Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_1Saz-3-2024.pdf
PDF · 144.72 KB
Case nature
Area
Subarea
1Saz/3/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Martinom Ľ. Fafaľákom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.: XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: C. republika, trvale bytom: D. D. E. XX, B., F., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpeného: Centrom právnej pomoci, so sídlom Račianska č. 71, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko, 041 75 Košice–letisko, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. 03. 2024 vo veci o zaistení cudzinca, t a k t o
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 28. 03. 2024, doručenou Správnemu súdu v Košiciach dňa 09. 04. 2024, domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko, č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. 03. 2024, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) v znení neskorších prepisov, a to podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. 07. 2024. Žalobca zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania.
I. Administratívne konanie a rozhodnutie
2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. 03. 2024, zaistil žalobcu dňa 20. 03. 2024 podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v znení neskorších predpisov, na účel administratívneho vyhostenia, v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20. 07. 2024 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
3. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil najmä tým, že žalobca bol dňa 20. 03. 2024 transferovaný na územie Slovenskej republiky z územia Nemecka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. 06. 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.
4. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca sa dňa 02. 03. 2022 dostavil na hraničný priechod Vyšné Nemecké z dôvodu, aby vstúpil na územie Slovenskej republiky. Zároveň bolo zistené, že na menovaného bola v pátracom systéme INTERPOL vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím rozkazom, ktorý vydal dňa 02. 03. 2018 súd I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu. Na základe uvedeného bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska č. 18, Košice. Menovaný dňa 04. 05. 2022 v čase o 09 : 00 hod. počas pobytu v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život. Následne Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice so žalobcom spísali zápisnicu pod č. ČAS: PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ s tým, že menovaný v nej uviedol, že o udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24.
5. Migračný úrad MVSR rozhodnutím č. MU-PO-168/2022-Ž zo dňa 28. 10. 2022 rozhodol, že menovanému azyl neudeľuje podľa § 13 ods. 1 (od 01. 06. 2022 § 13 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. b) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zároveň podľa § 13c ods. 1 (od 01. 06. 2022 § 13c ods. 1 písm. a) a § 13c ods. 1 písm. b) zákona o azyle, neposkytuje doplnkovú ochranu. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 12. 2022. Konanie o udelenie azylu na území SR bolo právoplatne ukončené dňa 02. 01. 2023. Nadobudnutím vykonateľnosti rozhodnutia Migračný úrad MVSR č. MU-PO-168/2022-Ž zo dňa 28. 10. 2022, mal žalobca neoprávnený pobyt na území SR, resp. Schengenského priestoru, pretože nemal pri sebe doklady a ani platné vízum alebo povolenie na pobyt, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo sa zdržiavať na území SR alebo Schengenského priestoru. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 01. 2024 pod č. 1Tost/31/2023 bolo rozhodnuté, že vydanie vyžiadanej osoby do Tadžickej republiky nie je prípustné a účastníka konania zároveň prepúšťa z vydávacej väzby. Uvedené rozhodnutie je súčasťou spisu evidované pod č. PPZ-HCP-PO9-3/2024-AV.
6. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti menovaný sa na území SR zdržiaval opätovne neoprávnene, čím porušil ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. 03. 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice a zároveň opätovne porušil aj ust. čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.
7. Následne dňa 24. 01. 2024 bol žalobca predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. Kontrolou dokladov bolo zistené, že menovaný má udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny. Na základe tejto skutočnosti mu bolo udelené pod č. EC-ECKE1-240124-124- TJK8603119514-----01 dočasné útočisko na území SR. Menovaný bol z predvedenia prepustený dňa 24. 01. 2024 v čase o 20:00 hod. Nasledujúci deň odišiel do Nemecka, kde sa zdržiaval do 20. 03. 2024, kedy bol transferovaný späť na územie SR. Dňa 20. 03. 2024 bol v zmysle Dublinského dohovoru žalobca transferovaný z Nemecka späť na územie SR. Informácia o dublinskom transfere bola správnemu orgánu OHK PZ Košice - letisko zo strany OCP ÚHCP PPZ Bratislava doručená dňa 11. 03. 2024 pod č. PPZ- HCP-OCP1-2024/012493-017, na základe podkladu MÚ MV SR č.: MU-DS-48/2024-DŽ. Žalobca bol v čase o 10 : 30 hod. po prílete súkromnej leteckej linky AXY807V z Nemecka do Košíc prevzatý na územie SR.
8. Lustráciou v informačnom systéme IS CLK bolo ďalej zistené, že na osobu menovaného sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme – Osoba (SIS2). V prvom prípade sa jedná o pátrací záznam vytvorený Francúzskom zo dňa 22. 04. 2022, kde dôvodom odopretia pátrania je „odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“. V zázname je evidovaná dôležitá poznámka, že účastník konania je násilný. V zmysle záznamu, zákaz vstupu vychádza zo skutočnosti, že osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť. V druhom prípade sa jedná o pátrací záznam v Schengenskom informačnom systéme vytvorený Nemeckom zo dňa 28. 09. 2018, kde dôvodom pátrania je „odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, pričom dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba. V uvedenom zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným
činom terorizmu, ev. pod č. rozhodnutia: TE-RI-INT/741311/2021. V zázname je dôležitá poznámka, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom.
9. Na základe vyššie uvedených skutočností dňa 20. 03. 2024 správny orgán OHK PZ Košice – letisko začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia menovaného z územia SR podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktoré bolo ukončené dňa 20. 03. 2024 v čase o 19 : 15 hod., vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov pod č. PPZ-PO9-3-015/2024-AV, v ktorom podľa § 55 ods. 2 správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Uvedené rozhodnutie žalobca prevzal dňa 20. 03. 2024 o 19 : 15 hod., ktoré podpísal vlastnoručným podpisom.
10. Dňa 20. 03. 2024 správny orgán začal konanie vo veci zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho rozhodnutia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, o čom bol žalobca upovedomený podľa § 18 ods. 3 správneho poriadku. Na základe zistených skutočností bola s menovaným za prítomnosti ustanoveného tlmočníka spísaná zápisnica pod č. PPZ- HCP-PO9-3-018/2024-AV.
11. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí teda dospel k záveru, že sú tu naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Menovaný je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a víza, preto správny orgán považuje postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do dňa 20. 07. 2024, ako dobu, ktorá je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Žalovaný pristúpil k štvormesačnej dobe zaistenia, nakoľko kratšia doba by bola neefektívna na plynulé a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti, pričom správny orgán si je vedomý povinnosti, skúmať počas celej doby zaistenia naplnenie skutkovej podstaty zaistenia.
12. Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
13. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 28. 03. 2024, doručenou Správnemu súdu v Košiciach dňa 09. 04. 2024, domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. 03. 2024.
14. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu na F. v zmysle § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov a aj v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho „non-refoulement“ (§ 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), pričom napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom tieto konania sú postihnuté takou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ale aj všetkých následných naň nadväzujúcich rozhodnutí. Zdôraznil, že má a aj ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia o zaistení na území SR oprávnený pobyt ako odídenec s poskytnutým dočasným útočiskom, čo nepripúšťa jeho zaistenie pre imigračné účely. V tejto súvislosti žalobca poukázal na dikcie čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 15 ods. 1 druhá veta, ods. 4 Smernice EÚ a Rady č. 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, § 77 ods. 1, § 81 ods. 1 až 3, § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ako aj nálezy Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 264/090-81 zo dňa 19. 10. 2010 a spis. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09. 10. 2013 a na rozsudky NS SR spis. zn. 1Sza/8/2015, spis. zn. 1Sza/7/2016 a spis. zn. 10Szak/11/2016.
15. Žalobca ďalej zdôraznil, že dňa 24. 01. 2024 mu bolo na území SR v zmysle prísl. ust. zákona o azyle poskytnuté dočasné útočisko pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01. Odo dňa 24. 01. 2024 je preto oprávnený zdržiavať sa na území SR ako odídenec s trvalým pobytom na území SR. Ďalej poukázal na to, že dočasné útočisko ako forma medzinárodnej ochrany mu ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia dňa 20. 03. 2024 nebolo zrušené a ani nezaniklo jeho odchodom na územie Nemecka ani z iného zákonného dôvodu, a preto dňa 20. 03. 2024 nebolo zákonné a ani prípustné začatie konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia a následne ani jeho zaistenia. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie o zaistení je nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ust. zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR. Ďalej žalobca namietal, že administratívnym vyhostením s priznanou formou medzinárodnej ochrany na územie Ukrajiny by zároveň došlo k porušeniu medzinárodného práva na ochranu utečencov a čl. 3 Európskeho dohovoru a aj vyššie cit. ust. zákona o pobyte cudzincov.
16. Žalobca poukázal aj na správu Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických USDOS US Department od State: 2022 Country Report on Human Rights Practices, F. (konkrétne časť 2. Dodržiavanie občianskych slobôd, písm. e) Ochrana utečencov), z ktorej vyplýva to, že Ukrajina je signatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov, avšak štátna migračná služba zastavila prijímanie a spracovávanie žiadosti o azyl po plnej ruskej invázií. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že boli zaznamenané prípady, kedy ukrajinská vláda deportovala osoby z Ruska a Bieloruska do krajiny, kde ich život alebo sloboda budú ohrozené z dôvodu ich rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo z dôvodu politického presvedčenia. Žalobca sa preto obáva rovnakého zaobchádzania na území Ukrajiny ako s inými občanmi Ruska a Bieloruska. Uviedol, že komunikuje ruským jazykom a z dôvodu rozvodu s manželkou – ukrajinskou štátnou občianskou sa obáva, že mu bude zrušené povolenie na pobyt a následne dôjde k jeho vyhosteniu do Tadžikistanu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca nepovažuje za prípustné jeho vyhostenie na územie Ukrajiny pre hrozbu porušenia čl. 3 Európskeho dohovoru, čo robí jeho zaistenie okrem vyššie vytknutej vady neúčelným a nezákonným pre rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru.
17. Ďalej žalobca namietal, že zo spisu vo veci a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené žiadne bližšie skutkové okolnosti ohľadom jeho tvrdenej trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom. V tejto súvislosti uviedol, že tieto obvinenia vychádzajú z nezákonného a vy fabulovaného obvinenia tadžickými orgánmi v súvislosti s jeho opozičnou politickou aktivitou v Demokratickej politickej skupine 24 a nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane. Žalobca uviedol, že aj Najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti jeho extradície do C..
18. V závere žalobca poukázal aj na skutočnosť, že limitom zaistenia musí byť vždy naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal svoje prepustenie.
19. Žalovaný podal svoje písomné stanovisko dňa 03. 04. 2023 k správnej žalobe, ktoré bolo doručené správnemu súdu dňa 09. 04. 2024. Uviedol, že nesúhlasí s uvedenými tvrdeniami právneho zástupcu žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nakoľko sa pri vydávaní rozhodnutia o zaistení dôkladne zaoberal skutkovým stavom veci na základe získaných podkladov, vyjadrení žalobcu, ako aj ostatných dôkazov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Mal za to, že boli dostatočne preukázané všetky skutočnosti ohľadom vyhostenia žalobcu na F. v zmysle § 81 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň žalovaný nesúhlasil s tým, že by jeho rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a konania by boli postihnuté takou závažnou vadou, ktorá by mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí (rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o administratívnom vyhostení).
20. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o dôvod administratívneho vyhostenia z územia SR a zároveň uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov a následne zaistenie žalobcu na účel výkonu tohto rozhodnutia, nikdy nešlo o dôvod neoprávneného pobytu žalobcu na území SR, ale preto, že osoba žalobcu predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok a pre spoločnosť aj v kontexte s jeho osobnostnými črtami. Uvedené potvrdzujú výstupy lustrácii
z informačných systémov MV SR a PZ, kde boli nájdené platné záznamy v Schengenskom informačnom systéme (druhej generácie) (SIS II), s upozornením na osobu žalobcu. V predmetných záznamoch (záznam Francúzska a Nemecka) je uvedená dôležitá poznámka, že žalobca je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom. Podľa názoru žalovaného výstupy z uvedených lustrácii jednoznačne potvrdzujú, že žalobca stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR a zároveň aj na území Schengenského priestoru a to z dôvodu, že predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu. Na základe uvedeného žalovaný inicioval aj konanie o zrušení dočasného útočiska žalobcu podľa § 33 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
21. Ďalej žalovaný uviedol, že sa vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR dôkladne zaoberal prekážkami administratívneho vyhostenia, pričom nezistil u neho žiadne okolnosti, alebo prekážky, ktoré by bránili vyhosteniu žalobcu z územia SR na územie Ukrajiny. Naopak, sám žalobca v spracovanej zápisnici podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku explicitne uviedol, že sa chce vrátiť na F. z dôvodu, že tam má stále platný trvalý pobyt. V súvislosti s týmto žalobca prejavil záujem využiť služby IOM. To, že žalobcu túto skutočnosť neskôr poprel, žalovaný považoval za účelové a tendenčné s cieľom zmariť výkon vyhosťovacieho konania. Žalovaný nevyhostil žalobcu do domovského štátu, tzn. Tadžikistanu, ale na územie Ukrajiny, kde má platný trvalý pobyt. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že žalobca vo svojej správnej žalobe neuviedol a ani nepodložil na základe akej zmluvy, resp. bilaterálnej dohody, či iného právneho dokumentu medzi Ukrajinou a Tadžikistanom, by malo dôjsť k vydaniu žalobcu, ako to on tvrdí, na územie Tadžikistanu. Preto žalovaný uvedené tvrdenia chápal iba ako stratégiu právnej obhajoby žalobcu.
22. K otázke poskytnutého dočasného útočiska žalobcovi žalovaný uviedol, že tento inštitút bol do zákona o azyle implementovaný zákonom č. 55/2022 Z. z. z 25. 02. 2022 o niektorých opatreniach v súvislosti so situáciou na Ukrajine, ktorý novelizoval aj zákon o azyle. Vychádzajúc z dôvodovej správy k uvedenému zákonu nejde o úplnú transpozíciu smernice. Ide iba o sprecizovanie už prebratých ustanovení smernice Rady 2001/55/ES z 20. 07. 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov, vo vzťahu k aktuálnej situácii medzi Ukrajinou a Ruskom. Nejde teda o poskytnutie klasickej medzinárodnej ochrany tak, ako to tvrdí právny zástupca žalobcu. Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle sa na účely tohto zákona rozumie medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný dodal, že v súčasnosti prebieha konanie o zrušení dočasného útočiska, vedené procedurálnym odborom MU MV SR, kde sa opätovne posudzuje aj samotná osoba žalobcu z hľadiska jeho bezpečnosti.
23. Žalovaný uzavrel, že bez poznania, či je rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a uložení zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov zákonné, účelné a efektívne, prepustením žalobcu zo zaistenia by bolo celé toto konanie zmarené. A to najmä s poukazom na osobu žalobcu, jeho nebezpečnosť pre štát a spoločnosť, verejný poriadok, ako aj to, že žalobca nemá na území SR žiadny pobyt, žiadne sociálne, rodinné alebo akékoľvek iné väzby. Žalobca nemá ani dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie základných životných potrieb. Prepustením žalobcu zo zaistenia by s určitosťou došlo k jeho úteku z územia SR do ďalších členských štátov EÚ, čím by zároveň došlo k zmareniu výkonu požiadaviek evidovaných v Schengenskom informačnom systéme II. Generácie (SIS II), ktorými boli žalobcovi uložené opatrenia v súvislosti s jeho vyhostením a odopretím vstupu na územie členských štátov.
24. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a vychádza zo starostlivo zisteného posúdenia skutkového stavu a preto navrhol, aby súd správnu žalobu zamietol v celom rozsahu a zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
25. K písomnému vyjadreniu žalovaného podal žalobca súdu svoje stanovisko (repliku) dňa 16. 04. 2024. V ňom argumentoval, že pre účely extradície osoby z územia F. nie je nevyhnutná existencia medzinárodnej extradičnej zmluvy tak, ako to uvádza žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na to, že Ukrajina má s Tadžickou republikou uzatvorenú dvojstrannú Zmluvu o odovzdávaní osôb odsúdených na pozbavenie osobnej slobody, na ďalší výkon trestu, čo podľa názoru žalobcu poukazuje na bližšiu medzinárodnú spoluprácu medzi C. G. A. F. v trestných veciach. Zároveň žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného o tom, že dočasné útočisko nie je medzinárodnou ochranou ako takou, pretože
toto tvrdenie je v rozpore so zákonom č. 480/2002 Z. z. o azyle a Smernicou Rady č. 2001/55/ES z 20. 07. 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov, ktorá tento inštitút právnej ochrany harmonizuje v podmienkach EÚ. Uvedené vyplýva aj zo zákonnej definície dočasného útočiska v zmysle § 29 ods. 1 zákona o azyle, v zmysle ktorého sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným alebo hromadným porušovaním ľudských práv v krajine pôvodu. Žalobca poukázal na to, že z čl. 8 ods. 1 smernice jednoznačne vyplýva, že po dobu trvania dočasného útočiska na základe rozhodnutia slovenských orgánov, má oprávnenie zdržiavať sa na území SR, a preto nemohlo dôjsť k jeho administratívnemu vyhosteniu a následnému zaisteniu na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného.
26. Žalobca v závere dodal, že po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaným, mu bolo v zariadení pre cudzincov doručené oznámenie migračného úradu o začatí konania o zrušenie dočasného útočiska z dôvodu, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť krajiny. Uvedená skutočnosť podľa názoru žalobcu nemá vplyv na tvrdenú nezákonnosť postupu žalovaného voči nemu, pretože do momentu vykonateľnosti rozhodnutia o zrušení dočasného útočiska je oprávnený zdržiavať sa na území SR z titulu poskytnutého dočasného útočiska, a preto nemôže byť zaistený a nie je ani prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie na územie F.. Žalobca preto zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v správnej žalobe.
27. Žalovaný s poukazom na výzvu súdu zo dňa 17. 04. 2024, v ktorej bol dožiadaný oznámiť súdu, či bolo právoplatne rozhodnuté o zrušení dočasného útočiska u žalobcu zistil, že zo strany migračného úradu mu bolo oznámené, že v zákonnej lehote nebolo u žalobcu rozhodnuté o zrušení dočasného útočiska.
28. Taktiež sa žalovaný vyjadril k replike žalobcu s tým, že uviedol nasledovné. Pokiaľ ide o dvojstrannú dohodu medzi Tadžikistanom a Ukrajinou, v danom prípade sa jedná o normu, ktorá sa nevzťahuje na osobu žalobcu, nakoľko táto právna norma pojednáva o osobách, ktoré už boli odsúdené, v spojitosti s výkonom trestu. K otázke medzinárodnej ochrany vo forme poskytnutia dočasného útočiska žalobcovi žalovaný uviedol, že tento nástroj žalovaný nedáva na roveň s inštitútmi ako sú azyl alebo doplnková ochrana, ktorých inštitút je explicitne považovaný za medzinárodnú ochranu nielen v zmysle zákona o azyle, ale aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ z 13. 12. 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov, alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany. Základným predpokladom pre získanie medzinárodnej ochrany je mať priznané postavenie utečenca (čl. 2 písm. b) smernice), pričom žalobca je považovaný za odídenca. Žalovaný je tiež toho názoru, že poskytnutím dočasného útočiska žalobcovi došlo v rozpore so zákonom ako aj v rozpore so Smernicou Rady č. 2001/55/ES. Ďalej žalovaný citoval čl. 28 ods. 1 písm. b) smernice z ktorého vyplýva, že členské štáty môžu vylúčiť z poskytovania dočasnej ochrany osobu, ak existujú opodstatnené dôvody na to, aby bola považovaná za osobu ohrozujúcu bezpečnosť hostiteľského členského štátu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že je nesporné, že policajný útvar v čase keď prijal žalobcovu žiadosť o poskytnutie dočasného útočiska po jeho prepustení z vydávacej väzby dňa 24. 01. 2024, mal k dispozícii výsledky lustrácii a teda mal informácie k osobe žalobcu, preto k poskytnutiu dočasného útočiska žalobcovi nemalo nikdy dôjsť. V závere žalovaný dodal, že k otázke rozdielneho právneho pohľadu na uvedené konania sa detailne vyjadril už v zaslanom vyjadrení k správnej žalobe, pričom na svojich argumentoch aj naďalej trvá a žiada, aby súd správnu žalobu žalobcu zamietol.
29. Na pojednávaní pred správnym súdom dňa 18.04.2024 zástupcovia oboch účastníkov zopakovali svoju predošlú argumentáciu a zotrvali na dôvodoch uvedených vo svojich doterajších písomných podaniach.
III. Relevantná právna úprava
30. Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na
území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
Podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
Podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
IV. Právny názor správneho súdu a posúdenie veci súdom
31. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia [§ 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)], preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. 03. 2024, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná.
32. Podľa § 229 SSP správny súd žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný v rozsahu potrebnom pre posúdenie dôvodnosti žaloby náležite zistil skutkový stav a zákonným spôsobom rozhodol a postupoval. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcu nemožno prepustiť zo zaistenia na základe dôvodov, ktoré uvádza.
33. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
34. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje predmet súdneho prieskumu v tomto konaní, a tým je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu dňa 20. 03. 2024 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20. 07. 2024 a rozhodol o jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
35. Správny súd v konaní o prepustení cudzinca zo zaistenia (§ 221 ods. 2 SSP) sa obmedzuje len na preskúmanie otázok, či zaistenie cudzinca je zákonné z dôvodov tak, ako to ustálil správny orgán. Ako bolo vyššie spomenuté, ide najmä o skúmanie vád vyplývajúcich zo zmeny dôvodu zaistenie, resp. uplynutia lehôt zaistenia. Samotné rozhodnutie o zaistení však po formálnej stránke je právoplatné, ktoré je možné v celosti preskúmať, ale len v rámci postupu podľa § 221 ods. 1 SSP.
36. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.
37. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov (napr. spis. zn.1SZa/7/2016, spis. zn. 1SZa/9/2016) žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
38. Správna žaloba bola postavená v podstate na dvoch hlavných žalobných bodoch: 1. Žalobca nie je vyhostiteľný preto, lebo mu bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky. 2. Žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, že žalobca môže byť po vydaní na F. následne vydaný do C., o čom už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, že nie je prípustné.
39. Vo vzťahu k prvému bodu sa obe strany púšťali do odôvodnenia vychádzajúceho z medzinárodných dokumentov, k čomu je potrebné povedať, že žiadny takýto medzinárodný dokument, ani európske normy priamo nevylučujú možnosť vyhostiť príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko. Uvedené nevyplýva ani zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ z 13. 12. 2011.
40. Súd má zato, že pre výklad o možnosti vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko postačuje aj vnútroštátna právna úprava, keď v zmysle § 36 ods. 1 zákona o azyle odídenec sa považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt. Samotný tolerovaný pobyt upravuje zákon o pobyte cudzincov v § 58 a nasl., pričom v paragrafe 60 sú uvedené podmienky jeho zániku. Pod písmenom g.) je uvedené, že tolerovaný pobyt zaniká, ak bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený. Z uvedeného tak vyplýva, že tolerovaný pobyt a konanie o vyhostení sa nevylučuje, a teda nemôže byť vylúčené ani v prípade udeleného dočasného útočiska.
41. Nie je bez významu ani to, že žalovaný inicioval konanie o zrušení dočasného pobytu, a teda vo veci koná proaktívne, pričom správny súd si môže danú vec predbežne posúdiť a posúdil ju tak, že vzhľadom na existenciu záznamov z Francúzska a Nemecka ohľadom osoby žalobcu, ktorú považujú za nebezpečnú a vykazujú ju zo svojho územia, možno dôvodne predpokladať, že pokiaľ je žalobca
bezpečnostnou hrozbou pre Francúzsko a Nemecko, bude aj pre Slovensko, kde je v minimálne rovine pravdepodobnosti, že bude rozhodnuté o zrušení dočasného pobytu.
42. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný v januári 2024 žalobcu nezaistil, hoc mal nato možnosť, je toto tvrdenie pravdivé, avšak neznamená, že pokiaľ žalovaný v danom čase postupoval istým spôsobom, je toto jeho konanie záväzným do budúcnosti. V prípade nezaistenia cudzinca sa nevydáva rozhodnutie o nezaistení.
43. Vo vzťahu k druhej žalobnej námietke, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, že žalobca môže byť po vydaní na Ukrajinu následne vydaný do Tadžikistanu, o čom rozhodol už najvyšší súd SR, že nie je možné, súd dáva za pravdu žalobcovi. Žalovaný tak skutočne neučinil. Súd sa preto zaoberal otázkou, či môže takéto rozhodnutie obstáť v teste zákonnosti a dospel k záveru o tom, že môže, a to z troch hlavných dôvodov.
44. Za prvé: medzinárodný zatykač na žalobcu bol vydaný v roku 2018 pričom žalobca opustil územie F. až v roku 2022. F. teda 4 roky od vydania zatykača nekonala vo veci zaistenia žalobcu či jeho vydania, a to napriek tomu, že bol v kontakte s policajným orgánom, preukázateľne minimálne v roku 2022, kedy prekračoval H. - F. štátne hranice. Za druhé: žalobca sa sám v konaní pred žalovaným slobodne vyjadril, že chce odísť na F., pričom je mu zrejmé, že C. naň vydal medzinárodný zatykač, ťažko teda vyhodnotiť, že by žalobca samotný považoval za reálnu hrozbu, že po jeho vyhostení, by ho F. vydala do C.. Za tretie: rozsah či vôbec potreba skúmania vyhostenia z tretej krajiny sa podľa názoru súdu líši v závislosti od toho, o akú krajinu ide. Inak to bude v prípade krajiny, kde nie je udomácnené demokratické zriadenie a iné v prípade krajiny akou je F.. K uvedenému súd dodáva, že F. je signatárom Dohovoru, členským štátom Rady Európy, spadá pod jurisdikciu ESĽP, je signatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení cudzincov, je na ceste stať sa členským štátom Európskej únie o čo, ako je známe, sa mimoriadne usiluje. Je teda krajinou právnou a demokratickou, a súd nemá pochybnosti, že by nevydala príslušníka tretej krajiny do štátu, kde mu hrozí mučenie či smrť. Áno, na F. nie sú dodržiavané ľudské práva, dokonca takým spôsobom, ako azda nikde na svete, to sa však týka území, ktoré v rozpore s medzinárodným právom okupuje G. I., je však nad slnko jasné, že žalobca by na tieto územia vyhostený nebol.
45. Vo svetle uvedených argumentov dospel súd k záveru, že absencia posúdenia žalobcom nastolenej otázky v predmetnom rozhodnutí nespôsobuje jeho nezákonnosť, pričom tiež poukazuje na rozhodnutie NSS uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. 44/2023 v zmysle ktorého pokiaľ je namietaný rozpor zaistenia za účelom administratívneho vyhostenia s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru pre neefektívnosť a neúčelnosť zaistenia, ktorú odvodzuje od nerealizovateľnejší jeho vyhostenia do krajiny pôvodu, a účelom zaistenia je výkon administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, je primárne úlohou sťažovateľa produkovať tvrdenia a dôkazy spochybňujúce realizáciu vyhostenia do tejto krajiny, čiže analogicky v našom prípade, pokiaľ žalobca tvrdí, že bude z Ukrajiny vyhostený do Tadžikistanu, mal v tomto smere produkovať dôkazy o pravdepodobnosti tejto konštrukcie, kde bolo poukázané len na dva roky starú správu Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov o problémoch pri prekážkach pri obnovení povolenia na pobyt, čo sa súdu javí ako málo, a to aj z toho dôvodu, že žalobca má právo pobytu na F. do roku 2028.
46. Nad rámec žaloby sa súd zaoberal otázkou vyhostiteľnosti žalobcu na F. z dôvodu vojnového konfliktu kde súd poukazuje na najnovšiu judikatúru Českého najvyššieho správneho súdu napr. v konaní 9Azs 126/2023 – 35 zo dňa 07.09.2023 o možnosti vyhostiteľnosti občana F. do tohto štátu, teda pokiaľ je za splnenia podmienok vyhostiteľný občan F., ktorý navyše podlieha aj brannej povinnosti, potom je na F. vyhostiteľný aj občan tretieho štátu, ktorý tam má trvalý pobyt.
XX. Pre úplnosť má súd potrebu vyjadriť sa k otázke prepustenia žalobcu Najvyšším súdom Slovenskej republiky začiatkom tohto roku z dôvodu neprípustnosti extradície. V danom prípade sa Najvyšší súd zaoberal otázkou nevyhostiteľnosti žalobcu konkrétne do C.. To však nie je predmetom tohto konania. Predmetom tohto konania nie je ani primárne to, či je žalobca vyhostiteľný na F.. O tejto otázke padne rozhodnutie v inom konaní. Predmetom konania je otázka posúdenia zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia, kde sa súd tak ako uviedol, zaoberal aj otázkou vyhostiteľnosti. Rozhodnutie Najvyššieho súdu sa teda týka úplne inej veci, pričom správny súd
toto rozhodnutie plne rešpektuje a dokonca azda nad rámec uvádza (dovoľuje si) aj to, že v danom prípade by sám rozhodol rovnako.
48. Úplne na okraj, bez zásadnej právnej relevancie, no predsa má súd potrebu vyjadriť sa k osobe žalobcu, keďže účastníci konania na oboch stranách mali tendenciu vnímať žalobcu určitým spôsobom, a týmto následne aj odôvodňovali vydanie rozhodnutia, či podanie žaloby. Jednou stranou bol žalobca vykreslený ako terorista, druhou ako bojovník za demokraciu. Súd po nestrannom preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že žalobca síce môže predstavovať bezpečnostné riziko (správy Nemecka a Francúzska), avšak priamy dôkaz o jeho napojení na teroristickú skupinu, či o jeho terorizme sa v súdnom spise nenachádza, nato by žalovaný musel súdu dodať kvalitnejšie dôkazy. Vo vzťahu k opačnému tvrdeniu súd uvádza, že v administratívnom spise sa nachádzajú listiny (predovšetkým výpovede samotného žalobcu ku konaniu o azyle), ktoré súd viedli k pochybnostiam, či žalobca bol aktivistom za demokraciu. Súd to nevylučuje, avšak žalobca nedodal súdu dôkazy takej kvality, ktoré by tieto pochybnosti odstránil.
49. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní dôvodov a podmienok zaistenia žalobcu dospel k záveru, že nezistil dôvody, pre ktoré je možné nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca, resp. jeho zástupca v rámci konania o jeho zaistení. Žalobné dôvody, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť jeho zaistenia správny súd nepovažuje za dôvodné. Žalovaný zistil skutkový stav dostatočne a vec správne právne posúdil.
50. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu o veci zaistenia podľa § 229 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach v lehote siedmich dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa ustanovenia § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že :
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.