Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5To-147-2023.pdf
PDF · 138.55 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/147/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., bytom B. D. XXXX/XX, C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9.6.2023, sp. zn. 29T/30/2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.4.2024 takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu . II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., bytom ulica D. XXXX/XX, C.,
o d s u d z u j e :
Podľa § 158 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanej určuje skúšobná doba v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj len ako „okresný súd“) bola obžalovaná A. B. uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 16. marca 2018 v čase o 14:32 h viedla osobné motorové vozidlo značky Subaru Forester, evidenčného čísla C. XXX E., po zjazde z juhovýchodného-obchvatu mesta Trnava v smere od Nitry a následne na križovatke s cestou II/504 pri odbočovaní vľavo smerom na Trnavu, nerešpektujúc povinnosť vyplývajúcu z dopravnej značky č. 201 „Daj prednosť v jazde!“ vošla do jazdnej dráhy vozidlu značky Seat Toledo, evidenčného čísla F. XXX G., idúcemu po ceste II/504 v smere z Trnavy na obec Špačince, ktoré viedol vodič H. I., následkom čoho došlo k zrážke medzi vozidlami, pričom pri dopravnej nehode prišlo k zraneniu spolujazdkyne vozidla Seat Toledo, a to J. I., ktorá utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice, odreninu dolnej pery úst, pomliaždenie prsníka vľavo, pomliaždenie prednej brušnej steny a pomliaždenie kolena vľavo, ktoré si vyžiadali ošetrenia a práceneschopnosť a obmedzenie na obvyklom spôsobe života 10 dní, tým spôsobom, že trpela závratmi a bolesťou chrbtice, nemohla sedieť a vykonávať svoju pracovnú činnosť, čím vodička A. B. porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.
2. Za to súd obžalovanej podľa § 158 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace, pričom jeho výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. 3. Obžalovanej bol tiež podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Rozhodol tiež o nárokoch poškodených na náhradu škody. 4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná, ktoré odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu (citácia): „Po vyhlásení citovaného rozsudku Okresného súdu Trnava podal splnomocnený obhajca obžalovanej voči nemu odvolanie v celom rozsahu (teda voči všetkým výrokom rozsudku). Týmto po oboznámení sa s obsahom doručeného citovaného rozsudku súdu a na základe výzvy súdu zasielame nasledovné písomné odôvodnenie podaného odvolania. Obžalovaná podáva odvolanie z dôvodu existencie podstatných chýb konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby podľa ust. § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení ako aj preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ďalej z dôvodu porušenia ustanovení Trestného zákona podľa ust. § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, ako aj že napadnutým rozsudkom uložený trest je neprimeraný podľa ust. § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaná sa mala dopustiť prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 158 Trestného zákona, kedy svojím konaním mala naplniť všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu. Súd prvej inštancie mal za to, že obžalovaná nemala rešpektovať dopravné značenie, čím porušila povinnosť účastníka cestnej premávky. Rovnako mal za ustálené, že poškodený H. I. mal dodržať všetky predpisy súvisiace s vedením motorového vozidla ako aj správnu techniku jazdy v súlade s dopravnými predpismi. S uvedenými skutkovými a právnym závermi súdu sa však nemožno stotožniť, keďže sú v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Obžalovaná má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom, kedy iba prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia argumentáciu prokurátora bez toho, aby sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie súdu ako aj bez toho, aby riadnym spôsobom posúdil všetky vykonané dôkazy, a to nezávislé od toho, či tieto predložil prokurátor alebo obžalovaná, a tieto presvedčivým a dostatočným spôsobom vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia. S poukazom na uvedené, obžalovaná považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne, nezákonné a arbitrárne a navrhuje, aby odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a rozhodol tak ako uvádza v závere tohto odôvodnenia odvolania. Obžalovaná v prvom rade namieta konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že na hlavnom pojednávaní nebola produkovaná žiadna taká presvedčivá skutočnosť, ktorá by dôvodnosť trestnoprávnej zodpovednosti u obžalovanej spochybňovala. V tomto kontexte súd prioritne poukázal na vykonané znalecké dokazovanie v rámci trestného konania z odboru cestnej dopravy a to znalecký posudok č. 8/2019 a hlavne na jeho dodatok č. 15/2020, v zmysle ktorého vyplynulo, že práve obžalovaná na predmetnej križovatke nemala dať prednosť a vytvorila kolíznu situáciu, kedy poškodený H. I. už nemohol dopravnej nehode zabrániť. Súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj dôkaz predložený obhajobou a to oboznámenie súkromného znaleckého posudku č. 184/2022 vypracovaný znalcom Ing. Jánom Borlokom, avšak tento vyhodnotil v súlade s argumentáciu prokurátora za tendenčný. Uvedené odôvodnil tým, že závery menovaného znalca boli v príkrom rozpore s vykonaným predchádzajúcim znaleckým dokazovaním od znalca Ing. Rabčana. K uvedenému je potrebné uviesť, že nie závery znalca Ing. Jána Borloka boli v príkrom rozpore s predchádzajúcim vykonaním dokazovaním, ale práve doplnenie č. 15/2020 bolo v príkrom rozpore so samotným znaleckým posudkom č. 8/2019 od znalca Ing. Jána Rabčana ako aj závermi znalca Ing. Jána Borloka a naviac v rozpore so skutočným stavom veci, ktorý z vykonaného dokazovania vyplynul. Doplnenie č. 15/2020 od znalca Ing. Jána Rabčana vzhľadom na všetky okolnosti, na ktoré obžalovaná poukazovala počas celého trestného konania, nie je možné vyhodnotiť inak ako za účelové v snahe vyviniť práve poškodeného H. I. zo zodpovednosti za spáchaný skutok. V danom prípade k zmene dôkaznej situácie došlo až na základe vykonaného výsluchu svedka G. K. a na základe toho vykonaného nadväzujúceho doplnenia č. 15/2020 k znaleckému
posudku Ing. Jána Rabčana č. 8/2019. V tejto súvislosti obžalovaná považuje za potrené poukázať na viaceré pochybnosti v posudzovanom prípade, s ktorými sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal a tieto úplne odignoroval. Zo znaleckého posudku znalca Ing. Jána Rabčana č. 8/2019 nepochybne vyplýva, že „vodič vozidla Seat, ktorý viedol vozidlo po ceste označenej ako hlavná cesta, neprimerane reagoval na situáciu vedením vozidla vľavo a narazil prednou časťou vozidla Seat do ľavej prednej časti vozidla Subaru. ... Reakcia vodiča vozidla Seat na vzniknutú situáciu nebola správna. ... Nesprávna reakcia vodiča vozidla Seat na vzniknutú situáciu bola príčinou vzniku dopravnej nehody. ... Ak by vodič vozidla Seat reagoval na situáciu nenáhlym (bezpečným) brzdením a stále viedol vozidlo jazdným pruhom určeným pre jeho smer jazdy, potom by nevznikla ani kolízna situácia. .... Z technického hľadiska vodička vykonala taký vjazd, že nedošlo k nedaniu prednosti v jazde vodičovi vozidla Seat.“ Okrem uvedeného, obžalovaná poukazuje aj na zistenia znalca ohľadom miesta zrážky vozidiel, kde k vzájomnému kontaktu vozidla Subaru a vozidla Seat došlo na ľavom okraji jazdnom pruhu, ktorý je určený pre jazdu „smerom do Trnava“, čím de facto potvrdil výpoveď obžalovanej, ktorá v rámci svojho výsluchu či už v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom uviedla, že sa rozbehla a ako už sa mala s vozidlom vyrovnávať, tak pocítila náraz. V tejto súvislosti obžalovaná považuje za potrebné dať do pozornosti, že predmetný znalecký posudok bol znalcom vyhotovený dňa 18.01.2019. Výsluch znalca Ing. Jána Rabčana bol vykonaný až po roku vyhotovenia tohto znaleckého posudku a to dňa 21.01.2020, bez toho, aby v danom medziobdobí poverený príslušník vôbec vykonal nejaký procesný úkon vo vzťahu k H. I., ktorý v zmysle znaleckého posudku č. 8/2019 bol zodpovedný za spôsobenie dopravnej nehody, ale namiesto toho „čakal“ celý rok až pokiaľ nedošlo k zmene dôkaznej situácie, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti a objektívnosti. V rámci výsluchu bol znalec vypočúvaný k vypracovanému znaleckému posudku, konkrétne, či mu k vypracovaniu znaleckého posudku bola poskytnutá aj fotodokumentácia, na ktorej sa mali údajne nachádzať črepiny nachádzajúce sa v okolí cípu vodorovného dopravného značenia vyznačujúce priestor, do ktorého je zakázané vchádzať, ako aj či by táto skutočnosť posunula miesto zrážky vozidiel, ako aj či by sa dopravná nehoda mohla stať na inom mieste v prípade presunutia črepín z vozidiel, a po tomto zistení, že je to možné, bol k prípadnému presunutiu črepín vypočutý svedok G. K., ktorý týmto smerom aj vypovedal (úlomky mal poposúvať bližšie k poškodeným vozidlám). Pričom z fotodokumentácie predloženej znalcovi k doplneniu znaleckého posudku (obrázok č. 5) ani z fotodokumentácie predloženej k vyhotoveniu znaleckého posudku (obrázok č. 14) vôbec nevyplýva žiadna prípadná zmena ohľadom miesta zrážky vozidiel ani posun takéhoto veľkého množstva črepín, keďže zo zabezpečenej fotodokumentácie je miesto zrážky vozidiel nepochybné tak ako ho pôvodne určil znalec v znaleckom posudku! Zo zadovážených listín nie je zrejmé, na základe čoho vôbec orgány činné v trestnom konaní dospeli k zisteniam, že na mieste nehody sa mali nachádzať dve skupiny črepín, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplýva ani z predloženej fotodokumentácie, kedy miesto znázornené na obrázku č. 5 doplnenia znaleckého posudku rozhodne nemožno považovať za miesto malých črepín (kde sú úlomky minimálne), a teda ani za pôvodné miesto zrážky vozidiel. Uvedená skutočnosť o to viac vyvoláva pochybnosti o zákonnosti postupu povereného príslušníka, že k údajnému presunu črepín sa mal prvýkrát vyjadriť až svedok G. K., ktorého výsluch bol prvýkrát vykonaný až dňa 10.02.2020, teda až po vyše dvoch rokoch od vzniku dopravnej nehody (16.03.2018), čo nepochybne vyznieva nedôveryhodne a výslovne účelovo. Až z výsluchu svedka G. K. vyplynuli skutočnosti, že v čase dopravnej nehody sa mal „údajne“ nachádzať na mieste dopravnej nehody. Podľa jeho vyjadrenia, úlomky boli roztrúsené asi v strede cesty a pokračovali smerom k poškodeným vozidlám. Aby sa sprejazdnila cesta a mohli vozidlá jazdiť „oboma smermi“, úlomky mal poposúvať bližšie k poškodeným vozidlám. Výpoveď menovaného svedka vyznieva nedôveryhodne a nepresvedčivo, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že aj zo záznamu o nehode vyplýva, že svedkom nehody nebol nikto. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že zo svedeckých výpovedí a ostatných listinných dôkazov vyplýva, že práve svedok G. K. ako príslušník policajného zboru mal prísť k miestu dopravnej nehody a začal riadiť dopravnú premávku a poskytoval prvotné šetrenie ohľadom účastníkov dopravnej nehody, pričom neuviedol z výpovede ktorého svedka ani z ktorého listinného dôkazu má uvedená skutočnosť vyplývať. K uvedenému konštatovaniu je však potrebné uviesť, že uvedená skutočnosť nevyplýva ani z jedného vykonaného dôkazu. Svedkovia si buď nepamätajú alebo nevedia presne uviesť kto by sa tam mal v čase, resp. po vzniku dopravnej nehody nachádzať. O pochybnostiach menovaného svedka svedčí aj fakt, že údajného „nejakého pána“ prvýkrát vo svojej výpovedi spomenul svedok – poškodený L. I., a to až po výsluchu svedka G. K., pričom predtým ho v rámci svojho výsluchu nikto nespomenul! Rovnako z výsluchu výpovede obžalovanej aj z prípravného konania jednoznačne vyplynulo, že na mieste dopravnej nehody sa nikto nenachádzal a už vôbec niekto kto by im mal poskytovať pomoc. K
uvedenému obžalovaná uviedla, že na mieste dopravnej nehody sa nezastavil žiadny okoloidúci vodič, a už vôbec vozidlo pohotovostnej motorizovanej jednotky policajného zboru. Tvrdenia svedka, že mal presúvať úlomky smerom k poškodeným vozidlám, aby sa sprejazdnila cesta a vozidlá mohli bezpečne jazdiť „oboma smermi“, vyvracia aj zabezpečená fotodokumentácia z miesta nehody, z ktorej je nepochybné, že úlomky sa nachádzali na ľavom okraji jazdnom pruhu, ktorý je určený pre jazdu „smerom do Trnavy“. Ak by aj došlo k ich presunu svedkom na ním tvrdené miesto, nebol by sprejazdnený jazdný pruh smerom do Trnavy, teda nebola by tým zabezpečená jazda v oboch smeroch ako sa snaží prezentovať. Ak by sa úlomky mali pôvodne nachádzať v strede jazdy, ako svedok uviedol, práve ich ponechaním na pôvodnom mieste by boli obidva jazdné pruhy autami bezpečne prejazdné. Taktiež je ťažko uveriteľné, že by „nohou“ presúval také množstvo úlomkov, kedy by stred cesty zostal takmer čistý ako vyplýva aj zo zabezpečenej fotodokumentácie. Rovnako vyznieva neuveriteľne aj skutočnosť, že svedok ako príslušník policajného zboru, uvedomujúc si dôležitosť všetkých skutočností ohľadom vyšetrovania dopravnej nehody, teda vrátane miesta úlomkov z vozidiel, ešte pred zdokumentovaním dopravnej nehody príslušníkmi policajného zboru by presúval úlomky z vozidiel v mieste dopravnej nehody, čím by zmaril vyšetrovanie tejto dopravnej nehody. Okrem uvedeného, skutočnosť, že svedok sa „zjavil“ až po vyše roku od vyhotovenia znaleckého posudku svedčiaceho práve v neprospech H. I., a takmer po dvoch rokoch od vzniku dopravnej nehody, je iba ťažko uveriteľným. Rovnako vyznieva nedôveryhodným, že by pohotovostná motorizovaná jednotka policajného zboru odišla z miesta nehody ešte skôr ako na miesto prišli záchranné zložky a naviac, keď sa podľa vyjadrení svedka, v mieste dopravnej nehody mala tvoriť kolóna áut. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na rozpory svedka G. K., ktoré vyplynuli z jeho výsluchu na pojednávaní oproti jeho výpovede z prípravného konania, ktoré ani jeho výpoveďou neboli odstránené. Svedok G. K. v rámci svojej výpovede uskutočnenej v prípravnom konaní (10.02.2020) uviedol, že mal úlomky z poškodených vozidiel poposúvať bližšie k týmto vozidlám Na pojednávaní dňa 22.09.2022 však už uviedol, že posunul nárazník alebo blatník smerom k poškodeným autám, aby sprejazdnil jazdný pruh. Pritom ako vyplýva aj zo zabezpečenej fotodokumentácie je jednoznačné, že na vozidle Subaru zostal aj nárazník a čo sa týka vozidla Toleda, jeho nárazník sa nachádza pod týmto vozidlom, teda na ceste nezostal žiadny nárazník. Uvedený rozpor už ani vysvetliť nevedel, kde naviac uviedol, že si už nepamätá ani čo to bolo ani koľko toho bolo, pritom od uvedenej nehody neuplynul taký až dlhý čas, že by si uvedené nemohol pamätať. Podľa jeho vyjadrenia si už nemal ani údajné pamätať, či dopravnému policajtovi uviedol, že posunul „ten kus plastu“. Pritom ako vyplýva z jeho výpovede je policajtom 14 rokov, s dopravnou nehodou sa stretáva „dosť často, niekedy aj každú službu“, preto aj jeho vyjadrenia v tomto smere vyznievajú neuveriteľne, nakoľko ako dlhoročný policajt si musí byť vedomý, že v prípade dopravnej nehody môže mať význam akákoľvek skutočnosť, obzvlášť presúvanie častí z poškodených vozidiel. Rovnako je potrebné poukázať, že v rámci svojej výpovede na pojednávaní svedok uviedol, že vozidlo Subaru bolo na tráve, pričom z fotodokumentácie vyplýva, že bolo na ceste. Čo sa týka miesta druhého vozidla, to si už nepamätá kde sa nachádzalo, čo opäť vyznieva nedôveryhodne, vzhľadom na to, že od dopravnej nehody neuplynul taký dlhý časový úsek, že by si podstatné veci nemohol pamätať, aj v porovnaní s výsluchmi ostatných svedkov. Na základe výsluchu nedôveryhodného a nepresvedčivého svedka G. K. a predloženej ďalšej fotodokumentácie sú závery znalca v doplnení znaleckého posudku oproti znaleckému posudku diametrálne odlišné, čo v konečnom dôsledku mení aj celkovú dôkaznú situáciu. V zmysle jeho záverov už technickou príčinou vzniku dopravnej nehody mala byť nesprávna jazda vodičky vozidla Subaru, teda obžalovanej, ktorá nedala prednosť v jazde vodičovi vozidla Seat do takej miery, že tento nemal možnosť zrážke zabrániť ani správnou technikou jazdy. Pri jeho vypracovaní vychádzal z tvrdení svedka G. K., ktorý uviedol, že črepiny zhrnul, a z fotodokumentácie, ktorá nebola poskytnutá k vypracovaniu znaleckého posudku, z ktorej je podľa názoru znalca vyhodnotiteľné, že drobné úlomky sa nachádzajú už aj v oblasti šikmých rovnobežných čiar, na ktoré poukazuje na obrázku č. 5. Už v rámci výsluchu znalca vyznievali jeho pochybnosti o tom, že ak by sa tvrdenia svedka zakladali na pravde, je potrebné prepočítať, či by vôbec bolo reálne, aby sa následne vozidlá dostali do konečných polôh, ktoré zostali takmer mimo vozovky, kedy by výbehová a teda aj nárazová rýchlosť vozidiel musela byť „vyššia“. Podľa záverov znalca v doplnení znaleckého posudku, „k vzájomnému kontaktu vozidla Subaru a vozidla Seat došlo na ľavom okraji jazdného pruhu, ktorý je určený pre jazdu smerom z Trnavy ... Z technického hľadiska vodička vykonala taký vjazd, že nedala prednosť v jazde vodičovi vozidla Seat“. Z doplnenia znaleckého posudku vyplýva, že nárazová rýchlosť obvinenej bola cca 22 km/h a rýchlosť vozidla Seat bola cca 47 km/h. Zo znaleckého posudku znalca ale vyplýva, že v čase zrážky bola rýchlosť obvinenej tiež cca 22 km/h a rýchlosť vozidla Seat 45 až 51 km/h. Znalec pred vyhotovením doplnenia znaleckého posudku na otázku povereného príslušníka uviedol, že v prípade, ak by k zrážke došlo v priestoroch
medzi skupinou malých a veľkých črepín, bližšie k skupine malých črepín, v tom prípade by výbehová rýchlosť vozidiel musela byť vyššia (!), aby sa dostali do konečných polôh, čo znamená, že aj nárazová rýchlosť by bola primerane vyššia. Vzhľadom na obsah znaleckého posudku ako aj jeho doplnenia sa ale rýchlosť v čase zrážky vozidla obvinenej ako ani vodiča vozidla Seat žiadnym spôsobom nezmenila, teda ani nezvýšila. S poukazom na uvedené, doposiaľ zostal nevysvetliteľný rozpor ako sa vozidlá dostali do konečnej polohy, keď podľa nových zistení znalca, vychádzajúc z výpovede svedka G. K., k zrážke vozidiel malo dôjsť na ľavom okraji jazdného pruhu, ktorý je určený pre jazdu „smerom z Trnava“, keď v zmysle doplnenia znaleckého posudku vozidlá v čase zrážky mali rovnakú rýchlosť ako v zmysle znaleckého posudku. Napriek všetky vyššie uvedeným skutočnostiam, na ktoré počas celého trestného konania obžalovaná poukazovala, súd prvého stupňa sa týmito vôbec nevysporiadal a bez ďalšieho nemal žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti a nezaujatosti svedka K., na základe čoho súd dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako obžalovaná namieta súdom prvého stupňa nesprávne posúdenie znaleckého posudku č. 184/2022 od znalca Ing. Jána Borloka, ktoré súd považoval za tendenčné v snahe vyvinúť aktivitu vedúcu k oslobodeniu obžalovanej spod obžaloby. Uvedené konštatovanie súd prvého stupňa nepodporil žiadnym presvedčivým a relevantným odôvodnením, vychádza iba z jeho svojvoľných úsudkov. Podľa názoru súdu, znalec mal v znaleckom posudku uvádzať nelogické závery a nemal vedieť v rámci svojho výsluchu zodpovedať rozpory k posudku s inými dôkazmi, avšak s rozpormi svedka G. K. sa súd absolútne nezaoberal a tohto svedka bez ďalšieho považoval za dôveryhodného. Rovnako sa súd absolútne nezaoberal pochybnosťami namietanými obžalovanou vo vzťahu k doplneniu pôvodného znaleckého posudku a tieto presvedčivým spôsobom nevyhodnotil. Zaoberal sa iba údajnými rozpormi znalca Ing. Jána Borloka, ktoré však nemajú ani žiadne opodstatnenie. V prvom rade je potrebné uviesť, že predložený znalecký posudok Ing. Jána Rabčana je možné dôvodne považovať za vysoko odborný a profesionálny posudok, keďže znalec si pre jeho vypracovanie zabezpečil dáta a listiny, s ktorými nepracoval ani znalec Ing. Ján Rabčan, a to najmä digitálne fotografie pre lepšie rozlíšenie a viditeľnosť črepín, ktorých pôvodné miesto mali znalca Ing. Jána Rabčana viesť k prekvapivému záveru v doplnení jeho pôvodného znaleckému posudku. Iba nejasná, neurčitá a naviac všeobecná výpoveď svedka G. K. nemohla viesť znalca k takým záverom, k akým dospel vo svojom doplnku k znaleckého posudku. Práve doplnenie znalca Ing. Jána Rabčana vykonané iba na základe takejto nekonzistentnej a rozporuplnej výpovede svedka G. K., ktorá nebola ani žiadnym spôsobom verifikovaná ani podporená ostatnými vykonanými dôkazmi (nikto zo svedkov neuviedol, že by konkrétne svedok G. K. po dopravnej nehode bol prítomný ani že by im tento svedok poskytoval akúkoľvek pomoc). Z vykonaného vyšetrovania nie je ani zrejmé, na základe čoho poverený príslušník vôbec dospel k zisteniam a naviac po dvoch rokoch, že sa tam svedok G. K. mal nachádzať. Rovnako obžalovaná namieta aj zistenia súdu prvého stupňa vo vzťahu k znaleckému posudku znalca Ing. Jána Borloka. Súd prvého stupňa zo záverov znalca dospel k zisteniam, že poškodený H. I. sa mal pohybovať v protismere už cca 50 metrov pred miestom zrážky, čo je však v príkrom rozpore so závermi znalca. Zo znaleckého posudku vyplýva, že vo vzťahu k posúdeniu techniky jazdy vodiča vozidla Seat, ktorý viedol vozidlo po hlavnej ceste smerom do Špačiniec „v mieste, kde sa napája na komunikáciu južného vonkajšieho obchvatu mesta Trnava na cestu druhej triedy č. 504“ jazdil vľavo (mimo jazdný pruh určený pre daný smer). V rámci výsluchu na otázky prokurátora znalec na potvrdenie správnosti svojich záverov uviedol, že vozidlo pána I. sa „v čase zrážky“ nachádzalo v protismere. Uvedené je podporené aj miestom zrážky obidvoch vozidiel, ktoré sa nachádzalo v protismere jazdy vozidla Seat. Bočné premiestňovanie a prechádzanie vozidlo vľavo začalo cca 40 metrov pre miestom zrážky, teda ešte len sa začal premiestňovať. Konštatovanie súdu, že znalec uviedol, že sa mal už cca 50 metrov pohybovať v protismere ale absolútne nezodpovedá záverom znalca. Na zdôraznenie znalec v rámci výsluchu uviedol, že „50 metrov pred miestom zrážky nešiel v protismere, začal sa premiestňovať z pruhu pre priamy smer na Špačince.“ S poukazom na uvedené závery znalca nemožno tieto hodnotiť tak, že by mali byť v rozpore s výpoveďami poškodených, keďže znalec nikde neprehlásil, že by poškodený I. viedol motorové vozidlo 50 metrov v protismere, a preto nie je dôvodné ani konštatovanie súdu ohľadom rozporov s jeho vypracovaným znaleckým posudkom. Z uvedeného dôvodu ani iba domnienky súdu prvého stupňa o tom, že by znalec mal údajne vo svojej počítačovej simulácií ohľadom výpočtu miesta zrážky motorových vozidiel účelovo zadávať nezmyselné údaje, nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Na doplnenie uvedeného uvádzame, že podľa ďalších záverov znalca, vozidlo sa pohybovalo rýchlosťou 53 km/h, kedy je z technického hľadiska možné vylúčiť, že v danom mieste vodič mienil odbočovať doľava. Znalec v znaleckom posudku taktiež na strane 32 uviedol, že na mieste neboli zadokumentované ani žiadne brzdné stopy.
Znalec Ing. Ján Borlok v rámci svojej výpovede taktiež uviedol, že sa nestotožňuje so závermi znalca Ing. Jána Rabčana v jeho doplnení k znaleckému posudku. V znaleckom posudku na strane 32 znalec Ing. Ján Borlok konštatuje, že na obrázku nie sú viditeľné stopy po premiestňovaní črepín z iného miesta (poznámka obžalovanej: čo je poznateľné aj laikom, nakoľko sa tam nenachádzajú žiadne časti vozidiel ani tie najmenšie úlomky). V tejto súvislosti znalec poukázal aj na výpoveď svedka G. K. dňa 10.02.2020, ktorý uviedol, že „Čo sa týka úlomkov z poškodených vozidiel, tak tieto boli roztrúsené asi v strede cesty a pokračovali smerom k poškodeným vozidlám. Aby sa sprejazdnila cesta a mohli vozidlá jazdiť obomi smermi, úlomky som poposúval bližšie k poškodeným vozidlám. Presúval som ich tak, ž som ich s nohou odtláčal smerom k vozidlám.“ K uvedeným zisteniam znalca je potrebné uviesť, že výpoveď svedka G. K. v tomto smere vyznieva maximálne nedôveryhodne aj s ohľadom na zabezpečenú fotodokumentáciu. Ak by z presúval úlomky smerom k poškodeným vozidlám, na pôvodnom mieste by minimálne zostali menšie úlomky z vozidiel, ale ako vyplýva aj zo zabezpečenej fotodokumentácie, na ním tvrdenom mieste zrážky vozidiel sa nenachádza žiadna stopa po črepinách. K uvedeným zisteniam ďalej znalec v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní uviedol, že „na základe analýzy predloženej fotodokumentácie som dospel k záveru, že na mieste dopravnej nehody nie sú stopy o zametaní črepín“. Rovnako poukázal na svoju doterajšiu prax týkajúcu sa crash testov s minimálne 30 zrážkami vozidiel, kde nadobudol viaceré poznatky ohľadom upratovania črepín, zametania, čistenia miesta nehody. Aj s poukazom na uvedené, znalec vylučuje akékoľvek veľké upratovanie na mieste zrážky vozidiel podľa obžaloby, nakoľko najmä drobné črepinky sú rozsypané pomerne vo veľkom priestore. S poukazom na uvedené, závery znalca sú riadne zdôvodnené a podložené, a tieto nevyvolávajú žiadne pochybnosti o jeho správnosti, preto závery znalca, že technickou príčinou dopravnej nehody bola práve nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Seat, je možné dôvodne považovať za správne, ktoré naviac korešpondujú aj pôvodným záverom znalca Ing. Jána Rabčana. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nebolo preukázané, že by konaním obžalovanej došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 158 Trestného zákona, považujeme odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a nezákonné, a preto je potrebné ho zrušiť, prípadne zmeniť a vrátiť súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. Obžalovaná napadla odvolaním aj všetky ostatné výroky rozsudku súdu prvého stupňa nadväzujúce na výrok o vine a tieto je rovnako potrebné zrušiť, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by sa stíhaného skutku dopustila práve obžalovaná, ale na základe vykonaného dokazovania je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že technickou príčinou dopravnej nehody bola práve nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Seat. Na základe skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, je možné dôvodne konštatovať, že uvedené dôkazy nesvedčia o vine obžalovanej zo spáchania skutku, ktorý je jej kladený za vinu. Žiaden z vykonaných dôkazov spoľahlivým spôsobom nepreukazuje to, že došlo k spáchaniu skutkového deja tak ako uvádza obžaloba. Nielenže dôkazy nepreukazujú vinu obžalovanej, ale priamo viaceré dôkazy (pôvodný znalecký posudok Ing. Jána Rabčana, znalecký posudok Ing. Jána Borloka a ďalšie potvrdzujú dôkazy) dokazujú, že skutok opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku obžalovaná nespáchala, a preto nemôže byť voči nej vyvodená ani trestná zodpovednosť. V tejto súvislosti obžalovaná namieta aj druh ako aj výšku uloženého trestu, kedy jej nielenže uložil podmienečnom treste odňatia slobody ale aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu. Obžalovaná má za to, že vzhľadom na jej osobu, ktorá vedie riadny život, ako aj vyšší vek, ďalej na jej pomery, kedy vodičské oprávnenie používa pri výkone svojej zárobkovej činnosti, ako aj vzhľadom na to, že od vzniku dopravnej nehody uplynul dlhý čas vyše 5,5 roka, má za to, že na ochranu spoločnosti a jej nápravu postačuje uloženie miernejšieho trestu, napríklad uloženie peňažného trestu, s uložením ktorého samozrejme iba v prípade preukázania jej viny bez dôvodných pochybností obžalovaná súhlasí. Rovnako nepovažuje za potrebné obžalovanej ukladať trest zákazu viesť motorové vozidlá, ktorý by nepochybne mal na ňu negatívny dosah, keďže vodičské oprávnenie používa aj pri výkone svojej zárobkovej činnosti a na zabezpečovanie potrieb svojej rodiny, a naviac len samotné prejednávanie tohto skutku bude pre ňu do budúcna dostatočným ponaučením. Rovnako súd prvého stupňa v odôvodnení síce konštatuje spáchanie dvoch priestupkov cestnej premávky, ale tieto aj podľa názoru súdu prvého stupňa boli menej závažného charakteru. Vzhľadom na skutočnosť, že doposiaľ nebola obžalovanej preukázaná vina bez dôvodných pochybností, obžalovaná namieta aj samotná výrok o náhrade škody. Záverom zdôrazňujeme, že na preukázanie viny obžalovanej, musí existovať súhrn priamych a nepriamych dôkazov, ktoré tvoria logickú a ničím nenarušovanú sústavu, navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje akúkoľvek možnosť iného záveru, čo však v danom prípade nie je splnené. V súvislosti s dôkaznou núdzou, aká sa vyskytla aj v
posudzovanom prípade, je potrebné poukázať aj na zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovanej, vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku, použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré nemôžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, obžalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 29T/30/2021-521 zo dňa 09.06.2023 preskúmal ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a obžalovanú v zmysle ust. § 285 písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil.“ 5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej aj len ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodoval o odvolaní na verejnom zasadnutí, v neprítomnosti obžalovanej, ktorá požiadala o takýto postup, v prítomnosti jej obhajcu a prokurátora. Prokurátor odvolanie obžalovanej navrhol ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní a navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovanú v zmysle § 285 písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodiť. 6. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. 7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej aj len ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o vine aj proti výroku o treste. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom. 8. Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery,
ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovanú za vinnú. 9. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo aj podľa krajského súdu preukázané, že obžalovaná sa dopustila skutku tak, ako jej je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom. 10. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej. 11. Z usvedčujúcich dôkazov krajský súd poukazuje predovšetkým na výsledky znaleckého dokazovania, výpoveď svedka poškodeného H. I., svedka G. K.. 12. Obžalovaná v podanom odvolaní namieta viacero skutočností. Najmä sa nestotožňuje so skutkovými závermi okresného súdu, s posúdením a vyhodnotením vykonaných dôkazov. Namieta že okresný súd nesprávne vyhodnotil znalecký posudok predložený obhajobou ako tendenčný, a že sa priklonil k znaleckému posudku Ing. Rabčana, resp. k jeho doplneniu, napriek tomu, že toto malo vychádzať zo svedeckej výpovede svedka K., ktorý vypovedal až po roku od vyhotovenia znaleckého posudku svedčiaceho pôvodne v neprospech poškodeného I.. Podľa obhajoby je práve znalecké dokazovanie Ing. Rabčana pred jeho doplnením, závery znaleckého dokazovania zabezpečeného obhajobou a výpovede svedkov (okrem svedka K.) v súlade so skutočným stavom veci. Zo zabezpečenej fotodokumentácie z miesta nehody má byť zrejmé, že sa úlomky nachádzali na ľavom okraji jazdného pruhu smerom do Trnavy, ak by ich svedok K. presúval smerom k poškodeným vozidlám, aj tak by nesprejazdnil jazdný pruh smerom do Trnavy, je ťažko uveriteľné, že až po roku od znaleckého dokazovania sa mal objaviť práve takýto svedok, ktorý by presúvaním úlomkov z vozidiel vlastne aj maril vyšetrovanie dopravnej nehody. 13. Krajský súd konštatuje, že okolnosti doby, kedy mal byť zabezpečený dôkaz – svedecká výpoveď G. K. – nemá vplyv na jeho dôveryhodnosť, použiteľnosť, či v konečnom dôsledku na zákonnosť takéhoto dôkazu. Treba pripomenúť, že znalecký posudok znalca Ing. Rabčana tento doplnil po tom, čo mu bola predložená zvyšná časť fotodokumentácie. Síce uviedol, že k vyžiadaniu kompletnej fotodokumentácie ho viedla práve informácia o obsahu výpovede uvedeného svedka, závery znaleckého posudku zmenil, resp. doplnil nie na základe samotného obsahu výpovede uvedeného svedka, ale na základe analýzy fotodokumentácie vyžiadanej síce na podnet toho, čo svedok uviedol, avšak najmä na základe toho, že zanalyzoval kompletnú fotodokumentáciu, podrobne a so zameraním sa na miesto, rozptyl, lokalizáciu črepín. 14. Znalec potom dospel k záveru, že technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky Subaru, ktorá nedala prednosť v jazde vodičovi vozidla Seat do takej miery, že tento nemal možnosť zrážke zabrániť ani správnou technikou jazdy. 15. Čo sa týka námietky obhajoby, že žiaden zo svedkov nevypovedal o prítomnosti svedka K. na mieste dopravnej nehody, treba upozorniť, že obžalovaná vypovedala len o udalostiach do doby, kedy mala pocítiť náraz. Svedok – poškodený si pamätá len udalosti po vystúpenie z auto a do príchodu zdravotnej služby, svedkyňa J. I. popisovala najmä udalosti ohľadom toho, či ona, jej syn a dcéra ako aj obžalovaná boli po nehode zdravotne v poriadku, pamätala si aj že ju oslovil policajt, ktorý robil zápis a pýtal sa jej na skutočnosti nehody. Táto svedkyňa tiež uviedla, že si všimla vozidlo, ktoré sa pripájalo z obchvatu, stálo, a keď pokračovali v jazde rovno, vozidlo im vstúpilo do vozovky, na čo stihla reagovať len výkrikom smerom k synovi – vodičovi vozidla v ktorom sedeli. Nevypovedala nič o tom, že by vozidlo, v ktorom sa viezla, prešlo ešte predtým do protismeru, že by v protismere nejakú dobu jazdilo. Rovnako vypovedal aj svedok – poškodený, ktorý ako vodič vozidla idúceho popod most obchvatu videl vozidlo stojace po pravej strane, ktoré sa v momente rozbehlo a vstúpilo do jeho jazdnej dráhy. 16. Znalec Ing. Borlok dospel k záveru, že svedok-poškodený viedol vozidlo v protismere, resp. že sa nachádzalo v protismere v čase zrážky. S tým, kde prišlo k zrážke, teda že šlo o miesto zodpovedajúce reakcii vodiča vozidla Seat na pohyb vozidla obžalovanej, ktorý sa mu reflexne začal vyhýbať, strhnutím volantu vľavo, smerom od vozidla, ktoré mu vošlo do jazdnej dráhy, možno súhlasiť, pretože k takémuto záveru prišiel aj znalec Ing. Rabčan. Aj podľa záverov Ing. Borloka sa však vozidlo Seat začalo premiestňovať jednu sekundu po tom, čo začalo vozidlo Subaru rozjazd, čo by tiež zodpovedalo reakcii vodiča na iné vozidlo, ktoré mu vchádzalo do jazdnej dráhy. 17. Obhajoba napriek záverom oboch znaleckých posudkov zdôrazňuje len skutočnosť, že ak výpoveď svedka G. K. vyznieva nedôveryhodne pretože ak by presúval črepiny z dôvodu zabezpečenia plynulosti premávky, zostali by na mieste drobné úlomky, čo podľa obhajoby nie je na fotodokumentácii vidieť.
Práve znalec Ing. Rabčan však uviedol, že sa podrobne zaoberal fotodokumentáciou, v elektronickej podobe je možné a potrebné si fotografie zväčšiť a potom je zistiteľné, či sa na mieste dopravnej nehody nachádzajú črepiny a úlomky, kde presne, v akom rozsahu a to vo význame ku skutočnostiam a otázkam, na ktoré má znalec v znaleckom posudku odpovedať. 18. Vzhľadom na uvedené sú potom závery okresného súdu k vyhodnoteniu, či následkom konania obžalovanej prišlo k dopravnej nehode a ujme na zdraví, správne. 19. Konanie obžalovanej tak bolo po právnej stránke okresným súdom správne právne kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. 20. K námietke obhajoby o tom, že trest zákazu činnosti by mal na obžalovanú negatívny dosah, nakoľko používa vodičské oprávnenie aj pri výkone svojej zárobkovej činnosti a na zabezpečovanie potrieb jej rodiny, krajský súd uvádza, že účelom trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, spolu s uložením trestu odňatia slobody a určením skúšobnej doby, je primárne zamedziť páchateľovi v páchaní trestnej činnosti tým, že jednak mu je zakázané na určenú dobu vykonávanie činnosť, pri ktorej sa dopustil spáchania trestného činu, jednak tým, že bude obmedzený v pracovnom či osobnom živote tým, že má zakázané po určenú dobu viesť motorové vozidlá a jednak je počas skúšobnej doby vystavený kontrole súdu v tom zmysle, že vybočenie z medzí riadneho života počas skúšobnej doby môže byť vyhodnotené ako porušenie podmienok podmienečného odsúdenia a nariadenie výkonu trestu. 21. V prípade obžalovanej A. B. však dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom na dobu, kedy ku skutku prišlo (teda pred viac ako 6 rokmi), vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaná sa aj do doby spáchania skutku dopustila len dvoch menej závažných priestupkov proti plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky, za ktoré jej boli udelené v rokoch 2013 a 2015 pokuty 20 eur a 5 eur, vzhľadom k tomu, že prejednávaný skutok sa javí byť ojedinelým excesom v inak riadnom vedení života obžalovanej, by ukladanie trestu zákazu činnosti po tak dlhej dobe (bez toho, aby na tom obžalovaná mala vinu) už nenaplnilo všetky funkcie tohto trestu v zmysle Trestného zákona. 22. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri rozhodovaní o vine, aj pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z okolností prípadu individuálne aj v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste. 23. Za týchto okolností, po prihliadnutí na osobu obžalovanej, má odvolací súd za to, že uložený trest (podmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby) bude ako následok spáchania trestného činu obžalovaná pociťovať ako dostatočnú ujmu. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Keďže boli splnené podmienky uvedené v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodol o výroku o treste a spôsobe jeho výkonu sám a uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok, pri prevahe poľahčujúcich okolností. 25. Takto uložený trest považuje odvolací súd za zákonný a primeraný, nakoľko má predpoklady pre dosiahnutie svojho účelu a v prípade obžalovanej má významný výchovný charakter. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 170 ods. 6 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.