Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-231-2019.pdf
PDF · 140.58 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/231/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Geodetické práce Smatana, s.r.o., Postupimská 3, 040 22 Košice, IČO: 36 591 696, právne zastúpený: Advokátska kancelária Peter Dittrich s.r.o., Mudroňova 29, 040 01 Košice, IČO: 36 861 855, proti žalovanému 1/: Železnice Slovenskej republiky, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, žalovanému 2/: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, právne zastúpený: JUDr. Peter Pandy, advokát, L. Kossutha 99, 077 01 Kráľovský Chlmec, o zaplatenie 3.823,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-631 zo dňa 24.05.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-631 zo dňa 24.05.2019 p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný 1/ nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
III. Žalovaný 2/ nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom žalobu zamietol. II. výrokom žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. výrokom žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.03.2003 domáhal voči žalovanému 1/ zaplatenia sumy 3.823,97 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o dielo o dodávke geodetických prác zo dňa 19.12.1996 uzavretej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným 1/ ako objednávateľom vykonal pre žalovaného 1/ práce, ktoré spočívali vo výkone autorizovaného geodeta a kartografa investora stavby ŽSR ,,T. J. A. A. - X.. E.“. Dňa 23.04.1997 na kontrolnom dni uvedenej stavby si žalovaný 1/ objednal u žalobcu vykonanie ďalších prác geodeta
- vyhotovenie geodetickej dokumentácie, ktorej vyhotovenie bolo potrebné k odovzdaniu stavebnej pripravenosti pre žeriavovú dráhu. Uvedená objednávka je zo strany žalobcu v Zápise z kontrolného dňa stavby zo dňa 23.04.1997, na s. 5, úloha 03-04/97 písm. a) ako aj v Zápise z odovzdania a prevzatia stavebnej pripravenosti pre montáž žeriavov zo dňa 05.05.1997 na s. 2 bod. 7 písm. b), ktorý zapísal X.. H. ako priamy zástupca investora ŽSR - žalovaného. Vykonané práce žalobca vyfakturoval žalovanému 1/ faktúrou č. 9/99 zo dňa 30.06.1999, splatnou dňa 16.07.1999 v sume 115.200,80 Sk, súčasťou ktorej bola konkretizácia vykonaných prác.
3. Žalovaný 1/ vzniesol námietku premlčania a nesúhlasil so zaplatením žalovanej čiastky, nakoľko faktúra č. 9/99 sa týkala merania žeriavovej dráhy, ktorá nebola predmetom zmluvy o dielo, na predmetnú činnosť, resp. výkon zamerania žeriavovej dráhy nebol uzatvorený žiadny iný zmluvný vzťah. Následne v konaní vzniesol aj námietku pasívnej legitimácie. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu uznesením zo dňa 15.5.2012 pripustil do konania na strane žalovaného Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921 ako žalovaného 2/, ktorý mal za to, že nárok žalobcu uplatnený v predmetnom konaní je premlčaný, a preto vzniesol námietku premlčania. Ďalej namietol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia čiastky, ktorú v priebehu konania transformoval z označenia ,,cena za práce naviac“ na ,,cena za vykonané dielo“ v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 19.12.1996. Uviedol, že je neakceptovateľná zmena podstaty právneho nároku žalobcu po tak dlhom čase, a to najmä v kontexte toho, že žalobca sa opakovane písomne domáhal uzatvorenia dodatku k zmluve, predmetom ktorého bolo práve rozšírenie predmetu diela definované zmluvou a uvedené vo faktúre. Žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že v zmysle čl. III bod 4.1. zmluvy je cena dojednaná zmluvou cenou maximálnou, a to za rozsah činností, ktoré sú taxatívne vymedzené v Prílohe č. 1 zmluvy, kde sa v bode 3 okrem iného uvádza, že kontrolné merania terénu vykonáva geodet dodávateľa, a teda nie geodet investora, ktorým bol žalobca. Mal za to, že v prípade žalovaného nároku sa jedná o práce naviac, ktoré vykonával žalobca svojvoľne. Žiadal, aby žalobca preukázal splnenie svojej povinnosti v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj komu poskytol výsledky meraní a preukázal svoje tvrdenia ohľadne ďalších meraní ako aj skutočnosť, kedy a na základe čoho tieto merania fakturoval. Taktiež namietol uplatnené úroky z omeškania.
4. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 29Cb/39/2004-298 zo dňa 24.11.2014, ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 4Cob/129/2015-330 zo dňa 17.08.2017 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-298 zo dňa 24.11.2014 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v odôvodnení uvedeného uznesenia stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu voči žalovanému 1/ zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaných, že žalobca v priebehu konania zmenil skutkové okolnosti, na základe ktorých sa domáhal žalobou uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie o tejto zmene žaloby nerozhodol. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, na základe ktorých súd žalobu zamietol voči žalovanému 2/ z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaným 2/ odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie neuviedol ako právne posúdil nárok uplatnený žalobcom, neuviedol, či sa jedná o nárok zo záväzkového vzťahu, príp. o bezdôvodné obohatenie, taktiež dostatočne v súlade s § 391 a nasl. OBZ neodôvodnil, ako stanovil dátum, odkedy začala plynúť premlčacia lehota. Odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude v prvom rade rozhodnúť v súlade s § 142 CSP o zmene žaloby navrhnutej v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne posúdiť otázku vzniku nároku žalobcu na zaplatenie odmeny za uplatnené práce s ohľadom na tvrdenia sporových strán, jednoznačne ustáliť, či a na základe akého právneho titulu bolo dielo vykonané. V prípade, že dospeje k záveru, že nárok žalobcu je voči žalovanému 2/ dôvodný, bude sa zaoberať posúdením jeho splatnosti, čo riadne odôvodní a v nadväznosti na právne posúdenie uplatneného nároku a jeho prípadnej splatnosti riadne odôvodní aj rozhodnutie o námietke premlčania žalovaného 2/ v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Taktiež dostatočne odôvodní, ako sa vysporiadal s námietkami žalovaných v rámci ich obrany.
5. Na pojednávaní konanom dňa 26.02.2019 žalobca predložil súdu návrh na zmenu subjektu na strane žalobcu, a to z dôvodu, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu z X.. X. I. na obchodnú spoločnosť Geodetické stavby Smatana, s.r.o.. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26.02.2019 súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti Geodetické práce Smatana, s.r.o., Postupimská 3, 040 22 Košice, IČO: 36 591 696 na miesto doterajšieho žalobcu do tohto konania.
6. Rešpektujúc závery odvolacieho súdu vyslovené v odôvodnení uznesenia zo dňa 17.08.2017 súd zároveň uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 26.02.2019 pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v zmene skutkových okolností, na základe ktorých sa žalobca domáha žalobou uplatneného nároku, a to v tom, že žalobca si uplatňuje žalovanú sumu s príslušenstvom titulom nezaplatenia časti ceny diela podľa Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a Železnicami Slovenskej republiky dňa 17.12.1996.
7. V konaní súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dôkazmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 261 ods. 1, § 1 ods. 2 prvá a druhá veta, § 266
ods. 1, § 536 ods. 1, 2, 3, § 537 ods. 1, 2, § 546 ods. 1, § 549 ods. 1, 2, § 554 ods. 1, § 387 ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1, 2, § 397, § 400 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 34, § 35 ods. 1, 2, § 43a ods. 1, § 44 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
8. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že medzi pôvodným žalobcom (X.. X. I.) ako zhotoviteľom a žalovaným 1/ ako objednávateľom bola dňa 19.12.1996 uzatvorená zmluva o dielo, predmetom ktorej bol v zmysle čl. II zmluvy výkon autorizovaného geodeta a kartografa investora stavby „Ž., T.Q. J. A. A. - X.. E.“ v štádiu vlastnej realizácie diela v zmysle vyhlášky NR SR č. 178/1996 Z. z. v rozsahu stanovenom v pripojenej špecifikácii (príloha č. 1). V zmysle čl. III zmluvy o dielo sa zhotoviteľ zaviazal, že na svoj náklad a nebezpečenstvo za podmienok dohodnutých v zmluve vyhotoví dielo v rozsahu uvedenom v čl. II zmluvy a objednávateľ sa zaviazal, že vykonané dielo prevezme a zaplatí zaň dohodnutú cenu. V konaní nebolo sporné, že žalobca vystavil dňa 26.05.1999 žalovanému 1/ faktúru č. 7/1999 na sumu 450.333,60 Sk splatnú dňa 10.06.1999 za vykonané geodetické práce, ktorú žalovaný 1/ žalobcovi uhradil.
9. Súd sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a otázkou pasívnej legitimácie žalovaného 1/ a žalovaného 2/. Aktívnu legitimáciu žalobcu mal súd preukázanú na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.08.2018 uzatvorenej medzi X.. X. I. ako postupcom a obchodnou spoločnosťou Geodetické práce Smatana ako postupníkom, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky postupníka voči obchodnej spoločnosti Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme "ŽSR" a jej právneho nástupcu Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. vyplývajúcej z faktúry číslo 9/99 zo dňa 30.06.1999, znejúcej na sumu 115.200,80 Sk (3.823,97 Eur). Pri posudzovaní otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ nebol už v čase podania žaloby na súd pasívne vecne legitimovaný. Uviedol, že z predloženého Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií zo dňa 27.11.2001, Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií zo dňa 19.09.2002 a zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti a.s. zo dňa 18.11.2002 bez pochybností vyplynulo, že zo ŽSR bol vyňatý majetok, okrem iného aj Divízie nákladnej prepravy, pod ktorú spadá aj Terminál kombinovanej dopravy Dobrá, a tento majetok bol predmetom nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti, a.s., pričom rozhodnutím zo dňa 19.09.2002 bola potvrdená špecifikácia rozdelenia majetku v správe ŽSR. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu Železničnej spoločnosti, a.s. ako aj z § 5 ods. 2 zákona č. 259/2001 Z. z. je zrejmé, že ku dňu 01.01.2002 prešlo vlastnícke právo ako aj iné práva a povinnosti k majetku, ktorý bol predmetom prechodu, teda aj práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá, na Železničnú spoločnosť, a.s.. K prechodu práv k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá na Železničnú spoločnosť, a.s. tak došlo ku dňu 01.01.2002, ktorá následne zanikla bez likvidácie ku dňu 31.12.2004 rozhodnutím jediného akcionára, a to rozdelením na dve nástupnícke spoločnosti - Železničnú spoločnosť Slovensko, a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala všetky práva a záväzky vzniknuté v osobnej železničnej preprave a na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala všetky práva a záväzky vzniknuté v nákladnej železničnej preprave. Súd poukázal na to, že prechod práv k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá zo žalovaného 1/ na Železničnú spoločnosť, a.s. a následne na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., predstavuje objektívnu skutočnosť, na ktorú subjektívna vedomosť žalobcu o prechode práv nemá žiadny vplyv, nakoľko právne účinky prechodu nastali na základe zákona a príslušných rozhodnutí ministra. Na základe predložených listinných dôkazov bolo podľa názoru súdu bez pochybností preukázané, že práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá prešli na iný subjekt ku dňu 01.01.2002, teda ešte pred podaním žaloby voči žalovanému 1/ na súd, a žalovaný 1/ už v čase podania žaloby na súd nebol objektívne nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa nemal ako dozvedieť, že práva k TKD Dobrá prešli na iný subjekt súd tiež poukázal na samotným žalobcom predložené rozhodnutie Štátneho dráhového úradu Bratislava zo dňa 30.05.2002, v ktorom bolo na strane 2 uvedené, že stavba bude vo vlastníctve a užívaní Železničnej spoločnosti a.s., Divízie nákladnej dopravy Košice, ktorá ju bude prevádzkovať na účel stanovený v projektovej dokumentácii. Za nedôvodný považoval argument žalobcu, že na uvedený prechod práv by sa mali vzťahovať na základe analógie legis ustanovenia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o predaji časti podniku. Súd poukázal na to, že zákon č. 259/2001 Z. z. a následne konanie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR spadajú do oblasti verejného práva, v rámci ktorého analógia nie je prípustná. Uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu žalovanému 1/ nevyplynula povinnosť oznámiť prechod práv na tretí subjekt veriteľom. Súd s poukazom na uvedené
považoval za preukázané, že žalovaný 1/ už v čase podania žaloby na súd nebol v spore pasívne legitimovaný, a preto je žaloba voči žalovanému 1/ nedôvodná.
10. Na základe uvedeného zároveň dospel súd k záveru, že žalovaný 2/ je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom, keď ku dňu 01.01.2005 prevzal po zaniknutej Železničnej spoločnosti a.s., ktorá bola pasívne legitimovaným subjektom v čase podania žaloby na súd, všetky práva a záväzky vzniknuté v nákladnej železničnej preprave, teda aj práva a záväzky k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá.
11. Žalobca si žalobou doručenou súdu dňa 17.07.2003 uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.823,97 Eur na základe faktúry vystavenej žalobcom dňa 30.06.1999, splatnej dňa 16.07.1999, za práce vykonané na stavbe - Terminál kombinovanej dopravy Dobrá - III. Etapa, a to výkon autorizovaného geodeta a kartografa investora stavby v zmysle dodatku č. 1 k zmluve o dielo. V priebehu konania žalobca zmenil skutkové okolnosti, na základe ktorých sa domáhal žalobou uplatneného nároku, a nárok na zaplatenie žalovanej sumy odôvodňoval vykonaním uvedených prác, ktoré mali byť prácami vykonanými v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo, a to podľa prílohy č. 1 bod 5 a bod 9 zmluvy. Súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaných, že žalobca vykonal sporné práce svojvoľne, nakoľko postupoval v súlade s pokynom zástupcu investora uloženým žalobcovi na kontrolnom dni konanom dňa 23.04.1997, čo je aj písomne zaznamenané v zápise z kontrolného dňa. Dospel k záveru, že sporné práce sú prácami v zmysle čl. II zmluvy o dielo, bod 5 a bod 9 Prílohy č. 1 k zmluve. Skutočnosť, že dokončené dielo bolo objednávateľovi odovzdané, podľa názoru súdu preukazuje list žalovaného 1/ zo dňa 22.01.1999 adresovaný stavebníkovi Cestné stavby a.s., z ktorého vyplynulo, že žalobca ako zodpovedný geodet investora zistil na základe štyroch meraní pohyby sadania základových pásov žeriavovej dráhy, pričom tieto výsledky mal žalovaný 1/ stavebníkovi zaslať listom zo dňa 08.01.1999. Súd preto považoval za bez pochybností preukázané, že dielo bolo žalobcom riadne vykonané, teda práce realizované v zmysle pokynu investora na základe zmluvy o dielo boli riadne dokončené a odovzdané žalovanému 1/ najneskôr 08.01.1999. Uvedený list žalovaného 1/ zároveň preukazuje, že žalovaný 1/ vykonané práce prevzal a s výsledkami meraní ďalej nakladal, a teda využil prácu vykonanú žalobcom. Podľa názoru súdu nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného 1/ o neplatnosti faktúry č. 9/99 pre je rozpor s § 37 ods. 1 OZ, nakoľko faktúra predstavuje účtovný a daňový doklad a nemožno ju považovať za právny úkon, preto sa na ňu ani nemôžu vzťahovať dôvody neplatnosti právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka. Faktúru č. 9/99 súd nepovažoval za nezrozumiteľnú. Mal za to, že žalobca svoje práce vyúčtoval overiteľným spôsobom, z vystavenej faktúry č. 9/99, resp. jej prílohy vyplýva druh aj rozsah žalobcom vykonaných prác a faktúra spĺňa aj formálne náležitosti ustanovené zmluvou o dielo. Z predloženej faktúry je teda zrejmé za aké práce si žalobca fakturoval žalovanú sumu, ktorú mu však žalovaný 1/ neuhradil. Keďže v konaní bolo preukázané, že práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá prešli ku dňu 01.01.2002 na Železničnú spoločnosť, a.s. a následne po jej zániku bez likvidácie ku dňu 31.12.2014, prešli práva ku dňu 01.01.2005 na žalovaného 2/, mal súd za to, že subjektom na ktorého prešiel záväzok na zaplatenie ceny prác v zmysle vystavenej faktúry č. 9/99 je žalovaný 2/.
12. Súd zároveň nad rámec uvedeného poukázal na to, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie ceny prác vykonaných žalobcom a fakturovaných faktúrou č. 9/99, preto rôzne tvrdenia žalobcu podrobne sa zaoberajúce okolnosťami zhotovovania celej stavby TKD Dobrá, uvedené najmä v poslednom vyjadrení žalobcu doručeného súdu dňa 15.03.2019, považoval za irelevantné a nesúvisiace s prejednávanou vecou.
13. Žalovaný 2/ v konaní vzniesol aj námietku premlčania žalobou uplatneného nároku. Súd mal za to, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 2 (resp. ich právnymi predchodcami) je vzťahom obchodnoprávnym, ktorý sa spravuje právnym režimom Obchodného zákonníka, preto aj otázka premlčania sa bude posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 397 ustanovuje všeobecnú premlčaciu dobu 4 roky. V zmysle čl. 4 bod 4.4 zmluvy o dielo si zmluvné strany dojednali, že podkladom pre úhradu ceny diela bude faktúra vystavená zhotoviteľom po splnení predmetu zmluvy podľa čl. II, pričom faktúra bude splatná do 30 dní od jej doručenia objednávateľovi. Dlžník, v danom prípade objednávateľ, teda bol zo zmluvy o dielo povinný plniť v čase určenom v zmluve, a to v lehote 30 dní od doručenia faktúry. Z listu žalovaného 1/ zo dňa 20.10.1999 vyplynulo, že žalobca žalovanému 1/ listom zo dňa 08.09.1999 zaslal faktúru č. 9/99, pričom nie je zrejmé, kedy bola faktúra žalovanému 1/ doručená. Súd preto pri ustálení dňa doručenia faktúry č. 9/99 žalovanému 1/ vychádzal zo skutočnosti, že list žalovaného 1/, ktorým žalobcovi vrátil faktúru spolu s dodatkom späť
bol datovaný dňa 20.10.1999, teda dňa 20.10.1999 už bola faktúra preukázateľne doručená žalovanému 1/. Objednávateľ sa tak dostal do omeškania po uplynutí 30 dní odo dňa doručenia faktúry, teda dňa 20.11.1999, kedy si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo z faktúry č. 9/99 na súde a kedy mu aj začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 20.11.2003. Žalobca si svoje právo na súde voči žalovanému 2/ uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 30.04.2012, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/ ako dôvodnú a na základe účinne vznesenej námietky premlčania žalovaným 2/ došlo k zániku nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovanému 2/.
14. Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to vo vzťahu k žalovanému 1/ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 1/ v konaní a vo vzťahu k žalovanému 2/ z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania žalobného nároku žalovaným 2/. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ boli v konaní v celom rozsahu úspešní, keď súd žalobu zamietol, preto súd žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
16. Poukázal na to, že žalovaný 1/ doposiaľ nepredložil súpis majetku odovzdaného novovzniknutej spoločnosti, z ktorého by bolo zrejmé, že predmetom odovzdania a predmetom nepeňažného vkladu do spoločnosti bola aj stavba TKD Dobrá. Uviedol, že Železničná spoločnosť, a.s. bola založená na základe zákona č. 259/2001 Z. z. o Železničnej spoločnosti, a.s., a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení zákona č. 152/1997 Z. z.. Uviedol, že § 3 ods. 3 uvedeného zákona negatívnym spôsobom vymedzuje predmet nepeňažného vkladu a to tak, že predmetom vkladu do železničnej spoločnosti nie je železničná dopravná cesta a východoslovenské prekladiská Čierna nad Tisou a Maťovce. Zdôraznil, že TKD Dobrá plynulo nadväzuje na prekladisko Čierna nad Tisou, a teda je ho možné považovať za súčasť prekladiska, a to aj z toho dôvodu, ako tvrdil žalovaný 1/, že nie je zapísané na liste vlastníctva, teda nie je možné z verejne prístupných registrov zistiť jeho vlastníka. Na základe uvedeného bol podľa žalobcu odôvodnený predpoklad, že objekt, na ktorom žalobca uskutočnil dielo bolo vlastníctvom žalovaného 1/ aj v čase podania žaloby, a to vychádzajúc aj z toho, že dielo žeriavovej dráhy slúži na prekládku nákladov a nadväzuje na prekladiská Čierna nad Tisou, ktoré ako celok boli zákonom vyňaté z vkladu do železničnej spoločnosti.
17. Mal za to, že pôvodne žalované Železnice Slovenskej republiky sú napriek nimi predloženými listinnými dokladmi pasívne vecne legitimovaným subjektom, a to z nasledujúcich dôvodov, ktoré sú vzájomne prepojené a vychádzajú jeden z druhého. Zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným, dielo vykonané žalobcom bolo v čase vykonania a odovzdania vlastníctvom žalovaného, dielo bolo odovzdané priamo žalovanému, odovzdané dielo bolo žalovaným priamo využité, o čom svedčia listinné doklady predložené súdu a žalovaný 1/ žiadnym spôsobom neoznámil žalobcovi prechod aj tohto záväzku na tretiu osobu, pričom zo zákona ani z iných verejných zdrojov sa to žalobca dozvedieť nemohol. Poukázal na § 5 ods. 2 zákona č. 259/2001 Z. z.. Ďalej uviedol, že pri prevode majetku, ktorého časťou je dielo zhotovené žalobcom a ktoré dielo nebolo finančne vysporiadané napriek tomu, že faktúra za vykonanie diela bola žalovanému 1/ doručená, mal žalovaný 1/ evidovať splatnú pohľadávku žalobcu. Prechod majetku, ku ktorému sa viaže dlh prevádzajúceho, na inú osobu mal žalovaný 1/ bezodkladne oznámiť svojmu veriteľovi, resp. nadobúdateľ tohto majetku a tohto dlhu, mal oznámiť prechod dlhu na svoju osobu, čo sa nestalo, a žalobca sa o uskutočnených prevodoch majetku dozvedel až z podaní žalovaného 1/ uskutočnenými v tomto súdnom konaní, čo nemôže byť na škodu žalobcu, nakoľko tento sa o tom nemal ako dozvedieť. S ohľadom na skutočnosť, že sa nejednalo o univerzálnu sukcesiu spojenú so zrušením spoločnosti bez likvidácie, ale o sukcesiu singulárnu, zdôraznenú aj tým, že predmetný majetok nie je/nebol evidovaný vo verejne prístupných registroch (napr. kataster nehnuteľností) žalobca nemal možnosť sa dozvedieť o prevode majetku svojho dlžníka, žalovaného 1/, inak ako z oznámenia samotného dlžníka respektíve nového dlžníka, k čomu nedošlo. K prechodu majetku došlo na základe zákona (tam však nie je majetok presne špecifikovaný) a rozhodnutia ministra ministerstva (tam tiež nie je majetok presne špecifikovaný a predmetné rozhodnutie nebolo zverejnené). Dal do pozornosti že použitím analógie legis sa na uskutočnený prechod časti majetku žalovaného na novú spoločnosť použije najbližšia právna norma všeobecne upravujúca právne vzťahy, a teda úprava
Zmluvy o predaji v § 476 a nasl. OBZ. S poukazom na § 477 ods. 4 OBZ mal za to, že žalovaný 1/ ako ani nadobúdateľ majetku, ku ktorému sa viaže pohľadávka žalobcu, si nesplnili svoju povinnosť. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného 1/ a súdu, že analógia v tomto prípade nie je prípustná a v tomto smere poukázal na § 3 ods. 5 a § 5 ods. 3 zákona č. 259/2001 Z. z.. Ďalej poukázal na to, že predmetná pohľadávka mala prejsť na Železničnú spoločnosť dňa 21.12.2001. ŽSR, ako žalobca 1/ v tomto konaní a zmluvný partner žalobca však aj dňa 09.04.2002 podali žiadosť na Okresný úrad v Trebišove o dodatočné povolenie stavby a vystupovali ako vlastník, pričom ako vlastník diela vystupovali aj v nasledujúcom období. Štátny dráhový úrad Bratislava, pracovisko Košice v 30.05.2002, kedy už predmetné dielo malo byť vo vlastníctve Železničnej spoločnosti, a.s. vydal na základe návrhu ŽSR kolaudačné rozhodnutie znejúce na ŽSR, ktoré dodatočne menil po zistení prechodu vlastníctva diela. Namietal, že ak štátny úrad nevie, že TKD Dobrá III. etapa prešla do vlastníctva tretieho subjektu, akým spôsobom sa to môže dozvedieť fyzická osoba, ktorý nemá prístup k vydaným rozhodnutiam.
18. S poukazom na uvedené mal za to, že žalovaný 1/ bol pasívne legitimovaný aj v čase podania návrhu na začatie konania. Konanie žalovaného 1/ bolo podľa názoru žalobcu v príkrom rozpore s dobrými mravmi a také konanie nemôže požívať právnu ochranu. Žalobca zastával názor, že uskutočnil všetku primeranú starostlivosť o svoju pohľadávku. Dal do pozornosti, že ŽSR komunikoval so žalobcom aj po roku 2001 ako vlastník diela. Žalovaný 1/ aj počas súdneho konania vystupoval ako vlastník diela, a to vychádzajúc aj z obsahu odporu voči platobnému rozkazu, pričom neoznámil prechod svojho dlhu na tretiu osobu a spôsobil, že žalobca sa o tomto prechode nedozvedel a včas dozvedieť nemohol. Žalobca sa o objektívnej skutočnosti prechodu majetku na tretiu osobu nemal ako dozvedieť, nakoľko táto skutočnosť nevyplývala zo žiadneho verejne dostupného zdroja informácií. Objektívny stav v čase podania žaloby nebolo objektívne možné zistiť. Dodal, že ešte v súčasnosti sa logo žalovaného 1/ nachádza na žeriavovej dráhe. S ohľadom na uvedené mal za to, že konajúci súd vykonal riadne dokazovanie, avšak pri svojej právnej úvahe nezohľadnil všetky tvrdenia žalobcu a na základe toho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tak, že žalovanému 1/ nesvedčí pasívna vecná legitimácia. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca uplatnil splatnú pohľadávku voči žalovanému 1/ včas, a ktorá pohľadávka následne prešla na žalovaného 2/ ako právneho nástupcu, mal za to, že plynutie premlčacej lehoty dňom podania návrhu na začatie súdneho konania prestalo plynúť aj voči žalovanému 2/, a teda nárok žalobcu je zachovaný aj voči žalovanému 2/. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok „Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 3.823,97 Eur s 21 % úrokom z omeškania ročne od 17.07.1999 do zaplatenia. Žalobca má voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“
19. Dňa 17.06.2019 bolo súdu doručené podanie žalobcu označené ako „Doplnenie odvolania“. V tomto podaní žalobca poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 11.03.2019, v ktorom uviedol, že pri prevode majetku zo ŽSR na CARGO sa uvádza, že súčasne na CARGO prechádzajú všetky známe a neznáme záväzky. Predpokladal, že známe záväzky boli prebrané (odovzdané) zápisnične, o neznámych nemôže byť žiadna zápisnica. Okrem uvedených kategórii (záväzkov), v tomto prípade jestvuje podľa názoru žalobcu tretia kategória, známe ale zamlčané záväzky, ktoré sa nemôžu považovať za neznáme, je to neuhradená faktúra č. 9/99 z 30.06.1999. Na základe uvedeného žalobca predpokladal, že si súd vyžiada od ŽSR zoznam týchto známych záväzkov, pričom je predpoklad hraničiaci s istotou, že v tomto zozname nebude uvedená faktúra č. 9/99. Ak je to tak, potom faktúra žalobcu nemôže padať do kategórie neznáme, ale spadá do tretej kategórie, zo strany ŽSR účelovo zamlčaná. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že sa na túto pohľadávku nevzťahuje zákon o prevode majetku medzi ŽSR a CARGOM a táto zostáva v talóne (majetku) ŽSR. Na základe uvedeného žiadal súd, aby si vyžiadal od ŽSR súpis známych prevádzaných pohľadávok na CARGO. Ak sa v tomto súpise nenachádza faktúra č. 9/99 z 30.VI.1999, žiadal, aby súd zaviazal žalovaného 1/ uhradiť faktúru č. 9/1999 a náhradu trov konania.
20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/ podaním doručeným súdu dňa 07.08.2019. Uviedol, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti a ani neoznačil nové dôkazy, ku ktorým by sa žalovaný doteraz nevyjadril, preto sa pridržal svojich doterajších vyjadrení. Stotožnil sa s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.
21. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
22. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 29Cb/39/2004-631 zo dňa 24.05.2019 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
24. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
25. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-631 zo dňa 24.05.2019, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
26. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.823,97 Eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia časti ceny diela podľa Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a Železnicami Slovenskej republiky dňa 17.12.1996. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu ako nedôvodnú zamietol, žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/ bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ bola účinne vznesená námietka premlčania žalobného nároku žalovaným 2/. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávny považoval záver konajúceho súdu, že žalovanému 1/ nesvedčí pasívna vecná legitimácia. Mal za to, že plynutie premlčacej lehoty dňom podania návrhu na začatie súdneho konania prestalo plynúť aj voči žalovanému 2/, a teda nárok žalobcu je zachovaný aj voči žalovanému 2/.
27. Odvolací súd v prvom rade skúmal správnosť záveru súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v civilnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav vyplývajúci z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická osoba alebo právnická osoba subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, o nedostatok pasívnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
28. Ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ odvolací súd zotrváva na svojom právnym názore vyjadrenom už v uznesení č.k. 4Cob/129/2015-330 zo dňa 17.08.2017, ktorým Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-298 zo dňa 24.11.2014 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd už v predmetnom zrušujúcom uznesení súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu voči žalovanému 1/ zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie.
29. V danom prípade sa predmet sporu týka bývalého odštepného závodu Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, a to divízie nákladnej prepravy, ktorý sa v zmysle zákona stal súčasťou Železničnej spoločnosti, a.s., Bratislava, na ktorú podľa § 5 ods. 2 zákona č. 259/2001 Z. z. prešlo vlastnícke právo, ako aj iné práva a povinnosti k uvedenému majetku, známe i neznáme, ktoré súvisia s preberaným majetkom. Práce žalobca vykonával na majetku Terminál kombinovanej dopravy Dobrá, ktorý bol súčasťou divízie nákladnej prepravy, ktorá bola v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 259/2001 Z. z. vyňatá ku dňu vzniku železničnej spoločnosti z majetku, ktorý mal v správe žalovaný 1/. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že z Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií zo dňa 27.11.2001, Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií zo dňa 19.09.2002 a zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti a.s. zo dňa 18.11.2002 vyplynulo, že zo ŽSR bol vyňatý majetok, okrem iného aj Divízie nákladnej prepravy, pod ktorú spadá aj Terminál kombinovanej dopravy Dobrá, a tento majetok bol predmetom nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti, a.s., pričom rozhodnutím zo dňa 19.09.2002 bola potvrdená špecifikácia rozdelenia majetku v správe ŽSR. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu Železničnej spoločnosti, a.s. ako aj z § 5 ods. 2 zákona č. 259/2001 Z. z. je zrejmé, že ku dňu 01.01.2002 prešlo vlastnícke právo ako aj iné práva a povinnosti k majetku, ktorý bol predmetom prechodu, teda aj práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá, na Železničnú spoločnosť, a.s.. K prechodu práv k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá na Železničnú spoločnosť, a.s. tak došlo ku dňu 01.01.2002, ktorá následne zanikla bez likvidácie ku dňu 31.12.2004 rozhodnutím jediného akcionára, a to rozdelením na dve nástupnícke spoločnosti - Železničnú spoločnosť Slovensko, a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala všetky práva a záväzky vzniknuté v osobnej železničnej preprave a na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala všetky práva a záväzky vzniknuté v nákladnej železničnej preprave. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom konajúceho súdu, že prechod práv k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá zo žalovaného 1/ na Železničnú spoločnosť, a.s. a následne na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., predstavuje objektívnu skutočnosť, na ktorú subjektívna vedomosť žalobcu o prechode práv nemá žiadny vplyv, nakoľko právne účinky prechodu nastali na základe zákona a príslušných rozhodnutí ministra. V konaní bolo teda bez pochybností preukázané, že práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá prešli na iný subjekt ku dňu 01.01.2002, teda ešte pred podaním žaloby voči žalovanému 1/ na súd. Konajúci súd potom správne uzavrel, že žalovaný 1/ už nebol v čase podania žaloby objektívne nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, t.j. žalovaný 1/ nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu je podaná žaloba voči žalovanému 1/ nedôvodná.
30. Neobstojí ani argument žalobcu, že na uvedený prechod práv by sa mali vzťahovať na základe analógie legis ustanovenia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o predaji časti podniku. Odvolací súd už v uznesení č.k. 4Cob/129/2015-330 zo dňa 17.08.2017 vyjadril názor, že uvedený zákon č. 259/2001 Z. z. a následne konanie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR spadajú do oblasti verejného práva, v rámci ktorého analógia nie je prípustná. Zo žiadneho právneho predpisu žalovanému 1/ nevyplynula povinnosť oznámiť prechod práv na tretí subjekt veriteľom. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa nemal ako dozvedieť, že práva k TKD Dobrá prešli na iný subjekt, odvolací súd dáva do pozornosti odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie poukázal na samotným žalobcom predložené rozhodnutie Štátneho dráhového úradu Bratislava zo dňa 30.05.2002, v ktorom bolo na strane 2 uvedené, že stavba bude vo vlastníctve a užívaní Železničnej spoločnosti a.s., Divízie nákladnej dopravy Košice, ktorá ju bude prevádzkovať na účel stanovený v projektovej dokumentácii.
31. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 259/2001 Z. z. predmetom nepeňažného vkladu do železničnej spoločnosti nie je železničná dopravná cesta a Východoslovenské prekladiská Čierna nad Tisou a Maťovce. Mal za to, že prekladisko TKD Dobrá plynulo nadväzuje na prekladisko Čierna nad Tisou, a teda je ho možné považovať za súčasť prekladiska, ktoré ako celok boli zákonom vyňaté z vkladu do železničnej spoločnosti. Podľa odvolacieho súdu takýto výklad žalobcu neobstojí. Terminál kombinovanej dopravy Dobrá totiž zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 3 zákona č. 259/2001 Z. z. nespomína. Naopak, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že Terminál kombinovanej dopravy Dobrá bol súčasťou divízie nákladnej prepravy, ktorá bola v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 259/2001 Z. z. vyňatá ku dňu vzniku železničnej spoločnosti z majetku, ktorý mal v správe žalovaný 1/. S poukazom na uvedené odvolací súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Odvolací súd zároveň nezistil rozpor konania žalovaného 1/ s dobrými mravmi, preto túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
32. Keďže v konaní bolo preukázané, že práva k Terminálu kombinovanej dopravy Dobrá prešli ku dňu 01.01.2002 na Železničnú spoločnosť, a.s. a následne po jej zániku bez likvidácie ku dňu 31.12.2004, prešli práva ku dňu 01.01.2005 na žalovaného 2/, súd prvej inštancie mal za to, že subjektom na ktorého prešiel záväzok na zaplatenie ceny prác v zmysle vystavenej faktúry č. 9/99 je žalovaný 2/. Žalovaný 2/ v konaní vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku. Súd vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/ ako dôvodnú a uviedol, že na základe účinne vznesenej námietky premlčania žalovaným 2/ došlo k zániku nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovanému 2/. Ustálil, že dňa 20.11.1999 si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo z faktúry č. 9/99 na súde a v tento deň mu aj začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 20.11.2003. Žalobca si svoje právo na súde voči žalovanému 2/ uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 30.04.2012, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje. Za nedôvodnú považoval odvolací súd argumentáciu žalobcu, že žalobca uplatnil splatnú pohľadávku voči žalovanému 1/ včas, ktorá pohľadávka následne prešla na žalovaného 2/ ako právneho nástupcu, a mal za to, že plynutie premlčacej lehoty dňom podania návrhu na začatie súdneho konania prestalo plynúť aj voči žalovanému 2/, a teda nárok žalobcu je zachovaný aj voči žalovanému 2/. Prerušenie plynutia premlčacej doby voči žalovanému 2/ nemožno v danom prípade odvodzovať od podania žaloby voči žalovanému 1/ na súde dňa 17.07.2003, pretože žalovaný 1/ nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Zároveň podľa § 400 Obchodného zákonníka, zmena v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Žalobca si svoje právo voči Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s. uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 30.04.2012 (o ktorom súdu rozhodol uznesením č.k. 29Cb/39/2004-243 zo dňa 15.05.2012), t.j. po uplynutí zákonom stanovenej štvorročnej premlčacej doby.
33. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil taktiež námietku žalobcu, že súd nezohľadnil všetky tvrdenia žalobcu a na základe tohto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prihliadal na argumentáciu oboch sporových strán a v odôvodnení rozsudku sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné. Súd prvej inštancie vec zároveň správne právne posúdil. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to vo vzťahu k žalovanému 1/ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 1/ v konaní a vo vzťahu k žalovanému 2/ z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania žalobného nároku žalovaným 2/.
34. Argumentáciu žalobcu v podaní doručenom súdu dňa 17.06.2019 označenom ako „Doplnenie odvolania“, poukazujúc na svoje podanie zo dňa 11.03.2019, v ktorom uviedol, že okrem kategórii záväzkov známe a neznáme, existovala pri prevode majetku zo ŽSR na CARGO aj kategória „známe ale zamlčané záväzky“, považoval odvolací súd za neopodstatnenú a právne irelevantnú. K tvrdeniu žalobcu, že na základe uvedeného tvrdenia v podaní zo dňa 11.03.2019 predpokladal, že si súd vyžiada od ŽSR zoznam takýchto známych záväzkov odvolací súd dáva do pozornosti, že civilné sporové konanie je kontradiktórne konanie, v ktorom platí tzv. prejednacia zásada. Súd nemá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu, nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy, tieto skutočnosti podporujúce, je tak výlučne vecou žalobcu a žalovaného. Žalobca v prvoinštančnom konaní takéto dokazovanie nenavrhol. V danom prípade nejde o novoty v odvolacom konaní, ktoré by boli prípustné v zmysle § 366 CSP, preto na ne odvolací súd neprihliadal a požadovaný súpis od žalovaného 1/ nevyžiadal.
35. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
36. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
37. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/39/2004-631 zo dňa 24.05.2019 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný 1/ nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli. Žalovaný 2/ nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli.
39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).