Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25CoCsp-31-2020.pdf
PDF · 114.46 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v spore žalobcu: A-MONT GmbH, so sídlom Rakúsko, 1190 Viedeň, Grinzinger Strase 87, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: A-MONT GmbH, organizačná zložka, so sídlom Trnava, Skladová 2, IČO: 50 266 748, zastúpeného advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Trnava, Vajanského 10, proti žalovaným: 1. G. G., nar. XX.X.XXXX, adresa H., B. XXXX/XX, 2. W. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa tamtiež, o zaplatenie 1.732,34 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 32Csp/197/2017-110 zo dňa 28.11.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu v celom rozsahu zamietol, vo výroku II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1 a 2 náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania, o ktorých výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo výroku III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť ustanovenej znalkyni Mgr. Márie Zelenkovej náhradu výdavkov titulom poskytnutého výsledku znaleckého skúmania v rozsahu 100% trov konania, o ktorých výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Právne súd prvej inštancie vec posúdil na základe ust. § 52 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 524, § 559, § 631, § 633 a § 635 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len OZ), § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 2 a § 153 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len CSP).
3. Prvoinštančný súd posúdil právny vzťah založený zmluvou o dielo ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorú je nevyhnutné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 488 a § 489, § 631 resp. § 52 a nasl.), keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o dielo vystupoval ako dodávateľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia. Súd teda posúdil vzťah ako spotrebiteľský, na ktorý aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia § 488 a § 489 OZ v spojení s § 631 OZ a nasledujúce. A teda súd posudzoval, či žalobca má nárok na zaplatenie ceny diela, keďže v konaní bolo nesporné, že dielo bolo riadne vykonané, zohľadniac obranu žalovaných, ktorí tvrdili, že záväzok zanikol splnením podľa § 559 OZ. Z obsahu zmluvy o dielo - článku III plynie, že žalovaní mali uhradiť celkovo sumu 46.000,- Eur a poslednú vyúčtovaciu faktúru mali uhradiť po započítaní sumy zálohy vo výške 3.000,- Eur, t.j. celková cena diela mala presiahnuť (pozn. odv. súdu: zrejme dosiahnuť) sumu 46.000,- Eur, pričom žalobca zálohu z 22.10.2015 (platbu vo výške 3000,- Eur) v konaní spočiatku nespomínal, a to ani v skutkových tvrdeniach, hoc samotná zmluva s touto platbou počítala. Pri započítaní uvedenej platby na cenu
diela (v súlade s článkom zmluvy III) a žalobcom tvrdených reálne vykonaných úhrad tvorili úhrady žalovaných celkovo sumu 46.700,- Eur bez spornej úhrady v sume 3.000,- Eur dňa 07.11.2016. Súd teda konštatoval, že vzhľadom na uvedené bol rozpor medzi skutkovými tvrdeniami žalobcu o cene diela, vykonaných úhradách a skutočným stavom, keďže žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaní mali uhradiť sumu 45.432,34 Eur, pričom podľa predloženej zmluvy o dielo a faktúr (č.l.10 a 62) mala byť uvedená suma iná, a to vo výške 48.432,34 Eur. Na druhej strane žalovaní počas celého konania tvrdili, že zaplatili celkovo sumu 49.700,- Eur, vrátane spornej platby dňa 07.11.2016 v sume 3.000,- Eur, pričom k úhrade vyššej sumy títo uviedli, že si uvedeného neboli vedomí vzhľadom na opakované sťahovanie (2x v rozhodnom období), a teda sumarizáciu dokladov vykonali až po doručení platobného rozkazu. Súd posúdil uvedenú argumentáciu, vzhľadom aj na ďalšie uvedené skutočnosti, ako vierohodnú. Súd teda napriek tvrdeniu žalobcu o logickom rozpore v tvrdeniach žalovaných, nachádzal logické rozpory v tvrdeniach žalobcu. Súd rozoberal priebeh sporu a argumentáciu sporových strán z procesného hľadiska a následné dopady na priebeh sporu. Žalobca tvrdil, že žalovaní mali zaplatiť sumu 45.432,34 Eur, pričom na podklade faktúr a zálohových platieb, pričom uhradili podľa žalobcu len sumu 43.700,- Eur. Uvedené skutkové tvrdenia žalobcu žalovaní popreli a uviedli vlastné skutkové tvrdenia, a to že uhradili sumu 49.700,- Eur, pričom na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložili najskôr kópie a potom originály potvrdení o úhrade dlžných súm (viď č.l. 44-46, resp. prílohová obálka č.l. 71). Pravosť jedného dokladu žalobca poprel a navrhol vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie pravosti podpisu. Žalobca však preddavok nezložil, ani nepredložil porovnávacie materiály, pričom znalkyňa vo svojich predbežných záveroch uviedla, že nemožno vylúčiť nateraz pravosť podpisu. Žalobca už na ďalšom dokazovaní netrval, a teda jeho skutkové tvrdenie o tom, že jeho postúpená pohľadávka (§ 524 OZ) existuje, zostala v rovine nepreukázaného tvrdenia, keďže žalovaní preukázali zánik tejto pohľadávky splnením v súlade s § 559 OZ predložením originálov príjmových dokladov, ktoré síce žalobca verbálne spochybnil, avšak jeho spochybnenie je len v rovine jeho nepreukázaného tvrdenia, keďže reálne svoje tvrdenie nepreukázal dôkazmi načo bol podľa § 149 v spojení s § 153 ods. 1 CSP povinný, a keďže tak nevykonal, neuniesol dôkazné bremeno v tomto konaní. Súd tiež konštatoval, že neobstojí proti žalovanými predloženým príjmovým pokladničným dokladom (ktoré spĺňajú riadne znaky dokladov v zmysle zákona o účtovníctve), interný doklad právneho predchodcu žalobcu (č.l.61), nakoľko toto je len rukou písaná evidencia bez riadnych náležitostí dokladov, ktoré vyžaduje zákon o účtovníctve, a preto nie je rovnocenným dokladom, ktorý by mohol vierohodne spochybniť pravosť predložených účtovných príjmových pokladničných dokladov. Súd naviac uviedol, že bremeno neunesenia dôkazného bremena v tomto prípade môže niesť len žalobca, nakoľko nie je možné spravodlivo žiadať od žalovaných, aby títo zabezpečili porovnávacie materiály pre vykonanie znaleckého dokazovania, ktorými môže disponovať len žalobca, resp. jeho štatutárny zástupca, ktorý bol aj konateľom právneho predchodcu žalobcu. Ak nimi žalobca z akéhokoľvek dôvodu už nedisponuje, je uvedené jeho zodpovednosťou, v podobe práve neúspechu v tomto občianskom súdnom konaní. Súd naviac konštatuje, že rozsah plnení v hotovosti bez bankových prevodov v súčasnosti nesvedčí správnemu postupu pri výkone podnikateľskej činnosti, keďže uvedeným postupom bol porušený zákon č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti a súčasne že nesprávne skutkové tvrdenia (o cene diela) ako aj predložený spôsob vedenia účtovníctva, vzbudzujú samé o sebe vážne pochybnosti o požadovanom žalobnom nároku. Vzhľadom na uvedené, keďže súd mal preukázaný zánik pohľadávky splnením zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu. Záverom súd poznamenal, že žalobca v žalobe tvrdil, že pôvodný záväzok bol vo výške 45.432,34 Eur, ktorý žalovaní preukázateľne splnili v rozsahu 46.700,- Eur (po započítaní zálohy zo dňa 22.10.2015), a teda aj toto by bez ohľadu na rozporované plnenie zo dňa 07.11.2016 v sume 3.000,- Eur (ktoré však súd vyhodnotil ako reálne plnené) bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko v spotrebiteľskej veci nie je prípustná zmena žaloby, a teda ani podstatná zmena skutkových tvrdení, pričom cena diela tvrdená v žalobe takýmto podstatným skutkovým tvrdením je.
4. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 258 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovaným a ustanovenej znalkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď žalovaní boli v dôsledku zamietnutia žaloby plne úspešní v konaní a ustanovenej znalkyni vznikli náklady na doteraz vykonanú činnosť, ktorú navrhol žalobca, a ktorý súčasne spor prehral, a teda je povinný zaplatiť znalkyni náhradu znalečného za poskytnuté znalecké úkony. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
5. Proti tomuto rozsudku proti všetkým jeho výrokom z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil alebo zmenil tak, že zaviaže žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu 1.732,34 Eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 29.8.2017 do zaplatenia.
6. Vo vzťahu k výrokom I. a II. odvolateľ uviedol, že v konaní spochybnil pravosť príjmových dokladov, ktoré žalovaní predložili. Súd vo veci ustanovil znalca z odboru písmoznalectvo, ktorý vypracoval predbežný výsledok znaleckého skúmania, na základe ktorého odporučil súdu vykonať ďalšie znalecké skúmanie znalcom z odboru kriminalistika. Znalec uviedol, že je zrejmá rozdielna kvalita vyhotovenia predložených listín. V konaní boli teda spochybnené listiny predložené žalovanými na ich obranu. Skutkový stav, ktorý vzal súd do úvahy teda nie je v súlade s predloženými dôkazmi. Zároveň príjmové doklady predložené žalovanými v súčte prevyšujú sumu, ktorú mali žalobcovi zaplatiť ako cenu diela. Táto nelogická skutočnosť podporuje opodstatnenosť úvahy o tom, že všetky doklady, ktoré žalovaní predložili nemohli byť pravé. Takéto konanie žalovaných by napĺňalo skutkovú podstatu trestné činu marenia spravodlivosti.
7. Vo vzťahu k výroku III. rozsudku odvolateľ namietal, že preň neexistuje zákonný podklad. Súd v konaní nepostupoval podľa § 253 CSP, keď znalca ustanovil v rozpore s § 253 ods. 1 a 3 CSP. Neexistuje právny dôvod, pre ktorý by mal žalobca znášať tieto výdavky.
8. Žalovaní odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania uplatnenými žalobcom, bolo posúdiť správnosť procesného postupu a skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že žalobu je nevyhnutné v celom rozsahu zamietnuť a nadväzne neúspešného žalobcu zaviazať na náhradu trov konania žalovaným 1 a 2, ako aj znalkyni.
11. V zmysle čl. 8 základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
12. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
13. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
14. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
15. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
16. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
17. V zmysle § 295 CSP (v spotrebiteľských sporoch) súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
18. V zmysle § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
19. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (§ 185 ods. 2 a 3 CSP), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
20. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
21. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o dielo, že toto dielo riadne vykonal, a že žalovaný cenu za dielo riadne v celom rozsahu nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia mal žalobca dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu a vykonanie diela. Tieto skutočnosti žalobca preukázal, resp. medzi účastníkmi neboli sporné. Pokiaľ sa žalovaní proti žalobe bránili tvrdením, že cenu diela zaplatili v celom rozsahu, teda i v rozsahu žalovanej časti, bolo ich povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na preukázanie tohto tvrdenia predložili príjmové pokladničné doklady. Žalobca ale v konaní poprel pravosť jedného z príjmových pokladničných dokladov zo dňa 22.10.2015 o zaplatení sumy 3.000,- Eur. Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženého pokladničného dokladu, označiac ho za nepravý - falšovaný, nedošlo tým k presunu, resp. prerozdeleniu dôkazného bremena v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že táto listina nie je pravá (pozri obdobný záver v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24.2.2010). Podľa cit. rozhodnutia NS SR u súkromných listín je potrebné rozlišovať ich pravosť (teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ) a správnosť (teda ich pravdivosť). Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočnosti v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalovaných preukázať pravosť spochybnenej predloženej listiny, teda to, že pokladničný doklad o zaplatení aj druhej sumy 3.000,- Eur dňa 7.11.2016 bol skutočne vystavený žalobcom. Podľa vyššie spomínaného rozhodnutia NS SR tento záver možno vyvodiť aj uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.
22. S poukazom na vyššie uvedené, prvoinštančný súd vychádzajúc z nesprávneho uplatnenia dôkaznej povinnosti žalobcu dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu pravosti dotknutého príjmového pokladničného dokladu. Dôkazné bremeno
preukázať pravosť predmetného pokladničného dokladu spočívalo na žalovaných, ktorí túto súkromnú listinu ako dôkaz v konaní predložili a ktorí z tejto listiny pre seba vyvodzovali priaznivý právny dôsledok. Žalovaní ale takýto dôkaz nenavrhli. Keďže ale išlo o spotrebiteľský spor, v zmysle cit. § 295 CSP súd mohol takýto dôkaz vykonať aj bez návrhu, keď by to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
23. Vyššie uvedený nesprávny právny záver súdu prvej inštancie ale v konečnom dôsledku nemal vplyv na výsledok konania. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie v ods. 27 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, žalobca v podanej žalobe v bode II. tvrdil, že žalovaní mali z titulu predmetnej zmluvy o dielo právnemu predchodcovi žalobcu uhradiť na základe ním poukázaných faktúr a platieb celkom sumu 45.432,34 Eur (a zaplatili 43.700,- Eur). Podľa žalovanými predložených príjmových pokladničných dokladov žalovaní mali žalobcovi z titulu ceny diela zaplatiť spolu 49.700,- Eur. Žalobca pritom spochybnil jeden z predmetných pokladničných dokladov zo dňa 7.11.2016 na sumu 3.000,- Eur. Táto úhrada bola preto medzi stranami sporná. Po odrátaní spornej sumy 3.000,- Eur z celkovej sumy 49.700,- Eur, ktorú mali žalovaní podľa nimi predložených príjmových pokladničných dokladov zaplatiť, rozdiel činí 46.700,- Eur, čo predstavuje sumu zaplatenú žalovanými právnemu predchodcovi žalobcov, ktorá je nesporná. Žalovaní teda v konaní nesporným spôsobom preukázali, že žalobcovi uhradili vyššiu sumu (46.700,- Eur), než bola žalobcom v žalobe tvrdená suma, ktorú mali z tohto titulu zaplatiť (45.432,34 Eur).
24. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
25. V zmysle § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo uplatňuje iné právo. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
26. V zmysle § 294 CSP - Osobitné ustanovenie o zmene žaloby - zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.
27. V zmysle cit. § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe, za ktoré je nesporne nevyhnutné považovať aj tvrdenú cenu diela. Podľa cit. ust. § 294 CSP ale v predmetnom spotrebiteľskom spore, v ktorom žalovaným je spotrebiteľ, zákon zmenu žaloby nepripúšťa a napokon žalobca ani v priebehu konania žalobu nenavrhol.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom potrebné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že žalovaní v konaní nespornými listinnými dôkazmi - príjmovými pokladničnými dokladmi na celkovú sumu 46.700,- Eur (bez prihliadnutia na sporný príjmový pokladničný doklad zo dňa 7.11.2016 na sumu 3.000,- Eur) preukázali, že ich dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu tvrdený žalobcom v žalobe vo výške 45.432,34 Eur zanikol splnením v zmysle § 559 OZ. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a nadväzujúcom výroku II., ktorým neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť úspešným žalovaným 1 a 2 náhradu trov konania v plnom rozsahu, bolo potom správne.
29. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. preskúmavaného rozsudku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť znalkyni náhradu výdavkov titulom poskytnutého výsledku znaleckého skúmania, je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že súd prvej inštancie pochybil keď bez toho, aby žalobca v súdom stanovenej lehote zaplatil uložený preddavok na znalecké dokazovanie, predložil vec na posúdenie znalkyni, hoci v zmysle § 253 ods. 3 CSP za daných okolností mal navrhnutý dôkaz nevykonať. Je však nesporné, že znalkyňa vykonala písmoznalecké skúmanie a predložila súdu o tom predbežný výsledok (č.l. 73 a nasl. spisu). Zároveň predložila aj vyúčtovanie znalečného (č.l. 103 a nasl. spisu) v tarifnej odmene celkom 418,32 Eur. Bolo teda nesporné, že znalkyňa odborné skúmanie vykonala a predbežný výsledok písmoznaleckého skúmania, ktorý bol doručený stranám, podala, teda, že trovy tohto dôkazu vznikli. Trovy tohto dôkazu (znalečné) sú potom v zmysle § 251 CSP trovami tohto konania, keďže išlo o preukázané odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním, resp. bránením práva. V zmysle § 260 CSP sa jednalo o výdavky spojené s vykonaním dôkazu - znaleckého dokazovania. Zároveň tento dôkaz navrhol v konaní neúspešný žalobca. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvoinštančným je toho názoru, že bolo dôvodným, aby na úhradu týchto trov konania bol v celom rozsahu zaviazaný neúspešný žalobca (výrok III. preskúmavaného rozsudku).
30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
31. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1 a 2 vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
33. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
34. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
35. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).