Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_11CoP-7-2021.pdf
PDF · 128.12 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1/ M. Y. B., nar. XX.XX.XXXX, a 2/ W. B., nar. X.X.XXXX, obe bytom u matky, zastúpené procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, deti rodičov: X. J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/X, Z., a L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXX/XX, X. Y., zastúpený splnomocnencom In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 863 351, o návrhu navrhovateľa: W. J., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX/XX, O., zastúpený: JUDr. Ivana Slaninová, advokátka, so sídlom Horné bašty 8943/25, Trnava, o osvojení maloletých detí manželom matky, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 13P/6/2020-47 zo dňa 14. októbra 2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním vo výroku I. rozhodol, že maloletá M. Y. B., nar. XX.XX.XXXX sa od právoplatnosti rozhodnutia stáva osvojencom navrhovateľa: W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX/XX, O., ktorý sa zapíše ako otec maloletej M. Y. B. v knihe narodení Matričného úradu G., vo zväzku 248, ročník 2010, na strane 77, pod poradovým číslom 1735 namiesto L. B., nar. XX.XX.XXXX v G., priezvisko osvojenca bude "J.", vo výroku II. rozhodol, že maloletý W. B., nar. XX.XX.XXXX sa od právoplatnosti rozhodnutia stáva osvojencom navrhovateľa: W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX/XX, O., ktorý sa zapíše ako otec maloletého W. B. v knihe narodení Matričného úradu G., vo zväzku 256, ročník 2013, na strane 88 pod poradovým číslom 889 namiesto L. B., nar. XX.XX.XXXX v G., priezvisko osvojenca bude "J." a vo výroku III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenie § 97 ods. 1, § 98, § 100 ods. 3, § 101 ods. 1, § 102 ods. 1 písm. a), § 105 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 zákona o rodine, § 148 Civilného sporového poriadku a § 52 Civilného mimosporového poriadku a vecne tým, že ako uvádza ust. § 101 ods. 1 zákona o rodine, na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Tento zákon však ustanovuje inak hneď v nasledujúcom ust. § 102 ods. 1, kde v písmene a) obsahuje výnimku z potrebného súhlasu rodiča s osvojením maloletého dieťaťa. Táto výnimka nepotrebnosti súhlasu rodiča osvojovaného maloletého dieťaťa je naplnená vtedy, ak rodič počas najmenej šiestich mesiacov neprejavoval skutočný záujem o maloleté dieťa najmä tým, že ho nenavštevoval, neplnil si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu a nevynaložil úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohol osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, ak mu v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka. V konaní bolo preukázané, že otec maloletých detí sa o ne dlhodobo nezaujíma, neprejavil o ne skutočný záujem tým, že ich nenavštevoval, neplnil si pravidelne
a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť, nevynaložil úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohol osobne vykonávať starostlivosť o maloleté deti, súdu taktiež nepreukázal, že by mu v prejavení záujmu o maloleté deti bránila závažná prekážka. Napriek tomu, že otcovi maloletých detí bol doručený návrh vo veci, tento žiadnym spôsobom nevyvrátil navrhovateľom uvedené skutkové tvrdenia, s osvojením vyjadril nesúhlas bez bližšieho zdôvodnenia. Otec sa taktiež nedostavil na pojednávanie, čím de facto preukázal svoj nezáujem o maloleté deti. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie na nesúhlas otca s osvojením maloletých detí neprihliadal. Podmienky na strane osvojiteľa upravuje ust. § 98 zákona o rodine, v zmysle ktorého osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Táto podmienka sa nevzťahuje na ustanovenie § 100 ods. 3, teda na prípad ak osoba osvojiteľa je manželom rodiča maloletého dieťaťa. V predmetnej veci mal súd prvej inštancie preukázané, že osvojiteľ je manželom matky maloletých detí, preto by mohol obstáť výklad, že navrhovateľ nemusí spĺňať podmienky uvedené v ust. § 98. Súd prvej inštancie však napriek tomu skúmal osobu navrhovateľa, keď zistil, že tento má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ním žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletých detí. Navrhovateľ už päť rokov pomáha matke s výchovou maloletých detí, podieľa sa na zabezpečení ich potrieb, medzi ním a maloletými deťmi je vzťah, aký má byť medzi otcom a deťmi, ktoré majú k navrhovateľovi vytvorenú silnú citovú väzbu. S osvojením súhlasil aj procesný opatrovník. Zdravotný stav maloletých detí a navrhovateľa sa neprieči účelu osvojenia, je medzi nimi primeraný vekový rozdiel. Maloleté deti s osvojením vyjadrili súhlas. Súd prvej inštancie je presvedčený, že osvojenie maloletých detí manželom ich matky je v ich najlepšom záujme, preto návrhu v celom rozsahu vyhovel. V súlade s ust. § 148 Civilného mimosporového poriadku, súd prvej inštancie uviedol priezvisko, ktoré budú mať osvojenci a to: Fraňová/Fraňo. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 52 Civilného mimosporového poriadku a žiadnemu z účastníkov nárok nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podal odvolanie otec. Svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h) C.s.p.. V prvom rade poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie bolo vydané v objektívnom rozpore s príslušnou zákonnou (C.s.p.) a ústavnou (Ústava SR) právnou úpravou. Súd prvej inštancie oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu v priebehu vedenia konania a v (ne)vykonanom dokazovaní. Taktiež zásadným spôsobom opomenul tú skutočnosť, že tvrdenia samotného súdu treba hmatateľne a presvedčivo podložiť. Otec maloletých detí sa k návrhu v zmysle výzvy súdu riadne vyjadril, kedy vyslovil svoj jednoznačný nesúhlas s nárokom navrhovateľom uplatneným v rámci sporného návrhu, pričom následne v priebehu konania, samozrejme i v rámci pojednávania pred súdom a v spojitosti so zásadou ústnosti tohto typu konania, mal zákonnú a relevantnú možnosť toto svoje vyjadrenie či už doplniť, upresniť alebo ďalším dokazovaním podložiť. Táto možnosť konať pred súdom (v tak závažnej veci, akou je odobratie biologických detí rodičovi!) mu však bola bez ďalšieho nepochopiteľne odobratá, kedy súd prekvapivo pojednával dňa 14.10.2020 v neprítomnosti otca maloletých detí, pričom zároveň i meritórne rozhodol vo veci a to i napriek tomu, že nemal ku dňu pojednávania vykázané doručenie predvolania k rukám otca maloletých detí, čo zakladá závažné procesné pochybenie na strane príslušného súdu v rámci vedenia konania. Zásadnou skutočnosťou pre opodstatnenie opaku tohto záveru súdu prvej inštancie je predovšetkým ten fakt, že otec maloletých detí objektívne prevzal zásielku zo súdu obsahujúcu predvolanie OS Trnava na pojednávanie vytýčené na deň 14.10.2020 až dňa 21.10.2020, t. j. až 7 kalendárnych dní po dotknutom pojednávaní. Na základe uvedeného je potom zjavným, že otec nemal v čase konania pojednávania dňa 14.10.2020, na ktorom bol vyhlásený i napadnutý rozsudok, žiadnu vedomosť o tomto termíne pojednávania, túto mať ani preukázateľne nemohol a rovnako tak teda nemal možnosť osobne sa zúčastniť vytýčeného termínu pojednávania dňa 14.10.2020 v tomto konaní, prípadne túto svoju neúčasť na pojednávaní riadnym spôsobom ospravedlniť. Ako dôkaz uviedol informáciu súdu o doručovaní k "13P/6/2020 predv. TP. 14/10". Súd prvej inštancie, ako to vyplýva z bodu 4 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tak napriek tomu a mimo iné i v závažnom rozpore s ust. § 178 ods. 2 C.s.p., resp. ust. § 180 C.s.p. a ustálenou rozhodovacou praxou nielen na tunajšom súde dňa 14.10.2020, vykonal nariadené pojednávanie a to vedome v neprítomnosti otca maloletých detí. Svoj postup neodôvodnil žiadnym zákonným spôsobom a rovnako takéto nevyhnutné odôvodnenie absentuje i v napadnutom meritórnom rozhodnutí. Poukázal na bod 15 napadnutého rozhodnutia. Takýto postup súdu sa javí objektívne ako
nezákonný procesný postup vo veci, ktorým preukázateľne odňal možnosť konať účastníkovi pred súdom. Na základe uvedeného je naviac zrejmým s ohľadom na merito veci, že neúčasť otca maloletých detí na pojednávaní dňa 14.10.2020 bola nepochybne dôležitým dôvodom pre odročenie tohto termínu pojednávania vo veci, o ktorej mal príslušný súd v čase predmetného termínu pojednávania zjavnú vedomosť, avšak bez relevantného dôvodu túto zásadnú skutočnosť opomenul, resp. nezobral náležite do úvahy. Otec maloletých detí tak bol zo strany súdu objektívne poškodený na svojich rodičovských právach a záujmoch a nemôže ísť na jeho ťarchu nečinnosť súdu a jeho konanie v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou. Naviac súd predčasne a nepresvedčivo vo svojej úvahe uzavrel dokazovanie v tejto veci, keďže existujú a otcom maloletých detí by boli v priebehu pojednávania predložené i navrhnuté relevantné dôkazy počas trvania konania a sú prípustné s ohľadom na nezákonný postup súdu spočívajúci v odňatí možnosti konať pred súdom otcovi maloletých detí ako ďalšie prostriedky procesnej obrany na jeho strane. Takýto postup súdu sa javí do značnej miery nepreskúmateľný a v jednoznačnom rozpore s čl. 2 základných princípov C.s.p. Naviac, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu (ktoré však v tomto konaní podľa názoru otca zistené neboli) rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu, k čomu však rovnako napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nedošlo. Uvedený záver potom nepochybne zakladá odvolací dôvod k takto nepresvedčivému postupu súdu (odňatie možnosti konať pred súdom a uplatňovať týmto spôsobom svoje práva a záujmy), ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie sa taktiež čo do svojej „voľnej úvahy“ v bode 6 a v bode 15 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nekriticky stotožňuje so subjektívnymi a účelovo ladenými vyjadreniami navrhovateľa v tomto konaní. Tieto prevzal za vlastné bez akejkoľvek snahy o ich prípadné preskúmanie a preverenie (konfrontáciu s druhou dotknutou stranou), či aspoň objektivizáciu v kontexte reálne existujúceho skutkového stavu medzi maloletými deťmi a ich otcom a elementárnych príčin a aktuálnych následkov tohto stavu smerodajného pre následné spravodlivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v uvedených bodoch bez vlastného prínosu do konania v podstate len kopíruje vyjadrenia navrhovateľa. Naviac v prípade záujmu súdu o zistenie skutočného stavu veci by tento nepochybne dospel k viacerým doposiaľ zamlčaným záverom zo strany navrhovateľa v tom smere, ako je to v skutočnosti s ochotou a prístupom matky maloletých detí (spoločne s navrhovateľom) k ich biologickému otcovi v rámci súdom mu umožnenej úpravy styku s deťmi, ktorej sa však matka všemožne snaží (reálne i preukázateľne dlhodobo znemožňuje) zabrániť bez skutkového, či právneho dôvodu v zrejmom rozpore so skutočnými vývojovými potrebami oboch maloletých detí mať v živote svojho biologického rodiča, ktorého ani pri akejkoľvek snahe navrhovateľ nemá možnosť vo všetkých smeroch nahradiť. V spojitosti s uvedeným tak za súčasného dôkazného stavu neobstojí právny základ napadnutého rozhodnutia súdu s poukazom na ust. § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine, kedy v predmetnom konaní nebolo bez pochybností a s určitosťou hraničiacou s istotou zo strany súdu zistené a preukázané, že by sa otec maloletých detí o ne dlhodobo nezaujímal, resp. neprejavoval o ne skutočný záujem. Tieto závery súdu založené výlučne na subjektívnych vyvrátiteľných domnienkach navrhovateľa nemôžu byť smerodajným základom pre zákonné rozhodnutie súdu vo veci starostlivosti (dokonca v rovine osvojenia) o maloleté deti. Neprihliadnutie súdu prvej inštancie, z už vyššie rozporovaného dôvodu neúčasti otca maloletých detí na pojednávaní, na zjavný a zrozumiteľný nesúhlas otca týchto detí s podaným návrhom a osvojením si ich zo strany aktuálneho manžela ich matky, tak možno hodnotiť ako závažné pochybenie súdu majúce za následok závažný a necitlivý zásah do práv otca oboch maloletých detí. V tejto súvislosti tak treba ustáliť, že napadnuté rozhodnutie a predovšetkým jeho odôvodnenie je založené na viacerých vyvrátiteľných domnienkach a nepodložených tvrdeniach súdu, ktoré však nevychádzajú z relevantne vykonaného dokazovania v tomto konaní, nemožno ich tým pádom aplikovať na individuálne prejednávanú vec a v prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 C.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu a tendenčnosť v ich postupe (pozn. v tomto prípade sa súd v rámci konania do značnej miery neobjektívnym spôsobom sústredil výlučne na podloženie negatívneho postoja otca k obom maloletým deťom bez potreby rovnovážneho posúdenia „pre a proti“ ako vo vzťahu k otcovi, tak vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorého na opačnej strane vykreslil ako dokonalého nevlastného rodiča), pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia určito a presvedčivo odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého
súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 6/0, z 13. marca 2003). Nedostatočné odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa ustáleného názoru ústavného súdu za porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Objektívne však postup a predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené atribúty nespĺňa a je v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku, konkrétne s čl. 2 ods. 2 (rámcový princíp právnej istoty), čl. 3 ods. 1 (princíp ústavnosti a súladu s predpismi EÚ), čl. 9 (odňatie možnosti konať pred súdom), čl. 13 ods. 1 (odňatie možnosti osobnej účasti účastníka alebo jeho právneho zástupcu na pojednávaní) a čl. 15 ods. 1 (arbitrárnosť rozhodovania súdu) C.s.p. Právo na spravodlivý súdny proces je neoddeliteľne spojené s výkonom práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jedným zo zavŕšení poskytnutia riadnej právnej ochrany cestou súdu je súdne rozhodnutie. Je nástrojom pre vyriešenie konfliktu a problému, ktorý je obsahom prejednávanej veci. Výrok rozhodnutia je jeho pregnantným základom avšak až odôvodnenie je to, čo stranám predstavuje vlastné rozhodnutie, jeho skutočnú presvedčivosť a garanciu miery správnosti a spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené možno objektívne ustáliť, že sa v prípade vydania napadnutého rozhodnutia jednalo o arbitrárny postup súdu v konaní (pre účastníka nepredvídateľný) v rozpore s čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, majúci za následok predčasné rozhodnutie vo veci bez zákonného dokazovania a odôvodnenia svojho rozhodnutia zo strany súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré trpí skutkovými i právnymi vadami, bolo vydané ako formalistické bez požadovaného materiálneho základu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď súd jednoznačne odňal otcovi maloletých detí riadnu a zákonnú možnosť konať pred súdom a v tejto súvislosti presadzovať svoje práva a záujmy ako ich rodič legitímnym spôsobom, na základe nesprávnej a nepodloženej úvahy dospel k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza i objektívne z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré nemá oporu v spisovom materiáli a doposiaľ vykonanom dokazovaní. Žiadal, aby odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. a), písm. b) C.s.p. v spojitosti s ust. § 391 C.s.p. napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 14.10.2020, sp. zn. 13P/6/2020, zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že otcovi maloletých detí prizná náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu.
3. Vyjadrenie k odvolaniu podal navrhovateľ, uviedol, že otcovi bola výzva spolu s návrhom a ďalšími listinami doručená dňa 4.6.2020 na adresu W. č. XX, X. Y.. Na predmetnú výzvu otec maloletých detí reagoval vyjadrením zo dňa 2.7.2020 doručeným súdu dňa 3.7.2020, a to jednoduchým konštatovaním, že s osvojením maloletých detí navrhovateľom nesúhlasí, pričom v tomto svojom vyjadrení nesporoval žiadne z tvrdení navrhovateľa uvedených v návrhu na začatie konania, a to tak vo vzťahu k tvrdenému nezáujmu otca o maloleté deti, k tvrdenému splneniu podmienok pre aplikáciu § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine, ako ani k žiadnemu z ostatných skutkových tvrdení uvedených navrhovateľom. Rovnako tak v tomto svojom vyjadrení nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov a ani sa neodvolal (a preto logicky ani nepriložil) na žiadne listinné dôkazy. Poukázal na § 2 ods. 1, § 37 CMP, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 CSP. Následne je z uvedených skutočností tiež plne legitímne vyvodiť záver, že pokiaľ sa otec maloletých detí z akýchkoľvek objektívnych dôvodov nemohol k skutkovým tvrdeniam navrhovateľa vyjadriť, mal na to do 14.10.2020 dostatočný priestor, pokiaľ by mal nielen o prebiehajúce súdne konanie, ale predovšetkým o svoje maloleté deti aspoň minimálny záujem. Čo sa fikcie doručenia vo vzťahu k doručovanému predvolaniu na termín pojednávania 14.10.2020 týka, jedná sa o zákonom predpokladaný a legitímny spôsob doručenia zásielok súdu adresovaných do vlastných rúk. Nezáujem otca o maloleté deti súd skúmal nielen z tvrdení navrhovateľa, ale tiež prostredníctvom výsluchu matky, kolízneho opatrovníka, oboznámením sa so spisovým materiálom rozvodového konania matky a otca, ako aj so spisom tunajšieho súdu 29Em/1/2017. Poukázal na § 31a ods. 1 až 4 zákona o e- Governmente, § 111 ods. 2, 3 CSP. Súd preto v deň pojednávania 14.10.2020 a následne aj v odôvodnení svojho rozhodnutia správne uzavrel, že predvolanie bolo otcovi riadne doručené, avšak otec sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť na tomto pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. Z uvedeného vyplýva, že odvolateľom tvrdené porušenie procesného postupu súdu pri doručovaní mu predvolania na pojednávanie vytýčené na termín 14.10.2020 je nedôvodné. Ani neskoršie doručenie predvolania dňa 21.10.2020 otcovi do vlastných rúk nič nemení na skutočnosti, že dňa 14.10.2020 mal
súd preukázané doručenie predvolania otcovi dňom 22.9.2020 fikciou doručenia. Pokiaľ otec tvrdí, že by v prípade účasti na pojednávaní predložil a navrhol dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zmeniť úvahu súdu a následné rozhodnutie vo veci samej, dovolil si opätovne poukázať na skutočnosť, že túto svoju príležitosť otec nevyužil ani v podanom odvolaní. Súd v prvoinštančnom konaní vykonal dokazovanie vo vzťahu k naplneniu jednotlivých podmienok stanovených hmotnoprávnymi normami upravujúcimi inštitút osvojenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd zhrnul vykonané dôkazy, opísal zistený skutkový stav, dotknuté právne normy a tiež úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Preto zastávame názor, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie po obsahovej stránke napĺňa znaky ústavne konformného rozhodnutia. Vo svojom texte reaguje na všetky požiadavky stanovené ZoR pre osvojenie maloletého dieťaťa manželom matky bez súhlasu otca. Reflektuje na splnenie požiadaviek ZoR na osobu osvojiteľa (body 6 a 16 odôvodnenia), poukazuje na súhlas manželky a matky maloletých detí (bod 5 a 6 odôvodnenia), vysvetľuje, z akých dôvodov súhlas otca s osvojením detí nie je potrebný (body 6 a 15 odôvodnenia), poukazuje na splnenie požiadavky existencie zdravotného stavu nevylučujúceho osvojenie tak u osvojiteľa, ako aj u osvojencov (body 16 a 17 odôvodnenia) a s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že osvojenie je v záujme maloletých detí (body 6, 16 a 18 odôvodnenia). Na základe týchto skutočností preto navrhol, aby odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní prihliadal predovšetkým na najlepší záujem maloletých detí, napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a umožnil tak konečne obom maloletým deťom žiť plnohodnotný život v kompletnej rodine.
4. Vyjadrenie k odvolaniu podala matka. Poukázala na § 102 zákona o rodine č. 36/2005. Uviedla, že nie je potrebný súhlas rodiča s osvojením maloletých detí ak: 1. počas najmenej 6 mesiacov nepreukazoval a neprejavoval záujem o dieťa/deti, tým že ich nenavštevoval a nekontaktoval. (čo je v ich prípade viac ako 3 roky), 2. ak si nesplnil dobrovoľne a riadne vyživovaciu povinnosť. (o čom svedčia trestné oznámenia o vymáhaní výživného). Ďalšie vyjadrenia otca nie sú ničím podložené, pre súd veľmi zavádzajúce a absolútne irelevantné. Ďalej v odvolaní nikde nie sú spomenuté maloleté deti, len ničím neopodstatnené veci, v čom je zrejmé že sa nemá otec o akú skutočnosť oprieť a len si potrebuje niečo dokazovať. Na tých pár stretnutí, ktoré sa celkovo konali, chodil výlučne pod vplyvom alkoholu a drog (pričom toto ani nikdy nevyvracal, že to tak nie je, dokonca o tom svedčí aj niekoľko lekárskych správ z liečení), sústavne klamal a zavádzal, že príde na stretnutie pričom neprišiel, o čom sú aj sms, ktoré napísal a matku presviedčal, že ona mu stretnutie neumožnila. Od narodenia detí sa zaujímal len o svoje vlastné záujmy, pravidelne dlhé dní či týždne sa neukázal doma, lebo prespával po kamarátoch a milenkách, deti ho triezveho videli málokedy, stále bol pod vplyvom alkoholu a drog. Manžel sa s deťmi učieva, keď ona je v práci, chodí s nimi po lekároch, nakupuje im všetko čo treba, deti manžela berú ako nenahraditeľnú súčasť svojho života. Prosila preto súd, aby prihliadal na prosby detí, čo mimochodom potvrdila detská psychologička, či kolízna opatrovníčka, ktorá deti zastupuje, že je osvojenie v ich najlepšom záujme a viac ako nevyhnutné pre ich ďalší vývoj.
5. Repliku podal navrhovateľ. Uviedol, že s vyjadrením matky sa v celom rozsahu stotožňuje, nakoľko popisuje skutočný vzťah biologického otca k maloletým deťom (resp. jeho dlhodobý nezáujem) a rovnako tak vystihuje názor maloletých detí na predmet tohto konania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že podanie odvolania otca zo dňa 18.11.2020 proti rozsudku je zároveň jeho jedinou aktivitou, akú ohľadom svojich maloletých detí vyvinul. Tak ako v priebehu prvoinštančného konania (a koniec koncov aj dlho pred jeho začatím) ani v priebehu samotného odvolacieho konania odvolateľ svoje maloleté deti žiadnym spôsobom nekontaktoval. Navyše si otec maloletých detí aj naďalej neplní svoju vyživovaciu povinnosť, kedy matka stále eviduje dlh na výživnom. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
6. Repliku podala matka. Uviedla, že ako matka maloletých detí, sa stotožňuje v plnom rozsahu s vyjadrením svojho manžela, a s faktami, ktoré potvrdzuje, a to: že biologický otec o deti nemá záujem, neplní si riadne ani načas vyživovaciu povinnosť, nevidel ich 4 roky, pritom toto je veľmi dlhý čas, za ktorý deti už ani nevnímajú, že by mali iného otca ako jej manžela, ktorý sa o ne stará už šiesty rok, rieši s nimi všetko čo bežne otcovia riešia, t.j. nákupy oblečenia, školských potrieb, krúžky, školu, lekárov atď.
7. Dupliku podal navrhovateľ. Uviedol, že s vyjadrením matky zo dňa 8.3.2021 v celom jeho rozsahu súhlasí a nepovažuje za potrebné sa k nemu podrobnejšie vyjadrovať, keďže vo svojej podstate predstavuje súhlasné stanovisko k jeho predchádzajúcemu vyjadreniu, v ktorom súhlasil s predchádzajúcim vyjadrením matky.
8. Dupliku podal procesný opatrovník. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania v danej veci odporúčajú rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdiť. Zároveň dali do pozornosti súdu, že otec podľa vyjadrenia matky aj malol. detí, neprejavuje o ne žiaden záujem už takmer 4 roky, tiež má dlh na výživnom. Malol. deti za svojho otca považujú súčasného manžela matky - W. J., nar. XX.XX.XXXX.
9. Dupliku podal otec. Uviedol, že navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 05.03.2021 v podstate len opakuje už viackrát uvedené skutočnosti z jeho strany, neuvádza žiadne nové skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci, predovšetkým sa však účelovo vyhýba skutkovým a právnym dôvodom podaného odvolania otca voči nezákonnému rozsudku súdu prvej inštancie a to ako po formálnej, tak i materiálnej stránke. Navrhovateľom deklarovaný nezáujem otca zakladá na nečinnosti z jeho strany, pričom však opak je pravdou a príčinou tohto neprijateľného stavu vo vzťahu biologického otca so svojimi deťmi je naopak negatívny postoj matky k otcovi a konanie matky, ktorým objektívne dlhodobo a kontinuálne znemožňuje riadny výkon upraveného styku otca s maloletými deťmi. Spomínané tvrdenia navrhovateľa v konaní v spojitosti s vyjadreniami matky i v podaní zo dňa 08.03.2021 tak možno vykladať výslovne v účelovej rovine bez možnosti ich verifikácie v kontexte skutočného stavu veci, keďže súdom prvej inštancie bola preukázateľne odňatá možnosť otcovi konať a presadzovať svoje rodičovské práva a záujmy vo vzťahu k maloletým deťom. Za uvedeným účelom je preto potrebným bezodkladne pristúpiť k nevyhnutnej revízii arbitrárneho rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude komplexne a presvedčivo preskúmaná otázka skutočných záujmov maloletých detí bez opomínania podstatnej úlohy biologického otca v ich životoch. Žiadal, aby odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania s poukazom na ust. 389 ods. 1 písm. a), písm. b) C.s.p. v spojitosti s ust. § 391 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Ďalšie vyjadrenie podal navrhovateľ. Reagoval na vyjadrenie otca maloletých detí zo dňa 10.5.2021. Poukázal na skutočnosť, že otec sa nielenže nezaujíma o svoje maloleté deti, ale neplní si riadne ani svoju vyživovaciu povinnosť. Výživné na maloleté deti neuhrádza v lehotách splatnosti, ale nárazovo, zrejme vtedy, keď mu je doručená zásielka zo súdu. Napríklad za mesiace január, február a marec 2021 bolo výživné zaplatené v mesiaci apríl, následne bola matke tento mesiac uhradená až platba v mesiaci máj 2021. Aktuálne matka eviduje dlžné výživné za mesiace august a september 2020 a mesiac apríl 2021. Už len na dokreslenie poukázal na skutočnosť, že úhrady výživného neprichádzajú z účtu otca maloletých detí, ale sú uhrádzané jeho matkou, t.j. starou matkou maloletých detí z otcovej strany. Matka bola nútená opätovne podať na otca trestné oznámenie pre zanedbanie povinnej výživy. V ostatnom sa pridržiaval všetkých svojich doterajších vyjadrení.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359, § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
12. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 13P/6/2020 je rozhodovanie o návrhu navrhovateľa na osvojenie maloletých detí manželom matky.
13. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým vo výroku I. rozhodol, že maloleté deti M. Y. B., nar. XX.XX.XXXX a W. B., nar. XX.XX.XXXX sa od právoplatnosti rozhodnutia stávajú osvojencami navrhovateľa: W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX/XX, O., ktorý sa zapíše ako otec maloletých v knihe narodení Matričného úradu G. namiesto L. B., nar. XX.XX.XXXX v G., priezvisko osvojencov bude "J./J." .
14. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o osvojení, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok osvojenia, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi účastníkov konania a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:
15. K odvolacej námietke otca, že možnosť konať pred súdom bola otcovi bez ďalšieho nepochopiteľne odobratá, kedy súd prekvapivo pojednával dňa 14.10.2020 v neprítomnosti otca, a to i napriek tomu, že nemal ku dňu pojednávania vykázané doručenie predvolania k rukám otca, je nevyhnutné sa vyjadriť, že súd prvej inštancie predvolal otca na pojednávanie zo dňa 14.10.2020 riadne a včas. Dôvodom je tá skutočnosť, že z doručenky od otca (č.l. 43) vyplýva, že otec si neprevzal zásielku obsahujúcu predvolanie na uvedené pojednávanie v odbernej lehote, napriek tomu, že mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, ktorá zásielka bola uložená odo dňa 2.9.2020, pričom sa doručovalo na adresu trvalého pobytu otca a zároveň adresu, ktorú otec sám uviedol vo vyjadrení k návrhu zo dňa 2.7.2020 (č.l. 30). To je dôvodom, prečo súd prvej inštancie správne aplikoval na uvedenú zásielku fikciu doručenia v zmysle § 111 ods. 3 CSP. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani fakt, že súd po vrátení zásielky nadbytočne dňa 7.10.2020 doručoval opätovne uvedenú zásielku, ktorá bola dňa 12.10.2020 uložená a doručená až dňa 21.10.2020, čo preukazuje doručenka od otca (č.l. 57).
16. K odvolaciemu argumentu otca, že závery súdu založené výlučne na subjektívnych vyvrátiteľných domnienkach navrhovateľa nemôžu byť smerodajným základom pre zákonné rozhodnutie súdu vo veci starostlivosti (dokonca v rovine osvojenia) o maloleté deti, je na mieste uviesť, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel aj správnym právnym záverom, ktoré aj presvedčivo odôvodnil. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie na hlavnom pojednávaní zo dňa 14.10.2020, kde súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podaným návrhom, súhlasom matky maloletých detí, rodnými listami maloletých detí, sobášnym listom navrhovateľa a matky maloletých detí, výpisom z katastra nehnuteľností č. LV 656, správou kolízneho opatrovníka, lekárskymi správami, vyjadrením otca, psychologickou správou maloletých detí, výpisom z registra priestupkov, lustráciou v sociálnej poisťovni a registri obyvateľov, nahliadnutím do výpisu z registra trestov navrhovateľa, predbežnou prepúšťacou správou otca z odborného liečebného ústavu psychiatrického NO Predná Hora, predbežnou prepúšťacou správou z psychiatrickej nemocnice P. Pinela Pezinok, zápisnicou z pojednávania vo veci sp.zn. 10P/80/2015 zo dňa 21.1.2016. To znamená, že tvrdenia navrhovateľa boli verifikované ďalšími dôkazmi vykonanými v konaní pred súdom prvej inštancie. Naopak otec počas celého konania nevyprodukoval jediný dôkaz, dokonca ani tvrdenie, ktoré by preukázali jeho kvalifikovaný záujem o maloleté deti alebo ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia navrhovateľa a matky maloletých detí, ktoré boli preukázané viacerými dôkazmi.
17. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
18. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.
19. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).