Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4Co-48-2020.pdf
PDF · 125.31 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/48/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: Bratislavská správcovská spoločnosť, s.r.o., Bratislava, Rusovská cesta 36, IČO: 36 838 209, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Bajkalská 13, proti žalovanému: L. N.B., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom Z., M. XX, o zaplatenie 3.215,94 EUR s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. júna 2019 č.k. 15C 136/2016 - 120 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť „žalobcom“ (správne žalobcovi) 3.215,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 16.3.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku príslušenstva žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému vydania platobného rozkazu na zaplatenie istiny 3.215,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 16.3.2016 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu dňa 19.10.2017 zmenil úrok z omeškania na výšku 8,00 %. Dôvodil tým, že v zmysle Zmluvy o výkone správy č. 01/2010 zo dňa 8.12.2010 vykonáva správu bytového domu na L. U.. Č.. XX, XX O. Z., súpisné č. XXXX a ako taký je povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Žalovaný bol v čase od 11.7.2007 do 23.10.2014 výlučným vlastníkom bytu č. XX, ktorý sa nachádza v predmetnom bytovom dome na L. ul. č. XX a svoje povinnosti si nesplnil riadne a včas a to tým, že neuhradil nedoplatok na vyúčtovaní za služby za rok 2014, ktorý je v zmysle opravného vyúčtovania vo výške 3.311,09 Eur. Na čiastočnú úhradu predmetného nedoplatku žalobca započítal zostatok, ktorý žalovaný vykazoval na konci mesiaca II/15 vo výške 103,15 Eur. V dôsledku započítania tak zostal na predmetnom vyúčtovaní nedoplatok vo výške 3.207,94 Eur. Celkový dlh žalovaného tak predstavuje sumu vo výške 3.215,94 Eur vrátane 8 Eur, ktoré žalobca uhradil ako správny poplatok za vydanie listu vlastníctva, preukazujúceho trvanie vlastníctva žalovaného. K žalobe pripojil Zmluvu o výkone správy č.01/12/2010, Výpis z LV č. XXXX pre k.ú. B., Sumárnu analýzu platieb na účte žalovaného za obdobie od 1.1.2011 do 14.3.2016, Vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie 1.1.2014 - 31.10.2014 vyhotovené 21.5.2015, Opravné vyúčtovanie nákladov za obdobie 1.1.2014 - 31.10.2014 vyhotovené 8.7.2015. Okresný súd Bratislava II dňa 17.5.2016 postúpil vec tunajšiemu súdu ako súdu miestne príslušnému aj z dôvodu, že žalovaný má trvalý pobyt na L.N. XX, v obvode tohto súdu.
3. Uviedol, že vydal dňa 16.10.2018 rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý uznesením zo dňa 20.3.2019 podľa § 277 ods. 2 CSP zrušil a vo veci nariadil nové pojednávanie.
4. Vykonaným dokazovaním na pojednávaní výsluchom strán a listinami založenými do súdneho spisu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný bol v období od 11.7.2007 do 23.10.2014 výlučným vlastníkom bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu na L. ul. XX v Z., súp. číslo XXXX. Jeho vlastníctvo bolo zapísané na LV č. XXXX pre kat. územie B.. Výkon správy bytového domu vykonáva žalobca podľa Zmluvy o výkone správy č. 01/12/2010 zo dňa 8.12.2010. Žalobca ako správca spracoval opravné vyúčtovanie nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie 1.1.2014 - 31.10.2014, podľa ktorého skutočné náklady boli k 31.10.2014 vyčíslené vo výške 4.152,19 Eur, predpísané zálohy sú vo výške 841,10 Eur. Vo vyúčtovaní je nedoplatok vyčíslený vo výške 3.311,09 Eur, po započítaní sumy 103,15 Eur je celkový nedoplatok po vyúčtovaní k 30.4.2015 vyčíslený vo výške 3.207,94 Eur, ktorý mal žalovaný uhradiť do 30 dní.
5. Z výpovede žalobcu zistil, že žalovaný ako vlastník bytu neplatil žiadne predpísané mesačné preddavky na plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 1.1.2011 do 31.10.2014, nezaplatil ani nedoplatky z ročných vyúčtovaní. Dňa 15.10.2014 zaplatil na účet domu sumu 3.723,49 Eur a táto platba bola zúčtovaná na predchádzajúce nedoplatky za roky 2011 až 2013. V čase tejto platby ešte neboli známe skutočné náklady na byt za rok 2014. Tieto boli známe až k 30.4.2015, kedy bolo vyhotovené vyúčtovanie skutočných nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie 1.1.2014 až 31.10.2014, podľa ktorého nedoplatok predstavuje sumu 3.207,94 Eur. Žalovaný ničím nepreukázal, že by dlh spojený s užívaním bytu uhradil, jeho tvrdenia uvádzané v písomných podaniach považoval žalobca len za účelové.
6. Žalovaný na pojednávaní tvrdil, že všetko správcovi zaplatil. Predmetný byt predal prostredníctvom realitnej kancelárie, aby sa vyhol dražbe bytu z dôvodu jeho dlhu v banke. Aby mohol byt predať, musel uhradiť všetky dlhy. Založil do spisu potvrdenie G. Z., z ktorého vyplýva, že dňa 15.10.2014 uhradil sumu 3.723,49 Eur na účet žalobcu, z účtu F. Š., pracovníčky realitnej kancelárie. Nebolo mu zrejmé, prečo je žalovaná suma taká vysoká, vyúčtovanie nákladov mu nebolo doručené.
7. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 10 ods. 1 a 4 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, zo Zmluvy o výkone správy vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom od 1.1.2009 a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je opodstatnená.
Z LV č. XXXX zistil, že žalovaný bol vlastníkom predmetného bytu do 23.10.2014, kedy bol byt predaný na základe kúpnej zmluvy W.. S. M.. Zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.10.2014 vyplýva, že v tomto období neboli na byt uhradené žiadne mesačné preddavky ani nedoplatky podľa ročných vyúčtovaní, okrem sumy 3.723,49 Eur, zaplatenej dňa 15.10.2014, ktorá bola započítaná na predchádzajúce nedoplatky. Žalobca v súlade so zmluvou o výkone správy vyhotovil zúčtovanie skutočných nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie 1.1. až 31.10.2014, podľa ktorého nedoplatok bol vyčíslený vo výške 3.207,94 Eur. Keďže žalovaný ničím nepreukázal, že by vyúčtovaný nedoplatok uhradil, zaviazal ho na splnenie povinnosti, teda na zaplatenie nedoplatku v celkovej výške 3.207,94 Eur. Rovnako ho zaviazal aj na zaplatenie poplatku 8 Eur, ktorý žalobca dôvodne vynaložil za obstaranie listu vlastníctva preukazujúceho pasívnu legitimáciu žalovaného v spore.
Uviedol, že žalovanému vyúčtovanie nebolo doručené po jeho vyhotovení, keďže jeho pobyt nebol známy. Žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa podania žaloby, t.j. od 16.3.2016. V tento deň bola základná úroková sadzba určená vo výške 0,00 %. Preto žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5,00 % až do zaplatenia dlhu a na zaplatenie tohto úroku z omeškania žalovaného zaviazal. V časti prevyšujúcej zákonný nárok súd žalobu vo zvyšku príslušenstva zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmeniť a žalobu žalobcu voči nemu zamietnuť. Považoval skutkové zistenia za nejasné a neúplné, zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti a vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Poukázal na odôvodnenie rozsudku v bode 6, kde súd prvej inštancie uvádza: „Žalovaný ako vlastník bytu neplatil žiadne predpísané mesačné preddavky za obdobie 1.1.2011 do 31.10.2014, nezaplatil ani nedoplatky z ročných vyúčtovaní. Dňa 15.10.2014 zaplatil na účet domu sumu 3.723,49 Eur a táto platba bola zúčtovaná na nedoplatky za roky 2011 až 2013.“ Uviedol, že predložil súdu bankový doklad na túto zaplatenú sumu a síce na otázku od súdu odpovedal, že sa suma vzťahuje na predchádzajúce obdobie do roku 2013, nebola to úplne pravda. Nedokázal si v tom momente presne spomenúť, za aké obdobie to bolo. Po príchode domov sa snažil vyhľadať všetky informácie a v elektronickej korešpondencii, na internete našiel správu od právneho asistenta N. O. s dátumom 8.10.2014. Túto správu mu exekútor zaslal, pretože ho požiadal o celkový výpis nedoplatkov voči správcovi. V nej sa uvádza, že žaloby boli podané trikrát, každá za určité obdobie a celková suma pohľadávky je vo výške 6.247,76 Eur. Táto suma má rok 2014 započítaný. Suma obsahuje súdne poplatky a trovy pre všetky žaloby, čo je spolu až 2.595,41 Eur, ktorá bola oddelene zaplatená exekútorovi W.. W. X.. Druhá časť sumy 3.723,49 Eur bola zaplatená bankovým prevodom z účtu zamestnanca realitnej kancelárie na účet správcu. Doklad z banky o tomto zaplatení predložil súdu. Právny zástupca žalobcu si tento doklad od súdu vyžiadal na nahliadnutie a následne tvrdil, že táto úhrada mu je známa, predtým vo svojej výpovedi súdu síce spomenul nedoplatky za roky 2011 až 2014, ale ich zaplatenie na účet správcu už nespomínal, preto jeho výpoveď bola neúplná. Ak by si bol vedomý toho, že to zaplatené bolo, tak by vo výpovedi nemusel vôbec spomínať nedoplatky za roky 2011 až 2014, bolo by to zbytočné alebo zavádzajúce, ani nemal potrebu opraviť svoje tvrdenie, že do sumy je započítaný aj rok 2014. Tiež poukázal na bod 9 rozsudku, kde sa uvádza: „Zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.10.2014 vyplýva, že v tomto období neboli na byt uhradené žiadne mesačné preddavky ani nedoplatky podľa ročných vyúčtovaní“, čo nezodpovedá úplne pravde. Preddavky za rok 2014 uhradené boli a nedoplatky alebo prípadne preplatky za roky 2011 až 2013 boli po návšteve správcu a po vypočítaní konečnej sumy jeho ekonomickým pracovníkom rovnako uhradené. Doklad o tom uložila realitná kancelária na kataster, ako mu nedávno na jeho otázku o tomto odpovedala a doklad o tom o transakcii v banke už predložil súdu. Po jeho analýze spisov od žalobcu ako dôkazného materiálu, ktoré mu poskytol súd, dospel k výsledku, že vyhotovené zúčtovanie skutočných nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie 1.1.2014 až 31.10.2014 od správcu je vyhotovené s pomocou nepravdivých informácií. Konkrétne, položky "Studená voda" a "Teplá voda a ohrev TÚV" obsahujú sumy vypočítané na základe zlých počiatočných hodnôt vodomeru. Počiatočné hodnoty vodomeru sa týkajú dátumu 1.1.2014. Vodomery sa majú povinne meniť po niekoľkých rokoch a tie nové majú počiatočný stav nulový. Vzhľadom na jeho vzniknutú nepríjemnú situáciu, keď bol nezamestnaný, bez finančného príjmu a nemal peniaze ani na jedlo, mal asi dva roky zhoršený zdravotný stav a buďto bol na návšteve u matky alebo ležal oslabený doma v posteli a jeho životné potreby sa prudko zmenili. Preto v čase odčítavania vodomerov a ani pri výmene vodomerov nebol v byte prítomný. Preto v dobe 1.1.2014 žiadne odčítavanie hodnôt na vodomeroch v byte nenastalo a nenastalo ani nejakú dobu predtým, a počas celého jeho pobytu siedmych rokov v tom byte nenastala ani výmena vodomerov, ich výrobné čísla v protokole pri kupovaní bytu a v protokole zaúčtovania sú zhodné (XXXXXXX a XXXXXXX).V rámci ročného vyúčtovania za rok 2014, ktoré správca vypočítaval na začiatku roku 2015, si správca neuvedomil, že u neho v byte vodomery neboli vymenené, preto vychádzal z hodnôt, ktoré si nesprávne vyvodil. Počiatočný stav určil odhadom veľmi nízky a konečný stav zistil skutočný z aktuálnych vodomerov, ktorý je adekvátne vysoký (studená: XXX-XXXX, teplá: XXX-XXX). Z toho mu vyšiel veľký rozdiel a z neho vypočítaná finančná suma pre obdobie desiatich mesiacov je prehnane obrovská. Počas návštev bytov pri spisovaní hodnôt vodomerov a pri výmene vodomerov sú doklady k tomu určené podpisované vlastníkmi bytov. Mal za to, že správca nemá o ňom tieto doklady a preto ich nemohol predložiť súdu ako dôkazný materiál. Preto nedoplatky za rok 2014 boli ešte v roku 2014 vypočítané a uhradené a týmto by mala byť táto vec voči správcovi z jeho strany vyrovnaná.
10. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu uviedol, že celková suma žalovaného uvedená v odvolaní je založená na nepreukázaných subjektívnych tvrdeniach, ktoré vzhľadom na predmet konania, t.j. peňažnú špecifikovanú pohľadávku predstavujú právne irelevantné námietky. Predmetné tvrdenia, resp. námietky žalovaného považoval žalobca s prihliadnutím na pasivitu žalovaného počas súdneho konania za účelové s cieľom spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia a oddialiť tak právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia vo
veci samej. Poukázal na pasivitu žalovaného od začiatku konania, kedy žalovaný najprv neprevzal platobný rozkaz doručovaný mu súdom a následne sa nedostavil včas ani na pojednávanie konané dňa 16.10.2018, na ktorom súd na návrh právneho zástupcu žalobcu rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný sa riadne a včas zúčastnil až pojednávania konanom dňa 20.06.2019, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol rozhodnutím napadnutým odvolaním žalovaného. Na predmetnom pojednávaní žalovaný síce uvádzal tvrdenia, ktorými sa zrejme snažil spochybniť žalobou uplatnený nárok, avšak svoje tvrdenia žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal. Počas pojednávania dňa 20.06.2019 predložil jedinú listinu, ktorou bol výpis z účtu preukazujúci platbu zrealizovanú dňa 15.10.2014 s tým, že právny zástupca žalobcu priamo na pojednávaní vysvetlil, že táto platba je v kontexte žalobou uplatneného nároku právne irelevantná, nakoľko bola uskutočnená ešte pred vyhotovením vyúčtovania za služby za rok 2014 (ktoré sa vyhotovovalo v nasledujúcom roku 2015), t.j. žalovaný ňou nemohol platiť náklady, ktoré mu v čase realizácie platby ani neboli ešte vyúčtované (ešte mu ani neboli známe). Uviedol, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 20.06.2019 taktiež ozrejmil, že platba zo dňa 15.10.2014 bola žalobcom zohľadnená, čo potvrdzuje aj samotná sumárna analýza platieb, kde je dotknutá platba riadne zaevidovaná k dátumu úhrady vo fonde služieb (viď mesiac 10/14) s tým, že bola započítaná na najstarší dlh žalovaného (za predchádzajúce obdobie). Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že následne po vykonaní vyúčtovania za rok 2014 uhradil žalobou vymáhaný nedoplatok v zmysle opravného vyúčtovania za služby za rok 2014, ktoré žalobca predložil spoločne so žalobou ako dôkaz. V kontexte uvedeného žalobca poukazuje na zákonnú koncentráciu konania uvedenú v ust. § 154 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého platí, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Taktiež podľa ust. § 366 písm. d) CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na ust. § 153 CSP, ktoré upravuje tzv. sudcovskú koncentráciu konania. Podľa ust. § 153 ods. 1 CSP platí, že strana sporu je povinná uplatniť prostriedky procesnej obrany včas, pričom tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Obdobná zákonná podmienka platila pre novo uvádzané skutočnosti a nové dôkazy prekladané pri odvolaní aj podľa v minulosti platného ust. §205a ods. 1 písm. d) OSP, podľa ktorého taktiež platilo, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na podporu argumentácie týkajúcej sa zásady koncentrácie a systému neúplnej apelácie, v zmysle ktorých sú skutkové tvrdenia strán sporu a ich dôkazné návrhy koncentrované do fázy prvostupňového konania a odvolanie možno odôvodniť len taxatívne stanovenými skutočnosťami, žalobca poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) a tiež Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“). Konkrétne v uznesení NS SR zo dňa 11.01.2011 sp. zn. 5 Cdo 279/2010, NS SR konštatoval: „Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého - účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci - nie je možné vykladať izolovane, bez väzieb na naň nadväzujúce (a bližšie špecifikujúce) ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä o ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p., § 205 ods. 3 O.s.p., § 205a O.s.p. a § 212 O.s.p.) a bez zreteľa na tzv. princíp koncentrácie, (aj) na ktorom je založené občianske súdne konanie.“ V rozsudku NS ČR zo dňa 29.10.2008 sp. zn. 21 Cdo 4841/2007 súd konštatoval, že: „Ak vyplynie v spornom konaní potreba prevedenia nenavrhnutého dôkazu z tvrdenia, ktoré účastník uplatňuje v odvolacom konaní v rozpore s ustanovením § 205a ods. 1 OSP, nesmie odvolací súd takýto dôkaz (ani z vlastnej iniciatívy) vykonať, a to bez ohľadu na to , či má byť týmto novým dôkazom preukázaná skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu.“ Vzhľadom k všeobecnej, resp. neurčitej formulácii odvolaním uplatnených námietok taktiež nemal za zrejmé, aký vplyv majú mať na výšku vymáhanej pohľadávky, resp. v akom rozsahu a v akom zmysle majú mať uvedené námietky relevanciu vo vzťahu k žalobou uplatnenému peňažnému nároku. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v prvostupňovom konaní nenamietal, že pohľadávka žalobcu nebola relevantne preukázaná, pričom sa nedožadoval žiadnych ďalších dôkazov na preukázanie jej dôvodnosti. Žalovaný má ako strana sporu dôkaznú povinnosť, v zmysle ktorej je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný počas celého konania neoznačil podľa žalobcu konkrétne relevantné dôkazy, ktoré mali byť ním predložené a v prípade potreby pre zistenie rozhodných skutočností súdom aj vykonané. Nakoľko predpokladom dôkaznej povinnosti
je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia, žalobca zastáva názor, že žalovaný si ani nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť. Faktom je, že v súdnej praxi a právnej teórii sa pojem dôkaz označuje ako zdroj poznania existencie určitých skutočností (dôkazný prostriedok), pričom pojem dokazuje chápaný aj ako určitá skutočnosť (dôkazná skutočnosť), ktorej prostredníctvom je možné zistiť inú skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania (viď: Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár, 2. vydanie, Praha: C.H. Beck, 2012, str. 449). Všeobecné a neurčité námietky žalovaného vznesené v rámci prvoinštančného konania jednoznačne nepovažoval za návrhy konkrétnych dôkazov, pričom v súdnom konaní neplatí vyšetrovacia zásada, t.j. súd nie je povinný pátrať po dôkazoch namiesto strany sporu, ktorá dôkazy na preukázanie svojich tvrdení z určitých dôvodov nie je schopná predložiť. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20.03.2013 sp. zn. 6Co/2018/2012. Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a preto navrhol napadnutý rozsudok (nie „uznesenie“) potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, t.j. 100%.
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že mu písomné dôkazy boli poskytnuté na súde, preto nebol o nich oboznámený a nebol mu poskytnutý čas si ich preštudovať, aby mohol na základe nich adekvátne vypovedať. Nie je pravdou tvrdenie zástupcu žalobcu, že bol naschvál pasívny, aby oddialil právoplatnosť a vykonateľnosť vo veci samej. Uviedol, že po presťahovaní z bytu v Z. na L. XX do bytu na inej ulici mal dlhú dobu trvalý pobyt na starej adrese, pretože nový byt sa nachádza v dome, ktorý je verejne známy ako asociálny, za čo sa hanbil. Po zaplatení dlhu i finančnej spoločnosti, ktorej banka nezákonne predala pohľadávku a po zaplatení všetkých predražených poplatkov tejto spoločnosti, mu zostalo tak málo peňazí, že nemal na výber, kam sa presťahovať. Preto úradné listy mu boli posielané na starú adresu, kde nemal možnosť si ich vyzdvihnúť, čo si tiež zástupca žalobcu zle vysvetľuje, že bol pasívny. O jeho zmeškaní prvého pojednávania písomne podal na súd adekvátne dôvody v návrhu na zrušenie rozsudku. Súd prvej inštancie požadoval od neho predložiť kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ale nemal ju u seba, preto ju priložil k odvolaniu. Potom súd požadoval od neho predložiť doklad o vyrovnaní dlhu voči správcovi, ale ani ten nemal u seba, pretože mu ho realitná kancelária neposkytla, ale uložila ho na kataster. Preto kontaktoval kataster, aby mu doklad vydal, čo nestihol do termínu odvolania, preto ho pre istotu prikladá k tomuto vyjadreniu. Doklad dokazuje to, že celý nedoplatok bol uhradený a akceptovaný správcom. K argumentácii zástupcu žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu na platbu za roky 2011 až 2014 zohľadnenú v sumárnej analýze platieb, poukázal na to, že tento na súde vypovedal o jeho neplatení za tieto roky a po predložení bankového dokladu súdu síce priznal zohľadnenie platby, ale nevypovedal a ani v písmom vyjadrení nespomenul, že touto platbou boli nedoplatky uhradené úplne všetky. Tým pádom v neskoršom vyúčtovaní v roku 2015 za rok 2014 sa podľa neho nemôžu započítavať nijaké ďalšie sumy za predchádzajúce roky pred rokom 2014. Predpokladal, že súd má možnosť odročiť pojednávanie na neskorší termín, ak jedna zo strán nemala možnosť si všetky písomné dôkazy preštudovať, ktoré jej boli od sudcu poskytnuté na mieste súdu. Pretože súd odročenie nevyužil, tak mu aspoň umožnil sa odvolať. Mal za to, že zástupca žalobcu vo svojom písmom vyjadrení k odvolaniu opisuje ako príklad dva odlišné prípady súdneho sporu, lenže tieto spisy sa vzťahujú na dovolanie. Poukázal na ust. § 366 CSP. Bol toho názoru, že správcom vytvorené sumy vo vyúčtovaní za rok 2014 sú založené na vymyslených hodnotách. Nemá peniaze na to, aby si mohol dovoliť právneho zástupcu a ani nikto mu nemôže s týmto pomôcť, preto je na riešenie týchto komplikácii sám a vyriešenie sporu by nemalo byť uskutočnené v prospech finančného zisku v rámci podnikania na úkor pravdy a spravodlivosti.
12. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, že písomné dôkazy mu boli poskytnuté až na súde, a preto o nich nebol oboznámený a nebol mu poskytnutý čas na ich preštudovanie, aby na základe nich mohol adekvátne vypovedať, nepovažoval uvedenú argumentáciu žalovaného za relevantnú. K tomuto uviedol, že žalovaný má ako strana sporu dôkaznú povinnosť, v zmysle ktorej je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 154 CSP platí, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaný k predmetným písomných dôkazom na pojednávaní dňa 20.06.2019 uviedol tvrdenia, ktorými sa snažil vyvrátiť žalobou uplatňovaný nárok, avšak svoje tvrdenia nepreukázal relevantnými dôkazmi. Z uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. K predloženiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu a predloženiu dokladu o vyrovnaní dlhu voči správcovi žalobcom v odvolacom konaní, poukázal žalobca opätovne na ust. § 153 CSP, v zmysle ktorého vyplýva, že strana sporu je povinná uplatniť prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia
skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatňované včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zdôraznil, že žalovaný nenamietal, že pohľadávka žalobcu by nebola relevantne preukázaná, pričom sa nedožadoval vykonania žiadnych iných dôkazov na preukázanie jej opodstatnenosti. Žalovaný v priebehu celého konania neoznačil konkrétne relevantné dôkazy, ktoré by mali mať podstatný vplyv pre dané rozhodnutie. Podľa žalobcu, ako to vyplýva priamo zo zákona, ak druhá strana sporu skutkové tvrdenie protistrany výslovne nepoprie, súd bude považovať toto tvrdenie za nesporné. V prípade, že s tvrdením protistrany druhá strana nesúhlasí, musí to výslovne uviesť súdu. Nestačí však len povedať, že s tvrdením strana nesúhlasí. Podľa ust. § 151 ods. 2 CSP je zrejmé, že ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Je teda potrebné, aby strana, ktorá s tvrdením druhej strany nesúhlasí, toto tvrdenie výslovne poprela a zároveň uviedla relevantný dôvod. Musí teda popierať kvalifikovane. V súlade so zásadou hospodárnosti platí, že pokiaľ ide o zhodné tvrdenia obidvoch strán, ktoré sú nesporné, súd vykoná dôkazy na pojednávaní. Poukázal na to, že odvolanie možno odôvodniť aj tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Podľa § 366 CSP prostriedky procesnej procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy ak, sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Z uvedenej argumentácie jasne vyplýva, že dôkazy ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej dôvodom, len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. V danej súvislosti už vo svojom vyjadrení zo dňa 26. 08. 2019 poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 29.10.2008 sp. zn. 21 Cdo 4841/2007. K rozporovaniu vyúčtovania platieb z roku 2014 žalovaným a označeným ho žalovaným za zmätočné, žalobca uviedol, že sa žalobou zo dňa 16.03.2016 domáha sumy vo výške 3.207,94 Eur (bez správneho poplatku vo výške 8 Eur za vydanie LV). Špecifikácia nedoplatku vo výške 3.215,94 Eur vyplýva z Vyúčtovania a opravného vyúčtovania za služby za rok 2014, ktoré žalobca predložil súdu spolu s predmetnou žalobou. Z uvedeného vyúčtovania je podľa neho zrejmé, že za čas, kedy bol žalovaný vlastníkom predmetného bytu, neuhradil sumu vo výške 3.215,94 Eur. Na základe uvedeného žalobca považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu, t.j. v rozsahu 100%.
13. K tomuto vyjadreniu žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že v písomnom odvolaní predložil dostatočný dôkaz o tom, že vyúčtovanie od bytového správcu je vytvorené na základe nesprávnych číselných hodnôt vzniknutých z neschopnosti si uvedomiť všetky súvisiace skutočnosti alebo zo snahy skutočnosti ignorovať a číselné sumy si účelovo prispôsobiť. Počas prvého súdneho pojednávania, ktoré nechtiac tesne zmeškal a keď si omylom myslel, že súd ešte nezačal a zbytočne na chodbe vyčkával, že ho zavolajú, zástupca žalobcu neskôr vyšiel von na chodbu a bol zreteľne prekvapený, že ho na chodbe súdu nakoniec vidí a že sa na súd predsa dostavil a po jeho vojdení do súdnej miestnosti, aby ešte stihol sa pojednávania zúčastniť, čo mu zástupca žalobcu sám odporučil, aby to skúsil a pri jeho diskutovaní o tomto s pani sudkyňou im potom do ich rozhovoru zástupca žalobcu spoza otvorených dverí nečakane zasiahol a bránil v rozhovore pokračovať tým spôsobom, že mu oznamoval, ako súd nestihol a že súd už skončil. Na druhom súdnom pojednávaní, keď vonku pred dverami vyčkávali na rozsudok, si zástupca žalobcu všimol jeho beznádejnú snahu pochopiť čísla z jeho súdu predloženého výpisu platieb a utrúsil na neho poznámku, že tomu nerozumie. Preto sa ho spýtal, či to sám skontroloval, že či je prehnane vysoká suma adekvátna a či je to pravda, odpoveď na to mu ale neposkytol. Mal za to, že Bratislavská správcovská spoločnosť sa pokúša získať peniaze od ľudí, ktorí sa z domu odsťahovali a u ktorých predpokladá, že sa nedokážu alebo nebudú ochotní brániť, pretože číslam vo vyúčtovaní nerozumejú a že sa na súdne pojednávanie ani nedostavia, pretože im v tom duševný stav alebo iné starosti zabránia. Opísané reakcie pána zástupcu žalobcu tento predpoklad môžu podľa neho potvrdzovať.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 CSP) po oboznámení sa s obsahom spisu prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
16. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 ods. 2 CSP) je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017, zdroj: nsud.sk; právna veta: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované). Doterajší pojem "odňatie možnosti konať pred súdom" sa nahradil terminologicky novým pojmom "právo na spravodlivý proces", ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti.
17. Vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s nárokom žalobcu a tvrdeniami sporových strán súd prvej inštancie v posudzovanom prípade obmedzil len na stručné konštatovanie, čo je predmetom konania, teda o pohľadávke žalobcu a ním doložených listinných dôkazov, ktoré však dôsledne nevyhodnotil, ani obranu žalovaného a do svojho záveru len prevzal tvrdenia žalobcu bez náležitého vysvetlenia, ako sa s pohľadávkou žalobcu a listinnými dôkazmi, ktoré mali pohľadávku žalobcu preukazovať, vysporiadal. Pritom nespornou skutočnosťou v spore bolo, že žalovaný bol vlastníkom predmetného bytu v období od 11.7.2007 do 23.10.2014 a len za toto obdobie mu vyplývali povinnosti zo Zmluvy o výkone správy, teda len ako vlastníkovi bytu, pričom v Sumárnej analýze platieb doloženej žalobcom je uvedené obdobie od 1.1.2011 do 14.3.2016 s menom žalovaného a s údajmi uvedenými v tejto Sumárnej analýze platieb sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. Uviedol len, ako tvrdil žalobca, že zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.10.2014 vyplýva, že v tomto období neboli na byt uhradené žiadne mesačné preddavky ani nedoplatky podľa ročných vyúčtovaní, okrem sumy 3.723,49 Eur, zaplatenej dňa 15.10.2014, ktorá bola započítaná na predchádzajúce nedoplatky, avšak neuviedol, na základe čoho k tomuto záveru došiel. Podľa tejto Sumárnej analýzy platieb v septembri 2014 mal byť zostatok - 3 502,13 Eur, 15.10.2014 je uvedená platba 3 723,49 eur, na ktorej uhradenie žalovaný v konaní aj poukazoval, a nie je zrejmé, na aký dlh bola táto platba započítaná, dňa 23.10.2014 sú
uvedené ďalšie platby, a to 31,15 Eur, 1144,57 Eur a vrátenie preplatkov (?), a to 51,34 eur, 16,76 Eur, 402,24 Eur, 184,36 Eur, 553,70 Eur, rok 2014 - uvedený predpis 1 041,47 Eur, platba 3 690,61 Eur, zostatok 188,68 Eur a na základe Opravného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 1.1.2014 do 31.10.2014 mal byť stav konta k 30.4.2015 pred vyúčtovaním 103,15 Eur a nedoplatok po vyúčtovaní k 30.4.2015 - 3 207,94 Eur. Súd prvej inštancie však sa však týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal, nevykonal žiadny prepočet ohľadom žalobcom uplatneného nároku, nevysporiadal sa s obranou žalovaného a len prevzal do svojho rozhodnutia doslovne tvrdenia žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP nenáležite odôvodnené s nepresvedčivé a jeho nedostatočné vysporiadanie sa s vykonaným dokazovaním nedáva podklad pre spravodlivé rozhodnutie a pre preskúmanie odvolacím súdom, ktorý ním uvedené nedostatky nemohol odstrániť. Navyše v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie v prvom výroku písomne vyhotoveného rozsudku uviedol uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť „žalobcom“ v rozpore s vyhláseným výrokom, kde je správne uvedené „žalobcovi“, pričom odvolací súd vzhľadom na hospodárnosť konania, keď rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nevrátil mu spis na vydanie opravného uznesenia na odstránenie tohto rozporu.
18. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti a v závislej časti trov konania podľa § 389 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom sa bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 CSP), výsledky vykonaného dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP vyhodnotí tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p.