Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoPr-4-2021.pdf
PDF · 108.53 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobkyne C. T., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T. XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., so sídlom Námestie slobody 2, Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, proti žalovanému I. C., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Ľ. X. XXXX/X, K., právne zastúpenému JUDr. Martinom Landlom, advokátom, so sídlom Rázusova 47/4825, Lučenec, o zaplatenie 2.664,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 19Cpr/1/2021-113 z 5. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.664,11 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 485,89 Eur od 01. 08. 2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.178,22 Eur od 01. 09. 2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 146,20 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. V odôvodnení svojho rozsudku najskôr popísal, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia mzdy za mesiac jún 2020, mzdy za mesiac júl 2020, odstupného vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku (spolu v celkovej sume 2.664,11 Eur) a ďalej popísal aké dôkazy žalobkyňa predložila, že voči vo veci vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, čím sa v ňom bránil, súd uviedol tiež obsah následných písomných vyjadrení oboch sporových strán a ich ústnych vyjadrení na pojednávaní, potom citoval ustanovenia právnych predpisov a vymenoval dôkazy, z ktorých vychádzal a ďalej konštatoval nespornosť toho, že žalobkyňa bola od 07. 08. 2006 do 31. 07. 2020 ako zamestnanec v pracovnoprávnom pomere so žalovaným ako zamestnávateľom, že žalobkyňa dostala dňa 28. 04. 2020 od žalovaného výpoveď a ako dôvod výpovede bolo uvedené zrušenie zamestnávateľa s tým, že pracovný pomer tak skončil ku dňu 31. 07. 2020, že žalovaný po doručení predžalobnej výzvy doručil žalobkyni výplatné pásky za obdobie mája 2020 až júla 2020, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa má nárok na mzdu za jún 2020 v sume 485,89 Eur netto a nárok na mzdu za júl 2020, odstupné a náhrady za nevyčerpanú dovolenku v sume 2.178,22 Eur netto, čo spolu predstavuje sumu 2.664,11 Eur, že
žalovaný zrušil svoje živnostenské oprávnenie ku dňu 25. 06. 2020 a že žalovaný predmetné nároky žalobkyni nevyplatil aj napriek výzvam na plnenie.
3. Súd prvej inštancie potom opodstatnenosť žaloby odôvodnil nasledovne:
„44. Po právnom zhodnotení veci a po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nároky uplatnené žalobkyňou sú v plnom rozsahu dôvodné. Žalobkyňa bola ako zamestnanec v zmysle § 11 ods. 1 Zákonníka práce na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 07.08.2006 uzavretej so žalovaným (č.l. 9), v pracovnom pomere so žalovaným. Je nepochybné, že ako zamestnávateľ v zmysle § 7 ods. 1 Zákonníka práce v predmetnom pracovnoprávnom pomere vystupoval žalovaný. Žalobkyňa teda od 07.08.2006 vykonávala pre žalovaného závislú prácu, tak ako to má na mysli ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Predmetnú závislú prácu mohla žalobkyňa vykonávať výlučne v pracovnom pomere a nie v inom zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce). Zmluva o vzájomnej spolupráci (č.l. 98 - 100) bola uzavretá 31.12.2014 a to podľa ustanovení Obchodného zákonníka (nie podľa § 829 Obč. Z., ako to tvrdil žalovaný), pričom žalobkyňa nebola zmluvnou stranou tejto zmluvy. V tomto smere preto neobstojí argumentácia žalovaného, že si žalobkyňa mala svoje nároky uplatniť spoločne a nerozdielne aj voči Jozefovi Košútovi, a to náklade Zmluvy o vzájomnej spolupráci. Žalobkyňa teda vykonávala závislú prácu výlučne pre žalovaného, a to až do 28.04.2020, kedy si od žalovaného prevzala výpoveď (č.l.10). V samotnej výpovedi bolo uvedené, že pracovný pomer končí 31.07.2020. Vzhľadom na dobu trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného (takmer 14 rokov) bola výpovedná doba 3 mesiace, čo znamená, že za toto obdobie žalovanej prináležal nárok na mzdu (čl. 3, § 47 a § 118 Zákonníka práce). Žalobkyni vzhľadom na trvanie pracovného pomeru takisto ex lege prináležal nárok na odstupné v sume trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku podľa § 76 Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 1 písm. a) bod. 1 Zákonníka práce. Nakoľko žalovaný zrušil svoje živnostenské oprávnenie k 25.06.2020, teda ešte pred uplynutím výpovednej doby, žalobkyňa má nárok aj na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný v priebehu sporu popieral v zásade len právny dôvodu nároku žalobkyne, nie jeho výšku. Navyše, bol to sám žalovaný, ktorý žalobkyni doručil výplatné pásky za obdobie 05/2020 až 07/2020 (č.l. 11 a 11p.v.), z ktorých nepochybne vyplýva, že si žalobkyňa uplatňuje nároky nielen v správnej výške (2 664,11 Eur), ale správne aj čo do právneho dôvodu. Vychádzajúc z odporu žalovaného a niektorých ďalších podaní žalovaného, ako aj zo vzájomnej komunikácie žalobkyne a žalovaného (č.l. 41 a 42), žalovaný pôvodne právny dôvod nároku žalobkyne nespochybňoval, ale len uvádzal dôvody, pre ktoré nemôže nároky žalobkyne (a ďalších zamestnancov) uspokojiť a to v spojitosti z nemožnosťou vykonávať podnikateľskú činnosť od 01.04.2020 pre pandémiu COVID 19 a pre nepriaznivý zdravotný stav žalovaného, či pre jeho aktuálnu finančnú situáciu (nedostatok aktív). Pokiaľ žalovaný uvádza, že nie je zodpovedný za neuhradenie mzdových a iných nárokov žalobkyne z dôvodu vyššej moci, súd konštatuje, že pandémia nepriaznivo dopadla nielen na jeho podnikateľskú činnosť, ale dotkla sa nepriaznivo aj žalobkyne, keďže prišla o zamestnanie. Ergo, obidve strany boli pandémiou postihnuté. Samotné argumenty žalovaného s poukazom na vyššiu moc súd nepovažoval za relevantné, nakoľko môže ísť skôr o potenciálny nárok žalobcu voči štátu, avšak nejde o relevantnú procesnú obranu žalovaného voči žalobkyni. Nároky žalobkyne (na mzdu, odstupné a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku) súd považuje sa zákonné a teda nejde o nároky uplatnené v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené súd žalovaného zaviazal (výrok I.) na zaplatenie sumy 2 664,11 Eur, z titulu neuhradenej mzdy žalobkyne za jún 2020 v sume 485,89 Eur netto a sumy 2 178,22 Eur netto z titulu neuhradenej mzdy žalobkyne za júl 2020, neuhradeného odstupného a náhrad za nevyčerpanú dovolenku, tak, ako to vyplýva z výplatných pások (č.l. 11 a 11 p.v.), ktoré žalovaný v zmysle § 130 Zákonníka práce predložil žalobkyni. Keďže sa v zmysle § 129 ods. 1 a 3 a § 76 ods. 6 Zákonníka práce dňom 31. 07. 2020 žalovaný dostal do omeškania s výplatou mzdy za obdobie 06/2020 a dňom 31. 08. 2020 do omeškania s výplatou mzdy za obdobie 07/2020, s výplatou odstupného a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, prináležia žalobkyni aj úroky z omeškania z omeškania, ktoré si žalobkyňa uplatnila v zákonnej miere (§ 517 ods. 2 Obč. Z. a § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.), súd preto žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania, tak ako je vo výroku I. tohto rozsudku uvedené. Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. 7. 2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk). Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na zaplatenie sumy 146,20 Eur z titulu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú v zmysle § 121 ods. 3 Obč. Z. príslušenstvom
pohľadávky. Vychádzajúc z § 9, § 10 ods. 1; § 13a ods. 1, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Advokátskej tarify dospel súd k záveru, že žalobkyňa si v správnej výške uplatnila aj tento nárok žalobcu a to za jeden úkon právnej pomoci - Predžalobná výzva (č.l. 6-8) vo výške 111,21 Eur plus režijný paušál a prísl. DPH., spolu v sume 146,20 Eur, súd preto žalovaného zaviazal (výrok I.) aj na zaplatenie tejto sumy.
45. Žalovaný pre prípad úspechu žalobkyne navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť plniť v splátkach a to tak, že by dlžnú istinu žalovaný zaplatil v lehote do 12 mesiacov. Žalobkyňa bola na pojednávaní ochotná pristúpiť na predmetný splátkový kalendár, avšak len v prípade, že žalovaný uzavrie so žalobkyňou zmier, čo však žalovaný odmietol. Takéto správanie súd nevyhodnotil ako poctivý úmysel žalovaného reálne dlh žalobkyni splniť v lehote 12 mesiacov, ale len ako prostriedok na oddialenie plnenia, nakoľko samotný žalovaný na pojednávaní uviedol, že nemá vôbec finančné prostriedky ani na plnenie formou splátkového kalendára s tým, že najskôr obdrží finančné prostriedky z dôchodku až v mesiaci apríl roku 2022. Súd zobral na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalovaný sa bezprostredne po ukončení podnikateľskej činnosti zbavil svojho majetku, keď previedol nehnuteľnosti a obchodný podiel na svoju manželku, tak ako to vyplýva z listinných dôkazov na č.l. 79 až 82, pričom nepreukázal relevantnými dôkazmi, že obdŕžané finančné prostriedky za scudzenie predmetného majetku použil na úhradu jeho záväzkov. Vo svetle všetkých uvedených skutočností potom dospel súd k záveru, že žalovaný nemá reálne záujem plniť dlh žalobkyni formou splátok v lehote do 12 mesiacov, ale snaží sa dosiahnuť oddialenie plnenia na čo možno najneskorší termín a preto návrhu žalovaného nevyhovel a neuložil mu na plnenie dlhšiu paričnú lehotu, ako 3 dni od právoplatnosti rozsudku.
46. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu sporových strán. Žalobkyňa mala v spore úplný úspech, súd preto priznal žalobkyni nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v miere 100 % (výrok II.). O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.“
4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo ho zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaný v odvolaní vytýkal prvoinštančnému súdu dva nedostatky. Po prvé, poukazujúc na konkrétne rozhodnutia ESĽP a Ústavného súdu SR označil rozsudok za nepreskúmateľný a namietal, že prvoinštančný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že svoje rozhodnutie riadne nezdôvodnil. Podľa žalovaného sa prvoinštančný súd žiadnym spôsobom, resp. nedostatočne vysporiadal s jeho procesnou obranou - konkrétne napr. s existenciou zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 31. 12. 2014 a s argumentáciou ohľadne pandémie COVID-19 a s tým, že bol obmedzený vo výkone podnikateľskej činnosti, čo je v rozpore s princípom spravodlivosti a reciprocity. Druhou výhradou žalovaného v odvolaní bolo to, že okrem neho mal byť žalovaným aj I. T., s ktorým mal uzavretú zmluvu, na základe ktorej za všetky záväzky zo spoločnej činnosti v súvislosti s prevádzkovaním motorestu a potravín „U Gáboríkov“ zodpovedajú obaja spoločne a nerozdielne. Žalovaný potom namietal, že medzi ním a I. T. „ide o nerozlučné procesné spoločenstvo“ a preto ak žalobkyňa svoj nárok uplatnila iba voči nemu a nie aj voči menovanému druhému účastníkovi združenia, bolo potrebné žalobu kvôli nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.
7. Podľa žalobkyne rozsudok netrpí žiadnymi obsahovými ani formálnymi nedostatkami, je vecne správny a podrobne a vyčerpávajúco odôvodnený. Právo žalovaného na spravodlivý proces porušené nebolo. Vo vzťahu k namietanej pasívnej legitimácii žalobkyňa uviedla, že žalovaným označovaná zmluva o vzájomnej spolupráci nemení nič na tom, že v rámci uzavretého pracovného pomeru vykonávala prácu pre žalovaného. Uvedená zmluva nezakladala medzi ním a C. T. nerozlučné spoločenstvo, keďže v prípade solidárnych dlžníkov majú títo samostatné postavenie a pasívne legitimovaný je ktorýkoľvek z nich.
8. Ďalšie vyjadrenia už strany nepodali.
9. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že by svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil, pretože jasne vysvetlil, z akých dôvodov bola podaná žaloba dôvodnou a nezanedbal ani svoju povinnosť primerane sa vysporiadať s relevantnými námietkami žalovaného. Právom sporovej strany totiž nie je dostať odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce jej (subjektívnym) predstavám. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako tak nie je nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie bezvýznamný) argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Prvoinštančný súd tieto princípy rešpektoval.
13. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal tak existenciou zmluvy o spolupráci zo dňa 31. 12. 2014, ako aj pandémiou COVID-19 a zrozumiteľne vysvetlil, že tieto dve skutočnosti nespôsobili zánik záväzku žalovaného uhradiť žalobkyňou uplatnené pracovnoprávne nároky. Odvolací súd poznamenáva, že nakoľko je podľa § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom, nemohol sa zaoberať tým, či prvoinštančný súd po právnej stránke správne posúdil žalobkyňou uplatnený nárok vo vzťahu k mzde za mesiace jún a júl roku 2020, keď podľa výplatných pások za tieto dva mesiace (č. l. 11 a 11pv spisu) žalobkyňa odpracovala v júni iba 12 hod a prekážky v práci tvorili rozsah 164 hod a v júli 0 hod a prekážky v práci tvorili 184 hod.
14. Preto len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07. 08. 2006 (č. l. 9 spisu). Pracovná zmluva bola uzavretá medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou (§ 11 ods. 1 Zákonníka práce) a žalovaným ako zamestnávateľom (§ 7 ods. 1 Zákonníka práce) a teda pracovný pomer vznikol dohodnutým dňom nástupu do práce medzi nimi dvoma. V rámci pracovného pomeru je podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) povinnosťou zamestnávateľa platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu, podľa § 76 ods. 1 písm. c) ZP je povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku (keď pracovný pomer trval najmenej 10 a menej ako 20 rokov), ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP a podľa § 116 ods. 3 ZP je povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ak si ju nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Z týchto ustanovení jasne vyplýva, že povinnosť vyplatiť zamestnancovi uvedené pracovnoprávne nároky sa vzťahuje na zamestnávateľa.
15. V prejednávanej veci vznikol záväzkovoprávny vzťah majúci formu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným a preto žalovaný je nositeľom povinnosti uhradiť žalobkyni uplatnené pracovnoprávne nároky. Pasívna vecná legitimácia svedčí v dôsledku toho žalovanému. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zmluvu o spolupráci, ktorú uzavrel v roku 2014 s I. T., táto sa týkala úpravy len
ich vzájomného vzťahu v súvislosti so spoločným podnikaním vrátane zakotvenia ich solidárnej zodpovednosti za záväzky zo spoločnej činnosti. Zmluva ale nezmenila nič na tom, že i po jej uzavretí bol zamestnávateľom žalobkyne naďalej žalovaný ako to bolo dojednané pracovnou zmluvou zo dňa 07. 08. 2006. Zmluva o spolupráci nemohla založiť práva a povinnosti voči žalobkyni, ktorá jej zmluvnou stranou nebola, pretože zmena obsahu pracovnej zmluvy podlieha podľa § 54 ZP vzájomnej dohode zamestnanca a zamestnávateľa (ktorý zmenu pracovnej zmluvy musí vyhotoviť písomne) a k ničomu takému nedošlo. Solidarita záväzkov rámcovo upravená v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka znamená len uľahčenie postavenia veriteľa, ktorý je oprávnený, ale nie povinný požadovať plnenie od ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžníkov. Preto žalovaný mylne poukazoval aj na to, že dojednanie o solidárnej zaviazanosti v zmluve o spolupráci spôsobilo vznik nerozlučného procesného spoločenstva medzi ním a druhým spoločníkom I. T.. Nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 ods. 1 CSP sa vyznačuje tým, že v ňom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého zo žalovaných, resp. žalobcov, avšak v prejednávanej veci o také spoločné práva, či povinnosti nešlo. O založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa, čo znamená ich samostatné postavenie a rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých, ako to konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/203/2005 (na ktoré správne poukázala žalobkyňa) a potom opakovane napr. v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/544/2015 alebo sp. zn. 5Cdo/1/2018. Žalobkyňa podala žalobu správne voči žalovanému ako svojmu (bývalému) zamestnávateľovi a teda ako pasívne vecne legitimovanému subjektu, ktorý je nositeľom žalovanej hmotnoprávnej povinnosti.
16. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že pandémia COVID-19 ako vyššia moc ho mala zbaviť zodpovednosti za uspokojenie nárokov uplatnených žalobkyňou, odvolací súd uvádza, že ani tento názor žalovaného nie je správny. Za vyššiu moc (vis maior) sa považuje nepredvídateľná a neodvrátiteľná udalosť spôsobujúca škodu (napr. živelná pohroma). To znamená, že vyššia moc je okolnosťou vylučujúcou zodpovednosť za vzniknutú škodu, ale nepredstavuje podľa odvolacieho súdu samostatnú právnu skutočnosť, ktorá by spôsobovala zánik záväzku. Inými slovami, Zákonník práce a ani Občiansky zákonník, ktorého aplikovateľnosť v pracovnoprávnej rovine umožňuje § 1 ods. 4 ZP nepoznajú ako spôsob zániku záväzku pôsobenie vyššej moci. Možno v tejto súvislosti teoreticky uvažovať o aplikácii § 575 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zánik záväzku v dôsledku tzv. následnej (dodatočnej) objektívnej nemožnosti plnenia, avšak táto v prejednávanej veci neprichádzala do úvahy vzhľadom na peňažnú povahu záväzku žalovaného. Uplatnený peňažný záväzok je totiž z objektívneho hľadiska stále splniteľným a na jeho existenciu nemá vplyv žalovaným tvrdená tzv. hospodárska nemožnosť plnenia. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaným prezentovaná nutnosť ukončenia podnikania a tým spôsobenej nepriaznivej hospodárskej situácie na jeho strane nebola priamym následkom samotnej pandémie, ale s ňou súvisiacich opatrení, ktoré boli zo strany orgánov štátu v danom čas prijaté. Prvoinštančný súd správne potom poukázal na to, že treba v tejto obrane vidieť skôr eventuálny nárok na náhradu patriaci žalovanému voči štátu a nie účinnú obranu voči žalobkyňou uplatneným pracovnoprávnym nárokom, ktoré jej vyplývajú z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce. Na týchto nárokoch žalobkyne ani odvolací súd nevidí nič, čo by odporovalo dobrým mravom, resp. nezodpovedalo reciprocite alebo spravodlivosti.
17. Odvolací súd vzhľadom na uvedené potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok, pretože námietky žalovaného obsiahnuté v jeho odvolaní neboli dôvodnými. Žalovaný neuhradil žalobkyni ňou uplatnené nároky a tak prvoinštančný súd opodstatnene vyhovel žalobe vrátane príslušenstva žalovaných nárokov (žalovaných úrokov z omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky), voči ktorému žalovaný neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Odvolací súd potvrdil rozsudok aj ohľadne závislého výroku o trovách konania, pri ktorom súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, kde žalovaný v odvolaní takisto neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).