Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-154-2020.pdf
PDF · 237.38 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/154/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: A., s.r.o., so sídlom A. - V.P. B. V., D. X, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: advokátska kancelária V. R. s.r.o., so sídlom A., X. X, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: H. T. B. T., so sídlom A. A., R. XX, IČO: XX XXX XXX., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. novembra XXXX, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 22.12.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie F. úradu C., pobočka W. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 22.869,29 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2019.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žalobca žalobcu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že nebolo prihliadnuté na predložené dôkazy a argumenty svedčiace v prospech žalobcu, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a súčasne, že rozhodnutie žalovaného bolo nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Žalobca uviedol, že predmetom jeho činnosti/podnikania sú aj „Reklamné a marketingové služby“, čo preukazuje výpisom z obchodného registra. Z uvedeného vyplýva, že je oprávnený podnikať v tejto oblasti, a teda uzatvárať zmluvy o reklame, organizovať reklamné činnosti a vystavovať pre oblasť týchto služieb faktúry (voči klientom ako aj voči subdodávateľom). Žalobca má za to, že sa žalovaný a ani správca dane vôbec nevenovali tejto skutočnosti a neprihliadli na ňu. Žalobca uviedol, že je nesprávny záver správcu dane a žalovaného, podľa ktorého plnenie poskytnuté na základe rámcových zmlúv uzatvorených s vybranými odberateľmi, na základe ktorých bola zo strany žalobcu uskutočňovaná propagácia spoločností (odberateľov) na motoristických podujatiach prostredníctvom loga na pretekárskom aute nie sú reklamou, ale sponzoringom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
argumentáciu obsiahnutú v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného v rozhodnutí žalovaného, kde určil, že poskytované služby neboli reklamou, nakoľko nebol preukázaný ekonomický cieľ reklamy, pretože žalobca (údajne) nepreukázal, že sa na motoristických podujatiach reálne prezentovala podnikateľská činnosť uvedených odberateľov, a tým nebol preukázaný ekonomický cieľ reklamnej činnosti. Žalovaný podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí v žiadnej časti nepopisuje dôvody, ktorého ho k takému záveru viedli a nepopisuje to, ako sa vysporiadal s obsiahlou a právne závažnou argumentáciou žalobcu. Uvedené má podľa žalobcu za následok, že rozhodnutie žalovaného je zmätočné a nepreskúmateľné. Žalobca nesúhlasil so závermi správcu dane prevzatými žalovaným, že reklama vo svojej forme a obsahu musí predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje dodávky tovarov a služieb, jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos. Podľa správcu dane a žalovaného vzhľadom na charakter športového podujatia, neexistoval tu predpoklad nadväzovania nových obchodných vzťahov s podnikateľskými subjektmi, resp. so spotrebiteľskou verejnosťou. Žalobca mal za to, že žalovaný a správca dane nesprávne právne vyhodnotili skutkový stav ohľadom uskutočnených reklamných služieb žalobcu a jej efektivite. Podľa žalobcu zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o reklame“) nevyžaduje, aby na základe určitej reklamy získal jej objednávateľ nových zákazníkov, keďže rovnako efektívne môže reklama pôsobiť napríklad aj voči existujúcim zákazníkom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžf/64/2016 zo dňa 06.03.2018 a jeho právne závery. Žalobca namietal závery žalovaného a správcu dane, že umiestnenie názvu alebo loga žalobcu na pretekárskom vozidle, resp. v spote neosvedčuje ekonomický cieľ reklamnej činnosti, a preto nemôže ísť o reklamu, ale o sponzoring. Podľa žalobcu reklama a sponzorstvo sú dva samostatné inštitúty, pričom poukázal na znenie § 2 odsek 1 písm. a) a b) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o reklame“). Podľa žalobcu v súlade so zákonom o reklame je tak bezpochyby reklamou aj predvedenie obchodného mena spoločnosti a loga spoločnosti, jeho prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe, a akýkoľvek iný výklad považuje žalobca za nelogický, bezpredmetný a v konečnom dôsledku v rozpore so Zákonom o reklame. Žalobca namietal, že žalovaný sa však pri definícii reklamy opierajú, nevedno z akého dôvodu, o ustanovenie § 32 ods. 1 Zákona o vysielaní, a to aj napriek skutočnosti, že predmet a pôsobnosť Zákona o vysielaní nemá absolútne žiadny súvis so zdaňovanými plneniami. Žalobca mal za to, že žalovaný a správca dane odmietli aplikovať na vec súvisiaci právny predpis a aplikovali analógiu legis v situácii, keď táto nebola potrebná. Vyslovil názor, že polep umiestnený na pretekárskom automobile a spot (obsahujúci obchodné meno, resp. logo objednávateľa reklamy) v rámci športového podujatia spĺňa pojmové náležitosti reklamy a je teda reklamou v zmysle so Zákona o reklame. Žalobca uviedol, že hospodárskym a ekonomickým cieľom zmluvy o reklame je zaplatenie odplaty dodávateľovi reklamy za to, že tento zabezpečí prezentáciu odberateľa reklamy dohodnutým spôsobom. Cieľom je prezentácia odberateľa reklamných služieb za dohodnutú odmenu a dohodnutým spôsobom, pričom na uvedenú zmluvu o reklame nadväzuje vždy ekonomická a podnikateľská alebo výrobná činnosť dodávateľa reklamy, či už spojená s obstaraním subdodávok potrebných pre naplnenie. Naproti tomu hospodárskym a ekonomickým cieľom zmluvy o sponzorstve je finančná alebo materiálna podpora priamo sponzorovanému a výlučne na jeho účely, činnosť, resp. podujatie, kedy sponzor prenecháva väčšinou formou daru peňažné alebo iné prostriedky do jeho vlastníctva a na konkrétny účel, pričom umožňuje sponzorovi spájať obchodné meno so sponzorovaným. Žalobca dodal, že nemal v záujme poskytnúť akékoľvek sponzorské plnenie, ako to tvrdia daňové orgány, ale mal záujem o dodanie reklamného plnenia, k čomu uzatvoril rámcovú zmluvu. Rámcová zmluva bola pritom uzatvorená v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o reklame. Plnenie poskytnuté na základe rámcovej zmluvy tak z formálneho, ako aj materiálneho hľadiska napĺňalo znaky reklamného plnenia, čo na dôvažok jednoznačne vyplýva aj z faktického stavu.
3. Žalobca ďalej namietal závery žalovaného a správcu dane, že nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, ktoré stanovuje Zákon o DPH v § 49 ods. 1 a 2. Podľa týchto správnych orgánov je pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podstatné preukázať predmet dane a jeho dodanie dodávateľom uvedeným na dokladoch, z ktorých si platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane. Žalobca má za to, že uvedené podmienky splnil. Na to, aby daňový subjekt preukázal, že predmet dane a jeho dodanie dodávateľom uvedeným na dokladoch bolo skutočne vykonané, a teda, aby uniesol dôkazné bremeno, je vo všeobecnosti potrebné, aby daňový subjekt predložil dôkazy preukazujúce uvedené skutočnosti, pričom je zároveň dôležité aj to, aby správca dane tieto dôkazy vzal do úvahy a vyhodnotil podľa pravidiel obsiahnutých v Daňovom poriadku (ako aj v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)), a to tak,
aby došlo k naplneniu zásady objektívnej pravdy s cieľom riadneho a objektívneho zistenia skutočností rozhodných pre vyrubenie dane (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Žalobca si podľa jeho názoru svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť riadne (v rámci objektívnych kritérií) splnil a správcovi dane, ako aj žalovanému predkladal dôkazy preukazujúce skutočné dodanie predmetu dane. V tejto súvislosti žalobca poskytol správcovi dane množstvo najmä listinných dôkazov. Podľa žalobcu prakticky všetky dôkazy a skutočnosti z nich vyplývajúce, ktoré podporujú jeho tvrdenia, správca dane bez ďalšieho označil za nepravdivé, či nepreukázané, pričom rovnako postupoval aj žalovaný. Správca dane, ako aj žalovaný, extrahovali z predložených alebo získaných dôkazov len určité domnienky, ktoré účelovo svedčia v neprospech žalobcu. Zároveň žalobca dodáva, že daňové orgány sa viac krát opierali o zjavne nepodložený a nesprávny záver, že zdaňované činnosti musí žalobca preukázať aj akýmisi ďalšími, bližšie nekonkretizovanými, dôkazmi. Takéto tvrdenie však nemá oporu v právnom poriadku. Žalovaný a ani správca dane nepostupovali podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku a prihliadali účelovo a selektívne len na vybrané dôkazy, či ich časti; takisto neprihliadali na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo, najmä na tie, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní. Žalobca vyjadril právny záver, že síce § 163 Daňového poriadku vylučuje použitie správneho poriadku, ale napriek uvedenému je správca dane a žalovaný povinný primerane postupovať podľa ustanovení správneho poriadku, a to najmä § 3 ods. 5. Žalobca mal za to, že správca dane a žalovaný nevzali v úvahu dôkazy svedčiace v jeho prospech.
4. Žalobca namietal skutočnosť, že žalovaný nedal vo svojom rozhodnutí odpoveď na jeho závažné otázky. Žalobca poukázal v odvolaní na to, že je zaťažovaný neprimeraným dôkazným bremenom, pričom riadne predložil všetky dôkazy, ktoré objektívne predložiť mohol, vrátane rámcových zmlúv, objednávok, faktúr a inej dokumentácie, výpovedí a objasnení z ústneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.09.2019, ktoré doplnil svojimi písomnými podaniami. Pokiaľ predložené dôkazy nie sú pre správcu dane dostatočné na preukázanie oprávnenosti odpočtu DPH, žalobca v odvolaní žiadal, aby mu bolo oznámené, predloženie akých dokladov/dôkazov musí ešte predložiť. Predloženie ďalších dôkazov podnikateľom neukladá žiaden právny predpis a akékoľvek požiadavky na nadštandardné zabezpečovanie dôkazov by tak bolo extenzívnou požiadavkou správcu dane uloženou nad rámec zákona. Zároveň žalobca ohľadom tejto otázky poukázal na významné rozhodnutia najvyšších slovenských, českých a európskych súdnych autorít. Žalobca mal za to, že otázka dôkazného bremena je vo všeobecnosti považovaná za základnú otázku daňového konania, pričom žalovaný sa jej v rozhodnutí prakticky nevenoval. V rozhodnutí uviedol iba krátku informáciu, že žalobca musí byť schopný sám preukázať, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to dodávateľom uvedeným na faktúre.
5. Žalobca ďalej namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly porušil ustanovenia Daňového poriadku, a to najmä § 3 ods. 9 Daňového poriadku. Odôvodnil to tým, že iný správca dane (F. úrad A. A., pobočka R.), vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie máj 2018 a F. úrad A. A., pobočka D. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2018, pričom predmetom oboch (už ukončených) daňových kontrol bola kontrola oprávnenosti odpočtu dane z pridanej hodnoty, týkajúca sa rovnakých plnení poskytovaných žalobcom rovnakým dodávateľom ako v posudzovanej veci. Predmetné daňové kontroly boli pritom ukončené spísaním protokolov o daňovej kontrole, v rámci ktorých dospeli príslušné daňové úrady k záveru, že u žalobcu nebol zistený rozdiel dane. Z ustanovenia § 3 ods. 9 Daňového poriadku vyplýva, že je povinnosťou správcu dane postupovať pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely, a to bez ohľadu na to, akým konkrétnym správcom dane sú posudzované. Žalobca namietal, že správca dane vyrubil žalobcovi daň, pričom ak na základe totožného skutkové stavu iní správcovia dane daň nevyrubili a žalovaný sa k predmetnej otázke vôbec nevyjadril a nevysvetlil, prečo nepovažoval za správne rozhodnutie správcu dane, ktorým sa správca dane v skutkovo absolútne totožnom prípade odchýlil od už vydaných rozhodnutí iných daňových orgánov. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný ako príslušný odvolací orgán neposkytol odpovede na zásadné otázky žalobcu, čo má za následok, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne a napriek značnému rozsahu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje náležité odôvodnenie rozhodnutia, a preto je nezákonné, čo odôvodňuje potrebu jeho zrušenia.
6. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že F. úrad C. začal dňa 15.05.2019 a vykonal u žalobcu A. s.r.o., D. X, A. daňovú kontrolu, predmetom ktorej bolo preverenie uplatňovania zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za mesačné zdaňovacie obdobie
január 2019. Žalovaný pri rozhodovaní vychádzal zo záverov a z dôkazov získaných pri daňovej kontrole, správca dane skutkový stav podrobne preveroval, pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z predložených dokladov, ale vykonal rozsiahle dokazovanie, aby dostatočne a vierohodne zistil, či zdaniteľné plnenia uvedené v predložených faktúrach boli reálne dodané dodávateľom C. s.r.o., ako aj pri dokladoch za nákup tovarov a služieb uvedených v tabuľke č. 1 v celkovej sume 6 269,29 eura, či žalobca splnil podmienku upravenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH, že tieto použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Žalobca ani konateľ dodávateľskej spoločnosti C. s.r.o. nepredložili relevantné dôkazy o poskytnutí prijatých služieb, nebolo preukázané, akým spôsobom bola reklama zabezpečená zo strany dodávateľa ani jeho subdodávateľa. Žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný daň DPH v nich uvedenú priznať a odviesť do štátneho rozpočtu, pritom samotnú faktúru možno považovať za dôkaz iba v prípade, ak bolo zdaniteľné plnenie v nej uvedené reálne uskutočnené dodávateľom v nej uvedeným. Ďalšou podmienkou, ktorú mal žalobca splniť, aby mu vznikol nárok na odpočítanie dane je aj povinnosť použiť nakúpené tovary a služby, z ktorých bolo uplatnené právo na odpočítanie dane, na účely svojho podnikania ako platiteľ (§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DP), čo žalobca ako daňový subjekt v rámci daňovej kontroly ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal. Žalovaný uviedol, že správca dane v daňovom konaní nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku za a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní; za b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; za c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Pokiaľ daňový subjekt tvrdí, že dodanie tovaru či služby bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Podľa žalovaného úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný. Žalovaný záverom uviedol, že sa pridržiava zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia, trvá na svojom právnom názore uvedenom v tomto rozhodnutí a navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne po preštudovaní priloženého spisového materiálu súvisiaceho s predmetnou vecou žalobu ako bezdôvodnú zamietol, pretože žalovaný ako aj správca dane postupovali v spornej veci v súlade s platnými právnymi predpismi.
7. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení prakticky vôbec nevyjadril k obsahu správnej žaloby, pričom žalobca v správnej žalobe poukázal na veľmi závažné vady rozhodnutí žalovaného a správcu dane. Podľa žalobcu žalovaný vo vyjadrení iba konštatoval základné skutkové okolností veci a poukázal na základných súvisiacich ustanovení daňových predpisov. Žalobca poukázal na to, že správnou žalobou napáda vyššie vymedzené rozhodnutie žalovaného (ako aj súvisiace rozhodnutie správcu dane), pričom má za to, že rozhodnutia a) vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a b) sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Žalobca správnou žalobou v rámci žalobného dôvodu „nesprávne právne posúdenie veci“ poukázal najmä na to, že daňové orgány si zjavne nedôvodne interpretujú poskytované služby, ktoré boli predmetom daňového konania, ako sponzoring, namiesto toho, aby tieto služby považovali za reklamné služby a v nadväznosti na uvedené nesprávne právne posúdenie reklamy a sponzorstva. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že ohľadom tejto otázky je napádané rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné. Taktiež v rámci tohto žalobného dôvodu žalobca upriamil pozornosť aj na to, že daňové orgány neprihliadli na dokumenty a argumenty svedčiace v prospech žalobcu, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V rámci žalobného dôvodu „nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov“ žalobca poukázal najmä na skutočnosť, že žalovaný sa už v napádanom rozhodnutí nevenoval odpovediam na niektoré závažné otázky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového daňového orgánu (správca dane), pričom žalovaný ani neodôvodnil, prečo tak postupoval. žalovaný hlavne neposkytol odpovede ohľadom zaťažovania žalobcu neprimeraným dôkazným bremenom a porušovania základných zásad správy daní (vznik neodôvodnených rozdielov v skutkovo
zhodných prípadoch). Tieto skutočnosti spôsobujú podľa žalobcu, že žalovaný sa dopustil porušenia § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko žalovaný v odôvodnení napádaného rozhodnutia neuviedol, ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu, čo má na následok nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov. Napriek vyššie uvedeným žalobným dôvodom, ktoré relevantným spôsobom spochybňujú zákonnosť rozhodnutia žalovaného, žalovaný opätovne neposkytol žalobcovi, ako aj správnemu súdu, vecné a právne zdôvodnenie svojho sporného rozhodnutia (ako aj súvisiaceho rozhodnutia správcu dane). Podľa žalobcu žalovaný je správny orgán rozhodujúci o právach a povinnostiach právnických a fyzických osôb, pričom v tejto veci rozhoduje o povinnosti žalobcu uhradiť daň vo výške až 22.869,29 eur, pričom ako žalobca v správnej žalobe poukázal, okamžitá úhrada tak vysokej sumy môže mať na žalobcu likvidačné následky. Žalobca mal za to, že napádané rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, ktoré rozhodnutiu žalovaného predchádzalo, sú postavené na skutočnostiach a právnych argumentoch, ktoré žalovaný nedokáže relevantným spôsobom obhájiť a zdôvodniť, a to ani na druhý pokus, čo nasvedčuje tomu, že rozhodnutia týchto daňových orgánov boli vydané v rozpore so zákonom.
8. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí a stanovisku k žalobe zo dňa 27.01.2021. Ďalej uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období január 2019, okrem iného, uplatnil právo na odpočítanie dane aj z faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, na ktorých je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt C. s.r.o., X. X/ A, XXX XX A., IČO: XX XXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: B (d'alej len C. s.r.o."). Prostredníctvom predložených faktúr žalobca deklaroval, že označený dodávateľ mu v zdaňovacom období január 2019 poskytol rôzne služby v oblasti technickej podpory a servisného zázemia tímu, služby zahŕňajúce prípravu trate a administratívnu podporu na motoristických podujatiach typu rally, minirally, pri jazde zručnosti, služby spočívajúce v koordinácií a technickej podpore eventov. Správca dane i žalovaný vyhodnotili všetky predložené a získané dôkazy a prijali záver, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.600,- eur z faktúr, na ktorých je ako dodávatel' uvedená spoločnosť C. s.r.o. je neopodstatnené, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH. Nebolo preukázané, že označený dodávateľ, ktorý nemal žiadnych zamestnancov, majetok, podnikateľské priestory, preverované služby v danom druhu, objeme a cene reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že dodávateľ služby dodal, nevznikla mu potom z tohto titulu ani daňová povinnosť. Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane nebolo preukázané ani zo strany samotného žalobcu, ktorý sa nikdy konkrétne nevyjadril k sporným zdaniteľným obchodom, neuviedol ako mali prebiehať, kto práce vykonal, ktoré konkrétne osoby a pod.. Vo svojich podaniach žalobca uvádzal nekonkrétne a všeobecné skutočnosti, pričom poukazoval na faktúry, objednávky s rovnakým popisom plnenia ako bol uvedený aj na faktúrach a fotografie z podujatí, ktoré však obsahovo nepreukazujú dodanie fakturovaných služieb spoločnosťou C. s.r.o.. Žalobca nepostupoval v danej veci s potrebnou odbornou starostlivosťou, neoveroval si, či ním vybraný dodávateľ má materiálno - personálne zázemie, aké je jeho postavenie na trhu, aká je jeho podnikateľská minulosť, aké má kontakty s dodávateľmi, aké sú referencie od jeho odberateľov, ako realizuje svoju podnikateľskú činnosť. Žalobca nepostupoval pri výbere svojho obchodného partnera obozretne, nezabezpečil sa žiadnymi preventívnym i alebo kontrolnými opatreniami. Žalovaný má za to, že žalobca mohol, resp. mal vedieť, že tieto plnenia môžu byť poznačené nezákonným konaním a za danej situácie bol správca dane plne oprávnený nepriznať žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa C. s.r.o..
9. Žalovaný ďalej uviedol, že v kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane aj z faktúr č. XXXXX J. a XXXXXXXX, na ktorých je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt V. V. E. s.r.o., V. X, XXX XX A., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: B (ďalej len "V. V. E. s.r.o."). Predmetom fakturácie bolo odvysielanie spotov na LED TV ,,3. Zimná Minirally R. XXXX" a "A-C. poďakovanie partnerom sezóna 2018". Dokazovaním bolo zistené, že spoty mali v podstate informačný charakter, neboli na nich prezentované žiadne tovary, výrobky či služby, ktoré by poskytoval žalobca alebo jeho obchodní partneri. Žalobca neodôvodnil účel obstarania týchto plnení, nepreukázal ani ich následné použitie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Na základe týchto skutočností správca dane i žalovaný prijali záver, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.000,- eur z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť V. V. E. s.r.o. je neopodstatnené,
nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
10. V zdaňovacom období január 2019 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane spolu v sume 6.269,29 eura aj z dokladov za nákup tovarov a služieb vzťahujúcich sa k motoristickým podujatiam (predmet fakturácie: servis R. M. pred/po motoristických podujatiach; servis, údržba, prestavba auta H. C. A.-XXX T.; doprava na podujatia B., M., K.; catering služby rally K.; catering B.; catering M.; závodné pneumatiky; vybavenie tímového zázemia; plyn, kúrenie, zázemie; vybavenie servisu; W. - H. C., preteky K.; W. - R. M., zmluva jazdec; H. C. CZ diaľničná známka). Správca dane i žalovaný prijali záver, že žalobca si odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto dokladov uplatnil neoprávnene, v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 zákona o DPH, nakoľko fakturované plnenia nepoužil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.
11. V priebehu daňovej kontroly sa správca dane zameral aj na posúdenie podstaty ekonomickej činnosti žalobcu, nakoľko žalobca vo svojich podaniach argumentoval, že sporné plnenia súviseli s jeho podnikaním, keďže niekoľkým svojím odberateľom fakturoval reklamné služby spočívajúce v umiestnení polepu s označením loga príslušného odberateľa na pretekárskom vozidle štartujúcom na konkrétnom motoristickom podujatí. Žalobca tiež tvrdil, že logo jeho obchodného partnera bolo umiestnené aj na ďalších reklamných a propagačných materiáloch (napr. na spote na LED TV 3 Zimná Minirally R. XXXX). V danej súvislosti žalobca poukázal aj na skutočnosť, že je zároveň športovým tímom s označením A- C. sport a počas rokov 2018 a 2019 štartoval na viacerých podujatiach, na ktorých využíval vozidlá aj na poskytovanie reklamného priestoru pre svojich odberateľov, a preto poďakovanie zverejnené na LED TV (dodávateľská faktúra Č. XXXXXXXX od spoločnosti V. V. E., s.r.o.) jednoznačne súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Z tvrdení žalobcu tiež vyplynulo, že v mesiaci január 2019 pretekalo na športových motoristických podujatiach iba jedno motorové vozidlo, a to R. M. XXXX, evidenčné číslo K. B. XXX, ktorého vlastníkom/držiteľom bol T. W.. V zmysle predloženej zmluvy o reklame zo dňa 08.01.2019 sa T. W. zaviazal na svojom vozidle propagovať logo/obchodnú značku objednávateľa (žalobcu), ktorý sa naopak zaviazal, že T. W. ako pretekárovi počas motoristických pretekov uhradí štartovné, zabezpečí pneumatiky a pohonné hmoty.
12. Žalovaný zotrval na skutočnosti, že nie je pochybením, ak správca dane, ako aj žalovaný, pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali aj na znenie zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, keďže aj samotný žalobca v odvolaní tvrdil, že predmet plnenia zahŕňal aj "vytvorenie video záznamov z podujatí, zabezpečenie odvysielania informácií o jednotlivých pretekoch a podujatiach v televíznych reláciách, zabezpečenie tlačových správ obsahujúcich informácie o pretekoch", teda jedná sa o aktivity v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Žalovaný s poukazom na uvedené tvrdenia žalobcu je toho názoru, že definícia reklamy a v podstate aj sponzorského odkazu uvedená v zákone č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii reálne dopadá na prejednávanú vec, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná na danú právnu situáciu, a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov, ktoré podal Súdny dvor vo svojej konštantnej rozhodovacej činnosti.
13. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca v podanej žalobe namieta, že v rámci daňového konania bol zaťažovaný neprimeraným dôkazným bremenom, pričom správca dane a ani žalovaný mu neoznámili, aké ďalšie dôkazy mal na podporu svojich tvrdení ešte predložiť. K danej veci žalovaný uviedol svoje stanovisko na strane 14, resp. 15 svojho rozhodnutia a na tomto stanovisku trvá. Každý daňový subjekt podľa ustanovenia § 24 ods. I písm. a) až c) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Z uvedeného vyplýva skutočnosť, že ak si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil konkrétne práva na základe zákona o DPH, musí byť schopný preukázať, že tieto práva boli uplatnené po splnení podmienok, ktoré tento zákon striktne určuje.. Žalobca v žalobe uvádza, že vo vzťahu k správcovi dane má povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a nie dôkazy ostatných dodávateľov. S týmto tvrdením žalovaný plne súhlasí. Sám žalobca v podanom daňovom priznaní tvrdí, že je oprávnený uplatniť si právo na odpočítanie dane z predložených faktúr za poskytnutie služieb od uvedených dodávateľov. Je teda zrejmé, že jeho
dôkazným bremenom je preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Je povinnosťou žalobcu preukázať, že právo na odpočítanie dane bolo uplatnené v súlade so zákonom, t.j. až po splnení podmienok, ktorých splnenie tento zákon striktne vyžaduje. Žalovaný rovnako súhlasí s tým, že dôkazné bremeno žalobcu nesmie byt' absolútne. Tak ako v danom prípade, sekundárne dôkazné bremeno znáša správca dane. Žalovaný pripomína, že sekundárne dôkazné bremeno spočíva vo verifikácii tvrdení a dôkazov predložených žalobcom. Zákon o DPH nestojí len na formálnom preukazovaní splnenia požadovaných podmienok. Žalobca teda v rámci daňovej kontroly poskytol doklady a svoje tvrdenia a správca dane ich v priebehu dokazovania verifikoval. Dokazovaním vedeným správcom dane sa však vecná opodstatnenosť týchto listinných dokladov nepreukázala a správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o ich pravdivosti. V danej veci žalovaný poukazuje na skutočnosť, že nie je povinnosťou správcu dane za žalobcu vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli byt' spôsobilé k priznaniu nároku, ktorý si žalobca uplatnil a riadne nepreukázal.
14. Žalovaný k námietke, že správne orgány postupovali v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, keď v skutkovo totožných prípadoch postupovali odlišne uviedol, že žalobca poukázal na daňové kontroly za zdaňovacie obdobia máj 2018 a júl 2018, pri ktorých nebola vyrubená daň, a to aj napriek tomu, že predmetom oboch daňových kontrol bola kontrola oprávnenosti odpočtu dane z pridanej hodnoty týkajúca sa rovnakých plnení poskytnutých žalobcovi rovnakým dodávateľom ako v posudzovanej veci (pozn. žalovaného: spoločnosťou C. s.r.o.). K uvedenej námietke žalovaný uvádza, že sa podrobne oboznámil s obsahom oboch protokolov z daňových kontrol. Z protokolov jednoznačne vyplýva, že správca dane nevykonal riadne, na predmet veci zamerané dokazovanie, zistené skutočnosti nevyhodnotil, pričom ani nepožadoval od žalobcu splnenie jeho dôkaznej povinnosti a preukázanie skutočností uvedených na preverovaných faktúrach, aj keď mal vedomosť, že deklarovaní dodávatelia žalobcu sú nekontaktné spoločnosti. Je možné konštatovať, že správca dane vykonal daňové kontroly za zdaňovacie obdobia máj 2018 a júl 2018 formálne, nevyhodnotil zistené skutočnosti a dôkazy vo vzájomnej súvislosti, neprihliadol na všeobecné a neurčité vyjadrenia žalobcu. Takto formálne vykonané daňové kontroly nemôžu byť porovnávané s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie január 2019, v rámci ktorej bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, správca dane sa dôkladne zaoberal každou zistenou skutočnosťou, pričom následne vyhodnotil všetky dôkazy a fakty zákonným spôsobom. Žalovaný po oboznámení sa so spisovým materiálom konštatuje, že správca dane v žiadnom prípade nemohol dospieť na základe dôkazov zabezpečených v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2019 k inému výsledku, ako k vyrubenému rozdielu dane.
15. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (§ 134 ods. 1, 2 SSP), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a po oboznámení sa s administratívnym spisom správnych orgánov a písomnými vyjadreniami účastníkov konania dospel k jednomyseľnému záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech a žalobu zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov:
16. Žalobca na pojednávaní zotrval na žalobe v súlade s jej dôvodmi a písomnými podaniami a žiadal napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu zrušiť. Žalobca uviedol, že je pravdou, že prebiehajú u žalobcu opätovne daňové kontroly za iné zdaňovacie obdobia, avšak tieto jednak nie sú ukončené a jednak žalobca v týchto konaniach namieta nezákonný postup daňových orgánov a dôvodnosť vykonávania opätovných kontrol. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR uvedený v bode 25. žaloby, t. j. sp. zn. 1Sžf/64/2016 týkajúce sa práve reklamy a má za to, že v prejednávanej veci daňové orgány nepostupovali v súlade s týmto rozhodnutím.
17. Žalobca ďalej označil tvrdenia správnych orgánov, že neposkytovali riadnu súčinnosť daňových orgánov, nepredložili potrebné doklady za nepravdivé. Na začiatku daňovej kontroly bol 4 hodiny s daňovými úradníkmi, kde na ich firme predložili všetky potrebné doklady, vysvetlili celú problematiku. Následne aj písomne cestou právneho zástupcu všetko vysvetlili a preto má za to, že žalobca riadne poskytol súčinnosť a predložil všetky potrebné doklady k odpočtu DPH. Má za to, že zo strany daňového úradu ide o šikanovanie ich spoločnosti, pretože akoby nechceli rozumieť tomu, čo im vysvetľovali a k čomu im predložili i potrebné doklady. Žalobca má za to, že pracovníci daňového úradu neboli dostatočne erudovaní a trvá na tom, že odpočet DPH si uplatnili oprávnene.
18. Žalovaný na pojednávaní zotrval na správnosti záverov vlastného rozhodnutia a správcu dane a žiadal žalobu zamietnuť. K rozdielnemu právnemu posúdenia iných správcov dane v inom období a v obdobných skutočnostiach, poukázal na to, že u žalobcu prebiehajú opätovné daňové kontroly za tieto obdobia. Vo vzťahu k neposkytnutiu súčinnosti žalovaný uviedol, že malo ísť o tú skutočnosť, že žalobca nereagoval na protokol z daňovej kontroly.
19. Žalobca tvrdil, že reagovali na protokol o daňovej kontrole, avšak z dôvodu zlyhania systému na strane správcu dane nebolo podanie doručené.
20. Žalovaný uviedol, že preverili systém, avšak nezistili, že by žalobca zaslal vyjadrenie k protokolu o daňovej kontrole.
21. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. novembra XXXX, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie F. úradu C., pobočka W. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 22.869,29 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2019.
22. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január 2019, ktorá bola začatá dňa 15.05.2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole, pričom o jej výsledku bol vyhotovený protokol č. kontrole č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý doručil žalovaný žalobcovi dňa 20.04.2020 a vyzval žalobcu na vyjadrenie k nemu do 30 dní od jeho doručenia. Oznámením zo dňa 13.05.2020 oznámil správca dane žalobcovi, že predĺžená lehota na vyjadrenie k protokolu uplynie dňa 09.06.2020. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole v stanovenej lehote nevyjadril.
23. V protokole bolo uvedené, že kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, na ktorých je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt C. s.r.o., X. X/ P., XXX XX A., IČO: XX XXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: B (ďalej len C. s.r.o.") v celkovej výške 8.600,-eur na DPH, z faktúr č. XXXXXXXX a XXXXXXXX, na ktorých je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt V. V. E. s.r.o., V. X., XXX XX A., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: B (ďalej len "V. V. E. s.r.o.") v celkovej výške 8.000,- eur na DPH, ako aj z dokladov za nákup tovarov a služieb vzťahujúcich sa k motoristickým podujatiam (predmet fakturácie: servis R. M. pred/po motoristických podujatiach; servis, údržba, prestavba auta H. C. A.-XXX T.; doprava na podujatia B., M., K.; catering služby rally K.; catering B.; catering M.; závodné pneumatiky; vybavenie tímového zázemia; plyn, kúrenie, zázemie; vybavenie servisu; W. - H. C., preteky K.; W. - R. M., zmluva jazdec; H. C. CZ diaľničná známka) v celkovej výške spolu v sume 6.269,29 eura na dani z pridanej hodnoty.
24. Správca dane zistil, že dodávateľ žalobcu daňový subjekt C., s.r.o., nemal žiadnych zamestnancov, majetok, podnikateľské priestory, preverované služby v danom druhu, objeme a cene reálne nedodal. V súvislosti s preverením nároku na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období január 2019 správca dane vypočul svedka F. K., ktorý bol v rozhodnom období jediným konateľom označeného dodávateľa. Svedok síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak svoje tvrdenia o zrealizovaní obchodov nevedel podložiť žiadnymi relevantnými dôkazmi, nakoľko, ako uviedol, účtovníctvo odovzdal nastávajúcemu majiteľovi. F. K. tiež tvrdil, že služby boli uskutočnené ako subdodávka, ale konkrétneho subdodávateľa sporných plnení neoznačil, tvrdil, že mal nejakých ľudí zabezpečených, avšak vôbec ich nepoznal, nevedel uviesť ich konkrétne mená, nedokázal identifikovať osoby, pracovníkov, ktorí by mali nejaký vzťah k spoločnosti C. s.r.o.
25. Predmetom odpočtu boli aj fakturácie, na podklade odvysielaných spotov na LED TV ,,3. Zimná Minirally R. XXXX" a "P.-C. poďakovanie partnerom sezóna 2018". Správca dane v protokole uviedol, že spoty mali v podstate informačný charakter, neboli na nich prezentované žiadne tovary, výrobky či služby, ktoré by poskytoval žalobca alebo jeho obchodní partneri. Žalobca neodôvodnil účel obstarania týchto plnení, nepreukázal ani ich následné použitie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Na
základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.000,- eur z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť V. V. E. s.r.o. je neopodstatnené, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
26. Správca dane v protokole tiež uviedol, že dospel k záveru, že pri výdavkoch (servis R. M. pred/ po motoristických podujatiach; servis, údržba, prestavba auta H. C. A.-XXX T.; doprava na podujatia B., M., K.; catering služby rally K.; catering B.; catering M.; závodné pneumatiky; vybavenie tímového zázemia; plyn, kúrenie, zázemie; vybavenie servisu; W. - H. C., preteky K.; W. - R. M., zmluva jazdec; H. C. CZ diaľničná) nejde o výdavky použité na dosiahnutie zdaniteľných plnení, ale ide o podporu automobilového športu zo strany žalobcu, t.j. záver o sponzorskom príspevku. Z uvedeného dôvodu plnenia, ktoré žalobca prijal v súvislosti s účasťou jeho športového tímu, resp. pretekára T. W. na motoristických podujatiach nesúviseli so zdaniteľnými plneniami žalobcu, ktoré by boli predmetom DPH
27. Správca dane vydal dňa 22.06.2020 prvostupňové rozhodnutie č.XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 22.869,29 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2019, pričom správca dane vzhľadom na všetky skutočnosti dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.600,- eur z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť C. s.r.o., nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH. Dodávateľ C., s.r.o., nemal žiadnych zamestnancov, majetok, podnikateľské priestory, preverované služby v danom druhu, objeme a cene reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že dodávateľ služby dodal, nevznikla mu potom z tohto titulu ani daňová povinnosť. Dodávky nepreukázala podľa správcu dane ani výpoveď svedka K., ktorý nevedel uviesť, žiadne bližšie okolnosti obchodov, konkrétne osoby, kontakty subdodávateľov. Správca dane prijal záver, že služby v zmysle spornej faktúry nedodala platiteľovi spoločnosť C., s.r.o. a opak správcovi dane nebol zo strany platiteľa ani jeho dodávateľa preukázaný. Z toho správcovi dane vyplynulo, že obchodné transakcie uvedené v predmetných dodávateľských faktúrach sa neuskutočnili tak, ako je v nich deklarované a uplatnené právo na odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane zhodnotil ako nepreukázané a uplatnené v rozpore s § 49 ods. 1 zákona o DPH. Súčasne žalobca napriek výzve správcu dane nepriradil konkrétne odberateľské faktúry viažuce sa k uvedeným dodávateľským faktúram, na základe čoho správca dane dospel k záveru, že nebolo zo strany žalobcu preukázané, ako sa prijaté služby od dodávateľa C., s.r.o., premietli do jeho podnikateľskej činnosti. Správca dane ďalej dospel k záveru, že pri dvoch faktúrach (č.XXXXXXX a č.XXXXXXXX) od dodávateľa V. V. E., s.r.o., na podklade odvysielaných spotov na LED TV ,,3. Zimná Minirally R. XXXX" a "P.-C. poďakovanie partnerom sezóna 2018" nevznikol nárok na odpočet DPH, nakoľko spoty mali v podstate informačný charakter, neboli na nich prezentované žiadne tovary, výrobky či služby, ktoré by poskytoval žalobca alebo jeho obchodní partneri. Žalobca neodôvodnil účel obstarania týchto plnení, nepreukázal ani ich následné použitie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Správca dane tiež uviedol, že žalobca napriek výzve správcu dane nepriradil konkrétne odberateľské faktúry viažuce sa k dodávateľskej faktúre č.XXXXXXXX, na základe čoho správca dane dospel k záveru, že nebolo zo strany žalobcu preukázané, že sa reálne prezentovala podnikateľská činnosť uvedených odberateľov, a tým nebol preukázaný ekonomický cieľ reklamnej činnosti. Na základe týchto skutočností správca dane prijal záver, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.000,- eur z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť MS V. E. s.r.o. je neopodstatnené, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Rovnako správca dane dospel k záveru, že pri dokladoch o zdaniteľných plneniach uvedených v tabuľke 1 rozhodnutia správcu dane, kde predmetom dane bola fakturácia s predmetom: servis R. M. pred/po motoristických podujatiach; servis, údržba, prestavba auta H. C. A.-XXX T.; doprava na podujatia B., M., K.; catering služby rally K.; catering B.; catering M.; závodné pneumatiky; vybavenie tímového zázemia; plyn, kúrenie, zázemie; vybavenie servisu; W. - H. C., preteky K.; W. - R. M., zmluva jazdec; H. C. CZ diaľničná známka, došlo k neoprávnenému odpočítaniu dane z pridanej hodnoty žalobcom (v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 zákona o DPH), nakoľko fakturované plnenia nepoužil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané, že žalobca poskytol svojím odberateľom šírenie reklamy tak, ako to tvrdil. Podľa správcu dane bol výrazný nesúlad medzi tým, čo žalobca dodal, urobil a čo bolo dohodnuté. Zo zmlúv tak ako boli uzatvorené a predložené správca dane mal za nespochybniteľné, že odberatelia žalobcu si zmluvne ošetrili, aby ich propagované meno bolo
dôstojne a profesionálne, avšak uvedené vyhodnotil len ako propagáciu mena firmy, šírenie informácie o poskytovateľovi sponzorského príspevku. Preto správca dane konštatoval, že žalobca sa podieľal na šírení názvov poskytovateľov sponzorských príspevkov a teda podieľal sa na sponzoringu, ktorému nevzniká daňová povinnosť v zmysle zákona o DPH.
28. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca včas odvolanie, ktorého odôvodnenie korešponduje s odôvodnením žaloby, preto správny súd v tejto časti poukazuje na ods. 2 až 5 tohto rozsudku.
29. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 30.11.2020 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisovného materiálu a námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že obsah predloženého administratívneho spisu nepreukazuje skutočnosti uvedené daňovým subjektom v odvolaní, preto odvolaniu nevyhovel. Nepriznaniu dane predchádzalo rozsiahle zisťovanie skutkového stavu, ktorým neboli tvrdenia daňového subjektu v odvolaní osvedčené. Mal za to, že rozhodnutie správcu dane bolo odôvodnené s poukázaním na príslušné dôkazy, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Obsahovalo všetky náležitosti podľa § 63 daňového poriadku. Daňovému subjektu neboli upreté jeho práva, mal priestor na predloženie dôkazov, so zisteniami i pochybnosťami správcu dane bol v priebehu daňovej kontroly oboznámený. Tvrdenie daňového subjektu v odvolaní, že preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov, nevyplývalo z predloženého spisového materiálu. Daňový subjekt nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že pri overovaní svojich obchodných partnerov postupoval v súlade s rozumnou obozretnosťou a v kontexte toho, čo je v danom segmente podnikania obvyklé. Nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie údajov uvedených na dokladoch. Správca dane posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
30. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z dodávateľských faktúr XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, na ktorých je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt C. s.r.o.,v celkovej výške 8.600,- eur. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že uvedený odpočet bol neopodstatnený, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH. Dodávateľ nemal žiadnych zamestnancov, majetok, podnikateľské priestor, a preto žalovaný a správca dane dospeli k záveru, že dodávateľ uvedený na faktúre preverované služby v danom druhu, objeme a cene reálne nedodal. Žalovaný aj správca dane mali za to, že splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane nebolo preukázané zo strany samotného žalobcu, ktorý sa nikdy konkrétne nevyjadril k sporným zdaniteľným obchodom, neuviedol ako mali prebiehať, kto práce vykonal, ktoré konkrétne osoby. Vo svojich podaniach žalobca uvádzal nekonkrétne a všeobecné skutočnosti, pričom poukazoval na faktúry, objednávky s rovnakým popisom plnenia ako bol uvedený aj na faktúrach a fotografie z podujatí, ktoré však obsahovo nepreukazujú dodanie fakturovaných služieb spoločnosťou C. s.r.o.. Podľa žalovaného žalobca nepostupoval v danej veci s potrebnou odbornou starostlivosťou, neoveroval si, či ním vybraný dodávateľ má materiálno - personálne zázemie, aké je jeho postavenie na trhu, aká je jeho podnikateľská minulosť, aké má kontakty s dodávateľmi, aké sú referencie od jeho odberateľov, ako realizuje svoju podnikateľskú činnosť. Žalobca nepostupoval pri výbere svojho obchodného partnera obozretne, nezabezpečil sa žiadnymi preventívnym i alebo kontrolnými opatreniami. Žalovaný má za to, že žalobca mohol, resp. mal vedieť, že tieto plnenia môžu byť poznačené nezákonným konaním a za danej situácie bol správca dane plne oprávnený nepriznať žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa C. s.r.o.. Žalovaný ďalej dospel k záveru, že správca dane správne vyhodnotil neoprávnené odpočítanie DPH z faktúr č. XXXXXXXX a XXXXXXXX od dodávateľa V. V. E. s.r.o., za odvysielanie spotov na LED TV ,,3. Zimná Minirally R. XXXX" a "A- C. poďakovanie partnerom sezóna 2018". Nakoľko dokazovaním bolo zistené, že spoty mali v podstate informačný charakter, neboli na nich prezentované žiadne tovary, výrobky či služby, ktoré by poskytoval žalobca alebo jeho obchodní partneri. Žalobca neodôvodnil účel obstarania týchto plnení, nepreukázal ani ich následné použitie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Na základe týchto skutočností sa žalovaný stotožnil so záverom správcu dane, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 8.000,-
eur z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ' uvedená spoločnosť MS V. E. s.r.o. je neopodstatnené, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. K rovnakému záveru dospel aj odpočítanie dane spolu v sume 6269,29 eura z dokladov za nákup tovarov a služieb vzťahujúcich sa k motoristickým podujatiam (predmet fakturácie: servis R. M. pred/po motoristických podujatiach; servis, údržba, prestavba auta H. C. A.-XXX T.; doprava na podujatia B., M., K.; catering služby rally K.; catering B.; catering M.; závodné pneumatiky; vybavenie tímového zázemia; plyn, kúrenie, zázemie; vybavenie servisu; W. - H. C., preteky K.; W. - R. M., zmluva jazdec; H. C. E. diaľničná známka). Žalovaný rovnako ako správca dane prijal záver, že žalobca si odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto dokladov uplatnil neoprávnene, v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 zákona o DPH, nakoľko fakturované plnenia nepoužil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Žalovaný mal za to, že žalobca nesplnil pri uvedených dodávkach podmienku v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH, že uvedené služby a tovary použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Žalovaný taktiež bol názoru, že nesplnenie podmienky spočíva v zistení, že daňovému subjektu ako prijímateľovi sponzorských príspevkov nevznikla daňová povinnosť z titulu poskytnutia služby odberateľom - za propagáciu mena firmy, ktorá je svojou podstatou sponzoringom. Sponzorské príspevky súviseli s nákupom tovarov a služieb pre pretekára T. W., aby sa mohol zúčastniť motoristických pretekov, preto odpočítanie dane v sume 6.269,29 eura z prijatých faktúr, dokladov nesúviselo so zdaniteľnými plneniami kontrolovaného daňového subjektu, na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení ako platiteľ. S ohľadom na uvedené definície sa žalovaný stotožnil so správcom dane, ktorý po vyhodnotení všetkých zistených skutočností a dôkazov prijal záver o podpore automobilového športu zo strany žalobcu, t.j. záver o sponzorskom príspevku. Z uvedeného dôvodu plnenia, ktoré žalobca prijal v súvislosti s účasťou jeho športového tímu, resp. pretekára T. W. na motoristických podujatiach nesúviseli so zdaniteľnými plneniami žalobcu, ktoré by boli predmetom DPH.
31. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
32. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
34. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
35. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
36. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
37. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
39. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
40. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
41. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
42. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
43. Správny súd konštatuje, že v rámci rozhodnutia žalovaného a správcu dane boli tri dôvody nepriznania odpočtu DPH z dodávateľských faktúr. Prvým bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že dodávateľ služieb spoločnosť C., s.r.o., skutočne dodala služby, druhým dôvodom bola skutočnosť, že pri dodávateľovi MS E., s.r.o., nešlo o dodávku služieb, ktoré by slúžili na zabezpezpečenie a udržanie príjmov a tretím boli dodávky služieb, ktoré boli posúdené ako sponzoring.
44. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.
45. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť C., s.r.o., ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu služby (tovar) uvedený na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
46. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca
dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
47. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
48. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
49. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a tovar reálne dodaný (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom C., s. r. o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade ak, si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.
50. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou C., s. r. o.). Správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, ktorá nemala personálne, materiálne ani majetkové pomery na zabezpečenie dodávok, pričom konateľ spoločnosti, ktorý mal zabezpečiť dodávky si nevedel spomenúť na žiadneho konkrétneho dodávateľa ani prepravcu, ktorý zabezpečoval dodanie služieb za 51.600,- eur. Rovnako ako sám žalobca nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadne danej dodávky a nepredložil taký doklad, ktorý by bezpochyby preukazoval reálne vykonanie dodávky spoločnosťou C., s. r. o.. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou C., s. r. o..
51. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom C., s.r.o.,uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby svedok K. ako konateľ spoločnosti C., s.r.o.. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých tovar nakúpil, a zároveň ani nevedel nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu tovar predáva, ale i od koho tovar nakupuje. Svedok K.
však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie január 2019 od dodávateľa C., s.r.o., uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa C., s.r.o.,.čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.
52. K otázke posúdenia dodávateľských faktúr ako sponzoringu správny súd pripomína, že vo svojej nedávnej rozhodovacej činnosti eviduje právne veci, v ktorých sa riešila otázka rozlišovacích kritérií medzi reklamou a sponzoringom (sp. zn. 13S/7/2018, 13S/8/2018, 13S/44/2018, 11S/19/2018, 11S/20/2018. Prejednávaná vec nevykazuje také skutkové okolnosti, aby sa správny súd odchýlil od záverov rozhodovacej činnosti, k akým dospel v uvedených rozhodnutiach.
53. Administratívne orgány podľa názoru správneho súdu postupovali správne, ak sa zaoberali charakterom plnení uvedených v tabuľke 1 rozhodnutia správcu dane, nakoľko pri sponzorskom odkaze resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy by žalobca nemal právo na odpočítanie DPH a išlo by za určitých okolností o daňový výdavok v zmysle zákona o príjmoch. Správny súd konštatuje, že v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-530/09 zo dňa 27.10.2011) boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu výrobku skôr statického charakteru, často s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným motívom nie je presvedčiť adresáta informácie ku kúpe určitého alebo využitiu určitej služby výrobku zdôrazňovaním kvalít produktu, porovnávaním s podobnými výrobkami alebo službami, neobsahuje ani žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter).
54. V prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu na pretekárskych vozidlách. Takéto zverejnenie loga na pretekárskych autách na športovom podujatí však podľa názoru správneho súdu nespĺňa kritéria reklamy. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré odberatelia žalobcu v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytujú. Nepodáva informáciu ani o tom, v akej oblasti odberateľ žalobca podniká. Nebolo preukázané, že by sa na motoristických pretekoch reálne prezentovala podnikateľská činnosť žalobcu, jednotlivé produkty a služby. Okrem toho správny súd konštatuje, že činnosť žalobcu nie je medzi verejnosťou tak všeobecne známa, že by zo samotného loga bez ďalšieho diváci mali akúkoľvek aspoň všeobecnú informáciu o produktoch a službách, ktoré žalobca poskytuje.
55. V nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné zdôrazniť, že vymedzuje všeobecne len formu reklamy. Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu s cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť sporného plnenia uplatniť produkty žalobcu na trhu. Samotné uvedenie loga nemá vo vzťahu k predmetu podnikania žalobcu, jeho produktom alebo službám žiadnu vypovedaciu hodnotu. Neobsahuje v tomto ohľade ani len všeobecnú informáciu. Žiadnym spôsobom nepropaguje ich vlastnosti, neporovnáva ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality. Nemôže teda logicky predstavovať ani podnet k ich kúpe, zvýšeniu ich odbytu. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je pritom podmienka tohto cieľu dominantná. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ, ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. V danej veci však žalobca zaplatil za umiestnenie loga odberateľov na pretekárskom vozidle,
pričom takéto uvedenie obchodného mena žalobcu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty žalobcu na trhu. Aj z dokumentácie, ktorú bolo súčasťou administratívneho spisu, je zrejmé, že boli prezentované logá žalobcu na pretekárskom automobile (na reklamnom pútači, resp. celoplošnej obrazovke) spolu s ďalšími logami spoločností s rôznym obchodným a výrobným zameraním. Toto samo o sebe znižuje šancu podať akúkoľvek konkrétnu informáciu o žalobcovi a jeho produktoch. Dokonca je možné uviesť, že uvedené v priemernom divákovi evokuje, že ide o sponzorov daného jazdca, rally tímu alebo podujatia. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že odberateľ, žalobca a dodávateľská spoločnosť ich obchodný vzťah formálne zastrešili zmluvou o reklame, nakoľko je potrebné posudzovať úkony, konanie žalobcu ako aj rezultát činnosti so zreteľom na ich skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok. Rovnako nie je pochybením, ak správne orgány pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali na znenie zákona o vysielaní a retransmisii a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá z týchto ustanovení vychádza. Definícia reklamy a v podstate aj sponzorského odkazu uvedená v tomto zákone reálne dopadá aj na prejednávanú vec, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná na danú právnu situáciu, a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie vo svojej konštantnej rozhodovacej činnosti.
56. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Sžo/8/2013, v ktorom bol prezentovaný záver, že „z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť obsah komunikátu. Posúdiť, či obsah konkrétneho komunikátu obsahuje oznam informatívneho charakteru alebo, či už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, je úlohou žalovaného. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť, nemôže obsahovať typické reklamné prvky. V prípade, ak by sponzorský odkaz takéto prvky obsahoval, bolo by tak možné obchádzať prísnejšie pravidlá, ktoré platia pre vysielanie reklamy.“ Správny súd je toho názoru, že práve uvedené rozhodnutie podporuje závery správcu dane a žalovaného, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky de facto konštatoval, že rozdiel medzi reklamou a sponzoringom je aj v tom, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku a služieb, ktoré potom naopak absentujú v sponzorskom odkaze. Dôležité sú teda prostriedky, ktoré v ňom boli použité. V prejednávanej veci neobsahuje sporné plnenie žiadne typické prvky reklamy. Naopak vzhľadom na svoj charakter, ako aj všetky ostatné okolnosti, je možné uzavrieť, že ide o typický sponzorský odkaz.
57. Pretože z reklamných služieb je možné uplatniť si nárok na odpočet DPH, čo má dosah na fiškálne záujmy štátu, nie je možné daňové orgány odbiť argumentom, že nemajú právo posudzovať spôsobilosť žalobcom zvolených prostriedkov byť účinnou reklamou. V takom prípade by si totižto každý daňový subjekt mohol za reklamu vyhlásiť čokoľvek. Je pravda, že žiadny príjemca reklamných služieb nemôže dopredu vedieť, aký efekt daná reklama bude mať, v akom rozsahu ním využité reklamné služby zapôsobia a aký budú mať vplyv na ľudské správanie, resp. na rozhodnutia zákazníkov, avšak už pri úvahách o využití reklamy na propagáciu svojej podnikateľskej činnosti alebo jej výsledkov (produktov či služieb) je povinný z hľadiska obsahu a formy reklamy správať sa ekonomicky racionálne tak, aby maximalizoval účinok reklamy. Týka sa to voľby miesta, kde má byť reklama prezentovaná, reklamných nosičov, vizuálneho prevedenia informácie a obsahu. Reklama by mala dať potenciálnemu zákazníkovi už pri prvom letmom vizuálnom alebo akustickom kontakte relevantnú informáciu umožňujúcu recipientovi vytvoriť si zrozumiteľný obraz o ponúkanom produkte alebo službe, následne (sekundárne) by mala disponovať spôsobilosťou efektívne vzbudiť u takéhoto recipienta záujem o ponúkaný produkt alebo službu.
58. Sponzorský odkaz má funkciu informačnú, reklama má funkciu propagačnú a presvedčovaciu. Informuje o existencii určitého konkrétneho produktu alebo služby, vyzdvihuje vlastnosti určitého produktu alebo služby, prezentuje jeho funkcie, využiteľnosť, praktickú upotrebiteľnosť. Z prezentácie obchodných mien, prípadne značiek sa človek nedozvie prakticky nič. Nestrháva na seba pozornosť návštevníka motoristického podujatia. Tým, že v rámci grafického prevedenia loga žalobca zvoli použitie rukopisu namiesto tlačeného textu, zhoršuje sa čitateľnosť informácie, schopnosť rýchlej percepcie informačnej hodnoty zobrazeného loga. Práve žalobcom v správnej žalobe prezentovaná pluralita možných významov anglického slova display znemožňuje jednoznačné vnímanie loga ako informačného
kanálu nepochybne a nedvojznačne odkazujúceho na tie výrobky (služby) žalobcu, ktorých identifikácia bežnému človekovi nenapadne na prvý raz pri pohľade pri zobrazení loga, prípadne obchodného mena odberateľa žalobcu
59. Logo môže plniť funkciu reklamy v podstate iba u veľkých spoločností, ktoré sa vyznačujú dlhodobým pôsobením na relevantnom trhu (v slovenských podmienkach napr. Z., B., T. Q., ...) alebo tým, že ich produkty sú masovo (celosvetovo) rozšírené a známe (napr. E. E., M., P., P., J., ...). Aj u týchto spoločností však platí, že sa do takejto pozície na relevantnom trhu museli v počiatkoch ich podnikateľského pôsobenia najskôr prepracovať systematickou aplikáciou „klasických“ reklamných techník - prezentáciou konkrétnych vlastností produktu alebo služby alebo vyzdvihovaním predností produktu alebo služby oproti konkurencii. Z uvedeného teda možno uzavrieť, že na rozdiel od sponzorského odkazu (sponzoringu) reklama slúži na upútanie pozornosti recipienta, vyzýva k nákupu produktu, podnecuje k využitiu určitej služby, pozýva (vábi) k návšteve nejakého predajného miesta informovaním o existencii určitého výrobku alebo služby a vyzdvihovaním konkrétnych doposiaľ žiadnym iným výrobcom neobjavených vlastností alebo doposiaľ neaplikovaného spôsobu využitia (použitia) produktu alebo služby. Zvyčajne sa vymedzuje voči existujúcej alebo potenciálnej konkurencii verbálnym využívaním rôznych superlatívov (prvý na trhu, tradičný, najrýchlejší, najlepší, najlacnejší, najefektívnejší, bezchybný, komplexný servis, najmodernejšia technológia, okamžité dodanie a pod.), ktoré slová majú strhnúť pozornosť potenciálnych alebo už existujúcich zákazníkov na konkrétny produkt alebo službu. Nič z uvedeného však nie je možné identifikovať v slovnom spojení „A-C., A. A.,“ umiestnenom vo forme loga na neveľkej ploche vymedzenej časti závodného automobilu, prípadne na odstavnej ploche.
60. Keďže sponzorský odkaz nezakladá vo všeobecnosti právo na odpočítanie DPH tak, na uvedenú vec nie je možné aplikovať závery, ktoré vyslovil Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa DPH, podvodného konania a vedomosti subjektov o takomto podvodnom resp. zneužívajúcom konaní. Ak teda daňové orgány dospeli k záveru, že v prípade plnenia podľa dokladov z tabuľky 1 rozhodnutia nejde o reklamu, ale ide o sponzoring, sú tieto ich úvahy právne korektné.
61. Správny súd konštatuje, že správnym bol aj záver správcu dane a žalovaného o tom, že nemožno odpočítať DPH z faktúr č. XXXXXXXX a XXXXXXXX v sume 8.000,- eur od dodávateľa MS V. E. s.r.o., predmetom ktorých bola fakturácia za odvysielanie spotov na LED TV ,,3. Zimná Minirally R. XXXX" a "A-C. poďakovanie partnerom sezóna 2018“, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Žalovaný a správca dane správne zistili, že spoty mali v podstate informačný charakter, neboli na nich prezentované žiadne tovary, výrobky či služby, ktoré by poskytoval žalobca alebo jeho obchodní partneri. Žalobca neodôvodnil účel obstarania týchto plnení, nepreukázal ani ich následné použitie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Na základe týchto skutočností správca dane i žalovaný správne prijali záver, že právo na odpočítanie dane nevzniklo. Správny súd má za to, že žalovaný a správca dane dospeli k správnemu záveru o nemožnosti odpočítania dane v tomto prípade, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti. Žalovaný a správca dane správne poukázali na to, že žalobca nebol v rámci konania schopný preukázať, že uvedené výdavky boli použité na zabezpečenie dodávok a služieb, keď pri prvej faktúre správne uzavreli, že nebolo preukázané, že by žalobca bol usporiadateľom pretekov, kedy by mu z takejto činnosti vyplynuli príjmy a pri druhej faktúre rovnako nebolo preukázané dosiahnutie príjmov na základe takéhoto výdavku. Tak ako správny súd už uviedol vyššie nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Žalobca ako platiteľ dane v prípade pochybností o ktorých vedel musí preukázať daňovému úradu tvrdené skutočnosti, pričom ale svoju dôkaznú povinnosť si nesplnil.
62. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu
daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že správca dane mu neuviedol, čo má predložiť na preukázanie svojich tvrdení, správny súd konštatuje, že toto nie je povinnosťou správcu dane. Vo vzťahu k doručeniu námietok k protokolu s daňovej kontroly musí správny súd konštatovať, že v konaní pred správnymi orgánmi ani súdom nebol predložený taký dôkaz, ktorý by preukazoval doručenie vyjadrenia (doručenka, potvrdenie o elektronickom odoslaní zo systému www.slovensko.sk, alebo iné). Email od účtovníčky, kde táto tvrdí, že uvedené odoslala takýmto dokladom nie je.
63. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda, či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietka uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.
64. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční (vo vzťahu k dodávateľovi C., s.r.o.,) nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. C. plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
65. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o
nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom C., s.r.o., Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec správne posúdili.
66. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov, o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr pri dodávateľovi C., s.r.o., ako aj závery o tom, že dodávky reklamných spotov od spoločnosti MS V. E., v posudzovanom prípade neslúžili na dosahovanie príjmov žalobcu, ako aj závery, že výdavky v sume 6.269,29 eur (tabuľka 1 rozhodnutia správcu dane) nie sú výdavkami na reklamu, ale sponzoringom. Správca dane správne teda zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Rovnako právne posúdenie správcom dane a žalovaným pri vyhodnotení výdavkov (DPH) v sume 6269,29 eur ako sponzoringu ako aj výdavky 8.000,- eur, ktoré neslúžili na dosiahnutie ďalších príjmov. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce rozhodnutie (tieto spochybnenia) nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené.
67. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Záverom k námietke žalobcu uvedenej v žalobe, že žalovaný a správca dane sa odchýlili vo svojom rozhodnutí od záverov iných správcov dane v iných vykonávaných kontrolách, čím došlo k porušeniu zásady uvedenej v § 3 ods. 9 Daňového poriadku správny súd uvádza, že predmetom prieskumu v tomto konaní je konkrétne rozhodnutie správcu dane a žalovaného a správny súd nemôže v tomto konaní posúdiť rozhodnutie správcu dane, ktoré nie je predmetom tohto konania. Súčasne je však potrebné uviesť, že z nesporných tvrdení žalovaného aj žalobcu bolo preukázané, že v uvedených prípadoch opätovne prebiehajú daňové kontroly, pričom tieto neboli ešte ukončené. Vzhľadom aj na uvedenú skutočnosť posúdil správny súd uvedenú námietku ako nedôvodnú.
68. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
69. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žaloby zamietol.
70. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
71. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
72. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.