Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23S-4-2020.pdf
PDF · 284.02 KB
Case nature
Area
Subarea
23S/4/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: M.. M.. M. A., nar. XX. B. XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, XXX XX P., zastúpený advokátom Mgr. Martinom Jankovičom, so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanému: Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Revúcej, Priemyselná 305/9, 050 01 Revúca, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-RA-VO-2-016/2019-PK z 15. novembra 2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Úkonom zo 14.03.2019 označeným ako „Disciplinárne konanie, žiadosť o vyjadrenie veci“ adresovaným žalobcovi riaditeľ Odboru poriadkovej a dopravnej polície OR PZ Revúca oznámil, že ako nadriadený prvostupňový orgán vykonal kontrolu priestupkových spisov evidovaných v denníku priestupkových spisov vedenom na Okresnom dopravnom inšpektoráte, Odboru poriadkovej a dopravnej polície ORPZ v Revúcej, pričom dôvodom vykonávania kontroly bola skutočnosť, že disciplinárne konanie bolo začaté dňa 23.08.2017 a bolo z jeho podstatnej časti až do odvolacieho konania vykonané prvostupňovým orgánom a nadriadeným, ktorý ukončil služobný pomer príslušníka PZ, teda nemôže byť už vo veci ďalej činným. Predmetom kontroly boli tam označené štyri priestupkové spisy, vo vzťahu ku ktorým spoločne uvedený nadriadený poukázal na článok 3 ods. 2 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v policajnom zbore, podľa ktorého postup policajtov pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov riadi, organizuje a kontroluje funkcionár, ktorý je zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania a prejednávania priestupkov. Tento funkcionár bol v rozhodujúcom období, keď sa objasňovali tieto priestupky žalobca. Keďže sa v predmetných priestupkových spisoch nenachádzajú žiadne záznamy o vykonaní kontroly spisov, mal nadriadený prvostupňový orgán za to, že žiadna ďalšia kontrola v priebehu objasňovania priestupkov nebola vykonaná, resp. ak bola vykonaná bez záznamu, tak bola vykonaná nedostatočne. U všetkých spisov bolo spoločne zistené, že neboli objasnené v jednomesačnej lehote danej internými predpismi a nebolo požiadané o predĺženie tejto lehoty príslušného nadriadeného, ktorým bol žalobca. Záverom bolo skonštatované, že žalobca svojím konaním porušil článok 3 ods. 2, článok 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002, ako aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 73/1998 Z.z. a základnú povinnosť nadriadeného uvedenú v § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. Záverom ho nadriadený žalobcu vyzval na písomné vyjadrenie k tejto veci.
2. Žalobca vo vyjadrením z 21.03.2019 uviedol, že jeho pracovné povinnosti presahujú rozsah času služby, kde aj opísal obsah a rozsah ním vykonávaných činností, ako aj činností iných jeho podriadených policajtov. Uviedol, že všetky priestupkové spisy kontroluje rovnako - priebežne a minimálne sú o tom v žiadosti záznamy, záznamy na žiadostiach o predĺženie lehoty, kde napíše termín predĺženia a aj úlohy, ktoré treba vykonať. Je pravda, že ostatné priebežné kontroly nezapisuje, ale priebežne úlohy ukladá keď, podpisuje jazdy policajtom, ktorí idú za potrebnými osobami a je priebežne informovaný o ich činnosti. Poukázal na to, že aj časovo nenáročný administratívny úkon nie je len zápis v denníku priestupkových spisov, ale je potrebné to vykonať aj SAP aj ISDN, pričom policajti v ISDN nepracujú každý deň a spis je potrebné riadne naštudovať a pozrieť. Navrhol spracovať prehľad odslúžených hodín za predmetné obdobie z knihy príchodov a odchodov, prípadne kancelárie vedúceho ODI, vypočuť alebo zabezpečiť vyjadrenie policajtov, ktorí spracovávali predmetné priestupkové spisy a trval aj na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, ako aj odvolaniach a poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici s ktorými súhlasil.
3. V spise sa ďalej nachádza disciplinárny rozkaz zástupcu riaditeľa a súčasne riaditeľa Odboru poriadkovej a dopravnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. 2 z 26.04.2019, ktorým žalobcovi uložil podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárne opatrenie písomného pokarhania za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že ako priamy nadriadený a súčasne funkcionár zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania, prejednávania priestupkov na ODI v Revúcej, Odboru poriadkovej a dopravnej polície OR PZ v Revúcej, nevykonal riadne a včas riadenie, organizovanie a kontrolu postupu podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov. V odôvodnení tohto disciplinárneho rozkazu prvostupňový orgán uviedol, že už dňa 23.08.2017 požiadal žalobcu, aby sa vyjadril k nedostatkom zisteným kontrolou priestupkových spisov, na základe čoho bol vydaný disciplinárny rozkaz č. 1 zo dňa 20.10.2017, o odvolaní voči ktorému rozhodol riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím z 17.04.2018 tak, že odvolanie ako nedôvodné zamietol a prvostupňové rozhodnutie - disciplinárny rozkaz č. 1 potvrdil. Proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného žalobca podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici správnu žalobu, o ktorej správny súd rozhodol rozsudkom z sp. zn. 24S/75/2018 z 18.10.2018 tak, že ho zrušil pre nepreskúmateľnosť.
4. Po vrátení veci na ďalšie konanie nadriadený žalobcu opätovne vykonal kontrolu priestupkových spisov a dospel k záverom uvedeným vo výroku disciplinárneho rozkazu. Predmetom odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ďalej bol obsah priestupkových spisov č. ORPZ-RA-OPDP61-44/2017-P, ORPZ-RA-OPDP61-50/2017-P, ORPZ-RA-OPDP61-51/2017-P, ako aj zistenia spočívajúce v nesplnení si povinnosti rozhodnúť v zmysle lehôt uložených ustanovením článku 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002. V rámci prvostupňového konania do spisového materiálu boli zabezpečené listinné podklady, a to písomný plán služieb z informačného systému SAP za obdobie mesiacov jún, júl a august 2017, z ktorého vyplýva, že žalobca v rozhodnom období riadne vykonával štátnu službu, okrem obdobia od 03.06.2017 do 13.06.2017, dňa 03.07.2017 a dňa 11.07.2017 a v období od 09.08.2017 do 22.08.2017, kedy podľa plánu služieb čerpal riadnu dovolenku. Ďalej bol zabezpečený písomný úradný záznam o kontrole priestupkových spisov z 14.03.2019, popis služobnej činnosti policajta z 24.02.2016, s ktorým bol žalovaný oboznámený a bol mu doručený v písomnej forme dňa 24.02.2016, z ktorého obsahu mimo iného podľa bodu č. 3 patrilo žalobcovi vykonávanie kontrolnej činnosti vrátane vydávania rozhodnutí a podľa bodu č. 5 riadenie, organizovanie a kontrolná činnosť na ODI v Revúcej, a žalobca bol zodpovedný za včasné a presné plnenie úloh. Podľa bodu č. 6. zabezpečoval aplikáciu záväzných právnych predpisov a interných predpisov a podľa bodu č. 7. bol zodpovedný za priame riadenie policajtov a zamestnancov zaradených na ODI v Revúcej, pričom bol zodpovedný za vykonávanie disciplinárnej právomoci a navrhovanie personálnych opatrení. Ďalej mal podľa bodu č. 13 právomoc vykonávať pokyny a rozkazy a podľa bodu č. 14. bol zodpovedný za plnenie ďalších úloh podľa pokynov nadriadeného a vyšších služobných funkcionárov. Podľa písomného prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach žalovaného mu nebolo uložené disciplinárne opatrenie. K námietke žalobcu, že nemal dostatočný časový priestor na vyjadrenie k veci v zmysle § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. uviedol, že mu bol poskytnutý dostatočný časový priestor, aby sa k veci vyjadril a navrhoval dôkazy, pričom tento priestor nebol a nie je explicitne časovo vymedzený. K námietke týkajúcej sa vytvorenia priaznivých podmienok na riadny výkon štátnej služby podľa § 49 ods. 1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. prvostupňový orgán uviedol, že organizačná štruktúra OR PZ v Revúcej vychádza z nariadenia Ministerstva vnútra a je stanovená pokynom riaditeľa OR PZ. Poukázal tiež na skutočnosť, že tvorba organizačnej štruktúry OR PZ v Revúcej, hoci je ustanovená pokynom riaditeľa, nie
je výsledkom jeho svojvôle, ale bola vytvorená podľa zásad a pravidiel určených pre jej tvorbu jednotne pre celý policajný zbor. Organizačný poriadok vymedzuje postavenie, pôsobnosť, úlohy a organizačnú štruktúru OR PZ, zásady riadenia, kontrolu a zastupovanie na OR PZ, rozsah právomocí, zodpovedností a úloh riaditeľa, zástupcu riaditeľa a iných vedúcich pracovníkov. Organizačnou zložkou OR PZ je aj Odbor poriadkovej a dopravnej polície, ktorý sa člení na oddelenia a skupiny, pričom za oddelenie sa považuje aj ODI. ODI priamo riadi vedúci, ktorý je súčasne zástupcom riaditeľa odboru poriadkovej a dopravnej polície. Prvostupňový orgán skonštatoval, že pracovné zaťaženie žalobcu je a bolo aj v rozhodnom období na funkcii, ktorú zastával vysoké, vyžadujúce si určitú úroveň organizačných a riadiacich schopností, nakoľko nebola a ani v súčasnej dobe nie je systematizovaná iná riadiaca funkciu a z uvedeného dôvodu ako žalobca vedúci oddelenia zabezpečuje riadenie oddelenia a všetky činnosti s tým spojené ako jediný funkcionár. Súčasne však skonštatoval, že s prihliadnutím na jednotnú tvorbu organizačných štruktúr okresných riaditeľstiev ide o pracovné zaťaženie rovnaké alebo porovnateľné ako na okresných riaditeľstvách rovnakého typu v rámci celého policajného zboru. Nebolo ani nie je v právomoci nadriadeného meniť organizačnú štruktúru ODI, pričom nadriadený mohol len navrhovať prostredníctvom riaditeľa OR PZ organizačné zmeny, čo sa aj stalo, avšak k nim nedošlo. Žalobca, napriek tomu, že bol súčasne zástupcom riaditeľa Odboru poriadkovej a dopravnej polície, vzhľadom na jeho zaťaženosť, plnil výhradne len úlohy týkajúce sa činnosti ODI, a neboli na neho delegované úlohy a zodpovednosť týkajúce sa iných činností na úseku poriadkovej polície, alebo iných služobných činností. Žalobca mal podmienky na riadny výkon štátnej služby vytvorené v takom rozsahu, aby si mohol plniť základné povinnosti nadriadeného, v zavinenom porušení ktorých spočívalo disciplinárne previnenie. K ďalším námietkam prvostupňový orgán uviedol, že kontrolná činnosť žalobcu na úseku priestupkov nebola vôbec vykonaná, resp. bola vykonaná bez záznamu alebo nedostatočne, nakoľko záznamy sa v priestupkových spisoch buď nenachádzajú alebo ak aj boli vykonané, tak boli tieto kontroly vykonané nedostatočne. Kontrolná činnosť žalobcu mala byť zameraná individuálne práve na tie priestupkové spisy, u ktorých končila lehota na objasňovanie priestupku a k tomu bolo potrebné zamerať aj plánovanie kontrolnej činnosti na uvedenom úseku. Vzhľadom na to, že ide o časovo nenáročnú činnosť, žalobca ju nevykonával a vo svojich vyjadreniach neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, týkajúce sa jeho zavineného konania. Vo všeobecnosti len ako príčinu uviedol vysokú pracovnú zaťaženosť. V konaní svojich podriadených nezistil žiadne porušenie služobnej disciplíny a nevyvodil žiadne dôsledky, čo by malo za následok neodôvodnené predlžovanie lehoty na objasňovanie priestupku. Prvostupňový orgán na návrh žalobcu nemal za potrebné zabezpečiť k veci vyjadrenia policajtov, ktorí spracovávali predmetné priestupkové spisy, nakoľko predmetom disciplinárneho konania bola riadiaca organizátorská a kontrolná činnosť žalobcu na úseku odhaľovania, objasňovania a prejednávania priestupku ako priameho nadriadeného týchto policajtov a nedostatky, za ktoré sa ukladá disciplinárne opatrenie boli v rozsahu postačujúcom na vydanie rozhodnutia o uložení disciplinárneho previnenia zistené na základe podkladov zadovážených v priebehu disciplinárneho konania. Ďalej uviedol, že primárnu osobnú zodpovednosť za správnosť, včasnosť a zákonnosť vykonávania úkonov, rozhodnutí a opatrení pri objasňovaní priestupkov niesli v rozhodujúcom období policajti podriadení žalobcovi, a to od momentu, kedy im konkrétnu vec pridelil na objasňovanie. Od tejto zodpovednosti je však potrebné oddeliť osobnú zodpovednosť žalobcu, ako priameho nadriadeného týchto policajtov, ktorá mu vyplývala z článku 3 ods. 2 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002. Jeho zavinené konanie prvostupňový orgán videl v tom, že ako priamy nadriadený, hoci vykonával štátnu službu vynímajúc obdobie, počas ktorého čerpal riadnu dovolenku, nevykonával riadne kontrolu priestupkových spisov, v dôsledku čoho po termíne uplynutia lehôt určených na objasňovanie priestupku, neboli žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predĺžené do priestupkového spisu, priestupkové spisy si na tento účel nevyžiadal a o žiadostiach o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku nerozhodol; a v konkrétnom prípade nedohliadol na to, že objasňovanie priestupku mohlo byť ukončené po zadovážení posledného listinného dôkazu dňa 04.08.2017. Ďalej uviedol, že týmto rozhodnutím nie je dotknutá prípadná disciplinárna zodpovednosť policajtov zodpovedných za objasňovanie týchto priestupkov, ktorá spadá pod osobitné disciplinárne konanie. Je nepochybné, že v prípade disciplinárnych zodpovedností týchto policajtov ide o okolnosť, ktorá vecne súvisí s predmetným disciplinárnym konaním, to však bolo zohľadnené pri posudzovaní miery zavinenia žalobcu. Išlo o osobnú a priamu zodpovednosť žalobcu, ktorá mu vyplývala z jeho funkcie a je nezameniteľná, aj pokiaľ ide o vyvodenie prípadnej disciplinárnej zodpovednosti, so zodpovednosťou policajtov zodpovedných za objasňovanie priestupkov. Týmto konaním žalobca porušil čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002, podľa ktorého policajt skončí objasňovanie priestupku spravidla do 1 mesiaca odo dňa, kedy sa o priestupku dozvedel atď. Súčasne svojím konaním porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/ a b/ zákona č. 73/1998 Z.z. a základnú povinnosť nadriadeného podľa § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998
Z.z., v zmysle ktorého je nadriadený povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov a dopustil sa tak disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Pri ukladaní disciplinárneho opatrenia v súlade s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. bolo prihliadnuté na povahu protiprávneho konania žalobcu a na okolnosti, za ktorých bolo spáchané t.j. zistenie nedostatkov vo viacerých priestupkových spisoch, pri ktorých buď došlo k porušeniu viacerých povinností policajta, mieru zavinenia policajta spočívajúcu v jeho osobnej zodpovednosti za riadenie, kontrolu a organizovanie postupu policajtov pri objasňovaní priestupkov, pričom bola zohľadnená aj prípadná zodpovednosť týchto policajtov. Okrem uvedených skutočností pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bolo súčasne prihliadnuté na skutočnosť, že k disciplinárnemu previneniu došlo v roku 2017 a policajt doposiaľ pristupoval zodpovedne k plneniu služobných povinností.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu - disciplinárnemu rozkazu podal žalobca včas odvolanie, ktoré bolo predložené žalovanému. O odvolaní proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. ORPZ-RA-VOM-296-004/2019-PK z 18.06.2019, ktorým disciplinárny rozkaz č. 2 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, nakoľko v postupe pri rozhodovaní a uložení disciplinárneho opatrenia, písomného pokarhania boli zistené vady a nedostatky týkajúce sa určenia obdobia, kedy malo dôjsť k porušeniu služobných povinností určených pod č. 1 výroku prvostupňového rozhodnutia a formulácie disciplinárneho previnenia uvedeného pod č. 2 výroku prvostupňového rozhodnutia.
6. Listom z 04.07.2019 prvostupňový orgán opätovne oznámil žalobcovi začatie disciplinárneho konania a vyzval ho na vyjadrenie k veci, pričom uviedol obsah priestupkových spisov č. ORPZ- RA-OPDP61-44/2017-P, ORPZ-RA-OPDP61-50/2017-P a ORPZ-RA-OPDP61-51/2017-P, kde uviedol aj svoje zistenia v týchto priestupkových spisoch. Žalobca vyjadrením z 15.07.2019 požiadal o vytvorenie časového priestoru na riadne zaslanie vyjadrenia, nakoľko si naň časový priestor nenašiel s uvedením činností, ktoré aj špecifikoval. Žiadal o vyhotovenie a doručenie kópie žiadosti o vyjadrenie k nedostatkom z 23.08.2017, nepamätá sa, že by na ODI vykonával plk. M.. P. B. dňa 23.08.2017 kontrolu priestupkových spisov a ukončené spisy boli po jeho dovolenke na stole v jeho kancelárii. Celé dokazovanie stojí na tvrdení nadriadeného proti tvrdeniu podriadeného, záznam kontroly z 23.08.2017 neexistuje, len žiadosť o vyjadrenie z 23.08.2017. Kedy presne podpisoval predĺženia lehôt si pre odstup času nepamätá. K veci je ale potrebné vypočuť policajtov, ktorí spracovávali a objasňovali predmetné priestupkové spisy. Po roku 2017 sa policajti ako aj on učili nahrávať dokumenty do CESDaP. Priestupky sa ukončili písomne a potom sa nahrávali do CESDaP. Pokiaľ si pamätá npor. K. ukončil priestupkový spis a po návrate z dovolenky ho nahral do CESDaP a postúpil na správne konanie a je potrebné ho k tomu vypočuť. Ďalej zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a odvolania a podaniach. Poukázal na to, že rozhodnutia o vylúčení predsedu a členov komisie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, a teda nebolo rozhodnutie o odvolaní v súlade so zákonom, ani o vylúčení alebo nevylúčení riaditeľa OR PZ v Revúcej. Opätovne podľa § 49 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. požiadal o vytvorenie priaznivých podmienok na riadny výkon štátnej služby, nakoľko v čase služby je jeho zaťaženie neustále vysoké.
7. V spise sa nachádza úradný záznam (vyjadrenie k veci) spísaný s npor. C. O., starším referentom ODI v Revúcej, kde priestupkovej veci - spis č. p. ORPZ-RA-OPDP61-44/2017-P uviedol, že kvôli časovému odstupu si na dané veci už nepamätá. Vedel len toľko, že z danej nehody bol potom trestný spis. V úradnom zázname z 12.08.2019 npor. O. K. uviedol k priestupkovému spisu č. ORPZ- RA-OPDP61-50/2017-P, že vo veci neschváleného a nepodpísaného predĺženia lehoty z 21.07.2017 uvedený dokument predložil na schválenie a podpísanie a kedy to bolo a ktorý deň si nepamätá a nepamätal sa ani na to, kedy predĺženie lehoty svojím podpisom schvaľoval nadriadený - žalobca. Následne prvostupňový orgán dňa 11.09.2019 vydal disciplinárny rozkaz č. 3 Dalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi uložil podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárne opatrenie písomného pokarhania za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že ako priamy nadriadený a súčasne funkcionár zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania, prejednávania priestupkov na ODI v Revúcej, Odboru poriadkovej a dopravnej polície OR PZ v Revúcej, nevykonal riadne a včas riadenie, organizovanie a kontrolu postupu podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov tým spôsobom, že: 1. v konaní o priestupku vedenom pod sp. označením ORPZ-RA-OPDP61-44/2017-P v období od 02.08.2017 do 08.08.2017 v Revúcej, hoci vykonával štátnu službu, nevykonal riadne kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po 01.08.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, nebola žiadosť o predĺženie
lehoty na objasňovanie priestupku predĺžená do priestupkového spisu a ako priamo nadriadený si priestupkový spis na tento účel nevyžiadal, o žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie v jej priestupku nerozhodol a v období od 04.08.2017 do 08.08.2017 nedohliadol na to, že objasňovanie priestupku mohlo byť ukončené už dňa 04.08.2017, pričom bolo ukončené až dňa 19.09.2017, 2. v konaní o priestupku vedenom pod č. ORPZ-RA-OPDP61-50/2017-P v období 20.07.2017 do 08.08.2017 v Revúcej nevykonával riadne kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po 20.07.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, po tom ako mu bola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predložená na rozhodnutie, o nej ako priamy nadriadený nerozhodol, 3. v konaní o priestupku vedenom pod sp. označením ORPZ-RA-OPDP61-51/2017-P v období od 21.07.2017 do 08.08.2017, hoci riadne vykonával štátnu službu, nevykonal kontrolu priestupkového spisu, v dôsledku čoho po dni 21.07.2017, kedy uplynula lehota určená na objasňovanie priestupku, po tom, ako mu bola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predložená na rozhodnutie, o nej ako priamy nadriadený nerozhodol. Svojím konaním porušil čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorého policajt skončí objasňovanie priestupku spravidla do 1 mesiaca odo dňa, keď sa o priestupku dozvedel. Ak policajt nemôže skončiť objasňovanie priestupku v určenej lehote, o jej predĺžení na základe písomnej a odôvodnenej žiadosti rozhoduje priamy nadriadený policajta, ktorý zároveň určí primeranú lehotu na skončenie objasňovania a túto vyznačí do predloženej žiadosti, ktorá bude založená v druhom výtlačku priestupkového spisu. Predĺženie lehoty objasňovania priestupku nesmie presiahnuť obdobie dvoch rokov od spáchania priestupku; základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 73/1998 Z.z.; základnú povinnosť nadriadeného uvedenú v § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „disciplinárny rozkaz“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na priebeh predchádzajúceho konania a obsah priestupkových spisov, zistenia nadriadených žalobcu, ktoré vyplývali z týchto priestupkových spisov, v ktorých sa nenachádza žiadny záznam o vykonaní kontroly, okrem záznamu pri ich pridelení. Prvostupňový orgán mal za to, že žiadna ďalšia kontrola spisu v priebehu objasňovania priestupku nebola vykonaná, resp. ak bola vykonaná bez záznamu, tak nedostatočne, nakoľko v týchto spisoch bola prekročená jednomesačná lehota na objasnenie priestupku v zmysle čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 s poukazom na čl. 3 ods. 2 tohto nariadenia. Uviedol ďalej, že do spisu boli zabezpečené okrem predchádzajúcich podkladov použitých pri vydaní predchádzajúcich rozhodnutí aj vyjadrenia policajtov, ktorí boli zodpovední za objasňovanie priestupkových spisov npor. C. O. a npor. O. K., ktorí vo svojich písomných vyjadreniach uviedli, že vzhľadom na odstup času si nespomínajú na okolnosti, za ktorých predložili na schválenie žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupkových spisov, resp. na okolnosti, za ktorých došlo k schváleniu týchto žiadostí nadriadeným, ktorým bol žalobca. Ďalej k námietkam žalobcu prvostupňový orgán uviedol, že mal dosť času na to obhajovať sa a mal dostatočný časový priestor na svoje vyjadrenia a dôkazy, návrhy. K jeho návrhu na vytvorenie priaznivých podmienok na výkon služby sa vyjadril obdobne ako v predchádzajúcom rozhodnutí, pričom nedostatky zistené z priestupkových spisov popísal a odôvodnil z hľadiska zavinenia žalobcu v rámci kontroly vykonanej v dňoch 13.03.2019 a 14.03.2019, ktorej závery sú súčasťou odôvodnenia tohto rozhodnutia. Za kontrolu priestupkového spisu považoval kontrolu spisov vykonanú po pridelení priestupkového spisu policajtovi zodpovednému za objasňovanie priestupku, prípadne ďalšie kontroly vykonané priebežne v priebehu objasňovania priestupkov, ktorými mal nadriadený analogicky ako pri podobnej kontrole spísať záznam, zhodnotiť v ňom stav objasňovania priestupku, prípadne určiť policajtovi ďalšie úlohy a lehoty v priebehu jeho objasňovania. Vyjadrenie žalobcu, že všetky priestupkové spisy kontroloval rovnako, priebežne a je o tom záznam na žiadostiach o predĺženie lehoty nemá oporu a nie je v súlade so stavom, ktorý bol zistený prvostupňovým orgánom pri kontrolách v uvedených priestupkových spisoch, nakoľko sa v priestupkových spisoch žiadne záznamy o priebežných kontrolách nenachádzali, nenachádzali sa v nich ani žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku a ak áno, tak o nich žalobca nerozhodol. Práve tieto zistenia viedli prvostupňový orgán k záverom, že kontrolná činnosť žalobcu na uvedenom úseku nebola po pridelení priestupkových spisov vôbec vykonaná, resp. bola vykonaná bez záznamu a nedostatočne. Ak by kontroly vykonal dostatočne, musel by zistiť nedostatky, ktoré sa v priestupkových spisoch nachádzali, t.j., že objasňovanie priestupku bolo vykonané bez toho, aby mu policajti zodpovední za objasňovanie priestupkov priestupkové spisy spolu so žiadosťou o predĺženie lehoty predložili, čo malo za následok, že ako priamy nadriadený o nich vôbec nerozhodol, resp. ak mu žiadosť bola predložená, tak o nej nerozhodol. Kontrolná činnosť žalobcu mala byť v rozhodujúcom období individuálne zameraná práve na tie priestupkové spisy, u ktorých končila lehota na objasňovanie priestupku a k tomu bolo potrebné zamerať aj plánovanie kontrolnej činnosti na uvedenom úseku. Žalobca ako nadriadený v
dostatočnej miere nevykonával svoju kontrolnú činnosť a to napriek tomu, že rozhodovanie o žiadosti o predĺženie lehoty a kontrola opodstatnenosti samotného predĺženia lehoty je časovo nenáročná činnosť. Vo svojich vyjadreniach žalobca podľa žalovaného neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa jeho zavineného konania, vo všeobecnosti ako jeho príčinu uviedol vysokú pracovnú zaťaženosť. Nevykonanými kontrolami spisov nezistil porušenie služobnej disciplíny u svojich podriadených, resp. z porušenia disciplíny podriadených nevyvodil žiadne dôsledky, čo malo za následok nedôvodné predlžovanie lehoty objasňovania priestupku. Prvostupňový orgán ďalej nepovažoval za dôvodné doplniť spisový materiál o prehľad odslúžených hodín, prípadne knihu príchodov a odchodov a pod. K žiadosti o vyhotovenie a doručenie žiadosti o vyjadrenie k nedostatkom z 23.08.2017 uviedol, že táto mu bola doručená vo fotokópii dňa 19.08.2019. Jej obsahom sú všetky kontrolné zistenia vtedajšieho nadriadeného plk. M.. B., kde okrem iného sú uvedené kontrolné zistenia, ktoré sú predmetom aj tohto konania. So zohľadnením článku 3 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 prvostupňovému orgánu vyplynulo, že primárnu osobnú zodpovednosť za správnosť, včasnosť a zákonnosť vykonávania úkonov, rozhodnutí, či opatrení pri objasňovaní priestupkov niesli v rozhodnom období policajti podriadení žalobcovi, a to od momentu, kedy im konkrétnu vec ako priamy nadriadený pridelil na objasňovanie. O tejto zodpovednosti je však potrebné oddeliť osobnú zodpovednosť žalobcu ako priameho nadriadeného týchto policajtov, ktorá mu vyplývala z čl. 3 ods. 2 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002. Zavinené konanie žalobcu videl v tom, že ako priamy nadriadený, hoci vykonával štátnu službu vynímajúc obdobie, počas ktorého čerpal riadnu dovolenku nevykonával riadne kontrolu priestupkových spisov, v dôsledku čoho po termíne uplynutia lehôt určených na objasňovanie priestupku neboli žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predĺžené do priestupkového spisu, priestupkové spisy si na tento účel nevyžiadal a o žiadostiach o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku nerozhodol; a v konkrétnom prípade nedohliadol na to, že objasňovanie priestupku mohlo byť ukončené po zadovážení posledného listinného dôkazu dňa 04.08.2017. Nebola tým dotknutá primárna prípadná disciplinárna zodpovednosť policajtov zodpovedných za objasňovanie uvedených priestupkov, ktorá spadá pod osobitné disciplinárne konanie. Je nepochybné, že v prípade disciplinárnej zodpovednosti týchto policajtov ide o okolnosť, ktorá vecne súvisí s predmetným disciplinárnym konaním, to však bolo zohľadnené pri posudzovaní miery zavinenia žalobcu. Išlo o osobnú a priamu zodpovednosť žalobcu, ktorá mu vyplývala z jeho funkcie a je nezameniteľná aj pokiaľ ide o vyvodenie prípadnej disciplinárnej zodpovednosti so zodpovednosťou policajtov zodpovedných za objasňovanie priestupkov. Tým žalobca porušil článok 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 ako aj povinnosti policajtov uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 73/1998 a povinnosť nadriadeného uvedenú v § 49 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. a dopustil sa tak disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 citovaného zákona. Pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bolo v súlade s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. prihliadnuté na povahu protiprávneho konania policajta a na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, t.j. zistenie nedostatkov vo viacerých priestupkových spisoch, pri ktorých došlo k porušeniu viacerých povinností policajta, mieru zavinenia policajta spočívajúcu v jeho osobnej zodpovednosti za riadenie, kontrolu a organizovanie postupu policajtov pri objasňovaní priestupkov, pričom bola zohľadnená aj prípadná zodpovednosť týchto policajtov. Okrem uvedenej skutočnosti pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bolo súčasne prihliadnuté na skutočnosť, že k disciplinárnemu previneniu došlo v roku 2017 a policajt doposiaľ pristupoval zodpovedne k plneniu služobných povinností.
8. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. ORPZ-RA- VO-2-016/2019-PK z 15.11.2019 tak, že odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popísal obsah predchádzajúceho konania, poukázal na platnú právnu úpravu, na podania žalobcu vrátane obsahu odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Neakceptoval výhrady žalobcu týkajúce sa podmienok výkonu služby, odbornej a časovej náročnosti, vrátane organizácie výkonu služby, nakoľko organizačná štruktúra policajného zboru sa riadi jednotnými pravidlami pre jej tvorbu s minimálnymi odlišnosťami, pričom už niekoľko rokov je nemenná. Výkon služby policajta nadriadeného vyžaduje vysokú psychickú odolnosť vrátane funkcie odvolateľa - žalobcu, a preto každý jednotlivec musí zvážiť či jeho schopnosti zodpovedajú určenej funkcii. Je na zvážení každého príslušníka PZ, ktorý zastáva nielen riadiacu funkciu a či dokáže dlhodobo plniť ukladané úlohy. Nie je možné prispôsobovať organizačnú štruktúru, pracovnú náplň individuálnym požiadavkám a schopnostiam toho ktorého policajta vrátane funkcie žalobcu. Úkony, ktoré nevykonal žalobca a ktoré boli predmetom disciplinárneho konania sú na jednej strany z pohľadu organizátorskej, riadiacej a kontrolnej činnosti nadriadeného nevyhnutné a dôležité, no na druhej strane jednoduché a časovo nenáročné. Schválenie žiadosti o predĺženie lehoty objasňovania priestupku je jednoduchý, nenáročný úkon, ktorý je možné
vykonať v priebehu niekoľkých minút. Úkon je nevyhnutný v záujme vykonávania plynulého objasňovania priestupkov. Čas strávený žalobcom v zamestnaní je subjektívnym tvrdením, ktorý neodráža množstvo ním vykonanej práce. K námietke žalobcu týkajúcej sa zaujatosti nadriadeného s poukázaním na princíp nadriadenosti a podriadenosti, ktorým je výkon služby riadený neakceptoval. Nadriadený je v rozsahu svojej právomoci oprávnený a povinný udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. V zákone o štátnej službe absentuje akékoľvek ustanovenie, ktoré by vylučovalo nadriadeného pri uplatňovaní disciplinárnej právomoci, a preto nie je možné uplatňovať analógiu iných právnych noriem ako je Správny poriadok, resp. Trestný poriadok. Špecifikácia subjektu disciplinárneho konania ani neumožňuje uplatňovať všetky bežné pravidlá spomínaných právnych noriem. Súčasne poukázal na to, že námietka zaujatosti voči nadriadenému má všeobecný charakter a zo strany žalobcu je postavená na subjektívnom názore. K namietaniu členov poradnej komisie uviedol, že problematiku upravuje výlučne interný akt riadenia žalovaného, vrátane číslovania rozkazov a považoval túto námietku za irelevantnú. Ďalej sa nestotožnil s názorom žalobcu ohľadom neumožnenia oboznámenia sa s vykonaným dokazovaním a s možnosťou klásť otázky policajtom vykonávajúcim objasňovanie priestupkov. Žalobca sa mohol v priebehu disciplinárneho konania, ako aj po jeho skončení kedykoľvek oboznámiť so spisovým materiálom. Nebolo povinnosťou prvostupňového orgánu čakať na to, kedy si odvolateľ na oboznámenie so spisovým materiálom pri ním uvádzanej zaneprázdnenosti vyčlení časový priestor. Policajti K. a O. vo svojich vyjadreniach zhodne uviedli, že si pre odstup času nepamätajú na okolnosti týkajúce sa objasňovania predmetných priestupkov. Ani žalobca si podľa jeho vyjadrenia presne nepamätá, kedy podpisoval žiadosti o predĺženie lehôt objasňovania priestupkov. Podľa žalovaného vyplýva, že povinnosťou nadriadeného - žalobcu bolo po tom, ako jeho podriadený policajt neukončil objasňovanie priestupku v stanovenej lehote rozhodnúť o žiadosti policajtov o predĺženie lehoty a určiť mu primeranú lehotu na skončenie objasňovania. Spisový materiál poradnej komisie obsahuje písomnosť „Žiadosť o vyjadrenie k zisteným nedostatkom pri kontrole priestupkových spisov“, ktorá bola adresovaná žalobcovi a bola spracovaná dňa 23.08.2017. Jej obsahom sú všetky kontrolné zistenia vtedajšieho nadriadeného plk. Mgr. P. B., kde okrem iného sú uvedené kontrolné zistenia, ktoré sú predmetom tohto konania. O.. M.. P. B. nemal žiadnu povinnosť spracovať osobitný záznam ku kontrole spisu vzhľadom k tomu, že sa nejednalo o kontrolu v zmysle zákona o kontrole štátnej správy, na ktoré sa vzťahujú osobitné predpisy, ale išlo o kontrolu, ktorá vyplýva zo zastávanej funkcie a popisu pracovnej činnosti nadriadeného. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa absencie dôkazu, resp. záznamu z vykonanej kontroly sú absurdné s prihliadnutím na skutočnosť, že na túto písomnosť v priebehu disciplinárneho konania opakovane poukázal sám žalobca. Podstatné pre rozhodovanie v tejto veci sú samotné kontrolné zistenia v čase kedy bola kontrola reálne vykonaná a nie údaj uvedený v žiadosti o vyjadrenie. O.. M.. P. B. bol uvoľnený na vlastnú žiadosť zo služobného pomeru ešte v roku 2018 a na základe toho žalovaný požiadavku k vykonaniu jeho výsluchu považoval za neopodstatnenú. Podľa žalovaného prvostupňový orgán dostatočne a v potrebnom rozsahu odôvodnil prijatie disciplinárneho opatrenia - písomného pokarhania. Okrem iného uviedol, že protiprávne konanie žalobcu bolo zistené z viacerých priestupkových spisov. Žalobca ako nadriadený zodpovedný na danom úseku nevykonával kontroly priestupkových spisov, ktoré neboli ukončené v stanovenej lehote. Nešlo o ojedinelý prípad. Táto skutočnosť odráža úroveň riadiacej a kontrolnej činnosti žalobcu, pričom je potrebné poukázať na niektoré zistenia u kontrolovaných priestupkových spisov vrátane administratívnych pomôcok. Nejedná sa teda o menej závažné konanie, ktoré nemá znaky disciplinárneho previnenia. Táto skutočnosť a postoj odvolateľa s prihliadnutím na zistený skutkový stav disciplinárneho konania teda neumožňuje konanie ukončiť podľa § 54 zákona o služobnom pomere. Prvostupňový orgán zohľadnil prípadnú zodpovednosť policajtov vykonávajúcich objasňovanie spomínaných priestupkov, pričom je zrejmé, že žalobca vôbec neskúmal zodpovednosť svojich podriadených a to napriek tomu, že v zmysle § 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z. je nadriadený povinný oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností. Skutočnosť, že odvolateľ doposiaľ pristupoval zodpovedne k plneniu služobných povinností v dostatočnej miere odôvodňuje, prečo prvostupňový orgán neuložil prísnejšie disciplinárne opatrenie. Ďalšie námietky odvolateľa (zlé číslo disciplinárneho rozkazu, zmeny skutkových stavov atď.) žalovaný nepovažoval za zásadné. Preskúmaním spisového materiálu zistil, že v priestupkovom spise č. ORPZ-RA-OPDP-61-44/2017-P sa skutočne nenachádza žiadosť č. 2 o predĺženie lehoty, čo potvrdzuje aj písomnosť z 23.08.2017, v ktorej prvostupňový orgán zhrnul kontrolné zistenia. Žalobca sa v priebehu disciplinárneho konania nevyjadril kedy v skutočnosti schvaľoval žiadosť o predĺženie lehoty č. 2, t.j. písomnosť na strane č. 25 priestupkového spisu a vo svojom vyjadrení uviedol, že si pre odstup času nepamätá, kedy bola žiadosť reálne podaná. Vo svojich podaniach len konštatuje, že sa v spise nenachádza. Z tohto dôvodu nie je možné prihliadať na skutočnosť, že priestupkový spis v súčasnej dobe obsahuje túto
žiadosť a ani na skutočnosť, že denník priestupkov bol vedený v písomnej podobe a obsahuje údaje týkajúce sa evidencie tejto písomnosti, nakoľko nie je možné hodnoverným spôsobom určiť, kedy v skutočnosti boli tieto zápisy vykonané a či samotná žiadosť bola odvolateľom - žalobcom podpísaná. Skutočnosti, že došlo k dodatočnému schvaľovaniu, resp. neschvaľovaniu žiadosti svedčí aj skutočnosť, že 04.04.2018 kedy spis skúmala poradná komisia, žiadosť č. 3 neobsahovala podpis odvolateľa - žalobcu, pričom v súčasnej dobe je ním podpísaná. O úrovni kvality riadiacej a kontrolnej činnosti svedčí skutočnosť, že policajt vykonávajúci objasňovanie priestupku žiadosť o predĺženie lehoty č. 3 zo dňa 01.09.2017 odôvodňoval absenciou konečnej lekárskej správy poškodenej, ktorá sa paradoxne v spise nachádzala už od 04.08.2017, teda už v tom čase mohlo byť objasňovanie priestupku ukončené. Žalobca si teda neplnil povinnosť vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností. Ďalej žalovaný zistil z priestupkového spisu č. ORPZ-RA-OPDP-61-50/2017-P, že po dni 20.07.2017 sa skutočne v ňom nenachádzala odvolateľom schválená a popísaná žiadosť o predĺženie lehoty, ktorá sa v súčasnej dobe nachádza na strane 43. Túto skutočnosť potvrdzuje písomnosť z 23.08.2019, v ktorej prvostupňový orgán zhrnul kontrolné zistenia. Žalobca túto skutočnosť v priebehu konania nepoprel a konštatoval, že žiadosť na predĺženie lehoty neschválil z dôvodu jeho pracovnej zaťaženosti. Pre odstup času si nepamätal, kedy bola žiadosť reálne podpísaná. Preskúmaním priestupkového spisu č. ORPZ-RA-OPDP-61-51/2017-P bolo zistené, že po dni 20.07.2017 sa skutočne v ňom nenachádza odvolateľom schválená a podpísaná žiadosť o predĺženie lehoty, ktorá sa v súčasnej dobe nachádza na strane 48, čo potvrdzuje písomnosť z 23.08.2017, v ktorej prvostupňový orgán zhrnul kontrolné zistenia. Žalobca v priebehu disciplinárneho konania túto skutočnosť nepoprel a k tejto skutočnosti sa nevyjadril ani v odvolaní, kde len konštatuje, že v spise sa nenachádza podpísaná a schválená žiadosť o predĺžení lehoty, bez uvedenia informácie, kedy v skutočnosti bola táto žiadosť schválená a podpísaná. Podpis, kedy bola žiadosť podpísaná si nepamätal. Žalovaný tak zistil, že žalobca nevykonal kontrolu priestupkových spisov a v dôsledku toho nebola žiadosť o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predĺžená do priestupkového spisu, resp. o žiadostiach na predĺženie lehoty ako priamy nadriadený vybavujúceho policajta nerozhodol. Svojím konaním tak porušil čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 a základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/ a § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. Disciplinárne opatrenie bolo uložené žalobcovi podľa § 53 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, pričom lehota na jeho uloženie počas súdneho prieskumu neplynula.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
9. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde namietal, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané zaujatou osobou, konkrétne plk. M.. Q. O., ktorý sa už osobne zúčastňoval na predmetnom disciplinárnom konaní v inej pozícii ako predseda poradnej komisie žalovaného a teda mohol mať objektívny záujem na disciplinárnom potrestaní žalobcu aj v tomto postavení, čím sa stal zaujatým. Možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti v dôsledku konfliktu záujmov, nehovoriac o tom, že o námietke zaujatosti žalobca na túto osobu doposiaľ nikto nerozhodol samostatne vydaným rozhodnutím so všetkými zákonnými náležitosťami. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko sa konajúce orgány neriadili ustanovením § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. keď konali len v neprospech žalobcu ako účastníka konania a ustanovenia § 243 ods. 3 citovaného zákona, keď vôbec nedoručili žalobcovi podklad ku vydaniu rozhodnutí, najmä vyjadrenia podriadených policajtov, taktiež nevykonali žalobcom navrhnuté dôkazy, resp. ich nevykonanie nedostatočným spôsobom zdôvodnili. Ďalej žalobca obom správnym orgánom vytýkal nedôslednú aplikáciu § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. a tiež nedôslednú aplikáciu § 52 ods. 1, § 53 a § 54 citovaného zákona, keď konanie žalobcu správne orgány posúdili ako disciplinárne previnenia a to je pre absenciu kauzálnej súvislosti medzi zavineným konaním žalobcu a jeho následkom, resp. ak ho už takto posúdili, prečo mu neuložili napríklad výčitku. Taktiež namietal porušenie § 241 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. z dôvodu absencie poučení pri rozhodnutí o nevylúčení predsedu senátu poradnej komisie žalovaného, ako aj pri rozhodnutí o nevylúčení členov poradnej komisie žalovaného z 15.10.2019, ako aj z 29.05.2019 a z 11.10.2019, ako i absencie odtlačku pečiatky so štátnym znakom pri jednom z týchto rozhodnutí. Vytýkal mu tiež fakt, že nikto nerozhodol samostatne vydaným rozhodnutím so všetkými náležitosťami o vylúčení, resp. nevylúčení plk. M.. Q. O. na základe riadne vznesenej námietky zaujatosti žalobcom. Taktiež namietal, že z napadnutého, ani z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, k akému dátumu účinnosti zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodovali, resp. táto námietka smeruje aj k Nariadeniu prezidenta PZ č. 7/2002, keď toto rozhodnutie už bolo v čase vydania rozhodnutia žalovaného dňa 15.11.2019 zrušené a nahradené novým nariadením prezidenta PZ č.
90/2019 účinným od 01.11.2019. Za nepreskúmateľné považoval napadnuté rozhodnutie z toho dôvodu, že žalobcovi neboli vôbec v priebehu disciplinárneho konania oznamované tzv. zmeny skutkových stavov, t.j. ako mienili správne orgány kvalifikovať skutky, a to či už uvedením skutkových viet, resp. citovaním ustanovení právnych predpisov, ktoré mal žalobca porušiť a o týchto skutočnostiach sa žalobca dozvedel až z rozhodnutí prvostupňového a správneho orgánu, ktorý tieto skutky postupne aj menil. Taktiež možno poukázať aj na tú skutočnosť, že žalobcovi nie je vôbec zrejmé, čo sa stalo s ostatnými čiastkovými skutkami za pochybenia v ostatných štyroch priestupkových spisov a taktiež žalobca považuje sankciu jemu uloženú za nedostatočne odôvodnenú aj s odkazom na predchádzajúce závery správneho súdu v rozhodnutí sp. zn. 24S/75/2018 z 18.10.2018. Poukázal v tejto súvislosti aj nedostatočnú špecifikáciu skutku, keď žalobcovi prvostupňový orgán vo výroku disciplinárneho rozkazu uznal pochybenie, tzv. nečinnosť tam uvedených troch priestupkových spisov aj počas víkendov, teda počas dní pracovného pokoja, z čoho žalobcovi nie je zrejmé, či sa mal dostavovať do práce aj cez víkendy a plniť si svoje služobné povinnosti. Tiež namietal porušenie § 56 ods. 2 citovaného zákona, ako aj absenciu poučení pri rozhodnutiach o nevylúčení predsedu senátu poradnej komisie, ako aj členov poradnej komisie a absenciu pečiatky so štátnym znakom pri jednom z týchto rozhodnutí. Neopomenul opätovne ani fakt, že doposiaľ nikto nerozhodol samostatne vydaným rozhodnutím so všetkými náležitosťami o vylúčení, resp. nevylúčení plk. Mgr. Q. O. na základe riadne vznesenej námietky zaujatosti žalobcom. Rovnako mu nebolo známe, k akému dátumu účinnosti zákona č. 73/1998 Z.z. konajúce orgány rozhodovali a to isté namietal aj vo vzťahu k Nariadeniu prezidenta PZ č. 7/2002, keď toto rozhodnutie už bolo v čase rozhodnutia žalovaného zrušené a nahradené novým Nariadením prezidenta PZ č. 90/2019 účinným od 01.11.2019. K námietke týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkového stavu na rozhodnutia v rozsahu postačujúcom na riadne posúdenie veci uviedol, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný sa s jeho námietkami uvedenými v podaniach žalobcu, resp. v podanom odvolaní nedostatočne vysporiadali, že žalobca aj viac krát pred kontrolovaným obdobím, za ktoré mu bolo uložené disciplinárne opatrenie žiadal o vytvorenie priaznivých pracovných podmienok na riadny výkon štátnej služby, nakoľko zaťaženie žalobcu je neustále, odkedy bol ustanovený do funkcie a najmä žiadal o vytvorenie vedúceho výkonu služby, čo sa doposiaľ nerealizovalo. Žalobca vytýkal ďalšie pochybenia v tom smere, že mu neboli zaslané všetky podklady potrebné na vydanie rozhodnutia, taktiež, že žalovaný nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie, najmä výsluch M.. P. B., resp. nevykonanie tohto dokazovania dostatočným spôsobom nezdôvodnil. Ďalej aj v tejto súvislosti napádal nedostatočné poučenia rozhodnutí o nevylúčení členov poradnej komisie, absenciu odtlačku pečiatky a nerozhodnutie o námietke zaujatosti plk. M.. Q. O., ako mu aj nevyplývalo, k akému dátumu účinnosti zákona č. 73/1998 Z.z. konajúce orgány rozhodovali, čo sa obdobne týkalo aj Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002, ktoré bolo v tom čase nahradené novým Nariadením prezidenta PZ č. 9/2019 účinným od 01.11.2019. Ďalej uviedol, že v spise sa nenachádza žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že žalobca bol oboznámený s nariadením č. 7/2002, to znamená prezenčná listina, minimálne sa v tomto smere, minimálne aj keď to žalobca nenamietal, žalovaný prvostupňový orgán sa s touto otázkou vôbec nezaoberali v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Z rovnakých dôvodov namietal aj nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu, že skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. aj z dôvodu, že boli porušené ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohli mať za následok vykonanie nezákonného rozhodnutia. Žiadal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť žalovanému, resp. prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
10. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe s podanou správnou žalobou nesúhlasil, nakoľko samotné citovanie bodu 37 a 38 rozhodnutia správneho súdu je nepostačujúce, bez dostatočného kvalitatívneho odborného odôvodnenia posúdenia a absurdne pôsobí už po spomínanej situácii aj stanovisko žalobcu, že prvostupňový orgán aj žalovaný pochybili, keď uznali žalobcu za vinného z disciplinárneho previnenia, keď podľa jeho názoru jeho konanie nenapĺňa znaky disciplinárneho previnenia. Podľa žalovaného žalobca použil vlastný výklad článku 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 a súčasne zľahčoval svoje pochybenie. Za nezrozumiteľné považoval poukazovanie žalobcu na prípadnú zodpovednosť iných policajtov, resp. vtedajšieho nadriadeného a to i napriek tomu, že uvedenú skutočnosť spomenul vo svojom odôvodnení súd. Za absurdné považoval jeho označovanie jeho konania za šikanu alebo hon na človeka, nakoľko po zrušení rozhodnutia bolo povinnosťou žalovaného v danej veci znovu konať a rozhodnúť. Uviedol, že žalobca nedokázal podložiť svoje stanovisko právnym predpisom, keď uviedol, že mu bol vytýkaný postup týkajúci sa informovania
po pokračovaní disciplinárneho konania a informovanie o skutku, ktoré sa kládlo žalobcovi za vinu a vylúčenie čiastkových skutkov na osobitné konanie atď. Podľa jeho názoru žalobca klamlivo a zavádzajúco poukázal na článok 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Poukázal na to, že nové nariadenie prezidenta PZ, ktorým bolo zrušené Nariadenie č. 7/2002 nemá žiadny vplyv na prípadný výhodnejší postup žalobcu. Nestotožňoval sa so svojím pochybením týkajúcim sa nepredloženia vyjadrenia podriadených policajtov, ani účasťou na výsluchoch, ktoré sa fakticky uskutočnili a ktorých sa chcel žalobca zúčastniť. Žalobca sa mohol kedykoľvek oboznámiť so spisovým materiálom a podkladmi rozhodnutia. Poukázal na to, že žalovaný sa vysporiadal s ustanovením § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 v dostatočnom rozsahu a citoval ustanovenie napadnutého rozhodnutia. Aplikácia tohto ustanovenia je primeraná povahe protiprávneho konania, vrátane uloženej sankcie, teda najmenej prísneho disciplinárneho opatrenia - písomného pokarhania. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje vo viacerých jeho častiach úvahy týkajúce sa aplikácie ustanovenia a žalobca účelovo poukazuje na niektoré časti vytrhnuté z kontextu. Odkazy na niektoré rozhodnutia krajských súdov sú zo strany žalobcu zavádzajúce a nie sú právne záväzné. S ďalšími námietkami sa nestotožnil, ako aj poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané oprávnenou osobou riaditeľom OR PZ, nakoľko v zákone absentuje akékoľvek ustanovenie, ktoré by vylučovalo nadriadeného pri uplatňovaní disciplinárnej právomoci. S dôvodmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia sa nestotožnil.
11. Žalobca v replike poukázal na teóriu správneho trestania, z ktorej vyplýva povinnosť reagovať na námietky a návrhy žalobcu, čo žalovaný nesplnil, keď žalobca vyslovene žiadal doručiť vyjadrenia podriadených policajtov, výslovne žiadal zúčastniť sa týchto úkonov, taktiež žalovaný mal rozhodnúť o žiadosti žalobcu a o predĺžení lehoty na odvolanie, pretože ak na takéto návrhy, resp. námietky nereagoval, žalovaný zaťažil disciplinárne konanie vadami, ktoré nemali záruku spravodlivého procesu pre žalobcu. V ďalšom texte sa obmedzil na to, že nesúhlasil so všetkými ďalšími vyjadreniami žalovaného.
12. Na nariadenom ústnom pojednávaní žalobca a žalovaný v podstate zotrvali na svojich predchádzajúcich písomných úkonoch a vyjadreniach.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
14. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
15. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
16. Podľa § 48 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt má právo na podmienky nevyhnutné na riadny výkon štátnej služby.
17. Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný a/ plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b/ vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas.
18. Podľa § 49 zákona č. 73/1998 Z.z. nadriadený je povinný a/ riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov, b/ zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení a vyškolení, c/ vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov viesť k služobnej disciplíne, d/ oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností.
19. Podľa § 50 zákona č. 73/1998 Z.z. (Disciplinárna právomoc) nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia.
20. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. 21. Podľa § 56 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. (2) Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. 22. Podľa § 57 zákona č. 73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie len do dvoch rokov odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia.
23. Podľa § 60 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia vyhlasuje policajtovi nadriadený, ktorý o uložení disciplinárneho opatrenia rozhodol, alebo ním poverený iný nadriadený.
24. Podľa § 233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. (2) Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
25. Podľa § 238 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. (3) Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. (4) Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
26. Podľa § 241 ods. 1 až 3 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. (3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
27. Podľa § 243 ods. 1 až 5 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. (2) Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. (3) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (4) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (5) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. Podľa § 247a zákona č. 73/1998 Z.z. Na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 52) okrem výkonu rozhodnutia.
28. Podľa čl. 1 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien účelom tohto nariadenia je upraviť podrobnosti a jednotný postup útvarov Policajného zboru a príslušníkov Policajného zboru pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov.
29. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien za správnosť, včasnosť a zákonnosť vykonávania úkonov, rozhodnutí a opatrení pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov zodpovedá osobne policajt a v konaní o priestupkoch osobne poverený policajt.
30. Podľa čl. 3 ods. 2 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien postup policajtov pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov riadi, organizuje a kontroluje funkcionár, ktorý je zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania a prejednávania priestupkov. 31. Podľa čl. 3 ods. 3 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien postup poverených policajtov v konaní o priestupkoch riadi, organizuje a kontroluje riaditeľ alebo vedúci správneho orgánu.
32. Podľa čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien policajt skončí objasňovanie priestupku spravidla do jedného mesiaca odo dňa, keď sa o priestupku dozvedel. Ak policajt nemôže skončiť objasňovanie priestupku v určenej lehote, o jej predĺžení na základe písomnej a odôvodnenej žiadosti rozhoduje priamy nadriadený policajta, ktorý zároveň určí primeranú lehotu na skončenie objasňovania a túto vyznačí do predloženej žiadosti, ktorá bude založená v druhom výtlačku priestupkového spisu. Predĺženie lehoty objasňovania priestupku nesmie presiahnuť obdobie dvoch rokov od spáchania priestupku.
33. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). 34. Správny súd preskúmaním veci zistil, že prvostupňový orgán disciplinárnym rozkazom č. 3 z 11.09.2019 uložil žalobcovi disciplinárne opatrenie písomného pokarhania za to, že riadne a včas nevykonával riadenie, organizovanie a kontrolu postupu podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov v troch priestupkových veciach kde došlo k uplynutiu jednomesačnej lehoty stanovenej na objasňovanie priestupku, bez jej predlženia nadriadeným, čím porušil čl. 23 ods. 1 nariadenia prezidenta PZ č. 7/2002 a ust. § 49 písm. a/, § 48 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 73/1998 Z.z. Žalovaný odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a potvrdil ho.
35. Žalobca namietal zistenie skutkového stavu v rozsahu postačujúcom pre riadne posúdenie veci, pričom argumentoval, že prvostupňový orgán a žalovaný sa nevysporiadali s jeho námietkami (čo by mohlo zakladať nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov nie nedostatočne zistený skutkový stav), a nevykonaním výsluchu Mgr. P. B.. Ďalej žalobca bez zdôvodnenia vzťahu týchto námietok s povahou a rozsahom skutkových zistení, resp. ich hodnotením, v rámci tohto žalobného bodu namietal absenciu poučení v rozhodnutí o nevylúčení člena poradnej komisie a nevydanie rozhodnutia o ne/vylúčení M.. Q. O., neuvedený dátum účinnosti zákona č. 73/1998 Z.z. a nariadenia č. 7/2002, ktoré bolo nahradené novým nariadením č. 90/2019, ako aj absenciu dôkazu o tom, že žalobca bol oboznámený s týmto nariadením, z ktorého dôvodu považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov (čo je súdu úplne nezrozumiteľné). Z obdobných opakujúcich sa dôvodov (a iných ďalej uvedených) žalobca namietal a ďalšie dôvody podľa § 191 ods. 1 SSP pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
36. Žalovaný v konaní zistil dostatočne skutkový stav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam a záverom. Za kontrolu priestupkového spisu považoval kontrolu spisov vykonanú po pridelení
priestupkového spisu policajtovi zodpovednému za objasňovanie priestupku, prípadne ďalšie kontroly vykonané priebežne v priebehu objasňovania priestupkov, ktorými mal nadriadený spísať záznam, zhodnotiť v ňom stav objasňovania priestupku, prípadne určiť policajtovi ďalšie úlohy a lehoty v priebehu jeho objasňovania. Vyjadrenie žalobcu, že všetky priestupkové spisy kontroloval rovnako, priebežne a je o tom záznam na žiadostiach o predĺženie lehoty, nemá oporu a nie je v súlade so stavom, ktorý bol zistený prvostupňovým orgánom pri kontrolách v uvedených priestupkových spisoch, nakoľko sa v priestupkových spisoch žiadne záznamy o priebežných kontrolách nenachádzali, nenachádzali sa v nich ani žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku a ak áno, tak o nich žalobca nerozhodol. Práve tieto zistenia viedli prvostupňový orgán k záverom, že kontrolná činnosť žalobcu na uvedenom úseku nebola po pridelení priestupkových spisov vôbec vykonaná, resp. bola vykonaná bez záznamu a nedostatočne. Ak by žalobca kontroly vykonal dostatočne, musel by zistiť nedostatky, ktoré sa v priestupkových spisoch nachádzali, t.j., že objasňovanie priestupku bolo vykonané bez toho, aby mu policajti zodpovední za objasňovanie priestupkov priestupkové spisy, spolu so žiadosťou o predĺženie lehoty predložili, čo malo za následok, že ako priamy nadriadený o nich vôbec nerozhodol, resp. ak mu žiadosť bola predložená, tak o nej nerozhodol. Kontrolná činnosť žalobcu mala byť v rozhodujúcom období individuálne zameraná práve na tie priestupkové spisy, u ktorých končila lehota na objasňovanie priestupku a k tomu bolo potrebné zamerať aj plánovanie kontrolnej činnosti na uvedenom úseku. Nevykonanými kontrolami spisov žalobca nezistil porušenie služobnej disciplíny u svojich podriadených, resp. z porušenia disciplíny podriadených nevyvodil žiadne dôsledky, čo malo za následok nedôvodné predlžovanie lehoty objasňovania priestupku. Žalovaný tak dospel k skutkovým záverom, ktoré majú oporu v obsahu priestupkových spisov, sú súladné so zásadami logického uvažovania a z ktorých je zrejmá nečinnosť žalobcu, ktorý bol nadriadeným policajtom a mal povinnosť kontrolovať, organizovať a riadiť činnosť a postup podriadených policajtov na ním riadenom útvare - okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ Revúca (ODI) v priestupkovom konaní tak, aby nedochádzalo k porušeniam interných riadiacich aktov (zakladajúcich povinnosti policajtov pri objasňovaní priestupkov) a tým k zbytočným prieťahom v priestupkovom konaní. Účelom jeho riadiacej, organizačnej a kontrolnej činnosti malo byť dosiahnutie stavu, aby k prieťahom a porušeniam interných aktov nedochádzalo, teda aby sa im predchádzalo. K naplneniu účelu činnosti nadriadeného vo vzťahu k predmetných trom priestupkovým veciam nedošlo. V prípade zistených nedostatkov bol žalobca voči podriadeným policajtom povinný prijať príslušné účinné opatrenia.
37. Z čl. 23 ods. 1 nariadenia prezidenta Policajného zboru č. 7/2002 o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore v znení neskorších zmien vyplýva, že policajt skončí objasňovanie priestupku spravidla do jedného mesiaca odo dňa, keď sa o priestupku dozvedel. Ak policajt nemôže skončiť objasňovanie priestupku v určenej lehote, o jej predĺžení na základe písomnej a odôvodnenej žiadosti rozhoduje priamy nadriadený policajta, ktorý zároveň určí primeranú lehotu na skončenie objasňovania a túto vyznačí do predloženej žiadosti, ktorá bude založená v druhom výtlačku priestupkového spisu. Predĺženie lehoty objasňovania priestupku nesmie presiahnuť obdobie dvoch rokov od spáchania priestupku. Z obsahu priestupkových spisov mal žalovaný za preukázané, že žalobca nevykonával kontrolu zameranú na to, či podriadení policajti skončili, resp. mohli skončiť objasňovanie priestupkov v jednomesačnej lehote, ani kontrolu toho, či v prípade, ak v určenej lehote nemohli skončiť objasňovanie, podali žalobcovi žiadosť o jej predĺženie, hoci o plynutí konkrétnych lehôt mal vedomosť alebo ako nadriadený, ktorý prideľuje veci podriadeným policajtom, ju mal mať. K uvedenému záveru dospel na základe toho, že v priestupkových spisoch sa žiadny záznam o kontrolách nenachádzal. Súčasne mal žalovaný za to, že ak žalobca kontroly vykonal bez záznamu, tak ich vykonal nedostatočne, pretože nebolo predídené zbytočným prieťahom v objasňovaní a nebola určená primeraná lehota na skončenie objasňovania, resp. neboli uložené ani disciplinárne opatrenia voči podriadeným policajtom. O ústne uložených pokynoch žalobcu v spise nebol dôkaz, ani preverovaním sa nepotvrdili. Riadne, t.j. účinné a efektívne, vykonávanie riadiacej, organizačnej a kontrolnej činnosti žalobcu, resp. vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti za porušenie povinností policajta žalobcom, tak preukázané neboli. Žalovaný tak dospel k logickému záveru, že žalobca voči podriadeným policajtom ODI OR PZ Revúca v konkrétnych troch priestupkových veciach opomenul riadne a včas splniť svoje povinnosti nadriadeného policajta v zmysle § 49 písm. a/ (prípadne v nadväznosti na § 52 ods. 1) zákona č. 73/1998 Z.z.
38. V disciplinárnom konaní je predmetom konania a tým aj dokazovania naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia. Na základe uvedených skutkových a právnych záverov žalovaného a prvostupňového orgánu možno dospieť k tomu, že konajúce disciplinárne orgány
dostatočne zistili skutkový stav veci, ktorý správne právne posúdili, nakoľko boli naplnené všetky zákonom vymedzené znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia. Zavinené konanie žalobcu videl žalovaný v tom, že žalobca ako priamy nadriadený, hoci vykonával štátnu službu (vynímajúc obdobie, počas ktorého čerpal riadnu dovolenku), nevykonával riadne kontrolu priestupkových spisov, v dôsledku čoho po termíne uplynutia lehôt určených na objasňovanie priestupku neboli žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku predložené do priestupkového spisu, priestupkové spisy si na tento účel nevyžiadal a o žiadostiach o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku nerozhodol; a v konkrétnom prípade nedohliadol na to, že objasňovanie priestupku mohlo byť ukončené po zadovážení posledného listinného dôkazu dňa 04.08.2017.
39. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Sporné nebolo, že nešlo o trestný čin alebo priestupok žalobcu. Z hľadiska zavinenia išlo o nedbanlivostné konanie žalobcu, ktorý opomenul vo vzťahu k predmetným trom priestupkovým prípadom svoju zákonnú organizačnú, kontrolnú a riadiacu povinnosť. Vedomá nedbanlivosť žalobcu spočívala v tom, že žalobca vedel, resp. vzhľadom na riadiacu funkciu, ktorú zastával, vedieť mal a mohol, že časovo ohraničené lehoty na objasňovanie priestupkov stanovené čl. 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 majú tú vlastnosť, že plynú, a ich uplynutím bez odôvodneného predĺženia (ním ako príslušným nadriadeným) môže dôjsť k porušeniu interného predpisu a zbytočným prieťahom v objasňovaní priestupkov. Za nedôvodnú možno považovať žalobnú námietku spočívajúcu v tom, že v spise absentuje akýkoľvek vierohodný dôkaz o tom, že žalobca bol oboznámený s nariadením č. 7/2002.
40. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ je policajt mimo iného povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nariadených, čo implikuje informovanosť policajtov o ich obsahu. Podľa § 141 ods. 2 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. oboznamuje policajtov s internými predpismi nadriadený policajt. Podľa vyjadrenia žalovaného sám žalobca opakovane vykonával školenie svojich podriadených zo spomínaného predpisu, pričom každý interný predpis, vrátane doplnkov, bol vždy zaslaný na organizačnú zložku, ktorú riadi žalobca. Zo žalobcovej námietky teda plynie, hoci sa žalobou domáha uznania, že zachoval postup v zmysle tohto ustanovenia (teda zo samej podstaty námietky ide o námietku ad absurdum), že sám nepoznal nariadenie č. 7/2002, napriek tomu, že s ním oboznámil svojich podriadených policajtov (čo nenamietal), ktorí v súlade s ním preukázateľne postupovali pri objasňovaní priestupkov a žiadostiach o predĺženie lehôt na ich objasňovanie. Pokiaľ žalobca len tvrdil absenciu dôkazu preukazujúceho oboznámenie sa žalobcu s nariadením, bez ďalšieho (bez toho aby tvrdil, že sám toto nariadenie nepoznal), nemožno z tohto tvrdenia vyvodiť nič viac, než tvrdený fakt porušenia povinnosti nadriadeného žalobcu oboznámiť žalobcu s nariadením č. 7/2002, o porušení povinností ktorého sa v disciplinárnom konaní, výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie, nekonalo. Zákon č. 73/1988 Z.z. neukladá nadriadeným povinnosť zaistiť si dôkaz o oboznámení policajta s interným predpisom, t.zn. nepredpokladá sa, že táto skutočnosť by mohla byť predmetom dokazovania, pretože chýba ustanovenie, ktoré by takúto povinnosť nadriadeným policajtom ukladalo. Napríklad podľa § 7 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov je zamestnávateľ povinný pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi a ostatnými predpismi na zaistenie BOZP.... Zákon č. 73/1998 Z.z. obdobné ustanovenie vo vzťahu k interným aktom neobsahuje, t.zn. oboznámenie policajtov s internými predpismi sa prezumuje, ak nie je preukázaný opak. Žalobca opak netvrdil ani nepreukázal. V daných súvislostiach však nemožno opomenúť ani fakt, že štátna služba policajta je založená na služobnej prísahe, kde občan pri vzniku služobného pomeru policajta sľubuje, že bude čestný, statočný a disciplinovaný. Inak povedané, služobný pomer policajta (o to viac nadriadeného) zahŕňa vyšší stupeň dôveryhodnosti policajta, ktorý súčasne predpokladá jeho morálnu integritu prejavujúcu sa v miere zodpovedajúcej jeho postaveniu verejného činiteľa, zákonnosť postupov, úkonov, rozhodnutí ale aj výrokov ktorého sa predpokladá až dovtedy, pokiaľ nie je preukázaný opak. Táto žalobná námietka tak nebola dôvodná.
41. Subjektom disciplinárneho previnenia mohol byť len policajt, v danom prípade nadriadený policajt oprávnený podľa § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998, čo vo vzťahu k žalobcovi nebolo v konaní sporné. Chráneným objektom bol riadny a nerušený priebeh objasňovania priestupkov v primeranom čase. Námietka žalobcu, že objasňovanie priestupku sa má podľa nariadenia č. 7/2002 skončiť spravidla do jedného mesiaca, teda nie striktne, pričom lehota na objasňovanie je podľa neho v podstate limitovaná obdobím dvoch rokov od spáchania priestupku, čo nachádza svoj odraz v ust. § 20 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch, taktiež nebola dôvodná. Žalobca sa mýlil pokiaľ tvrdil, že doba objasňovania priestupku je v podstate limitovaná len dvojročnou dobou, v ktorej je možné o priestupku rozhodnúť a uplynutím ktorej, zodpovednosť za priestupok zaniká. Podľa ust. § 59 ods. 2 a 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, z ktorých vychádza koncepcia čl. 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002, sú orgány oprávnené objasňovať priestupky povinné čo najskôr oznámenia vybavovať a priestupky objasňovať spravidla do jedného mesiaca. Nemožno pritom opomenúť, že pri objasňovaní priestupku sa musí zohľadniť aj to, že po ňom nasleduje štádium správneho konania o priestupku, ktoré predstavuje ťažisko rozhodovania o priestupku. Objasňovanie priestupku, ktoré zabezpečuje podklad pre začatie konania o priestupku, tak nemôže zabrať celý časový priestor dvoch rokov len pre toto predprocesné štádium. Iný interpretačný prístup by celkom poprel účel priestupkového konania, ktorým je včasné rozhodnutie o vine a sankcii za preukázateľne spáchaný priestupok.
42. Hoci bola jednomesačná lehota na objasňovanie priestupkov v ust. § 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 vymedzená ako „spravidla“ do jedného mesiaca, vzhľadom na povinnosť jej predĺženia na základe písomnej a odôvodnenej žiadosti policajta, zahŕňajúcej povinnosť nadriadeného policajta určiť primeranú lehotu na ukončenie objasňovania, išlo o zrozumiteľné časové obmedzenie objasňovania priestupkov policajtami, prelomiteľné len rozhodnutím o jej predlžení nadriadeným policajtom. Iné než striktné vymedzenie plynutia lehoty jedného mesiaca na objasňovanie priestupku, požitím pojmu spravidla, sa preto vzťahuje len pre prípad predĺženia tejto lehoty, kedy objasňovanie priestupku logicky jeden mesiac prekročí. Bez rozhodnutia o predĺžení lehoty nadriadeným jednomesačná lehota obligatórne platí bez ďalšieho a plynutím času môže dôjsť k jej márnemu uplynutiu, pokiaľ sa objasňovanie v rámci jej plynutia neskončí. Z uvedeného plynie, že prekročenie jednomesačnej lehoty objasňovania priestupkov, pokiaľ navyše obsahovalo aj prvky zbytočných prieťahov a absentovala žiadosť o jej predĺženie, resp. opomenutie nadriadeného - žalobcu o nej rozhodnúť, malo za následok porušenie ust. § 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 majúceho charakter internej normy záväznej pre všetkých policajtov. V priestupkovom konaní, vrátane štádia objasňovania priestupkov, bolo potrebné rešpektovať základné pravidlá správneho konania podľa § 3 Správneho poriadku, ktoré stanovujú základné zásady, na ktorých stojí postup orgánov verejnej správy v každej oblasti verejnej správy. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Zbytočným prieťahom je taký postup v rámci objasňovania priestupkov, resp. jeho opomenutie, ktorý zahŕňa úkon alebo úkony urobené s časovým oneskorením (počítaným na dni, týždne atď.) po dni, kedy už mohli byť tieto úkony predtým urobené, pokiaľ ich vykonaniu nič nebránilo. Akékoľvek zbytočné prieťahy zistené v postupe nadriadeného a policajtov tak boli nežiaducim javom, ktorým bolo potrebné riadiacou, organizačnou a kontrolnou činnosťou predchádzať.
43. V postupe policajtov podriadených žalobcovi, ktorých postup mal kontrolovať, organizovať a riadiť, bolo zistené porušenie povinnosti zabezpečiť si vydanie rozhodnutia o predĺžení jednoročnej lehoty, resp. bolo zistené nereagovanie žalobcu na takúto žiadosť policajta, tiež absencia akéhokoľvek záznamu o vykonaní kontroly žalobcu, a tým porušenie čl. 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 a následné zbytočné prieťahy v objasňovaní. Pokiaľ mali policajti vykonávajúci objasňovanie priestupkov povinnosť podať písomnú odôvodnenú žiadosť o predĺženie jednomesačnej lehoty na objasňovanie priestupkov, rozhodnutiu o nej zodpovedala rovnako písomná forma. Napriek tomu, že ust. § 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 výslovne nestanovuje písomnú formu rozhodnutia o predĺžení lehoty objasňovania ani jeho náležitosti, je zrejmé, že ide o úkon majúci v postupe objasňovania význam z hľadiska posudzovania plynutia a tým aj uplynutia interných poriadkových lehôt, nakoľko bez predĺženia lehoty dôjde k jej márnemu uplynutiu. Na účely kontrolnej, organizačnej a riadiacej činnosti nadriadeného (pokiaľ je vykonávaná) tak v spise musí byť spôsobilý písomný podklad o takomto rozhodnutí nadriadeného. Inak - „ústne“ predĺžená lehota, ktorá by nebola zaznamenaná v spise, by vykonanie efektívnej kontrolnej, riadiacej či organizačnej činnosti mohla úplne zmariť, pretože by v priestupkovom spise nebol žiadny hmatateľný podklad určujúci včasnosť takého úkonu nadriadeného policajta. Tiež by nebolo zrejmé a osvedčené to, či lehota bola včas a tým aj účinne a opodstatnene predĺžená. Odôvodnenie písomnej žiadosti o predĺženie nemusí byť vždy nadriadeným akceptované a preto bez písomného rozhodnutia o predĺžení lehoty samotná žiadosť v priestupkovom spise neposkytuje dostatočný podklad o opodstatnenosti predĺženia lehoty na objasňovanie priestupku, ktorú opodstatnenosť môže reprezentovať len jej schválenie žiadosti rozhodnutím nadriadeného policajta o predĺžení lehoty na objasňovanie priestupku.
44. Žalobca mal povinnosť o žiadosti o predĺženie lehoty na objasňovanie priestupku rozhodnúť pred jej uplynutím, keďže vykonávanie objasňovania po jej uplynutí sa spájalo s povinnosťou predĺženia lehoty. Z povahy časovo určenej doby - lehoty vyplýva, že o jej predĺžení je možné rozhodnúť len pred jej uplynutím. Márnym uplynutím poriadkovej lehoty, ktoré už nemožno zhojiť predĺžením, dochádza k porušeniu internej povinnosti policajtov a zlyhaniu činnosti ich nadriadeného (žalobca), zodpovedného za organizovanie, rodenie a kontrolu činnosti ním riadeného útvaru OR PZ Revúca. Žalobcova námietka, že predĺženie lehoty na skončenie objasňovania priestupku je viazané výlučne na žiadosť podriadeného policajta tak naráža na kontrolnú, organizačnú a riadiacu činnosť žalobcu, ktorý bol povinný činnosť podriadených policajtov organizovať, kontrolovať a riadiť tak, že k prekročeniu lehoty stanovenej na objasnenie priestupku, bez jej predchádzajúceho predĺženia, nemohlo dôjsť. To neplatí len v mimoriadnych prípadoch, na ktoré žalobca nemohol mať včas dosah, ktoré tvrdené neboli. Ak k predĺženiu lehoty objasňovania nedošlo, žalobca mal povinnosť vyvodiť zodpovednosť podriadeného policajta za porušenie povinností policajta stanovených interným predpisov - nariadením č. 7/2002.
45. Objektívna stránka skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia žalobcu je vymedzená v ust. 52 ods. 1 v nadväznosti na § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. tak, že ide o zavinené porušenie povinností nadriadeného policajta riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov. Súčasne bolo žalobcovi kladené za vinu porušenie povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 73/1998 Z.z. Na základe vykonaného dokazovania dospeli prvostupňový orgán a žalovaný k skutkovým zisteniam osvedčujúcim porušenie čl. 23 ods. 1 Nariadenia prezidenta policajného zboru č. 7/2002 zo strany policajtov podriadených žalobcovi a na tom skutkovom základe súčasne porušenie povinností žalobcu riadiť, organizovať a kontrolovať podriadených policajtov, spôsobom uvedeným v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku. Pokiaľ sa v konaní spoľahlivo preukázalo, že žalobca opomenul v predmetných troch priestupkových veciach riadne a včas riadiť, organizovať a kontrolovať postup podriadených policajtov pri objasňovaní priestupkov, v rámci ktorého došlo k nepredĺženiu jednomesačnej lehoty na objasňovanie priestupkov a k zbytočným prieťahom, k čomu by pri riadne a včas uplatnenej riadiacej, organizačnej a kontrolnej právomoci žalobcu nedošlo, naplnenie objektívnej stránky disciplinárneho previnenia žalobcu bolo preukázané. Prvostupňový orgán (str. 23 prvostupňového rozhodnutia) a žalovaný (str. 10, 11 napadnutého rozhodnutia) tým zrozumiteľne vyjadrili aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinností policajtov vykonávajúcich objasňovanie priestupkov a nečinnosťou žalobcu majúcou za následok spáchanie disciplinárneho previnenia žalobcu, s tým, že disciplinárna zodpovednosť podriadených policajtov tým nebola dotknutá.
46. Uloženie disciplinárneho opatrenia písomného pokarhania podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. žalobcovi tak bolo dôvodné. Žalobca namietal, že postačovala výčitka, resp. že neuloženie výčitky nebolo odôvodnené. Žalovaný a prvostupňový orgán konali a rozhodovali autonómne, na základe vlastného hodnotenia dôkazov a všetkých zistených skutočností, pričom uplatňovali príslušné sankčné ustanovenia zákona spôsobom, ktorý v zmysle zákonného rámca pripadal v úvahu. Pokiaľ boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie disciplinárneho opatrenia písomného pokarhania (žalobca okrem vlastných úvah v prospech uloženia výčitky neuviedol žiadne dôvody, ktoré by jeho uloženiu bránili), nie je dôvod považovať jeho uloženie za nezákonné. Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 73/1988 Z.z. za disciplinárne previnenie možno policajtovi uložiť len jedno z disciplinárnych opatrení uvedených v § 53 ods. 1 písm. a/ až c/. V rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd preskúmaval jeho zákonnosť, pričom nebol oprávnený skúmať vhodnosť alebo účelnosť uloženého disciplinárneho opatrenia (§ 27 ods. 3 SSP) a už vôbec nie súlad s predstavami žalobcu. Správny súd nebol oprávnený o sankcii rozhodovať opätovne za žalovaného, ani ju svojvoľne prehodnocovať, nakoľko správny súd nenahrádza žalovaného a sankčná moderácia (§ 198 SSP) žalobcom navrhnutá nebola. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuloženie výčitky odôvodnil keď uviedol, že protiprávne konanie policajta bolo zistené u viacerých priestupkových spisov, pričom žalobca nevykonával kontroly priestupkových spisov, ktoré neboli ukončené v stanovenej lehote, a nešlo o ojedinelý prípad, čo odráža úroveň riadiacej a kontrolnej činnosti žalobcu. Uzavrel, že v danej veci sa nejedná o menej závažné konanie, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia, čo neumožňovalo vec ukončiť podľa § 54 zákona č. 73/1988 Zb. Nesúhlas žalobcu s hodnotením veci žalovaným nemá za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
47. Žalobca ďalej namietal, že žalobcovi sa vytýkajú len niekoľkodňové nečinnosti (7, 20 a 19 dní), pričom zahrnuté boli aj obdobia nečinnosti cez víkendy, t.j. dni pracovného pokoja, bez zahrnutia
ktorých by išlo len o 5, 13 a 14 dní, čo podľa žalobcu nemôže za žiadnych okolností predstavovať naplnenie znakov disciplinárneho previnenia. Žalobca pri koncipovaní tohto žalobného bodu opomenul, že počítanie času je predmetom úpravy ust. § 262 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorá právna úprava nezmenšuje časové obdobie medzi začiatkom a koncom plynutia lehoty o dni pracovného pokoja. Spája s nimi len zachovanie včasnosti podania, ak sa podá v najbližší pracovný deň nasledujúci po dni pracovného pokoja, pokiaľ posledný deň lehoty pripadol na taký deň. Táto žalobná námietka preto opodstatnená nebola.
48. Predmetom ďalšej námietky žalobcu bolo, že po zrušení predchádzajúceho disciplinárneho rozkazu nemal žiadnu vedomosť o pokračovaní v disciplinárnom konaní pre konkrétne porušenia, skutok, pre ktorý sa viedlo ďalšie disciplinárne konanie nebol vôbec identifikovaný a žalobca tak nemal vedomosť, za aký skutok je v konaní voči nemu vyvodzovaná disciplinárna zodpovednosť, nakoľko chýba oznámenie o pokračovaní v konaní pre konkrétny skutok (formulácia skutkov bola až v prvostupňovom rozhodnutí), čím mu bola upretá možnosť prípravy, a čím sa stalo konanie neistým a nepredvídateľným. V disciplinárnom konaní vedenom voči žalobcovi už od roku 2017, po zrušení dvoch predchádzajúcich disciplinárnych rozkazov, bol predmet konania, ktorým bolo konanie o disciplinárnom previnení žalobcu podľa § 52 ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z. za porušenie povinností nadriadeného podľa § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z., resp. porušenie povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 73/1998 Z.z. nesplnením povinností kontrolovať dodržiavanie plnenie povinností policajtov v zmysle čl. 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002, vymedzené dostatočne určito a zrozumiteľne z prechádzajúcich úkonov konania urobených voči nemu konajúcimi orgánmi. Toto pochybenie by tak bolo možné s úspechom namietať najneskôr do vydania pôvodného prvostupňového rozhodnutia z 20.10.2017, ktoré bolo spolu s potvrdzujúcim rozhodnutím žalovaného z 17.04.2018 zrušené rozsudkom tunajšieho správneho súdu sp.zn. 24S/75/2018 z 18.10.2018 a vec bola prvostupňovému orgánu vrátená na nové prejednanie. Z uvedených rozhodnutí, ako aj z obsahu ďalších procesných úkonov v konaní (od začatia konania v roku 2017 až po vydanie napadnutého rozhodnutia tvorí konanie jeden celok) už bolo žalobcovi zrejmé, že konanie sa vedie o označenom nesplnení povinností nadriadeného a nesplnení povinností policajta, t.zn. žalobca bol pred vydaním disciplinárneho rozkazu oboznámený o skutkových okolnostiach a právnej kvalifikácii disciplinárneho previnenia, ktoré sa mu kladie za vinu, v rozsahu dostatočnom na to, aby sa mohol v konaní účinne brániť, čo žalobca svojimi úkonmi počas konania využil.
49. Listom prvostupňového orgánu z 04.07.2019 - „Žiadosť o vyjadrenie žalobcu...“, ktorý mal súčasne charakter oznámenia o pokračovaní v konaní, bolo žalobcovi umožnené uplatniť jeho právo na ním zvolenú procesnú obranu, t.j. nebolo mu zamedzené v práve účinne sa brániť. Pokiaľ by žalobca nemal vedomosť o predmete konanie, nebol by spôsobilý v rámci zvolenej procesnej obrany sformulovať vyjadrenie z 15.07.2019 (ani predchádzajúce vyjadrenia), ktorého obsah nepripúšťa iný záver než ten, že mu bol predmet konania dobre známy. Týmto vyjadrením sa žalobca práve v intenciách predmetu konania bránil, pričom nezrozumiteľnosť predmetu konania nenamietal. Z uvedeného plynie, že táto námietka žalobcu by mala opodstatnenie vtedy, pokiaľ by prvostupňový orgán a žalovaný vyvodili vo svojich rozhodnutiach disciplinárnu zodpovednosť žalobcu za diametrálne odlišné skutky, resp. úplne inak kvalifikované disciplinárne previnenia, než tomu bolo v predchádzajúcom priebehu konania. Namietané pochybenie v postupe pred vydaním prvostupňového a napadnutého rozhodnutia tak nebolo spôsobilé negatívne zasiahnuť do práva žalobcu na procesnú obranu. Navyše zúženie okruhu priestupkových prípadov, ktoré sa veci týkali, na tri, bolo obsahom listu prvostupňového orgánu z 04.07.2019, z ktorého bolo zrejmé, že sa od žalobcu požaduje písomné vyjadrenie v disciplinárnom konaní v zmysle uvedených ustanovení zákona len vo vzťahu k trom tam označeným priestupkovým veciam.
50. Žalobca namietal aj to, že mu nie je zrejmé, čo sa stalo s vedením disciplinárneho konania za ďalšie čiastkové skutky, pretože nevedel, či tieto skutky boli zastavené, resp. či boli vylúčené na samostatné konanie a konanie o nich prebieha. Táto žalobná námietka žalobcu je legitímna otázka k priebehu konania o jeho disciplinárnom previnení, nakoľko aj tieto ďalšie skutky, ktoré v poslednom rozhodnutí chýbajú, boli predmetom predchádzajúceho konania. Nie je však dôvodnou žalobnou námietkou, nakoľko chýbajúca informácia pre žalobcu o „osude“ konania v inej jeho časti nemá potenciál zasiahnuť do jeho subjektívnych práv pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré sa tejto časti nijako netýka (§ 3, § 6, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1 SSP). Pokiaľ by disciplinárne konanie vzťahujúce sa k týmto priestupkovým veciam bolo zastavené alebo by bolo vylúčené na samostatné konanie, žalobca by sa to zrejme dozvedel z rozhodnutia prvostupňového orgánu. Či je
disciplinárne konanie aj vo vzťahu k týmto priestupkom ďalej vedené, nie je z obsahu administratívneho spisu zrejmé. Napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, preskúmanie ktorých bolo predmetom konania pred správnym súdom, zohľadňuje nesplnenie povinností žalobcu len k trom tam uvedeným priestupkovým veciam. Preskúmanie veci nad rozsah vymedzený predmetom konania, t.j. obsahom preskúmavaného rozhodnutia na základe správnej žaloby podanej žalobcom na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia nebolo prípustné. Pokiaľ žalobca namietal nečinnosť prvostupňového orgánu tým, že o tejto časti pôvodne začatého disciplinárneho konania v danom rozsahu nerozhodol, mohol tak urobiť samostatne podanou správnou žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s § 242 a nasl. SSP, ak sa tento stav natoľko dotýkal jeho práv.
51. Žalobcovi ďalej nebolo zrejmé, aké ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, nariadení, rozkazov a pokynov nadriadených mal porušiť, nakoľko mu už, na rozdiel od predchádzajúceho disciplinárneho rozkazu, nebolo kladné za vinu porušenie § 3 ods. 2 nariadenia č. 7/2002, resp. pribudli porušenia ust. § 48 ods. 3 písm. a/, b/ a § 49 písm. a/, d/ zákona č. 73/1998 Z.z. Disciplinárny rozkaz č. 1 z 20.10.2017 obsahoval vo výroku konštatovanie porušenia povinností policajta v zmysle § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. a povinností nadriadeného podľa § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. s poukazom na čl. 3 ods. 2 a čl. 23 ods. 1 nariadenia č. 7/2002 (vyplýva to aj z rozsudku správneho súdu sp.zn. 24S/75/2018 z 18.10.2018, na ktoré sa žalobca v správnej žalobe odvolával). Od samého začiatku tak žalobcovi bolo kladené za vinu nesplnenie povinností policajta ako aj nesplnenie povinností nadriadeného policajta. Podľa čl. 3 ods. 2 Nariadenia prezidenta Policajného zboru o objasňovaní priestupkov a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore č. 7/2002 v znení neskorších zmien postup policajtov pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov riadi, organizuje a kontroluje funkcionár, ktorý je zodpovedný za úsek odhaľovania, objasňovania a prejednávania priestupkov. Z citovaného ustanovenia, ktoré nebolo uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia, hoci bolo uvedené vo výroku pôvodného disciplinárneho rozkazu, neplynie žiadna iná - osobitná alebo osobitne - inak formulovaná právna povinnosť, ako v ust. § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z., ktoré v podmienkach policajného zboru len spresňuje. Jeho absencia vo výroku prvostupňového rozhodnutia tak nespôsobila žiadne porušenie zákona. Výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 241 ods. 2 zákona č. 73/1988 Z.z. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa nadbytočne opieralo o nesplnenie povinnosti žalobcu podľa ust. 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z., ktoré nebolo súčasťou výroku. Táto nezrovnalosť odôvodnenia rozhodnutia, ktorá bola v podstate len súčasťou argumentácie žalobcu, však nespôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a preto nie je chybou, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako celku. Pokiaľ sa uvedený postup prvostupňového orgánu dotýkal subjektívnych práv žalobcu, v žalobe neuviedol, akým konkrétnym spôsobom (vzhľadom na výsledok konania plynúci z výroku disciplinárneho rozkazu, uložené disciplinárne opatrenie a pod.) ho negatívne zasiahol do tej miery, aby mu správny súd poskytol právnu ochranu zrušením napadnutého rozhodnutia.
52. Žalobcovi nebolo zrejmé ani to, k akej účinnosti znenia zákona č. 73/1998 Z.z. konajúce orgány vôbec postupovali, keďže disciplinárne konanie prebiehalo od 23.08.2017 a v priebehu konania bol tento zákon štyrikrát novelizovaný. Nebolo mu zrejmé tiež to, aké nariadenie prezidenta PZ, resp. aké konkrétne jeho ustanovenia mal vlastne porušiť, pretože z výroku prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, z akého dátumu účinnosti a tým z akého znenia nariadenia č. 7/2002 pri svojom rozhodovaní prvostupňový orgán vychádzal, nakoľko žalovaný sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, že toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01.11.2019 zrušené a nahradené nariadením č. 90/2019, a žalobcovi nebola daná odpoveď na to, či neboli stanovené výhodnejšie, resp. iné podmienky na prípadný postih žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti žalobcu, že pri zmene právnych predpisov ich novelizáciou sa postupuje v súlade intertemporálnymi normami v rámci prechodných ustanovení konkrétnej zmeny alebo doplnenia zákona iným zákonom. Ak takých noriem niet, postupuje sa v súlade so zásadami právneho poriadku, napríklad so zásadou aretroaktivity. Pokiaľ žalobca nevidel žiadne konkrétne porušenie uvedených pravidiel (nijaké neuviedol), je zodpovedanie tejto otázky uvedeným spôsobom primerané jej nekonkrétnemu obsahu, nakoľko niet zrozumiteľnej žalobnej argumentácie, len vo svetle ktorej by mohol byť postup a rozhodnutie žalovaného preskúmaný. Obdobne žalobca nenamietal žiadne konkrétnosti k prípadnému porušenie zákazu retroaktivity v neprospech žalobcu (uplatnením nariadenia č. 7/2002 v inom znení ako v uvedenom v rozhodnutiach, resp. neuplatnením nového nariadenia č. 90/2019), ktorá zásada sa pri ukladaní trestov v trestnom konaní používa, a nepredložil ani nariadenie prezidenta PZ č. 90/2019, ktoré nie je zverejnené v Zbierke zákonov SR a preto nie je všeobecne známe, a to ani správnemu súdu. Disciplinárna zodpovednosť žalobcu
(skutková podstata disciplinárneho previnenia, uloženie disciplinárnych opatrení) plynie zo zákona č. 73/1998 Z.z., neskoršie zmeny ktorého by mohli byť pri uplatnení uvedenej zásady ukladania trestov relevantné. Takéto zmeny, ani ich prípadný priaznivejší dopad na zodpovednosť žalobcu, tvrdené neboli, a neboli správnym súdom ani zistené. Nariadenie prezidenta PZ č. 7/2002 upravovalo povinnosti, v dôsledku nesplnenia ktorých žalobca porušil zákon, platné v čase ich nesplnenia. Nesplnenie povinností plynúcich z uvedeného interného predpisu (ako skutková otázka) tak nemohlo byť posudzované podľa žiadneho neskoršieho interného aktu, ktorý v tom čase účinný nebol. V konaní pritom nebolo tvrdené ani preukázané, že konkrétne ustanovenia novšieho interného predpisu by mohli byť pre žalobcu priaznivejšie. Prvostupňový orgán a žalovaný posudzovali právne povinnosti žalobcu v zmysle zákona a interného nariadenia v znení platnom a účinnom v čase, keď povinnosti mali byť splnené, pričom ich znenia v rozhodnutiach citovali, t.zn. niet rozumných pochybností o tom, aké ustanovenia zákona a interného predpisu žalobca porušil. Pokiaľ žalobca nenamietal a nepreukázal, že boli použité neprávne ustanovenia, resp. ustanovenia v nesprávnom znení, nie je žiadny dôvod sa týmito námietkami zaoberať, nakoľko by išlo len o hypotetickú možnosť, ktorá by však nemala žiadny priamy dopad na subjektívne práva a chránené záujmy žalobcu, ochrana ktorých je účelom konania pred správnym súdom.
53. Správny súd nie je (a to možno povedať vo vzťahu k väčšine žalobných námietok) inšpekčný orgán vyhľadávajúci a naprávajúci akékoľvek administratívne pochybenia žalobcu, ale ani orgán zabezpečujúci súlad preskúmavaného rozhodnutia s názormi žalobcu. Možno pritom poukázať na niektoré nasledovné názory Ústavného súdu SR: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (II. ÚS 78/05). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06)“.
54. Za ďalšie procesné pochybenie žalobca považoval fakt, že napriek skutočnosti, že žalobca žiadal zaslať podklady k vydaniu rozhodnutia, konkrétne vyjadrenia policajtov, tieto mu neboli zaslané, aj napriek tomu, že sa o tieto dôkazy žalovaný vo svojom rozhodnutí opieral, čím zaťažil konanie vadou, keďže postupoval v rozpore s ust. § 233 ods. 2 a § 241 ods. 3 zákona č. 73/1988 Z.z., keď konal len v neprospech žalobcu. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 73/1988 Z.z. pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa § 233 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1988 Z.z. (1) Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. (2) Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 237 ods. 2 zákona č. 73/1988 Z.z. účastníci konania majú právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1988 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
55. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že žalobcovi mala byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa, čo bolo zachované žiadosťou prvostupňového orgánu z 04.07.2019 o vyjadrenie k veci, pričom žalobca svoje právo využil podaním vyjadrenia z 15.07.2019. Napriek tomu, že záznamy o vyjadreniach policajtov boli podkladom prvostupňového rozhodnutia, nakoľko sa o nich prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia zmienil, prvostupňový orgán nemal osobitnú zákonnú povinnosť pred vydaním disciplinárneho rozkazu zaslať tieto podklady žalobcovi, ktorý sa ich zaslania mal domáhať,
čo z administratívneho spisu nevyplýva. Vo vyjadrení z 15.07.2019 a v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca navrhol vypočutie policajtov, ale nepožadoval ich výpoveď zaslať. Požadoval zaslanie „Žiadosti o vyjadrenie k nedostatkom zo dňa 23.08.2017“, ktorá mu bola listom z 12.08.2019 zaslaná. Zákon č. 73/1988 Zb. neobsahuje ustanovenia, ktoré by obsahovo zodpovedali povinnostiam správnych orgánov podľa ust. § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) dať účastníkom konania možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k ich podkladom a k spôsobu ich zistenia, pričom v súlade s § 247a zákona č. 73/1988 Z.z. sa na konanie podľa tohto zákona Správny poriadok nevzťahuje (okrem výkonu rozhodnutia, o ktoré zjavne nejde). Navyše vyjadrenia policajtov (vzhľadom na ich obsah) do konania nevniesli žiadne nové informácie, ktoré by žalobcovi predtým neboli známe, čo žalobca ani netvrdil. Dňa 24.04.2019 žalobca nahliadol do spisu, takže všetky predtým obstarané podklady rozhodnutia mu boli známe. K jeho námietke konania v rozpore s § 233 ods. 2 zákona č. 73/1988 Z.z., ktorá nebola konkretizovaná možno len všeobecne uviesť, že s konaním podľa zákona si v žiadnom prípade nemožno zamieňať konanie v neprospech žalobcu.
56. Žalobca namietal nevykonanie výsluchu M.. P. B., ktorého navrhoval vypočuť a uviedol aj k akým konkrétnym veciam, pričom odôvodnenie odmietnutia jeho vypočutia tým, že bol uvoľnený zo služobného pomer na vlastnú žiadosť považoval za scestné. Žalobca nenavrhoval vypočutie Mgr. B. vo vyjadrení z 15.07.2019 ani z 21.03.2019, ale v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol, že konkrétne priestupkové spisy boli ukončené už dňa 20.08.2018, teda pri kontrole z 23.08.2017 sa nemohlo jednať o rozpracované spisy, o čom je potrebné ho vypočuť, pričom uviedol, že má právo klásť mu otázky, a chýba záznam z kontroly priestupkových spisov z 23.08.2017, k čomu je potrebné Mgr. B. vypočuť. Podľa § 238 ods. 3 zákona č. 73/1988 Z.z. je účastník konania oprávnený na podporu svojich tvrdení navrhovať dôkazy, pričom v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 73/1988 Z.z. pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav a podľa § 233 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1988 Z.z. (1) Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. (2) Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Zákon č. 73/1988 Z.z. neobsahuje ustanovenia, z ktorých by vyplývala fyzickým a právnickým osobám povinnosť vypovedať ako svedok v disciplinárnom konaní o disciplinárnom previnení policajta, ani povinnosť, aby uviedli svoju výpoveď alebo vyjadrenie pravdivo a nestranne. Zákon rovnako neumožňuje orgánom z disciplinárnou právomocou predvolať alebo inak zabezpečiť inú fyzickú osobu (teda ani bývalého policajta) v disciplinárnom konaní ani na účel podania výpovede alebo vyjadrenia, nakoľko zákon takéto oprávnenie nadriadenému z disciplinárnou právomocou neustanovil. Zákon č. 73/1998 Z.z. neobsahuje ustanovenie zodpovedajúce ust. § 33 ods. 1 Správneho poriadku zakladajúce právo účastníka konania klásť na ústnom pojednávaní otázky svedkom otázky ani možnosť viesť ústne pojednávanie, ako to upravuje ust. § 21 Správneho poriadku. Ust. § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. vymedzujúce dôkazy svedeckú výpoveď ako dôkaz ani len exemplifikatívne nepomenúva. Hovorí síce o výpovedi, vyjadrení osôb vrátane účastníkov konania, avšak nehovorí nič o tom, ako ich ma konajúci orgán s chýbajúcou právomocou zabezpečiť.
57. Aplikácia práva, ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych správnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú konkrétne právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy SR určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci môže dôjsť len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava stanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade nesplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku toho zákony upravujúce postavenie a právomoci štátnych orgánov neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tak vytvára právnu istotu v tom, že žiaden orgán štátu nie je oprávnený svojvoľne rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Pokiaľ zákon v disciplinárnom konaní o disciplinárnom previnení policajta predvolanie svedka a vypočutie svedka, resp. zabezpečenie nestrannej výpovede alebo vyjadrenia osoby neumožňuje (už
vôbec nie za prítomnosti žalobcu), nemožno žalovanému, ktorý v disciplinárnom konaní reprezentoval orgán štátnej moci, vyčítať, že Mgr. B. nevypočul. Obchádzanie nedostatku právomoci (predvolaním alebo iným zabezpečením výpovede alebo vyjadrenia Mgr. B.) by v konečnom dôsledku diskvalifikovalo taký dôkaz ako získaný nezákonne. Dokumentuje to ust. § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
58. Vyjadrením pochybností o riadnom zabezpečení vyjadrení podriadených policajtov žalobca k zákonnosti rozhodnutia nič konkrétne nenamietal. Možno k teda len vo všeobecnosti uviesť, že z vyjadrení policajtov (na návrh žalobcu) prvostupňový orgán zisťoval skutočnosti, ktoré vyplynuli z úradnej činnosti samotného prvostupňového orgánu a ktoré prvostupňový orgán, ako nadriadený žalobcu a policajtov ODI OR PZ Revúca bol v rámci svojej kontrolnej, organizačnej a riadiacej činnosti oprávnený zisťovať. Teda išlo o dôkazy získané lege artis. Čo sa týka namietanej otázky ne/zbavenia mlčanlivosti policajtov, s ohľadom na to, že ani tu nebol vyjadrený vzťah tejto námietky k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, možno poukázať na ust. § 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „Policajti sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi, a ktoré si v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou.“ Povinnosť mlčanlivosti sa na policajtov, ktorý na žiadosť svojho nadriadeného poskytli informácie týkajúce sa dodržiavania povinností iného policajta nevzťahuje, nakoľko nešlo o skutočnosti, ktoré si vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou. Prvostupňový orgán ani žalovaný neboli vo vzťahu k povinnostiam konať o disciplinárnom previnení žalobcu nepovolaní. Naopak boli oprávnení v zmysle § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. v rámci kontrolnej činnosti vyžadovať vyjadrenia od podriadených policajtov.
59. Žalobca videl pochybenie žalovaného aj v tom, že v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žiadal o predĺženie lehoty na podanie odvolania, o ktorej nebolo rozhodnuté a chýba o tom akýkoľvek záznam v spise. Žalobca preukázateľne včas podal odvolanie z 17.09.2019 proti prvostupňovému rozhodnutiu, kde v rozsahu štyroch strán skoncipoval a odôvodnil svoje námietky proti prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj požiadavku na jeho zrušenie odvolacím orgánom - žalovaným. Odvolanie síce súladne s touto žalobnou námietkou obsahuje požiadavku žalobcu na podanie „riadneho odvolania“ a vytvorenie časového priestoru v rámci pracovnej doby a nie dovolenky. Žalobca však neuviedol v podanom odvolaní ani v správnej žalobe, čo by malo byť predmetom „riadneho odvolania“ a prečo ním podané odvolanie, o ktorom bolo riadne rozhodnuté žalovaným v odvolacom konaní, nebolo. Vzhľadom na to, že až do vydania napadnutého rozhodnutia z 15.11.2019, t.zn. do dvoch mesiacov od podania odvolania, žalobca svoje odvolanie nedoplnil, a v správnej žalobe neuviedol čo mu konkrétne nebolo umožnené v odvolaní namietať, nebolo možné ani na základe tejto námietky dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
60. Žalobca opakovane namietal, že v súlade s § 49 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. písomne opakovane požadoval od nadriadeného vytvorenie priaznivých podmienok na riadny výkon štátnej služby čo zdôvodňoval vysokou pracovnou zaťaženosťou, s čím sa jeho nadriadený dostatočne nevysporiadal. Táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového rozhodnutia, kde na str. 21-22 prvostupňový orgán zaujal k tejto námietke odôvodnené stanovisko spočívajúce v tom, že organizačná štruktúra OR PZ Revúca vychádza z nariadenia ministra vnútra SR č. 73/2009 a nebolo v právomoci nadriadeného ju meniť (mohol ju len navrhovať, čo sa aj stalo, ale k zmene nedošlo), na ODI nie je systematizovaná iná riadiaca funkcia, ide o porovnateľné zaťaženie žalobcu ako na iných OR PZ v rámci Policajného zboru SR, žalobca vykonával aj funkciu zástupcu riaditeľa odboru poriadkovej a dopravnej polície, pričom vzhľadom na jeho zaťaženosť plnil len úlohy týkajúce sa činnosti ODI. Žalovaný sa s tým stotožnil a v napadnutom rozhodnutí doplnil, že výkon služby policajta nadriadeného si vyžaduje psychickú odolnosť a preto každý jednotlivec musí zvážiť, či jeho schopnosti zodpovedajú určenej funkcii. Je na zvážení každého policajta, ktorý vykonáva nielen riadiacu funkciu, či dokáže dlhodobo plniť ukladané úlohy, pričom čas strávený žalobcom v zamestnaní je subjektívnym tvrdením, ktoré neodráža množstvo ním vykonanej práce. Organizačnú štruktúru, ktorá je dlhodobo nemenná, nemožno prispôsobovať individuálnym požiadavkám a schopnostiam konkrétneho policajta a pod.
61. Žalobca namietal nedôslednú aplikáciu ust. § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Primárne je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutia boli vydané
potom, čo predchádzajúce rozhodnutia prvostupňového orgánu a žalovaného o uložení disciplinárneho opatrenia žalobcovi boli zrušené správnym súdom pre nepreskúmateľnosť. Prvostupňový orgán a žalovaný pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí odstránili nedostatky predchádzajúcich rozhodnutí vydaním odôvodnených rozhodnutí, pričom odôvodnenie ich rozhodnutí má zrozumiteľnú výpovednú hodnotu vo vzťahu k všetkým otázkam týkajúcim sa disciplinárneho previnenia žalobcu a uloženého disciplinárneho opatrenia, ktoré nemožno deliť na samostatné časti. Prihliadali na okolnosti uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. keď zrozumiteľne vyjadrili, že v úvahu vzali, že zistené porušenia predpisov sa týkali oblasti, ktorá bola v priamej osobnej zodpovednosti žalobcu ako nadriadeného policajta. Poukázali na to, že žalobca bol v pozícii nadriadeného, čo nemožno považovať vo vzťahu k posúdeniu konania žalobcu za bezpredmetné, pretože ilustruje závažnejší spôsob konania a mieru zavinenia policajného funkcionára (ktorým bola žalobca v tom čase), ktorý namiesto toho, aby šiel svojim podriadeným príkladom, konal opačne, čo reálne mohlo mať vplyv na celkovú morálku a tým aj úroveň plnenia povinností podriadených policajtov. Úkony, ktoré žalobca ako nadriadený policajt nevykonával, sú na jednej strane z pohľadu organizátorskej, riadiacej a kontrolnej činnosti nevyhnutné a dôležité, no na druhej strane sú jednoduché a časovo nenáročné, avšak nevyhnuté v záujme vykonávania plynulého objasňovania priestupkov. Žalobca riadne a včas nevykonával riadiacu, organizačnú a kontrolnú činnosť, keďže došlo k uplynutiu lehôt na objasňovanie priestupkov bez ich predĺženia, resp. nereagoval na spracované žiadosti o ich predĺženie, pričom išlo o pochybenia vo viacerých prípadoch objasňovaných priestupkov, teda nešlo o ojedinelý prípad, čo odráža celkovú úroveň kontrolnej a riadiacej činnosti žalobcu. O jej úrovni svedčí aj skutočnosť, že policajt vykonávajúci objasňovanie priestupku žalobcom schválenú žiadosť o predĺženie lehoty odôvodňoval absenciou konečnej správy, ktorá sa v spise už nachádzala. Žalovaný uviedol na str. 9 napadnutého rozhodnutia ďalšie skutočnosti zistené počas kontroly, na ktoré prihliadal. Prvostupňový orgán a žalovaný uviedli tiež, že prihliadli na to, že žalobca doposiaľ pristupoval k plneniu služobných povinností zodpovedne, pričom zohľadnili aj to, že uložením disciplinárneho opatrenia žalobcovi nie je dotknutá disciplinárna zodpovednosť podriadených policajtov. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že žalovaný vecne nezohľadnil okolnosti uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., jeho námietka je nedôvodná, pretože prihliadnutie na tento zákonom určený okruh skutočností sa má prejaviť práve vo výslednej podobe uloženého disciplinárneho opatrenia vo výroku rozhodnutia, čo sa v danom prípade zjavne prejavilo, keďže bolo uložené disciplinárne opatrenie písomného pokarhania, ktoré je z okruhu možných disciplinárnych opatrení najmiernejšie a žalobcu zasiahlo na jeho právach minimálne. Úlohou tohto ustanovenia nie je „bazírovať“ na obšírnom a popisnom verbálnom posúdení jednotlivých okolností uvedených v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. samostatne a oddelene, bez praktického dopadu na uložené disciplinárne opatrenie, hoci v danom prípade boli tieto skutočnosti verbalizované dostatočne zrozumiteľne, a už vôbec nie podľa subjektívnych predstáv žalobcu.
26. Podľa § 241 ods. 1 až 3 zákona č. 73/1998 Z.z. (1) rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. (3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
62. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie však na dielčích nedostatkoch odôvodnenia. Musí ísť pritom o vady skutkových zistení, o ktoré opierajú rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazov získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané (rozhodnutie NS SR 6Sžf/1/2009). Napadnuté rozhodnutie takýmito chybami netrpí. Rozhodnutie má všetky náležitosti vyžadované Správnym poriadkom v § 241 ods. 3 zákona č.
73/1998 Z.z., podľa ktorého sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, na základe ktorých skutočností rozhodol a tiež z akých dôkazov boli rozhodné skutočnosti zistené. Dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. V odôvodnení rozhodnutia uviedol tiež, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené a tiež, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. To, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov tak, ako to urobil žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Uvedené hodnotenie dôkazov nemá žiadny rozpor medzi obsahom vykonaných dôkazov a skutočnosťami, ktoré z nich vyvodil žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán a ani žiadnu chybu v logike uvažovania. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, ktorou reagoval na podnety žalobcu vytvorenie priaznivých podmienok na výkon štátnej služby alebo ktorou reagoval na povinnosť v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. a iné námietky, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Za nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemožno považovať námietky žalobcu týkajúce sa tzv. zmeny skutkových stavov, spôsobu ďalšieho konania o iných priestupkových veciach, absencie poučení rozhodnutí o nevylúčení členov poradnej komisie žalovaného, nevylúčením Mgr. Q. O. a pod., ktoré, v prípade, ak by boli dôvodné (čo nie sú), by bolo možné prijať ako dôvody pre zrušenie rozhodnutia pre podstatnú chybu v konaní, ktorá mohla mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
63. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
64. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané neoprávnenou osobou, resp. zaujatou osobou M.. Q. O., ktorý sa osobne zúčastňoval na predmetnom disciplinárnom konaní v inej pozícii, ako predseda poradnej komisie riaditeľa OR PZ Revúca, a teda mohol mať objektívne záujem na disciplinárnom potrestaní žalobcu aj v tomto postavení, čím sa stal zaujatým. O námietke zaujatosti žalobcu v uvedenom zmysle doposiaľ nikto nerozhodol samostatne vydaným rozhodnutím. Štátna služba podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je ovládaná princípom nadriadenosti a podriadenosti, ktorá
zásada sa vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu premieta do ustanovenia § 50 zákona č.73/1998 Z.z., podľa ktorého nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. Žiadne ustanovenie citovaného zákona nevylučuje nadriadeného policajta z jeho disciplinárneho oprávnenia voči podriadenému policajtovi, preto nebol dôvod rozhodovať o žalobcovej námietke zaujatosti a preto nemohli byť dôvodné ani žalobcove námietky týkajúce sa nadbytočne vydaných rozhodnutí o nevylúčení členov poradnej komisie riaditeľa OR PZ Revúca (táto nadbytočnosť však nespôsobila nezákonnosť napadnutého rozhodnutia). Vecnú právomoc prvostupňového orgánu vymedzuje ustanovenie § 232 zákona č.73/1998 Z.z. Na konanie podľa zákona č.73/1998 Z.z. sa všeobecný predpis o správnom konaní, zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) nepoužije, t.zn. nebolo použiteľné ust. § 9 a nasl. týkajúce sa vylúčenia zamestnancov alebo členov správneho orgánu. Do úvahy neprichádzalo ani analogické uplatnenie § 31 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého môže byť vylúčený sudca, prísediaci, prokurátor, policajt atď., z dôvodu, že zákon č. 73/1998 Z.z. je právnym predpisom upravujúcim štátnu službu príslušníkov Policajného zboru a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru. Nejde teda o právny predpis výlučne alebo najmä sankčného charakteru.
65. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého by o zistenom disciplinárnom opatrení nemohol rozhodovať priamy nadriadený policajta, ktorý sa v predchádzajúcom priebehu konania v inom postavení (bez akejkoľvek rozhodovacej právomoci, nakoľko poradná komisia je len poradný orgán riaditeľa, ktorý koná autonómne a nemusí rozhodnúť v súlade s jej závermi) podieľal na priebehu disciplinárneho konania, je v priamom rozpore so zákonnou povinnosťou nadriadeného policajta riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov a ukladať disciplinárne opatrenia podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 a § 233 zákona č.73/1998 Z.z. Podľa § 243 je odvolacím orgánom najbližšie nadriadený t.j riaditeľ OR PZ, pričom iné osoby (členovia poradnej komisie) neboli subjektmi konania. Ustanovenia Trestného poriadku o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní alebo sudcov v trestnom konaní ani takéto ustanovenia Správneho poriadku nemožno ani analogicky uplatňovať v disciplinárnom konaní, kde o disciplinárnom previnení nerozhoduje nezávislí tribunál alebo nestranný správny orgán, ale príslušný nadriadený, ktorý sa z povahy vzájomných vzťahov služobnej subordinácie medzi nadriadenými a podriadenými policajtmi často ocitá v názorovo protichodnom postavení. Práve pre špecifickú povahu subjektov disciplinárneho konania podľa zákona č.73/1998 Z.z., v takomto osobitnom prípade správneho deliktu nemožno uplatňovať všetky pravidlá bežné pre iné sankčné konania postihujúce fyzické alebo právnické osoby, resp. analógiu s trestným právom a to ani podľa § 195 písm. c/ a d/ SSP. Z uvedeného dôvodu zákon č. 73/1998 Z.z. neobsahuje ustanovenia o vylúčení nadriadených z disciplinárnu právomocou z disciplinárneho konania, pričom ani žalobca pri svojich všeobecne formulovaných žalobných námietkach neoznačil, porušenia akého ustanovenia zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu sa mal žalovaný v tejto súvislosti dopustiť.
66. Žalobca v značnej časti podanej správnej žaloby uvádzal svoje vlastné názory na svoju disciplinárne previnenie, ktorého sa dopustil, výklad a spôsob aplikácie právnych predpisov, pričom neuviedol, z akých konkrétnych právne akceptovateľných dôvodov neboli naplnené znaky disciplinárneho previnenia, ani o ktoré so znakov skutkovej podstaty by malo ísť. Správny súd preto nemohol na základe takto všeobecne uplatnených námietok podrobiť napadnuté rozhodnutie preskúmaniu zákonnosti, nakoľko je viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), ktoré za žalobcu nemôže špecifikovať ani dopĺňať, pretože nenahrádza žalobcu. Z týchto dôvodov nemohol správny súd preskúmať ani námietky žalobcu o „šikane a „hone na jedného človeka“, neprislúchaní odmien žalobcovi, nevytvorení funkcie vedúceho výkonu služby, nedostatočne zohľadnených odpracovaných hodinách žalobcu nad základný čas služieb v týždni, neúmerných služby a nevytvorení priaznivých podmienok na výkon služby a pod. ani na názory súdov, bez konkrétnej individualizácie ich dopadov na prejednávanú vec. Námietka, ktorá závery žalovaného vo všeobecnej rovine spochybňuje, ale súčasne netvrdí, tobôž nepreukazuje opak, nemá relevanciu potrebnú na zistenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
67. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je v súlade s § 134 ods. 1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu, všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný. 68. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v časti podanej správnej žaloby dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s objektívnym právom alebo s logickým uvažovaním, čo zaňho správny súd urobiť nemohol, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu (§ 134 ods. 1 SSP) a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola sformulovaná, nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
69. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nebola z dôvodov uvedených v žalobných bodoch správnej žaloby dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. Správny súd nezistil ani dôvody na postup podľa § 195 a nasl. SSP.
70. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. V správnom súdnictve má právo na náhradu trov konania len ten žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
71. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.