Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/135/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. 5, J., proti žalovanému: ALTERNATÍVA, s. r. o., IČO: 36 521 876, so sídlom Nám. Kossutha 12, Komárno, zast. Mgr. Cyntia Takács Szalai, advokátkou, so sídlom Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, o zaplatenie 2 331,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. júla 2020 č. k. -613 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodol, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 100% a znalkyňa Ing. Jana Skoková, bytom Vodná 12/24, Komárno má voči žalobcovi nárok na znalečné v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v období rokov 2001-2006, o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 01. 07. 2007, o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 30. 06. 2007, , , vyhl. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. a po vykonanom odkazovaní súd zistil, že zo Zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 01. 2002 a 01. 01. 2005 vyplýva, že žalovaný v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome na ul. E. XX, XX, J. vykonáva správu, prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva domu a pozemku prislúchajúceho k domu, zabezpečovanie plnení spojených s užívaním bytov a ďalších služieb za podmienok dojednaných v zmluvách. Z oboch zmlúv o výkone správy vyplýva, že sa nimi žalovaný ako správca zaviazal zabezpečiť poskytovanie služieb spojených s užívaním bytu a bytového domu, a to napr. dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, dodávku vody z verejného vodovodu, odvádzanie odpadových a dažďových vôd, osvetlenie spoločných častí a spoločných zariadení domu, prevádzku výťahov, poistenie a pod. Ďalej zo zmlúv vyplýva záväzok žalovaného ako správcu vypočítavať vlastníkom výšku mesačných preddavkov na poskytované plnenia, rozúčtovať skutočné náklady za poskytnuté plnenia na jednotlivé byty v dome oproti uhradeným preddavkom po skončení kalendárneho roka, vyúčtovaním zistený preplatok vrátiť vlastníkom. Zo zmlúv je ďalej zrejmé, že na zabezpečenie prevádzky, údržby, opráv a správy domu je vlastník povinný najmä poukazovať správcovi preddavky mesačne do fondu prevádzky, údržby a opráv; poukazovať preddavky na úhradu nákladov za poskytnuté plnenia a ďalšie služby vo výške určenej správcom a platiť správcovi poplatok za výkon správy. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 31. 05. 2007 adresovanej žalovanému vyplýva, že žalobca ako vlastník bytu na ul. E. XX/X v J. požiadal žalovaného

ako správcu o vydanie potvrdenia o tom, že žalobca nemá žiadne dlžoby. Z dohody spísanej dňa 29. 09. 2000 medzi spoločnosťou TEKOM - „therm“ spol. s r. o. ako dodávateľom a správcom ústredného kúrenia a teplej úžitkovej vody v dome E. XX-XX v J. a žalobcom ako vlastníkom bytu v tomto bytovom dome vyplýva, že sa ňou účastníci dohodli, že dňom uzavretia dohody správca ústredného kúrenia zabezpečí odpojenie bytu vlastníka od centrálnej dodávky tepla. Z poštového peňažného poukazu vyplýva, že žalobca dňa 16. 10. 2006 poukázal v prospech žalovanej sumu 2 480,- Sk (82,32 eura). Z platobného dokladu SIPO II. za mesiac 05/2003 vyplýva, že žalobca v máji 2003 zaplatil zálohovú platbu označenú ako „GO + služby“ vo výške 542,- Sk. Z poistky č. vydanej spoločnosťou Kooperativa poisťovňa a. s. vyplýva, že bytový dom na adrese E. XX-XX, J. mal uzavretú poistnú zmluvu so začiatkom poistenia dňa 20. 05. 2001 na neurčito. Z Hospodárskej zmluvy uzavretej dňa 25. 06. 2003 medzi odberateľom ALTERNATÍVA, s. r. o. a dodávateľom Slovkom Plus, s. r. o. je zrejmé, že predmetom tejto zmluvy je vedenie evidencie, zabezpečovanie opráv a údržby, zabezpečovanie prevádzkyschopnosti výťahov, zabezpečovanie odborných prehliadok a odborných skúšok vyhradených technických zariadení v správe odberateľa. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Komárne ČVS:ORP-208/OEK-KN-2009 HO zo dňa 16. 04. 2009 vyplýva, že písomné trestné oznámenie žalobcu pre podozrenie zo spáchania prečinu podvodu a zločinu všeobecného ohrozenia, ktorých sa mali dopustiť spoločníci žalovaného a spoločníci spoločnosti SLOVKOM PLUS s. r. o. na tom skutkovom základe, že vyššie uvedení spoločníci mali zabezpečiť od roku 2001 do súčasnosti v meste Komárno riadne fungovanie zdvíhacích zariadení v bytových domoch, kde ako správca vystupuje žalovaný, a to takým spôsobom, že na takúto činnosť oprávnená osoba od nastúpenia týchto spoločností zabezpečuje prevádzkyschopnosť výťahov v meste Komárno a zároveň v predpísanej lehote vydáva na tieto zariadenia revízne správy, pričom ani žalovaný, ani spoločnosť SLOVKOM PLUS s. r. o. nedisponuje oprávnením na takúto činnosť, čím tieto dve spoločnosti majú vykonávať dvojité správcovstvo a neoprávnenú údržbu zdvíhacích zariadení, bolo odmietnuté. V odôvodnení uznesenia sa uvádza, že v danom prípade sa nejedná o dvojité správcovstvo, nakoľko revízny technik P., ako aj výťahový technik X.. N. N. (predtým X.. X. J.) zastávajú inú funkciu a z toho dôvodu P. T. má zmluvný vzťah so žalovaným a X.. N. N. (predtým X.. X. J.) má dohodu o vykonaní práce so spoločnosťou SLOVKOM PLUS s. r. o., ktorá spoločnosť z toho dôvodu fakturuje činnosť výťahového technika žalovanej. Keďže rozhodnutie vo veci záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru ekonomika a podnikanie, odvetvie účtovníctvo Ing. Janou Skokovou na zodpovedanie otázok, či mal žalobca ku dňu 01. 06. 2007 nedoplatok za mesiace august a september 2001, január a máj 2003, na poplatkoch a zálohových platbách nájomného za užívanie bytu; či žalovaný, vzhľadom na skutočnosť, že kúrenie a teplá úžitková voda neboli do bytu žalobcu dodávané, správne určil výšku poplatkov a zálohových platieb; či vyúčtovanie nákladov za služby spojené s bývaním za roky 2002-2006 je správne vzhľadom na odpojenie bytu žalobcu od tepla a teplej úžitkovej vody; či ku dňu 01. 06. 2007 mal žalobca nedoplatok na vyúčtovaní za roky 2002 - 2006 a ak mal nedoplatok, je potrebné vyčísliť aj výšku poplatku z omeškania. Zo znaleckého posudku č. 006/2011 Ing. Jany Skokovej zo dňa 30. 06. 2011 v znení písomného vyjadrenia znalkyne zo dňa 13. 04. 2012 vyplýva, že za obdobie august a september 2001 žalobca vyrovnal dňa 16. 10. 2006 svoj nedoplatok vrátane úroku z omeškania v zmysle rozsudku sp. zn. . Za rok 2002 predpis zálohových platieb zohľadňoval odpojenie bytu vlastníka od centrálnej dodávky tepla v zmysle dohody zo dňa 29. 09. 2000, avšak v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním skutočnosť o odpojení bytu od dodávky tepla nebola zohľadnená, čím došlo neoprávnene k vzniku nedoplatku na dodávke za ústredné kúrenie vrátane paušálneho poplatku. V prípade správneho účtovania týchto nákladov mal nedoplatok za rok 2002 predstavovať sumu 329,- Sk. Obdobne aj za roky 2003, 2004, 2005 predpis zálohových platieb zohľadňoval odpojenie bytu od centrálnej dodávky tepla, avšak v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním skutočnosť o odpojení bytu od dodávky tepla bola zohľadnená len čiastočne, čím došlo neoprávnene k vzniku nedoplatku na dodávke za teplo vrátane paušálneho poplatku a poplatku za vodomery. V prípade správneho účtovania týchto nákladov mal nedoplatok za rok 2003 predstavovať sumu 57,10 Sk, v roku 2004 mal žalobcovi vzniknúť preplatok vo výške 257,50 Sk a v roku 2005 preplatok vo výške 14,30 Sk. Za rok 2006 predpis zálohových platieb zohľadňoval odpojenie bytu vlastníka od centrálnej dodávky tepla v zmysle Dohody zo dňa 29. 09. 2000, avšak v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním skutočnosť o odpojení bytu od dodávky tepla nebola zohľadnená, čím došlo neoprávnene k vzniku nedoplatku na dodávke za ústredné kúrenie vrátane paušálneho poplatku. V prípade správneho účtovania týchto nákladov mal žalobcovi za rok 2006 vzniknúť preplatok vo výške 51,- Sk. Celková výška nedoplatkov k 01. 06. 2007 tak podľa znalkyne mala predstavovať sumu 63,30 Sk (2,10 eura). Z dodatku č. 1 k Znaleckému posudku č. 6/2011 zo dňa 30. 06. 2014 Ing. Jany Skokovej vyplýva, že v znaleckom

posudku č. 6/11 nebolo zohľadnené ustanovenie písmeno a) a vyhlášky č. , ktorá zaviedla, že základná zložka na dodané teplo sa rozpočítava aj medzi užívateľov bytov, ktorí nemajú individuálne vykurovanie a nemajú priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla. Z ustanovení vyhlášky č. účinnej od 01. 01. 2006 vyplýva, že byt žalobcu mal byť v prípade, že dohoda o odpojení bytu z 29. 09. 2000, kde sa správca ústredného kúrenia TEKOM - „therm“ s. r. o. zaviazal oznámiť odpojenie správcovi bytu a zrušiť účtovanie za túto dodávku a službu touto vyhláškou od 01. 01. 2006 stratila platnosť, pre účely rozpočítavania množstva dodaného tepla na vykurovanie posudzovaný tak, že základná zložka bytu by pri použití koeficientu 0,50 v zmysle cit. vyhlášky bola vo výške 2 737, Sk. Zároveň znalkyňa v dodatku k znaleckému posudku vykonala prepočet platieb žalobcu došlých žalovanej v rokoch 2006-2007 a prepočítala aj sankcie za omeškanie s plnením tak, že namiesto žalovanou použitých 0,25% za každý deň omeškania počítala so sadzbou 2,5 promile (t.j. 0,025%) za každý deň omeškania. Prílohu č. 9 tohto dodatku k znaleckému posudku tvorí tabuľka obsahujúca prehľad platieb žalobcu vykonaných v prospech žalovanej, a to dňa 30. 11. 2002 vo výške 323,70 Sk, dňa 27. 01. 2004 vo výške 7.781,- Sk, dňa 30. 06. 2005 vo výške -124,- Sk, dňa 06. 11. 2006 vo výške 1.534,- Sk, dňa 31. 12. 2008 vo výške 35.124,- Sk, dňa 26. 01. 2009 vo výške 5.196,- Sk a dňa 31. 01. 2009 vo výške 119,20 Sk, spolu v sume 49.954,20 Sk a ďalej prehľad pohľadávok žalovanej voči žalobcovi a celkový prepočet, z ktorého vyplýva, že po započítaní úhrad žalobcu vo výške 49 954,20 Sk, pohľadávky žalovanej na istine vo výške 22 378,80 Sk a na sankciách vo výške 3 801,51 Sk, predstavuje preplatok žalobcu sumu 23 773,89 Sk. Z pripojeného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. vyplýva, že žalovaný ako veriteľ a v tomto konaní v procesnom postavení žalobcu sa proti žalobcovi ako dlžníkovi, ktorý v tomto konaní vystupoval v procesnom postavení žalovaného, domáhala zaplatenia sumy 2 772,- Sk s príslušenstvom. Zo spisu vyplýva, že v priebehu tohto konania dlžník dňa 30. 11. 2003 uhradil sumu 323,70 Sk, ktorú veriteľ započítal na úhradu nedoplatku za mesiac apríl 2002. V dôsledku späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie sumy 323,70 Sk s príslušenstvom došlo k zastaveniu konania v tejto časti, a to dopĺňacím rozsudkom č. k. -241 zo dňa 18. 11. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 12. 2005. Rozsudkom č. k. -284 zo dňa 14. 09. 2006 bol dlžník zaviazaný zaplatiť veriteľovi 300,30 Sk, ako aj úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 45,- Sk na čas od 06. 05. 2001 do 30. 11. 2002, 129,30 Sk na čas od 01. 12. 2002 do 23. 01. 2004, 445,- Sk na čas od 06. 06. 2001 do zaplatenia, od 06. 07. 2001 do zaplatenia, od 06. 08. 2001 do zaplatenia, od 06. 09. 2001 do zaplatenia, od 06. 10. 2001 do zaplatenia, všetko po právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku súd návrh zamietol a určil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2006 a vykonateľnosť dňa 16. 11. 2006.

1.2. Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu v zmysle je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, 4. zavinenie. Protiprávny úkon je porušením právnej povinnosti, a teda správaním, ktoré sa prieči právu, a preto je protiprávne. Musí ísť o úkon, t.j. prejav vôle. Zahŕňa tak konanie, t.j. správanie aktívneho charakteru, ako aj opomenutie, t.j. správanie pasívneho charakteru. Škoda je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch a ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Príčinná súvislosť znamená určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi porušením právnej povinnosti a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu, priečiacemu sa objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný.

1.3. Osobnostné práva možno zaradiť do skupiny osobných práv nemajetkovej povahy. ich upravuje ako súhrn subjektívnych práv, ktoré slúžia na ochranu jednotlivých zložiek osobnosti človeka. V ustanovení upravuje demonštratívny výpočet jednotlivých chránených stránok osobnosti človeka, ktorý umožňuje popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy zahrnúť aj iné práva, ktoré sa týkajú

osobnosti človeka, najmä právo na ochranu osobnej slobody, meno, slobodu prejavu, ľudskú dôstojnosť a vážnosť osoby, rešpektovanie rodinného života, ochranu osobného súkromia, ochranu prejavov osobnej povahy, ochrany svojej podoby, ochranu vnútornej a intímnej stránky osobnosti, zdravé životné prostredie, ochranu tela zahrňujúcu oblasť medicíny a ochranu pred klamlivou reklamou. Ustanovenie upravuje prostriedky ochrany osobnosti. Súkromnoprávny delikt neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je deliktom ohrozujúcim alebo porušujúcim (ak došlo k dokonaniu skutku). Skutková podstata súkromnoprávneho deliktu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti spočíva v dvoch pojmových znakoch, ktoré musia byť splnené súčasne. Je to predovšetkým neoprávnenosť zásahu a objektívna spôsobilosť zásahu ohroziť alebo porušiť osobnostné právo. Zavinenie sa ani v jednom z uvedených prípadov nevyžaduje. Rovnako sa nevyžaduje, aby bola spôsobená nemajetková alebo majetková ujma. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením , neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa ustanovenia .

1.4. Medzi stranami nebol sporu o tom, že žalobca bol v rozhodnom období rokov 2001 - 2006 vlastníkom bytu v bytovom dome, ktorého správu vykonávala žalovaná. Ďalej nebolo sporné, že žalobca podaním zo dňa 31. 05. 2007 požiadal žalovanú o vydanie potvrdenia o tom, že voči nej nemá nedoplatky, ktoré potreboval z dôvodu, že svoju nehnuteľnosť mienil predať inej osobe a že žalovaná potvrdenie nevydala, keďže evidovala nedoplatky žalobcu. Keďže žalobca v jednom zo svojich podaní napriek tomu, že on ako dominus litis (pán sporu) určuje okruh strán sporu, namietol aj pasívnu vecnú legitimáciu žalobcu, súd skúmal, či je žalobca pasívne vecne legitimovaný a konštatoval, že tomu tak je, keďže je právnickou osobou, ktorá má s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, v ktorom žalobca vlastnil v rozhodnom období byt, uzavretú zmluvu o výkone správy, je teda správcom, na ktorého sa vzťahovala povinnosť vydať na požiadanie potvrdenie o tom, že vlastník bytu nemá nedoplatky.

1.5. Žalobca požadoval od žalovaného náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný mu nevydal potvrdenie o tom, že voči nej nemá nedoplatky. Žalovaný potvrdenie nevydal z dôvodu, že evidoval nedoplatok žalobcu. Žalobca mal za to, že pri správnom účtovaní nákladov za poskytnuté plnenia nemal nedoplatky na službách spojených s užívaním bytu a na úhradách do fondu prevádzky, údržby a opráv a žalovaný mu preto bol povinný vydať potvrdenie. Na základe uvedeného sa preto súd zameral na zistenie, či žalovaným účtované sumy a evidované nedoplatky boli správne a či žalobca ku dňu podania žiadosti o vydanie potvrdenia, t.j. ku dňu 31. 05. 2007 mal alebo nemal nedoplatok. Keďže žalobca o vydanie potvrdenia žiadal dňa 31. 05. 2007, súd pri rozhodovaní neprihliadal na sumu 35 000,- Sk uhradenú žalobcom až dňa 11. 07. 2007. Pri rozhodovaní súd vychádzal z rozpisu nedoplatkov evidovaných žalovaným - rok 2001 - zálohové platby za mesiac 8, 9 v sume 30,34 eura (914,- Sk), rok 2002 - vyúčtovanie 100,59 eura (3 030,50 Sk), rok 2003 - vyúčtovanie 6,03 eura (181,70 Sk), rok 2003

- zálohové platby za mesiac 1, 5 v sume 5,51 eura (1.069,80 Sk), rok 2004 - vyúčtovanie - preplatok - 4,12 eura (- 124,- Sk), rok 2005 - vyúčtovanie 3,96 eura (5.512,70 Sk), rok 2006 - vyúčtovanie 182,99 eura (26 730,20 Sk). Za rok 2001 žalovaný evidoval nedoplatok žalobcu vo výške 30,34 eura, ktorý predstavoval zálohové platby za mesiace 08, 09/2001. Z predloženého poštového poukazu mal súd za preukázané, že žalobca dňa 16. 10. 2006 na základe povinnosti uloženej mu súdom v rozsudku vydanom v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. zaplatil sumu 2 480,- Sk (82,32 eura) ako úhradu týchto zálohových platieb (teda za mesiac 08, 09/2001) aj s príslušenstvom. Súd mal za to, že žalobca predložením poštového poukazu uniesol dôkazné bremeno preukázania uhradenia tejto sumy v prospech žalovaného, a to na účet vedený v banke. Pokiaľ žalovaný namietal, že túto platbu neobdržal, mal súd za to, že toto jej tvrdenie neobstojí, a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 13. 07. 2020 výslovne nepoprela, že by v čase vykonania tejto úhrady žalovaná nemala zriadený aj účet v banke, na ktorý žalobca peniaze poukázal. Z uvedených dôvodov súd konštatoval, že za rok 2001 žalobca ku dňu 31. 05. 2007 nemal nedoplatok ani preplatok. Za rok 2002 žalovaná evidovala nedoplatok žalobcu vo výške 100,59 eura (3 030,50 Sk). Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca dňa 29. 09. 2000 uzatvoril so správcom ústredného kúrenia TEKOM-„therm“ s. r. o. dohodu o odpojení bytu žalobcu od centrálnej dodávky tepla. Ako to vyplýva zo znaleckého posudku Ing. Jany Skokovej č. 006/2011, žalovaná túto skutočnosť správne zohľadnila v predpise zálohových platieb, kde neboli stanovené žiadne zálohy na

ústredné kúrenie a teplú úžitkovú vodu. V ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2002 však skutočnosť o odpojení bytu od dodávky tepla nebola zohľadnená, keďže žalovaná neoprávnene vykázala žalobcovi aj náklady za ústredné kúrenie vo výške 2 617,60 Sk a za paušálny poplatok vo výške 83,90 Sk, preto žalovaná nesprávne stanovila nedoplatok za rok 2002. Zo znaleckého posudku vyplýva, že po odpočítaní žalovanou neoprávnene vykázaných nákladov za ústredné kúrenie a za paušálny poplatok, mali byť skutočné náklady za služby spojené s bývaním vo výške 1 457,- Sk. Keďže žalobca spolu v roku 2002 zaplatil zálohové platby vo výške 1 128,- Sk, nedoplatok za rok 2002 predstavuje sumu 329,- Sk, t.j. 10,92 eura. Za rok 2003 žalovaná evidovala nedoplatok žalobcu na zálohových platbách za mesiac január a máj vo výške 35,51 eura (1 069,78 Sk). Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že uvedené zálohové platby zaplatil, v priebehu konania toto svoje tvrdenie preukázal len čiastočne. Žalobca na pojednávaní dňa 13. 07. 2020 predložil súdu platobný doklad SIPO II. za mesiac 05/2003, z ktorého vyplýva, že žalobca zaplatil v máji 2003 zálohovú platbu označenú ako „GO + služby“ vo výške 542,- Sk. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca tento dôkaz nepredložil včas a poukazovala na koncentráciu konania, súd konštatoval, že aj v prípade žalovanej sa viackrát stalo, že dôkazy a vyjadrenia nepredkladala včas, napriek uvedenému však súd na tieto jej dôkazy a vyjadrenia prihliadal, preto súd nevidel dôvod, prečo by tak v záujme zachovania rovnosti strán sporu nemal urobiť aj u žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd na tento dôkaz predložený žalobcom prihliadol a konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania úhrady zálohovej platby za mesiac máj 2003 vo výške 542,- Sk. Inak je tomu však v prípade zálohovej platby za mesiac marec 2003 (správne malo byť január 2003), kde už podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania úhrady tejto sumy. Samotné poukazovanie na skutočnosť, že zálohová platba musela byť uhradená, keďže žalobca ju uhrádzal formou SIPO a spolu s platbou za „GO + služby“ jedným platobným dokladom SIPO uhrádzal aj cenu za dodávku plynu, pričom dodávateľ plynu voči nemu nevykazuje nedoplatok, podľa názoru súdu nie je dostatočné, keďže sa jedná len o tvrdenie žalobcu nepodložené dôkazmi. Z uvedeného dôvodu preto súd pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu považoval zálohovú platbu za marec 2003 (správne malo byť január 2003) za nezaplatenú. Z prílohy č. 8 k dodatku č. 1 k znaleckému posudku č. 006/2011 Ing. Jany Skokovej (tabuľka na č. l. 276 súdneho spisu obsahujúca prehľad platieb žalobcu a prehľad vykazovaných nedoplatkov) vyplýva, že znalkyňa túto prílohu vyhotovovala a nedoplatok, resp. preplatok žalobcu počítala ku dňu 21. 12. 2010, zohľadňujúc aj platby žalobcu dňa 31. 12. 2008, 26. 01. 2009 a 31. 01. 2009. Keďže žalobca žiadal o vydanie potvrdenia dňa 31. 05. 2007, súd pri rozhodovaní nemohol prihliadať na platby uhradené po tomto dátume. Z predmetnej prílohy č. 8 ďalej vyplýva, že znalkyňa považovala zálohové platby za mesiace január a máj 2003 za uhradené až platbou 35 000,- Sk uskutočnenou žalobcom dňa 11. 07. 2007. Na túto platbu však súd neprihliadal, keďže bola uhradená až po tom, ako žalobca žiadal o vydanie potvrdenia. Z tejto prílohy č. 8 ďalej vyplýva, že zohľadňujúc platby žalobcu ku dňu podania žiadosti žalobcu o vydanie potvrdenia (31. 05. 2007) znalkyňa považovala za uhradené zálohové platby v plnom rozsahu do mesiaca 10/2002 a za mesiac 10/2002 považovala uhradenú sumu 112,20 Sk a neuhradenú sumu 399,80 Sk. Keďže však znalkyňa Ing. Skoková pri vyhotovovaní prílohy č. 8 neprihliadala na platbu žalobcu zo dňa 16. 10. 2006 vo výške 2 480,- Sk, ktorá mala slúžiť na úhradu zálohových platieb za mesiace 08, 09/2001, keďže o tejto platbe znalkyňa nemala vedomosť, súd znalkyňou uznané úhrady za mesiace vo výške po 471,- Sk (teda spolu 942,- Sk) započítal na ďalšie nasledujúce pohľadávky žalovaného, teda na pohľadávku žalovaného za zálohovú platbu 11/2002 v zostávajúcej výške 399,80 Sk, za zálohovú platbu 12/2002 vo výške 512,- Sk a za zálohovú platbu 01/2003 v zostávajúcej výške 30,20 Sk (399,80 + 512 + 30,20 = 942,- Sk). Z uvedeného vyplýva, že zo zálohovej platby za 01/2003 zostala neuhradená suma 499,80 Sk, t.j. 16,59 eura (predpísaná suma 530,- Sk - započítaná suma 30,20 Sk = 499,80 Sk). Keďže žalobca preukázal, že za mesiac máj 2003 uhradil celú predpísanú zálohovú platbu vo výške 542,- Sk, nedoplatok za zálohové platby za mesiace 01, 05/2003 predstavuje sumu 16,59 eura. Za rok 2003 žalovaný evidoval nedoplatok z vyúčtovania vo výške 6,03 eura. Súd obdobne ako pri vyúčtovaní za rok 2002 konštatoval, že v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2003 nebolo v plnom rozsahu zohľadnené odpojenie bytu žalobcu od dodávky tepla, keďže žalovaný neoprávnene vykázal žalobcovi aj náklady za paušálny poplatok vo výške 82,90 Sk a za vodomery teplej úžitkovej vody vo výške 41,70 Sk, preto žalovaný nesprávne stanovil nedoplatok za rok 2003. Zo znaleckého posudku Ing. Jany Skokovej č. 006/2011 vyplýva, že po odpočítaní žalovaným neoprávnene vykázaných nákladov za vodomery teplej úžitkovej vody a za paušálny poplatok mali byť skutočné náklady za služby spojené s bývaním vo výške 1.605,10 Sk. Keďže žalobca spolu v roku 2003 podľa vyúčtovania zaplatil zálohové platby vo výške 1.548,- Sk, nedoplatok za rok 2003 predstavuje sumu 57,10 Sk, t.j. 1,90 eura. Za rok 2004 žalovaný evidoval vo vyúčtovaní preplatok 4,12 eura. Súd obdobne ako pri vyúčtovaní za roky 2002 a 2003 konštatoval, že v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním za

rok 2004 nebolo zohľadnené odpojenie bytu žalobcu od dodávky tepla, keďže žalovaný neoprávnene vykázal žalobcovi aj náklady za paušálny poplatok vo výške 88,90 Sk a za vodomery teplej úžitkovej vody vo výške 44,60 Sk, preto žalovaná nesprávne stanovila výšku preplatku za rok 2004. Zo znaleckého posudku Ing. Jany Skokovej č. 006/2011 vyplýva, že po odpočítaní žalovaným neoprávnene vykázaných nákladov za vodomery teplej úžitkovej vody a za paušálny poplatok, mali byť skutočné náklady za služby spojené s bývaním vo výške 1.758,50 Sk. Keďže žalobca spolu v roku 2004 podľa vyúčtovania zaplatil zálohové platby vo výške 2.016,- Sk, preplatok za rok 2004 predstavuje sumu 257,50 Sk, t.j. 8,55 eura. Z tejto sumy žalovaný (ako to vyplýva z prílohy č. 8 k dodatku č. 1 k znaleckému posudku č. 6/2011) dňa 30. 06. 2005 vyplatil žalobcovi ním evidovaný preplatok vo výške 124,- Sk, t.j. 4,12 eura, preto zostávajúci preplatok za rok 2004 predstavuje sumu 133,50 Sk (257,50 Sk - 124,- Sk), t.j. 4,43 eura. Za rok 2005 žalovaný evidoval nedoplatok z vyúčtovania vo výške 3,96 eura. Súd obdobne ako pri vyúčtovaní za roky 2002, 2003 a 2004 konštatoval, že v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním nebolo zohľadnené odpojenie bytu žalobcu od dodávky tepla, keďže žalovaný neoprávnene vykázal žalobcovi aj náklady za paušálny poplatok vo výške 88,90 Sk a za vodomery teplej úžitkovej vody vo výške 44,60 Sk, preto žalovaný nesprávne stanovil nedoplatok za rok 2005. Zo znaleckého posudku Ing. Jany Skokovej č. 006/2011 vyplýva, že po odpočítaní žalovaným neoprávnene vykázaných nákladov za vodomery teplej úžitkovej vody a za paušálny poplatok, mali byť skutočné náklady za služby spojené s bývaním vo výške 2.151,70 Sk. Keďže žalobca spolu v roku 2005 podľa vyúčtovania zaplatil zálohové platby vo výške 2 166,- Sk, nemá za rok 2005 nedoplatok, ale naopak, preplatok vo výške 14,30 Sk, t.j. 0,47 eura. Za rok 2006 žalovaný evidoval nedoplatok z vyúčtovania vo výške 182,99 eura. Súd rovnako ako pri vyúčtovaní za roky 2002, 2003, 2004 a 2005 konštatoval, že v ročnom vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním nebolo zohľadnené odpojenie bytu žalobcu od dodávky tepla, keďže žalovaný neoprávnene vykázal žalobcovi aj náklady za paušálny poplatok vo výške 88,90 Sk. Žalovaný ďalej vykázal žalobcovi aj náklady za ústredné kúrenie vo výške 5 474,80 eura. K nákladom na ústredné kúrenie za rok 2006 súd poukázal na skutočnosť, že dňa 01. 01. 2006 nadobudla účinnosť vyhláška ÚRSO č. V zmysle citovanej vyhlášky, ak sú v objekte rozpočítavania zabezpečené pomerové rozdeľovače tepla alebo určené meradlá tepla na meranie množstva tepla u konečných spotrebiteľov rovnakej triedy presnosti, náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie sa rozdelia na základnú zložku a spotrebnú zložku. Základná zložka tvorí 40% a spotrebná 60% z celkových nákladov na dodané teplo na vykurovanie. V zmysle citovanej vyhlášky základná zložka na dodané teplo podľa odseku 2 sa rozpočítava aj medzi užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie a nemajú priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla, pričom podlahová plocha bytu alebo nebytového priestoru s individuálnym vykurovaním sa vynásobí koeficientom 0,25 pri bytoch a nebytových priestorov v nadstavbách a v stavbách do podkrovia, 0,30 pri bytoch a nebytových priestorov alebo ich častí, ktoré sa nachádzajú na najvyššom podlaží, nad vchodom do domu, nad chodbami a pivničnými priestormi alebo inými priestormi, ktoré nie sú vykurované, 0,50 pri ostatných bytoch a nebytových priestoroch. Na základe vyššie uvedených ustanovení citovanej vyhlášky bol teda aj žalobca povinný platiť za rok 2006 základnú zložku na dodané teplo podľa podlahovej plochy bytu, a to aj v prípade, že bol byt žalobcu odpojený od centrálnej dodávky tepla. Žalobca v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že pri účtovaní nákladov na dodané teplo mala byť základná zložka v zmysle citovanej vyhlášky vynásobená koeficientom 0, koeficientom 0, prípadne koeficientom 0,. Súd k uvedenému konštatoval, že po vykonanom dokazovaní nemal za preukázané, že by v byte žalobcu bolo v roku 2006 zabezpečené individuálne vykurovanie, preto nemohla byť splnená základná podmienka stanovená v ustanovení citovanej vyhlášky na násobenie základnej zložky niektorým z koeficientov. Z uvedeného dôvodu považoval súd žalovaným účtované náklady za ústredné kúrenie vo výške 5 474,80 eura (správne malo byť Sk) za dôvodné. Skutočné náklady za služby spojené s bývaním za rok 2006 mali byť teda správne určené vo výške 7 739,80 Sk (žalovaným účtované náklady 7 828,70 Sk - neoprávnene vykázané náklady za paušálny poplatok vo výške 88,90 Sk). Keďže žalobca spolu v roku 2006 zaplatil zálohové platby vo výške 2 316,- Sk, nedoplatok za rok 2006 predstavuje sumu 5.423,80 Sk, t.j. 180,03 eura. Po vzájomnom započítaní nedoplatkov a preplatkov za roky 2001 až 2006 súd dospel k záveru, že žalobca mal za obdobie rokov 2001 až 2006 nedoplatok spolu vo výške 204,54 eura (-10,92 - 16,59 - 1,90 + 4,43 + 0,47 - 180,03 = - 204,54 eura). Súd sa následne ďalej nezaoberal vyčíslovaním, resp. preskúmavaním sumy účtovanej ako sankcia za omeškanie žalobcu s úhradou dlžnej sumy, keďže pre rozhodnutie vo veci bolo postačujúce zistenie, že žalobca mal ku dňu podania žiadosti o vydania potvrdenia nedoplatok, pričom pre rozhodnutie vo veci nebolo podstatné stanovenie presnej výšky sankcie za omeškanie s úhradou dlžnej sumy. K námietke žalobcu, že žalobca nebol povinný platiť za vodné, stočné, náklady na schodiskovú elektrinu, za používanie výťahu a odvoz smetí, pričom žalovaný mu tieto náklady účtoval a nezohľadňoval, že

žalobca v rozhodnom období rokov 2001 až 2006 neužíval svoj byt a tento bol neobývaný, pričom v tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie , podľa ktorého pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome, súd uviedol, že uvedené ustanovenie zákona nadobudlo účinnosť až dňa 01. 07. 2007, preto ho nemožno aplikovať na rozhodné obdobie. Ak žalobca následne podporne poukazoval na ustanovenie citovaného zákona, ktoré už aj v rozhodnom období ukladalo povinnosť zohľadňovať pri rozúčtovaní nákladov mieru využívania spoločných častí a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome, tak súd konštatoval, že v rozhodnom období rokov 2001 až 2006 zo v znení účinnom do 30. 06. 2007 vyplývala takáto povinnosť len pre spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, nie však pre právnickú alebo fyzickú osobu, s ktorou vlastníci bytov a nebytových priestorov uzavreli zmluvu o výkone správy, teda nie pre správcu. Keďže žalovaný je správcom na základe zmluvy o výkone správy, takáto povinnosť pre neho zo zákona nevyplývala. Na základe uvedeného súd konštatoval, že žalovaný účtoval žalobcovi náklady za vodné, stočné, náklady na schodiskovú elektrinu, za používanie výťahu a odvoz smetí správne. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nebol oprávnený v období od apríla 2001 do mája 2003 inkasovať poistné platby, keďže prvá poistná zmluva na bytový dom bola uzavretá v Českej poisťovni Slovensko a poistenie vzniklo až 20. 05. 2003, tak súd konštatoval, že z predloženej poistky ako potvrdenia o uzavretej poistnej zmluve so spoločnosťou Kooperativa poisťovňa a. s. (č. l. 172 súdneho spisu) mal súd za preukázané, že poistná zmluva na bytový dom bola uzavretá so začiatkom poistenia dňa 20. 05. 2001 a žalovaný preto bola aj v období od apríla 2001 do mája 2003 oprávnená účtovať poistné. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný od vlastníkov bytov duplicitne inkasoval náklady v súvislosti s výťahom v bytovom dome, súd uviedol, že toto tvrdenie žalobcu súd nemal za preukázané, keďže aj z uznesenia OR PZ Komárno ČVS: ORP-208/OEK-KN-2009 HO zo dňa 16. 04. 2009 vyplynulo, že spoločnosť SLOVKOM PLUS, s. r. o. zabezpečovala činnosť výťahového technika, pričom P., resp. jeho firma ELVY spol. s r. o. vykonáva činnosť revízneho technika. Z uvedeného vyplýva, že keďže tieto dva subjekty vykonávali rozdielne činnosti, nemohlo dochádzať k duplicitnému inkasovaniu nákladov zo strany žalovaného. Ďalšie námietky žalobcu týkajúce sa zabezpečenia správy a údržby výťahov, ktoré žalobca zhrnul vo svojom podaní zo dňa 25. 06. 2019, súd nepovažoval za rozhodujúce pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody. Pokiaľ žalobca namietal spôsob započítania jednotlivých jeho platieb žalovaným, tak k uvedenému súd udáva, že pokiaľ žalobca pri jednotlivých mimoriadnych úhradách (napr. dňa 27. 01. 2004 vo výške 7 781,- Sk, dňa 06. 11. 2006 vo výške 1 534,30 Sk) neuviedol, na úhradu akého dlhu mala byť zaplatená čiastka započítaná, tak súd rovnako, ako aj znalkyňa vo svojej prílohe č. 8 k dodatku č. 1 k znaleckému posudku č. 006/2011 vychádzal z toho, že žalovaný bol oprávnený započítavať jednotlivé plnenia žalobcu k dlhom najskôr splatným. K sume 323,70 Sk namietanej žalobcom ako zaplatenej, ale žalovaným napriek tomu vykazovanej ako nezaplatenej, súd uviedol, že z pripojeného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. je zrejmé, že túto sumu žalobca uhradil dňa 30. 11. 2002 a žalovaný ju správne započítal na úhradu nedoplatku za mesiac apríl 2002. V tejto časti bolo následne konanie vedené pod sp. zn. pre čiastočné späťvzatie žaloby zastavené. Na základe uvedeného nebol dôvod osobitne ešte na túto platbu prihliadať, keďže aj z prílohy č. 8 k dodatku č. 1 k Znaleckému posudku č. 6/2011 znalkyne Ing. Jany Skokovej je zrejmé, že znalkyňa pri svojich výpočtoch túto platbu žalobcu evidovala. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca mal za obdobie od roku 2001 do podania žiadosti o vydanie potvrdenia o tom, že nemá voči žalovanému nedoplatky (teda do 30. 05. 2007), nedoplatok na istine v celkovej výške 204,54 eura bez príslušenstva. Žalovaný preto neporušil svoju povinnosť, keď žalobcovi nevydal potvrdenie o tom, že nemá nedoplatky. Keďže nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaného vydať žiadané potvrdenie ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, nemohla byť preukázaná ani existencia škody vzniknutej žalobcovi v príčinnej súvislosti s uvedeným namietaným porušením právnej povinnosti žalovaného, a preto nemohol byť daný ani nárok žalobcu na náhradu škody. K uplatnenej náhrade za nemajetkovú ujmu súd uviedol, že žalobca si ju uplatňoval titulom neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práva na ochranu osobnosti, a to na jeho dobré meno tým, že ostatní vlastníci bytov v bytovom dome si myslia, že je dlžníkom a na jeho právo na informácie titulom vlastníka, keďže žalovaný s ním riadne nekomunikuje. Keďže súd konštatoval, že žalobca mal ku dňu podania žiadosti o vydanie potvrdenia nedoplatky, nedošlo zo strany žalovaného k žiadnemu neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho dobrého mena. K namietanému porušeniu práva žalobcu na informácie od žalovaného súd konštatoval, že porušenie tohto práva jednak nebolo v priebehu konania preukázané, a jednak ani prípadné neposkytnutie informácií zo strany správcu vlastníkovi bytu v bytovom dome nepredstavuje zásah do osobnostných práv vlastníka. V prípade, že správca nepodáva vlastníkovi požadované informácie, má vlastník rôzne možnosti, akými

sa môže domáhať nápravy. Z uvedeného dôvodu preto súd aj nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodný. Záverom súd poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že žalobca sa v priebehu konania snažil poukázať na rôzne nezrovnalosti pri vykonávaní správy žalovaným a súd niektoré z jeho námietok posúdil ako dôvodné, nie je to postačujúce na to, aby bol žalobca v spore úspešný. Predmetom konania bol totiž nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, a nie samotné konštatovanie prípadných pochybení žalovaného pri výkone správy. Pokiaľ súd aj napriek istým pochybeniam zo strany žalovaného pri účtovaní nákladov dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nezostávalo súdu iné, ako žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

1.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa (ďalej len ), teda podľa pomeru úspechu strán v spore. Keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, vznikol žalovanému ako úspešnej strane sporu nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Keďže v priebehu konania vznikli aj trovy štátu titulom vyplatenia znalečného znalkyni Ing. Jane Skokovej z rozpočtových prostriedkov súdu uznesením na č. l. 279 súdneho spisu zo dňa 24. 07. 2014, bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade týchto trov štátu. Na ich náhradu súd v celom rozsahu zaviazal žalobcu ako neúspešnú stranu sporu. Napokon ešte zostal nevysporiadaný nárok znalkyne Ing. Jany Skokovej na zaplatenie znalečného vyúčtovaného za doplnenie č. 2 k znaleckému posudku zo dňa 15. 01. 2019. Keďže od účinnosti súd v zmysle o nároku na náhradu trov konania (vrátane nároku znalca na znalečné) rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, súd znalkyni Ing. Jane Skokovej priznal voči žalobcovi ako neúspešnej strane sporu nárok na znalečné v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok obsahuje vadu, ktorá je neodstrániteľná. Žalované obdobie je od 1. apríla 2001 do 1. júna 2007, ktoré je dané počiatkom správcovania domov žalovaným a datovaním písomnej žiadosti žalobcu na vydanie potvrdenia o tom, že žalobca nemá žiadne dlžoby voči žalovanému. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že jednotlivé položkovité porovnania čerpal súd aj z vykázania žalovanou z akéhosi jej „čarovného“ účtovníckeho systému, ktorý spočíva v tom, že od platcu žalovaný prevezme sumu na presne stanovenú položku, ale túto sumu tam nepriradí, ale rozdrobí ju a jednotlivé podiely priradí na vyrovnanie akýchsi starších údajných dlžôb platcu, pričom cielená položka platenia zostáva neuhradená, takže v tomto systéme sa automaticky vylučuje možnosť premlčacieho inštitútu i domáhania sa platcu na preukázanie jeho tzv. dlžoby a celý systém ochrany platcu vrátane započítania, urovnania, splynutia a pod. tak, ako ich má na mysli zákonodarca v ust. § 580 a nasledujúcich. Nerešpektuje sa objektívna doba premlčania tri roky, subjektívna doba v rámci objektívnej doby dva roky, aj zánik vymáhateľnosti po desiatich rokoch. Žalovaný účtovným postupom porušuje účtovné predpisy a zákon tým, že žalovaný platbami žalobcu, ktorých splatnosť mala presný cieľ, vykrýva akési dlžoby, ktorých existencia je pofidérna, že žalobca nikdy nespravil prejav vôle smerom k žalovanému, smerujúci k započítaniu a nikdy nevznikla vzájomná dohoda medzi žalovaným a žalobcom k takejto kompenzácii. Z rozsudku vzniká dojem, že žalobca je ten, ktorý predkladá nedôvodné dokumenty a prehlásenia. Žalobca zaslal sumu 35 000,- Sk žalovanej prostredníctvom banky, kde bol vyznačený účet zhodný s vykázaným účtom žalovaného na meno žalobcu, teda nie celopodnikový účet, ale účet, na ktorom vykázala žalovaná dlžobu na meno žalobcu. Žalovaný viedol uvedený účet s údajnou dlžobou žalobcu, teda musela ho presne poznať. A v akej výške bola platba poukázaná, keď zasielajúca banka preúčtovala žalovanej 35 000,-Sk, no žalovaná nevedela, koľko slovenských korún je suma 35 000,-Sk. Súdna znalkyňa v tejto veci nakoniec nezistila z toho obdobia, že by žalovaný sumu 35 000,- Sk zaúčtoval ako prijatú. Peniaze vo výške 35 000,- Sk zmizli, žalovaný skoro dva roky nedokázal túto sumu zaúčtovať a objavila sa na účte žalovaného až po dvoch rokoch, kedy sa o vec začal zaujímať súd prvej inštancie. To je obraz účtovníctva žalovaného, ktorý na kompenzáciu preplatkov vlastníkov bytov vyrába umelé dlžoby, tieto dodatočne vykrýva novými platbami vlastníkov alebo sa platby dostanú len po súkromné vrecko. Takýchto príkladov je viac. Suma 2 480,- Sk, ktorú podal žalobca poštou v prospech žalovaného dňa 16. 10. 2006, o ktorej zmiznutí súdna znalkyňa uviedla, že vo svojom znaleckom posudku zohľadnila iba platby, o ktorých mu predložil dôkaz žalovaný. O platbe 2 480,- Sk som vedomosť nemala. Súd prvej inštancie skoro dvojročný sklz v zaúčtovaní označil ako „následne pri účtovnej uzávierke“, hoci práve tento spôsob účtovníctva žalovaného má podstatný význam aj pre právne posudzovanie diania v tomto rezorte, a nakoniec i v

rozsudkovej veci. K oboznámeným listinným dôkazom uviedol, že nie je pravdou, že sa oboznámil s poistkou bytového domu č. , ktorá mala byť uzavretá s poisťovňou Kooperatíva, pretože tá, napriek výzve súdu a dožadovania sa žalobcu, predložená súdu nebola. K veci samej uviedol, že v konaní došlo k porušeniu základnej zásady procesného práva ne bis in idem, teda, že vo veci, v ktorej sa právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať druhýkrát. V napadnutej veci sa rozhodlo o poistnom a to právoplatne rozsudkom č. k. -284 Okresného súdu Komárno zo dňa 14. 09. 2006. Ide o ten istý okruh sporových strán i skutkových okolností prípadu, teda ide o totožnosť veci, len v opačnom garde. V napadnutom rozsudku sa rozhodlo o poistnom druhýkrát a to s opačným výsledkom. Nesprávne právne posúdenie veci súdom vidí žalobca v okruhu posúdenia rozdielnosti spoločenstva a správcu na základe výkonu správy podľa a tiež v posúdení rozpočítania nákladov za teplo medzi užívateľov bytov, ktorí majú individuálne vykurovanie a užívateľov bytov, ktorých byty sa nevykurujú, lebo sú neužívané, podľa vyhlášky č. Žalobca poukázal na ust. , v ktorom sa popisuje spoločenstvo ako právnická osoba, ktorá spravuje spoločné časti a spoločné zariadenia domu a zabezpečuje plnenia spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov v dome. Podľa ust. cit. zákona spoločenstvo nemožno zrušiť, ak nie je ku dňu zrušenia uzavretá zmluva o výkone správy. Rovnosť medzi spoločenstvom a správcom je daná aj v ust. cit. zákona, podľa ktorého činnosť správcu môže byť vykonávaná len podľa tohto zákona. Ust. kladie na roveň zmluvy o spoločenstve a zmluvy o výkone správy spojítkom slova „alebo“. Inými slovami to znamená, že spoločenstvo je možné nahradiť správcom pre výkon správy domu, ktorý má zhodnú náplň ako spoločenstvo. V prípade domu, v ktorom žalobca vlastní byt, nebolo založené spoločenstvo, ale spravoval to správca Civitas s. r. o. a od 01. 04. 2001 ho nahradil prevodom práv žalovaný, pričom spoločenstvo tu od začiatku nebolo nikdy založené. Vysvetľovanie si príslušných ustanovení zákona, tak ako sa to uvádza v napadnutom rozsudku, že čo platí pre spoločenstvo, neplatí pre inú právnickú osobu, ktorá oprávnene vykonáva správu dotknutého domu, je scestné a nesprávne, a teda žalobca tvrdí, že to, čo ukladá v oblasti spravovania domu zákon spoločenstvu, platí aj pre správcu domu, ktorý spravuje dom v prípade, že nie je tu spoločenstvo. Žalobca je presvedčený, že zákonodarca mal na mysli alternatívne riešenie za rovnakých podmienok, práv a povinností. V bode 46. rozsudku sa súd zaoberal vyúčtovaním nákladov za dodávku tepla a TÚV za rok 2006 žalovaným na ťarchu žalobcu. Keď neužívaný byt, odpojený od týchto dodávok súd nevzhliadol vo výpočtových príkladoch vyhlášky č. Konštatoval, že v byte žalobcu nebolo zabezpečené individuálne vykurovanie, preto nemohla byť splnená základná podmienka stanovená v ust. cit. vyhlášky na násobenie základnej zložky niektorým z koeficientov, a tak súd uviedol, že žalobca musí znášať náklady, ako keby mu bolo dodávané teplo a TÚV z centrálneho miesta bez obmedzenia v plnej výške. Žalobca k tomu udáva, že vyhláška hovorí všeobecne o konečnom spotrebiteľovi, ale v cit. vyhlášky sa hovorí o užívateľovi bytu. Tento názov odčleňuje vlastníkov bytov, ktorým nie je dodávaná služba z centrálneho zdroja od tých vlastníkov bytov, ktorí sú napojení na centrálnu dodávku tejto služby. Vyhláška tu hovorí o užívateľoch, ktorí majú individuálne vykurovanie a nemajú priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla. Neužívaný byt teda nemá konečného spotrebiteľa a nemá ani užívateľa. S takým prípadom sa vyhláška nezaoberá a najbližšie k tomu stojí príklad individuálneho vykurovania, pričom zhodne s podmienkou vyhlášky u žalobcu ide preukázateľne o skutočnosť, že nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla. Podľa názoru žalobcu jeho prípad spadá vyslovene do posudzovania podľa ust. cit. vyhlášky, na ktorom názore sa zhoduje aj s názorom súdnej znalkyne, premietnutý do príslušného znaleckého posudku. Preto sa žalobca domnieva, že súd tu pochybil, keď uznal účtovanie žalovanej v tomto smere za dôvodné. V bode 48. rozsudku súd rieši námietku žalobcu o tom, že žalobca nebol povinný platiť za plnenie (služby spojené s užívaním bytu) podiel vo výške jednej osoby, ale len podľa miery, ktorá zohľadňuje skutočnosť, že byt žalobcu nebol užívaný, a teda neboli užívané ani služby s týmto užívaním spojené. Súd v rozsudku skonštatoval, že zohľadňujúca miera je stanovená až v zákone, ktorý nadobudol účinnosť 01. 07. 2007, preto ho nemožno aplikovať na rozhodné obdobie. Pravdepodobne na podstatu, že v sa hovorí o zohľadňovaní miery využívania spoločných častí a spoločných zariadení domu, ktorý zákon nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2004, reaguje napadnutý rozsudok tak, že pre skoršiu aplikáciu tejto povinnosti sa táto povinnosť viazala na spoločenstvo, ale nevyplývala pre právnickú alebo fyzickú osobu, s ktorou uzavreli vlastníci bytov v dome zmluvu o výkone správy a súd nevzal na vedomie a nereagoval na to, že vyúčtovanie nákladov podľa miery využívania týchto služieb je dané ako povinnosť, a tak súd povinnosť žalovaného pominul. Žalobca sa domnieva, že súd tu nepochopil to, že jestvuje buď spoločenstvo a vtedy toto spoločenstvo vykonáva správu domu a pri ňom neexistuje súbežne iný správca domu, alebo jestvuje správca domu na výkon správy, na ktorého sa vzťahujú všetky práva a povinnosti, ktoré ukladá litera zákona tomu, kto vykonáva správu

domu, či je to spoločenstvo alebo správca. K nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že kto pozorne prečíta výpoveď p. P. T. na polícii a porovná s podaním žalovaného, náplň Slovkom Plus s. r. o. a povinnosti žalovaného ako správcu, naštuduje predpisy o zamestnávaní osoby na udávané úkony pre zdvíhacie zariadenia (výťahy) na pracovnú zmluvu, a nie Dohodu a personálne obsadenie spoločností Sklovkom Plus s. r. o. a žalovaného, musí pochopiť, že ide o dvojité správcovstvo, a teda o dvojitú úhradu vlastníkov bytov, raz z účtu plnenia (služieb spojených s užívaním bytu) a raz z fondu prevádzky, údržby a opráv. Uviedol tiež, že žalovaný vykázal pohľadávky voči žalobcovi listom č. 41/09 zo 16. 02. 2009, z ktorých žalobca uvádza rok 2003 zálohové platby za mesiac 1, 5/2003 v sume 35,51 (1 069,80). Za rok 2003 zálohové platby za mesiac - na pojednávaní dňa 13. augusta t.r. sa preukázalo, že žalobca platbu za mesiac 5/2003 v tom čase zaplatil, čo žalovaný uznal. Zostalo teda tvrdenie proti tvrdeniu o zaplatení platby za mesiac 1/2003. Žalovaný tvrdil, že takú platbu neobdržal (ale to tvrdil aj o platbe za mesiac 5/2003), žalobca tvrdil, že všetky platby, mesiac 1/2003 nevynímajúc, zaplatil. Súd má právo tieto tvrdenia vyhodnotiť podľa vlastného uváženia. Žalobca sa domnieva, že niet zdôvodnenia, prečo by žalobca mal neuhradiť jeden z dvanástich mesiacov roka, keď navyše úhrada bola spojená s úhradou plynu, ktorá bola aj za mesiac 1/2003 zo strany žalobcu zaplatená. V bode 42. rozsudku sa uvádza, že žalobca síce mesiac máj 2003 uhradil, ale nezaplatil zálohovú platbu za mesiac marec 2003. Keďže mesiac marec 2003 nebol predmetom žaloby, nakoľko bol riadne uhradený, je rozsudok v tejto časti zmätočný. Súd v tomto bode rozsudku ďalej uviedol, že započítal preplatky žalobcu na ďalšie pohľadávky žalovaného za mesiace november 2002, december 2002 a január 2003, k čomu sa žalobca domnieva, že súd takto nemal konať, pretože jednak nemal preverené, či takáto pohľadávka voči žalobcovi zo strany žalovaného vznikla a bola oprávnená, a jednak súd nemôže suplovať záväzkový vzťah medzi žalovaným a žalobcom. Zoznam rokov a pohľadávok, ako ich uviedol žalovaný, je mylným posunutím časti riadkov v bode 39. rozsudku neprehľadný a ako taký nesprávny. Rok 2006 vyúčtovanie 182,99 eura (5 512,70 Sk). V bode 6b tohto odvolania sa žalobca zaoberá komentovaním rozporu vo veci výšky vyúčtovateľných nákladov za dodávku tepla a TÚV do jeho bytu. K neodstrániteľnej vade rozsudku uviedol, že rozsudok obsahuje vadu, ktorá je neodstrániteľná. Súd v rozsudku konštatoval, že z predloženej poistky ako potvrdenia o uzavretej poistnej zmluve, z ktorej výpovede žalobca nepochopil, o čo súdu ide, čo chcel tým súd povedať a to tým skôr, že namiesto poistky alebo poistnej zmluvy v tejto veci žalovaný vždy predložil iba potvrdenie o tom, že bola zmluva uzavretá. Keď sa na dotknutú poisťovňu obrátil žalobca, bolo mu z jej strany oznámené, že mu stav neprezradia, pretože on je tretia osoba. Súd skonštatoval, že napriek požiadavke žalobcu, aby žalovaný predložil zmluvu o poistení domu, mu stačí potvrdenie a k tomu uznal účtovné právo žalovaného na zaťaženie vlastníkov domu od 01. apríla 2001, hoci v samotnom potvrdení je vyznačený začiatok poistenia dňom 20. mája 2001. V bode 44. rozsudku súd uviedol, že žalobca prehlásil, že žalovaný mu zadržiaval a nevyplatil žiadne v jeho prospech vzniknuté preplatky v období žalovanom, ako aj mimo neho. Listom žalobcu z 22. 01. 2004, ktorý bol poštou podaný na adresu žalovaného dňa 23. 01. 2004 bol poukázaný obnos peňazí rozpísaný. Súčasne bol žalobcom poštou žalovanému poukázaný obnos 7 785,50 Sk. Nešlo teda o neadresné poukázanie peňazí, nehovoriac o účtovnej nepresnosti evidovanej istiny (7 785,- Sk). Pri sume 323,70 Sk, vyznačenej v bode 52. rozsudku súd uviedol, že nebol dôvod na túto sumu osobitne prihliadať, lebo žalobca ju žalovanému uhradil a ten ju započítal na úhradu nedoplatku žalobcu za mesiac apríl 2002. Keď žalobcovi vzniklo oprávnenie obdržať uvedenú sumu naspäť, bola ňou vykrytá jeho iná dlžoba, a tak súd konštatoval, že žalovaný započítal žalobcovu úhradu správne. Žalobca namieta toto stanovisko súdu, keď súd bez predbežného preverenia oprávnenej existencie dlžoby žalobcu za apríl 2002 po osemnástich rokoch schváli postup žalovaného. Žalobca namieta takýto postoj súdu voči žalovanému s tým, že takéto započítanie alebo splynutie sumy 323,70 Sk s niečím u žalovaného sa má riadiť iným systémom, udaným príslušnými ustanoveniami lex generalis. Žalobca pred súdnym konaním vyzval žalovaného, že ak má voči nemu akékoľvek pohľadávky, aby svoj nárok proti žalobcovi podal na súd, ako mu ukladá zmluva o výkone správy, lebo v opačnom prípade si právo uplatní rovnakou cestou žalobca. Keďže žalovaný tak neučinil, vzniklo toto konanie. Žalobca v konaní uplatnil právo premlčacej doby na položky, ktoré žalovaný vykazoval ako dlžobu žalobcu. Tak je to v položke uvedenej za rok 2001, kedy sa právo, ak také bolo, premlčalo v žalobnej dobe, t.j. v roku 2004, podobne položky uvedené za rok 2002 a 2003. Súd prvej inštancie konaním vo veci neprihliadol na zánik práva žalovaného, fakticky obnovil procesné prebehnuté premlčanie a zrušil jeho účinky v rozpore s povinnosťou súdu, danou mu ustanovením , čím sa súd postavil samozvane nad zákon. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že konajúci súd postupoval správne, keď aplikoval ust. a nasl. , ako aj ust. a nasl. na prejednávaný spor. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca nepreukázal splnenie ani jednej z podmienok na vznik zodpovednosti za škodu podľa ust. a nasl. . Žalobca tiež nepreukázal existenciu zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu podľa ust. . Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že výroky napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sú vecne správne. Žalobca v podanom odvolaní namietol správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a vysporiadal sa so všetkými dôkazmi, ktoré boli stranami sporu produkované počas konania. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe takto vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom, s výnimkou záverov o výške nedoplatkov žalobcu voči žalovanému. Tie mali byť podľa názoru žalovaného v takej výške, ako boli prezentované žalovaným počas konania pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalovaným tvrdená nesprávnosť (výšky nedoplatku žalobcu) žiadnym spôsobom neovplyvnila správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia. Žalobca vytkol, že súd prvej inštancie sa neoboznámil s listinným dôkazom

- poistkou bytového domu č. , pretože takáto listina nebola súdu predložená. S tvrdením žalobcu nesúhlasí a poukázal na to, že táto listina bola súdu predložená žalovaným dňa 04. 01. 2012 a následne s ňou súd prvej inštancie oboznamoval aj strany sporu. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie porušil zásadu „nei bis idem“, keď podľa jeho tvrdenia opätovne rozhodol o tej istej veci, ktorá bola právoplatne rozhodnutá v konaní vedenom na OS Komárno pod sp. zn. uviedol, že žalovaný zastáva názor, že sa nejedná o totožnú vec, keď v tomto konaní súd rozhodoval o nároku žalobcu o náhrade škody a o náhrade nemajetkovej ujmy, kým v konaní žalovaný žaloval žalobcu o zaplatenie nedoplatkov súvisiacich s užívaním jeho bytu. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný okrem jediného bodu a to poistenie spoločných častí a zariadení domu nekonkretizoval podľa bodov žalobcu, ale ani mimo tieto body nič, čo by sa dalo zohľadniť ako procesná obrana a celé jeho vyjadrenie sa nesie v znamení, že s ničím nesúhlasí, pričom neudáva, preto nesúhlasí. Takéto formálne vyjadrenie budí dojem, že je vyhotovené ako vyjadrenie pre vyjadrenie, aby v očiach žalovaného splnila úlohu vyjadriť sa, ale nie vecné vyjadrenie pre objasnenie postoja žalovaného k veci. Žalobca citoval časť rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. -284 a uviedol, že z tohto rozsudku vyplýva, že poistné bolo súčasťou rozhodnutia o priznaní, či nepriznaní žalovanej istiny. Žalovaný dotknutú poistnú zmluvu, ktorú uzavrel v máji 2001 nedokázal predložiť súdu už v konaní v roku 2002. O poistnom sa rozhodlo už v súdnom konaní z roku 2002, v rovnakom predmete a za účasti rovnakých účastníkov. Nepochopenie žalovaného sa zakladá s najväčšou pravdepodobnosťou na podaní jeho právnej zástupkyne, ktorá vidí rozdiel v titule návrhu. Poukázal na priamu príčinnú súvislosť zavinenia žalovaného a vznikom škody tým, že nie je dlžníkom žalovaného, ktorý ho pod touto hrozbou, že mu nevydá potvrdenie, ktoré musí byť súčasťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu, nútil znášať náklady za užívanie bytu, ktorý žalobca neužíval a prekazil mu odpredaj tohto bytu. Uplatňovanie ustanovenia § 420 lex generalis proti žalobcovi je podľa jeho názoru neudržateľné, keďže práve žalobca je v nároku na náhradu škody dominus litis. Vo sfére nemajetkovej ujmy ide najmä o prestížne výmysly žalovaného voči žalobcovi, ako zverejnenie, že svojvoľne dal odmontovať vykurovacie telesá v byte, hoci tak učinil predchodca žalovaného, keď po správcovom prehratom súdnom spore plnil len požiadavku žalobcu, o čom je spísaná zápisnica, ďalej že žalobca odmontoval vodomer na studenú vodu v byte, hoci v dome nie sú namontované bytové vodomery v žiadnom byte, že na listine o rozhodovaní v určitých veciach domu alebo spisovaní počtu užívaných osôb v bytoch pre žalobcu písal klamlivé údaje a falšoval podpis žalobu bez jeho vedomia. Žalovaný vystupuje voči žalobcovi prestížne a dáva to vo verejnosti najavo, pravdepodobne sledujúc tým vyvolanie správnosti jeho konania voči iným vlastníkom bytov alebo sily, ktorá potlačí každú, aj spravodlivú rebéliu, používajúc pri tom žalobcovo meno. Žalobcovo meno je pritom známe, nakoľko zhruba štvrťstoročie pracoval u štátneho podniku správy bytov ako vedúci prevádzky a neskôr právny zástupca podniku, kde bol v styku s užívateľmi bytov v meste a posledné roky ako vedúci oddelenia matrík u okresného úradu, tiež so stykom s občanmi, odkiaľ odišiel do starobného dôchodku. Preto sa žalobca oprávnene domáha zadosťučinenia titulom snahy žalovaného o znižovanie žalobcovej dôstojnosti, vážnosti a občianskej cti, čím sa naplňuje nemajetková ujma žalobcu.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť, aj keď z iných právnych dôvodov.

7. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28. 02. 2008 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2 331,44 eura. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom bytu na adrese E. XX v J. zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J. ako trojizbový byt č. X v dome so súp. č. XXXX na parcele č. 2276. Z vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2006, ktoré žalobca obdržal v máji 2007, sa žalobca dozvedel, že je žalovanému údajne dlžný sumu 37 434,- Sk (1 242,58 eura). Žalobca uviedol, že nie je žalovanému nič dlžný a na takúto dlžobu ho žalovaný nikdy neupozornil. Žalobca doporučeným listom dňa 31. 05. 2007 požiadal žalovaného, aby mu vydal potvrdenie o tom, že nemá dlžobu voči žalovanému, pretože chce svoj byt odpredať konkrétnemu záujemcovi a k prevodu vlastníckeho práva potrebuje do katastra nehnuteľnosti doložiť takéto potvrdenie od správcu domu. Žalovaný na jeho písomnú žiadosť nereagoval, preto žalobca z vyúčtovania za rok 2006 vypísal číslo účtu, na ktorý je údajne dlžný. Následne bankovým prevodom zo dňa 11. 07. 2007 žalobca zaslal žalovanému na toto číslo účtu sumu 35 000,- Sk a písomne listom zo dňa 11. 07. 2007 mu to oznámil s tým, že táto poukázaná suma od žalobcu nepredstavuje jeho uznanie dlžoby, ale ak takáto existuje, potom nech sa z uvedenej sumy kryje odo dňa obdržania jeho platby denne smerom naspäť. Žalovaný mu odpísal, že obdržal sumu, ale nevie ju zaradiť, lebo žalobca nepíše, kam ju má zaradiť. Podľa žalobcu netreba ďalší dôkaz na to, že jeho údajná dlžoba u žalovaného neexistuje a ten si celú záležitosť vymyslel. Z uvedeného konania žalovaného žalobcovi vznikla škoda v tom, že pokiaľ by bol byt odpredal, nemusel by platiť mesačne poplatky za služby, do fondu a na odmenu správcovi spolu 1 293,- Sk a udržiavací poplatok za existenciu plynových hodín 70,- Sk mesačne, spolu 1 363,- Sk mesačne, čo predstavuje od júna 2007 do februára 2008 sumu 10 904,- Sk. Pokiaľ by žalobca byt odpredal, získal by po vklade vlastníckeho práva na nového vlastníka od mesiaca september 2007 (po tridsiatich dňoch od návrhu na vklad) sumu 1 100 000,- Sk, s ktorými by mohol disponovať. Pokiaľ by mal žalobca k dispozícii kúpnu cenu, tak by preukázateľným spôsobom pri uložení do banky získal najmenej 4% úrok ročne, čo predstavuje ročný úrok 44 000,- Sk a z toho na obdobie od júla 2007 do februára 2008 úrok vo výške 29 333,- Sk. Žalovaným tvrdené postavenie žalobcu ako dlžníka zapríčinilo, že žalovaný žalobcovi neposielal zmluvy ani žiadne písomnosti, ktoré dostávajú všetci ostatní vlastníci bytov v tomto dome, nepozýva ho na bytové schôdze, medzi schodišťovými spoluvlastníkmi ho ohovára tým, že je neplatič, nekorešponduje s ním, ani neodpovedá na jeho listy, keď sa dostaví do kancelárie žalovaného, jej zamestnanci nemajú pre neho k dispozícii žiadny dokument k nahliadnutiu, lebo podľa tichej informácie nemajú so žalobcom korešpondovať ani ústne, ani písomne. Z uvedeného vzniká žalobcovi aj nemajetková škoda na dobrom mene a na mene všeobecne, na jeho informovanosti titulom vlastníka bytu a podielového spoluvlastníka na spoločných častiach a zariadeniach domu, i na spoločenskom postavení medzi ostatnými vlastníkmi bytov, ktorí si myslia, že žalobca je im dlžný do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, a teda, že oni na neho týmto titulom doplácajú. Byt je pritom trvale nevyužívaný, prázdny, čo je už 7 rokov nahlásené žalovanému a napriek tomu, že žalobca nevyužíva služby spojené s bývaním, ako je spotreba vody a kanalizačné, spotreba elektriny na schodišti a za prevádzku výťahu, žalobca stále platí aj za tieto služby za jednu osobu, ktorou platbou vlastne prispieva ostatným vlastníkom na ich spotrebu. Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil na 30 000,- Sk. Spolu sa teda žalobca domáhal voči žalovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vo výške 70 237,- Sk (2 331,44 eura) s príslušenstvom.

8. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení ), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej správne uviedol zistený skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR. Judikatúra týchto súdov nevyžaduje, aby na každý argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď na tento argument. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa v ňom vyporiadal so všetkými pre posúdenie veci rozhodujúcimi argumentmi, rozhodnutie riadne odôvodnil a ustálil aj správny právny záver o nedôvodnosti nároku žalobcu a len skutočnosť, že rozhodnutie nevyznelo v prospech žalobcu ako odvolateľa, neznamená, že záver súdu nie je správny. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa odkazuje. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcu a ustálil správny právny záver o nedôvodnosti tohto nároku.

12. Na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva, že čo sa týka započítavania platieb žalobcu, je potrebné uviesť, že až od 01. 01. 2008 v ustanovení stanovil, že pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Do tohto dátumu, čo je aj rozhodné obdobie, teda zákon neurčoval, ako započítať plnenie dlžníka, veriteľ bol povinný prijať aj čiastočné plnenie, ale pokiaľ dlžník neurčil, na čo je potrebné platbu započítať, bolo potom vecou veriteľa, na čo ju započíta. Ak potom žalovaný takýmto spôsobom pri zaúčtovaní platieb postupoval, jeho postup nebol nesprávny a táto námietka žalobcu je nedôvodná. V prípade, ak chcel žalobca zabrániť tomu, aby jeho platby boli zaúčtované aj spätne, mohol pri platbe vždy určiť, na čo chce, aby bola zaúčtovaná a ak mal za to, že má voči žalovanému dlhy, ktoré sú už premlčané a nechce, aby boli jeho platbami uhrádzané, mohol sa v tom čase premlčania voči žalovanému dovolať. Žalobca však uvedeným spôsobom nepostupoval (pri platbách neuvádzal, na čo ju žiada započítať), a to až na sumu 35 000,-Sk, ku ktorej zaslal žalovanému aj sprievodný list zo dňa 11. 07. 2007, v ktorom uviedol, ako žiada platby započítať. V prípade, ak by žalobca platby v prospech žalovaného pravidelne uhrádzal, táto situácia by ani nenastala, pretože vždy by dochádzalo k úhrade práve splatnej splátky. Rozhodným obdobím pre posúdenie toho, či mal žalobca u žalovaného dlh, bolo obdobie od 1. apríla 2001 do 1. júna 2007, pričom žalobca zaplatil sumu 35 000,-Sk žalovanému až dňa 11. 07. 2007 (č .l. 107). Ak potom súd prvej inštancie pri posudzovaní toho, či mal žalobca voči žalovanému ku dňu 01. 06. 2017 dlh na túto sumu neprihliadol, s jeho záverom sa odvolací súd stotožňuje, a preto je odvolacia námietka týkajúca sa sumy 35 000,- Sk bezpredmetná, vrátane toho, že bola zaúčtovaná s veľkým časovým odstupom, čo zistila znalkyňa. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne zaúčtovanie ním zaplatenej sumy 2 480,-Sk, ktorú znalkyňa nezohľadnila, lebo o nej nemala vedomosť, k tomu je potrebné uviesť, že toto tvrdenie žalobcu je z pohľadu nesprávnosti napadnutého rozsudku bezpredmetné, pretože súd zaplatenie tejto sumy žalobcom pri posudzovaní platieb žalobcu zohľadnil (bod 40. rozsudku).

13. Čo sa týka oboznámenia sa s poistkou bytového domu č. , ktorá mala byť uzavretá s poisťovňou Kooperatíva, k tomu je potrebné uviesť, že v poisťovníctve sa pojmom poistka označuje dokument o uzavretí poistnej zmluvy vyhotovený poistiteľom a práve takýto dokument žalovaný v priebehu konania predložil, a to dňa 04. 01. 2012. Poistka (č. l. 172) predložená žalovaným je dokladom o uzavretí poistnej zmluvy v rozhodnom období, pričom vzhľadom k jej predloženiu ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd o jej uzavretí nemal pochybnosti, preto predloženie poistnej zmluvy nevyžadoval a jej uzavretie mal predložením tohto dokumentu za preukázané. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že sa opätovne rozhodlo o tej istej veci, k tomu je potrebné uviesť, že aj keď je okruh strán sporu v tomto konaní a v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. rovnaký a predmetom konania pod sp. zn. bolo obdobie apríl až september 2001 a rozhodné obdobie v tejto veci je obdobie od 1. apríla 2001 do 1. júna 2007, teda obdobia od apríla do septembra 2001 sa prekrývajú, súd vo veci sa zaoberal nárokom na poistené, vzhľadom k poistnej zmluve uzatvorenej žalobcom s Českou poisťovňou Slovensko, ktorá bola uzavretá až dňa 19. 05. 2003 a v tomto konaní súd prvej inštancie svoj záver o nároku na poistené odvodzoval od poistnej zmluvy so spoločnosťou Kooperativa poisťovňa a. s. so začiatkom poistenia dňa 20. 05. 2001. Nárok na poistné bolo teda v týchto konaniach odvodené od iných skutkových okolností, a preto nemožno hovoriť o totožnosti predmetu konania, a teda o tom, že by o tej istej veci bolo rozhodované opätovne. Z tohto dôvodu túto odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Správna je však námietka žalobcu v tom, že ak bola poistná zmluva so spoločnosťou Kooperativa poisťovňa a. s. uzatvorená až od 20. 05. 2001, nemohol si žalovaný účtovať poistné na základe tejto poistenej zmluvy už od 1. apríla 2001, ale až od 20. 05. 2001. Podľa tvrdenia žalobcu mu bolo účtované poistné v sume 8,-Sk mesačne, čo by potom predstavovalo za mesiac apríl 2001 sumu 8,-Sk a za obdobie od 01. 05. 2001 do 19. 05. 2001 sumu 4,90 Sk, čo je spolu 12,90 Sk (0,43 eura). Ani dôvodnosť tejto námietky žalobcu však nemá, vzhľadom k ostatným skutočnostiam, vplyv na správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, spočívajúcom v posúdení rozdielnosti spoločenstva a správcu na základe výkonu správy podľa odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že ustanovenie , podľa ktorého pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome na danú vec nemožno aplikovať, pretože nadobudlo účinnosť až dňa 01. 07. 2007. Do 30. 06. 2007 ustanovenie upravovalo správu domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome, pričom správa mohla byť vykonávaná spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov alebo prostredníctvom správcu na základe zmluvy o výkone správny. Ustanovenia , , , a potom upravovali spoločenstvo a ustanovenia , a správcu a a (mal len 5 odsekov), boli spoločné ustanovenia k správe domu. Keďže v danom prípade nebola správa vykonávaná spoločenstvom, ale na základe zmluvy o výkone správy, potom nebolo možné aplikovať ustanovenie citovaného zákona, ktoré už aj v rozhodnom období ukladalo povinnosť zohľadňovať pri rozúčtovaní nákladov mieru využívania spoločných častí a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome. Aj v tomto sa s posúdením veci súdom prvej inštancie odvolací súd stotožňuje. Aj keď je správa vykonávaná spoločenstvom vlastníkom bytov a nebytových priestorov a správa vykonávaná správcom daná na roveň, zároveň je upravená aj čiastočne odlišne, pričom ani z ustanovenia , ani z ustanovenia tohto zákona (ako uvádzal žalobca v odvolaní), ani z iných ustanovení, aplikácia ustanovenia citovaného zákona na danú vec (správu vykonávanú správcom) nevyplýva.

15. K žalobcom namietanému nesprávnemu posúdeniu rozpočítania nákladov za teplo podľa vyhlášky č. je potrebné uviesť, že táto vyhláška upravuje byty s individuálnym vykurovaním a byty, ktoré majú uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla a situáciu, kedy byt nie je vykurovaný ani jedným z týchto spôsobov, ako to bolo v tomto prípade v byte žalobcu, vyhláška nerieši. Pokiaľ žalobca uvádzal, že znalkyňa sa stotožnila s jeho názorom, že na danú vec je potrebné použiť ustanovenie vyhl. č. , k tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že znalkyňa v znaleckom posudku č. 12/2019 (doplnenie č. 2 k č 6/2011) zo dňa 15. 01. 2019 uviedla, že v záveroch č. 1 a 2 Dodatku č. 1 k znaleckému posudku právnu stránku, t.j. či predmetný byt mal individuálne vykurovanie alebo nie, neposudzovala, nakoľko sa jedná o právnu stránku, ku ktorej jej neprináleží sa vyjadriť. Predpokladala, že otázka jej bola stanovená tak, že byt po právnej stránke je bytom, ktorý má individuálne vykurovanie a nemá priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla aj napriek tomu, že existovala dohoda o odpojení bytu z 29. 09. 2000. Na záveroch

č. 1 a 2 Dodatku č. 1 k znaleckému posudku 6/2011 trvá len v prípade, že by po právnej stránke bolo preukázané, že žalobca mal ako užívateľ bytu individuálne vykurovanie a nemal priamo uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla s dodávateľom tepla (č. l. 387). Odvolací súd pri posúdení otázky, či sa na prípad žalobcu, ktorého byt nebol v rozhodnom období individuálne vykurovaný, čo nebolo sporné a z toho vychádzal aj súd prvej inštancie, avšak bol odpojený od tepla a nemal teda ani uzatvorenú zmluvu o dodávke a odbere tepla sa má aplikovať ustanovenie § 7 ods. 3 vyhl. č. 6302005 Z. z. dospel k záveru, že ustanovenie § 7 tejto vyhlášky náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie delí na dve zložky, základnú a spotrebnú, pričom u základnej zložky umožňuje v bytoch, kde je individuálne vykurovanie, znížiť túto zložku príslušným koeficientom (§ 7 ods. 3 písm. a) b) c)), a to v závislosti od polohy bytu v bytovom dome, čo práve má vplyv na vykurovanie daného bytu. U iných bytov ako tých, ktoré majú individuálne vykurovanie táto vyhláška možnosť zníženia základnej zložky nerieši, preto ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že za rok 2006 zahrnul tieto náklady v plnej žalovaným účtovanej výške a nepristúpil k ich zníženiu, ako znalkyňa vypočítala (za preukázania, že ide o byt s individuálnym vykurovaním) v znaleckom posudku, je správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Argument žalobcu, že nevykurovaný byt je najbližšie k individuálnemu vykurovaniu preto podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí.

16. Čo sa týka námietky žalobcu, že nebol povinný platiť za plnenie (služby spojené s užívaním bytu) podiel vo výške jednej osoby, ale len podľa miery, ktorá zohľadňuje skutočnosť, že byt žalobcu nebol užívaný, a teda neboli užívané ani služby s týmto užívaním spojené, k tomu je potrebné uviesť, že tak výťahy, ako aj osvetlenie spoločných priestorov bolo v dome, v ktorom má predmetný byt aj žalobca rozúčtované podľa podlahovej plochy bytu, a nie podľa osôb žijúcich v byte, preto je aj z tohto dôvodu jeho námietka nedôvodná. Dvojité účtovanie plnení vlastníkom bytov za tieto služby nebolo v konaní preukázané a závery súdu prvej inštancie v bodoch 12. a 13. napadnutého rozsudku považoval odvolací súd za správne bez potreby ich dopĺňať.

17. Čo sa týka nedoplatkov na zálohových platbách za mesiace január a máj 2003, k tomu je potrebné uviesť, že platba za mesiac máj 2003 v priebehu konania bola žalobcom preukázaná, a preto ju súd správne zohľadnil, pričom platbu za január 2003 žalobca v priebehu konania nepreukázal, preto ju súd správne nezohľadnil. Len všeobecné konštatovanie žalobcu, prečo by mal neuhradiť jeden z dvanástich mesiacov roka, keď ostatné mesiace v tomto roku zaplatil, túto skutočnosť nepreukazuje. Ani skutočnosť, že táto úhrada bola spojená s úhradou plynu, ktorá bola aj za mesiac 1/2003 zo strany žalobcu zaplatená a dodávateľ plynu voči nemu nedoplatok nevykazuje, nebola v konaní preukázaná. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 42. rozsudku omylom uviedol, že išlo o mesiac marec 2003, a nie o mesiac január 2003, odvolací súd toto pochybenie vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť, s poukazom na to, že na záver tohto bodu už súd správne uviedol, že išlo o nedoplatok za zálohové platby za mesiace 01, 05/2003. Táto odvolacia námietka žalobcu je preto nedôvodná. Dôvodnou je námietka žalobcu, že v bode 39. rozsudku je nesprávne uvedený rozpis nedoplatkov žalobcu, avšak táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť záverov, uvedených v napadnutom rozsudku.

18. Pokiaľ žalobca poukazoval na zoznam rokov a pohľadávok v bode 39. napadnutého rozsudku, že je neprehľadný a nesprávny, táto námietka žalobcu je dôvodná, pričom v tomto bode došlo k posunutiu riadkov, a tak nepresnému uvedeniu týchto súm. Keďže pri výpočte prípadného nedoplatku, či preplatku súd už vychádzal zo správnych súm, nemá táto zrejmá nesprávnosť dopad na správnosť záverov súdu prvej inštancie. Tvrdenie žalobcu, že k poukázaniu sumy 7 785,50 Sk adresoval žalovanému aj list, v ktorom bol tento obnos rozpísaný, sa v spise nenachádza.

19. Čo sa týka namietania, že žalobca sa v konaní dovolal premlčania vo vzťahu k platbám za rok 2001, 2003, 2004, k tomu je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania nebolo zaplatenie nedoplatkov žalobcu, ale toto konanie bolo iniciované samotným žalobcom a jeho predmetom bola náhrada škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá sa odvíjala od vydania potvrdenia o nedoplatku, ktorý žalobca od žalovaného požadoval v máji 2007, a ktoré mu na jeho žiadosť nebolo vydané. Namietať premlčanie mohol žalobca vo vzťahu k žalovanému v prípade sporu vedeného voči žalobcovi o zaplatenie nedoplatkov (napr. v spore, aký sa viedol pod sp. zn. ) alebo aj mimo konania vo vzťahu k žalobcovi, pričom v prípade preukázania takejto skutočnosti by súd v tomto konaní pri posudzovaní platieb a nedoplatkov za rozhodné obdobie v tomto konaní takýto dôkaz musel zohľadniť. To, že by žalobca už pred týmto konaním premlčanie namietal a predložil o tom dôkaz, v tomto konaní netvrdil a ani nepreukázal, preto súd toto nemohol zohľadniť. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.

Nedoplatky na zálohových platbách za rok 2001 pritom boli práve predmetom konania vedeného pod sp. zn. , žaloba bola podaná v roku 2001 a konanie skončilo právoplatne dňa 31. 10. 2006, preto je namietanie nezohľadnenia premlčania pohľadávok za tento rok aj z tohto dôvodu nedôvodné. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil, keď okrem poukázania na správnosť záverov súdu prvej inštancie a stotožnenia sa s nimi sa zaoberal podstatnými odvolacími námietkami žalobcu. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že pri posúdení platieb žalobcu a toho, či mal k 01. 06. 2007 nedoplatok, boli zohľadnené len zálohy a vyúčtovania, bez sankcií za oneskorené platby žalobcu (okrem roku 2001, kde boli tieto priznané právoplatným rozhodnutím súdu) a po zohľadnení týchto sankcií by bol nedoplatok k tomu dňu vyšší. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca okrem tvrdení v žalobe nenavrhoval v priebehu konania žiadne dôkazy, preto by aj pre neunesenie dôkazného bremena ohľadom tohto nároku bola žaloba nedôvodná.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , , , tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu ( ), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ( ).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).