Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-174-2025.pdf
PDF · 173.22 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/174/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Mgr. Michaely Priesolovej a JUDr. Evy Malíkovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. A. XXXX/XX, XXX XX E. (pôvodne podnikajúci pod obchodným menom A. B., F. G. H. E. XXXX, XXX XX E., I.: XX XXX XXX), zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Brož, s. r. o., so sídlom A. Bernoláka 1400/7, 034 01 Ružomberok, IČO: 52 959 601, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Palárikova 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 174 856, o zaplatenie 289,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/81/2024-118 zo dňa 29. júla 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/81/2024-118 zo dňa 29. júla 2025 vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
III. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/81/2024-118 zo dňa 29. júla 2025 vo výroku II. zostáva nedotknutý.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Námestovo („súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 289,48 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 07.02.2024 až do jej zaplatenia a náhradu nákladov za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 175,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Napokon žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,56 % (výrok III.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si žalobou proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 289,48 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 289,48 eur od 07.02.2024 do zaplatenia a nárok na náhradu nákladov za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 175,- eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 23.10.2023 došlo v okrese D. k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla EČV: D. XXX J.. Náklady na jeho opravu boli stanovené faktúrou č. 23VF00142 zo dňa 27.11.2023 vo výške 1.077,02 eur. Žalovaný vyplatil poškodenému náhradu škody v celkovej výške 787,54 eur a neuhradil mu časť náhrady škody v žalovanej výške, oznámenej písomným podaním zo dňa 22.01.2024. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.04.2024 nadobudol žalobca od poškodeného pohľadávku na náhradu škody vzniknutej na motorovom vozidle. Zo záverov znaleckého posudku znalca I. G. K. č. 61/2024 zo dňa 17.06.2024 vyplynulo, že výška škody na poškodenom motorovom vozidle v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 23.10.2023 je 1.236,- eur. Podľa žalobcu tak žalovaný nedôvodne krátil poistné plnenie v žalovanej výške.
3. Žalovaný v spore uviedol, že dňa 22.01.2024 ukončil šetrenie poistnej udalosti a žalobcovi poskytol poistné plnenie v celkovej výške 787,54 eur. V rámci šetrenia poistnej udalosti pristúpil k objektívnemu posúdeniu uplatneného nároku na poskytnutie poistného plnenia, posudzujúc účelnosť vynaložených nákladov na opravu motorového vozidla (náhradné diely, materiál a i.) porovnaním nákladov na opravu s kalkulačným programom, prípadne katalógovými cenami náhradných dielov a cenu práce za normohodinu, čo bolo v súlade s poistnou zmluvou, všeobecnými poistnými podmienkami a likvidácia poistnej udalosti bola preto vedená a ukončená správne. Žalovaný argumentoval, že výška náhrady škody nie je daná sumou skutočne vyplatenou v akejkoľvek výške, ale len vo výške sumy vynaloženej účelne. Poskytol preto poistné plnenie v rozsahu kontrolnej kalkulácie - primeraných nákladov vychádzajúcich zo zisteného skutkového stavu. Ak žalobca, resp. jeho právny predchodca ako poškodený akceptoval ceny uvedené servisom, ktorý opravu vykonal, jedná sa len o zmluvne dohodnuté ceny a nie o účelne vynaložené náklady na opravu. V kontexte toho žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009. Faktúru za opravu vozidla nepovažoval automaticky za ekvivalent skutočnej škody vzniknutej poškodenému, za ktorú by mal v plnom rozsahu niesť zodpovednosť, ako taká nepreukazuje skutočnú výšku škody a na základe nej nejde o hodnoverné preukázanie vzniku a výšky škody na strane žalobcu - nejde o právne relevantný dôkaz. Žalovaný preto nepristúpil ku kráteniu uplatňovaného poistného plnenia, ale k poskytnutiu poistného plnenia v zmysle kontrolnej kalkulácie, odzrkadľujúcej účelne vynaložené náklady na opravu. Kalkulácia nákladov na opravu (Audatex) vychádza priamo z dát udávaných výrobcami vozidiel vo vzťahu k pracovným operáciám, normočasom (časový rozsah prác) a pracovným metódam. Žalovaný nesúhlasil ani so závermi znaleckého posudku, odkazujúc na vyjadrenie príslušného úseku likvidácie, v zmysle ktorého rozdiel medzi jeho kalkuláciou a kalkuláciou servisu bol v inej metóde lakovania, ktorú servis nepreukázal (účtujú metódu K1G priznanú mali K1N). Znalec použil v prípade lakovania najlacnejšiu základnú metódu lakovania K1R, preto vzniká rozdiel v časových jednotkách. Rozdiel v lakovacom materiáli je v lakovacej konštante. V kontrolnej kalkulácii je lakovacia konštanta PK51 = 100 %. Znalec použil PK = 120 % bez podloženia výpočtu. Autoservis (žalobca) tiež použil lakovací materiál PK51 = 120 %. Znalec ďalej účtoval vyššiu normohodinu práce podľa cenníka pravdepodobne autorizovaného servisu. V znaleckom posudku bola použitá ešte vyššia normohodina prác (54,- eur bez DPH), ako fakturoval sám servis vo faktúre (40,- eur bez DPH). V plnení priznal žalovaný výšku normohodiny prác 21,- eur bez DPH a lakovaciu konštantu 100 % v zmysle metodiky pre neautorizovaný nezmluvný servis. Servis, ktorý vykonal opravu nemá autorizáciu, a tak si nemôže účtovať normohodiny autorizovaného servisu. Znalec taktiež nevzal do úvahy a nezaoberal sa technickou prijateľnosťou poškodení, keď do výpočtu škody zahrnul aj poškodenia ľavej bočnice, ktoré nemalo súvis s poistnou udalosťou, za ktorú zodpovedá poistený poisťovne. Podľa žalovaného neboli závery znaleckého posudku náležite odôvodnené, znalecký posudok nie je preskúmateľný, dostatočne doložený, relevantný v posudzovanej veci a znalec sa nezaoberal všetkými skutočnosťami, ktorými sa zaoberať mal. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, prečo v danom prípade lakoval poškodené časti iným spôsobom, ako mu uznal technik spoločnosti Slovexperta pri obhliadke, a teda bezdôvodne vyúčtoval neprimerané náklady na lakovací materiál na úrovni materiálového indexu 120. Žalovaný využijúc systém Audatex pri výpočte spotreby lakovacieho materiálu kalkuluje na úrovni 100 % (podporný kód PK51), teda v žiadnom prípade neznižuje primerané náklady na lakovanie (napr. na 90 %, 80 % a pod.). Vo výpočte spotreby lakovacieho materiálu sú v požadovanej výške zahrnuté všetky materiály, ktoré sú potrebné k riadnemu vykonaniu všetkých pracovných operácií, súvisiacich s lakovaním. Náklady na materiál sú vypočítané v závislosti na skutočnej spotrebe, pričom vo výpočte sú zohľadnené doporučené predajné ceny od zohľadnených dodávateľov / importérov lakovacích materiálov v príslušnej krajine (bez DPH). Výsledné hodnoty spotreby lakovacieho materiálu sú aritmetickým priemerom zohľadnených výrobcov a v kalkulačných systémoch Audatex tieto hodnoty vyjadruje hodnota 100. Žalobca neodôvodnil odchýlky v spotrebe lakovacieho materiálu, pritom dôkazné bremeno bolo na jeho strane. Tieto skutočnosti neboli zdôvodnené ani v znaleckom posudku. Z oznámenia o poistnom plnení zo dňa 22.01.2024 je zrejmé, že pri výpočte poistného plnenia boli priznané primerané náklady na cenu práce pre neautorizovaný servis vo výške 21,- eur bez DPH / hod., ktoré zodpovedali priemernej sadzbe normohodiny práce neautorizovaných servisov v danom regióne a čase. Znalec vypočítal náklady na opravu vozidla v úrovni nákladov na opravu v autorizovanom servise, čo nebolo podľa žalovanej správne, keďže v prílohe č. 6, bod C. Stanovenie výšky škody na cestných vozidlách k vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ods. 5 určito a jasne špecifikuje, čo je neštandardná oprava (oprava v neautorizovanom servise), teda znalec vyčíslil náklady na opravu pri štandardnej oprave, čo reálne vykonaná nebola. V prípadoch, keď opravu poškodenia vozidla nevykonala autorizovaná opravovňa (dielňa), resp. neboli dodržané postupy predpísané výrobcom vozidla, znalec sám, na základe zisteného skutočného stavu, určí TH opravovanej skupiny (ods. 5. Neštandardné opravy bod C. prílohy č. 6 vyhlášky). Podľa žalovaného sa výpočet nákladov mal realizovať podľa ods. 2.2 Náklady na opravárenské práce – NP bod C. prílohy č. 6 vyhlášky, kde znalec zohľadňuje hodinové sadzby opravovní oprávnených výrobcom v danom regióne. Žalobcom stanovená hodnota ceny práce musí byť primeraná, teda porovnateľná s inými opravcami. Nie je možné bez ďalšieho akceptovať ako primeranú cenu práce stanovenú žalobcom, ktorej hodnotu si sám zvolil. Žalovaný zároveň predložil faktúry doložené k poistným udalostiam, vystavené nezmluvnými, neautorizovanými servismi z daného regiónu (Orava a okolie) v sadzbe normohodiny od 16,50 eur do 25,- eur. V rámci šetrenia poistnej udalosti dospel k záverom spochybňujúcim existenciu príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou všetkých uplatnených poškodení na poškodenom motorovom vozidle. Poškodenie ľavej bočnice nevzniklo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Právo na plnenie nie je, ak časť vozidla bola poškodená alebo zničená v dôsledku prirodzeného opotrebenia, ako aj trvalého vplyvu prevádzky, v tomto prípade korózie. Žalobca prevádzkuje nezmluvný a neautorizovaný servis, ktorý si voči poisťovni uplatňuje cenu práce obdobnú autorizovaným servisom. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať jeho nárok a zdôvodniť ho. Žalobcovo konanie, kedy ako opravca postúpením prevzal nárok poškodeného, samo o sebe nie je konaním proti dobrým mravom, avšak v kontexte s účtovaním bezdôvodne vysokej sumy za cenu práce, už nesie znaky takéhoto konania. Donedávna aj žalobca účtoval cenu práce za 1 normohodinu vo výške 20,- eur. Záverom žalovaný považoval výšku skutočnej škody, ktorá vznikla konaním poisteného, za už nahradenú v celej odôvodnenej výške. Poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR spis. zn. IV.ÚS. 2043/17 zo 14.02.2018. Nárok na náhradu nákladov za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 175,- eur považoval žalovaný za nedôvodný, nespadajúci do definície poistného krytia taxatívne vymedzeného v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tvrdiac, že nesporne ide o trovy dôkazu, ktoré nemožno subsumovať pod účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. Považoval za absurdné, aby znášal náklady žalobcu, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Náklady súkromného znaleckého posudku znáša výlučne tá strana sporu, ktorá požiadala o jeho vypracovanie. Žalovaný napokon namietal aj uplatnený nárok na úroky z omeškania ako nezákonný tým, že ako poisťovateľ sa nemohol dostať do omeškania deň nasledujúci po dni ukončenia šetrenia poistnej udalosti, a to s poukazom na zákonnú lehotu 15 dní na poskytnutie poistného plnenia v zmysle ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z.
4. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že právnemu predchodcovi žalobcu bola dopravnou nehodou spôsobená škoda na jeho motorovom vozidle vozidlom škodcu, ktorý mal dojednané poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou jeho motorového vozidla u žalovaného. Žalovaný riešil túto škodu ako poistnú udalosť pod č. 9572054371. Oprava poškodeného vozidla prebiehala v autoservise žalobcu, ktorý náklady na opravu vyúčtoval faktúrou č. 23VF00142 vystavenou dňa 27.11.2023 splatnou dňa 11.12.2023 na sumu 1.077,02 eur s DPH (897,52 eur bez DPH). Žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 22.01.2024, čo oznámil poškodenému listom zo dňa 22.01.2024
- oznámenie o poistnom plnení, s výpočtom výšky poistného plnenia 787,54 eur, ktorá suma bola poukázaná na účet opravcu vozidla (žalobcu). Dané oznámenie obsahovalo vyjadrenie likvidátora, podľa ktorého pri výpočte poistného plnenia boli do nákladov na opravu priznané primerané náklady na cenu práce pre neautorizovaný servis vo výške 21,- eur bez DPH / hod., ktoré zodpovedajú priemernej sadzbe normohodiny práce neautorizovaných servisov v danom regióne a čase a že boli priznané primerané náklady na lakovací materiál vypočítané v kalkulačnom programe (výška lakovacej konštanty 100 %). Poukázal aj na zistenie vyplývajúce z vykonanej obhliadky vozidla škodcu a poškodeného vozidla a zo vzájomného porovnania zdokumentovaných poškodení, že poškodenie ľavej bočnice (korózia) nemá súvis
so škodovou udalosťou, preto do poistného plnenia nezapočítal náklady na opravu poškodenia ľavej bočnice (korózia). Z výpočtu výšky plnenia tiež vyplynulo, že rozdiel medzi faktúrou a kalkuláciou žalovaného predstavoval sumu 289,48 eur (v sume 259,38 eur špecifikovanej ako neprimerane účtovanej ceny normohodiny a v sume 30,10 eur ako nesúvisiaceho poškodenia), ktorá suma predstavovala žalovanú istinu v tomto spore.
5. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.04.2024 poškodený postúpil žalobcovi pohľadávku tvoriacu predmet konania za odplatu vo výške 259,38 eur uhradenú žalobcom postupcovi dňa 17.04.2024, čo žalobca dokladoval výpisom zo svojho účtu. Súd prvej inštancie konštatoval, že daná zmluva spĺňala všetky zákonné náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda v dôsledku jej uzatvorenia došlo k prevodu celej žalovanej pohľadávky na žalobcu, čím bol daný predpoklad pre jeho aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k nej za predpokladu jej vecnej dôvodnosti.
6. Súd prvej inštancie teda identifikoval nasledovné sporné otázky: a) správna výška tzv. lakovacej konštanty, ktorá podľa žalovaného mala byť stanovená na úrovni 100 %, keď fakturovaná suma vychádzala z jej hodnoty 120 %; b) správna výška hodinovej sadzby za vykonávané práce – normohodiny („Nh“), keď žalovaná vychádzala zo sumy 21,- eur/hod. a fakturovaná suma vychádzala z hodinovej sadzby 40,- eur (v oboch prípadoch bez DPH); c) dôvodnosť uplatneného nároku v časti sumy 30,10 eur účtovanej za opravu ľavej bočnice vozidla poškodeného. V kontexte sporných otázok považoval súd prvej inštancie za potrebné posúdiť, aká konkrétna suma reflektuje skutočnú výšku škody spôsobenej dopravnou nehodou na vozidle poškodeného, ktorá bola odstránená opravou vozidla v žalobcovom servise, t. j. akú sumu predstavovali z fakturovanej čiastky za opravu dôvodné náklady na opravu poškodení spôsobených dopravnou nehodou. Žalobca na preukázanie dôvodnosti fakturovanej sumy predložil súkromný znalecký posudok, podľa ktorého výška škody predstavovala ku dňu 23.10.2023 sumu 1.236,- eur s DPH, pričom znalec vychádzal pri výpočte z ceny práce 54,- eur / hod. zodpovedajúcej Nh účtovanej v autorizovanom servise z tzv. lakovacej konštanty v hodnote 120 %. Z pripojených spisov Okresného súdu Námestovo spis. zn. 15C/45/2024, spis. zn. 15C/39/2024 a spis. zn. 15C/38/2024, týkajúcich sa obdobných vecí, v ktorých vystupoval žalovaný a predmetom ktorých boli rovnako nároky na náhradu škody zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu, likvidovaných žalovaným, v ktorých pre účely výšky škody rovnako ako v tejto veci vypracoval znalecký posudok znalec I. K. a z ktorých boli na návrh žalujúcej strany oboznámené (neprávoplatné) rozhodnutia Okresného súdu Námestovo vo veci samej, obsahujúce o. i. aj zhrnutia výpovedí znalca, ktorý bol v uvedených konaniach vypočutý, vyplynulo zdôvodnenie ním použitej hodnoty lakovacej konštanty najmä tým, že v súčasnosti sa už štandardne používa jej hodnota v rozmedzí 120 % až 130 % (znalec vychádzal zo spodnej hranice) tvrdiac, že tak je tomu cca posledných 15 - 20 rokov a stalo sa tak v súvislosti so začatím používania ekologických farieb riediteľných vodou alebo ekologickými riedidlami, ktoré sú podstatne drahšie ako predtým používané farby a keďže sa nanášajú v tenkých vrstvách, je náročnejšie a tým aj prácnejšie opracovanie striekaných dielov, t. j. náročnejší a prácnejší je celý technologický postup lakovania. K uvedenej argumentácii znalca žalovaný v označených konaniach nijako nenamietal. Znalec teda dostatočným spôsobom ozrejmil potrebnosť použitia lakovacej konštanty v hodnote 120 %, ktorú pri výpočte výšky škody použil, použitou pri fakturácii aj autoservisom žalobcu, v ktorom sa uskutočňovala oprava vozidla poškodeného a jeho argumentáciu žalovaný následne nerozporoval. Preto aj súd prvej inštancie pre výpočet výšky náhrady škody považoval za dôvodné vychádzať z lakovacej konštanty v hodnote 120 %, keď žalobcom použitá metodika lakovania K1G (namiesto žalovaným požadovanej najlacnejšej metodiky K1N) umožňovala kvalitné prevedenie potrebnej opravy lakovaním, potrebným na navrátenie veci vozidla poškodeného do pôvodného stavu.
7. Pokiaľ ide o výšku Nh za vykonané práce, súd prvej inštancie uviedol, že z bodu 5 časti C. prílohy č. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. argumentácia žalovaného nevyplýva. Postup znalca pri vyčísľovaní nákladov na opravu ním realizovaným spôsobom jednoznačne určuje bod 2 vyhlášky. Žalovaný svojím výkladom bodu 5 domýšľal niečo, čo daný bod neupravuje. Dotknuté ustanovenie rieši v prípade splnenia tam uvádzaných predpokladov (ak opravu nevykonala autorizovaná opravovňa, alebo ak neboli dodržané postupy predpísané výrobcom vozidla) len postup znalca pri určení technickej hodnoty opravovanej skupiny, kedy má túto určiť na základe zisteného skutočného stavu. Technickú hodnotu definuje príloha č. 6 vyhlášky v časti A. bod 28 tak, že to je technická hodnota vozidla, pod ktorou sa rozumie zvyšok technickej životnosti vozidla vyjadrený v eurách a v danom bode je stanovený aj spôsob jej výpočtu. Výpočet škody znalcom pritom nevychádzal pri výpočte ceny práce na opravu v autorizovanom servise pôsobiaceho v danej lokalite (spoločnosť Todos Žilina s. r. o.), ktorú aj zdokladoval (64,80 eur/Nh), ale z ceny nižšej, 54,- eur, predstavujúcej len cca 83 % Nh autorizovaného servisu. Zároveň znalec vo výpovediach vo vyššie označených konaniach poukázal aj na to, že žalobcom prevádzkovaný servis, hoci ide o neautorizovaný servis, nie je nejakým tzv. garážovým servisom, ale plnohodnotným servisom disponujúcim potrebným vybavením na kvalitnú realizáciu aj lakovacích prác, t. j. ide o kvalitný neautorizovaný servis, v ktorom sa musia pracovníci podrobovať pravidelne školeniam, z ktorých získavajú certifikáty, čo vlastne deklaruje, že túto robotu robia odborne podľa predpisov a postupov výrobcov farieb, čo majú uvedené takéto servisy zvyčajne na svojich stránkach. Znalec súčasne uviedol, že v regióne Oravy pozná len tri takéto servisy vykonávajúce kvalitne lakovacie práce. Poukázal aj na to, že v regióne Oravy, v ktorom pôsobia tri autorizované servisy (IMPA Dolný Kubín, Peugeot Námestovo a Kia Dolný Kubín), všetky tieto servisy lakovacie práce nevykonávajú, ale si ich ako subdodávku dávajú robiť v iných neautorizovaných servisoch a účtujú si ceny za takéto práce ako autorizované servisy. Uvedené skutočnosti vyplývajúce z už dávnejších výpovedí znalca žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil. Pritom následne žalujúca strana doručila v uvádzaných konaniach 5 vystavených certifikátov pre žalobcu z obdobia rokov 2007 až 2023, z ktorých dva boli z roku 2023, potvrdzujúcich absolvovanie odborných školení týkajúcich sa o. i. karosárskych opráv. Významnou (a opäť bez akejkoľvek reakcie žalovaného) bola aj prezentovaná vedomosť znalca, ktorá vyplynula z jeho výpovedí v označených konaniach o praktikách niektorých poisťovní, v dôsledku ktorých ten istý autoservis na základe dohôd s jednotlivými poisťovňami, ak vykonáva práce likvidované určitou poisťovňou, tieto účtuje s inou normohodinou ako v prípade inej poisťovne. Žalovanou uvádzaná hodnota Nh vo výške 21,- eur mala predstavovať priemer 4 servisov, z ktorých dva mali mať Nh vo výške 20,- eur, ďalší vo výške 16,50 eur a posledný vo výške 25,- eur, podľa fakturácií z roku 2023, avšak týkajúcich sa vozidiel iných značiek (Citroën Spacetourer, Suzuki Swift, Dacia Logan, Škoda Octavia). Už z uvedeného rozptylu naviac týkajúceho sa vozidiel iných značiek a len v jednom prípade vozidla spadajúceho do koncernu VOLKSWAGEN považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaný za „nadhodnotenú“ nepovažoval ani fakturáciu vychádzajúcu z Nh vo výške 25,- eur. Navyše u niektorých doložených faktúr od daných servisov boli účtované ako položky „režijný materiál“ (L. 5,- eur bez DPH, L. M. AUTOSERVICE 17,60 eur bez DPH popri lakovníckom materiáli účtovanom vo výške 423,- eur bez DPH, N. O. 4,78 eur bez DPH a N. P. AUTODIELŇA 2 %). V žalovaným predloženom výpise z jeho systému boli uvedené ďalšie 4 autoservisy. U dvoch z nich bola Nh vo výške 25,- eur, v ďalšom vo výške 26,- eur a v poslednom (H. P. – L., Q.) vo výške 28,50 eur. V danej súvislosti zostalo otáznym, z akého dôvodu žalovaný (ak dané údaje z jeho systému považoval za relevantné) nezohľadnil pri svojom „spriemerovaní“ aj uvádzané Nh tých ďalších ňou uvádzaných servisov za prácu, ktoré boli všetky vyššie ako 21,- eur, ktorá podľa nej mala byť tou „adekvátnou“ v prípade servisu žalobcu. Z doloženého počtu žalovaným zdokladovaných autoservisov (v počte 9) bolo zároveň zrejmé, že určite nemohlo ísť o všetky neautorizované servisy v regióne Oravy (z nich päť z okresu Námestovo, štyri z okresu Tvrdošín a žiadny z okresu Dolný Kubín). Žalobca si pritom neúčtoval za vykonanú prácu cenu vychádzajúcu z Nh autorizovaného servisu, ktorá podľa znalca a ním doloženého dokladu tvoriaceho súčasť znaleckého posudku mala predstavovať pre daný typ vozidla (Volkswagen Golf) 64,80 eur, jednotnú pre všetky druhy prác, ale výrazne nižšiu vo výške 40,- eur, keď aj znalec pri výpočte výšky škody vychádzal z nižšej Nh (54,- eur), než aká bola v zdokladovanom autorizovanom servise. Aj z argumentácie žalovaného bolo zrejmé, že nie je možné pre výpočet skutočnej výšky škody v danom mieste a čase vychádzať len z jednej konkrétnej výšky Nh, keď aj žalovaným akceptovaný „rozptyl“ v rozmedzí 16,50 eur až 25,- eur je sám o sebe významný (vyššia hodnota tú nižšiu prevyšuje o tretinu), nehovoriac o tom, že ďalšie dva servisy podľa výpisu žalovaného mali vyššiu Nh (26,- eur, resp. 28,5 eur). Žalovaný nijakým spôsobom, či už v tomto konaní alebo v už označených iných obdobných konaniach, v ktorých bol znalec I. K. vypočutý, nereagoval v prvostupňovom konaní ani na tú časť jeho výpovede, v ktorej poukázal na rôzne ceny vykonaných prác aj u totožného autoservisu, ak ide o likvidáciu zo strany rôznych poisťovní (je pritom otázne, či tomu tak nie je aj u tých autoopravovní, ktoré označil žalovaný) a nereagoval ani na to, že žiadny z autorizovaných servisov v regióne Oravy nevykonáva lakovacie práce, ale tieto si subdodávateľsky dáva robiť v neautorizovaných servisoch s účtovaním normohodín aj za lakovacie práce, hoc ich priamo nevykonával ako autorizovaný servis. Žalobca aj podľa znalca pritom predstavuje kvalitný neautorizovaný servis disponujúci potrebným vybavením pre kvalitné vykonávanie mechanických
a lakovacích prác, čo žalobca dokladoval v už označených predchádzajúcich konaniach aj získanými certifikátmi o absolvovaní školení. Za uvedenej dôkaznej situácie a v konkrétnych okolnostiach súd prvej inštancie nevidel dôvod, aby považoval žalobcom účtovanú Nh vo výške 40,- eur, jednotnú pre mechanické a lakovacie práce, ktorá je výrazne nižšou než cena u autorizovaného servisu (64,80 eur v prípade vozidla Volkswagen Golf), za neprimeranú, neúčelnú, a teda nereflektujúcu skutočne vzniknutú škodu, ktorá by nezodpovedala cene práce servisov s porovnateľnou kvalitou poskytovaných služieb (prác), aké poskytuje servis žalobcu, a to bez ohľadu na to, či ide o autorizovaný alebo neautorizovaný servis. Závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009 podľa súdu prvej inštancie nijakým konkrétnym spôsobom nepodporovali argumentáciu žalovaného, pokiaľ sa ňou snažil spochybniť správnosť záverov znaleckého posudku. Dôvodnosť postupu žalovaného nevyplývala ani nálezu Ústavného súdu ČR spis. zn. IV.ÚS/2043/2017 zo dňa 14.02.2018. Z postupu žalobcu pri fakturácii nákladov na opravu poškodeného vozidla totiž súd prvej inštancie nezistil, že by z jeho strany došlo k „účelovému“, resp. umelému navyšovaniu nákladov na odstraňovanie škôd, a teda k nepoctivému čerpaniu finančných prostriedkov zo systému povinného zmluvného poistenia, ako sa to nepriamo žalovaný snažil naznačiť. Samotná skutočnosť, že cena normohodiny servisu žalobcu bola vyššia, než u iných servisov v danom regióne a čase, a to práve tých, ktoré označil žalovaný, ale (a to bolo podstatné) bola výrazne nižšia než normohodina servisu autorizovaného, bez ďalšieho neznamenala, že táto v celom vyúčtovanom rozsahu nezodpovedala skutočne vzniknutej škode. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by žalobcom vyúčtovaná cena za opravu mala z nejakých právne relevantných dôvodov predstavovať cenu neprimeranú, resp. že by čo i len sčasti mala predstavovať neúčelne vynaložený náklad. Napokon súd prvej inštancie poukázal na to, že škoda, ako kategória občianskeho práva, sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. Pri stanovení výšky náhrady škody spôsobenej na veci treba vychádzať z nákladov (ich ceny), ktoré treba vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu. Výšku peňažnej náhrady vyjadrujúcu náklady na uvedenie veci do pôvodného stavu treba zistiť a určiť objektívne a nezávisle od okolností súvisiacich so škodnou udalosťou.
8. V ďalšom považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú aj námietku žalovaného, že v posudzovanom prípade oprava ľavej bočnice vozidla poškodeného v cene 30,10 eur nebola vykonaná v príčinnej súvislosti s poškodením vozidla pri škodovej udalosti. Zo znaleckého posudku predloženého žalobcom totiž vyplynulo, že v dôsledku poškodenia vozidla pri dopravnej nehode bolo nutné realizovať opravu ľavej zadnej časti vozidla s výmenou zadného svetla a zadného nárazníka a opravu ľavej bočnice s lakovaním a ďalších dielov podľa rozpisu firmy Slovexperta. Podľa znalca bola nutná oprava poškodenej ľavej bočnice, na ktorom podľa tvrdenia žalovaného bola korózia, ktorá neodôvodňovala zamietnutie jej oprava žalovaným. Pri dopravnej nehode bola poškodená aj ľavá bočnica vozidla, teda v príčinnej súvislosti s týmto poškodením bola vykonaná oprava daného dielu a jeho lakovanie, a nie v dôsledku žalovaným tvrdenej korózie daného dielu, ktorú skutočnosť (jej danosť a prípadný rozsah korózie) žalovaný ani nedokladoval. Inak povedané, žalovaný nepreukázal, že aj v prípade, ak by na danom diele bola skutočne korózia, poprípade iný defekt, že by náklady na opravu tohto dielu poškodeného pri dopravnej nehode mali byť vyššie ako v prípade, ak by na ňom súčasne žiadna korózia nebola.
9. V nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie preukázané, že poškodenému vznikla skutočná škoda [§ 442 ods. 1 zákona č. 401/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)] poškodením motorového vozidla vo výške 1.077,02 eur vyúčtovanej žalobcom, ktorá suma predstavuje potrebné náklady na uvedenie vozidla poškodeného do pôvodného stavu. Z tejto škody bola poškodenému uhradená žalovaným suma 787,54 eur, teda zostala neuhradená žalovaná istina, hoci žalovaný ako poisťovateľ bol povinný nahradiť celú vzniknutú škodu. Preto si tento nárok za splnenia predpokladov uvedených v ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. mohol poškodený, resp. jeho právny nástupca, ktorému poškodený svoj nárok zmluvne postúpil, uplatniť priamo voči žalovanému.
10. Za dôvodne uplatnené náklady považoval súd prvej inštancie aj náklady vynaložené žalobcom na vypracovanie znaleckého posudku. Žalobcom prezentovanú časovú súvislosť a spôsob súvisiaci s objednávkou znaleckého posudku považoval súd prvej inštancie za logicky zdôvodnenú. Náklad súvisiaci s vypracovaním znaleckého posudku súd prvej inštancie považoval za účelne vynaložený v súvislosti so žalobou uplatneným nárokom, keďže znalecký posudok mal preukazovať dôvodnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky (vrátane jej výšky) voči žalovanému. Išlo teda o dôvodne uplatnené príslušenstvo pohľadávky na náhradu škody. Predloženými dôkazmi bolo preukázané, že objednávateľom znaleckého posudku (ale pre potreby v tom čase už zamýšľaného súdneho konania) bol zástupca žalobcu, ktorý náklady (znalečné) znalcovi aj uhradil (preukázané výdavkovým pokladničným dokladom č. 61/2024 zo dňa 17.06.2024 vystaveným znalcom). Po ich úhrade tieto náklady zástupca žalobcu následne fakturoval žalobcovi doloženou faktúrou č. 2024041 zo dňa 02.09.2024, splatnou dňa 16.09.2024, ktorej súčasťou bola aj fakturácia nákladov za vypracovanie znaleckých posudkov v počte 9 ks po 175,- eur, spolu 1.575,- eur, uhradenou žalobcom podľa výpisu z účtu zástupcu žalobcu dňa 02.09.2024.
11. Pokiaľ ide o žalobu v časti uplatneného nároku na úroky z omeškania, tejto časti súd prvej inštancie prevažne vyhovel, keď tento nárok považoval za vyplývajúci z ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tento nárok súd prvej inštancie priznal žalobcovi za obdobie od 07.02.2024 až do zaplatenia sumy 289,48 eur. Súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. Žalovaný nesporne ukončil šetrenie danej poistnej udalosti dňa 22.01.2024, ako to uviedol v oznámení o poistnom plnení zo dňa 22.01.2024. Nasledujúcim dňom (23.01.2024) potom začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia, ktorá uplynula dňa 06.02.2024 a až nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením (aj žalovaného zvyšku) poistného plnenia. Pretože si žalobca nárok na úroky z omeškania uplatnil (po oprave žaloby - jej petitu v danej časti) aj za obdobie od 23.01.2024 (čo je deň nasledujúci po vyhotovení oznámenia žalovaného o poistnom plnení) do 06.02.2024 vrátane, v danej (s ohľadom na celý predmet tohto sporu nepatrnej) časti potom súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
12. S poukazom na ust. § 797 ods. 4 OZ sa súd prvej inštancie nezaoberal akýmikoľvek ďalšími argumentami žalovaného než tými, ktorými ako poistiteľ v oznámení o poistnom plnení odôvodnil „krátenie“ poistného plnenia, resp. pre ktoré neuhradil celú servisom fakturovanú sumu za opravu.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi ako prevažne (takmer v celom rozsahu) úspešnej strane sporu, proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu 99,56 %.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
15. Žalovaný odôvodnil odvolanie s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odôvodnenie považoval za nepresvedčivé, keď sa v ňom súd prvej inštancie nedokázal vysporiadať so všetkými jeho námietkami a argumentáciou. Súd prvej inštancie akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcom, bez toho, aby ich konfrontoval s argumentami žalovaného, pričom zároveň vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuniesol bremeno logickým spôsobom vysvetliť, prečo bolo v danom prípade odôvodnené priznať žalobcovi celú ním nárokovanú sumu 289,48 eur. Napadnuté rozhodnutie považoval žalovaný za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňa zákonné podmienky a požiadavky na jeho odôvodnenie.
16. V ďalšom žalovaný namietal, že súd prvej inštancie bez ďalšieho odôvodnenia akceptoval argumentáciu žalobcu ako aj vyjadrenia záveru znaleckého posudku č. 61/2024, ktorý vypracoval znalec I. G. K.. S odkazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ods. 7, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že pre náhradu škody zo systému povinného zmluvného poistenia je podstatná obvyklosť. Poisťovňa z povinného zmluvného poistenia nenahrádza sumu za opravu v absolútne nelimitovanej výške, ktorú si žalobca určuje sám. Týmto limitom je práve obvyklosť ceny opravy v zmysle postupov výpočtu poistného plnenia v kontexte príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. Žalobca v konaní nepreukázal dohodnutú cenu za vykonanie diela (opravy motorového vozidla). V zmysle ust. § 634 OZ ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu. Žalobca tak mal nárok len na primeranú cenu, čiže obvyklú cenu, ktorú si účtujú porovnateľné opravovne v danom regióne. Žalobca bol toho názoru, že posúdenie týchto právne relevantných skutočností v napadnutom rozhodnutí absentuje. Uplatnený nárok poprel, pričom predložil relevantné dôkazy o tom, že obvyklá cena za opravu bola v čase a mieste rozhodnom pre posúdenie veci rádovo nižšia, čím poprel skutkové tvrdenia žalobcu o primeranosti (obvyklosti) nákladov na opravu. Žalovaný v ďalšom argumentoval tým, že žalobca síce predložil v spore znalecký posudok, avšak tento v pomere k ostatným dôkazom nemá privilegované postavenie. Navyše tento posudok nezodpovedal otázku primeranosti účtovanej výšky normohodiny v porovnaní s inými opravcami v danom regióne a čase, ale vychádzal z ceny autorizovaného servisu, pričom však žalobca takým to nesporne nie je. K tomu žalovaný uviedol, že nerozlišuje servisy na autorizované a neautorizované s ohľadom na kvalitu práce, ale výlučne len na základe, porovnateľnosti ceny za normohodinu. Znalec vo svojom posudku nevychádzal z priemernej ceny práce na trhu, keďže použil jednu jedinú vzorku, na pomery daného regiónu a času s cenou neprimerane vysokou. Žalovaný bol tak toho názoru, že žalobca nepreukázal obvyklosť účtovanej ceny práce na relevantnom trhu v danom čase. V kontexte s uvedenou argumentáciou žalovaný poukázal na rozhodnutia Mestského súdu Bratislava III spis. zn. B1-36Cb/43/2022 zo dňa 12.11.2024 a Mestského súdu Bratislava IV spis. zn. B1-20C/12/2021 zo dňa 21.03.2024. Z ním predložených faktúr za opravu motorových vozidiel iných neautorizovaných autoservisov je zrejmé, že žalobcom účtovaná cena práce za jednu hodinu je neprimeraná, keďže si iní opravcovia v danom regióne a čase účtovali sumu od 16,50 eur do 25,- eur. Žalobcom určovaná cena vyvoláva dôvodnú pochybnosť o obvyklosti primeranej ceny. Žalovaný bol toho názoru, že v rozhodnom čase sa primeraná cena práce pohybovala v priemere 20,- eur za hodinu práce bez DPH. Súd prvej inštancie sa však touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu a závery znaleckého posudku, ktoré odkazujú na vyššiu účtovanú sumu za opravu motorového vozidla. Žalovaný s odkazom na ust. § 3 ods. 1 OZ a čl. 5 CSP, ako aj nález Ústavného súdu ČR spis. zn. IV.ÚS/2043/2017 zo dňa 14.02.2018 opätovne zopakoval svoju argumentáciu, že konanie žalobcu napĺňa znaky parazitovania na systéme povinného zmluvného poistenia.
17. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie priznanej náhrade nákladov za vypracovanie znaleckého posudku v sume 175,- eur žalovaný namietal absenciu vecnej legitimácie žalobcu, keď sa súd prvej inštancie nezaoberal, či došlo zo strany žalobcu k úhrade za vypracovaný znalecký posudok. Súd prvej inštancie v tomto smere podľa žalovaného len nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu, že faktúra č. 2024041 zo dňa 02.09.2024, ktorá zahŕňala bližšie neuvedených a nešpecifikovaných 9 posudkov, zahŕňala práve aj posudok č. 61/2024. Žalobca nie je oprávnenou osobou na uplatnenie predmetného „príslušenstva“, keďže zostalo nesporné, že zadávateľom a aj osobou, ktorá tieto náklady uhradila je práve jeho zástupca a nie on sám. V konaní zároveň nebolo predložené splnomocnenie, ktoré by oprávňovalo zástupcu na takýto úkon v mene žalobcu. Žalobcovi s uplatnením nároku v tomto konaní nevznikli tvrdené náklady za vypracovanie znaleckého posudku, čo žiadnym spôsobom nepreukázal. Na základe uvedeného bol žalovaný naďalej presvedčený o tom, že uplatnený nárok bol v celom rozsahu nedôvodný. Súd prvej inštancie sa s jeho popísanými námietkami vysporiadal len formalisticky, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok.
18. Žalovaný ďalej neuznal ani žalobcovi priznané úroky z omeškania, pričom bol toho názoru, že do omeškania sa subjekt dostane v situácii, kedy má povinnosť plniť, avšak sa dobrovoľne rozhodol neplniť alebo neplnil zákonom stanovené podmienky. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že on sa do omeškania s poskytnutím poistného plnenia nemohol dostať, keďže si splnil všetky zákonom uložené povinnosti pri šetrení poistnej udalosti, ktorej výsledkom bolo poskytnutie poistného plnenia v primeranej výške za vykonanú opravu poškodeného motorového vozidla.
19. Záverom žalovaný zhrnul, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, pričom poukázal na znenie ust. § 220 ods. 2 CSP a v danej súvislosti na rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/410/2006, spis. zn. IV.ÚS/115/2003, spis. zn. III.ÚS/119/2003 a spis. zn. III.ÚS/209/2004. Súd prvej inštancie sa podľa neho v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentáciou a námietkami, nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie a nesprávne právne vec posúdil. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné. Poukázal na to, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva strany na spravodlivý proces (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/171/2025).
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym i skutkovým posúdením prípadu zo strany súdu prvej inštancie obsiahnutého v napadnutom rozsudku. Rozhodnutie považoval za vecne správne, v súlade so zákonnými normami a s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že súd prvej inštancie na základe predložených a vykonaných dôkazov riadne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie odôvodnil vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom opierajúc sa o ustanovenia relevantných právnych predpisov. Žalobca bol toho názoru, že v konaní bola riadne a bez pochýb preukázaná výška škody na poškodenom motorovom vozidle, a to na základe znaleckého posudku I. G. K. zo dňa 17.06.2024. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody predstavujúci rozdiel medzi žalovaným vyplateným poistným plnením a faktúrou za opravu poškodeného vozidla vychádza zo záverov znaleckého dokazovania. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by výška škody bola v inej výške ako v tej, ktorá bola stanovená súkromným znaleckým posudkom. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa nesprávneho výpočtu výšky škody znalcom nemajú reálny základ, pričom výhrady žalovaného k predmetnému znaleckému posudku boli len v rovine tvrdení bez ich riadneho a konkrétneho preukázania.
21. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech, keď žalobe v rozsahu uvedenom vo výroku I. vyhovel a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výrokov I. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny vo výroku I., ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výroku II. zostal rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
22. Vo všeobecnosti odvolací súd zdôrazňuje, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Z uvedeného princípu neúplnej apelácie vyplýva, že odvolateľ má principiálnu zodpovednosť za obsahové vymedzenie svojho odvolania. Odvolací súd nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
23. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
24. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie vo výrokoch I. a III. súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu v časti zodpovedajúcej výroku I., vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
25. Odvolací súd v ďalšom považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného formulovanými v jeho opravnom prostriedku.
26. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. jeho arbitrárnosť, odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Na druhej strane z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, a teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
27. Odvolací súd má za to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, zreteľné, z akých dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, ako tieto dôkazy vyhodnotil a ustálil skutkový stav veci a o aké ustanovenia právnych predpisov svoje rozhodnutie oprel a ako tieto relevantné ustanovenia interpretoval. Súd prvej inštancie sa zároveň vysporiadal s argumentáciou strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie hodnotil dôkazy v súlade s princípmi podľa ust. § 191 CSP a napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že sa žalovaný so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožnil, pričom z veľkej časti odvolania zopakoval a zotrval na svojej argumentácii uvedenej už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemôže založiť odvolací dôvod či už podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP alebo ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
28. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť znaleckého posudku, prípadne „izolovanosť“ jeho záverov od skutkových zistení vyplývajúcich z dôkazov ním navrhnutých, odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Žalovaným predložená argumentácia podľa názoru odvolacieho súdu predstavovala určitý (v konkrétnostiach posudzovanej veci) „zjednodušený“ náhľad, ktorý však nereflektuje skutkové závery súdu prvej inštancie majúce základ v komplexnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie vyslovil svoje úvahy rezultujúce do jeho skutkových a právnych záverov vo vzťahu k akceptovaniu dôvodnosti nároku žalobcu vychádzajúceho zo stanovenia ceny normohodiny vo výške 40,- eur pre mechanické a lakovacie práce v odseku č. 15 odôvodnenia a v na tento nadväzujúcich pododsekoch č. 15.1 až 15.12 odôvodnenia rozsudku. V týchto jasne, určito a zrozumiteľne vysvetlil súd prvej inštancie svoje myšlienkové postupy. V tejto súvislosti odvolací súd (pri vyčerpávajúcom odôvodnení súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje) iba opakuje, že námietky žalovaného vo vzťahu k výpočtu nákladov na opravu vozidla (t. j. že mal znalec postupovať podľa bodu 5 časti C prílohy č. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z.), nemožno vyhodnotiť ako dôvodné. Za náležité považuje odvolací súd aj úvahy súdu prvej inštancie vyplývajúce z výpovede samotného znalca v inom označenom konaní Okresného súdu Námestovo, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil v bodoch 15.4 a 15.11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to že v regióne Oravy pôsobia tri autorizované servisy, ktoré lakovacie práce nevykonávajú, ale si ich subdodávku dávajú robiť v iných neautorizovaných servisoch a účtujú si ceny za takéto práce ako autorizované servisy a súčasne to, že žalobca aj podľa znalca predstavuje kvalitný neautorizovaný servis disponujúci potrebným vybavením pre kvalitné vykonávanie mechanických a lakovacích prác, čo žalobca dokladoval aj získanými certifikátmi o absolvovaní školení. Ak žalovaný argumentoval v odvolaní, že v zmysle ust. § 4 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. pri výpočte poistného plnenia na náhradu škody podľa odseku 2 písm. b) postupuje poisťovateľ podľa osobitného predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z., odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 4 ods. 7 bolo doplnené novelou vykonanou zákonom č. 177/2024 Z. z. s účinnosťou od 01.08.2024, teda vzhľadom na časové súvislosti posudzovanej veci (vznik zodpovednosti za škodu dňa 23.10.2023, kedy došlo k predmetnej dopravnej nehode, likvidácia poistnej udalosti žalovaným dňa 22.01.2024) ho nie je možné aplikovať. Ak by však aj odvolací súd zobral toto ustanovenie ako určité vodítko rozsahu poistného plnenia podľa ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z., rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza (mimo iné) zo znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný práve vychádzajúc z uvedeného osobitného právneho predpisu.
29. Podstatou argumentácie žalovaného uvedenej v spore či v odvolaní bolo len rozlišovanie medzi cenou normohodiny autorizovaného a žalovaným akcentovaných neautorizovaných servisov, a to bez akejkoľvek analýzy rozdielu medzi tým či oným opravárenským subjektom. Ako už odvolací súd zdôraznil, naproti tomu sa súd prvej inštancie zaoberal možnými kvalitatívnymi ukazovateľmi takéhoto rozlišovania, pričom však v prípade žalobcu nedospel k záveru o akomsi nižšom štandarde poskytovaných služieb zo strany žalobcu oproti autorizovaným servisom, keď práve tieto podľa vyjadrení znalca poskytujú lakovacie práce práve v subdodávke žalobcu, ktorý spĺňa všetky štandardy pre výkon týchto prác. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že účelom opravy poškodeného motorového vozidla je bezpochyby to, aby sa po vykonanej oprave stav poškodeného motorového vozidla čo najviac priblížil jeho stavu pred samotným poškodením (restitutio in integrum), z čoho možno zjednodušene vyvodiť záver, že každá oprava má byť vykonaná čo najkvalitnejšie a najtrvácnejšie. Aj z tohto pohľadu sú potom závery súdu prvej inštancie pri akceptovaní výšky normohodiny za vykonané práce, ktoré boli vykonané autoopravovňou žalobcu, disponujúcou certifikátmi o vykonaných školeniach (aj z ktorých možno vyvodiť určitú garanciu kvality poskytovania prác), za situácie, kedy cena týchto prác nedosahovala výšku ceny účtovanú za obdobné práce autorizovaným servisom, náležité. Odvolací súd prízvukuje, že v konaní neboli preukázané (a ani tvrdené) skutočnosti, že by cena prác pri oprave dosiahla výšku, ktorá bola neprimeraná spôsobu opravy, ktorý si eventuálne mohol poškodený zvoliť (napr. aj v autorizovanom servise), prípadne, že by oprava poškodeného vozidla nebola rentabilná a ani že by cena týchto prác bola účelovo navýšená vzhľadom na to, že mala byť hradená zo škodcovho poistenia zodpovednosti za škodu. Je pritom potrebné si uvedomiť, že za škodu na vozidle nezodpovedá poškodený, ale škodca, za ktorého jej náhradu plní podľa ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. poisťovateľ. Nie je povinnosťou poškodeného si vyhľadať čo najlacnejšiu autoopravovňu, pričom poškodený si na opravu poškodeného vozidla môže zvoliť aj autorizovanú opravovňu. K uvedenému však v posudzovanom prípade nepristúpil a zvolil si opravovňu neautorizovanú, pričom v konaní nevyšlo najavo, že by táto neautorizovaná opravovňa vykonala opravu nekvalitne v porovnaní s autorizovaným servisom, resp. pri porušení odporúčaných postupov a procesov. Aj z uvedeného možno vyvodiť nedôvodnosť argumentácie žalovaného už v jej samom základe, ktorý na jednej strane namieta vykonanie opravy v neautorizovanom servise za cenu nižšiu, ako by bola v servise autorizovanom, avšak na druhej strane v prípade, ak by bola vykonaná oprava v autorizovanom servise, by bol povinný (a zrejme aj ochotný) nahradiť vyššiu cenu opravy. V kontexte s uvedeným odvolací súd iba na doplnenie poukazuje na to, že žalovaný síce namietal, že znalec vo svojom posudku použil iba jedinú vzorku (pri výpočte vychádzal z cien prác autorizovaného servisu obchodnej spoločnosti Todos Žilina s. r. o.), avšak napriek tomu, že ako právnická osoba pôsobiaca ako poisťovateľ, ktorej predmetom je aj poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sám nepredložil výšku cien prác účtovaných autorizovanými servismi v danej lokalite, ktorými bezpochyby disponuje (keď zo svojho interného systému bol schopný predložiť údaje o cenách prác účtovaných neautorizovanými servismi). Aj z uvedeného dôvodu možno potom dospieť k záveru, že použitá (jediná) vzorka týkajúca sa cien autorizovaného servisu, t. j. obchodnej spoločnosti Todos Žilina s. r. o., ktorá značne prevyšuje cenu prác účtovanú žalobcom, je relevantná a zároveň z nej potom možno dospieť k záveru, že žalobcom účtovaná cena prác nemôže predstavovať určitý exces vo vzťahu k nákladom na opravu poškodení, ktoré boli spôsobené samotnému poškodenému.
30. Rovnako ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu nákladov znaleckého posudku vo výške 175,- eur, keď zo žalobcom predložených dokladov (viď č. l. 105 a 106 spisu), a to z faktúry jeho zástupcu č. 2024041, ktorou žalobcovi fakturoval medzi iným aj náklady za vypracovanie 9 znaleckých posudkov v cene 175,- eur/ kus, ako aj z výpisu z účtu zástupcu žalobcu za obdobie od 10.08.2024 do 10.10.2024, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca poukázal svojmu zástupcovi sumu 1.861,- eur s variabilným symbolom totožným s č. faktúry vystavenej jeho zástupcom, zahŕňajúcej aj náklady na vypracovanie znaleckých posudkov. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje na to, že z obsahu spisového materiálu taktiež vyplýva, že znalec I. K. vyúčtoval zástupcovi žalobcu ako zadávateľovi za vypracovanie znaleckého posudku č. 61/2024 sumu 175,- eur, ktorá bola zo strany zástupcu žalobcu dňa 17.06.2024 (t. j. ešte pred podaním žaloby) uhradená (viď príjmový pokladničný doklad na č. l. 10 rub spisu), a túto sumu mu žalobca (tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného) následne preplatil (k tomu porovnaj aj m. m. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS/60/2022 zo dňa 10.02.2022). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nemohol považovať túto odvolaciu námietku ako dôvodnú.
31. Napokon za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani argumentáciu žalovaného smerujúcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o priznaní nároku na úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s takým výkladom ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého by oznámením o poistnom plnení, v rámci ktorého poisťovňa krátila plnenie uplatnené právnym nástupcom poškodeného, žalovaný splnil podmienky v zmysle ust. § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona č. 381/2001 Z. z. a nevzniklo mu tak omeškanie. Otázka splatnosti poistného plnenia je upravená v ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne poistné plnenie v celom jeho rozsahu v lehote splatnosti určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo znamená právo poškodeného, príp. jeho právneho nástupcu (aktuálne žalobcu) popri poistnom plnení požadovať aj úroky z omeškania, ktorých základ je daný v ust. § 517 ods. 2 OZ. Výklad, v rámci ktorého by nebolo možné zo strany poškodeného, resp. jeho právneho nástupcu, v prípade uplatnenia si skráteného poistného plnenia priznať v prebiehajúcom sporovom konaní úroky z omeškania, by nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. Zmyslom povinného zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému nahradenie škody, a to v čo najkratšom čase. Nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala na poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu práve poisťovňa musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti, vrátane povinnosti znášať stav, kedy sa v prípade skráteného (a tým pádom neúplného) plnenia dostane do omeškania (k tomu nález Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS/309/2020 zo dňa 14.10.2021).
32. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania (k tomuto výroku žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, teda napadol ho len ako výrok závislý), ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní nenapadnutom výroku II. zostal týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca mal v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].