Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoCsp-74-2020.pdf
PDF · 145.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/74/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: GRENKELEASING s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 10, IČO: 43 878 989 zastúpeného M&M Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drieňová 27, IČO: 47 683 325, proti žalovanému: I. D., V. XX.XX.XXXX, P. L. H. XXX, zastúpenému JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 4.861,36 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10.02.2020 sp. zn. 17Csp/498/2017
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10.02.2020 č. k. 17Csp/498/2017-63.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 10.02.2020 č. k. 17Csp/498/2017-63 žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má právo na náhradu 100% trov konania, o výške ktorých bude po právoplatnosti rozsudku rozhodnuté osobitným uznesením.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu 4.861,36 € spolu s 0,1% denným úrokom z omeškania zo sumy 467,20 € od 7.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 467,20 € od 7.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 467,20 € od 4.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 3.449,76 € od 25.4.2017 do zaplatenia a paušálnu sumu nákladov 40 € plus plnú náhradu trov konania.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca dňa 28.12.2015 uzavrel leasingovú zmluvu č. 095-002996 so spoločnosťou RO-MI autoservis s.r.o., so sídlom 044 10 Geča 316, ktorá sa zlúčila so spoločnosťou ARCHÍVNE SLUŽBY, spol. s r.o.. Žalobca leasingovému nájomcovi prefinancoval kúpu predmetu leasingu a odovzdal žalovanému do užívania. Žalovaný potvrdil prevzatie predmetu leasingu podpisom preberacieho protokolu. Za záväzky žalovaného sa zaručil žalovaný 2/ ako štatutárny orgán a spoločník v čase podpisu zmluvy podpisom dohody o ručení zo dňa 16.11.2015 ako súčasti všeobecných leasingových podmienok (ďalej len VLP). Žalovaný neplnil riadne svoje zmluvné povinnosti t.j. platiť pravidelné splátky leasingu, v dôsledku čoho sa dostal do omeškania so zaplatením celkovej sumy 1.401,60 €. Žalobca podaním zo dňa 12.04.2017 odstúpil od leasingovej zmluvy č. 095-002996 a vyzval žalovaného na vrátenie predmetu leasingu a náhradu nákladov vzniknutých žalobcovi z dôvodu odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy žalovaný prevzal 24.04.2017. V zmysle § 17 bod 1 VLP, pokiaľ dôjde k zániku leasingovej zmluvy z dôvodu odstúpenia od zmluvy alebo z dôvodov v § 13
- tzv. mimoriadne predčasné ukončenie zmluvy, vzniká leasingovému prenajímateľovi nárok, aby mu leasingový nájomca uhradil sumu celkovej výšky neuhradených leasingových splátok do konca doby leasingu.
4. Citujúc ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 303, 1 ods. 2 vety druhej Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný.
5. Súd poukázal na skutočnosť, že posudzovaná právna vec bola nesprávne zapísaná do súdneho registra pre veci spotrebiteľské, nakoľko sa nepochybne jedná o obchodnoprávnu vec. Pohľadávka uplatnená žalobcom má svoj základ v tzv. inominátnej leasingovej zmluve uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou RO-MI autoservis, s.r.o. dňa 28.12.2015, predmetom ktorej bolo zariadenia Texa diagnostika pre potreby výkonu podnikateľskej činnosti danej spoločnosti. Záväzok danej spoločnosti splácať leasingové splátky či iné finančné nároky bol zabezpečený ručením, ktoré mal poskytnúť žalovaný ako fyzická osoba, ktorý bol ale aj konateľom a spoločníkom dlžníka. Za nesporné považoval súd prvej inštancie uzavretie leasingovej zmluvy č. 095-002996 na TEXA diagnostiku, r. výroby 2015, č. DNBFT008099 (zrejme výrobné číslo) dňa 28.12.2015 podpísanú žalobcom a dňa 16.11.2015 leasingovým nájomcom spoločnosťou RO-MI autoservis s.r.o., na 48 mesiacov s obsahom, ako je uvedené v bode 10. A/ odôvodnenia rozsudku. V spodnej časti zmluvy je aj potvrdenie o prevzatí predmetu leasingu dňa 14.12.2015 podpísané čitateľným podpisom žalovaného a jeho podpisová parafa, a pri podpise osoby, konajúcej za žalobcu, dátum nie je. Ako vyplynulo zo znenia leasingovej zmluvy, všeobecné leasingové podmienky (ďalej len VLP) sú súčasťou tejto zmluvy a podpisom zmluvy nájomca prehlásil, že sa s obsahom VLP oboznámil. Za nesporné považoval aj existenciu VLP, avšak to, že ide o VLP žalobcu, je možné zistiť len a jedine z jeho označenia v časti určenej na podpis, kde je uvedené miesto v Bratislave a dátum 28.12.2015. V § 23 bod 4 VLP je prehlásenie o ručiteľskom záväzku k žiadosti č.: bez akejkoľvek konkretizácie a pod tým je text: Pán/pani: I. D., dátum narodenia 03.08.1978, rodné číslo a trvalé bydlisko menovaného, ktorý v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka neodvolateľne a záväzne vyhlásil, že v prípade, ak LN nezaplatí veriteľovi riadne a včas akúkoľvek leasingovú splátku alebo jej časť, ako aj ďalšie pohľadávky vyplývajúce z leasingovej zmluvy vrátane pohľadávok súvisiacich alebo vzniknutých z predčasného ukončenia leasingovej zmluvy alebo aj pohľadávku vzniknutú v budúcnosti z alebo na základe leasingovej zmluvy, zaplatí za LN pohľadávku alebo budúcu pohľadávku veriteľovi ručiteľ. Žalovaný namietal, že ručiteľské vyhlásenie obsiahnuté vo VLP je neplatné. Žalobca argumentoval tým, že žalovaný v pozícii ako konateľ podpisoval leasingovú zmluvu a zároveň ako fyzická osoba aj ručiteľské vyhlásenie, pričom medzi stranami nie je sporné, že nepodpisovali ani 10, 20, ani 30 ručiteľských vyhlásení vo vzťahu k žalobcovi, a teda žalovaný pri rozumnom usporiadaní vedel a mal vedomosť o tom, že ide o ručiteľské vyhlásenie, výlučne sa vzťahujúce k zmluve č. 095-002996. Ručiteľské prehlásenie je obsiahnuté vo VLP, ktoré sú súčasťou leasingovej zmluvy, ide o jediný záväzkový vzťah a tieto listiny tvoria svoju neoddeliteľnú súčasť, ide o jeden jediný záväzkový vzťah zabezpečený týmto spôsobom ručenia, a teda takéto vyhlásenie je určité a zákonným predpokladom zodpovedajúce a teda platné. Súd prvej inštancie konštatoval, že ručenie podľa ust. § 303 Obchodného zákonníka vzniká jednostranným písomným vyhlásením ručiteľa na rozdiel od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ručiteľský záväzok vzniká dohodou medzi ručiteľom a veriteľom. Takéto jednostranné ručiteľské vyhlásenie môže byť aj súčasťou inej zmluvy, ak je vyhotovená písomne, pričom podmienkou platnosti takéhoto ručiteľského vyhlásenia nie je, aby ručiteľ bol uvedený ako zmluvná strana, keďže ide o jeho jednostranné vyhlásenie. Z ručiteľského vyhlásenia však musí nepochybne vyplývať, kto toto vyhlásenie robí, teda kto je ručiteľom, musí byť uvedený záväzok dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený, vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, ak ho nesplní dlžník a musí byť konajúcou osobou, teda ručiteľom podpísané. Súd dospel k záveru, že z VLP, tak ako boli predložené ako dôkaz k žalobe, nie je zrejmé, či sa jedná o VLP vzťahujúce sa práve k zmluve č. 095-002996, respektíve k žiadosti na č. l. 4 uvedenej číslom 5687. Z vyhlásenia, ktoré mal I. D. učiniť nevyplýva ani to, akého záväzku sa toto ručenie týka. Súd konštatoval, že je nepochybné, že prehlásenie o ručení musí obsahovať označenie veriteľa, dlžníka a ručiteľa, vymedzenie určitého ručením zabezpečeného záväzku a prejav vôle ručiteľa, že tento záväzok uspokojí, ak tak neurobí dlžník. Požiadavku určitosti zabezpečovaného záväzku je pritom nevyhnutné vykladať tak, že ide o jeho identifikáciu takým spôsobom, aby nebol zameniteľným. Zároveň súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/4836/2007 zo dňa 20.01.2009. Súd uviedol, že ak by VLP boli v konaní predložené ako samostatný právny titul, na základe ktorého si žalobca pohľadávku uplatňuje voči žalovanému titulom ručenia, nie je možné z nej zistiť, k akej zmluve, resp. hlavnému záväzku sa toto zabezpečenie (ručenie) vzťahuje. Ani v samotnej zmluve nie je odkaz na VLP takým nezameniteľným spôsobom, aby z nej bolo možné stotožniť, že sa jedná práve o žalobcom predložené VLP. Je preto bez právneho významu konštatovanie žalobcu, že medzi stranami nie je sporné, že nepodpisovali 10, 20 ani 30 ručiteľských vyhlásení vo vzťahu k žalobcovi. Toto tvrdenie nemá oporu v žalobcom
predložených dôkazoch, a nie je možné k tomuto záveru dospieť ani širším výkladom. Súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predložené ručiteľské vyhlásenie žalovaného, ktoré tvorí súčasť VLP, spĺňa všetky náležitosti vyžadované Obchodným zákonníkom, pretože to, že práve tieto VLP sú integrálnou súčasťou leasingovej zmluvy č. 095-002996 z nich, ale ani zo samotnej leasingovej zmluvy nevyplýva. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona, a to od začiatku a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd preto prihliadol na absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu (ex offo). Účastník v takomto prípade nemusí tvrdiť a namietať neplatnosť právneho úkonu, lebo súd je povinný skúmať všetky dôvody absolútnej neplatnosti. Vzhľadom na prejednaciu zásadu súd prihliadne na absolútnu neplatnosť právneho úkonu za predpokladu, že sa o dôvode neplatnosti dozvedel procesne korektným spôsobom. To znamená, že ak konkrétny dôvod absolútnej neplatnosti v konaní nie je tvrdený a ani nijak v konaní nevyjde najavo, nie je dôvod, aby súd po takejto okolnosti z vlastnej iniciatívy pátral a nahradzoval tak v sporovom konaní zákonom predpokladanú aktivitu účastníkov. Žalovaný v danom spore neplatnosť ručiteľského vyhlásenia s patričným odôvodnením a procesne legitímnym spôsobom namietol, súd sa s jeho tvrdením stotožnil. Žalobca nepreukázal, že by ručenie obsiahnuté v nešpecifikovaných VLP priložených k žalobe, sa vzťahovalo práve na záväzok spoločnosti RO-MI autoservis, s.r.o. zo zmluvy č. 095-002996, a teda tento úkon je natoľko neurčitý, že to spôsobuje jeho neplatnosť. Z neplatného právneho úkonu nemohli pre žalovaného vzniknúť žiadne záväzky, a preto bola žaloba zamietnutá. Uvedená skutočnosť mala za následok, že sa nebolo treba zaoberať ostatnými žalobcom tvrdenými skutočnosťami smerujúcimi k povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanú sumu a z tohto dôvodu súd aj zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania ohľadom mechanizmu výpočtu výšky poistného.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania 100 %.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/,d/,f/,g/,h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.861,36 € s príslušenstvom a zaviaže ho na náhradu trov konania, alternatívne zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Žalobca uviedol, že na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo nesporné, že žalobca pri výkone svojej podnikateľskej činnosti uzavrel dňa 28.12.2015 leasingovú zmluvu č. 095-002996 so spoločnosťou RO-MI autoservis, s.r.o., so sídlom Geča 316, ktorá sa zlúčila so spoločnosťou ARCHÍVNE SLUŽBY, spol. s.r.o. so sídlom v Košiciach, Národná trieda 213/44 a tá následne bola z obchodného registra vymazaná. Za záväzky leasingového nájomcu sa zaručil žalovaný (štatutár a spoločník v čase podpisu leasingovej zmluvy) podpisom dohody o ručení zo dňa 16.11.2015 ako súčasti všeobecných leasingových podmienok, ktoré sú integrálnou časťou leasingovej zmluvy, čím je daná pasívna legitimácia žalovaného. Žalovaný na základe prehlásenia o ručiteľskom záväzku, ktorý je súčasťou všeobecných leasingových podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy č. 095-002996 podpísanej medzi žalobcom a leasingovým nájomcom, prevzal za leasingového nájomcu ručiteľský záväzok v rozsahu a za podmienok tejto dohody. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie a uviedol, že všeobecné leasingové podmienky boli neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy, nakoľko na leasingovej zmluve v dolnej časti bolo uvedené „všeobecné leasingové podmienky: súčasťou tejto leasingovej zmluvy sú všeobecné leasingové podmienky (VLP). LN podpisom tejto zmluvy vyhlasuje, že sa oboznámil s obsahom VLP“. Z platne uzavretej leasingovej zmluvy je teda zrejmé, že jej súčasťou a nie inej sú VLP, ktorej obsahom je i ručiteľské vyhlásenie. To znamená, že VLP a najmä ručiteľské vyhlásenie je súčasťou leasingovej zmluvy 095-002996. V leasingovej zmluve v dolnej časti je zároveň uvedené:“ vyhlásenie leasingového nájomcu: súhlasím s vyššie uvedenými ustanoveniami leasingovej zmluvy, ako aj so všeobecnými leasingovými podmienkami a s ustanoveniami kúpnej zmluvy medzi PL a dodávateľom“. Opätovne je nesporné a preukázateľné, že VLP sú súčasťou leasingovej zmluvy č. 095-002996 a nie inej zmluvy. Podpis na leasingovej zmluve, tak isto na VLP: ide ten istý dátum a tú istú osobu. Tieto nesporné skutočnosti boli súdu prvej inštancie známe z pojednávania konaného dňa 10.02.2020, avšak tieto skutočnosti súd v rozsudku nezohľadnil. Podľa názoru žalobcu je teda ručiteľské vyhlásenie neoddeliteľnou súčasťou danej zmluvy. Súd prvej inštancie považoval ručiteľské vyhlásenie za neurčité, čo je v príkrom rozpore s logikou, ako aj bežnými zvyklosťami používanými pri tvorbe zmlúv. Žalobca poukázal na to, že na základe zásad formálnej logiky, keďže súčasťou LZ 095-002996 sú VLP a vo VLP je cez legislatívnu skratku zadefinovaná LZ s týmto číslom, tak musí byť
a je zrejmé a nesporné, že ručenie sa vzťahuje práve k LZ č. 095-002996. Názor súdu prvej inštancie neobstojí a je nesprávny. Ručiteľské vyhlásenie podpisovala tá istá fyzická osoba, raz v postavení konateľa leasingového nájomcu a raz ako fyzická osoba. To znamená, že ručiteľ ako fyzická osoba a konateľ leasingového nájomcu vedel, aký záväzok je zabezpečený jeho ručiteľským vyhlásením. Leasingový nájomca a žalovaný nepodpisoval v ten istý deň 100 leasingových zmlúv so žalobcom, ale práve a výlučne LZ č. 095-02996. Pri rozumnom usporiadaní veci je zrejmé a bolo zrejmé stranám sporu, aký záväzok je zabezpečený ručiteľským vyhlásením, nakoľko ide o jeden záväzkový vzťah uzavretý medzi žalobcom, leasingovým nájomcom a žalovaným. Ide o jednu zmluvu, ktorú tvorí samotná LZ a VLP tvoriace jej neoddeliteľnú časť.
9. Žalobca poukázal na to, že na LZ pri čísle 095-002996 je uvedené „14 Sk 1“. Toto označenie je uvedené i v pravom hornom rohu VLP. Znamená to, že pri tejto zmluve sa použili VLP s označením „14 Sk 1“. Žalobca používa viacero variant VLP (s ručením, bez ručenia a podobne). Uvedené len potvrdzuje tú skutočnosť, že LZ a VLP tvoria jeden celok a je zrejmé, že tieto VLP sa vzťahujú na LZ 095-002996. V dolnej časti VLP je uvedená identifikácia ručiteľa v rozsahu meno, priezvisko, rodné číslo, dátum narodenia, bydlisko, ako i miesto a dátum podpisu. Dátum podpisu LZ, ako i dátum podpisu VLP je ten istý. To len dokazuje tú skutočnosť, že žalovaný vedel a musel si byť vedomý, k akému záväzku sa ručiteľské vyhlásenie vzťahuje. Žalovaný nenamietal, že by nemal spôsobilosť na právne úkony, takže na základe vykonaného dokazovania a skutkového deja je pri logickom uvažovaní nesporné, že žalovaný dobre vedel, k akej leasingovej zmluve sa vzťahuje ručiteľské vyhlásenie, nakoľko je súčasťou práve tejto leasingovej zmluvy. Súd prvej inštancie opomenul fakt, že ide o jeden dokument, pričom z celkového mechanizmu podpisovania, ako i znenia LZ je zrejmé, že VLP sú súčasťou a vzťahujú sa práve na LZ 095-002996. To znamená, že ručiteľské vyhlásenie je priamo súčasťou LZ, a týka sa práve tejto zmluvy. Tvrdenia súdu prvej inštancie sú bez opory k vykonanému dokazovaniu a sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Tiež ide o nesprávne právne posúdenie skutkového stavu. Tvrdenie súdu prvej inštancie je mimo predložených dôkazov a je v príkrom rozpore so zásadami formálnej logiky, nakoľko VLP sú integrálnou súčasťou leasingovej zmluvy a súd prvej inštancie sa snaží navodiť hypotetickú konštrukciu. Žalobca sa nestotožnil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 44 rozsudku, ktoré považoval v rozpore so zisteným skutkovým stavom, nakoľko predmetná VLP a ručiteľské vyhlásenie je integrálnou súčasťou leasingovej zmluvy, a teda účelové tvrdenie súdu prvej inštancie je opätovne v rozpore nielen s právom, ale i so zásadami formálnej logiky. Sú datované a podpísané tou istou osobou ako leasingová zmluva s rovnakým číslom, raz v postavení žalovaného ako konateľa leasingového nájomcu a raz ako ručiteľa fyzickej osoby. Dovoliť si tvrdiť, že ručiteľské vyhlásenie tvoriace súčasť leasingovej zmluvy, podpísané v rovnaký dátum a rovnakou osobou, je neurčité z dôvodu, že súd prvej inštancie nevie, k akému záväzku sa vzťahuje, je ad absurdum. Nemôže obstáť ani názor súdu prvej inštancie o neurčitosti ručiteľského vyhlásenia. Na základe zásad formálnej logiky, keďže súčasťou leasingovej zmluvy 095-002996 sú VLP a vo VLP je cez legislatívnu skratku zadefinovaná práve táto leasingová zmluva s týmto číslom, tak musí byť a je zrejmé a nesporné, že ručenie sa vzťahuje práve k leasingovej zmluve 095-002996. Nezameniteľnosť záväzku - splnené vyššie je citácia z leasingovej zmluvy, ktorá je zabezpečená týmto ručiteľským vyhlásením.
10. Žalobca poukázal na to, že rozsudok súdu prvej inštancie je zároveň nedostatočne odôvodnený. Právo na odôvodnenie rozhodnutia vyplýva nielen z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj rozhodnutí Ústavného súdu. Je to základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia súdov musia mať náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie tieto náležitosti nespĺňa. Zároveň konštatoval, že celkový postup súdu je možné charakterizovať ako nedôsledný a nezákonný, v rozpore s Ústavou SR, ako i ďalšími zákonmi, najmä ustanoveniami CSP. Žalobca záverom uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil platnosť ručiteľského vyhlásenia opomenúc skutočnosť, že VLP sú integrálnou súčasťou LZ, ide teda nesporne o jeden záväzkový vzťah, z ktorého je zrejmé, že ručiteľské vyhlásenie zabezpečuje pohľadávky vyplývajúce práve z LZ č. 095-002996. Oba dokumenty podpisovala tá istá fyzická osoba, raz v postavení konateľa leasingového nájomcu a raz v postavení ručiteľa. Súd nedostatočne a nesprávne vyhodnotil nesporný skutkový stav, súd nezohľadnil dôkazy v spise bez ich hodnotenia v celkovej súvislosti s konaním žalovaných, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, absentuje logika, a je bez opory vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, a účelový výklad vykonaného dokazovania bez opory v listinných dôkazov obsahu týchto listín a opomenutie faktu, že ide o jeden dokument, ktorý obsahuje nielen záväzkový vzťah, ale i ručenie.
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že od začiatku konania namietal platnosť ručiteľského vyhlásenia. Toto vyhlásenie je právnym úkonom, ktorý je absolútne neplatným a táto absolútna neplatnosť pôsobí zásadne od začiatku, od okamihu vzniku právneho úkonu. Z toho sa vyvodzuje záver, že každé plnenie poskytnuté na základe takéhoto právneho úkonu je bezdôvodným obohatením. Súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru, že prehlásenie o ručení musí obsahovať označenie veriteľa, dlžníka a ručiteľa, vymedzenie určitého ručením zabezpečovaného záväzku a prejav vôle ručiteľa, že tento záväzok uspokojí, ak tak neurobí dlžník. Požiadavku určitosti zabezpečovaného záväzku je pritom nevyhnutné vykladať tak, že ide o jeho identifikáciu spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným. V tejto súvislosti odôvodnil svoje rozhodnutie aj rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 26 Cdo 4836/2007. Bol toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že ručenie obsiahnuté v nešpecifikovaných VLP, ktoré boli súčasťou žaloby, sa vzťahovali práve na záväzok spoločnosti RO-MI autoservis s.r.o. zo zmluvy č. 095-002996. Preto tento úkon je tak neurčitý, že spôsobuje jeho neplatnosť. Z neplatného právneho úkonu nemôžu pre neho vyplývať žiadne záväzky. Správne preto súd prvej inštancie žalobu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
12. Žalobca v odvolacej replike poukázal na skutočnosti uvedené v odvolaní. Žalovaný vo svojom podaní neuviedol nové tvrdenia a už vôbec nie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa žalobcu sú fakty také, že žalovaný je ručiteľom záväzkového vzťahu, pričom primárny dlžník bol podľa názoru žalobcu účelovo zlúčený. Ostal tu však ručiteľský záväzok, a z tohto dôvodu sa žalovaný snažil vyhnúť sa plneniu z tohto záväzkového vzťahu, resp. jeho zabezpečenia práve ručením žalovaného. Žalobca opätovne poukázal na podstatné pochybenia súdu prvej inštancie uvedené v odvolaní.
13. Žalovaný nevyužil právo na podanie odvolacej dupliky.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15. Rozsudok je vo svojich výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.
16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.5.2021 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.5.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
17. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, t. j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod je možné uplatniť iba v prípade splnenia podmienok podľa ust. § 366 CSP. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
24. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.
25. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
26. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
27. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
28. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by ručenie obsiahnuté v nešpecifikovaných VLP, priložených k žalobe, sa vzťahovalo práve na záväzok spoločnosti RO-MI autoservis s.r.o. zo zmluvy č. 095-002996, a teda tento úkon (ručiteľské vyhlásenie) je natoľko neurčitý, že to spôsobuje jeho neplatnosť. Z ručiteľského vyhlásenia uvedeného vo VLP nie je možné zistiť, k akej zmluve resp. hlavnému záväzku sa toto zabezpečenie (ručenie) vzťahuje. Zároveň ani v samotnej zmluve nie je odkaz na VLP takým nezameniteľným spôsobom, aby z nej bolo možné stotožniť, že sa jedná práve o žalobcom predložené VLP.
29. Podľa ust. § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
30. Ručenie je právny pomer medzi ručiteľom (osoba odlišná od dlžníka) a veriteľom, obsahom ktorého je záväzok, že ak dlžník voči veriteľovi nesplní svoj záväzok, uspokojí ho ručiteľ. Zároveň je potrebná aj akceptácia (hoci aj neformálna, faktická) veriteľa, že tento sľub prijíma; bez nej nemôže byť ručenie voči nemu účinné. Vyhlásenie ručiteľa môže byť súčasťou zmluvy o ručení, avšak za predpokladu, že spĺňa požiadavku písomnej formy, ktorá je pre vyhlásenie ručiteľa obligatórna. Keďže zmluva o ručení nemusí mať písomnú formu, písomné vyhlásenie ručiteľa môže byť urobené samostatne, mimo zmluvy o ručení. Nie sú ojedinelé prípady, že ide o dohodu medzi veriteľom, ručiteľom a dlžníkom.
31. Vyhlásenie ručiteľa voči veriteľovi je jednostranným právnym úkonom, ktorý zakladá vznik ručenia. Ručiteľovo vyhlásenie musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná písomná forma, ktorá je podmienkou platnosti vyhlásenia. Ústne vyhlásenie zákon nepripúšťa.
32. Vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, a preto musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu musí preto vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide. Z vyhlásenia musí byť tiež zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. Zákon tiež vyžaduje, aby vyhlásenie celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Splnenie tejto požiadavky je prvoradé v tom zmysle, že je nevyhnutné, aby úmysel ručiteľa prijať na seba ručiteľský záväzok bol celkom jednoznačný. Pritom nie je rozhodujúce, aká terminológia je použitá, ale ide o jednoznačnosť úmyslu ručiteľa. Splnenie záväzku ručiteľa možno zabezpečiť zmluvnou pokutou.
33. Vyhlásenie o ručení (§ 303 Obchodného zákonníka) je určité, ak obsahuje označenie veriteľa, dlžníka a ručiteľa, vymedzenie (určitého) ručením zaisťovaného záväzku a prejav vôle ručiteľa, že tento záväzok uspokojí, ak tak neurobí dlžník. Vyššie uvedené potom platí bez ohľadu na to, či je zabezpečovaný už existujúci alebo budúci záväzok. Požiadavku „určitosti“ zabezpečovacieho záväzku je pritom nevyhnutné vykladať tak, že ide o jeho identifikáciu takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32 Cdo 3867/2009).
34. V prejednávanom spore prehlásenie o ručiteľskom záväzku sa nachádzalo vo všeobecných leasingových podmienkach, ktoré tvorili (podľa žalobcu) súčasť uzavretej leasingovej zmluvy.
35. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z VLP nie je možné zistiť, k akej zmluve resp. hlavnému záväzku sa vzťahujú. Podľa názoru odvolacieho súdu obsah VLP je koncipovaný všeobecne pre neurčitý počet uzavretých leasingových zmlúv a nevyplýva z nich, že sa viažu práve na leasingovú zmluvu č. 095-002996 uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou RO-MI autoservis s.r.o..
36. Odvolacia námietka žalobcu, že VLP sú označené číslom 14Sk 1, ktoré má identifikovať, že sa viažu na uzavretú leasingovú zmluvu, keďže pri čísle leasingovej zmluvy je uvedené aj číslo 14Sk 1, nie je dôvodná. Ako samotný žalobca uviedol, používa viacero variant VLP (s ručením, bez ručenia a pod.), a preto podľa názoru odvolacieho súdu uvedené číslo je iba interným označením žalobcu (pomôckou na rozlíšenie druhov VLP), ktoré samo o sebe vôbec nešpecifikuje, že sa VLP viažu na konkrétnu uzavretú zmluvu.
37. Okrem čísla 14Sk 1 vo VLP nie je uvedené iné akékoľvek číselné alebo slovné označenie, ktoré by špecifikovalo, že predložené VLP sa viažu na leasingovú zmluvu č. 095-002996 uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou RO-MI autoservis s.r.o..
38. Čo sa týka samotného prehlásenia o ručiteľskom záväzku, spĺňa formálnu stránku, nakoľko bolo vyhotovené v písomnej forme, ktorá je podmienkou platnosti vyhlásenia.
39. Nemožno však, a to ani výkladom, dospieť k záveru, že prehlásenie o ručiteľskom záväzku spĺňa obsahové náležitosti. Ako bolo uvedené vyššie, z hľadiska obsahu musí vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide. Z predloženého prehlásenia vyplýva iba označenie ručiteľa.
40. Z vyhlásenia musí byť tiež zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. Z predloženého prehlásenia nevyplýva označenie záväzku, ktorý sa zabezpečuje ručením, navyše pri prehlásení nie je ani uvedené, k akej žiadosti resp. zmluve sa prehlásenie viaže. V označení prehlásenie o ručiteľskom záväzku k žiadosti č. :...zostal tento údaj nevyplnený.
41. Zákon tiež vyžaduje, aby vyhlásenie celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. V prípade tejto náležitosti možno uzavrieť, že sa v prehlásení vyhlásenie ručiteľa nachádza, aj napriek tomu, že je formulované všeobecne, bez konkretizácie leasingovej zmluvy, teda hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže.
42. Na základe vyššie uvedeného teda správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že prehlásenie o ručiteľskom záväzku je neurčité, nakoľko nebolo identifikované takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným.
43. Vychádzajúc z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav je neurčitý, ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu subjektu nepodarilo obsah vôle stanoviť jednoznačným spôsobom a je nezrozumiteľný, ak konajúci subjekt nedosiahol (vadným slovným alebo iným sprostredkovaním) jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). (R NS SR sp.zn. 1Cdo 191/2009 z 31.01.2011).
44. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 a 3 OZ nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3 OZ. (R NS SR sp.zn. 8Sžo 41/2008 z 22.05.2008).
45. Aj keď rozhodnutia NS ČR nepatria medzi rozhodnutia, ktoré možno zahrnúť do ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 29/2017 z 24.01.2018), odvolací súd na podporu svojho záveru o neurčitosti právneho úkonu - prehlásenia o ručiteľskom záväzku poukazuje aj na nižšie uvedené rozhodnutia NS ČR, s obsahom ktorých sa stotožňuje a ktoré iba potvrdzujú rozhodovaciu líniu v tomto smere.
46. Vadou právneho úkonu s dôsledkami absolútnej neplatnosti právneho úkonu je neurčitosť právneho úkonu. Za určitý je možné považovať len taký úkon, ktorého obsah nie je vnútorne rozporný, alebo, ktorý síce vykazuje znaky vnútornej rozpornosti, ale túto rozpornosť je možné odstrániť pomocou výkladových pravidiel. Treba zdôrazniť, že pomocou výkladu nie je však možné nahrádzať dopĺňať prejav, ktorý nebol vyjadrený v samotnom úkone, a to bez zreteľa na to, či ide o právny úkon v písomnej alebo verbálnej podobe. Ak však bol právny úkon uskutočnený v písomnej podobe, rozhodujúce je to, čo vyplýva z písomnej formy právneho úkonu. Za určitý je možné považovať iba taký úkon, ktorý je určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach. Vo všeobecnosti za podstatné náležitosti právneho
úkonu vždy považujeme dostatočné označenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie predmetu plnenia. Pre vymedzenie určitosti podstatných náležitostí právneho úkonu sme použili pojem „dostatočné označenie“. Uvedené vyjadrenie bolo zvolené z dôvodu, že nie každé nedôsledné označenie musí znamenať neurčitosť prejavu, v tomto smere sa odkazuje na judikatúru súdov uvedenú nižšie. V súvislosti s určitosťou prejavu je treba sa zmieniť o prejavoch v úkonoch, pre ktoré bola zákonom určená alebo dohodnutá písomná forma. V týchto prípadoch určitosť prejavu je možné posudzovať iba vo vzťahu k obsahu prejavu uvedenom v listine. Dokonca podľa ustálenej judikatúry nie je pri posudzovaní vadnosti písomného úkonu významné ani to, že účastníkom právneho vzťahu je zrejmé, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je spoznateľné z textu zmluvy (napr. vec sp.zn. 33 Cdo 4930/2008, 26 Cdo 3358/2009 Najvyšší súd ČR).
47. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k požiadavkám prejavu vôle. Prejav je neurčitý, ak je nejasný jeho obsah, teda, keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť, či už z dôvodu, že tu taká vôľa úplne absentovala, alebo preto, že prejavená vôľa nebola v zmysle vyššie popísaného určite vyjadrená. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k spoľahlivému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť. V zmysle Občianskeho zákonníka je teda potrebné právny úkon považovať za určitý a zrozumiteľný, ak je z neho zrejmé, kto tento právny úkon robil a čo jeho predmetom, pričom tento predmet musí byť definovaný tak, aby nemohlo dôjsť k zámene za veci podobného druhu. Ak tá esenciálna náležitosť právneho úkonu absentuje, nemôže takto robený úkon vyvolať sledovaný vznik, obsahovú zmenu, či zánik príslušného právneho vzťahu. K záveru o neurčitosti právneho úkonu však možno dospieť až potom, keď pochybnosti o jeho určitosti nemožno odstrániť ani jeho výkladom, keď mu je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 5388/2008).
48. Najvyšší súd potvrdil svoju aplikačnú prax vo vzťahu k § 37 OZ v nadväznosti na sp.zn. 3 Cdon 227/96 rozsudkom z 21.6.2001 sp.zn. 33 Odo 273/2001, publikovaným v súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu vydávanom nakladateľstvom C.H.Beck pod C 593, zväzku 7; prakticky ním zopakoval citovaný právny názor. Podľa rozhodnutia uverejneného v časopise Soudní judikatúra 4/1999 pod č. 121 „právny úkon je neurčitý vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nie je možné preklenúť ani s použitím interpretačných pravidiel“. V podstate rovnaký právny názor zaujal najvyšší súd v rozsudku z 22.6.2000 sp.zn. 33 Cdo 390/2000 v ktorom uviedol, že „prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah, t.j. okrem prípadov, kedy vôbec chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom určiť a je nezrozumiteľná, ak konajúci nedosiahol vadným slovným alebo iným sprostredkovaním jasné vyjadrenie svojej vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 OZ). Vôľa účastníka právneho vzťahu je prejavom určitá, zrozumiteľná, ak je výkladom objektívne pochopiteľná. Výkladom pritom nemožno obsah predmetného právneho úkonu dopĺňať.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 507/2001).
49. Po posúdení kritérií určitosti právneho úkonu nemožno dospieť k záveru, že prehlásenie o ručiteľskom záväzku je určité.
50. Aj keď žalobca poukázal na to, že všeobecné leasingové podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy, keď v dolnej časti zmluvy sa uvádza táto skutočnosť, ani výkladom nemožno dospieť k záveru, že predložené VLP sa viažu práve na zmluvu uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou RO- MI autoservis s.r.o.. Vo VLP sa síce vyskytuje skratka LN ako leasingového nájomcu, avšak prečítaním obsahu VLP nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že VLP sa vzťahujú výlučne a jedine na uzavretú zmluvu. V žiadnom ustanovení VLP sa totiž nenachádza odkaz na číslo zmluvy alebo žiadosti, na základe ktorej bola konkrétna zmluva uzavretá. VLP obsahujú iba všeobecné označenie LN ako leasingového nájomcu (akéhokoľvek). Platí to aj opačne, keď z uzavretej zmluvy jednoznačne nevyplýva, ktoré VLP sú jej neoddeliteľnou súčasťou, teda nemožno jednoznačne uzavrieť, že predložené VLP sú súčasťou leasingovej zmluvy č. 095-002996, nakoľko ani z jedného dokumentu nevyplýva ich vzájomné označenie. Pri posudzovaní vadnosti písomného právneho úkonu nie je významné to, že účastníkom právneho vzťahu je zrejmé, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je spoznateľné z textu zmluvy. Výkladom totiž nemožno obsah predmetného právneho úkonu dopĺňať. Z uvedeného dôvodu sú odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa „nespochybniteľného označenia“ zmluvy a VLP nedôvodné.
51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok, vrátane výroku o trovách konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, potvrdil.
52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).