Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cpr/1/2021

Potvrdené rozhodnutím 12CoPr/4/2021
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobkyne C. T., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T. XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., so sídlom Námestie slobody 2, Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, proti žalovanému I. C., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Ľ. X. XXXX/X, K., právne zastúpenému JUDr. Martinom Landlom, advokátom, so sídlom Rázusova 47/4825, Lučenec, o zaplatenie 2.664,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 19Cpr/1/2021-113 z 5. mája 2021, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Michalom Tagajom, v právnej veci žalobkyne: C. T., O.. T.Á., L.. XX.XX.XXXX, T. XXX, XXX XX T., M. D., zast. Advokátska kancelária Krnáč s.r.o., IČO: 47 232 293, Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: I. C., O.. C., L.. XX.XX.XXXX, B.. X. XXXX/X, XXX XX K., M. D., zast. JUDr. Martin Landl, advokát, so sídlom Rázusová 47/4825, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 2 664,11 Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobkyni sumu 2 664,11 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 485,89 Eur od 01.08.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2 178,22 Eur od 01.09.2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 146,20 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný n a h r a d i ť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len ako „Upomínací súd) dňa 12.11.2020 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 2 664,11 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 485,89 Eur od 01.08.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2 178,22 Eur od 01.09.2020 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 146,20 Eur, ako aj náhrady trov konania, a to na tom skutkovom a právnom základe, že žalovaný doručil žalobkyni dňa 28.04.2020 výpoveď a to z dôvodu zrušenia zamestnávateľa. Výpovedná doba bola tri mesiace a odstupné predstavovalo trojnásobok priemernej mesačnej mzdy. Žalovaný ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 25.06.2020, napriek tomu žalovaný ručí za záväzky svojho podnikania neobmedzene, celým svojim majetkom a to aj po skončení vykonávania podnikateľskej činnosti. Žalovaný žalobkyni neuhradil (a) mzdu za mesiac jún roku 2020, (b) mzdu za mesiac júl r. 2020, (c) odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku a (d) náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, spolu sumu 2 664,11 Eur (netto). Predmetné nároky vyplývajú aj z dokladov o vyúčtovaní mzdy a výplatných pások, ktoré žalovaný doručil žalobkyni na základe predžalobnej výzvy. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 146,20 Eur

- odmena advokáta 111,21 Eur plus režijný paušál 10,62 Eur a prisl. DPH 24,37 Eur za spísanie Predžalobnej výzvy zo dňa 29.09.2020.

2. K žalobe žalobca priložil listinné dôkazy - Predžalobnú výzvu zo dňa 29.09.2020 s doručenkou; Pracovnú zmluva medzi žalovaným a žalobkyňou zo dňa 07.08.2006; Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28.04.2020; výplatné pásky za obdobie máj - júl 2020; Výzvu na zaplatenie dlžnej sumy s podacím poštovým lístkom; Odpoveď na výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 17.09.2020 a emailovú komunikácia medzi právnym zástupcom žalobkyne a právnym zástupcom žalovaného zo dňa 11.10.2020.

3. Voči vydanému platobnému rozkazu Upomínacieho súdu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že uplatňovaný návrh žalobkyne je nedôvodný, neopodstatnený, rozporný s princípom reciprocity plnení v občiansko-právnych vzťahoch, v rozpore s dobrými mravmi a neuznáva ho v celom rozsahu. Žalovaný poukázal na to, že Opatrením Úradu verejného zdravotníctva č. M. zo dňa 29.03.2020 bolo nariadené uzatvorenie všetkých maloobchodných prevádzok a prevádzok poskytujúcich služby a to od 30.03.2020, v dôsledku čoho musel prevádzku uzavrieť a všetci zamestnanci museli ostať doma a nebolo im možné ani nariadiť prácu z domu. Pre zhoršenie situácie bol nútený pristúpiť k ukončeniu pracovných pomerov so svojimi zamestnancami. Do doby, kedy prevádzka fungovala v normálnom režime, si svoje mzdové povinnosti plnil. Predmetom žaloby nie je len nárok na mzdu za vykonanú prácu, ale aj nárok na odstupné, ktorý nie je na strane žalobkyne krytý žiadnou reálnou produktivitou zo strany žalobkyne a preto naň nemá nárok. Žalovaný mal ďalej za to, že do predmetnej situácie sa nedostal vlastným zavinením, ale v dôsledku mimoriadnej pandemickej situácie, ktorá je nepochybne vyššou mocou a preto by za ňu nemal byť zodpovedný a znášať nejaké jej ekonomické dopady. Žalovaný ďalej poukázal na č. 46 SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a tiež na Nález ÚS SR sp. zn. : .

4. Žalobkyňa v návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 01.02.2021 uviedla, že žalovaný vo vzájomnej komunikácii so žalobkyňou pred podaním žaloby, ktorú žalobkyňa pripojila k návrhu na pokračovanie v konaní, nikdy nepoprel nároky žalobkyne na žalovanú sumu. Vzhľadom na uvedené preto žalobkyňa nerozumie náhlej argumentačnej zmene žalovaného. Odpor preto žalobkyňa požaduje za účelový, s cieľom oddialiť povinnosť žalovaného plniť si jeho finančné záväzky voči žalobkyni, ktoré sú zákonnými nárokmi podľa . Predmetné nároky boli vyčíslené v súlade s výplatnými páskami, ktoré žalobkyni odovzdal žalovaný. Výklad žalovaného v odpore, podľa ktorého žalobkyňa nemá nárok na zákonnom garantované plnenie z dôvodu finančnej situácie žalovaného, považuje žalobkyňa na rozporné s právom na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, zakotvené v Ústave SR, a ďalších právnych predpisoch . Žalovaný mal nárok požiadať o príspevky zo strany štátu na pomoc podnikateľom a živnostníkom pri znižovaní negatívnych dopadov a ak si o ne nepožiadal, nemôže to byť na ťarchu žalobkyne.

5. V Duplike doručenej tunajšiemu súdu dňa 09.03.2021 žalovaný uviedol, že žalovaný nijakým spôsobom nepopiera, že mal záujem o mimosúdnu dohodu so žalobkyňou. Sám žalovaný bol toho názoru, že investovať ďalšie finančne prostriedky do súdnych konaní sa nejavilo ako účelné, z tohto dôvodu sa chcel súdnemu konaniu vyhnúť a dohodnúť sa so žalobkyňou mimosúdne, avšak očakávaný konsenzus nebol dosiahnutý. Žalovaný sa nikdy nevyjadril v tom zmysle, že uznáva nároky žalobkyne čo do dôvodu aj výšky a vykladať snahu o mimosúdne rokovanie na ťarchu právnej argumentácie nie je legitímny postup. Bola to práve žalobkyňa, ktorá aj napriek všetkým argumentom zo strany žalovaného iniciovala súdne konanie. V súčasnosti na Slovensku naďalej pretrváva mimoriadna situácia, núdzový stav, obmedzených je niekoľko tisíc podnikateľov, ba cele priemyselné odvetvia, nakoľko podľa názoru žalovaného došlo k porušeniu práva na podnikanie zo strany štátnych orgánov. Žalovaný má za to, že jednostranné uzatvorenie maloobchodných prevádzok a prevádzok poskytujúcich služby (do tejto kategórie patrí aj samotný žalovaný), je v rozpore s princípom spravodlivosti a reciprocity, nakoľko štát a jeho orgány obmedzili podmienky pre výkon podnikateľskej činnosti, pričom štát nijakým spôsobom nezohľadnil aký dopad bude mať toto obmedzenie v budúcnosti. Tak ako to jednoznačne vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä zo , zamestnávateľ nemôže prinútiť zamestnanca vykonávať prácu z domu, resp. z iného miesta, ako je miesto výkonu jeho práce. Dočasný výkon práce z domu možno považovať za jeden z nástrojov, ako zabezpečiť životaschopnosť zamestnávateľa a ochrániť ho pred nepriaznivými ekonomickými následkami, ktoré sa v konečnom dôsledku môžu dotknúť aj zamestnancov. V tomto konkrétnom prípade práca z domu ani neprichádzala do úvahy, na- koľko sa jednalo o špecifický druh práce, a teda žalovaný bol ukrátený o jednu z možností efektívne zabrániť ekonomickým stratám, ktoré vyústilo až do prepúšťania. Je dôležité zdôrazniť, že k uzatvoreniu prevádzky žalovaného ako zamestnávateľa došlo bez akéhokoľvek pričinenia zo strany žalovaného, nakoľko prevádzku uzatvorili na to kompetentné orgány štátu v súvislosti so šírením koronavírusu. Žalovaný je toho názoru, že sa jednoznačne jedná o mimoriadnu, resp. neštandardnú situáciu v gastronomickom sektore (v sektore služieb), ktorá nielen v súčasnosti, ale aj na jej samotnom začiatku vyžadovala zo strany štátu väčšiu intervenciu a zavedenie mimoriadnych, operatívnych opatrení zo strany štátu. Je pravdou, že

situáciu okolo koronavírusu a opatrenia s ňou spojené nebolo možné vopred predvídať, avšak bolo úlohou štátu, aby mal vypracovaný určitý plán, ktorý bolo možné zrealizovať ihneď. Ani sám žalovaný nebol vystavený žiadnemu tlaku zo strany štátnych orgánov, aby mal ako zamestnávateľ pripravený konkrétny „business continuity" plán, leda určité správanie zamestnávateľa v prípade krízovej situácie a zachovanie fungovania kritických funkcií zamestnávateľa počas krízovej situácie a zabezpečenie čo najrýchlejšej obnovy bežnej prevádzky. Bohužiaľ k takýmto opatreniam nedošlo, ak aj došlo, bolo už príliš neskoro. Prvé opatrenie zo strany štátu prišlo až po veľkej novele , ktorá umožňovala zamestnávateľovi jednostranne rozhodnúť o vážnych prevádzkových dôvodoch, a to aj bez súhlasu zástupcov zamestnancov, kedy zamestnávateľ nemôže zamestnancom prideľovať prácu a zamestnancom v tomto prípade prináleží náhrada mzdy vo výške 80% priemernej mzdy. Toto opatrenie, lepšie povedané, zvýhodnenie, však prišlo v čase, kedy už žalovaný reálne nemal dostatok peňažných prostriedkov na vyplatenie finančných nárokov žalovanej. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že žalovaný mal nárok požiadať o príspevky poskytnuté zo strany štátu týkajúce sa pomoci podnikateľom a živnostníkom pri znižovaní negatívnych dopadov vyplývajúcich z aktuálnych mimoriadnych opatrení, ktoré schválila vláda Slovenskej republiky. Ako bolo spomenuté vyššie, predmetné opatrenia zo strany štátnych orgánov prišli príliš neskoro, v žiadnom prípade nepokrýva celý rozsah výpadku tržieb prevádzok, v niektorých prípadoch však väčšina prevádzok príspevok doteraz ešte nedostala. Uvedené namietala aj Iniciatíva platformy #StáleMámeChuť, ktorá vypracovala Šesť opatrení na záchranu sektora gastro služieb. Uvádza, že poskytnutie príspevku zo strany štátu je príliš byrokratické a necielené. Podľa Iniciatívy, ako aj podľa samotného žalovaného postihnuté prevádzky gastro služieb nemohli a doteraz nemôžu, resp, nedokážu získať komerčný úver na prekonanie obdobia obmedzení, keďže komerčné banky vyhodnotili gastro sektor ako vysoko rizikový. To znamená, že žalovaný ani týmto spôsobom nemohol preklenúť obdobie obmedzení zo strany štátu. V prvej vlne pandémie, počas marca a apríla 2020, ukazoval vývoj tržieb stravovacích zariadení zaznamenaných v eKase prepad o 80%. Žalovaný tieto skutočnosti nehodnotí, že sú na ťarchu žalobkyne avšak všetky podporné opatrenia vlády Slovenskej republiky počas prvej vlny pandémie sa javia ako nedostatočne, avšak žalovaný na ne nemohol objektívne pôsobiť. Žalovaný sa pridržiava svojich vyjadrení, že do tejto situácie sa nedostal vlastným zavinením, keďže nemal možnosť ovplyvniť vzniknutú situáciu na Slovensku. Taktiež má za to, že mimoriadna udalosť akou pandémia koronavírusu nepochybne v zmysle občianskeho práva je, je aj vyššou mocou, tzv. vis maior a teda by za ňu nemal byť zodpovedný, resp, nemal by byť zodpovedný v plnej miere a nemal by znášať jej ekonomické dopady Vyššiu moc možno charakterizovať ako okolnosť, ktorá nie je závislá od vôle zmluvných strán, je pre zmluvne strany nepredvídateľná a neodvrátiteľná. V praxi sa možno zvyčajne stretnúť s vyššou mocou vo forme živelnej pohromy (napr. víchrica, povodeň, požiar, zemetrasenie, úder blesku). Niet však pochýb, že pod takúto okolnosť možno zaradiť aj pandémiu spôsobenú ochorením COVID-19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby súd po skutkovom a právnom posúdení veci žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100%, o ktorých konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

6. V podaní doručenom súdu dňa 07.04.2021 žalobkyňa uviedla, že žiadnym spôsobom nezľahčuje ekonomickú situáciu, do ktorej sa dostal žalovaný, ako aj iné gastro prevádzky v dôsledku šírenia nebezpečnej ľudskej choroby COVID -19. Je nespochybniteľné, že dôsledkom pandémie COVID-19 bola a stále je, zlá ekonomická situácia v mnohých odvetviach, nie len v gastro segmente. Túto situáciu pocítila aj samotná žalobkyňa, ktorá v tomto náročnom ekonomickom období stratila zamestnanie a nadôvažok jej zo strany jej bývalého zamestnávateľa - žalovaného neboli vyplatené zákonnom garantované plnenia. Napriek opakovaným vyjadreniam žalovaného o negatívnych vplyvoch pandémie na celý gastro sektor, ako aj jeho prevádzku, žalovaný vo svojich vyjadreniach neuviedol ani jediný krok, ktorý urobil on sám ako prevádzkovateľ gastro prevádzky, aby odvrátil nepriaznivý vplyv pandémie na jeho prevádzku a následné prepúšťanie všetkých jeho zamestnancov, resp. aby zabezpečil vyplatenie všetkých svojich záväzkov. Podľa názoru žalobkyne, C. A. N. (prevádzka žalovaného) bol pred vypuknutím pandémie vysoko navštevovanou prevádzkou s dlhoročnou tradíciou, ktorá žalovanému prinášala dlhodobo vysoké zisky. Žalovaný sa odvoláva na zlú situáciu v celom gastro sektore, avšak rok po prepuknutí pandémie COV1D - 19 väčšina gastro prevádzok stále bojuje o svoje prežitie, či už je to otvorením výdajných okienok alebo dovozom jedál priamo k zákazníkom. Žalovaný sa však napriek dlhej tradícii svojej prevádzky, ako aj značným finančným ziskom, túto žiadnym spôsobom nepokúsil zachovať a v čase, keď sa gastro

prevádzky spájali a hľadali riešenie na vzniknutú situáciu, dával svojim zamestnancom výpovede. Žalobkyňa si nie je vedomá, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom pracoval na zachovaní svojej prevádzky, ale práve naopak žalobkyňa disponuje informáciami, že od mája 2020 sa žalovaný začal systematicky zbavovať svojho majetku, a to konkrétne nehnuteľností v jeho vlastníctve, ktoré podľa informácii žalobcu, ako aj podľa výpisu z katastra nehnuteľností previedol v období od mája do júla 2020 na svoju manželku. Z výpisu z Obchodného registra taktiež vyplýva, že žalovaný dňa 21.02.2020 založil obchodnú spoločnosť R..D. D..O..M.., D. D.: Ľ.. X. XXXX/X, XXX XX K., W.: XX XXX XXX, ktorej bol jediným spoločníkom, ako aj konateľom. Následne rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 04.05.2020 žalovaný previedol 100 % obchodného podielu na svoju manželku pani C., ktorá sa stala jediným spoločníkom, ako aj jediným konateľom v uvedenej obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nadobudla dôvodné podozrenie, že žalovaný sa zbavoval svojho majetku, aby sa vyhol plneniu záväzkov voči svojim bývalým zamestnancom, ako aj tretím osobám. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa spolu s niekoľkými bývalými zamestnankyňami žalovaného podali na žalovaného trestné oznámenie, kvôli podozreniu zo spáchania trestných činov nevyplatenia mzdy a odstupného, neodvedenia dane a poistného, poškodzovania veriteľa, ako aj zvýhodňovania veriteľa, pričom predmetná trestná vec je v súčasnosti vedená na OR PZ Zvolen, OKP, pod Č.: M.-XXX/X-E.- X.-XXXX. Žalobca považuje konanie žalovaného, kedy sa namiesto hľadania riešenia na vyrovnanie sa so zlou ekonomickou situáciou začal zbavovať svojho majetku za účelom, aby sa vyhol uspokojeniu zákonných nárokov svojich zamestnancov za protizákonné, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosti uvádzané žalovaným v jeho Odpore, ako aj Duplike, nemajú oporu v zákone a žalobkyňa považuje výklad žalovaného spočívajúci v tom, že žalobkyňa, ako bývalý zamestnanec, nemá nárok na zákonnom garantované plnenie z dôvodu finančnej situácie žalovaného resp. z dôvodu vis maior, za v rozpore s právom na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky.

7. Dňa 03.05.2021 žalovaný doručil súdu ďalšie podanie, v ktorom uviedol, že 31.12.2014 ako zmluvná strana uzavrel s pánom I. T. Zmluvu o vzájomnej spolupráci, predmetom ktorej bolo v zmysle článku II bod 2. a 3. dosiahnutie spoločného účelu a to prevádzkovaniu C. A. „.“ a G. A. „.“ na adrese T. XXX. Predmetná zmluva má napriek jej označeniu charakter zmluvy o združení podľa a nasl. , kedy pre platné uzatvorenie zmluvy o združení sa vyžaduje vymedzenie jej účastníkov, dojednanie spoločného účelu združenia (čo v tomto prípade bolo prevádzkovanie motorestu a potravín u N.Á.). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa o existencii združenia vedela. Podľa : „Zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne.“ Podľa Článku V bod 2. prvá veta zmluvy: „Záväzky a pasíva najmä na finančné plnenie z ich spoločnej činnosti sú povinné zmluvné strany plniť spoločne a nerozdielne, avšak zmluvná strana v druhom rade má právo od zmluvnej strany v prvom rade na predloženie vzniku, dôvodnosti a opodstatnenosti takýchto záväzkov a pasív ihneď po ich vzniku, najneskôr však v lehote do 30 dní od ich vzniku.“ V zmysle citovaných zákonných a zmluvných ustanovení tak za všetky záväzky vyplývajúce zo spoločnej činnosti - prevádzkovania C. A. „. S. G. A. „., zodpovedá spoločne a nerozdielne spolu so žalovaným aj I. T. (ako druhý účastník združenia). Pána I. T. žalovaný zároveň vyzval listom zo dňa 15.12.2020 na zaplatenie naňho pripadajúcej časti dlhu (nakoľko žalobkyňa požaduje viac, než je na žalovaného pripadajúci podiel zo solidárneho záväzku), avšak G. T. odmietol naňho pripadajúcu časť dlhu uhradiť. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa si voči žalovanému uplatňuje záväzok, na ktorého zaplatenie by mal byť zaviazaný spoločne a nerozdielne (s tým, že ako žalovaný tak aj pán I. T. by mali zaplatiť 50% zo sumy požadovanej žalobkyňou), má žalovaný za to, že medzi ním a pánom I. T. ide o nerozlučné procesné spoločenstvo, kedy rozhodnutie súdu sa musí vzťahovať na oboch účastníkov združenia a keďže si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok žalobou voči výlučne žalovanému a nie je žalovaný aj druhý účastník združenia (s ktorým tvorí žalovaný nerozlučné procesné spoločenstvo), je nevyhnutné žalobu z tohto dôvodu zamietnuť.

8. Dňa 05.05.2021 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii a i.a. uviedla, že nemala vedomosť o zmluve, ktorú žalovaný uzavrel s pánom I. T. a nemala vedomosť ani o existencii nejakého združenia, ani o akejkoľvek spolupráci. Žalobkyňa ako svojho zamestnávateľa, či v pracovnej zmluve, vo výplatných páskach, alebo vo výpovedi, vnímala len žalovaného a taktiež aj konkrétne vo výkone práce prichádzala do kontaktu len so žalovaným ako jej zamestnávateľom. Žalobkyňa sa nestotožňuje a nepovažuje za správnu právu argumentáciu žalovaného, že predmetná zmluva je zmluvou o združení. Keby aj táto zmluva bola zmluvou o združení, nemá to žiadny vplyv na konanie, nakoľko združenie ako také v zmysle ustanovení nemá právnu

subjektivitu a nemá ani hmotnoprávnu či procesnoprávnu subjektivitu a nemôže byť zamestnávateľom. Zamestnávateľom môžu byť iba jednotliví členovia tohto združenia, t.z. že aj záväzky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu môže si plniť len zamestnávateľ a podľa názoru žalobkyne nie je možné v tomto prípade žalovať G. T. ako člena nejakého združenia. Predmetnú argumentáciu žalovaného považuje žalobkyňa opäť za účelové kroky, ktorý hľadá cestu ako nevyplatiť, alebo prípadne oddialiť povinnosť plniť žalobkyni. Pokiaľ žalovaný má nejaké interné zmluvy s ďalšími subjektmi, o ktorých žalobkyňa ani nemohla mať vedomosť, tak si má žalovaný uplatňovať jeho nejaké nároky, o ktorých si myslí, že ich má, v inom súdnom konaní, a nie v tomto súdnom konaní. Žalobkyňa ďalej poukázala na procesné ustanovenie o koncentrácii konania, kedy žalovaný ako zamestnávateľ musel vedieť o akejkoľvek takejto zmluve už v čase písania odporu, nakoľko táto zmluva je z roku 2014 a preto mal túto argumentáciu použiť už v odpore, prípadne i v jeho ďalšom vyjadrení a nakoľko ju neuplatnil včas, súd by ani na ňu nemal prihliadať v zmysle sudcovskej koncentrácii konania. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v prípade, ak by konajúci súd považoval za vhodné pristúpiť k povoleniu splátkového kalendára, navrhuje, aby bola dlžná istina rozložená do 12-tich mesačných splátok, s tým, že si uplatňuje všetko príslušenstvo a náhradu trov vo výške 100 %. 8.1 Žalovaný na pojednávaní uviedol, že existencia daného združenia je jasne preukázaná. Avšak G. T. dal od tejto záležitosti „ruky preč“, napriek tomu, že sa na podnikaní dlhodobo podieľal a v dobrých časoch z neho profitoval a žalovaný to vnímal ako zvýšenie možnosti, alebo urýchlenie možnosti domôcť sa zo strany žalovanej finančného plnenia, keďže bonita žalovaného je teraz výrazne zhoršená. Čo sa týka situácie, v ktorej sa žalovaný ocitol, jeho to miešane veľmi mrzí, vníma to tiež ako výraznú krivdu na svojej strane a v podstate hrubú nespravodlivosť, kedy na jednej strane, aby bola chránená spoločnosť, bola obetovaná tá časť podnikateľov, do ktorej práve on patril a nebyť toho, že mu bolo štátnou mocou znemožnené podnikať, tak sa do tejto situácie nikdy nedostal a vlastne prišiel o svoje majetky a zostali mu na krku len desaťtisícové dlhy či už voči štátnym inštitúciám, či už voči banke, či už voči bývalým kolegyniam a zamestnankyniam. Stanovisko a dôvody, pre ktoré žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť, sú uvedené v písomných podaniach. Pre prípad úspechu si uplatnil nárok na náhradu trov konania. V prípade, že by sa súd s argumentáciou žalovaného nestotožnil, navrhuje, aby súd aspoň využil v maximálnej možnej miere rozloženie plnenia na splátky. 8.2 Pri svojom výsluchu žalobkyňa uviedla, že obidve strany sporu boli postihnuté danou situáciou. Má však za to, že potraviny, ktorých prevádzku taktiež vlastnil žalovaný, mohli fungovať ďalej a taktiež reštaurácia mohla ďalej fungovať v určitom obmedzenom režime - napríklad cez výdajné miesta. Na prelome rokov 2019-2020, teda ešte pred vypuknutím pandémie, sa ich zákazníci pýtali, čo sa deje, nakoľko žalovaný ponúkal prevádzku na predaj. Bol si dokonca obhliadnuť prevádzku aj jeden pán. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že mala vedomosť o existencii združenia, toto popiera, nakoľko v danom čase bola na materskej. 8.3 Záverom pojednávania žalobkyňa uviedla, že v prípade, že protistrana nie je ochotná uzatvoriť zmier, obsahom ktorého by boli aj splátky, žiada, aby súd v rozsudku splátkový kalendár nepovolil, nakoľko s najväčšou pravdepodobnosťou sa žalovaný mieni odvolať a tým oddialiť termín plnenia.

9. Podľa (ďalej len ako „“) v znení účinnom do 28.02.2021, zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

10. Podľa v znení neskorších predpisov, zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

11. Podľa 1 ods. 2 v znení neskorších predpisov, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

12. Podľa v znení neskorších predpisov, závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

13. Podľa v znení účinnom do 31.12.2020, zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.

14. Podľa v znení neskorších predpisov, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

15. Podľa v znení účinnom do 28.02.2021, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

16. Podľa v znení účinnom do 28.02.2021, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

17. Podľa v znení neskorších predpisov, pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Doklad podľa prvej vety sa poskytne v písomnej forme, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na jeho poskytovaní elektronickými prostriedkami. Celkovú cenu práce tvorí mzda vrátane náhrady mzdy a náhrady za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ. Na žiadosť zamestnanca mu zamestnávateľ predloží na nahliadnutie doklady, na ktorých základe bola mzda vypočítaná.

18. Podľa v znení neskorších predpisov, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

19. Podľa v znení neskorších predpisov, pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.

20. Podľa bod. 1 v znení účinnom do 31.12.2020, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje.

21. Podľa v znení účinnom do 31.12.2020, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v ods. l písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov.

22. Podľa v znení účinnom do 31.12.2020, odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

23. Podľa v znení neskorších predpisov, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.

24. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obč. Z.), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

25. Podľa Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Advokátska tarifa“), základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

26. Podľa § 10 ods. 1 Advokátskej tarify (Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby), ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 663,88 eura do 6 638,78 eura 41,49 eura + 9,96 eura za každých aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura.

27 V zmysle § 13a ods. 1 Advokátskej tarify (Úkony právnej služby v občianskom konaní a iné úkony právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom.

28. Podľa § 16 ods. 3 Advokátskej tarify, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

29. Podľa § 18 ods. 3 Advokátskej tarify, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.

30. Podľa § 829 ods.1 Obč. Z. v znení neskorších predpisov, niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu.

31. Podľa § 829 ods.1 Obč. Z. v znení neskorších predpisov, združenia nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti.

32. Podľa § 517 ods. 2 Obč. Z. v znení neskorších predpisov, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

33. Podľa Nariadenia Vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

34. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“), na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky je príslušný Okresný súd Zvolen pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici.

35. Podľa , skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

36. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

38. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Podľa , lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

40. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a listinnými dôkazmi - Predžalobnou výzvou zo dňa 29.09.2020 s doručenkou; Pracovnou zmluvou medzi žalovaným a žalobkyňou zo dňa 07.08.2006; Výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 28.04.2020; výplatnými páskami žalobkyne za obdobie máj

- júl 2020; Výzvou na zaplatenie dlžnej sumy s podacím poštovým lístkom; Odpoveďou na výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 17.09.2020; emailovou komunikáciou medzi právnym zástupcom žalobkyne a právnym zástupcom žalovaného zo dňa 11.10.2020; listinou - Šesť opatrení na záchranu sektora Gastro služieb; výpisom z LV č. XXXX pre k.ú., obec, M. K.; výpisom z LV č.XXXX pre obec T., okres K., k.ú. T.; výpisom z LV č.XXXX pre M. K., obec T., T..Ú.. T.Ň.; výpisom z Obchodného registra spoločnosti R..D. D..O..M.., W.: XX XXX XXX a Zmluvou o vzájomnej spolupráci zo dňa 31.12.2014.

41. Za nesporné medzi stranami súd považoval najmä to, že: 41.1 žalobkyňa bola od 07.08.2006 do 31.07.2020 ako zamestnanec v pracovnoprávnom pomere so žalovaným ako zamestnávateľom; 41.2 žalobkyňa dostala dňa 28.04.2020 od žalovaného výpoveď a ako dôvod výpovede bolo uvedené zrušenie zamestnávateľa - pracovný pomer tak skončil k 31.07.2020; 41.3 žalovaný po doručení predžalobnej výzvy doručil žalobkyni výplatné pásky za obdobie 05/2020 až 07/2020, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa má nárok na mzdu za jún 2020 v sume 485,89 Eur netto a ďalej má nárok na mzdu za júl 2020, odstupné a náhrady za nevyčerpanú dovolenku v sume 2 178,22 Eur netto, spolu tak nároky žalobkyne predstavujú sumu 2664,11 Eur; 41.4 žalovaný zrušil svoje živnostenské oprávnenie k 25.06.2020; 41.5 žalovaný predmetné nároky žalobkyni nevyplatil, a to ani napriek výzvam na plnenie.

42. Sporné medzi stranami ostali najmä nasledovné otázky: 42.1 či je žalovaný povinný predmetné uplatnené nároky zaplatiť žalobkyni a to z dôvodu, že žalovaný by nemal byť za ne zodpovedný pre vyššiu moc - pandémiu COVID-19; 42.2 či si žalovaná mala žalobou uplatniť nároky spoločne a nerozdielne aj od p. I. T. a to z dôvodu existencie Zmluvy o vzájomnej spolupráci z 31.12.2014.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. ). Súd sa preto zameral pri dokazovaní a pri právnom posúdení veci len na tie dôkazy a len na tie sporné otázky medzi stranami sporu, ktoré mali relevanciu k meritu veci.

44. Po právnom zhodnotení veci a po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nároky uplatnené žalobkyňou sú v plnom rozsahu dôvodné. Žalobkyňa bola ako zamestnanec v zmysle na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 07.08.2006 uzavretej so žalovaným (č.l. 9), v pracovnom pomere so žalovaným. Je nepochybné, že ako zamestnávateľ v zmysle v predmetnom pracovnoprávnom pomere vystupoval žalovaný. Žalobkyňa teda od 07.08.2006 vykonávala pre žalovaného závislú prácu, tak ako to má na mysli ust. . Predmetnú závislú prácu mohla žalobkyňa vykonávať výlučne v pracovnom pomere a nie v inom zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov ( ). Zmluva o vzájomnej spolupráci (č.l. 98 - 100) bola uzavretá 31.12.2014 a to podľa ustanovení (nie podľa Obč. Z., ako to tvrdil žalovaný), pričom žalobkyňa nebola zmluvnou stranou tejto zmluvy. V tomto smere preto

neobstojí argumentácia žalovaného, že si žalobkyňa mala svoje nároky uplatniť spoločne a nerozdielne aj voči I. T., a to náklade Zmluvy o vzájomnej spolupráci. Žalobkyňa teda vykonávala závislú prácu výlučne pre žalovaného, a to až do 28.04.2020, kedy si od žalovaného prevzala výpoveď (č.l.10). V samotnej výpovedi bolo uvedené, že pracovný pomer končí 31.07.2020. Vzhľadom na dobu trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného (takmer 14 rokov) bola výpovedná doba 3 mesiace, čo znamená, že za toto obdobie žalovanej prináležal nárok na mzdu (, a ). Žalobkyni vzhľadom na trvanie pracovného pomeru takisto ex lege prináležal nárok na odstupné v sume trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku podľa v spojení s bod. 1 . Nakoľko žalovaný zrušil svoje živnostenské oprávnenie k 25.06.2020, teda ešte pred uplynutím výpovednej doby, žalobkyňa má nárok aj na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v zmysle . Žalovaný v priebehu sporu popieral v zásade len právny dôvodu nároku žalobkyne, nie jeho výšku. Navyše, bol to sám žalovaný, ktorý žalobkyni doručil výplatné pásky za obdobie 05/2020 až 07/2020 (č.l. 11 a 11p.v.), z ktorých nepochybne vyplýva, že si žalobkyňa uplatňuje nároky nielen v správnej výške (2 664,11 Eur), ale správne aj čo do právneho dôvodu. Vychádzajúc z odporu žalovaného a niektorých ďalších podaní žalovaného, ako aj zo vzájomnej komunikácie žalobkyne a žalovaného (č.l. 41 a 42), žalovaný pôvodne právny dôvod nároku žalobkyne nespochybňoval, ale len uvádzal dôvody, pre ktoré nemôže nároky žalobkyne (a ďalších zamestnancov) uspokojiť a to v spojitosti z nemožnosťou vykonávať podnikateľskú činnosť od 01.04.2020 pre pandémiu COVID 19 a pre nepriaznivý zdravotný stav žalovaného, či pre jeho aktuálnu finančnú situáciu (nedostatok aktív). Pokiaľ žalovaný uvádza, že nie je zodpovedný za neuhradenie mzdových a iných nárokov žalobkyne z dôvodu vyššej moci, súd konštatuje, že pandémia nepriaznivo dopadla nielen na jeho podnikateľskú činnosť, ale dotkla sa nepriaznivo aj žalobkyne, keďže prišla o zamestnanie. Ergo, obidve strany boli pandémiou postihnuté. Samotné argumenty žalovaného s poukazom na vyššiu moc súd nepovažoval za relevantné, nakoľko môže ísť skôr o potenciálny nárok žalobcu voči štátu, avšak nejde o relevantnú procesnú obranu žalovaného voči žalobkyni. Nároky žalobkyne (na mzdu, odstupné a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku) súd považuje sa zákonné a teda nejde o nároky uplatnené v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené súd žalovaného zaviazal (výrok I.) na zaplatenie sumy 2 664,11 Eur, z titulu neuhradenej mzdy žalobkyne za jún 2020 v sume 485,89 Eur netto a sumy 2 178,22 Eur netto z titulu neuhradenej mzdy žalobkyne za júl 2020, neuhradeného odstupného a náhrad za nevyčerpanú dovolenku, tak, ako to vyplýva z výplatných pások (č.l. 11 a 11 p.v.), ktoré žalovaný v zmysle predložil žalobkyni. Keďže sa v zmysle a a dňom 31.07.2020 žalovaný dostal do omeškania s výplatou mzdy za obdobie 06/2020 a dňom 31.08.2020 do omeškania s výplatou mzdy za obdobie 07/2020, s výplatou odstupného a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, prináležia žalobkyni aj úroky z omeškania z omeškania, ktoré si žalobkyňa uplatnila v zákonnej miere ( Obč. Z. a Nariadenia Vlády SR č. ), súd preto žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania, tak ako je vo výroku I. tohto rozsudku uvedené. Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. 7. 2017, sp. zn. , zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk). Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na zaplatenie sumy 146,20 Eur z titulu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú v zmysle Obč. Z. príslušenstvom pohľadávky. Vychádzajúc z , ; , , a Advokátskej tarify dospel súd k záveru, že žalobkyňa si v správnej výške uplatnila aj tento nárok žalobcu a to za jeden úkon právnej pomoci - Predžalobná výzva (č.l. 6-8) vo výške 111,21 Eur plus režijný paušál a prísl. DPH., spolu v sume 146,20 Eur, súd preto žalovaného zaviazal (výrok I.) aj na zaplatenie tejto sumy.

45. Žalovaný pre prípad úspechu žalobkyne navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť plniť v splátkach a to tak, že by dlžnú istinu žalovaný zaplatil v lehote do 12 mesiacov. Žalobkyňa bola na pojednávaní ochotná pristúpiť na predmetný splátkový kalendár, avšak len v prípade, že žalovaný uzavrie so žalobkyňou zmier, čo však žalovaný odmietol. Takéto správanie súd nevyhodnotil ako poctivý úmysel žalovaného reálne dlh žalobkyni splniť v lehote 12 mesiacov, ale len ako prostriedok na oddialenie plnenia, nakoľko samotný žalovaný na pojednávaní uviedol, že nemá vôbec finančné prostriedky ani na plnenie formou splátkového kalendára s tým, že najskôr obdrží finančné prostriedky z dôchodku až v mesiaci apríl roku 2022. Súd zobral na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalovaný sa bezprostredne po ukončení podnikateľskej činnosti zbavil svojho majetku, keď previedol nehnuteľnosti a obchodný podiel na svoju manželku, tak ako to vyplýva z listinných dôkazov na č.l. 79 až 82,

pričom nepreukázal relevantnými dôkazmi, že obdŕžané finančné prostriedky za scudzenie predmetného majetku použil na úhradu jeho záväzkov. Vo svetle všetkých uvedených skutočností potom dospel súd k záveru, že žalovaný nemá reálne záujem plniť dlh žalobkyni formou splátok v lehote do 12 mesiacov, ale snaží sa dosiahnuť oddialenie plnenia na čo možno najneskorší termín a preto návrhu žalovaného nevyhovel a neuložil mu na plnenie dlhšiu paričnú lehotu, ako 3 dni od právoplatnosti rozsudku.

46. O trovách konania súd rozhodol v zmysle v spojení s , vychádzajúc z pomeru úspechu sporových strán. Žalobkyňa mala v spore úplný úspech, súd preto priznal žalobkyni nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v miere 100 % (výrok II.). O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Zvolen, písomne v dvoch vyhotoveniach. Podľa odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde, ktorým je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania podľa (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Odvolanie možno odôvodniť tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.