Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/129/2015

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: X.. X. I., V. XX, XXX XX J., X.: XX XXX XXX, zast.: Advokátska kancelária Peter Dittrich s.r.o., Mudroňova 29, 040 01 Košice, IČO: 36 861 855, proti žalovanému: 1/ Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme „ŽSR", Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, 2/ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, zast.: JUDr. Peter Pandy, Advokátska kancelária, L. Kossutha 99, 077 01 Kráľovský Chlmec, o zaplatenie 3.823,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 29 Cb/39/2004 - 298 zo dňa 24.11.2014, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29 Cb/39/2004 - 298 zo dňa 24.11.2014 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1. trovy konania vo výške 191,20 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému 2. náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.07.2003 domáhal voči žalovanému 1. zaplatenia sumy 115.200,80 Sk, po prepočte 3.823,97 eur s 21 % ročným úrokom z omeškania od 17.07.1999 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o dielo o dodávke geodetických prác zo dňa 19.12.1996 uzavretej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným 1. ako objednávateľom vykonal pre žalovaného 1. práce, ktoré spočívali vo výkone autorizovaného geodeta a kartografa investora stavby ŽSR ,,T. J. A. A. - X.. E.“. Dňa 23.04.1997 na kontrolnom dni uvedenej stavby si žalovaný 1. objednal u žalobcu vykonanie ďalších prác geodeta

- vyhotovenie geodetickej dokumentácie, ktorej vyhotovenie bolo potrebné k odovzdaniu stavebnej pripravenosti pre žeriavovú dráhu. Uvedená objednávka je zo strany žalobcu v Zápise z kontrolného dňa stavby zo dňa 23.04.1997, na s. 5, úloha 03-04/97 písm. a) ako aj v Zápise z odovzdania a prevzatia stavebnej pripravenosti pre montáž žeriavov zo dňa 05.05.1997 na s. 2 bod. 7 písm. b), ktorý zapísal X.. H. ako priamy zástupca investora ŽSR - žalovaného. Vykonané práce žalobca vyfakturoval žalovanému 1. faktúrou č. 9/99 zo dňa 30.06.1999, splatnou dňa 16.07.1999 v sume 115.200,80 Sk, súčasťou ktorej bola konkretizácia vykonaných prác.

3. Žalovaný 1. vzniesol námietku premlčania a nesúhlasil so zaplatením žalovanej čiastky, nakoľko faktúra č. 9/99 sa týkala merania žeriavovej dráhy, ktorá nebola predmetom zmluvy o dielo, na predmetnú činnosť, resp. výkon zamerania žeriavovej dráhy nebol uzatvorený žiadny iný zmluvný vzťah. Následne v konaní vzniesol aj námietku pasívnej legitimácie. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu uznesením zo dňa 15.5.2012 pripustil do konania na strane žalovaného Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921 ako žalovaného 2., ktorý mal za to, že nárok žalobcu uplatnený v predmetnom konaní je premlčaný, a preto vzniesol námietku premlčania. Ďalej

namietol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia čiastky, ktorú v priebehu konania transformoval z označenia ,,cena za práce naviac“ na ,,cena za vykonané dielo“ v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 19.12.1996. Uviedol, že je neakceptovateľná zmena podstaty právneho nároku žalobcu po tak dlhom čase, a to najmä v kontexte toho, že žalobca sa opakovane písomne domáhal uzatvorenia dodatku k zmluve, predmetom ktorého bolo práve rozšírenie predmetu diela definované zmluvou a uvedené vo faktúre. Žalovaný 2. poukázal na skutočnosť, že v zmysle čl. III bod 4.1. zmluvy je cena dojednaná zmluvou cenou maximálnou, a to za rozsah činností, ktoré sú taxatívne vymedzené v Prílohe č. 1 zmluvy, kde sa v bode 3 okrem iného uvádza, že kontrolné merania terénu vykonáva geodet dodávateľa, a teda nie geodet investora, ktorým bol žalobca. Mal za to, že v prípade žalovaného nároku sa jedná o práce naviac, ktoré vykonával žalobca svojvoľne. Žiadal, aby žalobca preukázal splnenie svojej povinnosti v zmysle § 554 ods. 1 Obch. zák., ako aj komu poskytol výsledky meraní a preukázal svoje tvrdenia ohľadne ďalších meraní ako aj skutočnosť, kedy a na základe čoho tieto merania fakturoval. Taktiež namietol uplatnené úroky z omeškania.

4. V konaní súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dôkazmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, pričom sa v konaní zaoberal v prvom rade vznesenou námietkou pasívnej legitimácie a premlčania a dospel k záveru, že námietka žalovaného 2. ohľadne premlčania žalobcovho práva je dôvodná. Poukázal na ust. § 3 ods. 1, 2, 5 zák. č. 259/2001 Z. z. o Železničnej spoločnosti, a.s. a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení zákona č. 152/1997 Z. z., Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií číslo 97 z 27. novembra 2001 a číslo 113 z 19. septembra 2002, ako aj Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti a.s. zo dňa 18.11.2002 a mal za to, že v danom prípade sa predmet sporu týka bývalého odštepného závodu Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, a to divízie nákladnej prepravy, ktorý sa v zmysle uvedeného zákona stal súčasťou Železničnej spoločnosti, a.s., Bratislava, na ktorú podľa § 5 ods. 2 zák. č. 259/2001 Z. z. prešlo vlastnícke právo, ako aj iné práva a povinnosti k uvedenému majetku, známe i neznáme, ktoré súvisia s preberaným majetkom, a teda v čase podania žaloby žalovaný 1. už nebol v spore pasívne legitimovaný, na základe čoho posúdil jeho námietku ako oprávnenú. Bol toho názoru, že pasívne legitimovaným účastníkom na strane žalovaného v čase podania žaloby bola Železničná spoločnosť, a.s., ktorá bola zapísaná do obchodného registra dňom 01.01.2002 a zanikla výmazom z obchodného registra dňom 01.01.2005 bez likvidácie, rozdelením na dve novozaložené nástupnícke spoločnosti, a to Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., Drieňová 24, Bratislava a Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, Bratislava, ktoré sú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti a preberajú všetky jej práva a záväzky ku dňu 01.01.2005. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si návrhom zo dňa 20.04.2012, doručeným súdu dňa 30.04.2012, uplatnil nárok voči právnemu nástupcovi Železničnej spoločnosti, a.s., a to voči Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s. ako žalovanému 2., ktorý v konaní okrem iného namietal premlčanie žalobcovho práva. Citujúc ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka uviedol, že v danom prípade predmetná faktúra č. 9/99 bola splatná dňom 16.07.1999 a žalobca si svoje právo na zaplatenie tejto faktúry mohol uplatniť na súde dňom 17.07.1999, ktorým dňom mu začala plynúť aj 4 - ročná premlčacia doba, ktorá skončila dňom 17.07.2003. Uzavrel, že žalobca si svoje právo voči žalovanému 2. uplatnil až dňom 30.04.2012, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, a teda námietka žalovaného 2. o premlčaní žalobcovho práva je dôvodná a premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej veci. Mal za to, že pôvodne žalované Železnice Slovenskej republiky sú napriek nimi predloženými listinnými dokladmi pasívne legitimované, a to z dôvodov, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným 1., dielo vykonané žalobcom bolo v čase vykonania a odovzdania vlastníctvom žalovaného 1., dielo bolo odovzdané priamo žalovanému 1., odovzdané dielo bolo žalovaným 1. priamo využité, o čom svedčia listinné doklady predložené súdu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný 1. mu žiadnym spôsobom neoznámil prechod aj tohto záväzku na tretiu osobu, pričom zo zákona, ani z iných verejných zdrojov sa to dozvedieť nemohol. Bol toho názoru, že konajúci súd vychádzal z nesprávneho tvrdenia, keď na 5. strane (predposledný odsek) odôvodnenia svojho rozhodnutia tvrdí :„Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 259/2001 Z.z. vlastnícke právo ako aj iné práva a povinnosti k uvedenému majetku, známe i neznáme, ktoré súvisia s preberaným majetkom, prešli na Železničnú spoločnosť, a.s. dňom jej vzniku, t.j. dňom 1. januára

2002.“, keďže cit. zákon nespomína žiadne známe a neznáme práva a povinnosti, rovnako Železničná spoločnosť nevznikla dňa 01.01.2002, ale 21.12.2001. Mal za to, že žalovaný 1. bol pasívne legitimovaný aj v čase podania žaloby z dôvodov, že vystupoval ako vlastník diela, ku ktorému sa viaže pohľadávka žalobcu aj po tom, čo mal ako vlastník vystupovať iný subjekt, a to Železničná spoločnosť, z čoho vyplýva odôvodnený predpoklad, že vlastníkom bol žalovaný 1. a neoznámil v súlade s ustanovením § 477 odsek 4 Obchodného zákonníka prechod záväzku na tretiu osobu a žalobca nemal možnosť sa o prechode záväzku dozvedieť z verejne prístupných zdrojov. Konanie žalovaného 1. považoval žalobca za konanie v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže a nemalo by požívať právnu ochranu. Záverom vyslovil názor, že nakoľko si svoju pohľadávku voči žalovanému 1. uplatnil včas, a ktorá následne prešla na žalovaného 2. ako právneho nástupcu, plynutie premlčacej lehoty dňom podania žaloby prestalo plynúť aj voči žalovanému 2., a teda jeho nárok je zachovaný aj voči žalovanému 2. Mal za to, že jeho nárok voči žalovanému 2. by sa mohol považovať za premlčaný jedine v prípade, ak by súd právoplatne zamietol žalobu voči žalovanému 1. ako osobe pasívne nelegitimovanej, nakoľko od žalovaného 1. sa odvíja nárok žalobcu, ako aj hmotnoprávne aspekty tohto nároku. S ohľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný 1. vo vyjadrení k odvolaniu opätovne zdôraznil, že všetky záväzky súvisiace so Zmluvou o dielo o dodávke geodetických prác zo dňa 19.12.1996, ktoré mal voči žalobcovi sú vysporiadané. Zdôraznil fakt, že žalobca vo svojom žalobnom návrhu, ako i na pojednávaní dňa 28.01.2011 opakovane tvrdil, že práce, ktorých zaplatenia sa domáha, vykonal na základe Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo, pričom takto ich aj fakturoval a tiež označoval v písomnej korešpondencii so žalovaným 1. Nakoľko žalovaný 1. v priebehu konania niekoľkokrát namietol premlčanie uplatneného nároku, a tiež skutočnosť, že Dodatok č. 1 so žalobcom nikdy neuzavrel, žalovaný až následne zmenil svoju argumentáciu tak, že uvedené práce označil ako práce vyplývajúce zo Zmluvy o dielo. V tejto súvislosti opakovane uviedol, že žalobca mu nikdy práce, ktorých zaplatenia sa domáha, riadne neodovzdal. V prípade, ak by aj súd mal za to, že práce, ktoré žalobca vykonal, boli práce zo Zmluvy o dielo, potom poukázal na to, že žalobca mu žalované nároky podľa čl. III., podčlánok 4., bod 4.6 a 4.7 nikdy riadne nevyfakturoval. Odhliadnuc od uvedeného žalovaný 1. poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. 1MObdo V 19/2007, z ktorého vyplýva, že za zmenu žaloby je potrebné považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré sú uvedené v žalobe. V tejto súvislosti opätovne namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku.

7. Vo vzťahu k samotnému odvolaniu zotrval na vyjadrení, že majetok T. J. A. A. bol súčasťou divízie nákladnej prepravy, ktorá bola v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 259/2001 Z.z vyňatá ku dňu vzniku železničnej spoločnosti z majetku, ktorý mal v správe žalovaný 1. Zdôraznil, že ide o prechod práva k uvedenému majetku, pri ktorom nie je potrebný prejav vôle zúčastnenej strany, keďže prechod práv nastáva na základe určitej právnej skutočnosti (v tomto prípade na základe vyššie citovaného ustanovenia § 3 zákona č. 259/2001 Z.z. a rozhodnutia Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR- ďalej len „Ministerstvo“). V tejto súvislosti sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie vyjadrenom v odôvodnení a mal za to, že na základe predložených listinných dôkazov a zákona č. 259/2001 Z.z. bolo dostatočne preukázané, že k prechodu práv k T. A. na Železničnú spoločnosť došlo ku dňu 01.01.2001.

8. V súvislosti s argumentom žalobcu, že na uvedený prechod práv by sa mali vzťahovať na základe analógie legis ustanovenia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o predaji podniku upozornil na skutočnosť, že uvedený predpis zák. č. 259/2001 Z.z. a následne konanie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR spadajú do oblasti verejného práva, v rámci ktorého analógia nie je prípustná. Žalovaný 1. ďalej uviedol, že bez ohľadu na vyššie uvedené, v zmysle § 477 ods. 4 Obchodného zákonníka nemal povinnosť oznamovať veriteľom prechod práv. Vzhľadom na uvedené žalovaný 1. vyslovil názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

9. Žalovaný 2. vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojich vyjadreniach predložených v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj na skutočnosti, že žalobca účelovo menil svoj návrh podľa prebiehajúceho konania, keďže najprv žiadal úhradu nákladov za práce vykonané naviac, ktoré neskôr zmenil na cenu za vykonané dielo v zmysle uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa 19.12.1996. Zmenu podstaty právneho nároku považoval za nepochopiteľnú a neakceptovateľnú, najmä v kontexte toho, že sa žalobca opakovane domáhal uzatvorenia Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo. Bol toho názoru, že vyfakturované práce faktúrou

č. 9/99 zo dňa 30.06.1999 neboli prácami v zmysle Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo zo dňa 19.12.1996, keďže v zmysle Zmluvy o dielo by tento dodatok musel byť v zmysle čl. VIII bod 8.2. uzavretý písomne a podpísaný oprávnenými osobami, pričom k takémuto uzavretiu dodatku medzi objednávateľom a zhotoviteľom nikdy nedošlo. Na druhej strane vyfakturované práce nevyplývajú ani zo znenia Zmluvy o dielo, t. j. Prílohy č. 1 k Zmluve o dielo a zhotoviteľ o práce naviac, ktoré vykonal nad rámec uzatvorenej Zmluvy o dielo, nebol požiadaný a ani tieto neboli nikdy zo strany objednávateľa akceptované. Ďalej poukázal na čl. II bod 4.1. zmluvy o dielo, v ktorom je cena dojednaná zmluvou o dielo cenou maximálnou, a to za rozsah činností, ktoré taxatívne vymedzuje Príloha č. 1 k Zmluve o dielo, kde sa v bode 3 okrem iného výslovne uvádza, že kontrolné merania terénu vykonáva geodet dodávateľa a nie geodet investora, ktorým bol žalobca. Zároveň trval na tom (tak ako mal za to aj samotný žalobca vyše 16 rokov), že v prípade žalovaného nároku sa jedná o práce naviac, a tieto práce vykonal žalobca svojvoľne bez dojednania s objednávateľom a nárok žalobcu považoval za premlčaný.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 . Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadreniami žalovaných, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa pôvodne domáhal, aby súd zaviazal žalovaného 1. na zaplatenie ceny za naviac práce, nad rámec prác dohodnutých v Zmluve o dielo o dodávke geodetických prác uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1. dňa 19.12.1996. V priebehu konania žalobca zmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, s odôvodnením, že predmetnú faktúru treba posudzovať podľa jej obsahu a nakoľko faktúra obsahuje práce dohodnuté v zmluve podľa Prílohy č. 1, domáhal sa žalobca zaplatenia uplatnenej sumy za vykonané práce v súlade s písomne uzavretou zmluvou o dielo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol o zmene žaloby, ako to vyžadovalo ustanovenie § 95 O.s.p., vtedy platného a účinného procesného predpisu. Inštitút zmeny žaloby bol prevzatý do novej procesnej právnej úpravy zák. č. 160/2015 Z.z., Civilného sporového poriadku, bol však precizovaný a koncepčne zmenený.

12. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu. Podľa § 140 ods. 1, 2 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby jej podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

Civilný sporový poriadok v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom výslovne uvádza, čo sa rozumie pod zmenou žaloby. Závery judikatúry a právnej vedy sa tak dostali priamo do textu zákona. Zmenou žaloby je: a) návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), b) návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena) a c) podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Za kvalitatívnu zmenu možno považovať takú zmenu v žalobnom návrhu (petite), že žalobca žiada niečo iné. Aj v prípade kvalitatívnej zmeny môže dôjsť súčasne k zmene v skutkovom stave. Ak pôjde o podstatnú zmenu, pôjde zároveň aj o dôvod c), keďže žalobca opiera svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre uplatnený nárok, pričom však nedochádza k zmene žalobného petitu. O zmenu v skutkovom stave však nepôjde vtedy, ak dôjde síce ku zmene právneho dôvodu, ale bez zmeny v skutkovom stave. Je totiž vecou súdu, aby tvrdený skutkový stav podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v žalobnom petite požadoval, alebo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu, ako toho, ktorý tvrdil žalobca v žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Pri zmene žaloby môže ísť aj o kombináciou viacerých dôvodov, t.j. na základe podstatne zmeneného skutkového stavu požaduje viac alebo iné plnenie. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaných, že žalobca v priebehu konania zmenil skutkové okolnosti, na základe ktorých sa domáhal žalobou uplatneného nároku, súd prvej inštancie však o tejto zmene žaloby nerozhodol. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež odkazuje na rozsudok NS SR č.k. 1MObdo V 19/2007.

13. Odvolací súd sa následne zaoberal aj námietkou žalobcu, že žalovaný 1. je pasívne legitimovaný z dôvodov uvedených v odvolaní. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu v tejto súvislosti nestotožnil a

súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu voči žalovanému 1. zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že v danom prípade sa predmet sporu týka bývalého odštepného závodu Železníc Slovenskej republiky, Bratislava, a to divízie nákladnej prepravy, ktorý sa v zmysle uvedeného zákona stal súčasťou Železničnej spoločnosti, a.s., Bratislava, na ktorú podľa § 5 ods. 2 zák. č. 259/2001 Z. z. prešlo vlastnícke právo, ako aj iné práva a povinnosti k uvedenému majetku, známe i neznáme, ktoré súvisia s preberaným majetkom, a teda v čase podania žaloby žalovaný 1. už nebol v spore pasívne legitimovaný. Zhodne s vyjadrením žalovaného 1., poukazuje na tú skutočnosť, že práce žalobca vykonával na majetku T. J. A. A., ktorý bol súčasťou divízie nákladnej prepravy, ktorá bola v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 259/2001 Z.z vyňatá ku dňu vzniku železničnej spoločnosti z majetku, ktorý mal v správe žalovaný 1. Taktiež z Rozhodnutí Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR č. 97 zo dňa 27.11.2001 a č. 113 zo dňa 19.09.2002 vyplýva, že divízia nákladnej prepravy bola vyňatá ku dňu vzniku Železničnej spoločnosti, a.s. z majetku v správe ŽSR. Odvolací súd ďalej totožne s konajúcim súdom poukazuje na Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do nepeňažného vkladu do Železničnej spoločnosti, a.s., v ktorej čl. III bod 2 je uvedené, že: „Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 259/2001 Z.z. vlastnícke právo ako aj iné práva a povinnosti k uvedenému majetku známe i neznáme, ktoré súvisia s preberaným majetkom prešli na Železničnú spoločnosť, a.s. dňom jej vzniku, t.j. dňom 1. januára 2002. Neobstojí ani ďalší argument žalobcu, že na uvedený prechod práv by sa mali vzťahovať na základe analógie legis ustanovenia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o predaji časti podniku. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného 1., že uvedený zákon č. 259/2001 Z.z. a následne konanie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR spadajú do oblasti verejného práva, v rámci ktorého analógia nie je prípustná. Zo žiadneho právneho predpisu žalovanému 1. nevyplynula povinnosť oznámiť prechod práv na tretí subjekt veriteľom. Odvolací súd má za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo na základe listinných dôkazov a zák. č. 259/2001 Z.z. dostatočne preukázané, že k prechodu práv k T. J. A. A. na Železničnú spoločnosť a.s., Bratislava, došlo ku dňu 01.01.2001, ktorá zanikla bez likvidácie k 31.12.2004 rozhodnutím jediného akcionára spolu so schválením projektu rozdelenia, a to rozdelením na dve nástupnícke organizácie - Železničnú spoločnosť Slovensko a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala po zaniknutej spoločnosti všetky záväzky a práva vzniknuté v osobnej železničnej preprave a na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia a.s., ktorá k 01.01.2005 prevzala po zaniknutej spoločnosti všetky práva a povinnosti vzniknuté v nákladnej železničnej preprave. Konajúci súd tak správne uzavrel, že žalovaný 1. už nebol v čase podania žaloby v spore pasívne legitimovaný.

14. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalobcu, že keďže uplatnil splatnú pohľadávku voči žalovanému 1. včas, a ktorá pohľadávka následne prešla na žalovaného 2. ako právneho nástupcu, plynutie premlčacej lehoty dňom podania žaloby prestalo plynúť aj voči žalovanému 2., a teda jeho nárok je zachovaný aj voči žalovanému 2., pričom by sa mohol považovať za premlčaný jedine v prípade, ak by súd právoplatne zamietol žalobu voči žalovanému 1. ako osobe pasívne nelegitimovanej, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1. zamietol práve z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie, takže uvedená argumentácia sa javí ako rozporná. Žalobca si rozporuje aj vo vyjadreniach, keď na jednej strane uvádza, že žalovaný 1. je pasívne legitimovaný a na druhej strane priznáva, že predmetná pohľadávka prešla na žalovaného 2.

15. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu voči žalovanému 2. zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaným 2. odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie, že svoj záver dostatočne neodôvodnil. Citoval síce ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka (OBZ), ale neuviedol ako právne posúdil nárok uplatnený žalobcom, neuviedol, či sa jedná o nárok zo záväzkového vzťahu, príp. o bezdôvodné obohatenie, taktiež dostatočne v súlade s ust. § 391 a nasl. neodôvodnil, ako stanovil dátum, odkedy začala plynúť premlčacia lehota. precízne vymedzuje jednotlivé momenty začiatku plynutia premlčacej doby pri rôznych druhoch práv. V prípade práv vymáhateľných súdnou cestou sa začiatok premlčacej doby viaže na moment splatnosti záväzku, teda kedy sa stáva vynútiteľným a právo je realizovateľné prostredníctvom žaloby. Konajúci súd uviedol len, že v danom prípade predmetná faktúra č. 9/99 bola splatná dňom 16.07.1999 a žalobca si svoje právo na zaplatenie tejto faktúry mohol uplatniť na súde dňom 17.07.1999, ktorým dňom mu začala plynúť aj 4 - ročná premlčacia doba, ktorá skončila dňom 17.07.2003. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že faktúra nie je upravená ako inštitút v Obchodnom zákonníku, nejedná sa o právny titul ako to majú na mysli uvedené ustanovenia zákona. Taktiež splatnosť uvedená na faktúre nie je bez ďalšieho dokazovania pri práve na plnenie záväzku uvedeného na faktúre automaticky termínom, kedy má byť záväzok splnený. Splatnosť záväzku sa v

zásade viaže na dohodu medzi stranami. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom, kedy mal byť záväzok splnený. Zákon podrobne upravuje v ust. § 340 a nasl. určenie času plnenia.

16. Podľa § 1 ods. 2 prvá a druhá veta OBZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.

17. Podľa § 34 OZ, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

18. Podľa § 35 ods. 1, 2 OZ, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

19. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

20. Podľa § 43a ods. 1 OZ, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

21. Podľa § 43c ods. 1 OZ, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

22. Podľa § 44 ods. 1 OZ, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

23. Podľa § 266 ods. 1 OBZ, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

24. Podľa § 536 ods. 1, ods. 2, ods. zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

25. Podľa 549 ods. 1, ods. 2 OBZ, ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú na obmedzení rozsahu diela a ak nedojednajú jeho dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný zaplatiť len cenu primerane zníženú; ak sa týmto spôsobom dohodnú na rozšírení diela, je objednávateľ povinný zaplatiť cenu primerane zvýšenú.

26. Ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú na zmene diela a ak nedojednajú jej dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný zaplatiť cenu zvýšenú alebo zníženú s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti a v účelných nákladoch spojených so zmeneným vykonávaním diela.

27. Právny úkon je definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, k zmene alebo zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Prejav vôle môže byť urobený konaním alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Medzi vôľou a jej prejavom musí byť jednota. Prejav vôle musí byť určitý, zrozumiteľný a vo forme, ktorú ustanoví zákon alebo dohoda strán. Pokiaľ prejav vôle nie je celkom určitý, je potrebné odstrániť neurčitosť výkladom. Za týmto účelom zákon ustanovuje rôzne interpretačné pravidlá. Pri právnych úkonoch, ktoré sú vyjadrené slovami, sa majú vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jeho jazykovým prejavom.

28. Zmluva je právny úkon skladajúci sa z jednostranných právnych úkonov. Prvý z nich je návrh na uzavretie zmluvy - oferta (§ 43a . Je to jednostranný, určitej osobe alebo osobám adresovaný prejav vôle navrhovateľa, v ktorom dostatočne určitým spôsobom (t.j. návrh obsahuje aspoň podstatné

náležitosti navrhovanej zmluvy) navrhuje adresátovi alebo adresátom uzavretie zmluvy s obsahom v ňom uvedeným a súčasne vyjadruje vôľu byť týmto návrhom viazaný, ak ho adresát prijme.

29. Druhým jednostranným adresovaným právnym úkonom v procese vzniku zmluvy je prijatie návrhu

- akceptácia (§ 43c . Týmto jednostranným prejavom vôle adresát dáva navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie zmluvy s obsahom v ňom uvedeným. Pre nadobudnutie účinnosti včas prijatého návrhu je rozhodný okamih dôjdenia súhlasu s obsahom návrhu navrhovateľovi. Týmto okamihom dôjde ku zhode vôle (konsenzu) zmluvných strán o obsahu zmluvy a zmluva je tým uzavretá (§ 44 ods. 1 .

30. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie konajúceho súdu v súvislosti so zamietnutím žaloby voči žalovanému 2. z dôvodu vznesenia námietky premlčania žalovaným 2. je len všeobecným konštatovaním bez väzby na konkrétne dôkazy, z ktorých mali takéto závery vyplynúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje jasné a zrozumiteľné vysvetlenie, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a tiež chýba dôsledné vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, v odôvodnení vykonané dôkazy dostatočne nevyhodnotil, nezaoberal sa dôkladne zákonnými predpokladmi dôvodnosti pohľadávky uplatnenej žalobcom, keď dostatočne jasne a presvedčivo neuviedol, ako právne posúdil uplatnený nárok, či ako záväzok zo zmluvy o dielo alebo ako nárok z iného právneho dôvodu. Taktiež sa nezaoberal a nevyhodnotil námietky žalovaných v rámci ich obrany.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že prvoinštančný súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie veci. Odvolací súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa s takýmito pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami je porušením práva na spravodlivý súdny proces, v rámci ktorého majú strany právo na riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia.

32. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

33. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., platnému a účinnému v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, (po zmene právnej úpravy od 01.07.2016 ust. § 220 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok „ďalej len „CSP“), keď sa súd dôkladne nezaoberal tvrdeniami žalobcu, námietkami žalovaných a v časti, v ktorej mal stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

34. Súd prvého stupňa mal pritom v súlade s § 132 O.s.p., (po zmene právnej úpravy od 01.07.2016 podľa § 191 vykonané dôkazy vyhodnotiť každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti

a starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli strany. Vyhodnotenie dôkazov mal následne odôvodniť tak, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. Jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň nezakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť a všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.

35. Vzhľadom na vyššie uvedený nesprávny procesný postup, súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 2 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

36. Úlohou súdu prvej inštancie bude v prvom rade rozhodnúť v súlade s ust. § 142 o zmene žaloby navrhnutej v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne posúdiť otázku vzniku nároku žalobcu na zaplatenie odmeny za uplatnené práce s ohľadom na tvrdenia sporových strán, jednoznačne ustáliť, či a na základe akého právneho titulu bolo dielo vykonané. V prípade, že dospeje k záveru, že nárok žalobcu je voči žalovanému 2. dôvodný, bude sa zaoberať posúdením jeho splatnosti, čo riadne odôvodní a v nadväznosti na právne posúdenie uplatneného nároku a jeho prípadnej splatnosti riadne odôvodní aj rozhodnutie o námietke premlčania žalovaného 2. v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Taktiež dostatočne odôvodní, ako sa vysporiadal s námietkami žalovaných v rámci ich obrany. Súd prvej inštancie bude postupovať v naznačenom smere a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu odstráni vytknuté nedostatky a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiada aj so všetkými relevantnými námietkami i tvrdeniami strán. Svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 220 ods. 2 CSP, najmä uvedie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, jasne a zrozumiteľne dá odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi a úvahy o skutkových a právnych záveroch zrozumiteľne odôvodní.

37. Podľa § 389 ods. 2 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

38. Podľa ustanovenia § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

39. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

40. Toto rozhodnutie bol členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .