Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Csp/90/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcov v rade 1/: X. A., S.. X.XX.XXXX, M. A. X, XXX XX, W., v rade 2/: M. A., S.. XX.X.XXXX, M. A. X, XXX XX, W., oboch zastúpených splnomocneným zástupcom - Občianskym združením ZASTAVME ÚŽERU - občianske združenie, so sídlom Pod Hájom 1367/169-44, 018 41, Dubnica nad Váhom, IČO: 51 255 022, proti žalovanému: V. V., L..V.., V. V. N. XX, XXX XX, M., E.: XX XXX XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01, Košice, IČO: 36 863 017, v konaní o zaplatenie sumy 9.418,67 € s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia, takto

rozhodol:

I. Žaloba žalobcov v rade 1/ a 2/ sa v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobcom v rade 1/ a 2/, povinným spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

III. Žalobcovia v rade 1/ a 2 oprávnení spoločne a nerozdielne, majú proti žalovanému právo na náhradu trov konania pred súd druhej inštancie v plnom rozsahu.

IV. O výške náhrady trov konania strán sporu rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 11.9.2019 sa žalobcovia proti žalovanému domáhali zaplatenia sumy 9.418,67 € titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanému na úkor žalobcov zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej dňa 5.1.2011 a úroku z omeškania z tejto sumy v sadzbe 5 % ročne od 29.5.2019 do zaplatenia. Žalobcovia súčasne požadovali plnú náhradu trov konania.

2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tou skutočnosťou, že podľa vyššie uvádzanej zmluvy veriteľ mal poskytnúť žalobcom spotrebiteľský úver vo výške 13.500 € pri fixnej úrokovej sadzbe do splatnosti 14,90 % ročne, dohodnutom úroku z omeškania 8 % ročne, pričom úver mal byť poskytnutý jednorazovo a bezhotovostne za spracovateľský poplatok 239 €, uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru a dohodnutom poplatku za správu úveru 2,99 € mesačne odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy, poplatku za upomienku 25 €, pri výške splátky od prvého čerpania úveru do 31.1.2011 vo výške 153,85 € mesačne, zročnej k 20. dňu kalendárneho mesiaca (splátka vo výške úrokov a poplatkov), od 20.2.2011 vo výške 233,59 € mesačne, zročná k 20. dňu v mesiaci, pri počte 119 splátok a konečnej splatnosti úveru 20.12.2020. Úver mal byť splácaný inkasom z inkasného účtu tam uvedeného, jeho RPMN predstavovala 17,17 % ročne, priemerná RPMN na obdobné úvery 11,25 % ročne, celková čiastka spojená s úverom predstavovala 26.738,37 € s tým, že predpoklady použité na výpočet RPMN

vychádzali zo skutočnosti, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške, dlžník bude plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách uvedených v úverovej zmluvy a sadzba úrokovej sadzby a poplatku za správu úveru budú platiť až do splatnosti úveru. Tento úver bol spotrebiteľskou zmluvou a žalobcovia ho nepoužili ne podnikateľské účely. Na tento úver sa vzťahujú ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru žalobcov zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti, ktoré mala mať podľa a a to celkovú výšku spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Pokiaľ ide o celkovú výšku spotrebiteľského úveru, reálne bola žalobcom vyplatená iba suma 13.261 €. Suma 239 € predstavujúca spracovateľský poplatok reálne žalobcom vyplatená nebola a preto je nesprávny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Keďže údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru je nesprávny, platí ako keby absentoval a v dôsledku tejto skutočnosti je úver podľa citovaného zákona bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na rozsudok Súdneho dvora z 21.4.2016 vo veci C-377/14. K absencii RPMN žalobcovia uviedli, že RPMN je v úverovej zmluve nesprávne uvedená, v dôsledku čoho platí ako keby údaj o nej v zmluve absentoval. Do RPMN totiž nebol zahrnutý mesačný poplatok za poistenie schopnosti splácať úver, hoci v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere na strane 7 sú náklady na poistenie úveru označené ako súvisiace náklady, konkrétne akékoľvek iné náklady vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poplatok za poistenie mal byť započítaný do RPMN, nakoľko ide o náklad súvisiaci s úverom. V zmluve sa uvádza, že dlžník žiada poistenie v rozsahu Komplexný súbor poistenia - jedna osoba, ale neuvádza sa, na ktoré poistné udalosti sa poistenie vzťahuje. Žalobcovia teda nemali ani možnosť rozhodnúť sa, či požiadajú o základný súbor poistenia, alebo iný súbor poistenia, nakoľko v predtlačenej zmluve bol uvedený len komplexný súbor poistenia, ktorý je oproti základnému logicky drahší. Ku dňu podpisu úverovej zmluvy bola výška poplatku za poistenie v rozsahu 12,18 € mesačne. Takto koncipované ustanovenia zmluvy sú na škodu spotrebiteľa, zneužívajú a reflektujú výhradne záujem dodávateľa na uzavretí poistnej zmluvy v prospech jeho zmluvného partnera. Žalobcovia ako spotrebitelia museli takúto zmluvu uzavrieť s poisťovňou, ktorú dokonca vybral sám veriteľ a ten vybral aj rozsah poistenia. Predmetná zmluva bola vopred pripravená, žalobcovia nemali možnosť zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah, nemali tiež možnosť podieľať sa na tvorbe jej obsahu a nemali možnosť odmietnuť uzavrieť právny vzťah, ktorý bol do nej včlenený. Keďže predmetné poistenie bolo predformulované v zmluve, dokonca vo vopred predformulovanej zmluve je uvedená výška mesačnej splátky vrátane poistného, je zrejmé, že veriteľ súhlas žalobcov uzatvoriť poistnú zmluvu už vopred prezumoval. Pokiaľ bolo v zmluve dohodnuté platenie poistenia, toto predstavuje doplnkovú službu a náklady za ňu mali byť zahrnuté do celkových nákladov úveru a v tejto súvislosti premietnuté do RPMN. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

3. K absencii RPMN, resp. k nesprávne vypočítanej RPMN žalobcovia uviedli, že urobili prepočet RPMN pomocou interaktívnej kalkulačky na portáli fininfo.sk s cieľom porovnať RPMN a podľa prepočtu pri čerpaní úveru 13.500 € v dodatočnom náklade 239 € za jednorazový spracovateľský poplatok, ďalší dodatočný náklad 153,85 €, zaplatené úroky a poplatky od prvého čerpania úveru a pri počte 119 splátok, pri výške splátky 221,41 € bez mesačného poistného, vyšla ich hodnota RPMN 17,04 %, čo je hodnota približne v tej výške, ako je uvedená v zmluve (17,07 %).

4. Pri prepočítaní RPMN pri výške 233,59 €, čiže splátky vrátane mesačného poistného, vyšla RPMN vo výške 18,70 %.

5. K nesprávne uvedenej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 26.738,37 €, žalobcovia uviedli, že pri súčine splátky 233,59 €, počte splátok 119, suma predstavuje 27.797,21 € a spolu so sumou 153,85 €, ktorá predstavuje úroky a poplatky od prvého čerpania úveru do 31.1.2011 a spolu so sumou spracovateľského poplatku vo výške 239 € vychádza celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, 28.190,06 €. Pre prípad, že by sa tieto náklady počítali z mesačných splátok vo výške 221,41 €, suma vychádzala na 26.740,64 € a nie na sumu 26.738,37 €. V každom prípade tak žalovaná strana v zmluve celkovú výšku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítala a uviedla zle. Žalobcovia uhradili za obdobie od 31.1.2011 do 12.4.2019 sumu 22.679,67 €. Keďže podľa presvedčenia žalobcov nedostatky vyčítané vyššie v zmluve o spotrebiteľskom úvere spôsobujú to, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, tak keďže zo strany žalovaného bolo žalobcom poskytnutých celkovo 13.261 €, rozdiel predstavuje sumu 9.418,67 € a táto suma je bezdôvodným obohatením na strane žalovaného. Preto žalobcovia požadovali túto sumu zaplatiť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od

29.5.2019 do zaplatenia. Dňa 28.5.2019 totiž žalovanému doručili predžalobnú výzvu a uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa ich názoru sa žalovaný nasledujúcim dňom dostal do omeškania.

6. K žalobe žalobcovia pripojili zmluvu o splátkovom úvere uvedenú v žalobe a k nej prislúchajúce štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, výsledky výpočtu RPMN prostredníctvom interaktívnej kalkulačky, predžalobnú výzvu - pokus o zmier z 21.5.2019, odpoveď V. V. z 12.6.2019, súhrnné informácie údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok roku 2010, splátkový kalendár - prehľad splácania úveru do konečnej splatnosti, výpis z účtu preukazujúci spôsob splácania úveru žalobcami, následne výkaz o úhradách úveru, podací lístok preukazujúci podanie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia na poštovú prepravu a výpis z internetového údaja Slovensky pošty o doručení zásielky žalovanému.

7. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 14.10.2019, ktorým poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcov, najviac však s poukazom na ustanovenia konštatoval, že žalobcovia nesplnili ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovali vrátenia, ktorých plnení sa domáhajú. Nestačí im totiž tvrdiť, že zaplatili celkovú sumu 22.679,67 €, aj keď je z ich podania zjavné, že bola realizovaná viacerými platbami a nie naraz. Žalobcovia sú povinní uviesť vrátenie plnení, prípadne, ktorých častí plnení korešpondujúcich s obsahom zmluvného vzťahu so žalovanou bankou sa domáhajú vrátiť a tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takomto plnení. Najmä, kto, kedy, komu, koľko a ako plnil. Len voči takýmto kvalifikovaným tvrdeniam žalobcov môže žalovaný následne rozvinúť náležitú procesnú obranu a teda preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobcov, a či išlo o platby na tie zložky úverového záväzku, ktorého vrátenia sa žalobcovia domáhajú, či nešlo o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania a podobne. Žalovaný následne žiadal, aby súd žalobu žalobcov zamietol.

8. Žalobcovia reagovali replikou z 11.11.2019 a uviedli, že sa s argumentáciou žalovaného nestotožňujú. V podanej žalobe opísali všetky rozhodujúce skutočnosti a každé tvrdenia žalobcov podložili listinnými dôkazmi. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia preukázali prostredníctvom výpisu z účtu, z ktorého uhrádzali jednotlivé splátky úveru, z ktorého je potom zrejmé, kto, kedy, komu a koľko platil. Tieto údaje sú prepísané do prehľadnej tabuľky, kde je vyčíslená suma bezdôvodného obohatenia, ako rozdiel medzi poskytnutými a uhradenými finančnými prostriedkami, čo predstavuje nárok, ktorý si žalobcovia uplatňujú. Naviac žalobcovia majú za to, že nárok nie je premlčaný. Subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť žalobcom od okamihu, keď sa dozvedeli, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na ich úkor obohatil a v tomto prípade žalobcovia sa dozvedeli, že sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatil od občianskeho združenia, ktoré ich zastupuje a ktorému dňa 19.7.2019 udelili plnú moc na zastupovanie v tomto konaní. Objektívna trojročná premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne došlo. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje jeden celok a preto objektívna premlčacia doba začína plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. Ku skončeniu bezdôvodného obohacovania vo výške 9.418,67 € došlo zaplatením poslednej splátky, to znamená 12.4.2019. Teda v tomto prípade aj trojročná subjektívna premlčacia doba bola dodržaná.

9. Žalovaný následne reagoval duplikou z 20.12.2019, kde zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach o tom, že žaloba žalobcov nemá predpísané náležitosti. Žalobcovia neuviedli skutočnosti konkrétne k tomu, aby bolo zrejmé, ktorými plneniami uskutočnenými v konkrétnej výške, v konkrétnych dňoch, sa údajne mal žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatiť. Naviac za zásadne nesprávnu a účelovú považovali argumentáciu žalobcov ohľadne určenia časového okamihu, keď začala plynúť subjektívna premlčacia doba, pre ktorú rozhodujúcim momentom mala byť informácia od občianskeho združenia. Takáto argumentácia totiž popiera súdnymi autoritami dlhodobo uznávané postuláty, ktorým je ovládaná právna úprava inštitútu premlčania. V tejto súvislosti poukázali na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V kontexte prejednávaného sporu je právne významná iba jediná skutková okolnosť, ktorou je obsah uzavretej zmluvy s tým, že nech žalobcovia vo svojich podaniach akokoľvek zahmlievajú vedomosť o tom, či je so spotrebiteľským úverom spojená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, je z povahy veci vedomosťou o právnej kvalifikácií a táto vedomosť nemôže mať relevantné účinky pre plynutie premlčacej doby. Zmluva o splátkovom úvere medzi žalovanou bankou a žalobcami bola uzavretá 5.1.2011. Dvojročná

subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia začala plynúť toho istého dňa, keďže má ísť o nárok vyvierajúci z bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru spôsobenej údajnými nedostatkami zmluvy rozhodujúcou skutkovou okolnosťou má byť preto práve namietaný obsah uzavretej zmluvy, o ktorom žalobcovia nadobudli vedomosť najneskôr práve okamihom jej uzavretia.

10. Žalovaná strana následne ešte pripojila obchodné podmienky V. V., L. V.S. pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní, následne aj žiadosť o poskytnutie úveru, ktorá bola spísaná so žalovaným dňa 29.12.2019 a v súvislosti s argumentáciou žalujúcej strany po vypočutí právneho posúdenia súdom na prvom pojednávaní vo veci samej navrhla žalovaná strana ešte výsluch svedkov - pracovníčok banky, ktoré rokovali so žalobcami pri uzatváraní spornej úverovej zmluvy.

11. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcov dôvodná nie je a zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzavreli žalobcovia ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ dňa 5.1.2011, má všetky parametre platnej a korektnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami vtedy účinného o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách a úveroch pre spotrebiteľov. Súd vychádzajúc z vyššie uvádzaných skutočností nezistil v namietanej zmluve nedostatok, ktorý by bolo možné postihnúť podľa ust. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Keďže súd nezhliadol poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov, dospel k presvedčeniu, že je povinnosťou žalobcov vrátiť ho s dohodnutými úrokmi, poplatkami a ďalšími zmluvne dojednanými plneniami až do výšky celkovej čiastky spojenej s úverom uvedenej v zmluve s tým, že ak žalobcovia zaplatili vyššiu sumu, než bola výška úveru 13.500 €, nevzniklo vzhľadom na vyššie uvedené na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie.

12. Súd preto dňa 9.7.2020 vyhlásil vo veci svoj prvý rozsudok, ktorým žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol a žalovanému proti žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojím uznesením sp. zn. zo dňa 26.1.2021 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu prislúchajúceho spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil v otázke bezúročnosti žalobcom poskytnutého spotrebiteľského úveru, v dôsledku čoho nevykonal navrhované dôkazy. Hneď prvým dôvodom, na základe ktorého žalobcovia tvrdili, že nimi uzatvorená spotrebiteľská zmluva nezodpovedá ustanoveniam , je žalovanou nesprávne poskytnutá celková výška spotrebiteľského úveru. Žalobcovia uzatvorili zmluvu o úvere na sumu 13.500 Sk (č.l. 7 a nasl. spisu), pričom v skutočnosti im zo strany žalovanej bola poskytnutá len suma 13.261 Sk, keďže žalovaná si do výšky poskytnutého úveru započítala spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru v sume 239 €. Žalobcovia uvedený postup označili za nesprávny a rozporný s judikatúrou či už súdov SR, resp. Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti poukázali aj na konkrétne rozhodnutie vo veci C-377/14, ktoré okresný súd pri svojom rozhodovaní nevzal v úvahu.

15. Rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 O. P. R., A. R. Q. D. L..V.. bola okrem iných riešená aj otázka, čo je potrebné považovať za celkovú výšku úveru poskytnutého spotrebiteľovi veriteľom. V bode 91. rozsudku Súdny dvor uvádza, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. , ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetom úveru a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

16. Koncepcia je okrem iných založená aj na princípe právnej istoty ( ), ktorý definuje ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Uvedenému zodpovedá povinnosť súdu v súlade s ust. a jasne, výstižne a presvedčivo odôvodniť rozhodnutie s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax, a to aj

pre prípad, ak sa od tejto odkloní. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa judikatúry Ústavného súdu SR je implikované aj v SR. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolností veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. To znamená, že z odôvodnenia sa má strana dozvedieť o dôvodoch prijatia či odmietnutia svojho argumentu.

17. Z uvedeného vyplýva, že ak už došlo k judikatúrnemu vyriešeniu určitej otázky k publikovaniu niektorého rozhodnutia ako stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (ďalej len „Zbierka“) je potrebné, aby súdy tento judikatúrny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Požiadavka, aby sa na určitú právnu otázku pri opakovaní už v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. , a ). Najvyšší súd SR vo veci z 6. marca 2017 sp. zn. konštatoval, že ústavná rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách, alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo doposiaľ v nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne naň nadviazali. V uznesení Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017 sp. zn. súd dodal, že s prihliadnutím na Základných princípov do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora EÚ (v danom prípade ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. apríla 2016 vo veci C-377/XX O. P. R., A. R. Q. D. L..V..). Rozhodnutia súdov iných štátov a teda rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

18. V preskúmavanej veci je nesporné, že žalobcom nebola zo strany ich veriteľa poskytnutá suma 13.500 € tak, ako bola uvedená v spotrebiteľskej zmluve, ale suma nižšia po odrátaní spracovateľského poplatku. S poukazom na uvedené skutkové zistenie a tiež vzhľadom na závery obdobne posudzovanej veci Súdnym dvorom EÚ (obdobne rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa 19.11.2019, Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 20.7.2020) odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenie okresného súdu ohľadom reálne poskytnutej výšky žalobcom poskytnutého úveru je nesprávne a nesprávny je potom právny záver o bezchybnosti medzi stranami sporu uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Bezpochyby žalobcom poskytnutý úver v nižšej sume, než ako sa v skutočnosti so žalovanou dohodli, má dopad aj na výšku RPMN, ktorá bola taktiež uvedená nesprávne, pretože vychádzala z celkovej sumy 13.500 €, ktorá ale žalobcom reálne poskytnutá nebola.

19. Záverom odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia náležitým spôsobom s námietkami žalobcov (poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora EÚ) ohľadom nesprávne uvedenej výšky úveru a RPMN nevysporiadal, pričom práve predmetné námietky mali rozhodujúci význam pre jeho rozhodnutie.

20. Na základe týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia v otázke bezchybnosti náležitostí spornej spotrebiteľskej zmluvy, okresný súd nevykonal ohľadom žalobcami tvrdenej výšky bezdôvodného obohatenia žiadne dokazovanie a vzhľadom k jeho rozsahu odvolací súd nepovažoval za účelné jeho doplnenie v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd totiž konštatoval, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia náležitým spôsobom s námietkami žalobcov, poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne nesprávne uvedenej výšky úveru a RPMN nevysporiadal, pričom práve predmetné námietky mali rozhodujúci význam, pre jeho rozhodnutie.

21. V ďalšej fáze konania okresný súd viazaný názorom súdu druhej inštancie nariadil nové pojednávanie, na ktorom vec opätovne prejednal a prihliadol aj na výsledky predtým vykonaného dokazovania.

22. Žalovaná strana zaslala súdu ešte vyjadrenie, došlé 29.3.2021, kde uviedla, že právne názory prezentované v uznesení odvolacieho súdu, týkajúce sa aplikácie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.4.2016, vo veci C-377/14, O. P. R. L. A. R. Q. D. L..V.. (ďalej len „rozsudok Radlinger“) na prebiehajúci spor, nemožno označiť inak ako prinajmenej predčasné. Ani Súdny dvor v rozsudku R. nevyslovil, že určité sumy by mali, alebo nemali byť zahrnuté do celkovej výšky úveru. Toto zistenie je výlučnou úlohou vnútroštátneho súdu, s využitím kritérií sformulovaných v predmetnom rozsudku (bod 89: „Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna, alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej.“).

23. V prejednávanej veci úveru poskytnutého žalobcom pritom existuje hneď niekoľko zásadných dôvodov, ktoré v zmysle záverov rozsudku R. vylučujú, aby celková výška úveru, ako je uvedená v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 5.1.2011 (13.500 €), mala byť povinne znížená o spracovateľský poplatok vo výške 239 €.

24. Tým hlavným je, že o neoprávnenom zahrnutí určitej sumy do celkovej výšky úveru by bolo možné hovoriť iba v prípade, ak by sa nedala dlžníkovi k dispozícii. Rozsudok R. je úplne kategorický v zdôraznení tohto aspektu a opakovane ho uvádza na viacerých miestach odôvodnenia (napr. bod 82: „Vynára sa preto konkrétna otázka, či tú časť tohto istého úveru, ktorá sa daným osobám nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu I prílohy I smernice 2008/48 na účely výpočtu RPMN.“).

25. Kľúčovou skutkovou okolnosťou prípadu pritom je, že zaplatenie spracovateľského poplatku z prostriedkov úveru bolo výsledkom vlastného, individuálneho rozhodnutia žalobcov. Práve ono ho vyníma zo záberu rozsudku R., pretože žalobcom bola daná k dispozícii celá suma úveru a iba oni sami sa dobrovoľne rozhodli, že spracovateľský poplatok má byť zaplatený z úveru, miesto toho, aby ho zaplatili z vlastných zdrojov. Išlo teda o dispozíciu žalobcov, nie banky.

26. Toto individuálne rozhodnutie žalobcov je mimo akúkoľvek pochybnosť zistiteľné z dosiaľ uplatnených listinných dôkazných prostriedkov. Jednak zo znenia samotnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 5.1.2011 (článok I bod 1, položka „Spracovateľský poplatok: 239 €, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru“), ale predovšetkým zo žiadosti o poskytnutie úveru, vo formulári ktorej mali žalobcovia na výber medzi možnosťami „Spracovateľský poplatok sa uhradí: O z prostriedkov úveru, z prostriedkov klienta O bezhotovostne, z prostriedkov klienta O hotovostne“, pričom nadväzný zmluvný údaj bol odrazom ich slobodne prejavenej voľby o spôsobe použitia úverových prostriedkov. Ak by uprednostnili alternatívu „z prostriedkov klienta“ a poplatok zaplatili napr. v hotovosti na pobočke banky, k žiadnemu následnému inkasu by, samozrejme, nedošlo.

27. Je potrebné tu akcentovať, k akým absurdne neudržateľným dôsledkom by viedol prístup, že o spracovateľský poplatok - o ktorom predtým dlžník slobodne rozhodol, že ho chce zaplatiť z prostriedkov úveru - by sa mala znížiť výška úveru. Znamenalo by to totiž, že dva úplne rovnaké úvery, s úplne rovnakými parametrami, by sa nevyhnutne líšili údajom o celkovej výške úveru, ktorá je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere [ o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „“], ak by sa v jednom prípade spotrebiteľ rozhodol pre zaplatenie poplatku z vlastných prostriedkov a v druhom z prostriedkov úverových. Je absolútne vylúčené, aby o jednom a tom istom úvere (o úvere, ktorého ostatné podmienky sú nemenné) mohli súčasne platiť dva rozdielne údaje o jeho výške (a navyše výlučne v závislosti od individuálneho a pre veriteľa vopred objektívne nepoznateľného rozhodnutia spotrebiteľa, ako si želá zaplatiť spracovateľský poplatok). Ide o vrcholne neudržateľnú konštrukciu, ktorá by napr. poskytovateľovi spotrebiteľských úverov neumožňovala poskytnúť spotrebiteľovi hodnoverné informácie pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere [ ].

28. Ekonomické postavenie dlžníka je pritom v oboch porovnávaných situáciách rovnaké. Pre zjednodušenie je nutné predstaviť si úver vo výške 10.000 €, s ktorým je spojený spracovateľský poplatok vo výške 250 €, pričom dlžník má zároveň vlastné finančné prostriedky práve vo výške 250 €. Ak sa

rozhodne zaplatiť poplatok z vlastných zdrojov, zaplatí sumu 250 € a obdrží úver vo výške 10.000 €, z ktorého sa nič „nezrazí“, takže vo výsledku má k dispozícii sumu 10.000 €. Ak však uprednostňuje, aby sa na zaplatenie poplatku použili úverové prostriedky, po poskytnutí úveru sa mu „zrazí“ suma 250 €, takže mu zostanú prostriedky vo výške 9.750 €, ku ktorým je však potrebné pripočítať jeho vlastných 250 € (ktoré nemusel použiť na zaplatenie poplatku), takže výsledná disponibilná suma je opäť 10.000 €. Ani v jednom prípade teda nemá spotrebiteľ vo výsledku viac, alebo menej, naopak, má k dispozícii úplne rovnaký obnos. Niet preto žiadnej racionálnej opory, aby jeden z údajov bol v takýchto prípadoch vyčísľovaný odlišne, a to len podľa toho, ako bude zaplatený spracovateľský poplatok.

29. Rozhodujúce je pritom práve objektívne hľadisko možnosti dispozície, teda to, že spotrebiteľovi patrí rozhodnutie o naložení s úverovými prostriedkami (sám spotrebiteľ diktuje, či časť úveru, zodpovedajúcu výške poplatku, použije na jeho zaplatenie, alebo si ju ponechá a poplatok zaplatí z vlastných peňazí). Opäť je nutné predstaviť si modelovú situáciu, že spotrebiteľ si zaumieni, že časť úveru si „odloží bokom“ a bude z nej splácať napr. úroky z úveru. Nikomu by nenapadlo, aby sa o takúto sumu znižovala celková výška úveru, hoci úroky sú - rovnako ako spracovateľský poplatok - nákladmi úveru a príjmom veriteľa. Principiálnym dôvodom, samozrejme, je, že to bol práve spotrebiteľ, kto sa rozhodol takto naložiť s úverovými prostriedkami. V prípade spracovateľského poplatku zaplateného žalobcami je to však úplne rovnaká situácia - práve oni stanovili, ako bude zaplatený (a mali pritom na výber aj inú možnosť); je to teda to isté, ako keby si sumu pripadajúcu na poplatok sami „dali bokom“ a následne ho z nej zaplatili.

30. Takisto určite nemožno opomínať, že najdôležitejšou požiadavkou spotrebiteľskej regulácie je zabezpečiť transparentnosť informovania spotrebiteľa, aby mu boli poskytované jasné a zrozumiteľné informácie (v tom napr. spočíva, aj keď vo vzťahu k inej zmluvnej náležitosti, jedno z hlavných posolstiev rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016, vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Z. M., body 46 až 50 - aby spotrebiteľ mohol „bez ťažkostí a s istotou“ zistiť potrebné zmluvné údaje). Sme presvedčení, že v tomto ohľade nám nemožno vonkoncom nič vyčítať; tak v predzmluvnej fáze (žiadosť o poskytnutie úveru), ako aj v samotnej zmluve o splátkovom úvere sme žalobcov zreteľne upozornili, že spracovateľský poplatok bude zaplatený z prostriedkov úveru (čo, navyše, bolo odrazom ich vlastnej, slobodnej voľby).

31. Druhý kruciálny dôvod, prečo neprichádza do úvahy záver o nesprávnosti zmluvnej náležitosti výšky úveru poskytnutého žalobcom, vyviera z bodov 87 a 89 odôvodnenia rozsudku R.:

32. „Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.“

33. Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna, alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej.“.

34. Súdny dvor takto zvýrazňuje, že neoprávnené zahrnutie určitej sumy do celkovej výšky úveru nevyhnutne rezultuje do stanovenia nesprávnej hodnoty tzv. ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“). A contrario, nemožno hovoriť o nesprávnom postupe vo vzťahu k celkovej výške úveru, ak ním hodnota RPMN nie je nijako dotknutá. Je to, koniec koncov, úplne prirodzené so zreteľom na kľúčový význam predmetného ukazovateľa (RPMN) v kontexte celej regulácie spotrebiteľských úverov, keďže má uľahčovať ekonomické správanie a rozhodovanie spotrebiteľov a umožňovať im jednoduché porovnávanie konkurenčných úverových ponúk. Ak teda niet negatívneho dopadu na RPMN, nie je ani právne relevantné uvažovať o nesprávnom uvedení celkovej výšky úveru.

35. V prípade spracovateľského poplatku, aký bol uplatnený aj voči žalobcom, je pritom z matematického hľadiska vylúčené, aby nezníženie celkovej výšky úveru o sumu poplatku mohlo negatívne poznamenať hodnotu RPMN. Rozhodujúcou okolnosťou tu totiž je, že poplatok je uhradený okamžite (v deň uzavretia zmluvy o úvere). Vo vzorci upravenom na výpočet RPMN - príloha č. 2 k v znení účinnom dňa 5.1.2011 (dátum uzavretia zmluvy so žalobcami) - časovým údajom zodpovedajú mocnitele tk a SI, ktoré vo vzťahu k zaplateniu poplatku, vzhľadom na to, že k poskytnutiu (čerpaniu)

úveru aj k zaplateniu poplatku dochádza súčasne (v ten istý deň), majú nevyhnutne hodnotu 0. Znamená to, že tak v prípade postupu použitého v zmluve so žalobcami, t. j. keď sa ako výška úveru uvedie 13.500 € a poplatok figuruje ako „nultá“ splátka vo výške 239 € v ten istý deň, ako aj v prípade, ak by sa výška úveru znížila o poplatok, t. j. 13.500 € - 239 € = 13.261 EUR, a poplatok by už nevystupoval ako splátka na úver, je výsledkom rovnaká hodnota RPMN.

36. Žalovaný nakoniec citoval zo stanoviska Národnej banky Slovenska, odboru ochrany finančných spotrebiteľov, ktorá vo veci iného klienta žalovaného, uplatňujúceho si voči banke rovnaký typ námietky, ako žalobcovia o údajnej nesprávnosti celkovej výšky úveru, uzavrela, že spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je splatný v deň uzatvorenia Zmluvy, môže byť zohľadnený vo výpočte RPMN dvoma spôsobmi:

1) na ľavej strane základnej rovnice je súčasná hodnota úveru dohodnutého v Zmluve a na pravej strane je súčasná hodnota splátky poplatku za poskytnutie úveru a súčasná hodnota anuitných splátok úveru, pričom splátka poplatku za poskytnutie úveru je nultou splátkou;

2) výška poplatku za poskytnutie úveru sa odpočíta od sumy úveru dohodnutej v Zmluve a výsledná suma sa použije na ľavej strane základnej rovnice a na pravej strane rovnice je poplatok za poskytnutie úveru nulový

37. Pri obidvoch matematických zápisoch základnej rovnice na výpočet RPMN je výsledok výpočtu hodnoty RPMN rovnaký. Pri výpočte RPMN je irelevantné, či sa použije plná výška úveru na jednej strane rovnice a následne sa na druhej strane rovnice v nultej splátke použije spracovateľský poplatok v určenej výške, alebo sa na jednej strane rovnice ako výška úveru použije suma úveru vo výške po odpočítaní spracovateľského poplatku a na druhej strane už nebude do nultej splátky vstupovať spracovateľský poplatok.

38. Pokiaľ sa poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. apríla 2016 vo veci C-377/2014, ktorý sa v bodoch 81až 91 zaoberá pojmami „celková výška úveru" a „výška čerpania úveru" a to aj na účely výpočtu RPMN. Optikou vyššie uvedených bodov rozhodnutia C-377/2014 by bol správny spôsob výpočtu RPMN č. 2. Poplatok na ľavej strane rovnice sa nezaráta do celkovej výšky úveru, pričom v takomto prípade musí byť od sumy úveru odpočítaný. Spôsob výpočtu RPMN č. 1 je matematicky ekvivalentnou úpravou výpočtu č. 2, nemá vplyv na hodnotu RPMN. Ako vyplýva z bodu 89 rozsudku, vo vzťahu k výpočtu RPMN boli pre Súdny dvor EÚ relevantné také okolnosti, ktoré „môžu mať vplyv na výpočet RPMN".

39. Ešte zásadnejšie potom je, že popísaná možnosť sa premietla aj do všeobecne záväzného opatrenia, ktoré Národná banka Slovenska vydala pod č. 5/2020 zo dňa 24.11.2020 na úpravu podrobností o výpočte RPMN pre spotrebiteľské úvery (uverejnené v čiastke 38/2020 Vestníka Národnej banky Slovenska). V jeho ustanovení § 1 ods. 2 sa explicitne normuje:

40. „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa náklady, ktoré sú súčasťou celkových nákladov a ktoré sú splatné najneskôr v deň prvého čerpania, zohľadňujú takto:

a) ak veriteľ podľa § 2 písm. b) zákona alebo iný veriteľ podľa § 2 písm. c) zákona (ďalej len „veriteľ“) používa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov základnú rovnicu ustanovenú v prílohe č. 2 časti I zákona (ďalej len „základná rovnica“): 1. časový interval S1, použitý v základnej rovnici ako hodnota S1, sa rovná nule a príslušná výška splátky, alebo platby poplatkov, použitá v základnej rovnici ako hodnota D1, sa rovná výške nákladov splatných najneskôr v deň prvého čerpania, alebo 2. výška nákladov splatných najneskôr v deň prvého čerpania sa odpočíta od sumy prvého čerpania a výsledná suma sa použije v základnej rovnici ako hodnota C1, pričom hodnoty S1 a D1 v základnej rovnici sa určia podľa termínu splatnosti a sumy nasledujúcej splátky alebo platby poplatkov,

b) ak veriteľ používa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov rovnicu ustanovenú v prílohe č. 2 časti I písm. e) zákona (ďalej len „ekvivalentná rovnica“): 1. časový interval tk, použitý v ekvivalentnej rovnici ako hodnota t2, sa rovná nule a príslušný peňažný tok, použitý v ekvivalentnej rovnici ako hodnota A2, sa rovná výške nákladov splatných najneskôr v deň prvého čerpania, pričom táto suma sa použije v rovnici s opačným znamienkom ako suma prvého čerpania, ktorá je do rovnice zahrnutá ako peňažný

tok A1 s prislúchajúcou hodnotou t1 rovnajúcou sa nule, alebo 2. výška nákladov splatných najneskôr v deň prvého čerpania sa odpočíta od sumy prvého čerpania a výsledná suma sa použije v ekvivalentnej rovnici ako hodnota A1, pričom hodnoty t2 a A2 v ekvivalentnej rovnici sa určia podľa termínu splatnosti a sumy nasledujúcej splátky, alebo platby poplatkov.

41. Žalovaný záverom konštatoval, že z citovanej úpravy je zjavné, že obidva spôsoby výpočtu RPMN sú rovnocenné, čo do výsledku a obidva spôsoby sú hlavným orgánom dohľadu nad finančným trhom aprobované ako prípustné pri vyjadrovaní povinných zmluvných náležitostí. Žalovaný preto považoval za vylúčené, aby sa mohlo dospieť k záveru o nesprávnom údaji celkovej výšky úveru, ktorý je pritom vyčíslený spôsobom, ktorý je kompatibilný s opatrením Národnej banky Slovenska. Žalovaný tiež konštatoval, že nie je možné jednoducho pri posudzovaní prípadu vypustiť atribút proporcionality sankcie a to aj za predpokladu, že by hypoteticky pripustil, že žalobný dôvod meritórne obstojí. Nemalo by sa totiž prehliadať, že žalobcovia nedokázali uviesť žiadnu konkrétnu ujmu, ktorú mali utrpieť vo svojej informovanosti, žiadne nedostatky zmluvy nepociťovali a nenamietali ani pri kontraktácii, ani pri čerpaní úveru a účelu, a vypočítavo ich uplatnili až s odstupom mnohých rokov po uzavretí zmluvy. Využívajúc aktuálny trend často prepiatej ochrany spotrebiteľa, ktorá namiesto hľadania spravodlivej rovnováhy, uchyľuje sa k zjednodušujúcim postupom drakonického trestania podnikateľov, keď sa aj najbanálnejšia vada zmluvy stáva postačujúcim podkladom pre úplné odňatie legitímneho zisku.

42. Žalovaný následne v súvislosti so základným právom podnikať, ktoré je garantované článkom 35 ods. 1 , citoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 26.1.2011, nález sp. zn. zo dňa 22.3.2017 a uznesenie sp. zn. zo dňa 4.7.2000. Poukázal, že existuje aj významné množstvo rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, ktoré s poukazom na základné princípy fungovania Európskej únie mimoriadne vyzdvihujú úlohu proporcionality pri zásahoch verejnej moci; za všetky možno spomenúť C-101/01: „Orgány a súdy členských štátov musia nielen vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade so smernicou....., ale dbať aj na to, aby nevychádzali z takého jej výkladu, ktorý by sa dostal do rozporu so základnými právami chránenými právnym poriadkom Spoločenstva, alebo s inými všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, ako je zásada proporcionality.“; C-430/05:„Administratívne, alebo represívne opatrenia nemôžu presiahnuť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, a sankcia nemôže byť neprimeraná vo vzťahu k závažnosti porušenia..... Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vo svetle predchádzajúcich úvah posúdil, či uplatňované sankcie stanovené vnútroštátnym zákonodarcom sú proporcionálne.“; C-418/11: „V tomto ohľade teda opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu, a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom.“.

43. Žalovaný ešte uviedol, že uvedené sa musí plne vzťahovať a aplikovať aj na uplatňovanie sankcií bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ktoré nesmie byť povrchné a abstraktné. Naopak, musí vždy zohľadňovať okolnosti konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti citoval rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.8.2019, ale tiež imperatív proporcionality zadefinovaný Súdnym dvorom Európskej únie v už zmienenom rozsudku vo veci C-42/15 a uviedol, že okolnosti prejednávanej veci pritom nijako neumožňujú záver, že žalobcovia nemali plnohodnotné informácie o svojom úverovom záväzku. Hneď v úvodnom ustanovení zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 5.1.2011 je explicitne uvedená nielen výška úveru, ale aj výška spracovateľského poplatku so súčasným upozornením, že bude uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru. Už predtým v žiadosti o poskytnutie mali možnosť prejaviť, aby sa práve takto zaplatil spracovateľský poplatok, pričom mali na výber aj inú možnosť jeho zaplatenia, ktorú nevyužili. Niet preto žiadnej okolnosti, v dôsledku ktorej by sa žalobcom nedostalo správnych zmluvných informácií a teda nemohli zistiť a posúdiť podmienky úveru a z toho rezultujúcu úverovú zaťaženosť.

44. Na preukázanie tvrdených skutočností žalovaný navrhol vykonať listinný dôkaz stanoviskom Národnej banky Slovenska zo dňa 15.12.2020, ktorý pripojil.

45. Na pojednávaní potom ešte právna zástupkyňa žalovaného pripojila vestník Národnej banky Slovenska, čiastku 38, vydanú 4.12.2020 o opatrení č. 4/20 a najmä opatrení 5/20 z 24.11.2020, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov pre spotrebiteľské úvery.

46. Takýchto tvrdení sa potom žalovaná strana pridržala aj na pojednávaní dňa 12.5.2021.

47. Súd sa oboznámil aj s listinami naposledy pripojenými žalovanou stranou do súdneho spisu a dôsledne s rozhodnutím vo veci C-377/14 zo dňa 21.4.2016 a prihliadal aj na predtým vyslovenú argumentáciu strán sporu a na dokazovanie, ktoré bolo vo veci vykonané.

48. Žalobcovia na prvom pojednávaní vo veci samej žiadali žalobe vyhovieť. Konkretizovali, že uplatnená istina pozostáva zo všetkých platieb, ktoré boli vykonané od 20.9.2015, keď k tomuto dňu bola vykonaná splátka 235,44 €, avšak z tejto splátky už suma 53,44 € bola preplatkom istiny. Teda to, čo po 20.9.2015 žalobcovia zaplatili na poskytnutú istinu úveru spolu so sumou 53,44 € až do 12.4.2019, je sumou uplatnenou v žalobe a túto sumu žalujúca strana žiada vydať titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia tvrdili, že subjektívna premlčacia doba v dĺžke dvoch rokov začala žalobcom plynúť dňa 19.7.2019, kedy udelili plnomocenstvo k zastupovaniu občianskemu združeniu na ochranu spotrebiteľa a keď sa dozvedeli, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začala plynúť až vykonaním poslednej platby na splatenie úveru, teda 12.4.2019.

49. Právna zástupkyňa žalovanej strany na pojednávaniach uskutočnených do vyhlásenia prvého rozsudku ešte uviedla a to v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne o dojednaní poistení v úverovej zmluve, že žalobcovia žiadali o poistenie úveru v žiadosti o poskytnutie úveru, ktorú prvýkrát v kópii žalovaná strana pripojila na pojednávaní dňa 12.2.2020 a po spísaní tejto žiadosti až s odstupom niekoľkých dní došlo k uzavretiu samotnej zmluvy. Časť o poistení úveru v zmluve je potom výsledkom rokovaní strán, keďže žalobcovia o poistenie prejavili záujem. O poistenie prejavil záujem žalobca v rade 1/. Pokiaľ ide o rozdiel necelých 2 € v celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť z úverovej zmluvy, kde v zmluve bola uvedená suma 26.738,37 € po prepočte žalobcu i súdu. Táto suma predstavovala 26.740,64 €, tak tento rozdiel vznikol v súvislosti so samotným znením zmluvy. Na dôkaz tejto skutočnosti žalovaná strana upozornila na bod 5.5.3 obchodných podmienok banky, z ktorých vyplývalo, že posledná splátka banky je zostatok pohľadávky banky. Posledná splátka je vždy o malú sumu nižšia práve pre matematický rozdiel, ktorý vzniká tým, že obvyklé nie je možné poskytnutý úver navŕšený o úroky a poplatky, rozdeliť na potrebný počet splátok tak, aby tieto splátky boli celkom rovnaké a nevznikal tam minimálny rozdiel v súvislosti so zaokrúhľovaním a podobne. Rozdiely v niekoľkých eurách sú úplne štandardné a vždy banky na ne reagujú vo svojich obchodných podmienkach, kde je uvedené, že banka si inkasuje len skutočne zostatok pohľadávky a nie vyššiu sumu. k 5.1.2011 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy tvrdil, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov a táto suma uvedená v zmluve tomu presne zodpovedá. Nejedná sa o súčin, ale o súčet. Aj keď by sa mal zohľadniť rozdiel 2 €, ktorý vychádzal z prepočtov, je to tak malá suma povinnosti základného princípu proporcionality a zohľadnenia možnosti aplikácie sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti, že Súdny dvor Európskej únie už opakovane judikoval, že možnosť udeliť takúto sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti treba zohľadniť v okolnostiach konkrétneho prípadu. Výstižne to uviedol v prípade C 42/15 - Home Credit proti Z. M.. Suma 2 € popri sume 13.500 € pri zásade zachovania proporcionality medzi sankciou a porušením povinnosti nie je tak veľa, aby takýto rozdiel bolo možné sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Veľmi recentne to zahrnul aj Najvyšší súd Českej republiky, kde vo svojom rozhodnutí z 27.8.2019 uviedol, že uvalenie sankcie je nutné skúmať vždy cez prizmu spotrebiteľských vzťahov a konkrétne okolnosti daného prípadu. Predmetný rozdiel je v porovnaní s výškou úveru, ale aj so závažnosťou sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tak zanedbateľný, že by následok sankcie mohol spôsobiť len vtedy, ak by banka po žalobcoch chcela viac, než je uvedené v zmluve. K tomu však zatiaľ nedošlo, pretože žalobcovia netvrdili, ani nedokázali, že by banka chcela sumu, ktorú si vyrátali, od nich aj reálne zaplatiť.

50. Súd v prvej fáze konania vykonal dokazovanie čítaním listín pripojených do súdneho spisu oboma procesnými stranami a vypočul na pojednávaní dňa 10.6.2020 svedkyňu F. R., pracovníčku žalovaného, ktorá so žalobcami spisovala žiadosť o uzavretie úverovej zmluvy a samotnú úverovú zmluvu.

51. Žalobcovia sa už po vykonaní prvého pojednávania ďalších pojednávaní nezúčastňovali, rovnako ako sa ich nezúčastňoval ani ich zvolený zástupca, avšak svojím podaním zo dňa 18.5.2020 ešte spochybnili listinu („žiadosť o poskytnutie úveru zo dňa 29.12.2019“) s tým, že uviedli, že si nespomínajú, že by takúto listinu boli spisovali a podľa nich sú tam uvedené nesprávne údaje, ktoré sa týkajú vzdelania žalobcov s tým, že je tam uvedené stredné odborné vzdelanie s maturitou, hoci žalobcovia maturitu

nemajú, v žiadosti nie je uvedený ani počet členov domácnosti správne, keďže v tom čase bol počet členov domácnosti v počte štyroch osôb a nie v počte troch osôb, ako je uvedené v žiadosti a nie je tiež pravdou, že v čase podania žiadosti bývali žalobcovia vo vlastnom byte. Vlastnú nehnuteľnosť vrátane pozemkov nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.7.2011 a šlo o nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX L. XXXX v kat. úz. W.. Žalobcovia tvrdili, že takéto nesprávne údaje žalovanému nikdy neposkytli a uvedenie takýchto nesprávnych údajov znamená, že žalovaný ako veriteľ pred uzatvorením zmluvy neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobcov ako spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver podľa o spotrebiteľských úveroch a takéto konanie tiež má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch.

52. Ako súd zistil zo zmluvy o splátkovom úvere čísla uvedeného v žalobe, ktorá bola spísaná medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom dňa 5.1.2011, za V. V. ju ako poradkyňa podpísala aj vypočutá svedkyňa F. R.. Táto zmluva mala tie údaje, ktoré konštatovali žalobcovia už v samotnej žalobe a preto súd po obsahovej stránke na žalobu odkazuje. Je pravdou, že po spočítaní nákladov vychádzajúcich zo zaplatených úrokov a poplatkov od prvého čerpania úveru do 31.1.2011 v sume 153,85 €, pri započítaní spracovateľského poplatku v sume 239 €, ktorý podľa výslovnej dohody v zmluve bol uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru, pri súčine 119 splátok bez poistenia vo výške 221,41 € (mesačné poistné v sume 12,18 € a súhlas s poistením úveru vyplýval z časti II. zmluvy), bola celková čiastka, ktorú mali žalobcovia ako spotrebitelia zaplatiť, vo výške 26.740,64 € a nie 26.738,37 € ako vyplývalo zo zmluvy.

53. Súd sa v tomto smere, pokiaľ ide o matematický výpočet celkovej čiastky, ktorú by mali žalobcovia zaplatiť vo výške 26.740,64 €, ktorý sa odchyľoval od sumy 26.738,37 €, ktorá vyplývala zo zmluvy, stotožnil s vysvetlením žalovanej strany a totiž, že odchýlka skutočne mohla vzniknúť zaokrúhľovaním pri výpočte výšky mesačných splátok, pričom rozdiel je skutočne tak minimálny, že by nebolo v súlade so zásadou proporcionality sankcionovať takúto odchýlku bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Naviac žalobcovi ešte úver nesplatili a preto nemohli ani produkovať dôkaz, že banka im z inkasného úverového účtu stiahla vyššiu sumu, ako mali podľa zmluvy platiť, teda, že by banke zaplatili viac, než sumu 26.738,37 €, ktorá bola uvedená v zmluve. Preto tento argument žalobcov ako argument neuvedenia celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť v dôsledku jeho nesprávnej výšky, neuznal. Na margo tej skutočnosti, že reálne žalobcom bola vyplatená len suma 13.261 €, súd opätovne poznamenáva a v tomto smere sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej strany, že už v základných podmienkach úverovej zmluvy, uvedenej v časti I. spornej úverovej zmluvy, bolo uvedené, že žalovaným bude poskytnutý úver vo výške 13.500 €, pri zaplatení spracovateľského poplatku vo výške 239 €, ktorý má byť uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru. Tým zmluvné strany dojednali v podstate fakt, že nárok žalobcov na vyplatenie úveru vo výške 13.500 € sa započítava proti nároku banky na zaplatenie spracovateľského poplatku, ktorý má banka právo strhnúť si z úverových prostriedkov. Akékoľvek iné nazeranie na takéto dojednanie a argumentácia, že v dôsledku tejto skutočnosti nie je správne uvedená celková výška úveru, je podľa presvedčenia súdu zo strany žalobcov čisto špekulatívne a účelové tvrdenie, podľa presvedčenia súdu konštatované v dôsledku tej skutočnosti, že žalobcovia majú snahu vyhnúť sa splateniu úveru podľa podmienok úverovej zmluvy.

54. Súd sa dôsledne oboznámil s obsahom rozsudku Súdneho dvora (tretej komory) z 21.4.2016 vo veci C-377/14, O. P. R. L. A. R. Q. D. L..V.. a zistil, že výklad súdu pri odpovedi na 4. otázku predkladateľa ohľadne článku 3 písm. l/ a článku 10 ods. vzhľadom na popisovaný prípad nemožno prísne formalisticky aplikovať na prípad žalobcov.

55. V prípade manželov R. šlo o prípad, keď títo 29.8.2011 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou Smart Hypo s.r.o., na základe ktorej získali úver vo výške 1.170.000 CZK. Manželia R. sa za túto zmluvu zaviazali zaplatiť veriteľovi sumu 2.958.000 CZK v 120 mesačných splátkach. Táto suma pozostávala z istiny, 10 % úroku z omeškania ročne, z poskytnutej istiny za dobu splatnosti úveru, odmeny veriteľa vo výške 585.000 CZK a poplatku vo výške 33.000 CZK. RPMN predmetného spotrebiteľského úveru predstavovala 28,9 %. Nad rámec zákonom stanovených úrokov z omeškania manželom R. však nebola reálne vyplatená nijaká suma. Predmetný úver vo veci samej sa totiž použil na úhradu staršieho dlhu do rúk súdneho exekútora, na úhradu notárskej zápisnice ako aj na úhradu poplatku za uvedený úver poskytovateľovi úveru a tiež prvej splátky a časti nasledujúcich splátok uvedeného úveru. V odpovedi na 4. otázku potom Súdny dvor uviedol v bode 81. rozsudku, že svojou

otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“, obsiahnutý v článku 3 písm. L a v článku 10 ods. a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode 1 prílohy tejto smernice.

56. K bodu 1 prílohy 1 Smernice pritom Súdny dvor v odseku 17 svojho rozsudku uviedol - časť I. prílohy obsahuje najmä toto spresnenie: základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane, a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej.

57. Podľa bodu 82. citovaného rozsudku podľa tohto súdu predmetná zmluva vo veci samej, v ktorej sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť manželom R. úver, uvádzala, že už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa do celkovej výšky uvedeného úveru započítavajú poplatky za poskytnutie úveru a tiež prvá a prípadne nasledujúce splátky úveru. Vynára sa preto konkrétna otázka, či tú časť toho istého úveru, ktorá sa daným osobám nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu 1 prílohy na účely výpočtu RPMN.

58. Podľa bodu 83. treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle Smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm. l/ vymedzená ako maximálna výška, alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere.

59. Podľa bodu 84. podľa článku 3 písm. g/ tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe.

60. Podľa článku 3 písm. i/ uvedenej smernice RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrení ako ročné percento z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice.

61. Podľa bodu 85. keďže je pojem „celková čiastka“, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vymedzený v článku 3 písm. h/ Smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.

62. Podľa bodu 86. do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l/ a článku 10 ods. nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

63. Podľa bodu 87. treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutné viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.

64. Podľa bodu 88. článok 19 ods. spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe 1 časti 1 tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I. prílohy tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l/ tejto Smernice.

65. Podľa bodu 89. vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna, alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku, neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l/ Smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvní tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej.

66. Podľa bodu 90. ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a , informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam, Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku.

67. V bode 91 ustálil Súdny dvor právnu vetu, že vzhľadom na vyššie uvedené treba na 4. otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l/ a článok 10 odsek ako aj bod 1 prílohy 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

68. V kontexte so závermi Súdneho dvora vyjadrenými pred bodom 91, sa prvoinštančný súd opätovne zaoberal otázkou, aká celková suma bola daná žalobcom k dispozícii a či suma., ktorá im bola daná k dispozícii, zodpovedá sume uvedenej v článku I zmluvy o splátkovom úvere, teda sume 13.500 €.

69. V tomto smere sa súd stotožňuje s vyjadrením právnej zástupkyne žalovanej strany, že žalovaný, ako to vyplýva nepochybne z ich žiadosti o poskytnutie úveru, dojednali so žalovaným úver vo výške 13.500 €. Žalobcovia sa slobodne v žiadosti o poskytnutie úveru, z ktorej nakoniec veriteľ vychádzal pri koncipovaní obsahu zmluvy, rozhodli, že spracovateľský poplatok, o ktorom boli informovaní pred uzavretím úverovej zmluvy, neuhradia z vlastných finančných prostriedkov, ale ho uhradia z prostriedkov úveru. Už zo samotnej tejto skutočnosti vyplýva, akým spôsobom sa žalobcovia rozhodli disponovať s poskytnutými finančnými prostriedkami vo výške 13.500 € a tento spôsob rozhodovania našiel odozvu v obsahu zmluvy, kde bolo jednoznačne uvedené, že spracovateľský poplatok vo výške 239 € bude uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy z prostriedkov úveru. Táto skutočnosť nemala ale podľa presvedčenia súdu žiadny dosah na výpočet RPMN.

70. Pre vyššie prezentovaný názor svedčí nakoniec aj vyjadrenie Národnej banky Slovenska, ktoré žalovanému poskytla v inej obdobnej veci zo dňa 15.12.2020 (č.l. 278 - 279), ktoré ale pokiaľ ide o jeho teoretickú časť o zohľadnení spracovateľského poplatku vo výpočte RPMN, je podľa presvedčenia súdu možné aplikovať aj na prípad žalobcov. Podľa toho vyjadrenia spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je splatný v deň uzatvorenia zmluvy, môže byť zohľadnený pri výpočte RPMN dvomi spôsobmi:

1) na ľavej strane základnej rovnice je súčasná hodnota úveru dohodnutého v zmluve a na pravej strane je súčasná hodnota splátky poplatku za poskytnutie úveru a súčasná hodnota anuitných splátok úveru, pričom splátka poplatku za poskytnutie úveru je nultou splátkou

2) výška poplatku za poskytnutie úveru sa odpočíta od sumy úveru dohodnutej v zmluve a výsledná suma sa použije na ľavej strane základnej rovnice a na pravej strane rovnice je poplatok za poskytnutie úveru nulový.

71. Pri obidvoch matematických zápisoch základnej rovnice na výpočet RPMN je výsledok výpočtu hodnoty RPMN rovnaký. Pri výpočte RPMN je irelevantné, či sa použije plná výška úveru na jednej strane rovnice a následne na druhej strane rovnice v nultej splátke sa použije spracovateľský poplatok, alebo na jednej strane rovnice ako výška úveru sa použije suma úveru po odpočítaní spracovateľského poplatku a na druhej strane už nebude do nultej splátky vstupovať spracovateľský poplatok. Národná banka v tomto vyjadrení ďalej uviedla, že pokiaľ sa poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.4.2016 vo veci C-377/2014, ktorý sa bodoch 81 - 91 zaoberá pojmami „celková výška úveru a výška čerpania úveru“ a to aj na účely výpočtu RPMN, tak optikou vyššie uvedených bodov tohto rozhodnutia by bol správny postup výpočtu RPMN č. 2. Poplatok na ľavej strane rovnice by sa nezarátal do celkovej výšky úveru a bol by od sumy úveru odpočítaný. Spôsob výpočtu RPMN podľa prvého spôsobu je matematicky ekvivalentnou úpravou výpočtu spôsobom č. 2, nemá vplyv na hodnotu RPMN. Ako vyplýva z bodu 89. rozsudku, vo vzťahu k výpočtu RPMN boli pre Súdny dvor EÚ relevantné také skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na výpočet RPMN. Preto sa spôsob výpočtu RPMN č. 1 neodkláňa od rozsudku spôsobom, ktorý by mal vplyv na výpočet RPMN.

72. Súdu bolo potom aj z výpisu z úverového účtu, ktorý pripojila samotná žalujúca strana (viď č.l. 49), že podľa výpisu z úverového účtu žalobcovia čerpali úver dňa 5.1.2011 v troch čiastkach a to v sume 239 €, v sume 6.868,78 € a v sume 6.392,22 €, čo v súčte predstavuje sumu 13.500 €. Súčasne 5.1.2011 bola suma 239 € započítaná na tomto úverovom účte ako nultá splátka a kreditná operácia a súčasne 5.1.2011 bola rovnaká suma 239 € odpočítaná ako záporná operácia titulom úhrady spracovateľského poplatku. Pre súd však najpodstatnejším momentom, ktorý vychádza z vyššie citovaného bodu 91. citovaného rozsudku C-377/14, je skutočnosť, že žalobcovia mali podľa predbežnej dohody aj podľa zmluvy k dispozícii úverové prostriedky vo výške 13.500 €, ale oni sa slobodne rozhodli, že časť z nich v momente vyplatenia úveru použijú na úhradu spracovateľského poplatku a nezaplatia ho z vlastných prostriedkov (k čomu mali výslovne možnosť navrhnúť takýto spôsob v žiadosti o poskytnutie úveru, ktorej obsah je uvedený vyššie). Preto nie je možné konštatovať, že v tomto prípade žalobcovia nepoznali rozsah svojich skutočných záväzkov a že by skutočnosť, že v bode 1 v časti I. zmluvy o splátkovom úvere nebola uvedená suma 13.261 €, ale suma 13.500 €, mala dopad na možnosť posúdiť rozsah záväzkov žalobcov. Nakoniec predsa suma, ktorú žalobcovia mali zaplatiť za poskytnuté finančné prostriedky, teda celková čiastka spojená s úverom bola uvedená v nominálnej hodnote 26.738,37 €, čiže to bol strop, do ktorého mali žalobcovia poskytovať svoje finančné plnenie.

73. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcov, ktorý bol prezentovaný vo vyjadrení žalobkyne v rade 2/, že bez poistenia úveru by úver neboli získali a že poistenie nemali možnosť odmietnuť, nakoľko tieto tvrdenia boli vyvrátené jednak výpoveďou svedkyne R., ale aj obsahom žiadosti o poskytnutie úveru. Podľa presvedčenia súdu úverová zmluva bola vyjednaná individuálne a jej obsah vychádzal z údajov, ktoré žalobcovia poskytli v žiadosti o poskytnutie úveru, ktorú spísali s pracovníčkami žalovanej banky ešte v decembri roku 2010, teda niekoľko dní pred vyhotovením samotného znenia úverovej zmluvy. Podľa presvedčenia súdu znenie úverovej zmluvy v podrobnostiach a v parametroch úverovej zmluvy vychádzalo z toho, čo žiadali žalobcovia v spísanej žiadosti o poskytnutie úveru. Tá bola totiž predložená stranou žalovanou na prvom pojednávaní vo veci samej a spísaná bola so žalobcom v rade 1/ ako dlžníkom a žiadateľom o úver a jeho manželkou, žalobkyňou v rade 2/ ako spoludlžníčkou, dňa 29.12.2010. Aj keď žalobcovia následne sa obsah tejto listiny snažili spochybniť tvrdením, že si nespomínajú, že by ju boli podpisovali, súd jednoduchým porovnaním podpisov na tejto žiadosti s inými listinami, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise a boli podpísané žalobcami, je toho presvedčenia, že je vysoko pravdepodobné, že túto listinu žalobcovia spísali a žalobcovia nenavrhli dôkazy, ktoré by vyvracali takéto tvrdenie. Naviac táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedkyne R. a ako boli žalovanou stranou produkované na žiadosť súdu ďalšie dôkazy, žalobcovia pri uzatváraní tejto úverovej zmluvy nevstupovali do vôbec prvého úverového vzťahu so V. V., ale mali už predchádzajúcu skúsenosť s úvermi, o čom sa súd následne zmieni.

74. Zo žiadosti, ktorá bola v kópii pripojená na č.l. 123 - 124 (súd jej zhodu s originálom overil na pojednávaní dňa 9.7.2020), vyplynulo, že o úver požiadal žalobca v rade 1/. Pôvodne žiadal o úver vo výške 12.000 €, neskôr však táto suma bola opravená na sumu 13.500 € a žalobcom v rade 1/ podpísaná. Už v samotnej žiadosti bola uvedená výška spracovateľského poplatku, ktorý mal byť podľa žiadosti uhradený z prostriedkov úveru, pričom žiadosť poskytovala aj možnosti uhradiť tento spracovateľský poplatok z prostriedkov klienta bezhotovostne, alebo hotovostne. Úver mal byť podľa žiadosti splatný po 10 rokoch, mal byť splácaný k 20. dňu v mesiaci, pričom v časti 3 žiadosti vyplýva, že žalobcovia žiadali o komplexný súbor poistenia pre prípad smrti, plnej a trvalej invalidity, pracovnej neschopnosti a straty zamestnania, pričom mali možnosť zvoliť si aj rozšírený súbor poistenia, alebo sa rozhodnúť pre úver bez poistenia s tým, že žalobcovia v žiadosti za pomoci pracovníčky banky vyplnili, že klient má znalosti a skúsenosti s poistením úveru. Žalobca ako žiadateľ úveru uviedol, že je ženatý, je držiteľom vodičského preukazu tam uvedeného čísla a pokiaľ ide o vzdelanie, je konštatované, že má stredné odborné vzdelanie s maturitou, uvádzaný je tiež jeho zamestnávateľ a pracovné zaradenie s tým, že pracovný pomer je uzavretý na dobu neurčitú a mzda je poukazovaná na účet do V. V.. Ako druh bývania je v žiadosti uvedené, že majú vlastný dom, resp. byt. Ďalšie časti tejto žiadosti obsahujú identifikačné číslo spoludlžníka, teda žalobkyne v rade 2/, ktorej vzdelanie je tiež uvedené ako stredné odborné s maturitou a jej pracovné zaradenie je uvedené ako podnikateľ, spoločný konateľ, prenajímateľ nehnuteľností. U oboch žalobcov je uvedená forma bývania byt na adrese Š. XXXXX/X W. X.. U žiadateľa o úver bol uvedený priemerný čistý mesačný príjem 930 € s tým, že žiadateľ o úver, čiže žalobca v rade 1/, spláca úver v V. V. vo výške 92,56 €, ktorého zostatok predstavuje sumu 12.971,57 €. Zo žiadosti vyplynulo, že bola spísaná s pracovníčkou banky F. R. dňa 29.12.2010. Žalobcovia následne pripojili doklady, ktoré mali vyvracať správnosť údajov o ich vzdelaní, bývaní a počte členov domácnosti,

kde je uvedené, že počet členov domácnosti vrátane spoludlžníka, resp. vrátane žiadateľa je tri. Zo žiadosti však vyplýva, že u žalobcu v rade 1/ banka monitorovala 12 mesiacov, z ktorých posudzovala jeho priemerný mesačný príjem a u žalobkyne v rade 2/ ako spoludlžníčky štyri mesiace.

75. Už samotné spísanie žiadosti, o hodnovernosti ktorej súd pochybnosti nemal a argumentáciu žalobcov považoval za účelovú, vyplýva, že nie je pravdivé vysvetlenie žalobkyne, ktorá na pojednávaní dňa 12.2.2020 uviedla, že zmluva bola podpísaná 5.1.2011 a to v ten istý deň, keď ona a jej manžel V. V. požiadali o poskytnutie úveru. Samotné znenie žiadosti, z ktorej vyplývala aj možnosť zvoliť úver bez poistenia a samotná výpoveď svedkyne F. R. podľa presvedčenia súdu vyvrátila aj účelové tvrdenie žalobkyne, že žalobcovia museli uzavrieť úverovú zmluvu s poistením a teda náklady na poistné mali byť zahrnuté do výpočtu RPMN.

76. Aj keď žalobcovia predložili vysvedčenia o záverečnej skúške a to žalobca v rade 1/ zo Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Martine a žalobkyňa v rade 2/ zo Stredného odborného učilišťa služieb v Martine (č.l. 170 - 173 ako aj výučné listy, táto skutočnosť nevylučuje, že neskôr nezískali maturitnú skúšku, podľa presvedčenia súdu k omylu ohľadne ich vzdelania pri spisovaní žiadosti o poskytnutie úveru mohlo dôjsť aj omylom z ich strany, pretože je ťažko predstaviteľné, že by banka u svojich klientov v súvislosti s poskytovaním údaji o vzdelaní ešte toto vzdelanie skutočne preverovala. Žalobcovia skutočne predložili rodné listy svojich detí, z ktorých vyplynulo, že sú rodičmi L. A., S.. X.XX.XXXX a H. A., S.. XX.X.XXXX, teda pravdou je, že došlo k neprávnemu údaju pri spísaní žiadosti o počte členov domácnosti. Pokiaľ však žalobcovia tvrdili, že rodinný dom zapísaný na LV č. XXXX pre kat. úz. W. nadobudli až po uzavretí úverovej zmluvy v roku 2011, je zrejmé, že žalobcovia aj v čase kúpy rodinného domu bývali na Š. Y. XXXXX/X W. X. a skutočnosť kúpy rodinného domu v roku 2011 nevylučuje vlastníctvo ich bytu na Š. Y. W. X. pred uzavretím úverovej zmluvy.

77. Informácie žalobcov, ktorými reagovali na údaje v žiadosti o poskytnutie úveru, súd hodnotil ako účelové a vzhľadom na neúčasť žalobcov na ďalších pojednávaniach súdu ich nemal možnosť prípadnými ďalšími doplňujúcimi otázkami na žalobcov overiť, či žalobcovia poskytli skutočne súdu pravdivé informácie a či nezamlčali niektoré ďalšie skutočnosti, avšak vzhľadom na znenie v znení účinnom k 5.1.2011, keď bola spísaná úverová zmluva, súd ďalšie dokazovanie smerujúce k tomu, kto poskytol informácie pre spisovaní žiadosti o úver, či tieto banka overovala, presahovalo potreby dokazovania.

78. Súd naviac poukazuje, že žiadosť o poskytnutie úveru podpisovali obaja žalobcovia, ktorí si mali možnosť ju prečítať, overiť správnosť údajov v nej, prípadne žiadať opravu, ak boli niektoré údaje uvedené mylne. Naviac žiadosť obsahovala čestné vyhlásenie žalobcov, že údaje uvedené v žiadosti ohľadne ich rodinného stavu ku dňu podpisu žiadosti sú pravdivé.

79. Podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom k 5.1.2011 totiž veriteľ bol pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom mal brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami, alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

80. Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

81. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

82. Keďže súd zistil, že žalobcovia už boli klientmi žalovanej V. V. a mali poskytnutý úver, ktorý uvádzali v žiadosti z decembra 2010, súd žiadal, aby žalovaný poskytol údaje o úverovej zmluve, ktorá je uvedená ako záväzok žalobcov v žiadosti z 29.12.2010. Tento dôkaz predložila žalovaná strana na poslednom

pojednávaní a ide o žiadosť o poskytnutie úveru spísanú so žalobcami 22.2.2010, keď žalobcovia žiadali o úver vo výške 7.000 €, uvádzali rovnaké údaje o svojom vzdelaní, byte, počte členov domácnosti (3) a vyživovaných osôb (2), ako v žiadosti z 29.10.2010 rovnako uvádzali, že vlastnia byt. Rovnako v tejto žiadosti požiadali o komplexný súbor poistenia.

83. Na margo oboch žiadostí, ktoré sú, pokiaľ ide o údaje o bývaní, vzdelaní a počte členov domácnosti žalobcov, zhodné, tak z februára 2010 ako aj z decembra 2010 súd udáva, že obe žiadosti sú podpísané žalobcami. Žalobcovia mali možnosť si prejsť ich obsah a nesprávne údaje pracovníka banky, ktorý s nimi žiadosť o úvery spisoval, mali možnosť upozorniť. Zo zákona im totiž vyplývala povinnosť poskytnúť banke pravdivé údaje potrebné pre zisťovanie ich bonity. V tejto súvislosti však súd zdôrazňuje, že pre posúdenie bonity žalobcov bol rozhodujúci ich príjem a výška záväzkov.

84. Podľa presvedčenia súdu banka v súvislosti s úverovou zmluvou z 5.1.2011 dôsledne skúmala bonitu žalobcov a s prípadným porušením tejto povinnosti je spájaný len následok nemožnosti vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, k čomu nedošlo a preto o prípadný nedostatok v plnení tejto povinnosti bankou nie je možné opierať tvrdenia žalobcov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nakoľko v čase uzavretia úverovej zmluvy zákon o spotrebiteľských úveroch s porušením povinnosti podľa takýto následok (bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) nespájal.

85. Samotná svedkyňa F. R., pracovníčka banky, sa na konkrétne uzavretie úverovej zmluvy so žalobcami na pojednávaní dňa 10.6.2020 už rozpamätať nevedela. Uviedla však, že ako dlhoročná pracovníčka banky sa snaží vždy pristupovať k plneniu svojich povinností a pri dojednávaní úverov a pri spisovaní žiadosti o poskytnutie úveru voči všetkým klientom veľmi korektne. Svedkyňa uviedla, že pokiaľ uzatvárajú úverovú zmluvu dve osoby, z ktorých jeden je hlavný dlžník a druhý je spoludlžník, tak najmä otázku poistenia je veľmi nutné dobre odkomunikovať, pretože vždy je poistený len hlavný dlžník, nie jeho spoludlžník a pokiaľ ide o samotné poistenie úveru, tak banka s klientom hovorí vždy o tom, že má možnosť poistiť schopnosť úver splácať s tým, že pracovníčka banky vždy klientovi prezentuje aj všeobecné poistné podmienky a na aké poistné udalosti sa vzťahuje ten ktorý súbor poistenia. Poistenie úveru väčšinou odmietajú klienti, ktorí majú iné zabezpečenie úveru a u ktorých prípadný výpadok príjmu hlavného dlžníka, ktorý nie je poistený, by neznamenal stratu schopnosti splácať úver, pretože úver je krytý niečím iným, prípadne finančnou situáciou spoludlžníka. Svedkyňa uviedla, že v V. V. nebola, ani v súčasnosti nie je, uzavretie poistenia klientom, resp. poistenia jeho schopnosti splácať úver, podmienkou pre poskytnutie úveru, teda, že by žalovaná banka vyžadovala poistenie úveru ako podmienku, bez ktorej k poskytnutiu úveru nedôjde. Svedkyňa však potvrdila, že klientov vždy informujú o možnosti poistenia, pretože sa snažia klientov viesť k zodpovednosti a k zodpovednému prístupu, preberaniu záväzkov a k financiám. Svedkyňa uviedla, až pri spracovávaní žiadosti o poskytnutie úveru s klientom vychádza z ich údajov, ktoré jej poskytnú o vzdelaní, vlastníctve, rodinných pomerov, teda vždy spíše to, čo jej klienti uvedú a spísanú žiadosť predkladá schvaľovateľovi úveru, ktorý niektoré údaje klientov overuje. Svedkyňa ešte uviedla, že vzhľadom na to, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bolo poistenie dobrovoľné, tak by boli dostali žalobcovia taký úver, ako žiadali. Klient má navyše kedykoľvek po uzavretí úverovej zmluvy možnosť zrušiť poistenie bez udania dôvodu.

86. Spravujúc sa vyššie uvádzanými úvahami súdu a vykonaným dokazovaním súd aj v ďalšom konaní po zrušení jeho prvého rozsudku dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcov dôvodná nie je a nezmenil nič vo svojom postoji o tom, že zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzavreli žalobcovia ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ dňa 5.1.2011, má všetky parametre platnej a korektnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami vtedy účinného o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách a úveroch pre spotrebiteľov.

87. Uzavretej úverovej zmluve predchádzala podrobná žiadosť o poskytnutie úveru, z ktorej nepochybne vyplynulo, že žalobca v rade 1/ si zvolil poistenie schopnosti splácať úver dobrovoľne a práve z tohto dôvodu bolo ustanovenie o poistení úveru zakomponované do listiny úverovej zmluvy. Rovnako zo žiadosti bolo zrejmé, že žalobcovia si zvolil spôsob zaplatenia spracovateľského poplatku priamo z úverových prostriedkov. Keďže spôsob splácania úveru bol dohodnutý vo forme inkasa z inkasného účtu V., je prirodzené, že banka hneď potom, ako na tento účet vyplatila celkovo sumy 13.500 €, tento poplatok inkasovala a to v súlade s dohodou uvedenou v zmluve, ktorej predchádzali individuálne rokovania, ktorých obsah vyjadruje žiadosť o poskytnutie úveru a aj štandardné európske informácie o poskytnutí tohto spotrebiteľského úveru.

88. Poistenie úveru nebolo podmienkou pre získanie samotného úveru, čo súd zistil už skôr vykonaným dokazovaním a preto náklady na poistné sa v zmysle nezapočítavali do celkových nákladov spotrebiteľa. Zmluva uvádzala aj celkovú čiastku spojenú s úverom ako súčet celkových nákladov spotrebiteľa a celkovej výšky spotrebiteľského úveru a to vo výške 26.738,37 €.

89. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na skutočnosť, že pri ich výpočtoch splatenej sumy a RPMN úveru im vyšli celková suma, ktorú musia žalobcovia zaplatiť, na sumu 26.740,64 €, teda rozdiel vo výške 1,63 € v neprospech žalobcov, je nutné konštatovať, že aj podľa výpočtov žalobcov na druhej strane RPMN úveru, podľa výpočtov interaktívnej kalkulačky, v tomto prípade bola 17,04 % ročne a nie 17,17 % ročne tak, ako uvádza úverová zmluva, čiže je možné súhlasiť so žalovanou stranou, že tento drobný rozdiel vznikol v rámci prípustnej matematickej odchýlky vznikajúcej pri zaokrúhľovaní, avšak v súvislosti s výškou poskytnutého úveru nie je taký výrazný, že by ho bolo možné sankcionovať následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Naviac ani nie je preukázané, že banka žiadala proti žalobcom zaplatenie vyššej sumy, než je celková čiastka spojená s úverom vo výške 26.738,37 € a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku bol už úver splatný.

90. Keďže sa žalovaná strana odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 z 9.11.2016, súd vychádza zo záverov tohto rozsudku vo svojom presvedčení, že zákonné sankcie pre porušenie vnútroštátnych ustanovení o spotrebiteľských úveroch a podmienok zmlúv o spotrebiteľských úveroch, musia byť primerané a odrádzajúce, avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality. Súd vzhľadom na kontraktačný proces, ktorý predchádzal samotnému podpisu úverovej zmluvy vzhľadom na výpoveď svedkyne, pracovníčky banky, vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia už mali skúsenosť s čerpaním spotrebiteľských úverov od žalovanej banky, o čom svedčí aj ďalšia do spisu žalovanou stranou pripojená žiadosť o poskytnutie úveru, je toho presvedčenia, že zmluva o splátkovom úvere, ktorú žalobcovia so žalovanou podpísali 5.1.2011, je výsledkom ich individuálnych rokovaní, že žalobcovia presne poznali rozsah svojej pohľadávky voči banke i rozsah svojich záväzkov, sami sa rozhodli s úverovou sumou 13.500 € disponovať takým spôsobom, že v zmluve takpovediac „splnomocnili“ banku, aby spracovateľský poplatok inkasovala priamo z úverových prostriedkov. Preto súd nezistil v namietanej zmluve nedostatok, ktorý by bolo možné postihnúť podľa ust. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd vychádzal z rozhodnutia súdu druhej inštancie a aj z tam prezentovaného právneho názoru, ale po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, ktoré predložila strana žalovaná, dôsledne s celým obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 z 21.4.2016, nezmenil svoj pôvodný právny názor a nedospel k presvedčeniu, že poskytnutý spotrebiteľský úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súd preto žalobcu žalobcov zamietol.

91. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. . Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom rozsahu a preto má proti žalobcom, povinným spoločne a nerozdielne, právo na náhradu trov konania v tejto fáze v plnom rozsahu. V odvolacom konaní pred súdom druhej inštancie boli úspešní žalobcovia a preto im súd priznal proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.