Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/134/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Milana Straku a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: M.-D, s.r.o., so sídlom G., M. R. Z. 1, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária G. & O., s.r.o., so sídlom C., J. XE, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. augusta 2020, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 28.09.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 100819939/2020 zo dňa 28.04.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 10.000,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2014.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca žalobcu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne, že vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Nesprávnosť právneho posúdenie podľa žalobcu spočíva v tom, že žalobca síce mal na svojej strane dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie splnenia formálnych a materiálnych predpokladov nároku na odpočítanie DPH, avšak toto dôkazné bremeno nie je absolútne. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.11.2010, v ktorom súd konštatoval, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/241/2007. Žalobca mal za to, že v procese dokazovania vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Svoj nárok na odpočítanie DPH preukázal nielen listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výpoveďami zástupcov žalobcu ako aj samotného zhotoviteľa. Skutočnosť, že zhotoviteľ je v súčasnosti nekontaktnou osobou nemôže byť podľa žalobcovi na jeho ujmu a východiskovým by mal byť stav v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Uvedené skutočnosti odôvodňujú podľa žalobcu to,

že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky nesprávne vec právne posúdilo, čím sa zakladá jeden z dôvodov na zrušenie jeho rozhodnutia.

3. Žalobca je toho názoru, že nedostatočne zistený skutkový stav veci vychádza z aplikácie § 24 ods. 2 Daňového poriadku a právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý sa týka rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane vykonávajúceho dokazovanie. Podľa žalobcu preukázanie splnenia materiálneho predpokladu, resp. podmienky na odpočítanie DPH bolo zo strany správcu dane nesprávne vyhodnotené. Žalobca poukázal na podané odvolanie, v rámci ktorého namietal skutočnosť, že správca dane sa odmietol vysporiadať s návrhmi na vykonanie dokazovania zo strany platiteľa, a to najmä výsluch svedkov a taktiež ohliadku na mieste samom, čím správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy, resp. sa nimi vôbec nezaoberal. Žalovaný podľa žalobcu, ako aj sám uvádza na str. 14 napadnutého rozhodnutia, sa k uvedenej otázke vôbec nevyjadroval a zároveň uviedol s poukazom na predkladaciu správu správcu dane, že navrhované miestne zisťovanie nebolo vykonané z dôvodu, že predmet fakturácií nespochybnil, skonštatoval však že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar a služby dodal dodávateľ uvedený na sporných faktúrach. Tým podľa žalobcu len žalovaný potvrdil konštatovanie správcu dane, ktorý nevykonal miestne zisťovanie, lebo reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, t. j. splnenie materiálneho predpokladu odpočítania DPH, vôbec nespochybnil. Spochybňoval len to, ktorý subjekt plnenie poskytol, čo je však mimo dispozičnej sféry žalobcu aj v zmysle rozhodovacej činnosti súdov. Žalobca mal za to, že uvedené opomenutie správcu dane a žalovaného spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu nesmie byť na ujmu žalobcu a zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

4. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, to znamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.08.2020 ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane, boli vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období apríl 2014 uplatnil odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. A zo dňa 30.04.2014, vo výške 10 000,00 eura, na základe zmluvy o dielo a cenovej ponuky č. 2014/IM/001, ktorý mala dodať spoločnosť T.- M., s. r. o., P. V. 2, XXX XX K., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou zistil porušenia ustanovení § 49 ods. 1 zákona o DPH nakoľko u dodávateľa nebol potvrdený vznik daňovej povinnosti, ktorý je základnou podmienkou na odpočítanie dane, nakoľko nebolo preukázané žalobcom, ani jeho dodávateľom spoločnosťou T.-M., s. r. o. kto skutočne fakturovaný tovar dodal, a prepravil na miesto určenia, aký je jeho pôvod a kto reálne vykonal fakturované práce (neboli stotožnené osoby, ktoré fakturované práce priamo realizovali). Podľa žalovaného správca dane preveroval reálnosť sporného zdaniteľného obchodu dodaného uvedeným dodávateľom na spornej faktúre dopytom na spoločnosť T., s.r.o. ako aj predvolaním na výsluch svedka B. W.. Vykonal ústne pojednávanie so svedkom A. Y.. Spoločnosťou T. -M., s.r.o. nebola predložená žiadna účtovná, daňová resp. iná obchodná dokumentácia, ktorá by nespochybniteľne osvedčila všetky údaje uvedené na spornej faktúre. Žalovaný zdôraznil, že O. Z. (konateľ spoločnosti T.- M., s. r. o. v období od 11.06.2012 do 02.04.2014, previedol obchodný podiel na nových spoločníkov, začal sa venovať vymáhaniu pohľadávok v zahraničí) síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, vyhotovenie spornej faktúry, avšak žiadny dôkaz o svojom tvrdení správcovi dane nepredložil, doklady odovzdal novému konateľovi R. B. W., ktorý je nekontaktný, predmetné zdaniteľné plnenia realizoval subdodávateľsky, pričom tieto spoločnosti nevedel uviesť, konkretizovať; v súvislosti s čističkou odpadových vôd uviedol, že ju dodala bratislavská firma (bez akejkoľvek ďalšej identifikácie), ako subdodávku, pričom tieto obchody „prešli iba fakturačne“; prepravu tovaru nevedel preukázať, nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy o jej uskutočnení. Žalobca sám uviedol, že neskúmal kto realizoval vykonané práce, či to boli zamestnanci spoločnosti T.- M., s.r.o. alebo jej subdodávatelia; mohlo to realizovať asi 6 až 8 ľudí, ktorých zabezpečoval dodávateľ; podkladom pre dodávateľa bol Realizačný projekt, časť Potrubné rozvody, čiastková dodávka v rámci väčšieho celku. Žalovaný uviedol, že v daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu. Správca dane iba prejednáva dôkazy daňovým subjektom predložené, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu ( daňového poriadku). Z ustanovení , ods. l, a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov plynie záver, že dokazovanie

v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Tento záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu z 30. mája 2000 sp. zn. ).

5. Žalovaný v súvislosti s poukázaním žalobcu na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.11.2010 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , a jeho právne závery: “Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 3 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorý priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spolu aktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH“.

6. Podľa žalovaného platiteľ nie je povinný preverovať, resp. sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Naopak, pokiaľ ide o subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými kontrolovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamym účastníkom deklarovaného zdaniteľného plnenia (t. j. ide o priameho dodávateľa daňového subjektu), tak v tomto prípade kontrolovaný daňový subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám účastníkom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

7. Žalovaný mal za to, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahle dokazovanie, či došlo k reálnemu dodaniu zdaniteľného plnenia uvedeného na dodávateľskej faktúre č. S20140008 zo dňa 30.04.2014, v celkovej výške DPH 10.000,- eura dodávateľom žalobcu spoločnosťou Invest- M., s. r. o.. Fakturované dodávky nenapĺňali podľa žalovaného skutkový stav skutočného obsahu právneho úkonu podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daň uvedená na spornej faktúre od dodávateľa spoločnosti T., s. r. o. sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na daňovom doklade faktúre (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného dodania služby v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o DPH. Takto splatná daň z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane u žalobcu nie je pri samotnom právnom úkone hmotno-právneho predpisu (zákon o DPH) použiteľná. Právo odpočítať daň z tovaru a služby má žalobca jedine v prípade, keď pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákona o DPH). Zo zistení v priebehu daňovej kontroly u žalobcu vyplýva, že žalobca počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci kto skutočne sporné zdaniteľné plnenie (práce vrátane materiálu, jeho prepravu) vykonal, t.j. neboli identifikované osoby, ktoré realizovali predmetné služby v zmysle Zmluvy o dielo. Ide pritom o skutočnosti, ktoré možno od platiteľa ako obozretného podnikateľa spravodlivo požadovať. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -17 z 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

8. Podľa žalovaného zo zistení správcu dane vyplynulo, že v danom obchodnom prípade posudzoval dodanie zdaniteľného plnenia, posudzoval jednotlivé zistenia osobitne a navzájom. Výsledkom boli zistenia správcu dane ako aj skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu so záverom, že nebolo

preukázané, že spoločnosť T.- M., s. r. o. bola reálne dodávateľom tovarov a služieb uvedených na spornej dodávateľskej faktúre č. A. zo dňa 30.04.2014. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, z ktorej sa ustálil názor, podľa ktorého „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je postačujúce, pretože faktúra, resp. iné daňové doklady je relevantným dokladom, len vtedy ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu“ (sp. zn. zo dňa 26.03.2015). Žalovaný uviedol, že v danom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si nárok na odpočet DPH uplatnil, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami. Správca dane následne verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu. Ako vyplýva z administratívneho spisu správcom dane, deklarované pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných plnení boli výsledkom nielen verifikácie tvrdení a dokladov žalobcu, ale aj dokazovania vykonaného správcom dane za týmto účelom a zameraného na skutočnosti, na ktoré sa neviaže dôkazné bremeno žalobcu

9. V súvislosti so žalobnými námietkami uvedenými v podanej žaloby, žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný mal za to, že on aj správca dane postupovali v zmysle tak procesno-právneho predpisu , ako aj hmotnoprávneho predpisu (zákon o DPH), v súlade s SR, vnútroštátnou a európskou judikatúrou.

10. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovaného. Žalobca mal za to, že v zmysle ustanovenia § 49 zákona o DPH pre uplatnenie odpočítania dane na vstupe sú podmienky formálne v podobe preukázania faktúr a podmienky materiálne v podobe preukázania reálnej existencie zdaniteľného plnenia. Obe uvedené podmienky boli podľa žalobcu preukázané, čo bolo odôvodnené v predchádzajúcich podaniach. Žalobca poukázal na to, že nikdy nebola spochybnená reálnosť plnenia. Podľa žalobcu bola sporná skutočnosť, či žalobca je povinný preukázať reálnosť plnenia u tretích osôb, nie svojho dodávateľa. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že preukázal reálnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia, k čomu predložil účtovné a iné doklady. Žalobca má za to, že dôkazná núdza nemôže byť na ťarchu žalobcu a v danom prípade v pochybnostiach by malo byť rozhodnuté v jeho prospech.

11. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcu uviedol, že zotrváva na všetkých skutočnostiach a záveroch uvedených tak vo vyjadrení k žalobe, ako aj v napadnutom rozhodnutí.

12. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (, ), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ) a po oboznámení sa s administratívnym spisom správnych orgánov a písomnými vyjadreniami účastníkov konania dospel k jednomyseľnému záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech a žalobu zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov:

13. Žalobca na pojednávaní zotrval na žalobe v súlade s jej dôvodmi a žiadal napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu zrušiť.

14. Žalovaný na pojednávaní zotrval na správnosti záverov vlastného rozhodnutia a správcu dane a žiadal žalobu zamietnuť.

15. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.08.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.04.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi určený rozdiel dane v sume 10.000,- eur za zdaňovacie obdobie apríl 2014 z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, nakoľko neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa T.-M., s.r.o..

16. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia apríl 2014, ktorá bola začatá dňa 05.06.2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole, pričom o jej výsledku bol vyhotovený protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.07.2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 15.07.2015.

17. V protokole bolo uvedené, že kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúry, ktorú vyhotovil daňový subjekt T.-M., s.r.o., pričom konkrétne išlo o dodávateľskú faktúru č. XXXXXXXX s dátumom daňovej povinnosti dňa 30.04.2014 v celkovej sume 60.000,- eur, z toho základ dane 50.000,- eur a DPH vo výške 20 % v sume 10.000,- eur, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dodávky na základe Zmluvy o dielo a Cenovej ponuky č. 2014/IM/001.

18. Správca dane zistil, že daňový subjekt T.-M., s.r.o., je nekontaktný, zásielka adresovaná konateľovi sa vrátili s poznámkou adresát neznámy. V súvislosti s preverením nároku na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2014 správca dane vypočul p. O. Z., bývalého konateľa spoločnosti T.-M., s.r.o. (od 28.06.2012 do 24.07.2014) dňa 19.11.2014. Svedok O. Z. uviedol, že uvedenú faktúru vyhotovil a zdaniteľné obchody uskutočnil, pričom ale svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Uviedol, že všetky doklady spoločnosti odovzdal novému konateľovi, že všetky dodávky mali byť realizované cez subdodávateľov(cez spoločnosť T.-M., s.r.o., prešli len fakturačne), pričom si nevedel spomenúť na názvy týchto subdodávateľov, ani na mená prepravcov realizujúcich prepravu. Správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že fakturovanú dodávku nerealizoval dodávateľ uvedený na faktúre.

19. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril podaním zo dňa 22.07.2015. Dňa 10.01.2020 správca dane vypočul konateľa žalobcu k okolnostiam obchodov realizovaných so spoločnosťou T.-M., s.r.o.. Dňa 24.03.2020 sa uskutočnilo záverečné prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom

20. Správca dane vydal dňa 28.04.2020 prvostupňové rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 10.000,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014, pričom správca dane vzhľadom na všetky skutočnosti dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda v tomto prípade nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom T.-M., s.r.o.. Správca dane mal preukázané, že dodávateľ nedisponoval personálnym ani materiálno-technickým zázemím, aby bol schopný fakturované obchody dodať vo vlastnej réžii, keďže nemal zamestnancov, majetok ani prevádzkové priestory. Dodávateľ, ani platiteľ dane v rámci daňového konania nevedeli stotožniť osoby, ktoré realizovali dodávku fakturovaného tovaru a prác, pričom nevedeli preukázať ani pôvod tovaru., ani spôsob jeho prepravy. Správca dane nespochybnil existenciu dodania tovaru a služieb u žalobcu, avšak spochybnil, že služby a tovar bol dodaný spoločnosťou T.-M., s.r.o.. Správca dane uzavrel, že nebolo platiteľom, ani jeho dodávateľom T.-M., s.r.o. preukázané, kto skutočne fakturovaný tovar dodal a prepravil na miesto určenia, aký je jeho pôvod a kto reálne vykonal fakturované práce (neboli stotožnené osoby, ktoré fakturované práce priamo realizovali). Správca dane prijal záver, že služby v zmysle spornej faktúry nedodala platiteľovi spoločnosť T.-M. s. r. o. a opak správcovi dane nebol zo strany platiteľa ani jeho dodávateľa preukázaný. Z toho vyplýva, že obchodné transakcie uvedené v predmetných dodávateľských faktúrach sa neuskutočnili tak, ako je v nich deklarované a uplatnené právo na odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane zhodnotil ako nepreukázané a uplatnené v rozpore s § 49 ods. 1 zákona o DPH.

21. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že nesúhlasí so závermi správcu dane uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú založené výlučne na skutočnostiach súvisiacich s dodávateľom (T.- M., s. r. o.), pričom nespochybnil, že predmetné tovary a služby boli skutočne dodané. Platiteľ trval na správnosti svojho daňového priznania na DPH za obdobie apríl 2014 a mal za to, že si splnil svoju daňovú povinnosť. Podľa odvolateľa správca dane porušil práva platiteľa a výsledok daňovej kontroly je nezákonný, na čo upozornil v podaniach na ktoré správca dane nereflektoval, z uvedeného dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie za neodôvodnené, neurčité a nezrozumiteľné. Platiteľ uviedol, že po objednaní tovaru (technológií) a služieb u dodávateľa T.- M., s. r. o. mu boli vystavené riadne faktúry, ktoré boli bezhotovostne uhradené. Tieto technológie (vrátane služieb) platiteľ zapracoval do diela, v zmysle zmluvy o dielo, ktoré predložil správcovi dane ako aj

objednávky zodpovedajúce rozsahu vykonaných prác, preberací protokol skutočne vykonaných práca. Platiteľ okrem predložených zmlúv, predložil objednávky, ktoré zodpovedali rozsahu vykonaných prác, ku každej faktúre bol pripojený preberací protokol skutočne vykonaných práca a taktiež obsahuje aj súpis skutočne vykonaných prác, všetky práce boli vykonávané na základe zmluvy o dielo dodávateľom spoločnosťou T.- M., s. r. o., ktorý uvedené práce vykonával subdodávateľsky, za čo podľa názoru platiteľa nemôže zodpovedať.

22. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 04.08.2020 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/ XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preveroval realizáciu dodania v zmysle predmetnej faktúry, avšak nebola predložená žiadna účtovná, daňová prípadne iná obchodná dokumentácia od dodávateľa platiteľa (spoločnosť T.- M., s. r. o. je nekontaktná, so správcom dane nekomunikuje, sídlo má fiktívne), ktorá by nespochybniteľne osvedčila všetky údaje uvedené na faktúre, z ktorej si platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane a zároveň by deklarovala, popísala a zdokumentovala jeho ekonomickú činnosť. O. Z. (konateľom spoločnosti T.- M., s. r. o. v období od 11.06.2012 do 02.04.2014) previedol obchodný podiel na nových spoločníkov, začal sa venovať vymáhaniu pohľadávok v zahraničí. Svedok síce potvrdil obchodnú spoluprácu s platiteľom, vyhotovenie spornej faktúry, avšak žiadny dôkaz o svojom tvrdení správcovi dane nepredložil, doklady odovzdal novému konateľovi R. B. W., ktorý je nekontaktný, predmetné zdaniteľné plnenia realizoval subdodávateľsky, pričom tieto spoločnosti nevedel uviesť, konkretizovať, prepravu tovaru nevedel preukázať. Sporné zdaniteľné plnenie nebolo predmetom zmluvy, ale len fakturácie. Podkladom pre dodávateľa zadávacia projektová dokumentácia, jednalo sa o dodávku materiálu v spoločnosti US A. C., nebola to zložitá záležitosť. O uvedených skutočnostiach platiteľ, ani dodávateľ nepredložili žiadne relevantné dôkazy. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že vykonané dokazovanie nepreukázalo reálne dodanie zdaniteľného plnenia (služieb) uvedeného na spornej faktúre práve spoločnosťou T.- M., s. r. o., nebol u dodávateľa potvrdený vznik daňovej povinnosti, ktorý nevlastnil skladové priestory, nepreukázal reálnosť uskutočnenia dopravy k platiteľovi dodávateľom resp. subdodávateľom, nepredložil žiadny relevantný dôkaz o jeho dodaní (preprave), naviac platiteľ počas daňovej kontroly predložil ako dôkaz len spornú faktúru a Zmluvu o dielo (bez uvedenia dátumu jej uzavretia resp. podpisu). K námietke žalobcu, že platiteľ predložil objednávky, ktoré zodpovedajú rozsahu vykonaných prác, ku každej faktúre bol pripojený taktiež preberajúci protokol skutočne vykonaných prác a taktiež obsahuje aj súpis skutočne vykonaných prác uviedol, že ide o zavádzanie, nakoľko. z administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k deklarovanému tovaru a službám uvedeným na sporných faktúrach platiteľ správcovi dane predložil len faktúru, Zmluva o dielo, v ktorej absentoval dátum podpisu zmluvných strán, resp. jej účinnosti, platnosti, objednávky, z ktorých však nie je zrejmé kto predmetné služby odovzdal resp. prevzal, prepravil, ani iný dôkaz preukazujúci reálnu existenciu sporných služieb (projektovú dokumentáciu, realizačný projekt, časť Potrubné rozvody, Zadávacia projektová dokumentácia, preberací protokol, stavebný/montážny denník a pod.). Platiteľom uvedené dokumenty neboli platiteľom počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predložené. Žalovaný poukázal na to, že z uvedeného je možné prijať záver o nehodnovernosti, nereálnosti platiteľom uvádzaných tvrdení o dodaní sporného tovaru a služieb (§ 49 ods. l daňového poriadku). Žalovaný mal za to, že správca dane mal právo preveriť reálnosť dodania služby ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na platiteľovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného plnenia a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijak neodlišuje od ním vykávaných obdobných obchodov. Platiteľ počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci kto skutočne sporné zdaniteľné plnenie (práce vrátane materiálu, jeho prepravu) vykonal, t.j. neboli identifikované osoby, ktoré realizovali predmetné služby v zmysle Zmluvy o dielo. Ide pritom o skutočnosti, ktoré možno od platiteľa ako obozretného podnikateľa spravodlivo požadovať. Taktiež musí byť v záujme platiteľa ako podnikateľského subjektu, aby sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu bude spochybnené. Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania správcu dane jednoznačne vyplynulo nesplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočítania dane zo sporných faktúr v zmysle ustanovenia § 49 ods. l zákona o DPH, preto v danej veci nebola dôvodná aplikácia komunitárneho práva (komunitárnych noriem).

23. Žalovaný v rozhodnutí dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním správcu dane (ústne pojednávania, dožiadanie, predvolania na ústne pojednávania) nebolo preukázané, že spoločnosť T.- M., s. r. o. bola reálne dodávateľom služieb uvedených na spornej dodávateľskej faktúre č. A Uvedená prevaha pochybností na strane správcu dane mala za následok prenos dôkazného bremena opäť na platiteľa. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na samotnom platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody s dodávateľom neboli uskutočnené za účelom získania odpočítania dane resp., ktoré by vyvrátili spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane. Platiteľ mal možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ sporných zdaniteľných obchodov a spôsob ich uskutočnenia, sa nijako neodlišujú od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedenými typmi služieb alebo jeho obchodných zvyklostí. Pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok na odpočítame dane zo spornej dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Žalovaný v rozhodnutí tiež uviedol, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že na základe platiteľom predložených dokladov a vykonaného dokazovania, správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti, že predmetné zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené spoločnosťou T.- M., s. r. o. Podľa zásady zákonnosti (§ 3 ods. 2 v spojitosti s § 24 ods. 2 daňového poriadku), správca dane vykonával dokazovanie tým, že zameriaval pozornosť na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom dôkazným bremenom bol zaťažený daňový subjekt. V okamihu, kedy správca dane dôvodne spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt preukázať, že k zdaniteľnému obchodu od deklarovaného dodávateľa (v danom prípade spoločnosti T.-M., s. r. o.) skutočne došlo. Nakoľko správcovi dane nebolo vierohodne preukázané reálne dodanie služieb deklarovaným dodávateľom, nemohlo byť zároveň uznané právo platiteľa na odpočítanie dane z deklarovaných plnení. Žalovaný mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplývajúceho z administratívneho spisu je vylúčené, aby spoločnosť Invest-M., s. r. o. v rozhodnom zdaňovacom období mohla byť dodávateľom služieb platiteľovi. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa, spoločnosti T.-M., s. r. o. sú tak založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby v apríly 2014 mohla táto spoločnosť reálne poskytnúť žalobcovi tovary a služby deklarované spornou faktúrou. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že sporná faktúra nepredstavuje zákonný podklad na odpočet dane, pretože spoločnosť T.- M., s. r. o. nemohla v dotknutom zdaňovacom období reálne dodať žalobcovi zdaniteľné plnenie, existenciu ktorého správca dane nespochybňuje, nevznikla jej z tohto dôvodu daňová povinnosť (len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala nárok platiteľa na odpočet dane uvedenej na sporných účtovných dokladoch od spoločnosti T.- M., s.r.o. ako dodávateľa služieb.

24. Podľa veta prvá o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

25. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

26. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

27. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

28. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

29. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie

alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

35. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

36. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť T.- M., s. r. o. ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu tovar uvedený na spornej faktúre, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.

37. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

38. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

39. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z

21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17).

40. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle a a nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a tovar reálne dodaný ( ) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom T.-M., s. r. o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade ak, si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

41. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou T.-M., s. r. o.). Správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, ktorá nemala personálne, materiálne ani majetkové pomery na zabezpečenie dodávok, pričom konateľ spoločnosti, ktorý mal zabezpečiť dodávky si nevedel spomenúť na žiadneho konkrétneho dodávateľa ani prepravcu, ktorý zabezpečoval dodanie materiálu za 60.000,- eur. Rovnako ako sám žalobca nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadne danej dodávky a nepredložil taký doklad, ktorý by bezpochyby preukazoval reálne vykonanie dodávky spoločnosťou T.-M., s. r. o.. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou T.-M., s. r. o..

42. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby O. Z. ako konateľ spoločnosti T.-M., s. r. o.. nemal vedomosť

o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých tovar nakúpil, a zároveň ani nevedel nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu tovar predáva, ale i od koho tovar nakupuje. O. Z. však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie apríl 2014 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v a a . V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa T.- M., s. r. o.., čím porušil a a . Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.

43. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal obhliadku na mieste samom, správny súd uvádza, že v zmysle § 37 ods. 1 daňového poriadku je správca dane oprávnený a nie povinný vykonať miestne zisťovanie. Správny súd má za to, že navrhované miestne zisťovanie (obhliadka) by nebolo účelné a ani potrebné vzhľadom na to, že neboli vyslovené pochybnosti o realizácii dodávky, ale o tom, kto ju vykonal. V súčasnosti, resp. v čase vykonania daňovej kontroly nie sú tieto skutočnosti overiteľné výkonom miestneho zisťovania. Podľa správneho súdu správca dane dostatočne zistil skutkový stav a ďalšie vykonané úkony (ako napr. vykonanie ďalšieho miestneho zisťovania) by boli nadbytočné a neviedli by k lepšiemu alebo úplnejšiemu objasnenie skutkových zistení. Vo vzťahu k námietke o nevypočutí svedkov správny súd konštatuje, že správca dane vypočul bývalého konateľa žalobcu, ktorého svedecká výpoveď však neosvedčila reálnosť dodávky spoločnosťou T.-M., s. r. o.. Vo vzťahu k návrhu na vypočutie aktuálneho konateľa, správny súd uvádza, že pokusy o vypočutie boli vykonané, avšak svedka sa nepodarilo zabezpečiť.

44. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo , prípadne z , je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

45. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo

nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietka uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.

46. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

47. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom T.-M., s. r.o.. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia , potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.

48. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov, o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom

konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH.

49. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

50. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

51. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žaloby zamietol.

52. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

53. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.