočné, s nesprávnym právnym posúdením.

89. Podľa názoru žalobcu, správnym deliktom nemôže byť akékoľvek porušenie práva, ale porušenie práva musí byť protiprávne konanie, a to aj vtedy, keď zákon nevyžaduje zavinenie, ale predpokladá objektívnu zodpovednosť. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa je vylúčená (in malom parteus). Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade sa vyskytli vo vykonávaní dôkazov značné a dôvodné pochybnosti, potom je nutné rozhodnúť v jeho prospech (pravidlo in dubio pro reo).

90. Žalobca, v zmysle nálezu , je toho názoru, že žalovaný mu neozrejmil svoje myšlienkové úvahy, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby žalobca nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť, ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.

91. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (, ).

92. Žalovaný nepostupoval v zmysle vyššie uvedených právnych predpisov a nálezov ústavného súdu, zaručujúcich väčšie a rozsiahlejšie práva účastníka konania, ako je vnútroštátny poriadok, hoci aj tieto správny orgán podľa vnútroštátneho poriadku nesprávne právne posúdil.

93. Je na rozhodnutí súdu, aby v medziach možností daných povahou súdneho preskúmania správnych rozhodnutí oddelil v tomto prípade zákonnosť od nezákonnosti, prípadne preskúmal úplne pravdepodobnú námietku žalobcu o nedostatočnom a neobjektívnom zistení skutkového stavu a námietku o nepreukázaní tvrdenia inšpektora práce; o nezákonnosti protokolu; o nesprávnom posúdení

stavu a povahy veci, a po zohľadnení všetkých relevantných skutočnosti a nepripustením tohto dôkazu žalovaným eliminoval výrok žalovaného.

III.

94. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že naďalej považuje závery Inšpektorátu práce Prešov o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania žalobcom za vecne správne vyvodené, skutkovo i právne podložené. Žalovaný v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu, podrobne a s oporou v zásadách logického myslenia (použitých najmä pri hodnotení dôkazov) priblížil úvahy, ktorými sa riadil pri konštatovaní pochybenia žalobcu, venoval dostatočnú pozornosť a priestor hodnoteniu predložených dôkazov, vrátane náležitého vysporiadania sa s argumentmi žalobcu tak, ako to požaduje dikcia § 47 ods. 3 správneho poriadku. S ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno hovoriť o ním vydanom akte ako o nepreskúmateľnom tak, ako to predostiera žalobca.

95. Žalovaný, ako aj inšpektorát práce na základe obstaraných dôkazov dospeli k jednoznačnému záveru, že žalobca ako právnická osoba porušil zákaz nelegálneho zamestnávania premietnutý v v nadväznosti na o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní tým, že dňa 29.03.2018 o 08:55 h využíval závislú prácu fyzickej osoby X. S., ktorý pre neho (ako zamestnávateľa) vykonával prácu spočívajúcu v čistení šijacieho stroja na pracovisku: Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stócklova 59/17, Bardejov a žalobca sním nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - .

96. Uvedené preukázateľne vyplýva z inšpektormi práce vyhotovených dokladov - zápisnice o podaní informácie zo dňa 29.03.2018 (spísanej s dotknutou osobou pri výkone inšpekcie práce, v čase o 09:20 h) a zoznamu kontrolovaných osôb, v ktorých p. S. nielenže objasnil charakter svojej činnosti na kontrolovanej prevádzke žalobcu (na základe vyjadrenia menovaného je nepochybné, že sa jednalo o závislú prácu tak, ako ju definuje dikcia ), ale tiež výslovne doznal, že so žalobcom nemá uzatvorený žiadny pracovnoprávny a ani právny vzťah (teda ani vzťah obchodný tak, ako to v podanej žalobe predostiera právny zástupca žalobcu).

97. Žalovaný opierajúc sa o predmetný listinný dôkaz (zápisnicu o podaní informácie) konštatuje, že nemá žiadne pochybnosti o výkone závislej práce zo strany X. S. pre žalobcu v rozhodujúcom čase, a to ani vzhľadom na žalobcom vznesenú námietku o absencii pracovného času. Odhliadnuc od skutočnosti, že sám p. S. pred inšpektormi práce výslovne doznal, že sa „so šéfom V. S. dohodol, že príde ráno na 08:00 h a bude na prevádzke pokiaľ nespraví prácu, ktorou ho poveril“ (teda začiatok pracovného času v predmetný deň, t. j. 29.03.2018 mu jasne určil žalobca), je dôležité si uvedomiť, že nie každý z indikátorov závislej práce má pri jej posudzovaní rovnakú dôležitosť. Uvedené vychádza nielen z Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. 198/2006 (podľa tohto odporúčania sa nepredpokladá, aby na existenciu pracovného pomeru bolo potrebné naplniť všetky identifikačné znaky závislej práce, a to z dôvodu veľkej variability druhov prác, ktoré sa v mnohých prípadoch vyznačujú rôznymi znakmi), ale podporne aj z aplikačnej praxe Najvyššieho súdu SR (viď napríklad rozsudok sp. zn. , sp. zn. ), ktorý odôvodňujúc svoje rozhodnutie vo veci zakrývania závislej práce iným právnym vzťahom (nie pracovnoprávnym) vyslovil názor, že je dôležité preskúmať faktickú situáciu vždy v konkrétnom prípade. Ako súd ďalej poznamenal, v právnych úpravách iných štátov sa vyvinuli tzv. testy, kde sa v komplexe zoberú do úvahy všetky znaky (alebo najdôležitejšie znaky, prípadne len jeden hlavný znak - nadriadenosť a podriadenosť) danej činnosti a posúdi sa, či ide o činnosť, ktorú možno podradiť pod pracovnoprávny vzťah alebo nie. Niektorým zo znakov sa pritom môže priznať väčšia alebo rozhodujúca váha ako iným. Súdy tu porovnávajú, či na základe znakov, ktoré vykazuje vykonávaná práca, ide o pracovnoprávny vzťah (závislú prácu) alebo samostatnú činnosť. Pri takomto posudzovaní prítomnosť alebo neprítomnosť jedného znaku nehrá (ak nejde o kľúčový znak) rozhodujúcu úlohu.

98. Aplikujúc túto teóriu na prejednávaný prípad je dôvodné konštatovať, že ak by sa aj vo veci konajúci súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že zo strany inšpektorátu práce nebol preukázaný výkon práce „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“ (uvedené však žalovaný odmieta), vzhľadom na zápisničné zdokumentovanie naplnenia ostatných atribútov závislej práce (a teda skutočnosti, že dotknutá osoba X. S. bol v rozhodujúcom čase osobne činný pre žalobcu vo vzťahu podriadenosti k nemu, podľa jeho pokynov a v jeho mene) je možné spoľahlivo vyvodzovať záver o nelegálnom

zamestnávaní p. S. žalobcom tak, ako to vyhodnotil aj prvostupňový orgán. Inšpektorát práce teda nielenže vec správne právne posúdil, ale prostredníctvom inšpektorov práce si obstaral aj dostatočný dôkazový materiál na to, aby mohol legitímne zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov žalobcu tak, ako to predpokladá dikcia § 46 v nadväznosti na § 32 ods. 1 správneho poriadku.

99. Samotná skutočnosť, že žalobcovi nebolo umožnené klásť dotknutej osobe pri spisovaní zápisnice o podaní informácie otázky, pritom v žiadnom prípade nepredstavuje zásah do jeho procesného postavenia. Odhliadnuc od toho, že žalobca v uvedenom čase nemal postavenie účastníka konania (inšpekcia práce nie je správnym konaním, a preto podávanie informácie počas inšpekcie práce nemožno stotožňovať s výsluchom svedkov), žalovaný s poukazom na ust. o inšpekcii práce tiež zdôrazňuje, že predpokladom legitímneho výkonu inšpekcie práce so zameraním na kontrolu nelegálneho zamestnávania je získanie bezprostredného a spontánneho vyjadrenia kontrolovanej osoby k dôvodom jej prítomnosti na pracovisku, a teda vyjadrenia, u ktorého existuje predpoklad, že nebolo nikým a ničím ovplyvnené a objektívne odzrkadľuje skutočný stav veci.

100. V prejednávanom prípade kladené a zápisnične zdokumentované otázky bezprostredne nadväzovali na očité zistenia inšpektorov práce (otázka č. 1), resp. na predchádzajúce vyjadrenia p. S., v dôsledku čoho nemožno usudzovať, že sa jednalo o otázky neprípustné z dôvodu ich kapciózneho, resp. sugestívneho charakteru tak, ako to prezentuje žalobca. X. S. pravdivosť svojich vyjadrení v závere zápisnice potvrdil aj svojím podpisom, pričom uviedol konkrétne informácie nielen o samotných ním realizovaných činnostiach pre žalobcu (čistenie šijacieho stroja, vykladanie paliet pred predajňu), či o dohodnutom začiatku výkonu práce (08:00 h), ale aj o výške odmeny (2,5 eur/h); so zreteľom na tento fakt preto možno predmetnej zápisnici jednoznačne pripisovať takú dôkaznú silu, ktorá je postačujúca pre vyvodenie skutkového záveru o porušení povinnosti žalobcom.

101. Uvedené podľa názoru žalovaného neplatí o dodatočnom vyjadrení menovaného zo dňa 04. 04. 2018. Upriamujúc pozornosť konajúceho súdu na skutočnosť, že p. S. pred inšpektormi práce dvakrát doznal písomné nezaloženie pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom (viď zápisnicu o podaní informácie zo dňa 29. 03. 2018 a tiež zoznam kontrolovaných osôb) a o údajnom prijímacom pohovore sa ani nezmienil (tu je vhodné tiež podotknúť, že ak p. S. vo svojom druhom vyjadrení tvrdí, že na prevádzke žalobcu bol v čase začatia kontroly iba „oboznámený s rozsahom prác a dojednával si odmenu“, tak toto tvrdenie je spochybniteľné vzhľadom na neprítomnosť konateľa na prevádzke vyplývajúcu z protokolu; naviac, inšpektori práce pri kontrole videli p. S. pracovať pri čistení šijacieho stroja, preto nie je pravdivé ani jeho ďalšie tvrdenie o tom, že v čase kontroly na prevádzke „len stál“), žalovaný zotrváva v presvedčení, že vyjadrenie menovaného zo dňa 04. 04. 2018 predstavuje len účelovo vyrobený doklad s cieľom liberovať žalobcu, ktorý vo svetle vyššie popísaných okolností nemôže právne obstáť.

102. Pokiaľ ide o namietané nenariadenie ústneho pojednávania v prejednávanom prípade, žalovaný odkazujúc na odôvodnenie svojho rozhodnutia opätovne konštatuje, a to aj v nadväznosti na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR (viď napr. rozsudok sp. zn. ), že nemožno na vrub inšpekčných orgánov pripisovať to, že nenariadili vo veci ústne pojednávanie. Keďže v správnom konaní vedenom inšpektorátom práce nie je tento inštitút obligatórny, ale jeho využitie prichádza do úvahy len vtedy, ak to vyžaduje povaha veci (uvedené je na posúdení správneho orgánu), je na rozhodnutí inšpektorátu práce či tak učiní alebo nie. Dôležité však je, aby inšpektorát práce svoje rozhodnutie v tejto veci náležíte odôvodnil, napríklad aj dostatočným zistením skutkového stavu veci tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

103. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa protokolu, z ktorého správne rozhodnutia vychádzali, je dôležité v prvom rade uviesť, že ak mal žalobca za to, že protokol predstavuje akt nezákonný (z dôvodu vád v nariaďovacei časti), mohol sa podaním správnej žaloby na súd domáhať jeho zrušenia. V zákonnej lehote dvoch mesiacov však tak neučinil, a preto nie je dôvodné prihliadať na jeho ex post vznesené námietky o údajnej nezrozumiteľnosti, nejasnosti, neurčitosti, zmätočnosti a nepreskúmateľnosti protokolu v časti Opatrenia. V tejto súvislosti napriek tomu zdôrazňujeme, že ustanovenie o inšpekcii práce nie je možné vykladať izolovane tak, ako to učinil právny zástupca, keď poukázal na údajné porušenie povinnosti inšpektora práce navrhnúť opatrenia podľa , resp. uložiť opatrenia podľa zákona (v súvislosti s neurčením lehoty žalobcovi na odstránenie nedostatku). Odvolávajúc sa na dikciu žalovaný akcentuje, že navrhnutie opatrení podľa písm. a) tohto ustanovenia, resp. uloženie opatrení v zmysle

písm. b) je iba oprávnením inšpektora práce (nie jeho povinnosťou), pričom skutočnosť, že k nim v protokole nepristúpil, v žiadnom prípade nemožno považovať za jeho pochybenie; naopak je nanajvýš zarážajúce, že žalobca svoju obranu opiera aj také skutočnosti, ktoré sú v jeho prospech.

104. Čo sa týka vytknutého neprerokovania dodatku č. 1 k protokolu so žalobcom, tu je žalovaný toho názoru, že ani tento fakt nie je možné vyhodnotiť ako pochybenie inšpektora práce. Zo žiadneho ustanovenia o inšpekcii práce totiž nevyplýva inšpektorovi práce povinnosť prerokovať s kontrolovaným subjektom dodatok k protokolu, naviac, ak sa ním nijako nemenia skutkové závery inšpekcie práce tak, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Na margo ďalších údajných vád protokolu zasa poznamenávame, že uvedenie „doby trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania“ je v súlade s o inšpekcii práce náležitosťou protokolu iba vtedy, ak bola preukázaná (v prejednávanom prípade jednoznačne nebola), preto nie je legitímne vyžadovať jej zakotvenie do protokolu v každom jednom prípade. Pokiaľ ide o namietaný rozpor v konštatovaniach inšpektora práce ohľadne uzatvorenia protokolu, žalovaný má za to, že žalobcovej pozornosti unikla pri formulácii tohto žalobného dôvodu podstatná skutočnosť, a to že v protokole je vyškrtnuté písm. a) pojednávajúce o uzatvorení protokolu dňom jeho prevzatia. Nakoľko žalobca využil možnosť obsiahnutú v písm. b) a vyjadril sa ku skutočnostiam uvedeným v protokole v stanovenej lehote, inšpektor práce uzavrel protokol prevzatím dodatku č. 1 k protokolu žalobcom dňa 24.07.2018 tak, ako bol o tom poučený v predmetnom dodatku. S ohľadom na tieto zjavné skutočnosti sa preto nemožno stotožniť ani s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti protokolu pre jeho nezrozumiteľnosť v dôsledku rozporných konštatovaní.

105. Záverom ešte žalovaný pokladá za potrebné zaujať stanovisko k námietke žalobcu ohľadne toho, že on nemá v predmete podnikania čistenie šijacích strojov, a preto nemohol využívať závislú prácu X. S. spočívajúcu v čistení šijacieho stroja. Vychádzajúc nielen z charakteru kontrolovanej prevádzky žalobcu (Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stócklova 17, Bardejov), ale najmä z výpisu z Obchodného registra, podľa ktorého má žalobca v predmete podnikania zapísanú aj „opravu a údržbu potrieb pre domácnosť, športových potrieb a výrobkov jemnej mechaniky“, žalovaný usúdil, že činnosť vykonávaná p. S. v rozhodujúcom čase evidentne korešpondovala so službami poskytovanými žalobcom v rozsahu jeho oprávnenia, ktoré sám predložil súdu ako súčasť podanej žaloby.

106. Žalovaný riadiac sa všetkými vyššie predostretými úvahami teda konštatuje, že pokiaľ ide o samotné žalobné dôvody, nevidí dôvod na to, aby bolo jeho rozhodnutie a prípadne aj prvostupňové rozhodnutie ako nezákonné zrušené. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. Žalovaný potom v rámci odvolacieho konania preskúmal prvostupňové rozhodnutie, pričom usúdil, že tak, ako je koncipované, je aktom vecne správne vyvodeným, zachovávajúcim zásady správneho konania a trestania, za súčasného pridržiavania sa požiadaviek súdnej praxe.

107. Vo vyjadrení zároveň oznámil, že súhlasí, aby súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

IV.

108. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že s ním nesúhlasí z dôvodu, že žalovaný si k preukázaniu údajnej nelegálnej práce zabezpečil len tvrdenie jeho aparátu ( bez akéhokoľvek obrazového dôkazu, pričom ustanovenie ods,1 písm. f mu umožňuje použiť technické prostriedky na zhotovenie fotodokumentácie, videodokumentácie a zvukových záznamov potrebných na výkon inšpekcie práce ) a zápisnicu o podaní informácie zo dňa 29.03.2018 spísanej s G.H. pri výkone inšpekcie práce, a inými materiálnymi dôkazmi nedisponuje. Žalovaný uvádza, že „...Žalovaný opierajúc sa o predmetný listinný dôkaz (zápisnicu o podaní informácie) konštatuje, že nemá žiadne pochybnosti o výkone závislej práce zo strany X. S. pre žalobcu v rozhodujúcom čase...“, to znamená, že používa ako dôkaz v rozhodnutí zápisnicu o podaní informácie spísanú s osobou, ktorá mala svedčiť proti žalobcovi. Táto zápisnica síce bola spísaná v prípravnom konaní, avšak zo spisuje zrejmé, že G.H. ( svojím čestným vyhlásením ) v správnom konaní opísal stav inak, ako je uvedený v zápisnici o podaní informácie a žalovaný neodôvodnil, prečo v časti ( zápisnica o podaní informácie ), v ktorej G.H. svedčí proti žalobcovi uveril G.H. a v časti, v ktorej svedčí v prospech žalobcu (svojím čestným vyhlásením) neverí G.H.

109. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 198/2006 ( podľa ktorého sa nepredpokladá, aby na existenciu pracovného pomeru bolo potrebné naplniť všetky identifikačné znaky závislej práce, a to z dôvodu veľkej variability druhov prác, ktoré sa v mnohých prípadoch vyznačujú rôznymi znakmi ), tak žalobca poukazuje na skutočnosť, že ide len o odporúčanie, pričom vnútroštátny poriadok pojednáva o znakoch práce jednoznačne v a v druhom, nie menej závažnom dôvode, že práve toto odporúčanie odkazuje na veľkú variabilitu druhov prác, ktoré sa v mnohých prípadoch vyznačujú rôznymi znakmi, pričom žalovaný vôbec neodôvodnil druh práce, na ktorý by sa toto odporúčanie hodilo, a žalovaný pristupuje k preukázaniu využívania závislej práce tak, že to musí byť každá práca, stačí napr. aj aby na kontrolovanom mieste sa iná osoba dotkla zariadenia kontrolovanej osoby. Navyše, žalobca v zmysle judikatúry súdov je toho názoru, že na to, aby bola riadne a dostatočne preukázaná nelegálna práca musí byť zabezpečený aj dôkaz, že takáto práca bola vykonávaná opakovane, resp. pravidelne, čo v prípade žalobcu absentuje.

110. Žalobca aj naďalej spochybňuje zápisnicu o podaní informácie spísanú s G.H, ako nezákonný dôkaz z dôvodu, že nebola vyhotovená a spísaná po riadnom poučení osoby ojej právach (je zrejmé, že je to jediný prostriedok na dokazovanie znakov závislej práce, u ktorého žalovaný musí predvídať, že bude použitý ako jediný na dokazovanie znakov závislej práce ). Žalovaný uvádza, že skutočnosti ktoré sú uvedené v zápisnici podala menovaná osoba dobrovoľne a po poučení o následkoch podania nepravdivej informácie, avšak podstatné a dôležité je, že táto osoba nebola poučená ojej právach, napr. nepodať vyjadrenie, pokiaľ by si týmto vyjadrením spôsobila škodu navyše, menovaná osoba nebola poučená, v akom statuse bola v čase spisovania zápisnice o podaní informácie a ani nebola poučená, že jej vyjadrenie môže a bude použité proti inej osobe.

111. Žalobca si dovoľuje poznámku: Zo spisu žalobcu, ako aj zo všeobecných ostatných prípadov kontrol nelegálnej práce je zrejmý spôsob dokazovania nelegálnej práce, ktorý spočíva hlavne aj v dokazovaní znakov závislej práce. Žalobca je toho názoru, že uvedený spôsob dokazovania znakov závislej práce je prinajmenšom spochybniteľný ale hlavne, v prípade mlčania kontrolovaných osôb nedokázateľný, stačí aby si kontrolovaná osoba uplatnila svoje ústavné právo „mlčať“, aby si svojím vyjadrením neublížila, a hlavne ak nie je poučená, v akom vlastne postavení sa nachádza, ak sa jej inšpektor práce okamžite vypytuje ( vyhráža sa pokutami) na jej osobné údaje a sugestívnymi a kapcióznymi otázkami ju navádza na také odpovede, aké chce a potrebuje počuť inšpektor práce.

112. Žalovaný okrem iného uvádza , že : „... Odhliadnuc od toho, že žalobca v uvedenom čase nemal postavenie účastníka konania (inšpekcia práce nie je správnym konaním, a preto podávanie informácie počas inšpekcie práce nemožno stotožňovať s výsluchom svedkov.

113. Žalobca súhlasí s touto časťou vyjadrenia žalovaného, avšak žalobca nesúhlasí s ďalším vyjadrením žalovaného z dôvodu, že žalovanému uniklo, že žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalobcovi nebolo umožnené klásť svedkovi otázky vo veci, teda po obvinení žalobcu v správnom konaní. Žalobca nenamietal, že mu nebolo umožnené klásť svedkovi otázky priamo pri kontrole, ale poukazoval na skutočnosť, že žalovaný použil v správnom konaní výpoveď osoby - svedka proti žalobcovi a žalobcovi nebolo umožnené tomuto svedkovi takisto klásť otázky, pričom táto výpoveď je jedným z kľúčových dôkazov v rozhodnutí.

114. Podľa názoru žalobcu žalovaný závažne porušil § 33 ods.2 správneho poriadku, pretože je zrejmé, že ide o vec trestného charakteru, a preto podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku bolo možné postupovať až po nariadení ústneho pojednávania. Žalobca poukazuje na rozsudok KS Košice č.6S/86/2016, zo dňa 09.03.2017 bod 33 (kde bol žalovaným taktiež žalovaný), v ktorom súd uvádza, že: „... Bez vykonania ďalšieho dokazovania, ktoré navrhol žalobca a to výsluch pracovníka A.F. bez ďalšie považuje krajský súd za nepostačujúce na ustálenie záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom s prihliadnutím na už vyššie uvedené skutočnosti....“. Identický je aj prípad žalobcu. Je tak isto zrejmé, že zápisnica o podaní informácie obsahuje otázky, ktoré navádzali G.H. na odpoveď, a tak právo žalobcu klásť svedkovi v správnom konaní otázky je dôvodné.

115. Žalobca je toho názoru, že v prípadoch v ktorých správny orgán používa na rozhodnutie konanie a ústne vyjadrenia iných osôb, a o ktorých výsluch takisto žiada účastníka konania, tak v týchto prípadoch musí byť nariadené ústne pojednávanie. V prípade žalobcu nejde len o dokazovanie z listín vyhotovených pred samotnou kontrolou, kde by ústne pojednávanie nebolo potrebné, lebo stav je zrejmý

z týchto listín, avšak v prípade žalovaného, kedy používa ústne vyjadrenia iných osôb proti žalobcovi, je ústne pojednávanie priam nutné, najmä ak žalobca o ústne pojednávanie v správnom konaní žiadal.

116. Žalobca nesúhlasí s vyjadrením žalovaného z dôvodu, že je na žalobcovi, či podá žalobu o preskúmanie zákonnosti protokolu samostatnou žalobou, alebo či bude namietať protokol ako kľúčový dôkaz v žalobe o preskúmanie predmetných rozhodnutí. Žalobca podrobne v žalobe odôvodnil nezákonnosť protokolu.

117. Žalovaný okrem iného uvádza, že : „... Na margo ďalších údajných vád protokolu zasa poznamenávame, že uvedenie „doby trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania" je v súlade s o inšpekcii práce náležitosťou protokolu iba vtedy, ak bola preukázaná (v prejednávanom prípade jednoznačne nebola), preto nie je legitímne vyžadovať jej zakotvenie do protokolu každom jednom prípade....“

118. Žalobca nesúhlasí s vyjadrením žalovaného z dôvodu, že ak žalovaný nezistil žiadnu dobu nelegálnej práce, tak ani žiadna nelegálna práca nemohla byť zistená. Sám žalovaný odkazuje na o inšpekcii práce a uvádza, že v prejednávanom prípade dokonca jednoznačne nebola preukázaná doba nelegálnej práce. K tomu žalobca uvádza, že žalovaný mal dostatočné možnosti zistiť akúkoľvek dobu nelegálnej práce, lebo kontrola bola vykonaná dňa 29.03.2018 a protokol o výsledku inšpekcie práce bol vyhotovený až dňa 11.06.2018, teda skoro 3 mesiace po kontrole. Žalobca je toho názoru, že v čase vyhotovenia protokolu už mal mať žalovaný dostatok vedomosti o dobe nelegálnej práce, prinajmenšom mal aspoň uviesť, že doba nelegálnej práce bola v čase kontroly, to by však protokol musel obsahovať aj čas ukončenia kontroly dňa 29.03.2018, čo neobsahuje. Tak isto mal žalovaný možnosť zistiť v sociálnej poisťovni ( bežne to okamžite využíva pri samotných kontrolách, za účelom zistenia presného času registrovania kontrolovaných osôb ) čas od kedy žalobca G.H. prihlásil do SP, resp. či ho neprihlásil vôbec, teda dobu nelegálneho zamestnávania musel žalovaný preukázať. Keďže žalovaný sám priznal, že jednoznačne nepreukázal u žalobcu dobu nelegálnej práce, tak to znamená, že ak takáto doba ani neexistuje, tak potom nemôže existovať ani využívanie závislej práce G.H. žalobcom.

119. Aj naďalej žalobca trvá na skutočnosti, že žalovaný nezistil závažný znak závislej práce, či práce boli vykonávané v pracovnom čase stanovenom žalobcom, nakoľko pracovný čas je jedným zo základných znakov závislej práce. Žalovaný ani neuvádza, ktorý znak závislej práce vybraný z mu postačuje na tvrdenie, že žalobca využíval závislú prácu G.H. bez splnenia povinnosti podľa osobitných predpisov, resp. ani neuviedol prečo ostatné znaky závislej práce sú nepodstatné, a prečo sú nepodstatné.

120. Je povinnosťou žalovaného, zákonným spôsobom dokázať žalobcovi všetky znaky závislej práce, a to aj takým spôsobom, aby žalobca nemal pochybnosť, že dokazovanie týchto znakov bolo vykonané dostatočne, objektívne a hlavne zákonne. Len svojvoľný, až následný výklad dokazovania znaku závislej práce podľa požiadaviek nemôže byť dôkazom toho, že menovaná osoba pracovala v pracovnom čase určenom žalobcom.

121. Žalobca uvádza, že k veľmi stručným a formálnym kontrolným zisteniam pristupuje aj vyjadrenie a postup žalovaného k žalobe rovnako formálne a nezákonne. Výsledkom formálnosti a nezákonnosti konania žalovaného je skutočnosť, že z vyjadrenia žalovaného k žalobe nie je zrejmé, ktorá vlastne osoba podpísala tento právny úkon. Žalobca je toho názoru, že podpis nad menom J.. K. S. a funkciou generálny riaditeľ nie je podpis tejto osoby a žalobca nepozná z tejto listiny ani funkciu osoby, ktorá túto listinu podpísala.

122. Aj keď zákon nestanovuje náležitosti vyjadrenia žalovaného k žalobe, vyjadrenie, ako úradná listina, neobsahuje pečiatku žalovaného, obsahuje meno a priezvisko: J.. K. S. a funkciu generálny riaditeľ. Žalobca je toho názoru, že podpis nad menom a priezviskom: J.. K. S., nie je podpis tejto osoby na vyjadrení žalovaného k žalobe uvedenej, ako oprávnenej podpisovať listiny žalovaného.

123. Žalobca uvádza, že v písomnej verzii vyjadrenia žalovaného k žalobe je ako osoba oprávnená na podpis uvedený J.. K. S., jeho podpis ani nahradenie doložkou v. r. však neboli pripojené, iba nad menom, priezviskom a funkciou je uvedený iba nečitateľný podpis inej osoby. Možno sa len domnievať,

že pred podpisom je doložka „v.z.“, a keďže toto uvedenie, ako aj podpis je a chýba doložka v. r., je iba domnelá doložka „v.z.“ bezpredmetná. Žalobca je tak na pochybách, či bolo vyjadrenie vydané, podpísané a vyhotovené osobou na to oprávnenou, a v zákonnej forme.

124. Z vyjadrenia teda nie je čitateľné, kto ho skutočne podpísal, a či išlo o osobu na to oprávnenú.

125. Písomným podaním zo dňa 23.02.2021 oznámil, že ak sa má rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia pojednávania súhlasí s týmto procesným postupom, ak sa má rozhodnúť počas obdobia pandemickej krízy.

V.

126. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, keďže účastníci konania súhlasili, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, postupom podľa dátum verejného vyhlásenia rozhodnutia včas oznámil na úradnej tabuli krajského súdu aj na jeho webovej stránke a dospel k záveru, že žaloba je v žalobných bodoch 2 .,3. dôvodná, preto napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu podľa , , (ďalej len ) zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

127. Predmetom preskúmania je rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 2 000 eur podľa . o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len ) za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa v nadväznosti na o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len ), ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že dňa 29.03.2018 o 8:55 hod. využíval ako právnická osoba, zamestnávateľ závislú prácu fyzickej osoby X. S., ktorý vykonával závislú prácu na jeho pracovisku - čistenie šijacieho stroja bez toho, aby s ním mal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu ( v znení neskorších predpisov (ďalej len ).

128. Nelegálne zamestnávanie bolo zistené dňa 29. 03. 2018, v súvislosti s vykonanou inšpekciou práce v dňoch 29.03.2018 až 02.07.2018 v zmysle v spojení s a na pracovisku žalobcu: Galantéria, šijacie stroje, motorky, Stöcklova 59/17, Bardejov. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný podľa správneho poriadku odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

129. Správne orgány obidvoch stupňov vychádzali z hlavného a podľa nich jediného relevantného a nespochybniteľného dôkazu o výkone závislej práce p. S. pre žalobcu ako zamestnávateľa, bez založeného pracovnoprávneho vzťahu - zo Zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku zo dňa 29. 03. 2018, spísanej o 9:20 h s p. X. S. na pracovisku žalobcu.

130. Podľa v znení účinnom ku dňu vykonania inšpekcie práce (ďalej len ) tento zákon vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.

131. Podľa nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu.

132. Podľa právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa a . Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa .

133. Podľa kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vykonávajú tieto kontrolné orgány:

a) inšpektorát práce,

b) Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a c) úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

134. Podľa postihy za nelegálne zamestnávanie upravujú osobitné predpisy.

135. Toto ustanovenie odkazuje okrem iných aj na .

136. Podľa . v znení účinnom ku dňu vykonania inšpekcie práce (ďalej len ) inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

137. Podľa inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na: a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

138. Podľa na konanie podľa , , a , , , a s ods. 8 písm. b) a , až f), a sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri vydaní oprávnenia osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa účastníkovi konania vydá príslušný doklad.

139. Podľa správneho poriadku ( ) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

140. Podľa § 32 ods. 2 veta prvá správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.

141. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

142. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

143. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky správny súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného v , je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že ich príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. -2002, ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánu verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj právnických osôb k orgánom verejnej moci ( IV. , nález z 22.09.1999, I. ÚS44/1999 nález z 13.10.1999 ).

144. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

145. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

146. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s . Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne komfortným výkladom, ktorý v súvislosti od chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy teda nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne komfortnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

147. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Inšpektorátu práce Prešov ako aj Národného inšpektorátu v Košiciach v danom prípade vykonať výklad príslušnej právnej normy ustanovenej v v spojení s v kontexte s účelom tohto zákona, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

148. Cieľom zákonodarcu pri právnej úprave zákazu nelegálneho zamestnávania zakotvenom v bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu a výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona pri skúmaní otázky naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu nemôže byť formálny a šikanózny.

149. To znamená, že aj keď je v mnohých prípadoch ,,Zápisnica o podaní informácie“ kľúčovým dôkazom pri odhaľovaní nelegálneho zamestnávania, neznamená to, že v prípade spochybnenia iným dôkazom alebo dôkazmi, by mal správny orgán na tieto ďalšie dôkazy rezignovať, čo vyplýva z jeho povinnosti presne a úplne zistiť skutočný stav veci (§ 32 ods. 1 správneho poriadku) a zo zásady materiálnej pravdy, uplatňujúcej sa v správnom (administratívnom) trestaní.

150. Uvedené platí o to viac, že v prípade správneho trestania dochádza u správneho orgánu ku kumulácii postavenia objasňujúceho, navrhujúceho a rozhodujúceho orgánu a teda hrozí, že v rámci konania nebudú dôkazy zabezpečované nestranne a objektívne, teda bude tendencia ignorovať dôkazy v prospech adresáta trestania.

151. Práve z tohto dôvodu by mal orgán verejnej správy pristupovať ku každému prípadu individuálne a tak, aby bol presne a úplne zistený skutkový stav, aby konanie nebolo na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu.

152. Aj keď odkazuje na aplikáciu správneho poriadku, nie na aplikáciu zákona o priestupkoch, keďže ide o správne (administratívne) trestanie, ktoré vychádza zo zásad trestného konania, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20.02.2014, ktorý skonštatoval, že: ,,V priestupkovom konaní nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný, avšak na druhej strane môže byť jediným usvedčujúcim a nespochybniteľným dôkazom, najmä ak protichodný dôkaz neexistuje alebo je pochybný...“.

153. V danom prípade sa správnemu súdu nejaví ako „pochybný dôkaz“, či taký, ktorý by nemal byť bližšie posúdený a vyhodnotený - čestné prehlásenie p. S. , ktoré aj správny poriadok v § 32 ods. 2 označuje za podklad rozhodnutia, či registračný list o prihlásení p. S. do registra poistencov zo dňa 29.03.2018 o 18:24 h.

154. Uvedené dôkazy neboli podľa názoru správneho súdu náležite posúdené, nebol odstránený rozpor medzi tvrdením p. S. v Zápisnici o podaní informácie vyhotovenej pri inšpekcii (v prípravnom konaní) a v jeho čestnom prehlásení predloženom v správnom konaní, nebolo náležite posúdené ani tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní ...,,že mal záujem o jednorázové čistenie šijacieho stroja na základe spísanej dohody o vykonaní práce, čo bolo aj v skutočnosti vykonané, keď pred vykonaním dohodnutej práce bola s p. S. spísaná dohoda o vykonaní práce a p. S. bol dňa 29. 03. 2018 aj reálne prihlásený do sociálnej

poisťovne vo večerných hodinách (18:24 h), keď následne aj dohodnutú prácu vykonal. Je samozrejmé, že predtým je potrebné, aby osoba, ktorá bude túto jednorazovú prácu vykonávať si túto prácu (šijací stroj) obzrela, posúdila stav, a až potom môže s objednávateľom, resp. zamestnávateľom si dohodnúť podmienky vykonania konkrétnej práce. Tak to bolo aj v tomto prípade .... .“

155. Skutočnosť, že žalobca nebol prítomný v čase inšpekcie na pracovisku nevylučuje, že sa p. S. nemohol ,,oboznamovať s rozsahom potrebnej opravy“.

156. Bez nariadenie ústneho pojednávania, prípadne vykonania ďalších dôkazov sa javí, že tieto rozpory nemožno odstrániť.

157. Vzhľadom na uvedené sa správny súd stotožňuje s námietkou žalobcu, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, nebolo správnym orgánom bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania.

158. Zhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. z 24. 03. 2015 uviedol, že ,,Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia prináša správnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal...“

159. Z uvedených dôvodov správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

160. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude náležite zistiť skutkový stav tak ako to naznačil správny súd v tomto rozsudku a až na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť, riadiac sa zásadami trestného konania, keďže ide o administratívne trestanie.

161. Vo vzťahu k ďalším námietkam správny súd uvádza nasledovné:

162. Podľa protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v . Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.

163. Podľa v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa , uloží opatrenia podľa , , , a a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.

164. Podľa inšpektor práce: a) po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu,

b) aj bez návrhu opraví v protokole chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti; o oprave upovedomí kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanú fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom.

165. V súvislosti so žalobnými námietkami vo vzťahu k protokolu, jeho obsahu a preskúmateľnosti mal správny súd za to, že Protokol a jeho Dodatok č. 1 boli vyhotovené v súlade s až 3 a zrejmá nesprávnosť na strane 3 Protokolu bola opravená ,,Opravou protokolu“ zo dňa 02. 07. 2018 č. 2018/1675 č.j. 2018/9238 ( ).

166. Správny súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalovaného, že navrhnutie opatrení podľa , je oprávnením nie povinnosťou a ani uložená povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a v lehote 3 dní predložiť Inšpektorátu práce Prešov písomnú informáciu o prijatých opatreniach nie sú v rozpore s , citovaného zákona.

167. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa v spojení s , a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

168. Senát rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).