Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-8-2021.pdf
PDF · 89.72 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/8/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a sudcov JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v exekučnej veci oprávneného: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti povinnému: X. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. M. XX, o vymoženie 318,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/1370/2015-49 zo dňa 7. decembra 2015 takto
rozhodol:
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., Kalmána Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IIC1010138 zo dňa 21.10.2011. Dňa 28.04.2015 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Dňa 12.03.2008 uzatvoril právny predchodca pôvodného oprávneného ako veriteľ (Poštová banka, a.s.) s povinným ako dlžníkom zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 331,94 eur. Súd preskúmal zmluvu o úvere. Z priloženej zmluvy mal za preukázané, že do nej bola inkorporovaná dohoda zmluvných strán o riešení sporov prostredníctvom rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu boli poskytnuté peňažné prostriedky na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je i „poskytovanie úverov“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle Rozhodcovskej doložky. Preskúmaním ustanovení predloženej zmluvy a jej rozhodcovskej doložky súd vzhliadol v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní, ktoré nebolo navyše individuálne dojednané, ale inkorporované do iného dokumentu /zmluvy o úvere/, nekalú podmienku, k čomu ho viedli nižšie uvedené dôvody. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí /eventuálne napevno stanovuje/, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od jednostrannosti výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie a označenie rozhodcovského súdu, ktorý bude spor rozhodovať až po v nich upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považoval súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS /výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva/, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dôvodil, že v zmysle ustanovení § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny. Skúmanie ďalších listín je v rozpore s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku a tým aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený namietal, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Ďalej tvrdil, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni v tom, aby bola opätovne posúdená. Vzniká tu teda „res iudicata“ a konaním súdu prichádza k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený v uvedenej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, kde sa konštatuje, že v zmysle § 21 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský súd oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Preto oprávnený uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Ďalej oprávnený namietol, že Poštová banka, a.s., ako právny predchodca oprávneného, postupoval v súlade s § 93 pís. b) zákona o bankách, ktorý ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorú súd nesprávne právne posúdil, bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Uviedol odôvodnenie Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, ktoré stanovuje, že predpokladom aplikácie ustanovení § 52 až 54 OZ sú konkrétne zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom § 52 ods. 1 OZ, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Oprávnený ďalej argumentoval tak, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v základnom konaní. Oprávnený namietal, že ani O.s.p., ani EP alebo ZoRK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej a teda, napríklad, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo, napríklad, rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. V odvolaní sa ďalej namieta použiteľnosť Smernice EHS č. 93/13/EHS argumentujúc, že sa jedná o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne induktívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež sa namietala použiteľnosť judikatúry ESD, keďže judikatúra ESD nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Rozhodnutie ESD je záväzné len pre tých, ktorým je určené; oprávnený ďalej odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 23 Cdo 4895/2009). Oprávnený ďalej zdôraznil, že teóriu o eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor - a to zákonodarstvo v stave de lege lata
nepripúšťa. Oprávnený namietal ďalej to, že exekučný súd nahradil pasivitu povinného svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon, a tým bol narušený princíp rovnosti účastníkov konania. V tejto súvislosti oprávnený poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8. Oprávnený tvrdí, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Záverom poukázal na skutočnosť, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. je zapísaný v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby bolo napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenené tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby napadnuté uznesenie odvolací súd v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného povinným podané nebolo.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa.
6. Podľa § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
7. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to po stránke formálnej a materiálnej, teda i to, či rozhodnutie bolo vydané orgánom oprávneným na jeho vydanie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto leto neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 pís. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
8. V prejednávanej veci súd prvej inštancie opodstatnene po preskúmaní zmluvy o úvere dospel k názoru, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zo samotnej zmluvy vyplýva, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, zmluvné podmienky boli pripravené na vopred predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov.
9. V súvislosti so skúmaním podmienky v exekučnom konaní, a to (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu), pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie tejto právomoci exekučným súdom v exekučnom konaní nevylučuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR vo vyššieho uvádzanom rozhodnutí zdôraznil princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa.
10. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.
11. Súd prvej inštancie opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená, a preto neprijateľná. Rozhodcovská doložka zakladá bez ďalšieho dohodu medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu rozhodcovský súd, keď podaním žaloby na tento príslušný súd vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V danom prípade je to oprávnený, ktorý disponuje konaním na strane žalobcu ako veriteľ. V zmysle zákona o bankách (účinný v čase uzatvorenia zmluvy), ktorý upravuje postup a podmienky uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, sa vyžaduje, aby mal klient (povinný) možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie takejto zmluvy a taktiež poučovaciu povinnosť zo strany banky o dôsledkoch jej uzatvorenia. Rovnako nie je klient povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy; ak tento neprijme, prípadné spory sa riešia v konaní pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a civilným konaním. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013).
12. Na základe takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom oprávneného na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. K námietke oprávneného ohľadne aplikácie Smernice EHS č. 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na použitie inštitútu eurokonformného výkladu (nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov). Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
13. Rovnako, pokiaľ ide o námietku oprávneného, že rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku res iudicata, ktorá bráni tomu, aby vec bola opätovne prejednaná, považuje odvolací súd za neopodstatnenú. K tomu uvádza, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a ani na vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade ide o nulitný právny akt. Nič preto nebráni oprávnenému, aby si svoje právo uplatnil v konaní pred všeobecným súdom.
14. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).