Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Csp-90-2026.pdf
PDF · 128.73 KB
Case nature
Area
Subarea
20Csp/90/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanej 365.bank, a.s., so sídlom 811 02 Bratislava - Staré Mesto, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., 811 05 Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 005,08 eura, takto
r o z h o d o l :
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 405,07 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, pri ktorých výške sa bude vychádzať z priznanej sumy.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 005,08 eura a náhrady trov konania v plnom rozsahu. Uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17Csp/176/2024 o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti šiestich zmluvných podmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná v ôsmich uplatňovaných nárokoch. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 3. 2025 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 3. 2026, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24. 4. 2026, súd určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere dobrá pôžička č. 1593778424 zo dňa 14. 5. 2015 je bezúročný a bez poplatkov, a zaviazal žalovanú vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 105,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 105,08 eura od 30. 11. 2024 do zaplatenia. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v základnom konaní boli za neprijateľné určené zmluvné podmienky, podľa ktorých s poskytnutým úverom súvisia poplatky za prvú upomienku pri omeškaní splátky vo výške 10 eur a za druhú upomienku pri omeškaní splátky vo výške 25 eur; banka si môže započítať svoje pohľadávky zo zmluvy o úvere voči pohľadávke dlžníka alebo spoludlžníka z ktoréhokoľvek účtu alebo vkladu vedeného bankou a je oprávnená nevykonať prevod peňažných prostriedkov či inak neumožniť nakladanie s nimi; nepravdivosť vyhlásenia o neexistencii osobitného vzťahu k banke spôsobuje neplatnosť zmluvy a okamžitú splatnosť úveru; platby dlžníka alebo spoludlžníka sa započítavajú v poradí poplatky, úrok z omeškania, zmluvný úrok a splátka istiny; banka úročí predčasne splatnú časť úveru dohodnutou úrokovou sadzbou aj zákonným úrokom z omeškania až do úplného splatenia úveru; dlžník a spoludlžník sú povinní oznámiť banke všetky okolnosti, ktoré môžu negatívne ovplyvniť ich schopnosť plniť záväzky zo zmluvy, a zodpovedajú za škodu, ktorá banke vznikne v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti. S poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. žalobkyňa uviedla, že si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa obchodník nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného zadosťučinenia proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol úspešný. Výška zadosťučinenia nemôže mať len symbolický význam, pretože zadosťučinenie v symbolickej výške nemôže byť primerané ani spravodlivé. Na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia, pri ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie, je pri tomto inštitúte možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediný prostriedok postihu nečestného dodávateľa a odmeny spotrebiteľa za úspech na súde. Kritériá, z ktorých má voľná úvaha súdu vychádzať, podľa žalobkyne vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva. Žalobkyňa uviedla, že pri bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vydaní bezdôvodného obohatenia si uplatňuje zadosťučinenie vo výške, o ktorú sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila. Vo vzťahu k šiestim neprijateľným zmluvným podmienkam požadovala 900 eur, teda 150 eur za každé z týchto porušení spotrebiteľského práva. Poukázala na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/19/2025, 9CoCsp/12/2025, 26CoCsp/2/2025, 8CoCsp/2/2021 a 16CoCsp/18/2025 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/22/2024 a 6CoCsp/46/2024. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke obsahujúcej peňažný nárok proti spotrebiteľovi poukázala aj na rozhodnutia vydané vo veci preskúmanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorými bolo podľa nej priznané zadosťučinenie predstavujúce 25-násobok poplatku určeného za neprijateľný. Rozsah porušenia spotrebiteľského práva je podľa žalobkyne definovaný rozsudkami v základnom konaní a ich odôvodnením, z ktorých je potrebné vychádzať ako zo záväznej hmotnoprávnej podmienky nároku. Navrhla, aby bolo v rozsudku vyjadrené, v akej výške bolo zadosťučinenie priznané ku ktorému z ôsmich porušení spotrebiteľského práva, aby strana mohla podať opravný prostriedok len vo vzťahu k niektorému zo samostatných nárokov spojených žalobou do jedného konania.
2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poprela všetky skutkové tvrdenia a uplatnené nároky žalobkyne a žalobu považovala za nedôvodnú. Uviedla, že žalobkyňa bola v základnom konaní procesne úspešná, nič jej však nebránilo, aby si v danom spore súčasne uplatňovala aj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Požadovaná suma 1 005,08 eura predstavuje viac ako polovicu poskytnutého úveru vo výške 2 000 eur a podľa žalovanej ide o zjavne neprimeranú sumu. Žalovaná sa domnievala, že žaloba mohla byť podaná so zištným úmyslom, s cieľom dosiahnuť finančné obohatenie žalobkyne a navýšiť trovy súdneho konania v príkrom rozpore s čl. 5 CSP. Žalovaná uviedla, že po dôkladnom preskúmaní a akceptácii žiadosti o poskytnutie úveru uzavrela so žalobkyňou dňa 14. 5. 2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička č. 1593778424, na základe ktorej jej poskytla úver vo výške 2 000 eur. V zmluve boli prehľadne uvedené výška úveru, počet 96 mesačných splátok a ich výška 41 eur, RPMN 20,70 %, úroková sadzba 18,90 % ročne a celková čiastka 3 872,14 eura, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalobkyňa dobrovoľne a predčasne splatila celý úver dňa 25. 8. 2015, tri mesiace a jedenásť dní po uzavretí zmluvy, pričom podľa žalovanej úver nepreplatila. Počas trvania úverového vzťahu nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy ani iné dohodnuté podmienky, nevyužila možnosť odstúpiť od zmluvy, nepodala reklamáciu alebo sťažnosť na príslušný orgán dohľadu a nesnažila sa o odstránenie namietaných nedostatkov. Žalovaná uviedla, že ktorákoľvek časť alebo podmienka zmluvy môže byť mimosúdne upravená napríklad písomným dodatkom. Žalobkyňa však namiesto toho podala žalobu a o nedostatkoch zmluvy informovala žalovanú až po deviatich rokoch od jej uzavretia. Žalovaná považovala uvedené správanie žalobkyne za šikanózny výkon práva. Tvrdila, že žalobkyňa nemala záujem na odstránení prípadných formálnych nedostatkov zmluvy, ale na získaní majetkového prospechu. Poukázala na zákaz konania v rozpore s predchádzajúcim konaním a na potrebu vyhodnotiť zámer strany vykonávajúcej subjektívne právo a dôsledky výkonu tohto práva na protistranu. Podľa žalovanej išlo o zištné zneužitie prospotrebiteľskej legislatívy na úkor veriteľa, uskutočnené za účelom ekonomického zvýhodnenia žalobkyne. Zdôraznila, že súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie na oboch stranách sporu. S poukazom na odbornú literatúru, judikatúru a odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky namietala absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa podľa nej neznamená ochranu pred jeho vlastnými ekonomickými rozhodnutiami. S odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-646/22 uviedla, že požiadavky vnímavosti a obozretnosti musia súdy klásť aj na spotrebiteľa a že žalobkyňa bola dostatočne informovaná o obsahu úverovej dokumentácie. K výške nároku žalovaná poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Prešov, v ktorých bolo zadosťučinenie priznané iba symbolicky vo výške od 50 eur, prípadne vo výške 37,50 eura, približne 33,33 eura alebo 10 eur za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zdôraznila značný časový odstup podania žaloby od uzavretia zmluvy a neexistenciu ďalších relevantných skutočností odôvodňujúcich ujmu spôsobenú spotrebiteľovi. Trvala na tom, že výška zadosťučinenia nemôže byť priamo úmerná ani sa rovnať výške judikovaného bezdôvodného obohatenia. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/15/2020, v ktorom priznané zadosťučinenie predstavovalo približne 3 % bezdôvodného obohatenia, a na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/298/2020, v ktorom predstavovalo približne 9 % bezdôvodného obohatenia. V druhom prípade boli zohľadnené aj špecifické okolnosti na strane spotrebiteľky, ktorá bola dôchodkyňou a za účelom splácania úveru bola nútená pracovať v zahraničí, čo podľa žalovanej nie je prípad žalobkyne. Žalovaná uviedla, že judikované bezdôvodné obohatenie uhradila a uhradí aj trovy základného konania. Považovala za krajne nespravodlivé a šikanózne priznať žalobkyni „extra“ nárok na ďalšiu, podľa nej de facto duplicitnú finančnú kompenzáciu. Pre prípad vyhovenia žalobe žalovaná navrhla aplikovať § 257 CSP a nepriznať žalobkyni náhradu trov konania. Jej postup považovala za nehospodárny, keďže nárok mohla a mala uplatniť už v skoršom konaní. Zdôraznila, že žalobkyňa je ako spotrebiteľka oslobodená od súdnych poplatkov a nejde o konanie vyžadujúce obligatórne zastúpenie advokátom. Poukázala na to, že aj pri priznaní jedného eura by žalobkyňa bola stopercentne úspešná v časti nároku na náhradu trov, keďže výška plnenia závisí od úvahy súdu. Podľa žalovanej žaloba nemôže byť prostriedkom na účelové obohatenie, keďže hypotetická finančná ujma, ktorá podľa nej reálne nenastala, má byť kompenzovaná žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/31/2016 uviedla, že účelom rozloženia nárokov do základného konania a následného konania o zadosťučinenie je len vytvorenie dodatočných trov právneho zastúpenia. Poukázala aj na právoplatné rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 34Csp/2/2025 a 34Csp/10/2025. Uviedla, že žalobkyňa s ňou vedie viacero obdobných sporov. Žalovaná navrhla pripojiť spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Csp/176/2024 a vykonať výsluch žalobkyne k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu, jej konaniu pred iniciovaním súdneho konania a motívom podania žaloby.
3. Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaná neuznáva nárok čo do dôvodu a výšky, hoci súdnou mocou bolo právoplatne rozhodnuté a judikované porušenie spotrebiteľských noriem z jej strany. Rozsudkom vydaným v základnom konaní došlo k judikovaniu konkrétneho nároku spotrebiteľa. Argumentáciu žalovanej, ktorá napriek judikovanému porušeniu spotrebiteľských práv považuje žalobu za nadbytočnú, priam za zneužitie práva, označila za alibistickú a s poukazom na ciele zadosťučinenia preukazujúcu opodstatnenosť žaloby v celom rozsahu. Uviedla, že výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom jej stanovenia je primeranosť. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považovala uplatnenú výšku za adekvátnu. Zdôraznila, že finančné zadosťučinenie je potrebné nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Má odradiť žalovanú aj iných dodávateľov od porušovania práv spotrebiteľov. Primeranosť sumy 1 005,08 eura podľa nej vyplýva najmä z postoja žalovanej, množstva a intenzity porušení spotrebiteľských noriem. Žalobkyňa poukázala na čl. 169 ods. 1 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, čl. 6, 7 a 8 smernice Rady 93/13/EHS a čl. 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Vyvodzovala z nich princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa a požiadavku účinných, primeraných a odradzujúcich sankcií. Symbolická suma niekoľkých desiatok eur podľa nej dodávateľa neodradí od neustáleho porušovania spotrebiteľských práv. Za objektívne kritérium určenia výšky zadosťučinenia označila výšku škodlivého následku, ktorý dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil alebo mienil spôsobiť, a recidívu porušovania spotrebiteľského práva s tendenciou zvyšovania zadosťučinenia pri opakovanom porušení. Primeranosť požadovanej sumy odôvodňovala aj výškou sankcií, ktoré môžu ukladať orgány dohľadu. Poukázala na rozhodnutia priznávajúce vyššie sumy zadosťučinenia, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 a 7Cdo/237/2021, a na rozhodnutia krajských súdov priznávajúce za jednotlivé neprijateľné zmluvné podmienky sumy 150 eur, 200 eur alebo 300 eur. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná mohla naplniť dikciu § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa už pred iniciovaním konania alebo aj po podaní žaloby, k čomu však nedošlo ani po výzve zaslanej poštou. Naopak, jej legitímne nároky žalovaná neustále popiera, hoci má skúsenosť a vedomosť z obdobných súdnych konaní o nedôvodnosti svojej obrany. Uviedla, že žalovaná je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je spor finančne zanedbateľný. Podľa žalobkyne mala žalovaná prejaviť ochotu a sebareflexiu a snažiť sa o nápravu protiprávneho stavu. Odmietla, že by uplatnenie zadosťučinenia v nadväznosti na konanie, v ktorom bolo rozhodnuté o porušení spotrebiteľského práva, bolo v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 420/2025, najmä na závery o dôvodnom uplatnení aj bagateľného práva, ktoré nemožno bez ďalšieho vnímať ako zneužitie práva, a o tom, že vrátenie nedôvodne vyúčtovanej čiastky nemá sankčný prvok. Odkázala aj na uznesenie sp. zn. I. ÚS 173/2026 k fakticky nerovnému postaveniu spotrebiteľa a profesionálneho dodávateľa. K bagatelizovaniu neprijateľných zmluvných podmienok uviedla, že ide o závažné porušenia spotrebiteľského práva, pretože tieto podmienky spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Inak by neboli v základnom konaní určené za neprijateľné. K návrhu na aplikáciu § 257 CSP žalobkyňa uviedla, že žalovaná sa prostredníctvom tohto ustanovenia snaží vytlačiť spotrebiteľov zo súdnych konaní. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, pričom v prejednávanej veci takéto okolnosti neexistujú. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/31/2016 sa podľa žalobkyne týkalo uplatnenia čiastkových finančných nárokov tromi samostatnými žalobami namiesto jednej žaloby, pričom išlo o nároky na odškodnenie proti Slovenskej republike s rovnakým právnym základom po úspešnej rehabilitácii, ktoré boli na účely predbežného prerokovania uplatnené jednou žiadosťou. Ide preto o rozdielny skutkový a právny stav. Na vzťah základného konania a konania o zadosťučinenie by sa podľa nej toto rozhodnutie dalo použiť v prípade samostatných žalôb o určenie neprijateľnosti jednotlivých podmienok jednej zmluvy alebo samostatných žalôb o zadosťučinenie za jednotlivé podmienky určené za neprijateľné jedným rozsudkom. V prejednávanej veci však o taký prípad nejde. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/107/2021 a 1Cdo/173/2022, podľa ktorých sa nevylučuje ani možnosť domáhať sa jednou žalobou súčasne ochrany práva a priznania zadosťučinenia. Zdôraznila, že slovné spojenie „nevylučuje sa ani možnosť“ neznamená „musí sa“. Spoločná žaloba je podľa nej len možnou alternatívou, nie povinným procesným postupom. Uviedla, že náležitej odbornej starostlivosti advokáta zodpovedá postup, pri ktorom sa najprv podá žaloba v základnom konaní a až po zistení, s ktorými nárokmi bol spotrebiteľ úspešný, sa podá žaloba o zadosťučinenie. Spotrebiteľ totiž nemusí byť úspešný so všetkými základnými nárokmi a pri spoločnom uplatnení by s neúspechom každého základného nároku musel byť neúspešný aj s nadväzujúcim nárokom na zadosťučinenie. To by sa prejavilo aj pri rozhodovaní o trovách konania a mohlo viesť k vyššej povinnosti spotrebiteľa nahradiť trovy protistrany. Poukázala na rozhodnutia, ktorými odvolacie súdy zmenili alebo zrušili vyhovujúce výroky v základných konaniach, a na nejednotnosť rozhodovania o neprijateľnosti tej istej zmluvnej podmienky, ktorú je potrebné posúdiť individuálne v každom konaní. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pri samostatnej žalobe podanej po právoplatnom skončení základného konania je jasné, ktoré výroky tvoria právoplatnú hmotnoprávnu podmienku úspešného uplatnenia zadosťučinenia. Poukázala na narastajúci počet urovnaní samostatných sporov o zadosťučinenie vo veciach zastupovaných jej právnym zástupcom, a to 23 vecí v roku 2024, 72 vecí v roku 2025 a 31 uzatvorených alebo úspešne rozpracovaných vecí v roku 2026 ku dňu repliky. Samostatné podávanie žalôb preto označila za účelné a hospodárne pre spotrebiteľov, obchodníkov aj súdy. Uviedla tiež, že spotrebiteľ má na podanie žaloby trojročnú premlčaciu dobu od právoplatnosti rozsudku v základnom konaní a môže sa na jej podanie rozhodnúť aj podľa svojich sociálno-ekonomických pomerov a potrieb. Poukázala na problém, ktorý podľa nej môže vzniknúť pri spoločnom rozhodnutí, ak obchodník napadne odvolaním len niektorý výrok o základnom nároku a nenapadne nadväzujúci výrok o zadosťučinení. Zároveň uviedla, že pri určovaní výšky zadosťučinenia sa zohľadňuje negatívny vplyv základného konania na spotrebiteľa, ktorý pri spoločnom uplatnení nárokov ešte nemožno v celom rozsahu špecifikovať. Žalobkyňa s odkazom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 a vo veci C-74/22 poukázala na odradzujúce účinky nesprávnych rozhodnutí o náhrade trov konania. Zdôraznila, že nepriznanie náhrady trov úspešnému spotrebiteľovi je výnimkou, ktorá musí byť konkrétne, individuálne a presvedčivo odôvodnená. Odkázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/2/2025, podľa ktorého je voľbou spotrebiteľa, či nároky uplatní jednou alebo dvoma žalobami, a za túto voľbu nemôže byť sankcionovaný nepriznaním náhrady trov. Uviedla, že žalovaná sa domáha aplikácie § 257 CSP mechanicky a preventívne, hoci východiskovým pravidlom je zásada úspechu vo veci. Poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/7/2026 a uznesenie sp. zn. 1CoCsp/5/2026, ktorým bol zrušený výrok o trovách založený na tom, že zadosťučinenie nebolo uplatnené jednou žalobou spolu so základnými nárokmi. Vo vzťahu k rozhodnutiam senátu 34Csp uviedla, že ich spotrebitelia odvolaním nenapadli. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/131/2023 a v ňom uvedenú judikatúru žalobkyňa zdôraznila, že sa nevyžaduje súčasné uplatnenie zadosťučinenia so základným nárokom. Zadosťučinenie možno požadovať aj od subjektu, ktorý nemusel byť stranou základného sporu, a spotrebiteľ môže byť úspešný aj v rámci svojej obrany ako žalovaný. Zákon a judikatúra podľa nej vyžadujú úspech v základnej veci, nie povinnú procesnú kumuláciu nárokov. Odmietla pejoratívne používanie pojmu obohatenie zo strany žalovanej. Majetkový prospech spotrebiteľa získaný titulom zadosťučinenia podľa nej nie je nespravodlivým či nepoctivým obohatením, ale zákonom predvídaným a legitímnym následkom porušenia spotrebiteľského práva. Zadosťučinenie je samostatným nárokom, ktorý sleduje odlišný účel, a to satisfakciu spotrebiteľa a sankčno-preventívny dopad voči porušiteľovi, preto nejde o duplicitný nárok. Tvrdenie žalovanej o vedení viacerých obdobných sporov žalobkyňa považovala za prejav systematického porušovania spotrebiteľského práva žalovanou. Uviedla, že úspech v každom z dvoch konaní sa posudzuje samostatne a že neúspech pri presnej výške zadosťučinenia, ktorá závisí od úvahy súdu, automaticky neznamená procesný neúspech pri trovách. Navrhla žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Žalovaná v duplike opätovne uviedla, že suma 1 005,08 eura predstavuje viac ako polovicu poskytnutého úveru a je zjavne neprimeraná. Poukázala na ústavný princíp elementárnej spravodlivosti, zákaz zneužitia práva, dobré mravy a zásadu neminem laedere, ktoré platia aj pre spotrebiteľov. S odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedla, že ochranu spotrebiteľa je nutné interpretovať triezvo a neutrálne ako iné právne inštitúty, keďže je už súčasťou zákonnej normy a nepotrebuje osobitnú extenzívnu interpretáciu. Žalovaná nepovažovala rozhodnutia citované žalobkyňou za aplikovateľné vzhľadom na diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 uviedla, že veriteľ neprijateľnú zmluvnú podmienku reálne použil, zvýšil spotrebiteľom úrokovú sadzbu, čo viedlo k ukončeniu právneho vzťahu, pričom spotrebitelia utrpeli ujmu a museli vynaložiť ďalšie náklady. Predmetná zmluva podľa žalovanej takúto podmienku neobsahovala a obdobnú podmienku voči žalobkyni nepoužila. Z uvedeného rozhodnutia zdôraznila, že jediným kritériom je primeranosť a rozsah zadosťučinenia sa stanovuje so zreteľom na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu sp. zn. 7Cdo/80/2020 uviedla, že sa týkalo neplatného postúpenia pohľadávky pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie postupníka. Podľa žalovanej sa väčšina žalobkyňou citovaných rozhodnutí zaoberá nekalými praktikami nebankových subjektov, podmienkami, ktoré predmetná zmluva neobsahuje, alebo podmienkami reálne použitými proti spotrebiteľovi, čo nie je tento prípad. Poukázala aj na to, že niektoré rozhodnutia nemohli byť pre majetkový cenzus predmetom dovolacieho prieskumu. Žalovaná odmietla aj poukazovanie na zákonné sankcie ukladané orgánmi dohľadu, keďže žalobkyňa nepreukázala uloženie sankcie, ktorá by mala vecný súvis s predmetnou zmluvou. Uviedla, že zákonnú výšku sankcií nemôže ovplyvniť žalovaná ani súd a za uloženie konkrétnych sankcií zodpovedá príslušný orgán dohľadu. Predmetom konania je výška zadosťučinenia závislá od úvahy súdu s prihliadnutím na špecifické okolnosti veci. Tvrdenie, že žalovaná je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je spor finančne zanedbateľný, označila za argumentačný faul. Hospodárske výsledky bánk podľa nej nemajú žiadnu kauzalitu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Žalovaná uviedla, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 4. 5. 2026, č. k. 17Csp/176/2024-177, bola žalobkyni priznaná náhrada trov konania vo výške 845,26 eura, ktorú medzičasom uhradila. Podľa žalovanej nemožno vylúčiť, že po skončení oboch konaní a uhradení všetkých nárokov žalobkyne z finančného hľadiska „skončí v mínuse“, hoci pôvodne poskytla úver vo výške 2 000 eur. Tvrdila, že žalobkyňa po skončení oboch sporov získa značný finančný prospech a žalovaná utrpí značnú majetkovú ujmu, ktorá môže presiahnuť výšku poskytnutého úveru. Žalovaná zotrvala na návrhu aplikovať § 257 CSP a nepriznať žalobkyni náhradu trov konania, ak by súd žalobe vyhovel. Opätovne uviedla, že žalobkyňa mohla nárok hospodárne a kumulatívne uplatniť už v skoršom konaní a že účelom rozloženia nárokov je vytvorenie dodatočných trov právneho zastúpenia. Poukázala na oslobodenie žalobkyne od súdnych poplatkov, absenciu obligatórneho zastúpenia advokátom a na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/31/2016 a Okresného súdu Prešov sp. zn. 34Csp/2/2025 a 34Csp/10/2025. Zdôraznila právoplatnosť uvedených rozsudkov okresného súdu a potrebu skúmať, či opísaný ekonomický model a modus operandi nie sú skutočným motívom iniciovania samostatných konaní. Navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:
6. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 21. 3. 2025, sp. zn. 17Csp/176/2024, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 31. 3. 2026, sp. zn. 25CoCsp/15/2025, určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere dobrá pôžička č. 1593778424 zo dňa 14.05.2015 je bezúročný a bez poplatkov, zaviazal žalovanú vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 105,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 105,08 eura od 30.11.2024 do zaplatenia a určil neprijateľnosť šiestich zmluvných podmienok v Zmluve o úvere dobrá pôžička č. 1593778424 zo dňa 14. 5. 2015.
7. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.
9. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.
10. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
12. Súd v danom prípade nárok posúdil podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
13. Medzi stranami nebolo sporné, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským. V predmetnej veci si žalobkyňa uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 005,08 eura v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 21. 3. 2025, sp. zn. 17Csp/176/2024, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 31. 3. 2026, sp. zn. 25CoCsp/15/2025, určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere dobrá pôžička č. 1593778424 zo dňa 14.05.2015 je bezúročný a bez poplatkov, zaviazal žalovanú vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 105,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 105,08 eura od 30.11.2024 do zaplatenia a určil neprijateľnosť šiestich zmluvných podmienok v Zmluve o úvere dobrá pôžička č. 1593778424 zo dňa 14. 5. 2015.
14. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti ako žalobca proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti nároku uplatnenému dodávateľom.
15. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde, vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.
16. V konaní bol základný predpoklad na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia preukázaný tým, že žalovaná používaním neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve porušila povinnosť podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky. Zároveň neuviedla obligatórne náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čo malo za následok určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd teda dospel k záveru, že sú splnené podmienky na to, aby bolo žalobkyni priznané primerané finančné zadosťučinenie.
17. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie predstavuje zneužitie práva, šikanózny výkon práva alebo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je zákonom predpokladaným následkom úspešného uplatnenia porušenia spotrebiteľského práva na súde. Okolnosti uvádzané žalovanou, najmä časový odstup od uzavretia zmluvy, absencia predchádzajúcej reklamácie alebo sťažnosti a skutočnosť, že žalobkyňa si nárok na primerané finančné zadosťučinenie neuplatnila už v základnom konaní, nie sú dôvodmi na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
18. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zákon nestanovuje spôsob jej výpočtu ani jej minimálnu či maximálnu hranicu. Je preto vecou úvahy súdu, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu určil takú výšku finančného zadosťučinenia, ktorá bude primeraná povahe a závažnosti porušenia spotrebiteľského práva. Pri jej stanovení je potrebné prihliadať najmä na povahu a závažnosť porušeného práva, intenzitu a trvanie zásahu, jeho skutočné alebo možné následky, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj na to, či a akým spôsobom bola neprijateľná zmluvná podmienka voči spotrebiteľovi reálne uplatnená. Primerané finančné zadosťučinenie nemá predstavovať náhradu majetkovej škody ani prostriedok neprimeraného majetkového prospechu spotrebiteľa, musí však predstavovať reálny, účinný a primerane odradzujúci prostriedok ochrany spotrebiteľských práv.
19. Súd má za to, že pre žalobkyňu bude primerané finančné zadosťučinenie vo výške 405,07 eura, čo predstavuje 105,07 eura za určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a vydanie bezdôvodného obohatenia a 50,- eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku.
20. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že primerané finančné zadosťučinenie má byť v predmetnej veci priznané vo výške 150 eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd vzal do úvahy, že rozhodovacia prax v otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je jednotná, pričom popri rozhodnutiach priznávajúcich sumu 150 eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku existujú aj rozhodnutia, v ktorých bola za primeranú považovaná suma 50 eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je vždy potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti prejednávanej veci.
21. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadol na to, že žalobkyňa bola v základnom konaní úspešná pri určení neprijateľnosti šiestich zmluvných podmienok. Žalobkyňa však v tomto konaní neuviedla ani nepreukázala také konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie zadosťučinenia v ňou požadovanej výške 150 eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Neboli tvrdené ani preukázané konkrétne negatívne následky v jej osobnom, rodinnom, pracovnom alebo spoločenskom živote a zároveň nebolo preukázané, že by žalovaná voči žalobkyni niektorú zo zmluvných podmienok, ktorých neprijateľnosť bola určená v základnom konaní, uplatnila.
22. Súd pri výške zohľadnil aj výrazný časový odstup medzi uzavretím zmluvy a uplatnením nároku v základnom konaní, keď zmluva bola uzavretá dňa 14. 5. 2015 a žaloba na súd v základnom konaní bola podaná 20. 11. 2024, t. j. po viac ako 9 rokoch. Súd taktiež zohľadni, že žalobkyňa celý úver predčasne splatila dňa 25. 8. 2015, teda po troch mesiacoch a jedenástich dňoch, hoci splácanie bolo dohodnuté v 96 mesačných splátkach. Nešlo preto o dlhodobé trvanie úverového vzťahu, počas ktorého by žalobkyňa bola vystavená uplatňovaniu neprijateľných zmluvných podmienok. Krátke trvanie úverového vzťahu spolu so skutočnosťou, že žalovaná voči žalobkyni tieto podmienky reálne neuplatnila, odôvodňovalo priznanie nižšieho zadosťučinenia, než žalobkyňa požadovala. Súd preto považoval sumu 50 eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku za primeranú.
23. Pokiaľ ide o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a vydanie bezdôvodného obohatenia, tak súd považoval sumu 105,07 eura, o ktorú sa žalovaná snažila na úkor žalobkyne podľa odôvodnenia žaloby obohatiť, za primeranú. Pri tejto sume zohľadnil význam úspešného uplatnenia spotrebiteľského práva v základnom konaní, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa musela svoje právo uplatniť súdnou cestou.
24. Celkovo preto súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 405,07 eura, pozostávajúce zo sumy 105,07 eura za úspešné určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vydanie bezdôvodného obohatenia a zo sumy 300 eur za určenie šiestich neprijateľných zmluvných podmienok, t. j. 50 eur za každú z nich. Takto určená suma podľa názoru súdu zodpovedá povahe a intenzite zásahu, napĺňa satisfakčnú, preventívnu aj odradzujúcu funkciu primeraného finančného zadosťučinenia a zároveň nepredstavuje neprimerané obohatenie žalobkyne, a preto v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
25. Súd nevykonal žalovanou navrhnuté dokazovanie pripojením spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Csp/176/2024 a výsluchom žalobkyne. Medzi stranami nebol sporný výsledok uvedeného konania ani skutočnosť, že žalobkyňa úver predčasne splatila a súdnej ochrany svojich spotrebiteľských práv sa domáhala až s časovým odstupom. Žalovaná neoznačila konkrétnu spornú skutkovú okolnosť významnú pre rozhodnutie v tejto veci, ktorú by bolo potrebné objasniť oboznámením sa s ďalším obsahom uvedeného spisu. Jeho pripojenie preto súd považoval za nadbytočné.
26. Pokiaľ ide o zo strany žalovanej navrhnutý výsluch žalobkyne k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu, súd tento nepovažoval za opodstatnený, pretože táto otázka bola podľa názoru súdu zodpovedaná už v základnom konaní a na posúdenie uplatneného nároku vplyv nemá. Rovnaký záver prijal súd aj vo vzťahu k potrebe posúdenia otázky konania žalobkyne pred iniciovaním tohto sporu.
27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti základu nároku v rozsahu 100 %, pričom výška priznaného nároku závisela výlučne od posúdenia súdu. Preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom pri vyčíslení sa bude vychádzať z priznanej sumy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
28. Súd nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý sa aplikuje výnimočne. Za dôvod hodný osobitného zreteľa umožňujúci nepriznanie náhrady trov konania v spore úspešnej žalobkyni nemožno považovať skutočnosť, na ktorú poukazuje žalovaná, a to, že si žalobkyňa v základnom konaní o žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok neuplatnila aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Je totiž voľbou spotrebiteľa, či si nárok na ochranu spotrebiteľských práv a nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatní v jednej žalobe alebo dvoma samostatnými žalobami. Za zvolenú voľbu tak nemôže byť žalobkyňa ako spotrebiteľka sankcionovaná nepriznaním náhrady trov konania v spore o primerané finančné zadosťučinenie, v ktorom mala plný úspech. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalovanej o neexistencii potreby zastúpenia žalobkyne ako spotrebiteľky advokátom v konaní o primeranom finančnom zadosťučinení, a to za situácie, že žalovaná ako silnejšia zmluvná strana sa v predmetnom konaní právne zastúpiť nechala.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).